Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 56/08
PDF · 299.94 KB
No categories available
IV. ÚS 56/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 56/08-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti JUDr. I. M., V., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trnava v konaniach o určenie výživného a zverení maloletého dieťaťa do osobnej
starostlivosti matky a o návrhu na vydanie predbežného opatrenia o úprave práv
a povinností k maloletému dieťaťu vedených pod sp. zn. 28 P 2/07, za účasti Okresného
súdu Trnava, takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava
v konaniach o určenie výživného a zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti
matky a o návrhu na vydanie predbežného opatrenia o úprave práv a povinností
k maloletému dieťaťu vedených pod sp. zn. 28 P 2/07 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
28 P 2/07 konal bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom
desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. I. M. trovy právneho
zastúpenia v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 56//08 zo 14. februára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. I. M. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaniach o určenie výživného
a zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky a o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu vedených
pod sp. zn. 28 P 2/07.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 10. januára 2007
okresnému súdu návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému synovi, ktorého
žiadala zveriť do svojej výchovy a zaviazať otca platiť výživné. Dňa 18. júna 2007 podala
návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadala o zverenie maloletého syna
do svojej výchovy, ako aj o dočasnú úpravu práv a povinností k nemu do rozhodnutia
vo veci samej.
V sťažnosti sťažovateľka požadovala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol,
že „Konaním Okresného súdu v Trnave vo veci úpravy práv a povinností rodičov
k maloletému dieťaťu, vedenej pod č. k. 28 P 2/07, došlo k porušeniu ústavného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Konaním Okresného súdu v Trnave vo veci návrhu na vydanie predbežného
opatrenia o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu vedeného pod č. k. 28 P 2/07,
došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Okresnému súdu v Trnave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod číslom 28 P 2/07
konal bez zbytočných prieťahov“.
Sťažovateľka sa ďalej domáhala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 150 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 251/08 zo 4. marca 2008 doručeným ústavnému súdu 10. marca 2008, v ktorom
sa okrem iného uvádza:
„Predmetom konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 28 P/2/2007, v rámci
ktorého namieta sťažovateľka zbytočné prieťahy, je určenie výživného a zverenie
maloletého dieťaťa do starostlivosti matky, ako aj rozhodnutie o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu. Z hľadiska
skutkovej a právnej zložitosti vec nie je možné považovať za zložitú, nakoľko takéto konania
tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov.“
Obsahom vyjadrenia okresného súdu bola aj táto chronológia úkonov okresného súdu
a opis jeho doterajšieho priebehu:
«V predmetnom konaní bol dňa 10. 01. 2007 tunajšiemu súdu doručený návrh matky
maloletého dieťaťa (ďalej len „sťažovateľky“) na úpravu výživného na maloleté dieťa voči
jednému z rodičov. Dňa 19. 01. 2007 zákonná sudkyňa Mgr. Š. vytýčila termín
pojednávania na deň 15. 02. 2007. Zároveň maloletému ustanovila kolízneho opatrovníka
a požiadala otca maloletého, nech sa v lehote 15 dní písomne vyjadrí k návrhu. Dňa
07. 02. 2007 bolo súdu doručené oznámenie kolízneho opatrovníka, že sa mu nepodarilo
prešetriť pomery v domácností maloletého, ale v prípade potreby tieto pomery dodatočne
prešetrí. Dňa 12. 02. 2007 podala sťažovateľka osobne do podateľne tunajšieho súdu
podanie, ktorým upravila petit svojho návrhu.
Na pojednávaní konanom dňa 15. 02. 2007 za prítomnosti sťažovateľky, kolízneho
opatrovníka, ako aj právnej zástupkyne otca maloletého dieťaťa súd konanie odročil
na termín 20. 03. 2007. Na pojednávaní konanom dňa 20. 03. 2007 v neprítomnosti
sťažovateľky bol vypočutý otec maloletého dieťaťa. Na tomto pojednávaní právny zástupca
sťažovateľky predložil písomné stanovisko sťažovateľky zo dňa 14. 03. 2007, v ktorom
opísala skutočnosti, ktoré považovala za potrebné súdu v predmetnej veci oznámiť
a ku ktorému pripojila aj fotokópie svojich fotografií a uznesenie zo dňa 22. 03.2006,
z ktorého nie je zrejmé vzhľadom na kvalitu fotokópie, kto ho vydal. Toto pojednávanie súd
odročil na neurčito s tým, že kolízny opatrovník prešetrí pomery v rodine maloletého
a o zistených skutočnostiach predloží súdu správu spolu so správou z materskej školy
a od detského lekára, pričom rodičia spolu s maloletým dieťaťom navštívia CPPS v T. s
tým, že písomná správa bude súdu doručená.
Dňa 26. 03. 2007 bolo tunajšiemu súdu doručené písomné vyjadrenie sťažovateľky
k výpovedi otca a jeho právnej zástupkyne na pojednávaní uskutočnenom dňa 20. 03. 2007.
Dňa 24. 04. 2007 bolo doručené ďalšie písomné vyjadrenie sťažovateľky, a to k účtom
o prispievaní na domácnosť otcom maloletého dieťaťa. Dňa 30. 04. 2007 sťažovateľka
písomne požiadala súd o nariadenie pojednávania v predmetnej veci. Dňa 15. 05. 2007
zákonná sudkyňa dala pokyn zaslať právnej zástupkyni otca maloletého dieťaťa vyjadrenia
sťažovateľky. Dňa 16. 05. 2007 kolízny opatrovník doložil k spisovému materiálu správu
o prešetrení pomerov v rodine maloletého, ako aj ostatné správy, ktoré boli súdom žiadané.
Dňa 11. 06. 2007 podala právna zástupkyňa otca maloletého dieťaťa osobne do podateľne
tunajšieho súdu podanie, ktorým navrhla v konaní ustanoviť znalca z odboru detskej
psychológie.
Následne dňa 18. 06. 2007 podala sťažovateľka osobne na tunajšom súde návrh
na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zveril maloletého do jej osobnej
starostlivosti. Dňa 27. 06. 2007 zákonná sudkyňa požiadala Obvodný úrad v T. o zaslanie
ich spisového materiálu č. 489/07, a to vzhľadom na tvrdenia sťažovateľky obsiahnuté
v návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 04. 07. 2007 podala právna zástupkyňa
otca maloletého dieťaťa na tunajšom súde písomné vyjadrenie k návrhu sťažovateľky
na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 09. 07. 2007 bol súdu doručený spisový materiál
č. 489/2007 Obvodného úradu v T. Dňa 10. 07. 2007 sťažovateľka doplnila svoj návrh
na vydanie predbežného opatrenia písomným podaním podaným osobne do podateľne
tunajšieho súdu a následne dňa 11. 07. 2007 zákonná sudkyňa uznesením č. k. 28 P 2/07-
100 o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodla a návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietla. Dňa 07. 08. 2007 bolo tunajšiemu súdu doručené
odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu o zamietnutí predbežného opatrenia, ktorého
rovnopis bol súdom doručený právnej zástupkyni otca, ako aj kolíznemu opatrovníkovi
a následne dňa 14. 09. 2007 bol spis týkajúci sa predmetnej veci predložený Krajskému
súdu v Trnave. Uznesením č. k. 28 P 2/07-117 zo dňa 28. 09. 2007 Krajský súd v Trnave
ako súd odvolací napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie
konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 10. 2007.
Dňa 09. 11. 2007 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie právnej zástupkyne otca
maloletého dieťaťa s vyjadrením, že trvá na tom, aby súd návrh na predbežné opatrenie
zamietol. Dňa 14. 11. 2007 podali rodičia sťažovateľky osobne na tunajšom súde svoje
vyjadrenie k predmetnej veci. Dňa 16. 11. 2007 bolo sťažovateľkou osobne do podateľne
tunajšieho súdu podané jej vyjadrenie k listu právnej zástupkyne otca maloletého dieťaťa
zo dňa 08. 11. 2007.
Dňa 19. 11. 2007 podala právna zástupkyňa otca maloletého dieťaťa osobne
na tunajšom súde podanie, ktorým navrhla, aby súd ďalej konal vo veci samotnej, nakoľko
neexistencia právoplatného rozhodnutia o predbežnom opatrení nie je prekážkou v konaní.
Dňa 27. 11. 2007 bolo doručené podanie JUDr. G., ktorým oznámil, že v ďalšom konaní
bude sťažovateľku zastupovať len on, pričom sťažovateľka podľa jeho oznámenia odvolala
splnomocnenie na zastupovanie doterajšiemu právnemu zástupcovi. Zároveň s týmto
podaním bolo doručené aj plnomocenstvo pre JUDr. G. Dňa 13. 12. 2007 dala zákonná
sudkyňa pokyn, aby bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke za účelom vyhotovenia
uznesenia o pribratí znalca z odboru detskej psychológie. Tento pokyn však už zrealizovaný
nebol, a to z dôvodu, že zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pridelená, prestala k 01. 01. 2008
vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde.
V zmysle dodatku č. 3 zo dňa 31. 01. 2008 k Rozvrhu práce Okresného súdu Trnava
na rok 2008 bola vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 28 P 2/2007 náhodným výberom
pridelená JUDr. L., ktorá dala dňa 12. 02. 2008 vyhotoviť uznesenie o pribratí znalca
do konania, a to v lehote 5 dní. Dňa 14. 02. 2008 príslušná vyššia súdna úradníčka
v určenej lehote vypracovala v zmysle pokynu sudkyne uznesenie č. k. 28 P/2/07-147, ktoré
zároveň dala doručovať účastníkom konania. Ešte pred týmto pridelením veci novému
zákonnému sudcovi, právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným tunajšiemu súdu
dňa 03. 01. 2008 žiadal, aby súd rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Následne dňa 14. 02. 2008 podal právny zástupca sťažovateľky opätovne podanie, v ktorom
poukázal na skutočnosť, že o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nebolo súdom
rozhodnuté. Zákonná sudkyňa JUDr. L., ktorej bola vec pridelená, následne dňa
26. 02. 2008 uznesením č. k. 28 P 2/07-155 o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
rozhodla (toto uznesenie sa v súčasnosti doručuje účastníkom konania) a zároveň vyzvala
sťažovateľku, nech v lehote 5 dní tunajšiemu súdu zašle kópiu vypovedania plnej moci
svojmu predchádzajúcemu právnemu zástupcovi.»
Rovnaké procesné úkony, ako sú uvedené vo vyjadrení okresného súdu, zistil
aj ústavný súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu.
Právny zástupca sťažovateľky nevyužil možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného
súdu, keď oznámil, že „všetko podstatné (...) uviedol v podanej ústavnej sťažnosti“.
Obsahom jeho podania doručeného ústavnému súdu 20. marca 2008 bol aj súhlas
s upustením od ústneho verejného pojednávania pre ústavným súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 P 2/07 je rozhodovanie o návrhoch
na určenie výživného, zverenie maloletého do osobnej starostlivosti matky, ako aj
rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia o úprave práv a povinností
k maloletému dieťaťu. Ústavný súd sa stotožnil s vyjadrením okresného súdu,
že „z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti vec nie je možné považovať za zložitú, nakoľko
takéto konania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov“. Z hľadiska povahy veci
však ide o vec, ktorá si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd vyhodnotil jej postup ako aktívny a súčinnostný, keďže
sa osobne alebo v zastúpení advokátom riadne zúčastnila nariadených pojednávaní,
priebežne nahliadala do spisu (t. j. prejavovala záujem o priebeh konania),
a 26. novembra 2007 podala sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní.
Sťažovateľka 12. februára 2007 upravila petit (rozšírila) návrhu a 10. júla 2007 doplnila
svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uvedené úkony sťažovateľky však v zásade
negatívne neovplyvnili doterajší priebeh konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci.
Z obsahu súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že vo veci samej sa na okresnom
súde uskutočnili dve pojednávania, a to 15. februára 2007 a 20. marca 2007. Okresný súd
až do 14. februára 2008, keď bolo vypracované uznesenie o nariadení znaleckého
dokazovania z odboru detskej psychológie, už vo veci samej neurobil žiadny úkon
smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu sťažovateľkinej právnej veci.
V nasledujúcom období, hlavne po 18. júni 2007, keď bol okresnému súdu doručený
návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, sa všetky procesné úkony okresného
súdu týkali iba tohto návrhu, pričom okresný súd ho uznesením sp. zn. 28 P 2/07 z 11. júla
2007 (ďalej len „zamietajúce uznesenie“) zamietol. Následne po podaní odvolania
sťažovateľky proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu bol spis predložený
Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Odvolací
súd 28. septembra 2007 zrušil zamietajúce uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Ako dôvod zrušenia označil krajský súd neuvedenie dostatočného
skutkového a právneho odôvodnenia zamietajúceho uznesenia. Od vrátenia spisu okresnému
súdu 11. októbra 2007 až do 26. februára 2008, keď okresný súd rozhodol o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia (ktorý sťažovateľka podala 18. júna 2007), nevykonal
okresný súd v konaní o vydanie predbežného opatrenia žiaden procesný úkon.
Ústavný súd zastáva názor, že ak bol v okolnostiach daného prípadu okresný súd
po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia nečinný v konaní vo veci samej,
nemožno takýto priebeh konania považovať za efektívny postup pri odstraňovaní právnej
neistoty sťažovateľky (napr. IV. ÚS 233/04). Pri posudzovaní, či došlo k zbytočným
prieťahom v namietanom konaní z hľadiska postupu okresného súdu, vychádzal ústavný súd
zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je
zákonnou prekážkou v konaní súdu o samotnej veci (II. ÚS 66/02, IV. ÚS 42/04) a úkony
urobené v rámci konania o predbežnom opatrení nie sú úkonmi vo veci samej, a teda
ústavný súd ich spravidla neberie do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej
došlo k zbytočným prieťahom (III. ÚS 20/02).
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie o predbežnom opatrení neodstraňuje stav
právnej neistoty, ktorého odstránenie je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Preto obdobie, v ktorom súd konal len o predbežnom opatrení, je dobou
zbytočných prieťahov v konaní vo veci samej (III. ÚS 42/02), čo v okolnostiach prípadu
platí aj pokiaľ ide o preskúmavané konanie.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už taktiež vyslovil, že konanie
a rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní proti uzneseniu o vydaní predbežného
opatrenia nepredstavuje zákonnú prekážku postupu vo veci samej toho súdu, ktorý
predbežné opatrenie vydal (II. ÚS 214/02).
Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súd so zreteľom na povahu veci
a jej špecifickosť mal konaniu vo veci starostlivosti o maloletého venovať zvýšenú
pozornosť. Takýto postup v konaniach súdu vo veci starostlivosti o maloletých prikazujú
aj viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100, § 101 a § 117
ods. 1).
Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval
v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Okresný súd vo vyjadrení uvádza, že po vrátení veci z krajského súdu „nebolo (...)
rozhodnuté o predbežnom opatrení v zákonom stanovenej lehote“, čo odôvodňuje
„odchodom zákonnej sudkyne z tunajšieho súdu“.
V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01,
I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas
adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.
Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže
byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali
zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana,
ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní (vo veci samej, ako aj v konaní o vydanie predbežného opatrenia)
vedenom pod sp. zn. 28 P 2/07 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
III.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci vedenej pod sp. zn. 28 P 2/07 konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak
stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu
vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56
ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
150 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že nekonanie
okresného súdu v jej právnej veci malo dopad aj na „rodinné vzťahy vyplývajúce
z rodičovských práv k maloletému dieťaťu a z toho prameniacej psychickej ujme
sťažovateľky ako matky (...) z toho, že dieťa nemá zabezpečené stabilné rodinné vzťahy
(napr. nevie, kde a v ktorý deň bude, či ho jeho otec nevezme, ak sa mu zachce k sebe...“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie
finančného zadosťučinenia.
Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a zohľadňujúc najmä povahu
veci, v ktorej sa rozhodovalo o záujmoch maloletého dieťaťa, ako aj doterajšiu dĺžku
konania, osobitne dĺžku rozhodovania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (viac než
osem mesiacov), ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom
JUDr. J. G., ktoré si uplatnil v sume 6 732 Sk za dva úkony právnej služby.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd
pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 3 176 Sk, t. j. spolu 6 352 Sk, čo spolu s režijným
paušálom 2 x 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 732 Sk. Trovy právneho
zastúpenia boli priznané v sťažovateľkou vyčíslenej a uplatnenej sume 6 732 Sk.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2008