Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 160/2011
PDF · 139.23 KB
No categories available
I. ÚS 160/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., PhD.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 90/2009
a jeho rozsudkom č. k. 38 P 90/2009-396 z 25. mája 2010 a postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 238/2010 a jeho rozsudkom č. k. 11CoP
238/2010-448 z 9. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 17. januára
2011 doručená sťažnosť D. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 90/2009 a jeho rozsudkom č. k.
38 P 90/2009-396 z 25. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 CoP 238/2010 a jeho rozsudkom č. k. 11 CoP 238/2010-448 z 9. novembra 2010 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom
zveril maloletú dcéru sťažovateľa T. R. do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky
RNDr. E. Z., určil pre maloletú dcéru príspevok na výživu, ktorú je povinný platiť sťažovateľ,
a upravil styk sťažovateľa s maloletou dcérou. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
3. Podľa tvrdenia sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu a ich
napadnutými rozsudkami došlo k porušeniu jeho základného práva priznaného čl. 41 ods. 4
ústavy, a to tým, že všeobecné súdy pri rozhodovaní v danej veci nezohľadnili to, že pre
zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky neboli naplnené objektívne
dôvody, pričom nesprávne vyhodnotili znalecký posudok znalca PhDr. I. O. a prehliadli aj
skutočnosť, že stará matka nie je pre svoj vysoký vek vhodná na rolu náhradného rodiča.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti zdôraznil, že stará matka nerešpektuje predchádzajúce
právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov upravujúce jeho styk s maloletou dcérou, čím sa
jeho podiel na starostlivosti o maloletú dcéru obmedzil iba na platenie výživného.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný
súd vydal nález, ktorým by vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 38 P 90/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11 CoP 238/2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi priznal
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
6. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom a jeho rozhodnutiu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných
súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má
právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I.
ÚS 269/06).
9. V danom prípade bolo proti uzneseniu okresného súdu prípustné odvolanie ako
riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu. Sťažovateľ možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu
využil a o jeho odvolaní rozhodol krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti (teda vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom
krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, ústavný súd predovšetkým poukazuje na
svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej možnosť porušenia základných práv hmotného
charakteru, v danom prípade základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa
čl. 41 ods. 4 ústavy, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08).
Sťažovateľ porušenie tohto práva v petite sťažnosti nenamietal a rovnako sa o ňom
nezmienil ani v odôvodnení sťažnosti. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na
začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať
výkon právomoci krajského súdu a jeho konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1
ústavy, ktoré by sa priamo dotklo aj posúdenia dodržania garancií obsiahnutých v čl. 41
ods. 4 ústavy.
11. Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že postup konajúceho súdu v súlade
s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv
a slobôd. V danom prípade išlo o rozhodovanie o náhradnej starostlivosti podľa § 44 a nasl.
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Za porušenie základného práva občana
taktiež nemožno považovať ani neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (I. ÚS 8/96). Rovnako už ústavný súd vyslovil, že nie je v jeho právomoci zaoberať
sa zákonnosťou postupu všeobecného súdu (I. ÚS 36/99, I. ÚS 37/99), hodnotiť alebo
nahrádzať výsledky dokazovania, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci vo vzťahu k postupu a rozsudku krajského súdu,
preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne
neopodstatnenú.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp. zjavnú
neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré
sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2011