Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 197/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2008

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D. H.,

B., vo veci namietaného porušenia a 2 ,

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 5, čl. 8, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods.

1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP

26/07-407 z 18. júna 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 22. augusta

2007 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

a 2 (ďalej len „“), základných práv podľa

, a , práv podľa , , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -407 z 18. júna 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je talianskym štátnym občanom a otcom

maloletého syna M., Z. zo spolužitia s Ing. B. O. Maloletý syn má slovenskú i taliansku

štátnu príslušnosť. Zhoršujúce sa vzájomné vzťahy sťažovateľa s matkou maloletého viedli

v roku 2001 k ich rozchodu. Rodičia uzavreli ústnu dohodu, že maloletý syn zostane

naďalej bývať s matkou a sťažovateľ bude mať právo syna pravidelne a často navštevovať.

Za tým účelom sťažovateľ ostal žiť na Slovensku a našiel si bývanie v blízkosti bydliska

maloletého syna a jeho matky.

Sťažovateľ uviedol, že počas spoločnej dovolenky v Taliansku v lete roku 2006 mu

syn oznámil, že chce s ním žiť v Taliansku a nechce sa vrátiť k matke na Slovensko.

Dôvodom odmietania návratu k matke bol jej plánovaný sobáš a zmena miesta trvalého

bydliska. Podľa sťažovateľa maloletý nesúhlasil so životnými plánmi svojej matky, tá však

odmietala jeho želania a názory vypočuť. Po ukončení dovolenky v Taliansku maloletý

oznámil svojej matke, že chce ostať žiť v Taliansku s otcom a požiadal ju, aby za ním prišla

tieto skutočnosti prerokovať.

Na základe tejto udalosti podala matka maloletého na Okresnom súde Zvolen (ďalej

len „okresný súd“) 2. augusta 2006 (v sťažnosti je nesprávne uvedený 2. august 2007,

pozn.) návrh na zverenie maloletého M. do svojej starostlivosti. Predmetné konanie je

vedené okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ následne v rámci začatého

konania podal vzájomný návrh, ktorým žiadal zveriť maloletého syna do svojej

starostlivosti.

V predmetnom konaní sa do času podania sťažnosti ústavnému súdu uskutočnilo

jedno pojednávanie, a to 22. novembra 2006. Podľa tvrdení sťažovateľa mu matka

maloletého bezprostredne po tomto pojednávaní začala brániť v prirodzenom stretávaní sa

s maloletým synom, stretnutia povoľovala iba raz mesačne počas víkendu v sobotu a nedeľu

po dve hodiny, a to vždy v mieste jej trvalého bydliska za jej osobnej prítomnosti, resp.

prítomnosti iných osôb (jej súčasného manžela alebo rodičov). Za takýchto okolností nebola

podľa tvrdení sťažovateľa komunikácia so synom uvoľnená a prirodzená, naopak syn bol

napätý, vystresovaný a odmietal rozsiahlejšiu komunikáciu, v ktorej by mohol vyrieknuť

skutočnosti, pre ktoré by mu matka robila výčitky. Podmienky vytvorené matkou

maloletého počas stretnutí označil sťažovateľ za neľudské, diskriminujúce a ponižujúce,

poukázal tiež na skutočnosť, že mu neumožňovala tráviť so svojím synom voľné dni počas

prázdnin a sviatkov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti podal sťažovateľ 21. marca 2007 okresnému súdu

návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletým

synom až do právoplatného skončenia konania vo veci samej tak, že stretnutia sa uskutočnia

mimo miesta trvalého pobytu maloletého vždy každý párny víkend v mesiaci v čase od

piatku od 13.00 h do nedele do 20.00 h, a zároveň požiadal o úpravu styku s maloletým

mimo miesta trvalého pobytu počas veľkonočných sviatkov v čase od 13.00 h 5. apríla 2007

do 20.30 h 9. apríla 2007. Okresný súd návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia

uznesením č. k. -342 z 19. apríla 2007 zamietol. Proti uvedenému uzneseniu

podal sťažovateľ 9. mája 2007 odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd

rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie a zároveň namiesto

veľkonočných sviatkov upraví jeho styk s maloletým počas letných prázdnin v júli až

auguste 2007. Krajský súd uznesením č. k. -407 z 18. júna 2007

rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že otec maloletého je oprávnený predbežne sa

stretávať s maloletým synom kdekoľvek na území Slovenskej republiky, a to každý párny

týždeň v roku v sobotu v čase od 9.00 h do 20.00 h. Odvolací súd zároveň rozhodol, že

sťažovateľ má tiež dočasné právo byť s maloletým synom počas letných školských prázdnin

v čase od 16. júla 2007 od 9.00 h do 29. júla 2007 vrátane do 15.00 h, a to kdekoľvek na

území Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa na vydanie predbežného

opatrenia z 21. marca 2007 zamietol.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

a 2 , základných práv podľa , a

, práv podľa , , a dohovoru a práv podľa , ,

ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:

„1/ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. -407 zo dňa 18. 06.

2007, porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 a 2,

, , SR, v , , , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1, 3, čl. 10

ods. 2, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-407 zo dňa 18. 06. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk

(slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný mu

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

Banská Bystrica povinný mu vyplatiť na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v sťažnosti zároveň navrhla, aby ústavný súd

rozhodol aj o dočasnom opatrení tohto znenia:

„Ústavný súd odkladá vykonateľnosť rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -407 zo dňa 18. 06. 2007.

Sťažovateľ M. M., je oprávnený sa s maloletým M. M., stretávať a tráviť s ním čas

mimo miesta prihláseného pobytu maloletého každý párny víkend v roku v čase od piatku

13,00 hod do nedele 20,00 hod. s tým, že matka maloletého Ing. B. – O., je povinná

pripraviť syna na styk s otcom a tomuto ho odovzdá v určený deň a hodinu pred domom,

v ktorom má prihlásený pobyt a otec maloletého je povinný syna v poriadku vrátiť matke

pred domom, v ktorom má matka prihlásený pobyt najneskôr v určený deň a hodinu.“

Okrem uvedeného sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ v súlade s pokynom predsedu Ústavného súdu SR O anonymizácii

údajov publikovaných v rozhodnutiach Ústavného súdu SR z 09. 03. 2004 žiada, aby jeho

meno a meno jeho právnej zástupkyne bolo nahradené iniciálkami mena.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (napr. , , ,

, ).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj, a najmä, na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľa krajským súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. , t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom

na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

uznesením krajského súdu č. k. -407 z 18. júna 2007

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom na

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať uvedených práv okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že mu ako otcovi bolo obmedzené jeho

právo stretávať sa so svojím maloletým synom iba na dva dni v mesiaci, čo v porovnaní

s právom matky tráviť s maloletým zostávajúce dni mesiaca predstavuje diskrimináciu

a porušenie jeho práv a slobôd, pričom za porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa napadnutým uznesením krajského súdu označuje skutočnosť, že

sa mu zákonným postupom nepodarilo domôcť svojich rodičovských práv.

Sťažovateľ podal 21. marca 2007 na okresnom súde návrh na nariadenie predbežného

opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku so svojím maloletým synom až do

právoplatného skončenia konania každý párny víkend v mesiaci v čase od piatku od 13.00 h

do nedele do 20.00 h mimo miesta trvalého pobytu maloletého, a zároveň taktiež mimo

miesta trvalého pobytu maloletého počas veľkonočných sviatkov, t. j. v čase od 5. apríla

2007 od 13.00 h do 9. apríla 2007 do 20.30 h. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol

uznesením č. k. -342 z 19. apríla 2007, proti ktorému sťažovateľ podal

odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -407 z 18. júna 2007 uznesenie

okresného súdu zmenil tak, že otcovi priznal oprávnenie stretávať sa so svojím maloletým

synom kdekoľvek na území Slovenskej republiky každý párny týždeň v roku - v sobotu

v čase od 9.00 h do 20.00 h, a zároveň rozhodol o dočasnom práve sťažovateľa byť

s maloletým synom počas letných prázdnin roku 2007 v čase od 16. júla 2007 od 9.00 h do

29. júla 2007 vrátane do 15.00 h kdekoľvek na území Slovenskej republiky. Návrh

sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia vo zvyšnej časti krajský súd zamietol.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Napadnutým uznesením okresný súd zamietol návrh otca maloletého dieťaťa na

vydanie predbežného opatrenia, ktorý súdu došiel dňa 21. 03. 2007 (...). Mal za to, že otec

„nepreukázal naliehavosť vydania predbežného opatrenia“, lebo „kontakt maloletého

dieťaťa s otcom nie je úplne prerušený“, keď „otec sa stretáva s maloletým raz za mesiac za

prítomnosti matky“.

Otec v podanom odvolaní žiadal zmeniť uznesenie okresného súdu a návrhu na

vydanie predbežného opatrenia vyhovieť s tou zmenou, aby súd upravil styk otca s dieťaťom

namiesto veľkonočných sviatkov počas letných prázdnin júl až august 2007. Trval na tom,

že mu matka dieťaťa neumožňuje s dieťaťom styk „v rozsahu nevyhnutne potrebnom na

zabezpečenie jeho zdravého duševného vývinu“. On dieťa vidí „cca jeden víkend v mesiaci

dve hodiny spravidla v sobotu a dve hodiny v nedeľu“ a to len „v uzavretej miestnosti

detskej izby, v ktorej sa po celý čas návštevy nachádza matka maloletého a v niektorých

prípadoch aj jej terajší manžel“. Aj telefonické rozhovory so synom môže viesť len

„prostredníctvom slovenského telefónneho čísla, ktoré býva veľakrát nedostupné“. Konanie

matky „nemá základ v zákonnej úprave“.

Matka maloletého dieťaťa vo vyjadrení sa k odvolaniu otca dieťaťa žiadala uznesenie

okresného súdu potvrdiť. Popiera, že by obmedzovala stretnutia syna s otcom, ku ktorým

dochádza „pravidelne každý druhý víkend v mesiaci“. Otec sa pritom nesnaží so synom

stretnúť aj v iné dni, hoci „sa nachádza z iného dôvodu vo Z. (najskôr pracovného)“.

Odvolateľ s matkou dieťaťa vôbec nekomunikuje. On dieťa „uniesol a odmietal ho

dobrovoľne vydať späť“ a bránil matke sa s dieťaťom stretávať. Nie je vhodné, aby maloleté

dieťa vlastnilo dva telefóny. Má za to, že „úprava styku mimo miesta trvalého pobytu je

reálne nevykonateľná“. Kým súd nerozhodol vo veci samej o zverení dieťaťa niektorému

z rodičov „považujem akúkoľvek predbežnú úpravu styku za veľmi nebezpečnú

a riskantnú“.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec prejednal v medziach daných

ustanovením a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §

220 zmenil z týchto dôvodov.

V súdenej veci ide o rozhodovanie o predbežnom opatrení v rámci konania vo veci

samej ( ) – o výkone rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, a to

dočasne upraviť pomery účastníkov konania ohľadom styku otca s dieťaťom, ktoré býva

s matkou na Slovensku, občiankou Slovenskej republiky ( ), pričom

otec je občanom Talianskej republiky, kde aj trvalo žije. Platí, že predbežné opatrenie má

právne účinky len na území Slovenskej republiky ( zákona číslo

v znení neskorších predpisov).

Podľa zákona rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia (§ 28 ods. 2 zákona

číslo ) Ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, majú sa dohodnúť o úprave

styku s dieťaťom (ak nie sú u niektorého z nich dôvody, pre obmedzenie alebo pozbavenie

výkonu rodičovských práv) a doba, po ktorú jeden z rodičov sa nemôže stýkať s dieťaťom

pre prekážky na strane druhého rodiča, by nemala byť neprimerane dlhá.

Dôvodne potom M. M. st. navrhuje dočasne upraviť jeho styk ako otca s maloletým

Marcom, ktorý žije v inom štáte s matkou a z doteraz vykonaného dokazovania vo veci

samej, najmä zo znaleckého posudku znalkyne PhDr. J. S. (...) vyplýva, že na strane otca nie

sú žiadne prekážky, ktoré by ho robili nespôsobilým pre výkon rodičovských práv

a povinností, pričom vo veci samej sa zatiaľ nerozhodlo. Potom je v záujme rodiča

a dieťaťa, aby odlúčenosť nebola neprimerane dlhá.

Odvolací súd preto zmenil uznesenie okresného súdu a dočasne upravil styk otca

s dieťaťom a to v každom párnom týždni v roku v sobotu od 9,00 h do 20,00 h. Matka dieťa

pripraví na stretnutie a odovzdá ho otcovi pred svojím bydliskom (pred domom, v ktorom

má prihlásený pobyt), kde ho otec aj v poriadku vráti. Otec sa môže s dieťaťom pohybovať

kdekoľvek na území Slovenskej republiky. Nie je dôvod, aby otec nemohol byť s dieťaťom aj

počas letných školských prázdnin. Pretože ide o predbežné opatrenie (dočasné), súd ho

vymedzil len na dobu od 16. 07. 2007 do 29. 07. 2007 vrátane. Opäť otec môže mať dieťa

u seba len na území Slovenskej republiky a nesmie s ním prekročiť jej hranice, aby tak

nezmaril jeho vykonateľnosť. Vo zvyšku súd návrh na vydanie predbežného opatrenia

zamietol.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi by znamenalo súčasne aj porušenie

základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná (, ).

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie ochrany ústavnosti v zmysle

zameriava na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych

predpisov všeobecnými súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a slobodách.

Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov

[najmä relevantné ustanovenia a

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] aplikované

spôsobom, ktorý by znamenal porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, a zistil, že

to tak nie je.

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu

z 18. júna 2007 vyplýva, že odvolací súd dôsledne preskúmal skutkové i právne závery

prvostupňového súdu a jeho právnu argumentáciu a svojím uznesením zmenil rozhodnutie

prvostupňového súdu. Z odôvodnenia uznesenia tiež vyplýva, že krajský súd sa dôsledne

zaoberal dôvodmi odvolania sťažovateľa, rozhodol o úprave styku s maloletým kdekoľvek

na území Slovenskej republiky a vzhľadom na čas, v ktorom konal o odvolaní, rozhodol aj

o úprave styku sťažovateľa s maloletým počas letných prázdnin. Skutkové a právne závery

krajského súdu netrpia žiadnymi vnútornými rozpormi, vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne. Ústavný súd zastáva názor, že namietané rozhodnutie

krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, neprieči sa účelu a zmyslu aplikovaných

právnych predpisov a neznamená ani porušenie zásad spravodlivého procesu.

Aplikujúc východiská svojej stabilizovanej judikatúry na napadnuté rozhodnutie

krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, pričom právne

závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľa podľa označeným uznesením krajského súdu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd poukazuje tiež na svoj ustálený právny názor, že podstatou základného

práva podľa nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd

rozhodol v súlade s jeho názormi a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne

konanie, ako aj verdikt súdu budú spĺňať parametre zákonnosti procesu a rozhodnutia tak,

ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na ten – ktorý prípad.

Navyše, pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany,

pretože až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím (,

).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2

a a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-407 z 18. júna 2007

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe

zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa tvrdenia sťažovateľa uznesením krajského súdu, ktorým mu umožnil stretávať

sa so svojím synom iba dva dni v mesiaci, došlo k neoprávnenému zásahu do jeho

rodičovských práv a súkromného a rodinného života priznaných uvedenými ustanoveniami

a dohovoru.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa považoval pre

rozhodnutie za kľúčové tieto skutočnosti.

Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj sťažovateľ, obidvom

rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú spoločne

v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Špecifické situácie

výkonu rodičovských práv a povinností upravuje zákon o rodine, čo

nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu

rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36

zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne

o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa (obdobne aj

a ).

V rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva sa dosiaľ neustálila

jednotná a všeobecná definícia pojmu rodinný život, ktorý je obsahovou súčasťou čl. 8

ods. 1 dohovoru. Jedným z prvoradých cieľov rodinného života je však výchova detí, ktorá

patrí do výkonu rodičovských práv. Do tohto výkonu je treba zaradiť aj problematiku

zverenia dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a úpravy výkonu styku s ním. Vzhľadom na

účel práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru možno konštatáciu vyslovenú vo vzťahu k nemu

aplikovať aj pri posudzovaní porušenia základného práva podľa .

Možnosť porušenia základných práv sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských práv

podľa , a dohovoru treba posudzovať vo vzťahu

k porušeniu jeho základného práva podľa . Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základných práv podľa a a právo podľa

dohovoru, v dôsledku čoho ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu a 2 a práv podľa a

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. - 407 z 18. júna 2007

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie uvedených článkov

napadnutým uznesením krajského súdu, na základe ktorého môže tráviť čas so svojím

synom len na území Slovenskej republiky, pričom matka maloletého je oprávnená na

trávenie času so synom aj mimo územia Slovenskej republiky, čo sťažovateľ nepovažuje za

prejav rovnosti práv matky a otca dieťaťa a túto skutočnosť vníma ako diskrimináciu muža

cudzej štátnej príslušnosti.

Z rovnakých dôvodov sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre

štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť skutok s cieľom narušiť

práva alebo slobody v dohovore zakotvené.

Ústavný súd je v rámci konania o sťažnostiach podľa s poukazom na

ustanovenie viazaný návrhom na začatie konania,

a preto pri namietanom porušení a 2 , ako aj a dohovoru

vychádzal z formulácie, akú sťažovateľ predostrel v petite sťažnosti, a sťažnosť aj v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd konštatuje, že a 2 neobsahuje garanciu základných

práv alebo slobôd, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení zakotvených v prvom

oddiele druhej hlavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne

základné právo alebo slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa namietať

samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo

slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených

právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ) To isté

možno konštatovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 a čl. 17

dohovoru.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1

a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu

č. k. - 407 z 18. júna 2007

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru,

urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných

týmto dohovorom.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli,

ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v

príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže

byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo

zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste

pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať

pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami

dieťaťa.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa dieťa, ktorého rodičia sa zdržiavajú

v rôznych štátoch, má až na výnimočné okolnosti právo udržiavať pravidelné osobné

kontakty a priame styky s oboma rodičmi.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú

spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie označených práv Dohovoru

o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým nebol braný ohľad na

jeho práva a povinnosti otca ako rodiča, keď na základe výrokovej časti napadnutého

uznesenia je oprávnený stretávať sa so svojím synom len na území Slovenskej republiky,

a to iba dva dni v mesiaci, čo je v rozpore so zásadou, aby rodičia mali spoločnú

zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Ústavný súd už opakovane judikoval (, , ), že

obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť

podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal občanovi, ale súčasťou

pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu.

Ústavný súd už taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu

ochranu práv garantovaných a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad

a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (,

).

Ústavný súd je toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo

k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa Dohovoru o právach dieťaťa.

V uvedenom prípade okresný súd predbežným opatrením rozhodol o úprave styku

sťažovateľa s maloletým synom, pričom krajský súd na základe podaného odvolania

sťažovateľa zobral do úvahy ďalšie okolnosti a napadnutým uznesením predbežné opatrenie

zmenil. Vychádzajúc z podstaty inštitútu predbežného opatrenia ústavný súd konštatuje, že

účel predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa

názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku

ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (, ).

Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že sťažnosť v tejto

časti je zjavne neopodstatnená z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a porušením označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa,

a preto ju podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Poukazujúc na skutkový stav uvedený v sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľa

zároveň navrhla, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu a sťažovateľovi umožnil stretávať sa s maloletým mimo miesta

prihláseného pobytu každý párny víkend v roku v čase od piatku od 13.00 h do nedele

do 20.00 h.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už na predbežnom

prerokovaní podľa , ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa v uvedenej veci (návrh na vydanie dočasného opatrenia, návrh na zrušenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie finančného zadosťučinenia a priznanie

trov právneho zastúpenia) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2008