Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 214/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej

v konaní o sťažnosti Ing. D. Č., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., K., vo veci

porušenia jeho základného práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. Č. podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. Č. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,--

Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť Ing. D. Č. do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 000,-- Sk (slovom osemtisíc

slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. B., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. septembra

2002 doručené podanie Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., zastúpeného

advokátom JUDr. J. B., K., označené ako „Ústavná sťažnosť vo veci porušenia ústavného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu

Košice II“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta zbytočné prieťahy v konaní

Okresného súdu Košice II sp. zn. o jeho návrhu na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia), ktoré

začalo 7. januára 1996 a do 27. septembra 2002 (do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému

súdu) nebolo stále skončené. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dňa 07. 01. 1996 som podal Okresnému súdu Košice II návrh na vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov spolu s návrhom na vydanie predbežného

opatrenia vo veci užívania osobného motorového vozidla a nakladanie s vkladmi

v peňažnom ústave.

Okresný súd Košice II v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote o návrhu na vydanie

uvedeného predbežného opatrenia nerozhodol, preto dňa 07. 05. 1996 som podal sťažnosť

na nečinnosť súdu. Listom zo dňa 28. 06. 1996 mi Okresný súd Košice II oznámil, že po

prešetrení rozhodných skutočností došlo v konaní k prieťahom a sťažnosť je dôvodná.

Dňa 03. 07. 1996 t. j. po 6 mesiacoch, okresný súd uznesením č. k.

rozhodol o návrhoch a vydal predbežné opatrenie vo veci užívania osobného motorového

vozidla a zakázal nakladať odporkyni s vkladmi v peňažnom ústave. Zároveň uložil

peňažnému ústavu povinnosť nevyplatiť bez súhlasu súdu z predmetných účtov žiadne sumy.

Navrhovateľovi bolo toto predbežné opatrenie doručené 17. 07. 1996, avšak okresný súd

nedoručil toto predbežné opatrenie peňažnému ústavu. V dôsledku toho odporkyňa dňa

10. 07. 1996 po doručení predbežného opatrenia dňa 09. 07. 1996 vykonala z účtov výber

a nakladala s finančnými prostriedkami, pretože peňažnému ústavu uznesenie súdu nebolo

doručené, aj keď mu bola určená súdom konkrétna povinnosť.

Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa dňa 11. 07. 1996 odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. dňa 22. 05. 1997, ktoré mi

bolo doručené dňa 26. 06. 1997.

Opätovne som dňa 29. 09. 1997 listom adresovaným okresnému súdu žiadal, aby

okresný súd vo veci konal a upozorňoval som na prieťahy v konaní.

Od vydania predbežného opatrenia takmer 2 roky okresný súd vo veci meritórne

nekonal a prvé pojednávanie bolo vytýčené až dňa 23. 06. 1998.

Uvedené pojednávanie bolo okresným súdom prerušené na 30 dní pre umožnenie

uzavretia mimosúdnej dohody. Listom zo dňa 23. 07. 1998 som oznámil okresnému súdu, že

k mimosúdnej dohode nedošlo a žiadal som pokračovať v konaní.

Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené až na deň 02. 02. 1999, t. j. po

4 mesiacoch a ďalšie pojednávanie bolo uskutočnené dňa 10. 10. 2000 t. j. po

20 mesiacoch, kedy okresný súd vypočul svedkov vo veci.

Dňa 26. 01. 2000 som upozornil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

v Bratislave na prieťahy v konaní, ktoré postúpilo sťažnosť na priame vybavenie predsedovi

Okresného súdu Košice II.

Okresný súd listom zo dňa 15. 03. 2000 mi oznámil, že po prešetrení stavu konania

dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná, pretože je zabezpečená plynulosť konania.

Dňa 13. 01. 2000 som podal žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,

o ktorej okresný súd do dnešného dňa nerozhodol.

Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené na deň 02. 05. 2000, ktoré sa

neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti predsedkyne senátu. Ďalšie pojednávanie bolo

až dňa 10. 10. 2000, t. j. od 02. 02. 1999 do 10. 10. 2000 okresný súd vo veci nekonal.

Ďalšie pojednávanie vytýčené na deň 06. 03. 2001 bolo telegraficky odročené z dôvodov

práceneschopnosti sudkyne na 13. 03. 2001, kedy sa aj uskutočnilo.

Okresný súd dňa 31. 07. 2001 nariadil uznesením znalecké dokazovanie na ocenenie

vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a zároveň uložil účastníkom

konania zložiť preddavok na znalecké dokazovanie, aj keď som dňa 13. 01. 2000 žiadal

okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 03. 09. 2001 som podal odvolanie proti výroku uznesenia o povinnosti zložiť

preddavok.

Dňa 12. 04. 2002 som nahliadol do súdneho spisu a zistil som, že okresný súd vo veci

vôbec nekonal, nepredložil odvolaciemu súdu spis na rozhodnutie o odvolaní a nedoručil

súdnym znalcom spisový materiál k podaniu znaleckých posudkov.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam som toho názoru, že postupom Okresného súdu

Košice II boli porušené moje práva zaručené v

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov, ktoré

zaručujú ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po vykonanom

dokazovaní rozhodol takto:

„Ústavný súd vyslovuje, že právo Ing. D. Č. podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním

Okresného súdu Košice II vedeným pod sp. zn. bolo porušené.

Priznáva pre Ing. D. Č. primerané zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktorú sumu

je povinný Okresný súd Košice II zaplatiť do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia so 17,6

% úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto nálezu.

Zakazuje sa Okresnému súdu Košice II v porušovaní ústavných práv Ing. D. Č.

v budúcnosti a prikazuje sa Okresnému súdu Košice II konať vo veci sp. zn.

podľa “

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a že neexistujú dôvody na jej odmietnutie

podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ju 13. novembra 2002 prijal na ďalšie konanie.

K prijatej sťažnosti sa podľa vyjadril predseda

Okresného súdu Košice II listom z 25. novembra 2002 (Spr. 1347/02), v ktorom uviedol:

„Návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol podaný na

tunajšom súde dňa 8. 1. 1996 a pridelený do súdneho oddelenia JUDr. D. B., ktorá dňa

30. 1. 1996 dala príslušnej kancelárii pokyn pre predloženie spisu Krajskému súdu

v Košiciach z dôvodu svojej zaujatosti vo veci. Krajskému súdu bol spis doručený dňa 27. 2.

1996. Dňa 16. 5. 1996 bol vrátený tunajšiemu súdu spolu s rozhodnutím, že JUDr. D. B. je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Podľa dokladu nachádzajúceho sa v spise bola vec opatrením predsedu súdu zo dňa

21. 5. 1996 pridelená do súdneho oddelenia JUDr. V. K., ktorá dňa 3. 7. 1996 o návrhu na

vydanie predbežného opatrenia rozhodla.

Navrhované predbežné opatrenie teda skutočne nebolo vydané v zákonom stanovenej

30-dňovej lehote, avšak vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti je zrejmé, že sa tak stalo

aj z objektívnych príčin a obdobie od 27. 2. 1996 do 16. 5. 1996, kedy sa spis nachádzal na

Krajskom súde v Košiciach, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako prieťah spôsobený

súdnymi osobami tunajšieho súdu.

V dôsledku odvolania odporkyne proti nariadeniu vyššie uvedeného predbežného

opatrenia bol spis dňa 23. 8. 1996 opäť predložený na rozhodnutie Krajskému súdu

v Košiciach, odkiaľ bol spolu s rozhodnutím vrátený až 16. 6. 1997.

Obdobie od 23. 8. 1996 do 16. 6. 1997 preto taktiež nemožno hodnotiť ako prieťah

prináležiaci súdnym osobám tunajšieho súdu.

Po vrátení spisu Krajským súdom v Košiciach bol konajúcou sudkyňou určený termín

pojednávania na deň 2. 12. 1997. Toto pojednávanie bolo telegraficky zrušené z dôvodu

práceneschopnosti sudkyne, ktorá v marci 1998 určila nový termín pojednávania na deň

23. 6. 1998.

Nie je teda pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že od vydania predbežného opatrenia

tunajší súd vo veci 2 roky meritórne nekonal a prvé pojednávanie bolo vytýčené až na deň

23. 6. 1998, nakoľko podľa úradného záznamu nachádzajúceho sa v spise, sťažovateľ dňa

27. 10. 1997, kedy nahliadal do spisu, zobral termín pojednávania na deň 2. 12. 1997 na

vedomie.

Práceneschopnosť sudkyne, z dôvodu ktorej bolo pojednávanie odročené, nemožno

podľa môjho názoru považovať za ňou spôsobený prieťah v konaní.

Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 23. 6. 1998 vyplýva, že účastníci konania

požiadali o poskytnutie 30-dňovej lehoty za účelom pokusu o mimosúdnu dohodu.

Po oznámení sťažovateľa, že k dohode nedošlo, bol v októbri 1998 vytýčený termín

pojednávania na deň 2. 2. 1999 a vykonané ďalšie úkony smerujúce k rozhodnutiu veci.

V apríli 1999 bol určený termín pojednávania na deň 2. 12. 1999. Toto pojednávanie

bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne, čo opäť nemožno považovať za ňou

spôsobený prieťah v konaní.

V januári 2000 bol určený termín pojednávania na deň 2. 5. 2000, toto však bolo

taktiež odročené pre práceneschopnosť konajúcej sudkyne a termín ďalšieho pojednávania,

ktoré sa uskutočnilo, bol vytýčený na 10. 10. 2000.

Vzhľadom na vyššie uvádzané termíny vytyčovaných pojednávaní je absurdné

tvrdenie navrhovateľa, že v čase od 2. 2. 1999 do 10. 10. 2000 došlo k prieťahu v konaní,

nakoľko sťažovateľ mal vedomosť o tom, že boli vytýčené ešte dve uvádzané pojednávania

i o dôvode ich odročenia a keďže vo veci konajúca sudkyňa bola práceneschopná, nemohla

sa týchto pojednávaní zúčastniť a tento dôvod musí byť jednoznačne ospravedlniteľným

dôvodom odročenia pojednávania.

V januári 2001 bolo určené pojednávanie na deň 6. 3. 2001 a z dôvodu

práceneschopnosti sudkyne bolo odročené na 13. 3. 2001.

Dňa 5. 4. 2001 požiadala konajúca sudkyňa o vypočutie svedkyne dožiadaným

Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi, ktorý spis s vybaveným dožiadaním vrátil tunajšiemu

súdu dňa 12. 6. 2001.

Dňa 31. 7. 2001 bolo uznesením nariadené znalecké dokazovanie troma znalcami za

účelom zistenia hodnoty vecí, ktoré tvoria predmet BSM. Zároveň súd rozhodol o žiadosti

sťažovateľa, ktorou žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nie je teda

pravdivé jeho tvrdenie uvedené v sťažnosti o nerozhodnutí o tejto žiadosti do podania

ústavnej sťažnosti.

Na základe vydaného uznesenia bol znalcom z odboru cestnej dopravy podaný dňa

8. 10. 2001 znalecký posudok, pre zaslanie ktorého účastníkom konania bol daný pokyn dňa

18. 1. 2002 a ku ktorému podal sťažovateľ vyjadrenie až dňa 19. 7. 2002 (jeho právnemu

zástupcovi bol tento posudok doručený dňa 13. 3. 2002).

Keďže znalecké posudky ďalšími dvoma ustanovenými znalcami podané neboli, dňa

11. 11. 2002 ich podanie konajúca sudkyňa urgovala.

V tejto súvislosti poukazujem aj na skutočnosť, že JUDr. V. K., ktorej je predmetná

vec pridelená, čerpala v dňoch 16. 7. – 2. 8. 2002 (14 dní) a 15. 8. – 4. 9. 2002 (13 dní)

dovolenku a od 5. 9. 2002 do 31. 10. 2002 bola nepretržite práceneschopná a z tohto

objektívneho dôvodu nemohla vo veci konať.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že lehoty, ktoré uplynuli

medzi jednotlivými úkonmi, resp. pojednávaniami, sú primerané množstvu nevybavených

vecí v súdnom oddelení JUDr. V. K., ktorých je 514.“

Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania,

ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v (ďalej len „“), podľa

ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého „Každý má právo na to, aby

jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ ().

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd

považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným súdom Košice II ústavný súd

zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho

spisu Okresného súdu Košice II zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. ide

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj o rozhodnutie o návrhu

na predbežné opatrenie sťažovateľa podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ide o konanie, ktoré právne

zložité nie je, pričom aj metodika postupu všeobecného súdu je dostatočne jasná

a podporená stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov. Pre rozhodnutie súdu vo veci

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je potrebné predovšetkým určiť

(stanoviť) okruh vecí tvoriacich jeho predmet, zistiť ich hodnotu ku dňu zániku manželstva

a napokon rozhodnúť o jeho vyporiadaní (napríklad prikázaním veci do výlučného

vlastníctva niektorého z manželov s finančným vyrovnaním zo strany druhého manžela). Pri

oceňovaní vecí v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva ide spravidla

o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti, a preto vyvstáva potreba

ustanovenia znalca podľa . Faktickú zložitosť veci nie je však ani v takomto

konaní možné vylúčiť a môže byť vyvolaná počtom a povahou vecí tvoriacich predmet

bezpodielového spoluvlastníctva súhlasným a/alebo nesúhlasným stanoviskom účastníkov

súčasného konania o veciach tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj

potrebou znaleckého dokazovania ich hodnoty ku dňu zániku manželstva. Ani rozhodovanie

o návrhu na predbežné opatrenie nie je vzhľadom na jeho povahu a účel možné považovať

za právne alebo fakticky zložité. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred

Okresným súdom Košice II prebieha konanie, ktoré nemožno považovať ani za právne a ani

fakticky mimoriadne zložité, takže pri jeho sústredenom postupe je možné rozhodnúť bez

zbytočných prieťahov. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn.

napokon nepoukázal ani Okresný súd Košice II vo svojom vyjadrení k sťažnosti

sťažovateľa.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v konaní sp. zn. , bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto

súdneho konania. Ústavný súd hodnotil postup sťažovateľa ako aktívny a súčinnostný,

keďže sa riadne zúčastňoval nariadených pojednávaní, priebežne nahliadal do spisu (t. j.

prejavoval záujem o priebeh konania) a v termínoch 7. mája 1996 a 26. januára 2000 sa

sťažnosťou podľa o sídlach

a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností

a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov

domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu Košice II

vo veci sp. zn. . Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že v období od 8. januára

1996 do 23. júna 1998 sa Okresný súd Košice II vecou samou nezaoberal v dôsledku toho,

že Krajský súd v Košiciach rozhodoval, či je zákonná sudkyňa vo veci sťažovateľa

vylúčená, a tiež preto, že po rozhodnutí novej zákonnej sudkyne o predbežnom opatrení

3. júla 1996 bol spis (na základe odvolania odporkyne) postúpený Krajskému súdu

v Košiciach, kde sa nachádzal až do 16. júna 1997. Prvé pojednávanie vo veci samej sa pred

Okresným súdom Košice II preto uskutočnilo až 23. júna 1998.

Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal zbytočné

prieťahy aj v rozhodovaní Okresného súdu Košice II o jeho návrhu na predbežné opatrenie

v situácii, keď konanie o ňom už bolo ukončené (uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 22. mája 1997). Keďže ústavný súd je oprávnený zaoberať sa

sťažnosťou na prieťahy v konaní vtedy, keď takéto konanie prebieha alebo ešte prebiehalo

v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu, namietanými prieťahmi v tejto časti konania

sa nezaoberal. Ústavný súd však zistil, že v tomto období sa Okresný súd Košice II

nezaoberal ani vecou samou bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka,

t. j. jeho postup nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa žiadnym zo

spôsobov naznačeným pod bodom 1 tohto odôvodnenia. Ústavný súd v tejto súvislosti

uvádza, že konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní proti uzneseniu o uložení

predbežného opatrenia nepredstavuje zákonnú prekážku postupu toho súdu, ktorý predbežné

opatrenie vydal ( ).

Ďalšiu etapu konania pred Okresným súdom Košice II možno určiť termínmi od

23. júna 1998 do 7. marca 2001 a táto smerovala k zisteniu predmetu (okruhu) vecí

patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V uvedenom období bolo

nariadených celkom šesť pojednávaní (2. decembra 1997, 23. júna 1998, 2. februára 1999,

28. apríla 1999, 2. mája 2000 a 10. októbra 2000), avšak uskutočnili sa iba tri z nich, a to

23. júna 1998, 2. februára 1999 a 10. októbra 2000. Ostatné boli odročené pre

práceneschopnosť sudkyne. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že prvé pojednávanie, ktoré

sa týkalo veci samej, t. j. smerovalo k zisteniu stavu vecí patriacich do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, sa uskutočnilo až 23. júna 1998, teda až po dvoch rokoch

a šiestich mesiacoch od podania návrhu sťažovateľa súdu. Ďalší postup súdu v uvedenom

období zameraný na zistenie údajov na vkladných knižkách v označených peňažných

ústavoch (stavy na účtoch), zadováženie a kompletizáciu dôkazov na zistenie týchto

skutočností a na výsluchy svedkov možno v zásade hodnotiť ako zabezpečovanie podkladov

nevyhnutných pre rozhodnutie súdu vo veci samej.

Tretie obdobie konania Okresného súdu Košice II možno určiť od 12. marca 2001 do

súčasného obdobia a je charakterizované tak jeho snahou o dokompletizovanie rozsahu vecí

patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj nariadením znaleckého dokazovania.

V uvedenom období sa konalo jedno pojednávanie 13. marca 2001, na ktorom boli vypočutí

svedkovia a nariadené znalecké dokazovanie. Dňa 31. júla 2001 súd ustanovil troch znalcov

(z odboru stavebníctva – oceňovanie nehnuteľností, odboru oceňovania motorových

vozidiel a odboru oceňovania hnuteľných vecí) a uložil im vypracovanie znaleckých

posudkov do 60 dní. Zatiaľ čo znalec na oceňovanie motorových vozidiel predložil súdu

znalecký posudok 6. októbra 2001, ostatní znalci tak neurobili a súd nevyužil žiadne

opatrenia podľa , aby ich viedol k splneniu ich úlohy. Sudkyňa Okresného súdu

Košice II dala až 11. novembra 2002, t. j. po roku, pokyn kancelárii, aby urgovala znalcov

ohľadom podania ich posudkov, ako aj oznámenia, prečo doteraz znalecké posudky

nepodali. Ústavný súd už judikoval, že „Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť

organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,

zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon na

tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa ), aj vo vzťahu

k súdnemu znalcovi“ (), v dôsledku čoho „Tolerovanie pasivity znalca...

ústavný súd hodnotí ako súčasť postupu súdu, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty sťažovateľa, t. j. taký, ktorý spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní“ ().

V dôsledku uvedeného ústavný súd vyhodnotil obdobie od októbra 2001 do novembra 2002

ako obdobie zbytočných prieťahov v konaní Okresného súdu Košice II.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že proces ohodnocovania majetku, ktorý tvorí

predmet konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je doposiaľ

skončený, keďže dožiadaním na Okresnom súde Košice II bolo 3. februára 2003 zistené, že

30. januára 2003 bol spis sp. zn. zaslaný súdnej znalkyni Ing. M. D., znalkyni

z odboru oceňovania hnuteľných vecí na podanie znaleckého posudku.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že ani po siedmich rokoch od začatia konania vo

veci sp. zn. si Okresný súd Košice II nevytvoril podmienky na meritórne

rozhodnutie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva z dôvodov, ktoré nemôžu ísť na

ťarchu sťažovateľa. Z uvedených dôvodov preto rozhodol, že jeho doterajším postupom

došlo k porušeniu jeho základného práva podľa , ako aj

dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1. Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva

sťažovateľa podľa v zmysle

prikázal Okresnému súdu Košice II, aby vo veci sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov.

2. Podľa : „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.“

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,-- Sk „so 17,6 %

úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto nálezu“, pričom

v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. decembra 2002 odôvodnil výšku

požadovaného finančného zadosťučinenia takto:

„Sťažovateľ v uvedenom konaní sa domáhal vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, ktorého predbežná hodnota len podľa odhadu sťažovateľa

predstavuje sumu okolo 2.000.000,- Sk. Nepochybne najväčšiu časť hodnoty masy

bezpodielového spoluvlastníctva manželov predstavujú vklady v peňažných ústavoch, a to

9.333,- USD, 35.566,- DM a hodnota nehnuteľností – garáž a záhrada s chatou. V dôsledku

nečinnosti Okresného súdu Košice II, ako aj postupu v rozpore so zákonom pri vydávaní

predbežného opatrenia bolo spôsobené to, že bývalá manželka sťažovateľa všetky finančné

prostriedky na termínovaných účtoch v peňažných ústavoch získala do svojej dispozície

a sťažovateľ ostal bez akýchkoľvek finančných prostriedkov na zabezpečenie svojho

živobytia. V dôsledku všetkých týchto okolností, ktoré v značnej miere ovplyvnili jeho

zdravotný stav, prekonal v júli 1999 infarkt, následkom čoho bol mu od 06. 10. 2000

priznaný čiastočný invalidný dôchodok v sume 3.204,- Sk. Od 01. 12. 1998 bol pre stratu

zamestnania vedený v evidencii nezamestnaných a bola mu priznaná podpora

v nezamestnanosti v sume 5.400,- Sk, ktorá uplynula 01. 12. 1999.

Je nesporné, že pri rýchlom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

by sťažovateľ nebol v takej životnej situácii v akej sa nachádza v súčasnosti. Neukončený

súdny spor a prieťahy v konaní zamedzujú sťažovateľovi disponovať s časťou svojho

majetku, ktorého hodnota je pomerne vysoká, pričom sťažovateľ by mal možnosť riešiť

svoju životnú situáciu. V súčasnosti býva v jednej izbe v trojizbovom byte spolu s bývalou

manželkou, pretože bolo zrušené spoločné právo bývania. Za bývanie platí bývalej manželke

1.000,- Sk mesačne a keďže je bez finančných prostriedkov objektívne nemôže riešiť otázku

svojho bývania. Jeho jediným príjmom je čiastočný invalidný dôchodok, ktorý nepostačuje

ani na uspokojovanie základných životných potrieb.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II, aby v označenom súdnom

konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a dohovoru nemožno účinne odstrániť len

uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn.

, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil

a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej

pocitom neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd

považoval priznanie sumy 50 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50

ods. 3 .

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. B., ktoré

vyčíslil sumou 8 000,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk.

Náhrada bola priznaná za dva úkony po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál.

Náhradu trov konania je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003