Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 44/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta na

neverejnom zasadnutí 13. októbra 1999 prerokoval podnet ,

bytom , zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom,

Košice, Szakkayho 1, proti Krajskému súdu Prešov vo veci porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2

v prvej vete v konaní o návrhu na ochranu osobnosti

a o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov vedených na Krajskom súde

v Prešove pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Krajský súd v Prešove v konaní o návrhu na ochranu osobnosti a o žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov sp. zn. a sp. zn.

p o r u š i l základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov upravené v v prvej vete Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. apríla

1999 doručený podnet (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie

konania … „pre porušenie môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, a to konkrétne mojej veci evidovanej a ladom ležiacej na

Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. , t. z. od r. 1997, ktorý súd od r. 1997

do dnes v mojej veci proti Medes s. r. o. Košice o ochranu

osobnosti, konkrétne o mojom odvolaní doručenom Okresnému súdu Košice 1 dňa

7. 3. 1997, ktorý v mojej veci rozhodol rozsudkom z 9. 1. 1997, ešte nerozhodol.“

V doplňujúcom podaní doručenom na ústavný súd 4. mája 1999 označenom ako

„Podnet – zaslanie uznesenia KS v Prešove s rozšírením podnetu“ navrhovateľ udáva:

… „podnet doručený ÚS SR v Košiciach dňa 29. 4. 1999 rozširujem tak, že svoj

podnet doplňujem všade, kde je uvedená sp. zn. , za túto sp. zn. vkladám

text .“ Doplnok podnetu sa týkal konania o žiadosti o oslobodenie od

súdnych poplatkov v spore o ochranu osobnosti vedenom na Krajskom súde v Prešove

(ďalej len „odporca“) pod sp. zn. . V tomto doplňujúcom podnete

navrhovateľ uviedol, že 3. mája 1999 prevzal od svojho právneho zástupcu uznesenie

vynesené odporcom 16. marca 1999 sp. zn. -144 včítane sp. zn. 4 Co

544/97, ktoré bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 29. apríla 1999. Je toho

názoru, že konanie odporcu trvajúce cca 20 mesiacov…“ bolo zbytočným prieťahom,

ktoré zavinil Krajský súd v Prešove“…, čo spôsobilo, že o jeho návrhu na ochranu

osobnosti vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. sa doposiaľ

právoplatne nerozhodlo a konanie prebieha už štvrtý rok, a to … „len z dôvodov

prieťahov na odvolacom súde“.

Výzvou ústavného súdu z 20. mája 1999 bol navrhovateľ požiadaný

o predloženie dôkazov, že využil právne prostriedky možnej nápravy protiústavného

stavu upravené a nasl. o štátnej

správe súdov v znení neskorších predpisov. Listom doručeným ústavnému súdu

1. júna 1999 navrhovateľ predložil požadované … „oznámenie, ktoré mi bolo

doručené dňa 25. 5. 1999 a ktoré sa mi nejaví ako riadne (čo do opodstatnenosti mojej

sťažnosti) a úplné (čo do konkrétnych údajov postupu konania pred odvolacím súdom)

vybavenie mojej sťažnosti.“

Na sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní zo 17. apríla 1999 adresovanú

predsedovi Krajského súdu v Prešove dostal navrhovateľ odpoveď zo 17. mája 1999,

v ktorej odporcu … „prekvapuje“… neznalosť navrhovateľa o „časovom priebehu

konaní, v ktorých ste sám účastníkom“. K predmetu sťažností sa odporca nevyjadril.

Oznámil, že vec sp. zn. bola rozhodnutá 16. marca 1999 a expedovaná na

prvostupňový súd 14. apríla 1999.

Ústavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ho 14. júla 1999 prijal na konanie.

Krajský súd v Prešove (odporca) ako účastník konania, proti ktorému podnet

navrhovateľa smeroval, prípisom z 23. júla 1999 sp. zn. Spr 1354/99 ústavnému súdu

oznámil, že vec sp. zn. o ochranu osobnosti napadla na Krajský súd

v Prešove na odvolacie konanie 5. decembra 1997. V odvolacom konaní bolo

prejednávané odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice č. k.

-76 z 9. januára 1997. Vec sp. zn. týkajúca sa rovnakých

účastníkov a predmetu konania napadla na krajský súd na odvolacie konanie taktiež

5. decembra 1997. V odvolacom konaní bolo prejednávané odvolanie navrhovateľa

proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č. k. -102 z 24. júla 1997, ktorým

bola zamietnutá žiadosť navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca

uviedol, že „z praktického hľadiska ide v skutočnosti o jednu vec, ktorej boli pridelené

dve spisové značky odvolacieho konania so zreteľom na to, že v odvolacom konaní

boli prejednávané dva opravné prostriedky smerujúce proti dvom rôznym

rozhodnutiam súdu prvého stupňa, aj keď boli vynesené v jednom konaní. Ide o bežný

postup evidencie vecí v odvolacom konaní.“ Odporca uviedol, že v obidvoch veciach

bolo rozhodnuté 16. marca 1999 a spis bol odoslaný na súd prvého stupňa 14. apríla

1999. Účastníkom konania bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené

prostredníctvom súdu prvého stupňa 29. apríla 1999. Odporca tvrdí, že „k prieťahom

pri vybavovaní predmetnej veci v štádiu odvolacieho konania nedošlo. Časový úsek od

nápadu predmetnej veci na odvolacie konanie po rozhodnutie v nej bol potrebný na

naštudovanie veci, ako aj na vybavovanie vecí predchádzajúceho nápadu.“

Ústavný súd podľa vykonal dôkazy potrebné na

zistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.

Preskúmaním súdnych spisov, stanovísk a pripomienok účastníkov konania zistil, že

žaloba proti Medes, s. r. o., Košice na ochranu osobnosti bola

doručená na Obvodný súd Košice I 15. januára 1996. Prvostupňový súd rozsudkom

č. k. -76 z 9. januára 1997 žalobu zamietol. Rozsudok bol doručený

právnemu zástupcovi navrhovateľa 24. februára 1997. Navrhovateľ rozhodnutie súdu

prvého stupňa napadol odvolaním, ktoré doručil osobne na uvedený súd 7. marca 1997

spolu so žiadosťou o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Okresný súd Košice I (predtým Obvodný súd Košice I) uznesením č. k. 15 C

28/96-102 z 24. júla 1997 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov. Rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa 8. augusta

1997. Odvolanie navrhovateľa proti nemu došlo na okresný súd 20. augusta 1997.

Odvolania spolu so súdnym spisom boli doručené Krajskému súdu Košice

9. septembra 1997.

Z dôvodu vyhlásenia zaujatosti sudcami Krajského súdu Košice (právny

zástupca navrhovateľa a súčasne jeho brat je sudcom krajského súdu) bol spis

predložený 13. novembra 1997 na rozhodnutie podľa na Najvyšší súd

Slovenskej republiky v Bratislave.

Najvyšší súd uznesením č. k. -122 z 25. novembra 1997 prikázal

podľa veci vedené na Krajskom súde Košice pod sp. zn. 11 Co

219/97 a Krajskému súdu v Prešove. Súdny spis predmetnej veci bol

doručený Krajskému súdu v Prešove 5. decembra 1997. Podpredseda krajského súdu

8. decembra 1997 pridelil vec na konanie senátu 4 Co a jeho predseda listom zo

14. januára 1998 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o jeho

vylúčení z prejednania veci z dôvodu jeho zaujatosti (právni zástupcovia navrhovateľa

a odporcu sú jeho priateľmi). Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 11. februára 1998 bol predseda senátu vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde Prešov pod sp. zn. a sp.

zn. . Uznesenie bolo odporcovi doručené 17. februára 1998. Podpredseda

odporcu pridelil vec senátu 2 Co 26. februára 1998, a teda aj inému zákonnému

sudcovi.

Listom z 3. marca 1998 odporca požiadal Okresný súd Košice I o urýchlené

(obratom) predloženie spisu sp. zn. a Spr 002/96 (obsahujúci informáciu

tvoriacu predmet štátneho tajomstva). Okresný súd Košice I listom z 23. marca 1998

oznámil, že vo veci bol vyhlásený ďalší rozsudok (návrh na určenie, že navrhovateľ

nebol agentom štátnej bezpečnosti), ktorý sa doručuje účastníkom. Odporca listom

z 25. marca 1998 žiadal o predloženie spisu sp. zn. Spr 002/96 v lehote 5 dní

a rozsudok vo veci č. k. -27 v lehote jedného mesiaca. Podľa doručeniek

nachádzajúcich sa v súdnom spise boli žiadosti doručené Okresnému súdu Košice I 24.

apríla 1998.

Rozsudok č. k. -27 z 18. februára 1998, ktorým bola zamietnutá

žaloba navrhovateľa proti žalovanej Slovenskej informačnej službe o určenie, že

navrhovateľ nebol agentom ŠTB, bol doručený odporcovi 15. mája 1998.

Odporca 18. mája 1998 opätovne urgoval a žiadal obratom predložiť spis sp. zn.

Spr 002/96.

Navrhovateľ listom doručeným odporcovi 20. januára 1999 požiadal

o čiastočné späťvzatie žaloby (znížil žalobný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy

o 60-tisíc korún, t. j. na 90- tisíc slovenských korún).

Čiastočné späťvzatie žaloby bolo zaslané právnemu zástupcovi žalovanej strany

28. januára 1999 na vyjadrenie, či má vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím žaloby.

Odporca urgoval zaslanie vyjadrenia listom z 2. marca 1999.

Odporca 16. marca 1999 uznesením sp. zn. -144 a sp. zn. 4 Co

544/97-144 pripustil späťvzatie žaloby o zaplatenie 60-tisíc Sk, v tejto časti zrušil

rozsudok z 9. januára 1997 č. k. -76 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo

7. februára 1997 č. k. -84 a konanie zastavil. V prevyšujúcej časti zrušil

rozsudok v spojení s dopĺňaným rozsudkom a vec v rozsahu zrušenia vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne potvrdil uznesenie z 24. júla 1997

č. k. -102. Uznesenie odporcu bolo doručené účastníkom 29. apríla 1999.

Navrhovateľ, ako aj odporca vyhlásili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

II.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia súdneho alebo iného orgánu Slovenskej republiky. K naplneniu tohto

práva dochádza najčastejšie právoplatným rozhodnutím (), prípadne aj

vykonaním takéhoto rozhodnutia (). Pod konaním, v ktorom sa vec

prejednáva, je potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj

odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie

o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani

a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných

veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec,

ktorej môže byť poskytnutá právna ochrana ().

Pri hodnotení, či v súdnom konaní (odvolacom konaní) sp. zn. a

sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu čl. 48 ods. 2

, ústavný súd vzal do úvahy najmä tri základné kritériá, ktorými sú právna

a faktická zložitosť veci, správanie sa účastníkov súdneho konania a postup súdu.

Zložitosť danej veci nemožno vopred predpokladať, pričom jej existencia môže

zbaviť súd zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka len vtedy, ak súd

priebežne uskutočňuje úkony smerujúce k odstráneniu konkrétnych príčin zložitosti

veci. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav

prejednávanej veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS

26/95, ).

Predmetom daného súdneho sporu a príčinou existencie právnej neistoty je

ohrozenie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrana mena, ktorých

ochrany, ako aj zadosťučinenia s náhradou nemajetkovej ujmy sa navrhovateľ

domáhal v súdnom konaní.

Ochranu základných práv a slobôd poskytuje ,

Listina základných práv a slobôd (ústavný ),

( v znení neskorších predpisov), (zákon

č. v znení neskorších predpisov), (zákon

č. v znení neskorších predpisov), (

v znení neskorších prepisov), Autorský zákon ( v znení

neskorších predpisov), zákon o zdravotnej starostlivosti (

v znení neskorších predpisov), ako aj ďalšie zákony Slovenskej republiky upravujúce

ochranu základných práv a slobôd za podmienok ustanovených .

Ochranou základných práv a slobôd sa zaoberá celý rad rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva a Európskej komisie pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane

rozhodnutí všeobecných súdov, čo je dostatočný zdroj (prameň) informácií potrebných

pri rozhodovaní konkrétnych sporov.

Zisťovanie skutkového stavu, konkrétne či v spore vedenom na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. navrhovateľov žalovaná strana porušila základné

práva a slobody vrátene posúdenia primeranosti možného zadosťučinenia a výšky

nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je v danom prípade (konkrétnej veci) také zložité,

aby odôvodňovalo neprimeranú zdĺhavosť konania, prípadne prieťahy v konaní.

Ústavný súd preto nehodnotil vec z hľadiska skutkového stavu a ani z dôvodov

právnej úpravy, ktorá sa vzťahuje na túto problematiku, ako zložitú.

Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v konaní, len ak jeho dôsledkom je spomalenie postupu konania. Okrem toho

zbytočné prieťahy v konaní, ktoré by bolo možné pripísať správaniu účastníka

konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa

rozhoduje dlhšie, ako je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah

zapríčinený nečinnosťou súdu.

Od 5. decembra 1997, kedy bola vec navrhovateľa v zmysle rozhodnutia

(uznesenie -122 z 25. novembra 1997) Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky postúpená Krajskému súdu v Košiciach, nevykonal navrhovateľ, okrem

čiastočného späťvzatia žaloby, ktoré bolo doručené odporcovi 20. januára 1999,

žiadny právny úkon a ani sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by bolo narušilo

(sťažilo) alebo mohlo narušiť plynulosť konania na odvolacom súde. Z vyžiadaného

súdneho spisu vo veci vedenej pod sp. zn. ústavný súd nezistil žiadne

prieťahy v konaní Okresného súdu Košice I, ktoré by boli spôsobené nedostatočnou

súčinnosťou, či dokonca pasivitou navrhovateľa v tejto veci.

Ďalším kritériom, z ktorého ústavný súd vychádzal pri hodnotení toho, či na

vzniku zbytočných prieťahov sa nepodieľal aj Krajský súd v Prešove, bol jeho postup

v danej veci, ako to nakoniec vo svojom podnete navrhovateľ namietal.

Vo veci sp. zn. navrhovateľ podal žalobu 15. januára 1996.

Prvostupňový súd vec rozhodol rozsudkom č. k. -76 z 9. januára 1997 a

doplňujúcim rozsudkom č. k. -84 7. februára 1997 (o trovách konania).

Proti obom rozsudkom podal navrhovateľ odvolanie 7. marca 1997 (na Krajský súd

v Košiciach) spolu so žiadosťou o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Okresný súd Košice I uznesením č. k. -102 z 24. júla 1997 nepriznal

navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Toto uznesenie napadol

navrhovateľ odvolaním doručeným prvostupňovému súdu 20. augusta 1997.

Odvolanie proti rozhodnutiam okresného súdu vo veci sp. zn. bolo

doručené Krajskému súdu Košice 9. septembra 1997. Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením -122 z 25. novembra 1997 prikázal vec na rozhodnutie

Krajskému súdu v Prešove, ktorému bol spis doručený 5. decembra 1997. Od

uvedeného termínu považuje navrhovateľ konanie krajského súdu za protiústavné.

Po nápade veci na odvolací súd odporca prvým úkonom vo veci pridelil spis

8. decembra 1997 senátu 4 Co na konanie. Predseda senátu listom zo 14. januára 1998

z dôvodu zaujatosti požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o jeho vylúčenie

z prejednávania veci. Rozhodnutím sp. zn. z 11. februára 1998 bol sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie Najvyššieho súdu bolo

doručené odporcovi 17. februára 1998 a vec pridelená inému senátu ( 2 Co)

26. februára 1998. Konanie odporcu v čase od nápadu veci na odvolací súd (5.

december 1997) do pridelenia veci senátu 2 Co ústavný súd posúdil ako konanie bez

zbytočných prieťahov. V čase od 3. marca 1998 do 18. mája 1998 zadovažoval

odporca podklady potrebné na rozhodnutie. Navrhovateľ listom doručeným odporcovi

20. januára 1999 požiadal o čiastočné späťvzatie žaloby. Odporca zaslal žalovanej

strane čiastočné späťvzatie žaloby na vyjadrenie 28. januára 1999. Od 18. mája 1998

do 28. januára 1999 odporca vo veci nekonal a vo veci rozhodol 16. marca 1999

uznesením sp. zn. a č. k. -144, ktoré bolo doručené

účastníkom konania 29. apríla 1999.

Časový úsek konania od 18. mája 1998 do 16. marca 1999 posudzuje ústavný

súdu ako konanie preukazujúce neefektívnosť súdu pri zhromažďovaní podkladov pre

rozhodnutie vo veci, a tým za pomalé a neúčinné konanie prebiehajúce v neprimeranej

lehote, teda konanie so zbytočnými prieťahmi.

Podľa : „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto “. Táto zásada sa vzťahuje na uplatňovanie práva v Slovenskej

republike. V súlade s ňou musia uplatňovať právo všetky štátne orgány. Nezávislosť

súdu aj sudcu zaručená a sa týka len takého

postupu, ktorý sa deje v rámci a v súlade so zákonom. Postup súdu a sudcu

v okolnostiach konania o podnete určujú ustanovenia

(ďalej len „ “).

Pri hodnotení postupu krajského súdu v namietanom konaní sp. zn.

ústavný súd vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého „každý má

právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov …“, a v spojitosti s tým

aj z ustanovenia , že „V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré

sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili“.

Podľa pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné.

Podľa : „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i

bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie

pôsobilo výchovne“.

Podľa : „Pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby

bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní“.

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle

prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek

správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva podľa , ak činnosť štátneho

orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa

osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol ().

V právnom štáte vyznačujúcom sa, okrem iného aj tým, že jeho

neoddeliteľnými súčasťami sú aj také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť

(princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z , sa

osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.

Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia

tými subjektmi, ktorým boli priznané.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa prvej vety , ako nepochybne vyplýva z ustálenej judikatúry

ústvného súdu, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu o svojom práve. K naplneniu práva na

súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza však zásadne právoplatným a

vykonateľným rozhodnutím vrátane výkonu rozhodnutia a nie iba konaním

pozostávajúcim z rôznych úkonov v rôznych časových intervaloch, ktoré potom

v súhrne vyústia spravidla do neefektívnosti ochrany práv občana ().

I keď čas na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné presne ohraničiť,

lebo neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej konanie štátneho orgánu môže mať

povahu zbytočných prieťahov v konaní, možno rýchlosť a účinnosť konania

objektívne posúdiť najmä charakterom prejednávanej veci, správaním sa samotného

účastníka súdneho konania, ako aj postupom štátneho orgánu.

Určenie časovej hranice, uplynutie ktorej môže mať za následok, že postup

v konaní súdu alebo iného orgánu nadobudne povahu zbytočných prieťahov v konaní,

t. j. doba neprimeraná a porušujúca čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, je značne relatívne. Rýchlosť, a tým aj účinnosť konania, je

objektívne podmienená charakterom a špecifickými znakmi prejednávanej právnej

veci. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu: „Primeranosť

dĺžky súdneho konania sa musí posudzovať podľa okolností prípadu a musí

zodpovedať zásadám judikatúry súdu, najmä zložitosti prípadu, správaniu sa účastníka

konania, ako aj príslušných orgánov (S. R. v. Taliansko, séria A, 1998 a ďalej čl. 6

ods. 1 (...) sa posudzuje v každej veci podľa konkrétnych okolností prípadu“ (König v.

SRN, séria A, 1978 alebo Zimmermann a Steiner V. Švajčiarsko, séria A, č. 66).

Podľa viacerých rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za

prípravu veci a rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, 1987, č. 119, s – 13,

rovnako Pierazzini, séria A, 1992, č. 231 – C, s – 30). V inom rozhodnutí Súd pre

ľudské práva konštatoval, že „od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou a

príslušnosťou o veci rozhodnúť postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo

vybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s – 39).

Zo súdneho spisu sp. zn. nepochybne vyplýva, že na vzniku a

pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke odvolacieho konania v danej

veci vedeného pred Krajským súdom v Prešove majú podiel predovšetkým nedostatky

v činnosti tohto súdu tak, ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia, čo viedlo

k zbytočným prieťahov v tomto konaní. Preto Ústavný súd Slovenskej republiky

podnetu navrhovateľa vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 1999

JUDr. Tibor Šafárik

predseda senátu