Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 214/02
PDF · 278.17 KB
No categories available
II. ÚS 214/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 v senáte
zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej
v konaní o sťažnosti Ing. D. Č., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., K., vo veci
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 17/96 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Ing. D. Č. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 17/96 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 30 C 17/96 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. D. Č. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,--
Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť Ing. D. Č. do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 000,-- Sk (slovom osemtisíc
slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. B., K.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. septembra
2002 doručené podanie Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., zastúpeného
advokátom JUDr. J. B., K., označené ako „Ústavná sťažnosť vo veci porušenia ústavného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu
Košice II“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta zbytočné prieťahy v konaní
Okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C 17/96 o jeho návrhu na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia), ktoré
začalo 7. januára 1996 a do 27. septembra 2002 (do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému
súdu) nebolo stále skončené. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Dňa 07. 01. 1996 som podal Okresnému súdu Košice II návrh na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov spolu s návrhom na vydanie predbežného
opatrenia vo veci užívania osobného motorového vozidla a nakladanie s vkladmi
v peňažnom ústave.
Okresný súd Košice II v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote o návrhu na vydanie
uvedeného predbežného opatrenia nerozhodol, preto dňa 07. 05. 1996 som podal sťažnosť
na nečinnosť súdu. Listom zo dňa 28. 06. 1996 mi Okresný súd Košice II oznámil, že po
prešetrení rozhodných skutočností došlo v konaní k prieťahom a sťažnosť je dôvodná.
Dňa 03. 07. 1996 t. j. po 6 mesiacoch, okresný súd uznesením č. k. 30 C 17/96
rozhodol o návrhoch a vydal predbežné opatrenie vo veci užívania osobného motorového
vozidla a zakázal nakladať odporkyni s vkladmi v peňažnom ústave. Zároveň uložil
peňažnému ústavu povinnosť nevyplatiť bez súhlasu súdu z predmetných účtov žiadne sumy.
Navrhovateľovi bolo toto predbežné opatrenie doručené 17. 07. 1996, avšak okresný súd
nedoručil toto predbežné opatrenie peňažnému ústavu. V dôsledku toho odporkyňa dňa
10. 07. 1996 po doručení predbežného opatrenia dňa 09. 07. 1996 vykonala z účtov výber
a nakladala s finančnými prostriedkami, pretože peňažnému ústavu uznesenie súdu nebolo
doručené, aj keď mu bola určená súdom konkrétna povinnosť.
Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa dňa 11. 07. 1996 odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 11 Co 440/96 dňa 22. 05. 1997, ktoré mi
bolo doručené dňa 26. 06. 1997.
Opätovne som dňa 29. 09. 1997 listom adresovaným okresnému súdu žiadal, aby
okresný súd vo veci konal a upozorňoval som na prieťahy v konaní.
Od vydania predbežného opatrenia takmer 2 roky okresný súd vo veci meritórne
nekonal a prvé pojednávanie bolo vytýčené až dňa 23. 06. 1998.
Uvedené pojednávanie bolo okresným súdom prerušené na 30 dní pre umožnenie
uzavretia mimosúdnej dohody. Listom zo dňa 23. 07. 1998 som oznámil okresnému súdu, že
k mimosúdnej dohode nedošlo a žiadal som pokračovať v konaní.
Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené až na deň 02. 02. 1999, t. j. po
4 mesiacoch a ďalšie pojednávanie bolo uskutočnené dňa 10. 10. 2000 t. j. po
20 mesiacoch, kedy okresný súd vypočul svedkov vo veci.
Dňa 26. 01. 2000 som upozornil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
v Bratislave na prieťahy v konaní, ktoré postúpilo sťažnosť na priame vybavenie predsedovi
Okresného súdu Košice II.
Okresný súd listom zo dňa 15. 03. 2000 mi oznámil, že po prešetrení stavu konania
dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná, pretože je zabezpečená plynulosť konania.
Dňa 13. 01. 2000 som podal žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,
o ktorej okresný súd do dnešného dňa nerozhodol.
Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené na deň 02. 05. 2000, ktoré sa
neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti predsedkyne senátu. Ďalšie pojednávanie bolo
až dňa 10. 10. 2000, t. j. od 02. 02. 1999 do 10. 10. 2000 okresný súd vo veci nekonal.
Ďalšie pojednávanie vytýčené na deň 06. 03. 2001 bolo telegraficky odročené z dôvodov
práceneschopnosti sudkyne na 13. 03. 2001, kedy sa aj uskutočnilo.
Okresný súd dňa 31. 07. 2001 nariadil uznesením znalecké dokazovanie na ocenenie
vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a zároveň uložil účastníkom
konania zložiť preddavok na znalecké dokazovanie, aj keď som dňa 13. 01. 2000 žiadal
okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Dňa 03. 09. 2001 som podal odvolanie proti výroku uznesenia o povinnosti zložiť
preddavok.
Dňa 12. 04. 2002 som nahliadol do súdneho spisu a zistil som, že okresný súd vo veci
vôbec nekonal, nepredložil odvolaciemu súdu spis na rozhodnutie o odvolaní a nedoručil
súdnym znalcom spisový materiál k podaniu znaleckých posudkov.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam som toho názoru, že postupom Okresného súdu
Košice II boli porušené moje práva zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov, ktoré
zaručujú ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po vykonanom
dokazovaní rozhodol takto:
„Ústavný súd vyslovuje, že právo Ing. D. Č. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním
Okresného súdu Košice II vedeným pod sp. zn. 30 C 17/96 bolo porušené.
Priznáva pre Ing. D. Č. primerané zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktorú sumu
je povinný Okresný súd Košice II zaplatiť do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia so 17,6
% úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto nálezu.
Zakazuje sa Okresnému súdu Košice II v porušovaní ústavných práv Ing. D. Č.
v budúcnosti a prikazuje sa Okresnému súdu Košice II konať vo veci sp. zn. 30 C 17/96
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že neexistujú dôvody na jej odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ju 13. novembra 2002 prijal na ďalšie konanie.
K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril predseda
Okresného súdu Košice II listom z 25. novembra 2002 (Spr. 1347/02), v ktorom uviedol:
„Návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol podaný na
tunajšom súde dňa 8. 1. 1996 a pridelený do súdneho oddelenia JUDr. D. B., ktorá dňa
30. 1. 1996 dala príslušnej kancelárii pokyn pre predloženie spisu Krajskému súdu
v Košiciach z dôvodu svojej zaujatosti vo veci. Krajskému súdu bol spis doručený dňa 27. 2.
1996. Dňa 16. 5. 1996 bol vrátený tunajšiemu súdu spolu s rozhodnutím, že JUDr. D. B. je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Podľa dokladu nachádzajúceho sa v spise bola vec opatrením predsedu súdu zo dňa
21. 5. 1996 pridelená do súdneho oddelenia JUDr. V. K., ktorá dňa 3. 7. 1996 o návrhu na
vydanie predbežného opatrenia rozhodla.
Navrhované predbežné opatrenie teda skutočne nebolo vydané v zákonom stanovenej
30-dňovej lehote, avšak vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti je zrejmé, že sa tak stalo
aj z objektívnych príčin a obdobie od 27. 2. 1996 do 16. 5. 1996, kedy sa spis nachádzal na
Krajskom súde v Košiciach, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako prieťah spôsobený
súdnymi osobami tunajšieho súdu.
V dôsledku odvolania odporkyne proti nariadeniu vyššie uvedeného predbežného
opatrenia bol spis dňa 23. 8. 1996 opäť predložený na rozhodnutie Krajskému súdu
v Košiciach, odkiaľ bol spolu s rozhodnutím vrátený až 16. 6. 1997.
Obdobie od 23. 8. 1996 do 16. 6. 1997 preto taktiež nemožno hodnotiť ako prieťah
prináležiaci súdnym osobám tunajšieho súdu.
Po vrátení spisu Krajským súdom v Košiciach bol konajúcou sudkyňou určený termín
pojednávania na deň 2. 12. 1997. Toto pojednávanie bolo telegraficky zrušené z dôvodu
práceneschopnosti sudkyne, ktorá v marci 1998 určila nový termín pojednávania na deň
23. 6. 1998.
Nie je teda pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že od vydania predbežného opatrenia
tunajší súd vo veci 2 roky meritórne nekonal a prvé pojednávanie bolo vytýčené až na deň
23. 6. 1998, nakoľko podľa úradného záznamu nachádzajúceho sa v spise, sťažovateľ dňa
27. 10. 1997, kedy nahliadal do spisu, zobral termín pojednávania na deň 2. 12. 1997 na
vedomie.
Práceneschopnosť sudkyne, z dôvodu ktorej bolo pojednávanie odročené, nemožno
podľa môjho názoru považovať za ňou spôsobený prieťah v konaní.
Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 23. 6. 1998 vyplýva, že účastníci konania
požiadali o poskytnutie 30-dňovej lehoty za účelom pokusu o mimosúdnu dohodu.
Po oznámení sťažovateľa, že k dohode nedošlo, bol v októbri 1998 vytýčený termín
pojednávania na deň 2. 2. 1999 a vykonané ďalšie úkony smerujúce k rozhodnutiu veci.
V apríli 1999 bol určený termín pojednávania na deň 2. 12. 1999. Toto pojednávanie
bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne, čo opäť nemožno považovať za ňou
spôsobený prieťah v konaní.
V januári 2000 bol určený termín pojednávania na deň 2. 5. 2000, toto však bolo
taktiež odročené pre práceneschopnosť konajúcej sudkyne a termín ďalšieho pojednávania,
ktoré sa uskutočnilo, bol vytýčený na 10. 10. 2000.
Vzhľadom na vyššie uvádzané termíny vytyčovaných pojednávaní je absurdné
tvrdenie navrhovateľa, že v čase od 2. 2. 1999 do 10. 10. 2000 došlo k prieťahu v konaní,
nakoľko sťažovateľ mal vedomosť o tom, že boli vytýčené ešte dve uvádzané pojednávania
i o dôvode ich odročenia a keďže vo veci konajúca sudkyňa bola práceneschopná, nemohla
sa týchto pojednávaní zúčastniť a tento dôvod musí byť jednoznačne ospravedlniteľným
dôvodom odročenia pojednávania.
V januári 2001 bolo určené pojednávanie na deň 6. 3. 2001 a z dôvodu
práceneschopnosti sudkyne bolo odročené na 13. 3. 2001.
Dňa 5. 4. 2001 požiadala konajúca sudkyňa o vypočutie svedkyne dožiadaným
Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi, ktorý spis s vybaveným dožiadaním vrátil tunajšiemu
súdu dňa 12. 6. 2001.
Dňa 31. 7. 2001 bolo uznesením nariadené znalecké dokazovanie troma znalcami za
účelom zistenia hodnoty vecí, ktoré tvoria predmet BSM. Zároveň súd rozhodol o žiadosti
sťažovateľa, ktorou žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nie je teda
pravdivé jeho tvrdenie uvedené v sťažnosti o nerozhodnutí o tejto žiadosti do podania
ústavnej sťažnosti.
Na základe vydaného uznesenia bol znalcom z odboru cestnej dopravy podaný dňa
8. 10. 2001 znalecký posudok, pre zaslanie ktorého účastníkom konania bol daný pokyn dňa
18. 1. 2002 a ku ktorému podal sťažovateľ vyjadrenie až dňa 19. 7. 2002 (jeho právnemu
zástupcovi bol tento posudok doručený dňa 13. 3. 2002).
Keďže znalecké posudky ďalšími dvoma ustanovenými znalcami podané neboli, dňa
11. 11. 2002 ich podanie konajúca sudkyňa urgovala.
V tejto súvislosti poukazujem aj na skutočnosť, že JUDr. V. K., ktorej je predmetná
vec pridelená, čerpala v dňoch 16. 7. – 2. 8. 2002 (14 dní) a 15. 8. – 4. 9. 2002 (13 dní)
dovolenku a od 5. 9. 2002 do 31. 10. 2002 bola nepretržite práceneschopná a z tohto
objektívneho dôvodu nemohla vo veci konať.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že lehoty, ktoré uplynuli
medzi jednotlivými úkonmi, resp. pojednávaniami, sú primerané množstvu nevybavených
vecí v súdnom oddelení JUDr. V. K., ktorých je 514.“
Keďže obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania,
ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.
II.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa
ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov...“.
Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého „Každý má právo na to, aby
jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“
(II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd
považuje aj povahu prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným súdom Košice II ústavný súd
zistil nasledovné skutočnosti:
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho
spisu Okresného súdu Košice II zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 17/96 ide
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj o rozhodnutie o návrhu
na predbežné opatrenie sťažovateľa podľa § 102 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ide o konanie, ktoré právne
zložité nie je, pričom aj metodika postupu všeobecného súdu je dostatočne jasná
a podporená stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov. Pre rozhodnutie súdu vo veci
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je potrebné predovšetkým určiť
(stanoviť) okruh vecí tvoriacich jeho predmet, zistiť ich hodnotu ku dňu zániku manželstva
a napokon rozhodnúť o jeho vyporiadaní (napríklad prikázaním veci do výlučného
vlastníctva niektorého z manželov s finančným vyrovnaním zo strany druhého manžela). Pri
oceňovaní vecí v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva ide spravidla
o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti, a preto vyvstáva potreba
ustanovenia znalca podľa § 127 OSP. Faktickú zložitosť veci nie je však ani v takomto
konaní možné vylúčiť a môže byť vyvolaná počtom a povahou vecí tvoriacich predmet
bezpodielového spoluvlastníctva súhlasným a/alebo nesúhlasným stanoviskom účastníkov
súčasného konania o veciach tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj
potrebou znaleckého dokazovania ich hodnoty ku dňu zániku manželstva. Ani rozhodovanie
o návrhu na predbežné opatrenie nie je vzhľadom na jeho povahu a účel možné považovať
za právne alebo fakticky zložité. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred
Okresným súdom Košice II prebieha konanie, ktoré nemožno považovať ani za právne a ani
fakticky mimoriadne zložité, takže pri jeho sústredenom postupe je možné rozhodnúť bez
zbytočných prieťahov. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 30 C 17/96
napokon nepoukázal ani Okresný súd Košice II vo svojom vyjadrení k sťažnosti
sťažovateľa.
2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 30 C 17/96, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania. Ústavný súd hodnotil postup sťažovateľa ako aktívny a súčinnostný,
keďže sa riadne zúčastňoval nariadených pojednávaní, priebežne nahliadal do spisu (t. j.
prejavoval záujem o priebeh konania) a v termínoch 7. mája 1996 a 26. januára 2000 sa
sťažnosťou podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností
a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov
domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.
3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu Košice II
vo veci sp. zn. 30 C 17/96. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že v období od 8. januára
1996 do 23. júna 1998 sa Okresný súd Košice II vecou samou nezaoberal v dôsledku toho,
že Krajský súd v Košiciach rozhodoval, či je zákonná sudkyňa vo veci sťažovateľa
vylúčená, a tiež preto, že po rozhodnutí novej zákonnej sudkyne o predbežnom opatrení
3. júla 1996 bol spis (na základe odvolania odporkyne) postúpený Krajskému súdu
v Košiciach, kde sa nachádzal až do 16. júna 1997. Prvé pojednávanie vo veci samej sa pred
Okresným súdom Košice II preto uskutočnilo až 23. júna 1998.
Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal zbytočné
prieťahy aj v rozhodovaní Okresného súdu Košice II o jeho návrhu na predbežné opatrenie
v situácii, keď konanie o ňom už bolo ukončené (uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 13 Co 440/96 z 22. mája 1997). Keďže ústavný súd je oprávnený zaoberať sa
sťažnosťou na prieťahy v konaní vtedy, keď takéto konanie prebieha alebo ešte prebiehalo
v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu, namietanými prieťahmi v tejto časti konania
sa nezaoberal. Ústavný súd však zistil, že v tomto období sa Okresný súd Košice II
nezaoberal ani vecou samou bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka,
t. j. jeho postup nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa žiadnym zo
spôsobov naznačeným pod bodom 1 tohto odôvodnenia. Ústavný súd v tejto súvislosti
uvádza, že konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní proti uzneseniu o uložení
predbežného opatrenia nepredstavuje zákonnú prekážku postupu toho súdu, ktorý predbežné
Ďalšiu etapu konania pred Okresným súdom Košice II možno určiť termínmi od
23. júna 1998 do 7. marca 2001 a táto smerovala k zisteniu predmetu (okruhu) vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V uvedenom období bolo
nariadených celkom šesť pojednávaní (2. decembra 1997, 23. júna 1998, 2. februára 1999,
28. apríla 1999, 2. mája 2000 a 10. októbra 2000), avšak uskutočnili sa iba tri z nich, a to
23. júna 1998, 2. februára 1999 a 10. októbra 2000. Ostatné boli odročené pre
práceneschopnosť sudkyne. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že prvé pojednávanie, ktoré
sa týkalo veci samej, t. j. smerovalo k zisteniu stavu vecí patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, sa uskutočnilo až 23. júna 1998, teda až po dvoch rokoch
a šiestich mesiacoch od podania návrhu sťažovateľa súdu. Ďalší postup súdu v uvedenom
období zameraný na zistenie údajov na vkladných knižkách v označených peňažných
ústavoch (stavy na účtoch), zadováženie a kompletizáciu dôkazov na zistenie týchto
skutočností a na výsluchy svedkov možno v zásade hodnotiť ako zabezpečovanie podkladov
nevyhnutných pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Tretie obdobie konania Okresného súdu Košice II možno určiť od 12. marca 2001 do
súčasného obdobia a je charakterizované tak jeho snahou o dokompletizovanie rozsahu vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj nariadením znaleckého dokazovania.
V uvedenom období sa konalo jedno pojednávanie 13. marca 2001, na ktorom boli vypočutí
svedkovia a nariadené znalecké dokazovanie. Dňa 31. júla 2001 súd ustanovil troch znalcov
(z odboru stavebníctva – oceňovanie nehnuteľností, odboru oceňovania motorových
vozidiel a odboru oceňovania hnuteľných vecí) a uložil im vypracovanie znaleckých
posudkov do 60 dní. Zatiaľ čo znalec na oceňovanie motorových vozidiel predložil súdu
znalecký posudok 6. októbra 2001, ostatní znalci tak neurobili a súd nevyužil žiadne
opatrenia podľa § 53 OSP, aby ich viedol k splneniu ich úlohy. Sudkyňa Okresného súdu
Košice II dala až 11. novembra 2002, t. j. po roku, pokyn kancelárii, aby urgovala znalcov
ohľadom podania ich posudkov, ako aj oznámenia, prečo doteraz znalecké posudky
nepodali. Ústavný súd už judikoval, že „Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť
organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,
zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon na
tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 OSP), aj vo vzťahu
k súdnemu znalcovi“ (III. ÚS 111/01), v dôsledku čoho „Tolerovanie pasivity znalca...
ústavný súd hodnotí ako súčasť postupu súdu, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty sťažovateľa, t. j. taký, ktorý spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní“ (II. ÚS 10/01).
V dôsledku uvedeného ústavný súd vyhodnotil obdobie od októbra 2001 do novembra 2002
ako obdobie zbytočných prieťahov v konaní Okresného súdu Košice II.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že proces ohodnocovania majetku, ktorý tvorí
predmet konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je doposiaľ
skončený, keďže dožiadaním na Okresnom súde Košice II bolo 3. februára 2003 zistené, že
30. januára 2003 bol spis sp. zn. 30 C 17/96 zaslaný súdnej znalkyni Ing. M. D., znalkyni
z odboru oceňovania hnuteľných vecí na podanie znaleckého posudku.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že ani po siedmich rokoch od začatia konania vo
veci sp. zn. 30 C 17/96 si Okresný súd Košice II nevytvoril podmienky na meritórne
rozhodnutie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva z dôvodov, ktoré nemôžu ísť na
ťarchu sťažovateľa. Z uvedených dôvodov preto rozhodol, že jeho doterajším postupom
došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
1. Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde
prikázal Okresnému súdu Košice II, aby vo veci sp. zn. 30 C 17/96 konal bez zbytočných
prieťahov.
2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,-- Sk „so 17,6 %
úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto nálezu“, pričom
v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. decembra 2002 odôvodnil výšku
požadovaného finančného zadosťučinenia takto:
„Sťažovateľ v uvedenom konaní sa domáhal vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, ktorého predbežná hodnota len podľa odhadu sťažovateľa
predstavuje sumu okolo 2.000.000,- Sk. Nepochybne najväčšiu časť hodnoty masy
bezpodielového spoluvlastníctva manželov predstavujú vklady v peňažných ústavoch, a to
9.333,- USD, 35.566,- DM a hodnota nehnuteľností – garáž a záhrada s chatou. V dôsledku
nečinnosti Okresného súdu Košice II, ako aj postupu v rozpore so zákonom pri vydávaní
predbežného opatrenia bolo spôsobené to, že bývalá manželka sťažovateľa všetky finančné
prostriedky na termínovaných účtoch v peňažných ústavoch získala do svojej dispozície
a sťažovateľ ostal bez akýchkoľvek finančných prostriedkov na zabezpečenie svojho
živobytia. V dôsledku všetkých týchto okolností, ktoré v značnej miere ovplyvnili jeho
zdravotný stav, prekonal v júli 1999 infarkt, následkom čoho bol mu od 06. 10. 2000
priznaný čiastočný invalidný dôchodok v sume 3.204,- Sk. Od 01. 12. 1998 bol pre stratu
zamestnania vedený v evidencii nezamestnaných a bola mu priznaná podpora
v nezamestnanosti v sume 5.400,- Sk, ktorá uplynula 01. 12. 1999.
Je nesporné, že pri rýchlom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
by sťažovateľ nebol v takej životnej situácii v akej sa nachádza v súčasnosti. Neukončený
súdny spor a prieťahy v konaní zamedzujú sťažovateľovi disponovať s časťou svojho
majetku, ktorého hodnota je pomerne vysoká, pričom sťažovateľ by mal možnosť riešiť
svoju životnú situáciu. V súčasnosti býva v jednej izbe v trojizbovom byte spolu s bývalou
manželkou, pretože bolo zrušené spoločné právo bývania. Za bývanie platí bývalej manželke
1.000,- Sk mesačne a keďže je bez finančných prostriedkov objektívne nemôže riešiť otázku
svojho bývania. Jeho jediným príjmom je čiastočný invalidný dôchodok, ktorý nepostačuje
ani na uspokojovanie základných životných potrieb.“
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.
Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II, aby v označenom súdnom
konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len
uplatnením tejto jeho právomoci.
Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn.
30 C 17/96, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil
a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej
pocitom neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd
považoval priznanie sumy 50 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. B., ktoré
vyčíslil sumou 8 000,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk.
Náhrada bola priznaná za dva úkony po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál.
Náhradu trov konania je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2003