Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 10/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2001 v senáte

zloženom z predsedu senátu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána

Klučku vo veci podnetu M. H., bytom K. Ch., zastúpenej v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky JUDr. J. L., advokátom so sídlom v Košiciach, vo veci porušenia jej

základného práva podľa postupom Okresného

súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. decembra

2000 doručené podanie M. H. (ďalej len „navrhovateľka“), bytom K. Ch., označené ako

„Podnet na začatie konania pred ústavným súdom“. Keďže navrhovateľka k svojmu podaniu

nepripojila splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na jej zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd ju listom z 28. decembra 2000 vyzval, aby mu

takéto splnomocnenie predložila.

Na výzvu ústavného súdu navrhovateľka podaním doručeným 4. januára 2001

požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na

skutočnosti, ktoré navrhovateľka uviedla vo svojej žiadosti, ústavný súd dospel k záveru, že

jej možnosti zabezpečiť si v konaní pred ústavným súdom povinné právne zastúpenie sú

značne obmedzené. Preto ústavný súd žiadosti navrhovateľky vyhovel a ustanovil jej za

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom JUDr. J. L., advokáta so sídlom

v Košiciach.

Z obsahu podania vyplynulo, že navrhovateľka namietala porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. K porušeniu označeného základného práva

malo dôjsť postupom Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. . V tomto konaní sa navrhovateľka žalobou podanou na

okresnom súde 26. augusta 1992 domáhala náhrady škody za ublíženie na zdraví

z nedbanlivosti, ktoré jej malo byť spôsobené 16. januára 1992 nesprávnou aplikáciou

injekcie Ketazonu pracovníčkou odporcu, za ktorého označila Odborný liečebný ústav

tuberkulózy a respiračných chorôb Vyšné Hágy. Žalobou sa navrhovateľka domáhala

náhrady škody z titulu bolestného vo výške 6 000,– Kčs a z titulu sťaženia spoločenského

postavenia vo výške 21 000,– Kčs, ako aj náhrady trov konania.

Pretože o žalobe okresný súd do dňa podania podnetu na ústavný súd nerozhodol,

navrhovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol o jej podnete tak, že „Okresný súd

v Poprade v konaní o náhrade škody z titulu bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia

a ublíženia na zdraví, sp. zn. , porušil právo M. H. priznané v čl. 48 ods. 2

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný súd podnet navrhovateľky predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí 22. februára 2001 a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti

ustanovené v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a že nie sú

dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ho uznesením prijal na

ďalšie konanie. Po prijatí podnetu na konanie sa ústavný súd 9. marca 2001 obrátil na

predsedu okresného súdu so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatému podnetu

navrhovateľky.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 257/01 doručenom

ústavnému súdu 2. apríla 2001 vyhodnotil priebeh konania z hľadiska postupu súdu

a účastníkov konania a vyjadril názor, že dĺžka konania nie je „povážlivá“, „znepokojivá“,

ani „výnimočne dlhá“ a zodpovedá konkrétnym podmienkam prípadu. Podľa jeho

stanoviska vec je skutkovo a právne zložitá, čo ovplyvňuje celkovú dĺžku konania.

Poukazuje na potrebu znaleckého dokazovania, preskúmania veľkého počtu dôkazov

(okrem iného lekárskych správ) a nedostatočnú súčinnosť navrhovateľky, ktorá opakovane

vznáša námietky predpojatosti sudcov okresného súdu, čo malo za následok spomaľovanie

postupu konania. Prejednávanú vec navrhovateľky nepovažuje «za takú, ktorej musí byť

venovaná „osobitná pozornosť“ preto, že by sa dotýkala napríklad štatútových vecí, úpravy

vzťahu k deťom a i.».

V tom zmysle vyjadruje názor, že „okresný súd s prihliadnutím k zaťaženosti

jednotlivých senátov, počtu vybavených vecí zákonnej sudkyne, plynulo smeruje

k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky, teda k rozhodnutiu vo veci samej“.

Na základe uvedených skutočností okresný súd žiada, aby ústavný súd návrhu

navrhovateľky nevyhovel, pričom súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

II.

Navrhovateľka sa svojím podnetom domáha vyslovenia porušenia jej základného

práva upraveného v , podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho

vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadom svojich práv ().

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky,

pokiaľ alebo zákon neustanovujú lehotu na rozhodnutie.

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie sa (súčinnosť) účastníka

konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval – , .

Preskúmaním doterajšieho konania z hľadiska rýchlosti konania všeobecného súdu

ústavný súd zistil, že po doručení žaloby navrhovateľky na okresný súd 26. februára 1992

tento súd 1. septembra 1992 zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému a súčasne vytýčil

termín konania pojednávania na 11. september 1992. Pojednávanie bolo odročené na

28. september 1992, pretože sa naň nedostavil zástupca žalovaného a navrhovateľka

pripustila možnosť mimosúdneho zmieru.

Dňa 28. septembra 1992 okresný súd odročil pojednávanie na 20. október 1992 bez

konania, pretože sa nedostavil zástupca odporcu.

Dňa 20. októbra 1992 súd konal za prítomnosti oboch účastníkov. Pretože k zmieru

medzi účastníkmi nedošlo, pojednávanie bolo odročené na neurčito. Súčasne okresný súd

požiadal žalovaného, aby mu v 7-dňovej lehote poskytol adresy svojich zamestnancov, ktorí

mali byť vypočutí ako svedkovia, a vyžiadal si potrebnú zdravotnú dokumentáciu.

Žalovaný nedodržal súdom stanovený termín na predloženie adries, urobil tak až

22. marca 1993, teda po viac ako piatich mesiacoch. Je potrebné konštatovať, že okresný

súd nevyužil možnosti, ktoré mu dáva, a neprijal účinné

opatrenia na to, aby jeho pokyn jeden z účastníkov konania splnil.

Okresný súd konal 5. mája 1993. V tento deň navrhovateľka namietla zaujatosť

sudcu a súdu a žiadala „preložiť vec na iný súd“.

Po zabezpečení vyjadrení všetkých sudcov okresného súdu bol spis predložený

Krajskému súdu v Košiciach 23. júla 1993. Krajský súd v Košiciach uznesením

z 26. augusta 1993 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z pojednávania

predmetnej veci.

Po vrátení spisu na okresný súd (24. septembra 1993) tento súd konal vo veci

24. novembra 1993. Po vypočutí svedkov odročil pojednávanie, akceptujúc návrh strán na

vyžiadanie znaleckého posudku z príslušného zdravotníckeho odvetvia.

Okresný súd pribral súdneho znalca až uznesením z 24. marca 1994. Po zistení, že

pribratý súdny znalec je dlhodobo v zahraničí, uznesením z 9. septembra 1994 poveril

spracovaním znaleckého posudku iného znalca. Keďže poverený súdny znalec bol pasívny,

okresný súd uznesením z 12. októbra 1995 (teda po viac ako roku) poveril spracovaním

potrebného znaleckého posudku iného súdneho znalca.

Poverený znalec odmietol podať znalecký posudok dôvodiac, že posudok je potrebné

podať z iného medicínskeho odvetvia, ako je jeho špecializácia, a preto mu vec po odbornej

stránke neprislúcha.

Okresný súd túto skutočnosť akceptoval uznesením zo 7. novembra 1995 a poveril

vypracovaním znaleckého posudku iného súdneho znalca. Ten podal okresnému súdu

znalecký posudok 2. januára 1996.

Možno zhrnúť, že zabezpečenie dôkazu – znaleckého posudku – trvalo okresnému

súdu viac ako dva roky. Dĺžku zabezpečovania tohto dôkazu ovplyvnila pomalosť v konaní

okresného súdu a nevyužitie jeho právomoci na vynútenie si rýchleho predloženia dôkazu.

Okresný súd postupne poveril spracovaním znaleckého posudku piatich znalcov. Osobitne

je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že okresný súd toleroval jednému zo znalcov vyše

ročnú pasivitu.

Vypracovaný znalecký posudok okresný súd doručil účastníkom na vyjadrenie a po

ich vyjadrení vytýčil termín konania na 25. marec 1996. Pretože navrhovateľka sa

nedostavila (nebolo vykázané doručenie predvolania), pojednávanie bolo odročené na

27. máj 1996.

Na tomto pojednávaní navrhovateľka navrhla rozšírenie petitu, o čom okresný súd

rozhodol tak, že rozšírenie návrhu nepripustil a konanie odročil na neurčito s tým, že

rozhodol o predvolaní ďalších svedkov podľa návrhu navrhovateľky.

Navrhovateľka sa sťažovala na postup okresného súdu a 29. septembra 1997 mu

doručila ďalšiu námietku zaujatosti. Napriek tomu, že jednotliví sudcovia sa k námietke

zaujatosti vyjadrovali v novembri 1997, spis bol predložený nadriadenému súdu

na rozhodnutie o námietke zaujatosti až 21. februára 1999, teda po približne 15 mesiacoch.

Krajský súd v Prešove rozhodol o námietke zaujatosti 12. marca 1999, spis bol

vrátený okresnému súdu 25. marca 1999 a odvtedy sa okresný súd zaoberal zabezpečením

dôkazov navrhovaných navrhovateľkou. Postup okresného súdu v tomto štádiu sťažila

skutočnosť, že svedkovia žijú v Českej republike a bolo potrebné postupovať v súlade so

Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci

poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych

a trestných veciach (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. ).

III.

Súdne konanie vo veci sp. zn. na okresnom súde doposiaľ nie je

ukončené.

Konštatované prieťahy ústavný súd skúmal a vyhodnotil zo všetkých troch

uvedených hľadísk.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným

súdom je konanie o náhrade škody na zdraví z nedbanlivosti, ktorá mala byť spôsobená

pracovníkom žalovaného, a to nesprávnou aplikáciou injekcie. Podľa názoru ústavného

súdu nejde o vec právne alebo fakticky zložitú, ide o frekventované spory a pri

efektívnejšom a najmä dôraznejšom postupe okresného súdu by aj zabezpečenie takého

dôkazu, ako je súdnoznalecký posudok, konanie nepochybne urýchlilo. Osobitne viac ako

ročné prieťahy spočívajúce v neskorom predložení spisu inému súdu na rozhodnutie

o námietke zaujatosti rozhodne nemožno spájať s právnou alebo faktickou zložitosťou veci.

2. Správanie sa účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Ústavný súd konštatuje, že z vytýčených deviatich pojednávaní sa navrhovateľka

nezúčastnila len jedného, pričom jej predvolanie nebolo doručené a objektívne bolo zistené,

že sa v tom čase nachádzala krátkodobo mimo trvalého bydliska. Navrhovateľka ako

účastníčka konania využívala svoje právo navrhovať dôkazy a zaujímala stanovisko k iným

predloženým dôkazom.

Navrhovateľka sa sťažovala na postup okresného súdu, čo vyjadrila aj dva razy

podanou námietkou zaujatosti. Táto jej aktivita však sama osebe neprispela k vzniku

zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu, ktoré boli konštatované. Oba súdy,

v prvom prípade Krajský súd v Košiciach a v druhom prípade Krajský súd v Prešove,

rozhodli o námietke zaujatosti promptne po predložení spisu okresným súdom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní

toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný

súd zistil, že tomu tak je, a to ako v dôsledku jeho nekonania (bez existencie zákonnej

prekážky), tak aj v dôsledku jeho konania, ktoré však nesmerovalo k odstráneniu právnej

neistoty navrhovateľky vo veci, s ktorou sa obrátila na súd.

Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v dôsledku nekonania okresného súdu, ústavný súd

zistil, že k nim došlo od 24. novembra 1993 do 24. marca 1994. Okresný súd 24. novembra

1993 pojednávanie odročoval so zámerom, že je potrebné pribrať súdneho znalca, a urobil

tak až uznesením z 24. marca 1994.

K ďalším zbytočným prieťahom došlo v období od 9. septembra 1994 do 12. októbra

1995. Okresný súd poveril vypracovaním znaleckého posudku súdneho znalca 9. septembra

1994, na jeho pasivitu však reagoval až 12. októbra 1995 tak, že vypracovaním znaleckého

posudku poveril iného znalca. So zreteľom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu je

potrebné konštatovať, že konajúci súd je povinný zabezpečiť včas všetky dôkazy potrebné

na rozhodnutie vo veci samej. Ak súd neustanovil konkrétnu lehotu na vypracovanie

znaleckého posudku alebo vykonanie iného právneho úkonu a nevyužil zákonné opatrenia

na vykonanie týchto úkonov, spôsobil zbytočné prieťahy v súdnom konaní ().

K nekonaniu okresného súdu bez existencie zákonnej prekážky došlo aj v období od

29. septembra 1997 do 21. februára 1999. Dňa 29. septembra 1997 navrhovateľka doručila

okresnému súdu námietku zaujatosti, avšak spis bol predložený príslušnému súdu na

rozhodnutie o námietke zaujatosti až 21. februára 1999. V tejto fáze možno jednoznačne

konštatovať zbytočné prieťahy zavinené okresným súdom.

Ústavný súd zistil, že ak aj okresný súd konal, nevyužíval príslušné ustanovenia

na zabezpečovanie dôkazov v primeranej dobe. Bolo tomu

tak aj v období od 20. októbra 1992 do 22. marca 1993, keď žalovaný účastník konania

nepredložil požadované údaje v lehote stanovenej okresným súdom (žalovaná strana tak

mala urobiť do 27. októbra 1992, údaje predložila až 22. marca 1993).

Okresný súd v súvislosti so zabezpečovaním dôkazu znaleckým dokazovaním viac

ako rok (od 9. apríla 1994 do 12. októbra 1995) toleroval pasivitu znalca a napokon poveril

vypracovaním znaleckého posudku súdneho znalca, ktorý nemal potrebnú odbornosť na

podanie znaleckého posudku.

Aj takýto postup okresného súdu ústavný súd vyhodnotil ako konanie, ktoré

nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky v jej veci, a teda ako také, ktoré

spôsobilo zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. .

Keďže po prerokovaní podnetu navrhovateľky ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn.

okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej

neistoty navrhovateľky vo veci, s ktorou sa na tento súd obrátila, bolo potrebné rozhodnúť

tak, že zbytočnými prieťahmi v konaní došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48

ods. 2 .