Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 36/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí

senátu 2. septembra 1999 zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Šafárika a

členov senátu JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval prijatý

podnet , bytom zastúpeného JUDr.

Pavlom Seleckým, komerčným právnikom, Pezinok, Slnečná 48, vo veci porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

prvej vety v súdnom konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava I, Záhradnícka 10 pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo na prerokovanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov upravené v prvej vete Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)

bol 17. apríla 1997 doručený podnet (ďalej len

„navrhovateľ“) na začatie konania podľa

(ďalej len „ústava“), v ktorom namietal porušenie svojho základného práva na

prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, a to postupom Obvodného súdu

Bratislava 1 (teraz Okresného súdu Bratislava I) v súdnom konaní vedenom na tomto

súde pod sp. zn. . V označenom súdnom konaní žiadal o vydanie

rozhodnutia vo veci započítania doby od 7. októbra 1972 do 31. marca 1973 ako

doby perzekúcie pre účely dôchodkového a nemocenského zabezpečenia. Svoju

žalobu právne odôvodnil o súdnej rehabilitácii. V podnete

doručenom ústavnému súdu tvrdil, že napriek dostatočne preukázanému nároku

Okresný súd Bratislava I do dňa podania podnetu o veci samej nerozhodol, a preto

porušil jeho základné právo upravené v na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Ochrany tohto základného práva sa domáhal na označenom

súde sťažnosťou z 22. decembra 1998 podanou podľa zákona Slovenskej národnej

rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe

súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov).

Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 27. mája 1999 prijal podnet

v časti namietajúcej zbytočné prieťahy v konaní na konanie, lebo spĺňal všetky

zákonom požadované formálne i vecné náležitosti, a začal konať vo veci samej.

Okresný súd Bratislava I vo svojom vyjadrení z 30. júna 1999 navrhoval

„ústavnú sťažnosť“ ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodov, že z obsahu faktografie,

ktorú k vyjadreniu pripojil, jednoznačne vyplýva, že súd vo veci navrhovateľa riadne

a bez prieťahov konal a dĺžka konania je vlastne determinovaná nekvalifikovanými

podaniami a opakovanou neúčasťou žalobcu na pojednávaniach a jeho stanoviskom,

že vo veci nemieni vypovedať.

Keďže účastníci konania svojím prejavom (navrhovateľ písomným súhlasom

z 29. júna 1999 - č. l. 23 a Okresný súd Bratislava I písomným súhlasom z 30. júna

1999 - č. l. 27) netrvali na ústnom prerokovaní podnetu, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) upustil od ústneho pojednávania a rozhodol bez ich účasti.

II.

V konaní o veci samej vychádzal ústavný súd zo skutkových zistení, ktoré

vyplynuli z obsahu podnetu a dôkazov pripojených navrhovateľom, z obsahu spisu

Okresného súdu Bratislava I i z písomného vyjadrenia tohto súdu, a to

najmä z týchto: .

- Navrhovateľ podal 30. decembra 1994 návrh na začatie konania vo veci

priznania zápočtu mesiacov perzekúcie na Mestský súd v Bratislave. Tento ho po

právoplatnosti uznesenia č. k. -2 zo 6. februára 1995 postúpil Obvodnému

súdu Bratislava 1, kde bol zapísaný do registra neúplných návrhov a vedený pod sp.

zn. . Výzva Obvodného súdu Bratislava 1 na odstránenie nedostatkov

podania z 25. augusta 1995 (t. j. po 7-mich mesiacoch od postúpenia veci Mestským

súdom v Bratislave) obsahovala žiadosť o zaslanie listinných dôkazov vzťahujúcich

sa k veci, ešte 1 exemplára návrhu s upozornením, že inak súd konanie zastaví. V ten

istý deň mu bola zaslaná výzva, aby v lehote 15 dní od jej doručenia v kolkoch na

rube tlačiva zaplatil súdny poplatok za návrh vo výške 1.000,- Sk, inak súd konanie

zastaví, pretože pred zaplatením celého poplatku v správnej výške nemôže súd vo

veci konať (tlačivo vzor 4a). Obe výzvy boli žalobcovi (v konaní pred

ústavným súdom navrhovateľ) doručené 9. septembra 1995, ktorý na ne v určenej

lehote reagoval tak, že doplnil podľa neho potrebné listinné dôkazy i ďalší exemplár

návrhu a proti uloženému súdnemu poplatku sa „odvolal“. V „odvolaní proti výzve“

žiadal súd, aby „rozhodnutie o vyžiadaní súdneho poplatku zrušil, lebo súdne konanie

pod sp. zn. má charakter rehabilitačného konania“ a to je podľa zákona

č. oslobodené od súdnych poplatkov.

Obvodný súd Bratislava 1 sa týmto „odvolaním“ v tom čase nezaoberal

(až 27. septembra 1996 ho vyzval, aby predložil doklad o svojich majetkových

pomeroch) a 11. januára 1996 (t.j. po štyroch mesiacoch po úkonoch žalobcu) mu

adresoval výzvu, obsahom ktorej bola žiadosť, aby v lehote 15 dní upresnil petit

návrhu (čoho sa domáha, ako má súd rozhodnúť), inak súd konanie zastaví.

K zastaveniu konania došlo uznesením sp. zn. z 11. marca 1996 podľa § 43

ods. 2 , keď podľa názoru súdu žalobca „žalobu nedoplnil, neupresnil, čoho sa

domáha“.

- O odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Obvodného súdu Bratislava 1 sp.

zn. z 11. marca 1996 rozhodol Mestský súd v Bratislave uznesením č. k.

-16 z 26. júna 1996 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil

právny názor, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil písomné podanie navrhovateľa

(návrh na začatie konania), keď dospel k záveru, že navrhovateľ výzve súdu

nevyhovel. Poukázal menovite na skutočnosť, že navrhovateľ doplnil pôvodný návrh,

v ktorom jasne a zrozumiteľne uviedol, akých nárokov sa domáha, a v podaní z 19.

septembra 1995 upresnil petit návrhu tak, že sa domáha odškodnenia podľa zákona č.

o súdnej rehabilitácii. Za tejto situácie bolo povinnosťou súdu v konaní

pokračovať a návrh vecne prejednať.

- Pokiaľ išlo o zaplatenie súdneho poplatku za návrh (výzva Obvodného súdu

Bratislava 1 z 25. augusta 1995), proti ktorému žalobca namietal, a i keď podanie

označil ako „odvolanie“, z jeho obsahu vyplynulo, že žiadal o jeho odpustenie, ako to

konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Okresný súd Bratislava I (zmena názvu súdu na

základe , ktorým sa

ustanovujú nové sídla a obvody súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

avšak až 19. mája 1997 (t.j. takmer po dvoch rokoch). Súd uznesením č.k. 18 C 5/96-

26 z 19. mája 1997 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku

s odôvodnením, že zo strany navrhovateľa „ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie

práva“. Krajský súd uznesením z 28. augusta 1997 č. k. -32 napadnuté

uznesenie Okresného súdu Bratislava I potvrdil, aj keď z iných dôvodov. Tieto

spočívali v tom, že žalobca na výzvu prvostupňového súdu, ktorú prevzal

27. septembra 1996, nepredložil v určenej lehote doklad o svojich majetkových

pomeroch, ktorý je jedným z predpokladov pre uplatnenie

K dôvodu prvostupňového súdu týkajúceho sa predpokladanej bezúspešnosti sporu

uviedol, že ho „treba starostlivo zvažovať, keďže ide o určitú prejudíciu sporu“.

- Po rozhodnutí Mestského súdu v Bratislave, ktorým zrušil rozhodnutie

Obvodného súdu Bratislava 1 o zastavení konania sp. zn. z 11. marca 1996,

t. j. po 26. júni 1996, Okresný súd Bratislava I vykonal nasledujúce úkony,

 zaslal prípis žalobcovi, aby preukázal svoje majetkové pomery (24. 9. 1996),

 doručil návrh odporcovi na vyjadrenie (25. 11. 1996),

 požiadal odporcu o ďalší exemplár vyjadrenia (19. 2. 1997),

 rozhodol o zamietnutí žiadosti žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov

(19. 5. 1997),

 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku (26. 11. 1997),

 vyzval žalobcu na špecifikáciu petitu návrhu (9. 7. 1998),

 požiadal o výsluch žalobcu dožiadaným súdom v Trnave (30. 10. 1998); podľa

obsahu dožiadania žalobca mal uviesť „skutočnosti, aby sa dalo posúdiť, či si

uplatňuje zápočet podľa rehabilitačného alebo iného

zákona“,

 26. 1. 1999 určil prvýkrát termín na ústne pojednávanie na deň 25. 3. 1999,

 pre neúčasť navrhovateľa ústne pojednávanie bolo odročené na 20. 5. 1999,

 pre neúčasť navrhovateľa na pojednávaní, ktoré sa malo uskutočniť 20. 5. 1999,

bolo pojednávanie odročené na 22. 9. 1999. Dôvodom neúčasti navrhovateľa na

tomto pojednávaní bola skutočnosť, že predvolanie mu bolo doručované na

nesprávnu adresu, namiesto do Cífera bolo doručované do Bratislavy.

Ústavný súd po vykonanom dokazovaní dospel k týmto skutkovým a právnym

záverom:

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti možno urobiť záver, že

konanie, ktoré trvá viac ako 4 roky, nie je adekvátne ani skutkovej, ale ani právnej

zložitosti prípadu, pričom ani zložitosť prípadu nezbavuje súd zodpovednosti za

prieťahy vyvolané nečinnosťou súdu, ktorá pramení z neujasnenosti právnej

problematiky a zákonného postupu v konaní, ktorá sa v konkrétnom prípade prejavila

vo vykonaní aj opakovaných, a tým zbytočných úkonov, čo malo rozhodný vplyv na

rýchlosť konania.

V konaní ústavného súdu o podnete, v ktorom navrhovateľ namietal porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný

súd skúmal aj možnosť vzniku prieťahu v konaní v dôsledku správania sa

navrhovateľa.

Na rôzne výzvy adresované žalobcovi tento reagoval v primeranej lehote.

Navrhovateľ odmietol svoj výsluch pred dožiadaným súdom (uskutočnil sa 10. 12.

1998) a žiadal, aby tak urobil súd príslušný na prerokovanie veci sám.

V ospravedlnení svojej neúčasti na pojednávaní 25. 3. 1999 (doručenom súdu

30. 3. 1999) okrem toho, že bol „nútený uprednostniť účasť na neodkladnom

úradnom jednaní vo veci nástupu do zamestnania“, uviedol, že podľa jeho názoru

„procedurálna príprava predmetného súdneho konania bola už ukončená“ a „preto by

mal konajúci súd v predmetnej veci urýchlene rozhodnúť“. Poukázal na to, že

„opakovane konajúcemu súdu písomne oznámil, že v predmetnej právnej veci už

vypovedať nebude, lebo nemá ani viac čo dodať, pritom na návrhu trvá v celom

rozsahu“. V závere listu uviedol: „ak dňa 25. 3. 1999 konajúci súd v právnej veci pod

č. k. ešte nerozhodol, potom súdu tiež podám žiadosť o písomné

formulovanie doplňujúcich otázok, ktoré súdu písomne zodpoviem v ním stanovenej

lehote, až po konzultácii s konzultujúcim advokátom“. Takúto žiadosť doručil

Okresnému súdu Bratislava I osobne 29. júna 1999, pričom poukázal na to, že tým

„by predmetné súdne konanie bolo definitívne pripravené, v zmysle § 114 zák. 70/92

Zb. na rozhodnutie v jedinom pojednávaní, teda aj bez účasti navrhovateľa“.

Pri zvažovaní podielu na vzniknutých prieťahoch nebolo možné nevychádzať

predovšetkým z obsahu zrušujúceho uznesenia Mestského súdu v Bratislave z 26.

júna 1996, z ktorého vyplynul záver, že procesnému súdu nič nebránilo, aby vo veci

meritórne rozhodol. Tento názor odvolacieho súdu mohol napokon vyvolať u

navrhovateľa ľudsky pochopiteľný odmietavý postoj k „ďalšej špecifikácii“ petitu

návrhu a „nepotrebných úkonov“ a dokonca aj negatívny postoj k celej kauze.

Účastníci konania pred súdom sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia

dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu, pričom ale súd pokračuje v konaní, aj

keď sú účastníci nečinní a jeho ďalší postup ustanovuje zákon (§ 101 ods. 1 a 3, § 114

ods. 1, 2, a ).

Napokon zodpovednosť štátu (reprezentovaná konajúcim štátnym orgánom)

vzniká aj vtedy, ak v konaní okrem zbytočných prieťahov spôsobených účastníkom

konania nastanú aj také iné prieťahy (zbytočné), ktoré možno pripísať štátnym

orgánom, a podľa názoru ústavného súdu prieťahy v značne väčšom rozsahu vznikli

práve postupom súdu.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa prvej vety , ako vyplýva z ustálenej judikatúry ústavného

súdu, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia súdneho orgánu o svojom práve. K naplneniu práva na súdnu ochranu

v rozhodovaní o veci samej dochádza však zásadne právoplatným a vykonateľným

rozhodnutím vrátane výkonu rozhodnutia, a nie iba konaním pozostávajúcim z

rôznych úkonov v rôznych časových intervaloch, ktoré potom v súhrne vyústia

spravidla do neefektívnosti ochrany práv občana.

I keď čas na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné presne ohraničiť,

lebo neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej konanie štátneho orgánu môže mať

povahu zbytočných prieťahov v konaní, možno rýchlosť a účinnosť konania

objektívne posúdiť najmä charakterom prejednávanej veci a správaním sa samotného

účastníka súdneho konania, z ktorých ústavný súd aj vychádzal, a preto rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 1999

JUDr. Tibor Šafárik

predseda senátu