Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 243/2013
PDF · 143.04 KB
No categories available
III. ÚS 243/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. O., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M., vo veci
namietaného porušenia základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl.
41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Martin sp. zn. 12
P/46/2012 z 24. augusta 2012 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 CoP/109/2012 z 28.
novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2013 doručená sťažnosť M. O., M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Martin (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 12 P/46/2012 z 24. augusta 2012 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 7 CoP/109/2012 z 28. novembra 2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným
14. februára 2012 domáhal zníženia výživného, ktoré platil svojej plnoletej dcére, na 30 %
zo sumy životného minima z dôvodu podstatnej zmeny majetkových a osobných pomerov.
Okresný súd po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa je čiastočne dôvodný, preto rozhodnutím č. k. 12 P/46/2012-103 z 24. augusta
2012 zmenil výživné, ktoré platil sťažovateľ plnoletej dcére, z 280 € mesačne na 200 €
mesačne a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa zamietol. Zároveň súd zamietol návrh
odporkyne o zvýšenie výživného. Sťažovateľ sa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
odvolal. O opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, ktorý rozhodnutím
č. k. 7 CoP/109/2012-126 z 28. novembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ k rozhodnutiu všeobecných súdov uvádza:
„Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že na strane účastníkov konania nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by
odôvodňovala zníženie výživného vo väčšej miere, ako to uskutočnil prvostupňový súd.
V odôvodnení rozhodnutia tiež uviedol, že kritériom pre určovanie výšky výživného sú
potenciálne možnosti a schopnosti povinného rodiča dosahovať príjem, t. j. nielen to, čo
povinný skutočne zarobí, ale aj to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj
vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné
skúsenosti a situáciu na trhu. Odvolací súd mal za to, že pracovné zaradenie a výška
dosahovaného príjmu sťažovateľa nezodpovedá jeho pracovným skúsenostiam a kvalifikácii
aj vzhľadom na zvýšenie vzdelania, ktoré dosiahol a vzhľadom na to, že sťažovateľ pracuje
v stavebníctve už dlhodobo či už vo forme živnostenského podnikania alebo pracovného
pomeru, čomu nezodpovedá jeho pracovné zaradenie uvedené v pracovnej zmluve na
pozícii pomocného stavebného robotníka
Je pravdou, že sťažovateľ skutočne dlhodobo pracuje v oblasti stavebníctva. V roku
2012 si dokončil stredné odborne vzdelanie s maturitou, aby si mohol nájsť lepšie platenú
prácu. Odvolací súd pri hodnotení schopností a možností sťažovateľa pri dosahovaní
príjmu síce vzal do úvahy jeho skúsenosti a kvalifikáciu a usúdil, že pracovné zaradenie
a ohodnotenie uvedené v pracovnej zmluve na pozícii pomocného stavebného robotníka
nezodpovedá jeho kvalifikácii a skúsenostiam sťažovateľa v oblasti stavebníctva ale
pri hodnotení potenciálnych schopností a možností sťažovateľa dosiahnuť príjem nevzal
do úvahy hlavný atribút a to situáciu na trhu. Nie je v sťažovateľových možnostiach
a schopnostiach napriek jeho skúsenostiam, zručnostiam a od júna 2012 aj kvalifikácii
nájsť si lepšie platenú prácu a dosiahnuť vyšší príjem a to práve z dôvodu situácie na trhu,
ktorá v týchto časoch najmä v oblasti stavebníctva nie je priaznivá.
Súdy pri rozhodovaní o znížení výživného neprihliadli na skutočnosť, že sťažovateľ
mal uzatvorený pracovný pomer iba na dobu určitú, t. j. do 30. 11. 2012. Zaviazali ho
na úhradu výživného vo výške 200,- € mesačne, pričom vôbec neprihliadli na výšku jeho
mzdy. Čistý mesačný príjem otca plnoletej dcéry v súčasnosti predstavuje sumu vo výške
283,33 €. Suma, na ktorú súd otca plnoletej dcéry zaviazal, je 200,- € mesačne. Otec
maloletej dcéry má ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére A. K. Na túto
skutočnosť súdy pri rozhodovaní taktiež neprihliadli. Pri výške čistého mesačného príjmu
otca vo výške 283,38 € a po úhrade výživného na plnoletú dcéru vo výške 200,- € mesačne a
úhrade výdavkov na vlastné živobytie sťažovateľovi nezostanú žiadne peňažné prostriedky
na plnenie vyživovacej povinnosti voči jeho ďalšej maloletej dcére.
Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov V dôsledku toho, že súdy
zaviazali sťažovateľa na úhradu výživného na jeho plnoletú dcéru K. O. vo výške 200,- €
neprihliadnuc pritom na výšku príjmu sťažovateľa a na skutočnosť, že mu pribudla ďalšia
vyživovacia povinnosť voči maloletej dcére A., porušili jeho právo prispievať na výživu a
starostlivosť jeho maloletej dcére A., nakoľko vzhľadom na jeho príjem a výšku vyživovacej
povinnosti voči jeho plnoletej dcére K. O. vo výške 200,- € mesačne a po úhrade výdavkov
na vlastné živobytie sťažovateľovi nezostanú žiadne peňažné prostriedky na plnenie
vyživovacej povinnosti voči jeho ďalšej maloletej dcére.
Preto ma sťažovateľ za to, že rozhodnutiami súdov bolo porušené právo sťažovateľa
na starostlivosť a výchovu o maloletú dcéru A. K.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po vykonaní
dokazovania takto rozhodol:
„1. Základné práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 12 P/46/2012 z 24. 08. 2012
rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7 CoP 109/2012 z 28. 11. 2012
porušené boli
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7 CoP/109/2012 z 28. 11. 2012 sa ruší
a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Podstatou námietok sťažovateľa boli jeho tvrdenia o obmedzení jeho práva
na starostlivosť a výchovu o svoju maloletú dcéru tým, že v dôsledku rozhodnutí
všeobecných súdov, ktoré nedostatočne zmenili (znížili) výšku výživného pre jeho plnoletú
dcéru, mu nezostanú prostriedky na plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľa preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu.
Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu základného práva
sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by mohlo dôjsť
len v príčinnej súvislosti s porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť
porušenia základných práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva
na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, treba posudzovať vždy
vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Inými slovami, ak súd pri výkone súdnej právomoci
neporuší ústavnoprocesné princípy, nemôže len samotným jeho rozhodnutím dochádzať
k porušeniu iných práv účastníkov hmotnej povahy.
Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v petite sťažnosti
nenamietal a rovnako sa o ňom nezmienil ani v odôvodnení sťažnosti. Vzhľadom
na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať výkon právomoci krajského súdu a jeho
konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré by sa priamo dotklo aj
posúdenia dodržania garancií obsiahnutých v čl. 41 ods. 4 ústavy, a preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013