Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1154 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1159)IV. ÚS 243/05
PDF · 222.39 KB
No categories available
IV. ÚS 243/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2005
predbežne prerokoval sťažnosť S. p., pobočky B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., B.,
ktorou namieta porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001
z 30. júna 2005, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť S. p., pobočky B., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2005 doručená sťažnosť S. p., pobočky B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001
z 30. júna 2005.
Sťažovateľka zastáva názor, že k porušeniu jej základných práv došlo v sťažnosti
opísaným, ako aj z príloh k sťažnosti vyplývajúcim skutkovým stavom. Uviedla, že
v exekučnom konaní (v ktorom má procesné postavenie oprávnenej) okresný súd
označeným uznesením neschválil udelenie príklepu pri dražbe nehnuteľností konanej
14. januára 2005 na Exekútorskom úrade JUDr. M. T., B. (ďalej len „exekútor“).
K porušeniu sťažovateľkiných práv došlo podľa nej tým, že okresný súd:
„a) vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania,
b) neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,
c) prijal výklad právnej normy, ktorý je v príkrom rozpore s Ústavou SR, najmä
so zásadou právneho štátu,
d) aplikoval právny predpis, ktorý bol v čase prijatia rozhodnutia už zrušený,
pričom aplikácia zrušeného predpisu nebola možná ani na základe žiadneho prechodného
ustanovenia právneho predpisu,
e) súd sa odchýlil od skutkového stavu, na základe ktorého už vydal skoršie
rozhodnutie v tom istom konaní,
f) rozhodol vo veci spôsobom, ktorým mohol rozhodnúť iba na základe námietky
účastníka konania, čím prekročil svoju právomoc.“
Skutkový stav, ktorý viedol k podaniu sťažnosti, opisuje sťažovateľka nasledovne:
Dňa 6. júna 2001 podala exekútorovi návrh „... na vykonanie exekúcie na majetok povinnej
Ľ. Č., B. Súdny exekútor so súhlasom sťažovateľa vykonával exekúciu predajom
spoluvlastníckeho podielu povinnej na nehnuteľnostiach v k. ú. B. Na dražbe konanej dňa
28. 1. 2004 sa nezúčastnil žiadny záujemca. Okresný súd Bratislava I preto uznesením
zo dňa 19. 11. 2004 udelil súhlas s tým, aby najnižšie podanie na dražbe bolo znížené podľa
§ 145 ods. 1 exekučného poriadku (t. j. na 2/3 ceny určenej znalcom). Následne na ďalšej
dražbe konanej dňa 14. 1. 2005 udelil súdny exekútor príklep vydražiteľom: manželom B. Š.
a K. Š.
Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 30. 6. 2005 rozhodol tak, že súhlas
udelený súdnym exekútorom na dražbe dňa 14. 1. 2005 neschválil. Rozhodnutie vydal bez
nariadenia pojednávania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na liste vlastníctva je na dražené
nehnuteľnosti zapísané exekučné záložné právo v prospech S. p., pobočka B. a daňové
záložné právo, avšak v exekučnom spise sa nenachádza súhlas záložného veriteľa –
Daňového úradu B. Ďalej rozhodnutie odôvodnil tým, že v exekučnom spise sa nenachádza
žiadosť súdneho exekútora o zverejnenie dražobnej vyhlášky adresovaná Mestskej časti V.,
ale že súdny exekútor namiesto toho požiadal o zverejnenie dražobnej vyhlášky Hlavné
mesto SR Bratislava. Na základe týchto (v podstate dvoch) dôvodov, súd príklep v prospech
vydražiteľov neschválil“.
Námietku porušenia označených základných práv sťažovateľka odôvodňuje najmä
tým, že okresný súd vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania a neumožnil jej
vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, pričom zo žiadneho zákonného ustanovenia možnosť
takéhoto postupu súdu nevyplýva. Za predpokladu, že by jej bolo umožnené vyjadriť sa
k vykonávanému dokazovaniu, mohlo z jej stanoviska podľa nej „... vyplynúť viacero
skutkových a právnych záverov, čo mohlo ovplyvniť rozhodnutie súdu...“. Okresnému súdu
sťažovateľka ďalej vyčíta, že „... prijal výklad právnej normy, ktorý je v príkrom rozpore
s Ústavou SR, najmä so zásadou právneho štátu. Súd v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že na dražených nehnuteľnostiach sa nachádzalo exekučné záložné právo
v prospech sťažovateľa a daňové záložné právo. Zároveň konštatoval, že na výkon exekúcie
bol potrebný súhlas daňového úradu ako záložného veriteľa. Uvedenou právnou úvahou sa
dopustil príkreho rozporu s ústavnou zásadou právneho štátu, pretože: - Ak je oprávnený
zároveň záložným veriteľom, nepotrebuje súhlas iného záložného veriteľa s vedením
exekúcie na záloh“.
Ďalším dôvodom, v ktorom vidí sťažovateľka porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, je podľa nej to, že „Súd sa odchýlil od skutkového stavu, na základe
ktorého už vydal skoršie rozhodnutie v tom istom konaní. V exekučnom konaní vydal súd
prvé rozhodnutie dňa 19. 11. 2004, ktorým schválil zníženie najnižšieho podania dražených
nehnuteľností. V tomto rozhodnutí sa konštatuje, že dražobná vyhláška bola doručená
všetkým neopomenuteľným účastníkom. Súd v tomto rozhodnutí nekonštatuje, že
v exekučnom konaní je procesná prekážka – absencia súhlasu záložného veriteľa...“.
Sťažovateľka napokon za posledný dôvod, z ktorého vyvodzuje namietané porušenie
jej základných práv, považuje to, že „Súd rozhodol vo veci spôsobom, ktorým mohol
rozhodnúť iba na základe námietky účastníka konania, čím prekročil svoju právomoc. (...)
V danom prípade si teda Okresný súd Bratislava I osvojil právomoc, ktorá mu nepatrí,
keďže príklep neschválil, hoci príklep nik nenamietal“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001,
EX 134/2001 z 30. júna 2005 a priznal jej úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie
právomoc, či nie je podaná oneskorene, niekým zjavne neoprávneným, či nie je neprípustná,
či má zákonom predpísané náležitosti, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. US 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
1. V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že označeným
uznesením okresného súdu, ktorým nebol schválený príklep pri dražbe nehnuteľností
(v spoluvlastníctve povinnej), v jej exekučnej veci došlo k porušeniu jej základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa § 148 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení účinnom
do 31. augusta 2005 (ďalej len „Exekučný poriadok“) „Udelenie príklepu podlieha
schváleniu súdom“.
Podľa § 149 Exekučného poriadku „Ak so zreteľom na podané námietky súd
udelenie príklepu neschválil, exekútor pokračuje v dražbe vyvolaním predposledného
podania, a ak sa urobilo len najnižšie podanie, tak týmto podaním. O termíne pokračovania
v dražbe upovedomí osoby uvedené v § 147 ods. 1 aspoň 15 dní vopred.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku bez akýchkoľvek pochybností
vyplýva, že neschválením udelenia príklepu pri dražbe nehnuteľností konanej 14. januára
2005 na exekútorskom úrade exekútora uznesením okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001,
EX 134/2001 z 30. júna 2005 sa konanie v exekučnej veci sťažovateľky neskončilo.
Ustanovenie § 149 Exekučného poriadku v dispozícii normy totiž ukladá exekútorovi
pokračovať v dražbe, a preto v danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého
dôsledkom by bolo zastavenie celého procesu núteného výkonu súdneho rozhodnutia, ktorý
oprávňuje sťažovateľku na využitie donucovacieho aparátu v rámci exekučnej činnosti.
To ďalej znamená, že v danej exekučnej veci na základe napadnutého rozhodnutia nenastali
účinky, ktoré by sa rovnali exekučnoprávnej imunite povinnej osoby, a nedošlo ani
k trvalému vylúčeniu zákonnej možnosti viesť voči takej povinnej osobe nútený výkon
súdneho rozhodnutia v konaní podľa Exekučného poriadku, t. j. neudelením príklepu
hmotnoprávny nárok sťažovateľky nebol dotknutý.
Napadnuté uznesenie nevytvára prekážku veci rozsúdenej a sťažovateľka bude mať
v ďalšom štádiu exekučného konania možnosť uplatnenia jej argumentácie ohľadne
skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný
prostriedok ochrany práva zaručeného jej v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta
vo svojej sťažnosti.
Na základe uvedeného v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu
k namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je daná jeho právomoc
na prerokovanie veci, pretože ochranu tomuto základnému právu sťažovateľky poskytuje
(alebo môže poskytnúť) Exekučný poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd
v exekučnom konaní, ktorého je účastníčkou, prostredníctvom využitia jej dostupných
účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom
a nedostatky vytýkané sťažovateľkou bude možné odstrániť v ďalšom konaní. Preto z tohto
pohľadu v tomto štádiu exekučného konania nie je vzhľadom na opísaný skutkový a právny
stav veci možné konštatovať, že by v danom prípade došlo k už nezvratnému odmietnutiu
spravodlivosti a porušeniu ústavného princípu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, tak, že ju pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie odmietol.
2. Sťažovateľka ďalej namieta, že jej okresný súd uznesením, proti ktorému smeruje
táto sťažnosť, odňal základné právo, aby bola jej vec verejne prerokovaná v jej prítomnosti
a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tým došlo podľa
sťažovateľky k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.
V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala (...)
v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje
právo na spravodlivé a verejné vypočutie, čo znamená, že spravidla musí mať právo
prezentovať svoje tvrdenia v ústnej forme pred súdom na pojednávaní, ktoré sa koná
verejne. To ale neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách
súdneho konania, resp. že sa vždy musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho
konania (napr. Fredin c. Švédsko, Séria A, č. 238-A, s. 10 - 11, § 21 - 22).
Z obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn. Er 1359/2001, EX 134/2001
z 30. júna 2005 a z predložených písomných príloh k sťažnosti vyplýva, že týmto
uznesením v konaní o návrhu na schválenie príklepu podľa § 148 Exekučného poriadku
(bez nariadenia pojednávania) nebolo schválené udelenie príklepu vydražiteľom pri dražbe
nehnuteľností, ktorých podielovým spoluvlastníkom v ¼ je povinný.
Podľa ustanovenia § 233 Exekučného poriadku tam, kde sa v osobitných predpisoch
hovorí o súdnom výkone rozhodnutia, rozumie sa tým aj vykonávanie exekúcie podľa tohto
zákona.
Podľa § 253 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) výkon
rozhodnutia nariadi súd, a to spravidla bez vypočutia povinného. Podľa druhého odseku
tohto zákonného ustanovenia súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za potrebné alebo
ak to ustanovuje zákon.
Exekučné konanie je osobitným konaním bez pojednávania, ktoré môže sudca
nariadiť, iba ak to považuje za nutné alebo ak to ustanoví zákon. Citované ustanovenie
vytvára právny priestor pre úvahu súdu, čo ústavnému súdu neprislúcha preskúmavať.
Na základe citovaných ustanovení sa pri rozhodovaní v exekúcii koná zásadne
neverejne, ako tomu bolo aj v danej veci, keď okresný (exekučný) súd rozhodol bez toho,
aby nariadil dokazovanie alebo jeho opakovanie. Okresný súd pri rozhodovaní o schválení
príklepu iba oboznámil obsah spisu (resp. listín, ktoré boli jeho súčasťou), ku ktorému mala
sťažovateľka prístup. V konaní pred okresným súdom boli riešené otázky, ktoré vyžadovali
len právne posúdenie na základe dôkazov obsiahnutých v spisovom materiáli, a vzhľadom
na to nebolo nutné konať za osobnej účasti strán.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že okresný súd v súlade s čl. 46
ods. 4 ústavy a citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho
poriadku konal a rozhodoval tak, ako mu umožňoval zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný
súd súčasne pripomína, že exekučný súd nevykonal ani žiaden úkon, z ktorého by bol
účastník konania (sťažovateľka) vylúčený, a tak mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, a preto medzi jeho postupom a možnosťou porušenia obsahu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy niet takého vzťahu, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu odmietol.
Keďže sťažnosť bola po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde odmietnutá, stalo sa rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky
uvedených v petite jej návrhu bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2005