Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 243/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2005

predbežne prerokoval sťažnosť S. p., pobočky B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., B.,

ktorou namieta porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Slovenskej

republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001

z 30. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. p., pobočky B., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2005 doručená sťažnosť S. p., pobočky B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001

z 30. júna 2005.

Sťažovateľka zastáva názor, že k porušeniu jej základných práv došlo v sťažnosti

opísaným, ako aj z príloh k sťažnosti vyplývajúcim skutkovým stavom. Uviedla, že

v exekučnom konaní (v ktorom má procesné postavenie oprávnenej) okresný súd

označeným uznesením neschválil udelenie príklepu pri dražbe nehnuteľností konanej

14. januára 2005 na Exekútorskom úrade JUDr. M. T., B. (ďalej len „exekútor“).

K porušeniu sťažovateľkiných práv došlo podľa nej tým, že okresný súd:

„a) vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania,

b) neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,

c) prijal výklad právnej normy, ktorý je v príkrom rozpore s SR, najmä

so zásadou právneho štátu,

d) aplikoval právny predpis, ktorý bol v čase prijatia rozhodnutia už zrušený,

pričom aplikácia zrušeného predpisu nebola možná ani na základe žiadneho prechodného

ustanovenia právneho predpisu,

e) súd sa odchýlil od skutkového stavu, na základe ktorého už vydal skoršie

rozhodnutie v tom istom konaní,

f) rozhodol vo veci spôsobom, ktorým mohol rozhodnúť iba na základe námietky

účastníka konania, čím prekročil svoju právomoc.“

Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti, opisuje sťažovateľka nasledovne:

Dňa 6. júna 2001 podala exekútorovi návrh „... na vykonanie exekúcie na majetok povinnej

Ľ. Č., B. Súdny exekútor so súhlasom sťažovateľa vykonával exekúciu predajom

spoluvlastníckeho podielu povinnej na nehnuteľnostiach v k. ú. B. Na dražbe konanej dňa

28. 1. 2004 sa nezúčastnil žiadny záujemca. Okresný súd Bratislava I preto uznesením

zo dňa 19. 11. 2004 udelil súhlas s tým, aby najnižšie podanie na dražbe bolo znížené podľa

§ 145 ods. 1 exekučného poriadku (t. j. na 2/3 ceny určenej znalcom). Následne na ďalšej

dražbe konanej dňa 14. 1. 2005 udelil súdny exekútor príklep vydražiteľom: manželom B. Š.

a K. Š.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 30. 6. 2005 rozhodol tak, že súhlas

udelený súdnym exekútorom na dražbe dňa 14. 1. 2005 neschválil. Rozhodnutie vydal bez

nariadenia pojednávania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na liste vlastníctva je na dražené

nehnuteľnosti zapísané exekučné záložné právo v prospech S. p., pobočka B. a daňové

záložné právo, avšak v exekučnom spise sa nenachádza súhlas záložného veriteľa –

Daňového úradu B. Ďalej rozhodnutie odôvodnil tým, že v exekučnom spise sa nenachádza

žiadosť súdneho exekútora o zverejnenie dražobnej vyhlášky adresovaná Mestskej časti V.,

ale že súdny exekútor namiesto toho požiadal o zverejnenie dražobnej vyhlášky Hlavné

mesto SR Bratislava. Na základe týchto (v podstate dvoch) dôvodov, súd príklep v prospech

vydražiteľov neschválil“.

Námietku porušenia označených základných práv sťažovateľka odôvodňuje najmä

tým, že okresný súd vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania a neumožnil jej

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, pričom zo žiadneho zákonného ustanovenia možnosť

takéhoto postupu súdu nevyplýva. Za predpokladu, že by jej bolo umožnené vyjadriť sa

k vykonávanému dokazovaniu, mohlo z jej stanoviska podľa nej „... vyplynúť viacero

skutkových a právnych záverov, čo mohlo ovplyvniť rozhodnutie súdu...“. Okresnému súdu

sťažovateľka ďalej vyčíta, že „... prijal výklad právnej normy, ktorý je v príkrom rozpore

s SR, najmä so zásadou právneho štátu. Súd v odôvodnení rozhodnutia

konštatoval, že na dražených nehnuteľnostiach sa nachádzalo exekučné záložné právo

v prospech sťažovateľa a daňové záložné právo. Zároveň konštatoval, že na výkon exekúcie

bol potrebný súhlas daňového úradu ako záložného veriteľa. Uvedenou právnou úvahou sa

dopustil príkreho rozporu s ústavnou zásadou právneho štátu, pretože: - Ak je oprávnený

zároveň záložným veriteľom, nepotrebuje súhlas iného záložného veriteľa s vedením

exekúcie na záloh“.

Ďalším dôvodom, v ktorom vidí sťažovateľka porušenie jej základného práva podľa

, je podľa nej to, že „Súd sa odchýlil od skutkového stavu, na základe

ktorého už vydal skoršie rozhodnutie v tom istom konaní. V exekučnom konaní vydal súd

prvé rozhodnutie dňa 19. 11. 2004, ktorým schválil zníženie najnižšieho podania dražených

nehnuteľností. V tomto rozhodnutí sa konštatuje, že dražobná vyhláška bola doručená

všetkým neopomenuteľným účastníkom. Súd v tomto rozhodnutí nekonštatuje, že

v exekučnom konaní je procesná prekážka – absencia súhlasu záložného veriteľa...“.

Sťažovateľka napokon za posledný dôvod, z ktorého vyvodzuje namietané porušenie

jej základných práv, považuje to, že „Súd rozhodol vo veci spôsobom, ktorým mohol

rozhodnúť iba na základe námietky účastníka konania, čím prekročil svoju právomoc. (...)

V danom prípade si teda Okresný súd Bratislava I osvojil právomoc, ktorá mu nepatrí,

keďže príklep neschválil, hoci príklep nik nenamietal“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001,

EX 134/2001 z 30. júna 2005 a priznal jej úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie

právomoc, či nie je podaná oneskorene, niekým zjavne neoprávneným, či nie je neprípustná,

či má zákonom predpísané náležitosti, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

1. V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že označeným

uznesením okresného súdu, ktorým nebol schválený príklep pri dražbe nehnuteľností

(v spoluvlastníctve povinnej), v jej exekučnej veci došlo k porušeniu jej základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa .

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení účinnom

do 31. augusta 2005 (ďalej len „Exekučný poriadok“) „Udelenie príklepu podlieha

schváleniu súdom“.

Podľa § 149 Exekučného poriadku „Ak so zreteľom na podané námietky súd

udelenie príklepu neschválil, exekútor pokračuje v dražbe vyvolaním predposledného

podania, a ak sa urobilo len najnižšie podanie, tak týmto podaním. O termíne pokračovania

v dražbe upovedomí osoby uvedené v § 147 ods. 1 aspoň 15 dní vopred.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku bez akýchkoľvek pochybností

vyplýva, že neschválením udelenia príklepu pri dražbe nehnuteľností konanej 14. januára

2005 na exekútorskom úrade exekútora uznesením okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001,

EX 134/2001 z 30. júna 2005 sa konanie v exekučnej veci sťažovateľky neskončilo.

Ustanovenie § 149 Exekučného poriadku v dispozícii normy totiž ukladá exekútorovi

pokračovať v dražbe, a preto v danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého

dôsledkom by bolo zastavenie celého procesu núteného výkonu súdneho rozhodnutia, ktorý

oprávňuje sťažovateľku na využitie donucovacieho aparátu v rámci exekučnej činnosti.

To ďalej znamená, že v danej exekučnej veci na základe napadnutého rozhodnutia nenastali

účinky, ktoré by sa rovnali exekučnoprávnej imunite povinnej osoby, a nedošlo ani

k trvalému vylúčeniu zákonnej možnosti viesť voči takej povinnej osobe nútený výkon

súdneho rozhodnutia v konaní podľa Exekučného poriadku, t. j. neudelením príklepu

hmotnoprávny nárok sťažovateľky nebol dotknutý.

Napadnuté uznesenie nevytvára prekážku veci rozsúdenej a sťažovateľka bude mať

v ďalšom štádiu exekučného konania možnosť uplatnenia jej argumentácie ohľadne

skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

prostriedok ochrany práva zaručeného jej v , ktorého porušenie namieta

vo svojej sťažnosti.

Na základe uvedeného v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva podľa nie je daná jeho právomoc

na prerokovanie veci, pretože ochranu tomuto základnému právu sťažovateľky poskytuje

(alebo môže poskytnúť) Exekučný poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd

v exekučnom konaní, ktorého je účastníčkou, prostredníctvom využitia jej dostupných

účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom

a nedostatky vytýkané sťažovateľkou bude možné odstrániť v ďalšom konaní. Preto z tohto

pohľadu v tomto štádiu exekučného konania nie je vzhľadom na opísaný skutkový a právny

stav veci možné konštatovať, že by v danom prípade došlo k už nezvratnému odmietnutiu

spravodlivosti a porušeniu ústavného princípu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, tak, že ju pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie odmietol.

2. Sťažovateľka ďalej namieta, že jej okresný súd uznesením, proti ktorému smeruje

táto sťažnosť, odňal základné právo, aby bola jej vec verejne prerokovaná v jej prítomnosti

a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tým došlo podľa

sťažovateľky k porušeniu .

V zmysle má každý právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala (...)

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje

právo na spravodlivé a verejné vypočutie, čo znamená, že spravidla musí mať právo

prezentovať svoje tvrdenia v ústnej forme pred súdom na pojednávaní, ktoré sa koná

verejne. To ale neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách

súdneho konania, resp. že sa vždy musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho

konania (napr. Fredin c. Švédsko, Séria A, č. 238-A, s. 10 - 11, § 21 - 22).

Z obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001

z 30. júna 2005 a z predložených písomných príloh k sťažnosti vyplýva, že týmto

uznesením v konaní o návrhu na schválenie príklepu podľa § 148 Exekučného poriadku

(bez nariadenia pojednávania) nebolo schválené udelenie príklepu vydražiteľom pri dražbe

nehnuteľností, ktorých podielovým spoluvlastníkom v ¼ je povinný.

Podľa ustanovenia § 233 Exekučného poriadku tam, kde sa v osobitných predpisoch

hovorí o súdnom výkone rozhodnutia, rozumie sa tým aj vykonávanie exekúcie podľa tohto

zákona.

Podľa (ďalej aj „OSP“) výkon

rozhodnutia nariadi súd, a to spravidla bez vypočutia povinného. Podľa druhého odseku

tohto zákonného ustanovenia súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za potrebné alebo

ak to ustanovuje zákon.

Exekučné konanie je osobitným konaním bez pojednávania, ktoré môže sudca

nariadiť, iba ak to považuje za nutné alebo ak to ustanoví zákon. Citované ustanovenie

vytvára právny priestor pre úvahu súdu, čo ústavnému súdu neprislúcha preskúmavať.

Na základe citovaných ustanovení sa pri rozhodovaní v exekúcii koná zásadne

neverejne, ako tomu bolo aj v danej veci, keď okresný (exekučný) súd rozhodol bez toho,

aby nariadil dokazovanie alebo jeho opakovanie. Okresný súd pri rozhodovaní o schválení

príklepu iba oboznámil obsah spisu (resp. listín, ktoré boli jeho súčasťou), ku ktorému mala

sťažovateľka prístup. V konaní pred okresným súdom boli riešené otázky, ktoré vyžadovali

len právne posúdenie na základe dôkazov obsiahnutých v spisovom materiáli, a vzhľadom

na to nebolo nutné konať za osobnej účasti strán.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že okresný súd v súlade s čl. 46

ods. 4 a citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho

poriadku konal a rozhodoval tak, ako mu umožňoval zákon ( ). Ústavný

súd súčasne pripomína, že exekučný súd nevykonal ani žiaden úkon, z ktorého by bol

účastník konania (sťažovateľka) vylúčený, a tak mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom, a preto medzi jeho postupom a možnosťou porušenia obsahu základného práva

sťažovateľky podľa niet takého vzťahu, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu odmietol.

Keďže sťažnosť bola po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde odmietnutá, stalo sa rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky

uvedených v petite jej návrhu bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2005