Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 162 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (167)I. ÚS 44/99
PDF · 197.54 KB
No categories available
I. ÚS 44/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta na
neverejnom zasadnutí 13. októbra 1999 prerokoval podnet ,
bytom , zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom,
Košice, Szakkayho 1, proti Krajskému súdu Prešov vo veci porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2
v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky v konaní o návrhu na ochranu osobnosti
a o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov vedených na Krajskom súde
v Prešove pod sp. zn. 4 Co 543/97 a sp. zn. 4 Co 544/97 a takto
rozhodol:
Krajský súd v Prešove v konaní o návrhu na ochranu osobnosti a o žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov sp. zn. 4 Co 543/97 a sp. zn. 4 Co 544/97
p o r u š i l základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 v prvej vete Ústavy Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. apríla
1999 doručený podnet (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie
konania … „pre porušenie môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, a to konkrétne mojej veci evidovanej a ladom ležiacej na
Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 4 Co 543/97, t. z. od r. 1997, ktorý súd od r. 1997
do dnes v mojej veci proti Medes s. r. o. Košice o ochranu
osobnosti, konkrétne o mojom odvolaní doručenom Okresnému súdu Košice 1 dňa
7. 3. 1997, ktorý v mojej veci rozhodol rozsudkom z 9. 1. 1997, ešte nerozhodol.“
V doplňujúcom podaní doručenom na ústavný súd 4. mája 1999 označenom ako
„Podnet – zaslanie uznesenia KS v Prešove s rozšírením podnetu“ navrhovateľ udáva:
… „podnet doručený ÚS SR v Košiciach dňa 29. 4. 1999 rozširujem tak, že svoj
podnet doplňujem všade, kde je uvedená sp. zn. 4 Co 543/97, za túto sp. zn. vkladám
text 4 Co 544/97.“ Doplnok podnetu sa týkal konania o žiadosti o oslobodenie od
súdnych poplatkov v spore o ochranu osobnosti vedenom na Krajskom súde v Prešove
(ďalej len „odporca“) pod sp. zn. 4 Co 543/97. V tomto doplňujúcom podnete
navrhovateľ uviedol, že 3. mája 1999 prevzal od svojho právneho zástupcu uznesenie
vynesené odporcom 16. marca 1999 sp. zn. 4 Co 543/97-144 včítane sp. zn. 4 Co
544/97, ktoré bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 29. apríla 1999. Je toho
názoru, že konanie odporcu trvajúce cca 20 mesiacov…“ bolo zbytočným prieťahom,
ktoré zavinil Krajský súd v Prešove“…, čo spôsobilo, že o jeho návrhu na ochranu
osobnosti vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 28/96 sa doposiaľ
právoplatne nerozhodlo a konanie prebieha už štvrtý rok, a to … „len z dôvodov
prieťahov na odvolacom súde“.
Výzvou ústavného súdu z 20. mája 1999 bol navrhovateľ požiadaný
o predloženie dôkazov, že využil právne prostriedky možnej nápravy protiústavného
stavu upravené § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o štátnej
správe súdov v znení neskorších predpisov. Listom doručeným ústavnému súdu
1. júna 1999 navrhovateľ predložil požadované … „oznámenie, ktoré mi bolo
doručené dňa 25. 5. 1999 a ktoré sa mi nejaví ako riadne (čo do opodstatnenosti mojej
sťažnosti) a úplné (čo do konkrétnych údajov postupu konania pred odvolacím súdom)
vybavenie mojej sťažnosti.“
Na sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní zo 17. apríla 1999 adresovanú
predsedovi Krajského súdu v Prešove dostal navrhovateľ odpoveď zo 17. mája 1999,
v ktorej odporcu … „prekvapuje“… neznalosť navrhovateľa o „časovom priebehu
konaní, v ktorých ste sám účastníkom“. K predmetu sťažností sa odporca nevyjadril.
Oznámil, že vec sp. zn. 4 Co 543/97 bola rozhodnutá 16. marca 1999 a expedovaná na
prvostupňový súd 14. apríla 1999.
Ústavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 38/1993 Z. z.“), ho 14. júla 1999 prijal na konanie.
Krajský súd v Prešove (odporca) ako účastník konania, proti ktorému podnet
navrhovateľa smeroval, prípisom z 23. júla 1999 sp. zn. Spr 1354/99 ústavnému súdu
oznámil, že vec sp. zn. 4 C 543/97 o ochranu osobnosti napadla na Krajský súd
v Prešove na odvolacie konanie 5. decembra 1997. V odvolacom konaní bolo
prejednávané odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice č. k.
15 C 28/96-76 z 9. januára 1997. Vec sp. zn. 4 C 544/97 týkajúca sa rovnakých
účastníkov a predmetu konania napadla na krajský súd na odvolacie konanie taktiež
5. decembra 1997. V odvolacom konaní bolo prejednávané odvolanie navrhovateľa
proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č. k. 15 C 28/96-102 z 24. júla 1997, ktorým
bola zamietnutá žiadosť navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca
uviedol, že „z praktického hľadiska ide v skutočnosti o jednu vec, ktorej boli pridelené
dve spisové značky odvolacieho konania so zreteľom na to, že v odvolacom konaní
boli prejednávané dva opravné prostriedky smerujúce proti dvom rôznym
rozhodnutiam súdu prvého stupňa, aj keď boli vynesené v jednom konaní. Ide o bežný
postup evidencie vecí v odvolacom konaní.“ Odporca uviedol, že v obidvoch veciach
bolo rozhodnuté 16. marca 1999 a spis bol odoslaný na súd prvého stupňa 14. apríla
1999. Účastníkom konania bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené
prostredníctvom súdu prvého stupňa 29. apríla 1999. Odporca tvrdí, že „k prieťahom
pri vybavovaní predmetnej veci v štádiu odvolacieho konania nedošlo. Časový úsek od
nápadu predmetnej veci na odvolacie konanie po rozhodnutie v nej bol potrebný na
naštudovanie veci, ako aj na vybavovanie vecí predchádzajúceho nápadu.“
Ústavný súd podľa § 31 zákona č. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na
zistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.
Preskúmaním súdnych spisov, stanovísk a pripomienok účastníkov konania zistil, že
žaloba proti Medes, s. r. o., Košice na ochranu osobnosti bola
doručená na Obvodný súd Košice I 15. januára 1996. Prvostupňový súd rozsudkom
č. k. 15 C 28/96-76 z 9. januára 1997 žalobu zamietol. Rozsudok bol doručený
právnemu zástupcovi navrhovateľa 24. februára 1997. Navrhovateľ rozhodnutie súdu
prvého stupňa napadol odvolaním, ktoré doručil osobne na uvedený súd 7. marca 1997
spolu so žiadosťou o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Okresný súd Košice I (predtým Obvodný súd Košice I) uznesením č. k. 15 C
28/96-102 z 24. júla 1997 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych
poplatkov. Rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa 8. augusta
1997. Odvolanie navrhovateľa proti nemu došlo na okresný súd 20. augusta 1997.
Odvolania spolu so súdnym spisom boli doručené Krajskému súdu Košice
9. septembra 1997.
Z dôvodu vyhlásenia zaujatosti sudcami Krajského súdu Košice (právny
zástupca navrhovateľa a súčasne jeho brat je sudcom krajského súdu) bol spis
predložený 13. novembra 1997 na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 OSP na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave.
Najvyšší súd uznesením č. k. Nc 101/97-122 z 25. novembra 1997 prikázal
podľa § 12 ods. 2 OSP veci vedené na Krajskom súde Košice pod sp. zn. 11 Co
219/97 a 11 Co 220/97 Krajskému súdu v Prešove. Súdny spis predmetnej veci bol
doručený Krajskému súdu v Prešove 5. decembra 1997. Podpredseda krajského súdu
8. decembra 1997 pridelil vec na konanie senátu 4 Co a jeho predseda listom zo
14. januára 1998 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o jeho
vylúčení z prejednania veci z dôvodu jeho zaujatosti (právni zástupcovia navrhovateľa
a odporcu sú jeho priateľmi). Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. Nc 8/98 z 11. februára 1998 bol predseda senátu vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde Prešov pod sp. zn. 4 Co 543/97 a sp.
zn. 4 C 544/97. Uznesenie bolo odporcovi doručené 17. februára 1998. Podpredseda
odporcu pridelil vec senátu 2 Co 26. februára 1998, a teda aj inému zákonnému
sudcovi.
Listom z 3. marca 1998 odporca požiadal Okresný súd Košice I o urýchlené
(obratom) predloženie spisu sp. zn. 15 C 980/96 a Spr 002/96 (obsahujúci informáciu
tvoriacu predmet štátneho tajomstva). Okresný súd Košice I listom z 23. marca 1998
oznámil, že vo veci bol vyhlásený ďalší rozsudok (návrh na určenie, že navrhovateľ
nebol agentom štátnej bezpečnosti), ktorý sa doručuje účastníkom. Odporca listom
z 25. marca 1998 žiadal o predloženie spisu sp. zn. Spr 002/96 v lehote 5 dní
a rozsudok vo veci č. k. 15 C 980/96-27 v lehote jedného mesiaca. Podľa doručeniek
nachádzajúcich sa v súdnom spise boli žiadosti doručené Okresnému súdu Košice I 24.
apríla 1998.
Rozsudok č. k. 15 C 980/96-27 z 18. februára 1998, ktorým bola zamietnutá
žaloba navrhovateľa proti žalovanej Slovenskej informačnej službe o určenie, že
navrhovateľ nebol agentom ŠTB, bol doručený odporcovi 15. mája 1998.
Odporca 18. mája 1998 opätovne urgoval a žiadal obratom predložiť spis sp. zn.
Spr 002/96.
Navrhovateľ listom doručeným odporcovi 20. januára 1999 požiadal
o čiastočné späťvzatie žaloby (znížil žalobný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
o 60-tisíc korún, t. j. na 90- tisíc slovenských korún).
Čiastočné späťvzatie žaloby bolo zaslané právnemu zástupcovi žalovanej strany
28. januára 1999 na vyjadrenie, či má vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím žaloby.
Odporca urgoval zaslanie vyjadrenia listom z 2. marca 1999.
Odporca 16. marca 1999 uznesením sp. zn. 4 Co 543/97-144 a sp. zn. 4 Co
544/97-144 pripustil späťvzatie žaloby o zaplatenie 60-tisíc Sk, v tejto časti zrušil
rozsudok z 9. januára 1997 č. k. 15 C 28/96-76 v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo
7. februára 1997 č. k. 15 C 28/96-84 a konanie zastavil. V prevyšujúcej časti zrušil
rozsudok v spojení s dopĺňaným rozsudkom a vec v rozsahu zrušenia vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne potvrdil uznesenie z 24. júla 1997
č. k. 15 C 28/96-102. Uznesenie odporcu bolo doručené účastníkom 29. apríla 1999.
Navrhovateľ, ako aj odporca vyhlásili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.
II.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia súdneho alebo iného orgánu Slovenskej republiky. K naplneniu tohto
práva dochádza najčastejšie právoplatným rozhodnutím (II. ÚS 26/95), prípadne aj
vykonaním takéhoto rozhodnutia (I. ÚS 70/98). Pod konaním, v ktorom sa vec
prejednáva, je potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj
odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie
o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani
ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných
veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec,
ktorej môže byť poskytnutá právna ochrana (I. ÚS 70/98).
Pri hodnotení, či v súdnom konaní (odvolacom konaní) sp. zn. 4 Co 543/97 a
sp. zn. 4 Co 544/97 došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu čl. 48 ods. 2
ústavy , ústavný súd vzal do úvahy najmä tri základné kritériá, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, správanie sa účastníkov súdneho konania a postup súdu.
Zložitosť danej veci nemožno vopred predpokladať, pričom jej existencia môže
zbaviť súd zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka len vtedy, ak súd
priebežne uskutočňuje úkony smerujúce k odstráneniu konkrétnych príčin zložitosti
veci. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav
prejednávanej veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS
26/95, I. ÚS 17/99).
Predmetom daného súdneho sporu a príčinou existencie právnej neistoty je
ohrozenie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrana mena, ktorých
ochrany, ako aj zadosťučinenia s náhradou nemajetkovej ujmy sa navrhovateľ
domáhal v súdnom konaní.
Ochranu základných práv a slobôd poskytuje Ústava Slovenskej republiky,
Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), Občiansky zákonník
(zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), Obchodný zákonník (zákon
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), Občiansky súdny poriadok (zákon
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb.
v znení neskorších prepisov), Autorský zákon (zákon č. 35/1965 Zb. v znení
neskorších predpisov), zákon o zdravotnej starostlivosti (zákon č. 277/1994 Zb.
v znení neskorších predpisov), ako aj ďalšie zákony Slovenskej republiky upravujúce
ochranu základných práv a slobôd za podmienok ustanovených ústavou.
Ochranou základných práv a slobôd sa zaoberá celý rad rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva a Európskej komisie pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane
rozhodnutí všeobecných súdov, čo je dostatočný zdroj (prameň) informácií potrebných
pri rozhodovaní konkrétnych sporov.
Zisťovanie skutkového stavu, konkrétne či v spore vedenom na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 15 C 28/96 navrhovateľov žalovaná strana porušila základné
práva a slobody vrátene posúdenia primeranosti možného zadosťučinenia a výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je v danom prípade (konkrétnej veci) také zložité,
aby odôvodňovalo neprimeranú zdĺhavosť konania, prípadne prieťahy v konaní.
Ústavný súd preto nehodnotil vec z hľadiska skutkového stavu a ani z dôvodov
právnej úpravy, ktorá sa vzťahuje na túto problematiku, ako zložitú.
Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v konaní, len ak jeho dôsledkom je spomalenie postupu konania. Okrem toho
zbytočné prieťahy v konaní, ktoré by bolo možné pripísať správaniu účastníka
konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa
rozhoduje dlhšie, ako je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah
zapríčinený nečinnosťou súdu.
Od 5. decembra 1997, kedy bola vec navrhovateľa v zmysle rozhodnutia
(uznesenie Nc 101/97-122 z 25. novembra 1997) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky postúpená Krajskému súdu v Košiciach, nevykonal navrhovateľ, okrem
čiastočného späťvzatia žaloby, ktoré bolo doručené odporcovi 20. januára 1999,
žiadny právny úkon a ani sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by bolo narušilo
(sťažilo) alebo mohlo narušiť plynulosť konania na odvolacom súde. Z vyžiadaného
súdneho spisu vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 28/96 ústavný súd nezistil žiadne
prieťahy v konaní Okresného súdu Košice I, ktoré by boli spôsobené nedostatočnou
súčinnosťou, či dokonca pasivitou navrhovateľa v tejto veci.
Ďalším kritériom, z ktorého ústavný súd vychádzal pri hodnotení toho, či na
vzniku zbytočných prieťahov sa nepodieľal aj Krajský súd v Prešove, bol jeho postup
v danej veci, ako to nakoniec vo svojom podnete navrhovateľ namietal.
Vo veci sp. zn. 15 C 28/96 navrhovateľ podal žalobu 15. januára 1996.
Prvostupňový súd vec rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 28/96-76 z 9. januára 1997 a
doplňujúcim rozsudkom č. k. 15 C 28/96-84 7. februára 1997 (o trovách konania).
Proti obom rozsudkom podal navrhovateľ odvolanie 7. marca 1997 (na Krajský súd
v Košiciach) spolu so žiadosťou o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Okresný súd Košice I uznesením č. k. 15 C 28/96-102 z 24. júla 1997 nepriznal
navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Toto uznesenie napadol
navrhovateľ odvolaním doručeným prvostupňovému súdu 20. augusta 1997.
Odvolanie proti rozhodnutiam okresného súdu vo veci sp. zn. 15 C 28/96 bolo
doručené Krajskému súdu Košice 9. septembra 1997. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením Nc 101/97-122 z 25. novembra 1997 prikázal vec na rozhodnutie
Krajskému súdu v Prešove, ktorému bol spis doručený 5. decembra 1997. Od
uvedeného termínu považuje navrhovateľ konanie krajského súdu za protiústavné.
Po nápade veci na odvolací súd odporca prvým úkonom vo veci pridelil spis
8. decembra 1997 senátu 4 Co na konanie. Predseda senátu listom zo 14. januára 1998
z dôvodu zaujatosti požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o jeho vylúčenie
z prejednávania veci. Rozhodnutím sp. zn. Nc 8/98 z 11. februára 1998 bol sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie Najvyššieho súdu bolo
doručené odporcovi 17. februára 1998 a vec pridelená inému senátu ( 2 Co)
26. februára 1998. Konanie odporcu v čase od nápadu veci na odvolací súd (5.
december 1997) do pridelenia veci senátu 2 Co ústavný súd posúdil ako konanie bez
zbytočných prieťahov. V čase od 3. marca 1998 do 18. mája 1998 zadovažoval
odporca podklady potrebné na rozhodnutie. Navrhovateľ listom doručeným odporcovi
20. januára 1999 požiadal o čiastočné späťvzatie žaloby. Odporca zaslal žalovanej
strane čiastočné späťvzatie žaloby na vyjadrenie 28. januára 1999. Od 18. mája 1998
do 28. januára 1999 odporca vo veci nekonal a vo veci rozhodol 16. marca 1999
uznesením sp. zn. 4 Co 543/97 a č. k. 4 Co 544/97-144, ktoré bolo doručené
účastníkom konania 29. apríla 1999.
Časový úsek konania od 18. mája 1998 do 16. marca 1999 posudzuje ústavný
súdu ako konanie preukazujúce neefektívnosť súdu pri zhromažďovaní podkladov pre
rozhodnutie vo veci, a tým za pomalé a neúčinné konanie prebiehajúce v neprimeranej
lehote, teda konanie so zbytočnými prieťahmi.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou“. Táto zásada sa vzťahuje na uplatňovanie práva v Slovenskej
republike. V súlade s ňou musia uplatňovať právo všetky štátne orgány. Nezávislosť
súdu aj sudcu zaručená čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy sa týka len takého
postupu, ktorý sa deje v rámci ústavy a v súlade so zákonom. Postup súdu a sudcu
v okolnostiach konania o podnete určujú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p. “).
Pri hodnotení postupu krajského súdu v namietanom konaní sp. zn. 15 C 28/96
ústavný súd vychádzal z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „každý má
právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov …“, a v spojitosti s tým
aj z ustanovenia § 6 OSP, že „V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré
sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili“.
Podľa § 211 O. s. p. pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné.
Podľa § 100 ods. 1 O. s. p.: „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i
bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie
pôsobilo výchovne“.
Podľa § 114 ods. 1 O. s. p.: „Pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby
bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní“.
Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle
prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek
správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho
orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa
osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (II. ÚS 33/99).
V právnom štáte vyznačujúcom sa, okrem iného aj tým, že jeho
neoddeliteľnými súčasťami sú aj také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť
(princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa
osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.
Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia
tými subjektmi, ktorým boli priznané.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ako nepochybne vyplýva z ustálenej judikatúry
ústvného súdu, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu o svojom práve. K naplneniu práva na
súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza však zásadne právoplatným a
vykonateľným rozhodnutím vrátane výkonu rozhodnutia a nie iba konaním
pozostávajúcim z rôznych úkonov v rôznych časových intervaloch, ktoré potom
v súhrne vyústia spravidla do neefektívnosti ochrany práv občana (I. ÚS 36/99).
I keď čas na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné presne ohraničiť,
lebo neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej konanie štátneho orgánu môže mať
povahu zbytočných prieťahov v konaní, možno rýchlosť a účinnosť konania
objektívne posúdiť najmä charakterom prejednávanej veci, správaním sa samotného
účastníka súdneho konania, ako aj postupom štátneho orgánu.
Určenie časovej hranice, uplynutie ktorej môže mať za následok, že postup
v konaní súdu alebo iného orgánu nadobudne povahu zbytočných prieťahov v konaní,
t. j. doba neprimeraná a porušujúca čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, je značne relatívne. Rýchlosť, a tým aj účinnosť konania, je
objektívne podmienená charakterom a špecifickými znakmi prejednávanej právnej
veci. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu: „Primeranosť
dĺžky súdneho konania sa musí posudzovať podľa okolností prípadu a musí
zodpovedať zásadám judikatúry súdu, najmä zložitosti prípadu, správaniu sa účastníka
konania, ako aj príslušných orgánov (S. R. v. Taliansko, séria A, 1998 a ďalej čl. 6
ods. 1 (...) sa posudzuje v každej veci podľa konkrétnych okolností prípadu“ (König v.
SRN, séria A, 1978 alebo Zimmermann a Steiner V. Švajčiarsko, séria A, č. 66).
Podľa viacerých rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za
prípravu veci a rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, 1987, č. 119, s – 13,
rovnako Pierazzini, séria A, 1992, č. 231 – C, s – 30). V inom rozhodnutí Súd pre
ľudské práva konštatoval, že „od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou a
príslušnosťou o veci rozhodnúť postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo
vybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s – 39).
Zo súdneho spisu sp. zn. 15 C 28/96 nepochybne vyplýva, že na vzniku a
pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke odvolacieho konania v danej
veci vedeného pred Krajským súdom v Prešove majú podiel predovšetkým nedostatky
v činnosti tohto súdu tak, ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia, čo viedlo
k zbytočným prieťahov v tomto konaní. Preto Ústavný súd Slovenskej republiky
podnetu navrhovateľa vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu