Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1382 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1400)I. ÚS 10/98
PDF · 190.41 KB
No categories available
I. ÚS 10/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Jána Kluèku a sudcov JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na
neverejnom zasadnutí konanom 26. mája 1998 prerokoval podnet H. V., bytom K.,
zastúpenej JUDr. D. S., advokátkou, K., proti Okresnému súdu Košice I pre porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov upraveného v èl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o urèenie veci patriacej do dedièstva na
Okresnom súde Košice I vedenom pod sp. zn. 25 C 209/94 a takto
r o z h o d o l :
Okresný súd Košice I v konaní o urèenie veci patriacej do dedièstva sp. zn. 25
C 209/94 p o r u š i l základné právo H. V. na prerokovanie veci bez zbytoèných
prieahov upravené v èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ïalej len „ústavný súd“)
bol 9. decembra 1997 doruèený podnet H. V. (ïalej len „navrhovate¾ka“). Okrem
iného v òom viedla: „V zmysle ustanovenia § 130 ods. 3 Ústavy SR podávam podnet
vo veci Okresného súdu Košice 1, sp. zn. 25 C 209/94, ktorý rozhoduje o mojej
žalobe podanej 19. 11. 1993 o urèenie veci patriacej do dedièstva po mojom
manželovi M. V., o ktorej doposia¾ súd nerozhodol, pretože postupom sú
porušované moje ústavné práva.“.
Navrhovate¾ka podnet odôvodnila tým, že 19. januára 1993 podala na
vtedajší Obvodný súd Košice 1 návrh na dodatoèné prejednanie dedièstva oh¾adom
murovanej dielne. Po tom, èo zistila, že jej návrh bol založený do iného spisu
pripraveného na založenie do archívu, na základe usmernenia sudkyòou tohto súdu
(zápis z 21. októbra 1993) podala 19. novembra 1993 na Obvodnom súde Košice 1
žalobu o urèenie veci patriacej do dedièstva, ktorá je vedená pod sp. zn. 25 C
209/94. Žalobu podala osobne, jej prijatie Obvodným súdom Košice 1 bolo riadne
vyznaèené v prezenènej peèiatke.
Sažnosou z 30. septembra 1997 podanou predsedovi Okresného súdu Košice I
na postup tohto súdu a prieahy v konaní 25 C 209/94 navrhovate¾ka žiadala odstráni
prieahy v konaní a prideli vec inému sudcovi. Ani jej ïalšia sažnos, ktorú
5. novembra 1997 podala predsedovi Okresného súdu Košice I nebola úspešná, lebo
nedošlo k zlepšeniu v postupe súdu.
Na výzvu ústavného súdu zo 17. decembra 1997 a jeho urgenciu z 20. januára
1998 Okresný súd Košice I oznámil, že „návrh na súd došiel 20. 4. 1994. Po
zabezpeèení prípravy pojednávania bolo vo veci vytýèené pojednávanie na
22. septembra 1995. Následne bol zabezpeèovaný výsluch odporcu cestou
dožiadaného súdu v SRN. Dožiadanie bolo vybavené 19. mája 1997. Listom z
21. októbra 1997 bola navrhovate¾ka vyzvaná na predloženie ïalších dôkazov
potrebných na rozhodnutie vo veci. Na tento prípis nereagovala. V súèasnosti je vec
na lehote.“.
Z obsahu sažnosti navrhovate¾ky z 5. novembra 1997 je však zrejmé, že èas
žiadaných dokladov už súdu predložila (stavebné povolenie, kolaudaèné rozhodnutie)
a k ïalším požiadavkám súdu podala vysvetlenie.
Ústavný súd po zistení, že prijatiu podnetu na konanie nebráni prekážka
neprípustnosti a že spåòa procesnoprávne náležitosti, ustanovené v § 20 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa tento
zákon (ïalej len „zákon è. 38/1993 Z. z.“), ho v zmysle § 25 ods. 3 v spojení s § 18
ods. 2 a ods. 3 písm. b) tohto zákona prijal na konanie uznesením z 5. februára 1998.
Na výzvu ústavného súdu z 26. februára 1998 o podanie úplného vyjadrenia k
podnetu navrhovate¾ky a o poskytnutie podkladov pre rozhodovanie ústavného súdu
formou zapožièania súdneho spisu sp. zn. 25 C 209/94 Okresný súd Košice I listom
z 5. marca 1998 è. Spr 2325/97 ústavnému súdu oznámil: „Listom z 26. 2. 1998 ste
nás žiadali o zapožièanie spisu 25 C 209/94 Okresného súdu Košice I. V prílohe Vám
tento spis zasielame a preto bližšie vyjadrenie k veci nepredkladáme. Pre informáciu
uvádzame, že vybavujúca sudkyòa pracuje v senáte s 341 nevybavenými vecami
a z toho 278 nerozhodnutými vecami. Okrem toho vybavuje ešte veci registra E.
Súhlasíme, aby sa upustilo od ústneho pojednávania vo veci pod¾a § 30 ods. 2
zák. 38/1993 Z. z.“.
Po výzve ústavného súdu z 10. februára 1998 navrhovate¾ka listom z
23. februára 1998 predložila ústavnému súdu plnomocenstvo pre JUDr. D. S.,
advokátku, K., na zastupovanie navrhovate¾ky v konaní pred ústavným súdom o jej
podnete. Týmto listom zároveò uviedla „... oznamujem, že súhlasím od upustenia
ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona NR SR è. 30/1993 Z. z. o
organizácii ÚS SR v znení zák. NR SR è. 293/1995 Z. z.“ (správne má by zákon è.
38/1993 Z. z. - zrejme preklep).
Ústavný súd pod¾a § 31 zákona è. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na
zistenie skutoèného stavu veci a na získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.
Podklady pre rozhodnutie èerpal zo zapožièaného súdneho spisu Okresného súdu
Košice I sp. zn. 25 C 209/94 a k nemu pripojeného spisu D 1159/88, v ktorom je
rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn. D 1159/88-91 zo 6. augusta
1992 opatrené doložkou o nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia dòom 6. augusta
1992.
Z uvedených prameòov ústavný súd zistil viaceré údaje a skutoènosti, ktoré sa
stali podkladom pre jeho rozhodnutie. Vyjadrenia a návrhy úèastníkov konania najmä
navrhovate¾ky a procesné rozhodnutia súdu zistil z obsahu zápisníc z jednotlivých
pojednávaní a z niektorých písomných vyjadrení navrhovate¾ky, ktorá však skôr
spochybòovala niektoré prijaté procesné rozhodnutia súdu i tie, ktoré pod¾a zápisníc
z pojednávaní sama navrhovala. Preto sú niektoré údaje protireèivé, a ako také ich
ústavný súd hodnotil.
Zo súdneho spisu sp. zn. 25 C 209/94 sa ústavný súd medziiným oboznámil
s týmito skutoènosami:
Termín prvého pojednávania vo veci okresný súd urèil 26. júna 1995 na
22. septembra 1995. Pojednávania sa osobne zúèastnila navrhovate¾ka, ktorá
navrhla pojednávanie odroèi za úèelom porady s advokátom. Zástupca žalovaného
namietal, že sporná murovaná dielòa nebola postavená poèas trvania manželstva
žalobkyne s poruèite¾om. Súd pojednávanie odroèil na termín 7. decembra 1995 a
uložil žalobkyni upresni petit žaloby a predloži list vlastníctva do 20 dní. Žalobkyòa
sa listom z 28. októbra 1995 súdu ospravedlnila, že neurèila advokáta a nepredložila
potrebné vysvetlenie vo veci 25 C 209/64. „Neurobila som to z dôvodu, že som bola
dlhší èas nemocná a hlavný dôvod je, že nemám finanèné prostriedky na advokáta,
žijem len z dôchodku. Po obdržaní dôchodku, po 10. novembri sa ihneï spojím s
advokátom a vo veci predložím potrebné vysvetlenie.“.
Na odroèené pojednávanie 7. decembra 1995 sa úèastníci konania nedostavili.
Na predvolanie súdu na ïalší termín pojednávania na deò 8. februára 1996
žalobkyòa listom zo 14. januára 1996, podaným osobne 25. januára 1996 v podate¾ni
Obvodného súdu Košice 1, reagovala úvodnou vetou „V predvolaní na deò 8. 2. 1996
uvádzate, že mám upresni žalobu. Myslím, že v žalobe je všetko jasne napísané.“
V ïalšej èasti obsiahleho listu (4 a pol. strany è. l. 15-17) potom navrhovate¾ka
namietala, že syn poruèite¾a je vlastníkom 2/3 z majetku, keï v trestnej veci proti
nemu pre trestný èin opustenia republiky nebolo vyslovené prepadnutie majetku,
pretože u neho neprichádzalo do úvahy, lebo nevlastnil žiaden majetok. Ïalej obvinila
sudkyòu, že „preèo aj na súde sa pristupuje v tejto veci neèestne“ a obšírne uviedla
podrobnosti od januára 1993, kedy mala poda návrh Obvodnému súdu Košice 1 na
dodatoèné prejednanie novoobjaveného majetku a stresovú situáciu, keï tento jej
návrh bol v spise pripravenom do archívu „pod papiermi o vymáhaní trov“. Tiež
uviedla, èo ju v súvislosti s pozostalostným konaním „duševne ve¾mi ubíja ... lebo o
spravodlivos bojujem už 8 rokov“. Uviedla aj okolnosti pozostalostného konania na
štátnom notárstve, keï notárka jej námietky nebrala na vedomie, nepripustila ju k
slovu, èo ju tak šokovalo, že nebola schopná sledova, èo diktovala do zápisnice, ktorú
podpísala prv, ako ju chcela preèíta, èo jej notárka už nedovolila. Až na písomnú
žiados jej dali zápisnicu preèíta. Po preèítaní „som sa zhrozila, lebo také klamstvá
tam boli uvedené, èo som nikdy nevyriekla, veï ma notárka ani k slovu nepripustila“.
Neuviedla však, aké konkrétne klamstvá boli v zápisnici uvedené, ale uviedla
podrobnosti o ažkej chorobe manžela a o zlých vzahoch jeho brata a postavení jeho
vlastného syna proti manželovi.
Navrhovate¾ka a ani zástupca žalovanej strany sa nedostavili na pojednávanie
8. februára 1996. Nový termín pojednávania súd stanovil na 14. marca 1996 pod
hrozbou poriadkového opatrenia (predvedenie, pokuta do 5 000,- Sk).
Navrhovate¾ka bola vyzvaná predloži aktuálny list vlastníctva do 10 dní. Listom zo
7. februára 1996 sa ospravedlnila, že „zo zdravotných dôvodov sa nemôžem zúèastni
na pojednávaní dòa 8. 2. 1996. Odpustite, ale z tých neèestných konaní v tejto veci
som úplne duševne znièená a preto sa bojím ïalších stresov. Konajte p. sudkyòa vo
veci pod¾a svojho svedomia.“.
Na pojednávaní 14. marca 1996 žalobkyòa medzi iným uviedla „Pod¾a mòa
dielòa má charakter samostatnej stavby. Keïže sme ju spolu s neb. manželom
vystavali sami, nesúhlasím s tým, aby táto dielòa bola prísl. stavby zahrnutá do
dedièstva po mojom nebohom manželovi a aby túto dielòu dedil v 2/3-nách aj
žalovaný syn môjho neb. manžela. Manžel zomrel ...1988, dedièstvo bolo
prejednávané pod è. D 1159/88. V takom prípade by sme boli dedièmi dielne so
žalovaným v rovnakom diele, teraz je o n dedièom v 2/3-inách a ja v 1/3. S takýmto
dedením nemôžem súhlasi vzh¾adom na vyššie uvedené.“. Na záver uviedla
„Žiadam vypoèu žalovaného cestou dožiadaného súdu v Nemecku z dôvodu, že má
pochybnosti pri vybavovaní majetkových záležitostí žalovaného „. Zástupca
žalovaného nesúhlasil s vypoèutím žalovaného s oh¾adom na jeho zdravotný stav.
Súd pojednávanie odroèil na neurèito a navrhovate¾ke uložil, aby v lehote 10
dní predložila stavebné povolenie, kolaudaèné rozhodnutie na stavbu dielne a
sobášne listy z r. 1964 a 1970, ako aj súdne rozhodnutie, ktorým bolo jej manželstvo
rozvedené v roku 1968. Rovnopis žaloby po predložení bude zaslaný žalovanému, za
úèelom vypoèutia dožiadaným súdom v Nemecku.
V ïalšom sa konanie Obvodného súdu Košice 1 a potom Okresného súdu
Košice I (ïalej len „okresný súd“) zameralo na vytvorenie podmienok pre vypoèutie
žalovaného dožiadaným súdom v Nemecku, ako bolo pribranie tlmoèníèky z jazyka
nemeckého PhDr. V. B. do konania uznesením z 9. septembra 1996, žiados súdu z 22.
októbra 1996 Ve¾vyslanectvu SR v Bonne o sprostredkovanie doruèenia písomností
príslušnému súdu pre mesto Offenbach am Main za úèelom úkonov vo veci,
uznesenie súdu z 27. februára 1997 o urèení odmeny tlmoèníèke (1 580,- Sk) a o
odroèení pojednávania na 27. marca 1997, lebo dožiadanie z Nemecka nebolo
vybavené. Napokon aj toto pojednávanie bolo odroèené na neurèito s tým, že
dožiadanie z Nemecka nebolo doruèené. V súdnom spise è. l. 31 je list M. V. z 23.
februára 1997, napísaný v SRN, Offenbach am Main, že sa na súdnom pojednávaní
27. februára 1997 a 27. marca 1997 ako invalid nemôže zúèastni a že preto
splnomocnil svojho bratranca Ing. A. V. zastupovaním v dedièskom konaní. V
súdnom spise è. l. 34 je aj podanie navrhovate¾ky z 8. apríla 1997, ktorá medzi iným
uvádza „Ve¾mi som bola prekvapená, pani sudkyòa, keï ste mi 27. marca 1997
povedali, že o výsluch syna som ja žiadala. Nikdy som o to nežiadala, èo som Vám aj
osobne povedala a ani ste sa ma nikdy nespýtali, èi chcem, aby bol syn k tejto veci
vypoèutý. Keï ste na pojednávaní rozhodli, že syn bude vypoèutý, jeho zástupca ml.
A. V. s tým nesúhlasil a na Vašu otázku ... povedal, že syn je ve¾mi ažko chorý.“
V súdnom spise na è. l. 40 je sažnos navrhovate¾ky z 30. septembra 1997
adresovaná predsedovi Okresného súdu Košice I na postup súdu pre prieahy v konaní
a na è. l. 41 výzva súdu adresovaná navrhovate¾ke, aby v lehote 15 dní predložila
súdu stavebné povolenie, kolaudaèné rozhodnutie týkajúce sa dielne, ïalej sobášny
list - fotokópiu z roku 1964 a 1970. Výzvou bola požiadaná uvies èíslo rozvodového
konania, ktorým bolo jej manželstvo v roku 1968 rozvedené (uvedené povinnosti jej
boli už predtým uložené uznesením z pojednávania zo 14. marca 1996). V spise sa
nachádza aj urgencia súdu z 21. januára 1998, aby zaslala požadované doklady.
Dedièské rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn. D 1159/88-91
zo 6. augusta 1992 obsahuje doložku: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné
odvolanie, nako¾ko sa ho úèastníci vzdali výslovným prehlásením do zápisnice.
V èasti II dedièského rozhodnutia je uvedené, že sa schva¾uje dedièská
dohoda, pod¾a ktorej nehnute¾ný majetok v dedièstve prejednávaný, t. j. 2/3 domu
2
è. s. 2030 s parc. è. 4845 zast. pl. vo výmere 277 m, parc. è. 4846 záhrada o výmere
2
239 m, vedené na LV è. 7176 pre kat. ú. Košice, ocenené znaleckým posudkom na
113 334,- Kès, nadobúdajú rovným dielom, teda každý v jednej tretine
navrhovate¾ka a pozostalý syn poruèite¾a M. V. V znaleckom posudku znalca D. H.
je tento popis oceòovanej nehnute¾nosti:
- rodinný dom è. s. 2030 120 694, 33 Kès
- pozemok 7 740,- Kès
- plot 1 955,- Kès
- vonkajšie úpravy 7 533,60 Kès
- garáž 8 636,35 Kès
- ved¾ajšie stavby 22 260,60 Kès a) dielòa murovaná 10x6
post. 1968 20 475,- Kès
b) prístrešok 1 785,60 Kès
- porasty 1 178,- Kès
_________________________________________________
S p o l u 169 997,88 Kès
Zaokrúhlené 170 000,- Kès
Dve tretiny z uvedenej ceny potom èinia cenu dedenej nehnute¾nosti v sume
113 334,- Kès ako je uvedená v právoplatnom dedièskom rozhodnutí D 1159/88-91
zo 6. augusta 1992, ktorého predmetom bola i murovaná dielòa 10x6 m pod¾a
znaleckého posudku, na základe ktorého bola urèená cena dedenej nehnute¾nosti.
II.
Pod¾a právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho nálezoch sp. zn.
II. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995 a sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. februára 1997, úèelom
základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (úèastník konania
pred súdom alebo iným štátnym orgánom) domáhajúca sa vydania rozhodnutia.
Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota
neodstráni, k vytvoreniu želate¾ného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie
základného práva pod¾a èl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. prerokovanie veci bez zbytoèných
prieahov nestaèí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony
(bez oh¾adu na ich poèet).
Konanie bez zbytoèných prieahov nie je možné èasovo presne ohranièi.
Urèenie èasovej hranice, uplynutím ktorej môže ma postup v konaní súdu alebo iného
štátneho orgánu povahu prieahov v konaní, je znaène relatívne. Rýchlos a tým aj
úèinnos konania je objektívne podmienená charakterom a špecifickými znakmi
prejednávanej právnej veci. Dåžka konania pred súdom môže signalizova nielen
prieahy v konaní, ale aj zložitos prejednávanej veci. Ako už ústavný súd v citovaných
nálezoch konštatoval, v každom konaní je potrebné oddeli pomalé a neúèinné
konanie (konanie s prieahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej lehote) od
konania, ktoré sa predlžuje z dôvodu zložitosti vecnej podstaty prejednávanej veci.
Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je jej skutkový stav
a špecifiká príslušnej právnej úpravy (právnych predpisov) vzahujúcej sa na
prejednávanú vec.
Z procesných úkonov Obvodného súdu Košice 1, neskôr Okresného súdu
Košice I, ústavný súd zistil, že i napriek preukázate¾nému doruèeniu návrhu
navrhovate¾ky o urèenie veci patriacej do dedièstva tomuto súdu už 19. novembra
1993, bol návrh pridelený súdnemu oddeleniu 25 C až 20. apríla 1994, t. j. po piatich
mesiacoch od jeho podania. Z vyjadrenia okresného súdu z 19. januára 1998 vyplýva,
že za deò podania návrhu bez akéhoko¾vek akceptovate¾ného vysvetlenia považuje
až 20. apríl 1994. Zabezpeèenie prípravy pojednávania pod¾a uvedeného vyjadrenia
bolo také, že prvé pojednávanie vo veci bolo vytýèené na 22. septembra 1995, t. j. 20
mesiacov od doruèenia návrhu okresnému súdu.
V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddelite¾né súèasti okrem iných
stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivos (princíp materiálneho
právneho štátu), èo možno spo¾ahlivo vyvodi z èl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie
na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosou všetkých štátnych
orgánov je zabezpeèi reálnu možnos ich uplatnenia tými subjektami, ktorým boli
priznané.
Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní 25 C 109/94
ústavný súd vychádzal z ustanovenia èl. 48 ods. 2 ústavy, že „Každý má právo, aby
sa jeho vec prerokovala bez zbytoèných prieahov ...“ a v spojitosti s tým aj z
ustanovenia § 6 Obèianskeho súdneho poriadku, že „V konaní postupuje súd v
súèinnosti so všetkými úèastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a
úèinná a aby skutoènosti, ktoré sú medzi úèastníkmi sporné, sa spo¾ahlivo zistili.“.
Ústavný súd prihliadal i na ïalšie ustanovenia Obèianskeho súdneho poriadku,
najmä na:
a) ustanovenie § 43 ods. 1, že „Predseda senátu vyzve úèastníkov, aby sa nesprávne
alebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Pouèuje úèastníkov aj o tom, ako
treba opravu alebo doplnenie urobi,“
b) ustanovenie § 43 ods. 2, že „Ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie
neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokraèova, súd
konanie zastaví. O týchto následkoch musí by úèastník pouèený,“
c) ustanovenie § 100 ods. 1, že „Len èo sa konanie zaèalo postupuje v òom súd i bez
ïalších návrhov tak, aby vec bola èo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“,
d) ustanovenie § 103 v znení „Kedyko¾vek za konania prihliada súd na to, èi sú
splnené podmienky, za ktorých môže kona“. S tým súvisí zisovanie
neodstránite¾ných nedostatkov, za aké sa považujú nedostatok právomoci súdu (§
7, § 8), litispendencia (§ 83), res iudicata (§ 159 ods. 2), nedostatok spôsobilosti by
úèastníkom konania (§ 19) a odstránite¾ných nedostatkov, za ktoré sa považujú
neúplnos návrhu (§ 42, § 79), nedostatok príslušnosti súdu (§ 9 a nasl., § 84 a
nasl.), procesná nespôsobilos úèastníka (§ 20) a nedostatok zastúpenia úèastníka
konania,
e) ustanovenie § 104 ods. 1 a 2 o zastavení konania, ak ide o taký nedostatok
podmienok konania, ktorý nemožno odstráni a v postupe súdu v prípadoch
nedostatkov podmienok konania, ktoré možno odstráni,
f) ustanovenia § 105, že súd skúma miestnu príslušnos prv, než zaène kona vo veci
samej. Neskôr ju skúma len na námietku úèastníka konania, ak je uplatnená pri
prvom úkone, ktorý úèastníkom patrí,
g) ustanovenie § 114 ods. 1, že predseda pripraví konanie tak, aby bolo možné
rozhodnú o veci spravidla na jedinom pojednávaní pri súèasnom využití postupov
ustanovených v ods. 2 písm. a) až e) § 114.
Pod¾a názoru ústavného súdu z uvedených ustanovení vyplýva, že prípravu
pojednávania treba chápa ako všetku èinnos súdu od zaèatia konania vrátane štúdia
spisu, odbornej prípravy na riešenie veci, odstraòovania nedostatkov návrhu a
zváženia opatrení, ktoré vzh¾adom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a
úèelné vykona pred nariadením pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje i na ïalšie ustanovenia Obèianskeho súdneho poriadku, ako sú najmä § 117
ods. 1 o vedení pojednávania tak, aby bolo dôstojné a nerušené a o vhodných
opatreniach predsedu senátu na splnenie úèelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov a § 118 ods. 2, že ïalší priebeh pojednávania urèuje predseda senátu pod¾a
okolností prípadu a napokon i na § 53 ods. 1 a 2 o poriadkových opatreniach pri
sažovaní postupu konania.
Ústavný súd nehodnotil konanie o urèení veci patriacej do dedièstva, ktorého
predmetom je murovaná dielòa 10x6 m ako zložitú vec z h¾adiska skutkového stavu
ani z dôvodu právnej úpravy, ktorá sa vzahuje na túto problematiku, a to i s
prihliadnutím na skutoènos, že žalovaný úèastník sa zdržiava mimo územia
Slovenskej republiky (SRN).
I napriek tomu, že ústavný súd za prevažujúce príèiny, ktoré mali za následok
vznik prieahov v konaní považuje nedostatky súdu v príprave konania, v urèení
nutných a úèelných postupov s oh¾adom na okolnosti prípadu a vo využití
zákonných prostriedkov na splnenie uložených povinností i s prihliadnutím na
protichodné tvrdenia navrhovate¾ky, ktorá v následných vyjadreniach
spochybòovala až popierala vlastné procesné návrhy, skúmal aj jej podiel na vzniku
prieahov v konaní. Z toho h¾adiska poukazuje najmä na nesplnený vlastný návrh
navrhovate¾ky z odroèeného prvého pojednávania 22. septembra 1995, že upresní
petit žaloby a predloží list vlastníctva, èo nesplnila a napriek písomnému
ospravedlneniu z 28. októbra 1995 následným listom zo 14. januára 1996 uloženú
povinnos poprela s vyhlásením, že v žalobe je všetko jasne napísané. Na ïalšom
pojednávaní 14. marca 1996 na základe návrhu navrhovate¾ky súd prijal procesné
rozhodnutie, že bude vypoèutý žalovaný cestou dožiadaného súdu v Nemecku z
dôvodu, že má pochybnosti (rozumie sa navrhovate¾ka) o vybavovaní majetkových
záležitostí žalovaného, s èím zástupca žalovaného nesúhlasil s oh¾adom na jeho
zdravotný stav. Následne navrhovate¾ka listom z 8. apríla 1997 oznámila súdu
„Ve¾mi som bola prekvapená, keï ste mi povedali, že o výsluch syna som ja žiadala.
Nikdy som o to nežiadala ...“. Navrhovate¾ka nesplnila ani procesné rozhodnutie
súdu zo 14. marca 1996, ktoré jej uložilo, aby do 10 dní predložila stavebné
povolenie a kolaudaèné rozhodnutie na akciu murovaná dielòa, ako aj jej sobášne
listy z r. 1964 a 1970 a aby oznámila èíslo rozvodového konania, ktorým bolo jej
manželstvo rozvedené. Ani tieto procesné rozhodnutia súdu navrhovate¾ka
nesplnila, èo potvrdzuje aj výzva súdu z 21. októbra 1997, aby navrhovate¾ka
predložila dôkazy potrebné na rozhodnutie. Medzi týmito dôkazmi sú aj listiny, ktoré
od nej súd požadoval od 22. septembra 1995. Z listu predsedu okresného súdu z
19. januára 1998 vyplýva, že navrhovate¾ka na výzvu súdu nereagovala a vec je v
súèasnosti na lehote, t. j. už 6 mesiacov.
Uvedené skutoènosti ústavný súd jednoznaène hodnotil ako urèitý podiel
navrhovate¾ky na vzniknutých prieahoch v namietanom konaní (inak povedané, aj
jej správanie tiež prispelo k nežiadúcej dåžke konania pred všeobecným súdom).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na závery vyplývajúce z judikatúry
Európskeho súdu pre ¾udské práva (ïalej len „Súd pre ¾udské práva“). V prípade
Buchholz 1981, séria A è. 42, ako aj v prípadoch Zimmermann a Stein 1983, séria A
è. 66 a Guincho 1984, séria A è. 38 tento súd konštatoval, že primeranos dåžky
konania musí by v zmysle èl. 6 ods. 1 Dohovoru v každom prípade urèená s
prihliadnutím na osobitné okolnosti. Súd prihliada na zložitos prípadu, ako aj na
postup úèastníka konania a iných orgánov. Iba zdržovanie súdneho konania, za ktoré
zodpovedá (možno mu ho „pripoèíta“) úèastník konania (navrhovate¾) oprávòuje
prija záver, že zo strany štátu nedošlo k prekroèeniu primeranej lehoty pod¾a èl. 6
ods. 1 Dohovoru.
V inom prípade Súd pre ¾udské práva konštatoval, že chovanie sa
navrhovate¾ov (sažovate¾ov) je objektívnym prvkom, za ktorý nenesie
zodpovednos žalovaný štát, ktorý treba vzia do úvahy pri rozhodovaní o tom, èi došlo
k prekroèeniu primeranej lehoty pod¾a èl. 6 ods. 1 Dohovoru (Erkner a Hofauer
1987, séria A è. 117).
Pod¾a Súdu pre ¾udské práva prieahy v konaní, ktoré zapríèinil aj úèastník
konania, nevyluèujú však a priori zodpovednos orgánu (všeobecného súdu), ktorý vo
veci koná, len preto, že o právach úèastníka konania rozhoduje dlhšie, než je
primerané pod¾a povahy veci, ak však ide o zbytoèný prieah zapríèinený práve
nesprávnym postupom všeobecného súdu. Tento záver vyplýva z prípadu König
1986, séria A è. 27, kde bolo konštatované, že zodpovednos štátu vzniká, ak v konaní
okrem prieahov spôsobených úèastníkmi konania nastanú aj iné prieahy, ktoré vznikli
konaním štátnych orgánov.
Uvedené závery možno, pod¾a právneho názoru ústavného súdu, v plnom
rozsahu akceptova v rámci rozhodovania o podnete pod¾a èl. 130 ods. 3 ústavy aj pri
posudzovaní prieahov v konaní pred všeobecnými súdmi (èl. 48 ods. 2 ústavy).
Zo súdneho spisu 25 C 209/94 však nepochybne vyplýva, že na vzniku a
pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dåžke konania v danej veci
vedeného pred Okresným súdom Košice I majú podiel predovšetkým nedostatky v
èinnosti tohto súdu tak, ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo
k zbytoèným prieahom v tomto konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatia¾
právoplatne vo veci nerozhodol, hoci od podania návrhu prešli viac ako štyri roky.
Preto Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel podnetu navrhovate¾ky a rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 1998