Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 530/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátkou Mgr. Katarínou Rusnákovou, Velické námestie 5, Poprad, proti uzneseniu Okresného súdu Poprad sp. zn. z 9. júna 2026 a proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. -598 z 1. júla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa a 5, ako aj (ďalej len „“), ako aj práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. júna 2026 a uznesením krajského súdu č. k. -598 z 1. júla 2026. Sťažovateľ tiež navrhuje zrušiť obe napadnuté uznesenia a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, resp. alternatívne krajskému súdu, aby sťažovateľa bezodkladne prepustil z väzby. Sťažovateľ si uplatňuje aj finančné zadosťučinenie 500 eur, ktoré majú zaplatiť spoločne a nerozdielne okresný súd a krajský súd. Popritom si uplatňuje aj náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva nasledujúci skutkový stav: Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu z 2. novembra 2025 vzatý do väzby z dôvodov podľa a , väzba začala plynúť 31. októbra 2025 o 3.20 h. Sťažovateľ podal prvú žiadosť o prepustenie z väzby 7. novembra 2025. Okresný súd túto žiadosť zamietol 3. decembra 2025, pričom konštatoval ďalšie trvanie dôvodu väzby podľa a neprijal navrhované prostriedky nahradenia väzby. Toto rozhodnutie bolo

potvrdené krajským súdom 22. decembra 2025. Okresný súd 25. februára 2026 opätovne zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal ani navrhované prostriedky nahradenia väzby. V trestnej veci sťažovateľa bola následne 2. apríla 2026 podaná Okresnou prokuratúrou Poprad obžaloba pre zločin lúpeže podľa , s poukazom na a pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa . Okresný súd po podaní obžaloby znova rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a neprijal navrhované prostriedky nahradenia väzby. Krajský súd 21. apríla 2026 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu. Sťažovateľ naposledy žiadal o prepustenie z väzby 3. júna 2026, o čom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením 9. júna 2026, ktorým žiadosť sťažovateľa zamietol, ponechal ho vo väzbe a neprijal navrhované prostriedky jej nahradenia. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd 1. júla 2026 napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

II. Argumentácia sťažovateľa

3. Podľa sťažovateľa súdy rozhodujúce o jeho väzbe majú opakovane vychádzať z rovnakej argumentácie: z jeho predchádzajúcich odsúdení, nerešpektovania zákazu činnosti, nedostatočnej spolupráce pri probačnom dohľade, zo skutočnosti, že aktuálne stíhaného skutku sa mal dopustiť počas skúšobnej doby, a z toho odvodeného záveru, že nie je dostatočná záruka, že po prepustení povedie riadny život. Sťažovateľ pritom spochybňuje, či tieto dôvody majú aj po siedmich mesiacoch jeho väzobného stíhania stále takú intenzitu, že odôvodňujú najzávažnejší zásah do osobnej slobody a že identifikované riziko nemožno zvládnuť miernejšími opatreniami.

4. Sťažovateľ už pritom v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu výslovne upozorňoval, že čas nie je neutrálnou okolnosťou a že súd v zásade opakuje okolnosti, na ktorých boli založené predchádzajúce rozhodnutia bez ich konfrontácie s ďalším plynutím času a s ponúknutými náhradami väzby. Sťažovateľ teda proti dôvodom preventívnej väzby v zásade namietal iba plynutie času a neadekvátne sa vysporiadanie s ním ponúkanými zárukami.

5. K ponúknutým zárukám dôveryhodných osôb sťažovateľ uviedol, že súdy iba účelovo hľadali dôvody na odmietnutie každej jednej záruky. bola hodnotená ako príliš mladá, ako osoba vyššieho veku, pri kňazovi bolo považované za nedostatok, že so sťažovateľom nežije v spoločnej domácnosti, a pri životnej partnerke sťažovateľa , ktorá s ním, naopak, vytvára spoločnú domácnosť a má k nemu najintenzívnejší osobný vzťah, je tento vzťah hodnotený ako prílišná citová naviazanosť.

6. Sťažovateľ osobitne namietal spôsob výsluchu , najmä otázku, či sťažovateľ počas trvania zákazu vedenia motorových vozidiel prichádzal na Slovensko a k nej osobným motorovým vozidlom. Podľa sťažovateľa nemali súdy jej neochotu usvedčovať sťažovateľa použiť ako argument pre diskvalifikáciu jej záruky. Za nepresvedčivú považoval sťažovateľ aj argumentáciu, podľa ktorej je význam ponúknutej peňažnej záruky znížený tým, že finančné prostriedky nepochádzajú priamo od neho, ale práve od . Ku kontrole technickými prostriedkami sťažovateľ uviedol, že trvanie na absolútnej nemožnosti spáchať trestný čin popiera zmysel tohto inštitútu. Taktiež dodal, že rýchlosť samotného trestného konania sama

osebe nie je dôvodom preventívnej väzby a tiež že väzba nesmie trvať dovtedy, kým sa trestné konania právoplatne neskončí.

7. Všeobecné súdy podľa sťažovateľa ďalšie trvanie väzby opakovane odôvodňujú prevažne tými istými historickými skutočnosťami, ktoré boli známe už pri pôvodnom rozhodovaní o väzbe, bez toho, aby presvedčivo vysvetlili, prečo ich intenzita napriek plynutiu času naďalej odôvodňuje taký závažný zásah do osobnej slobody sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v prípade vyslovenia porušenia jeho základných práv prikázal jeho bezodkladné prepustenie z väzby na slobodu.

8. Sťažovateľ uplatnené finančné zadosťučinenie 500 eur odôvodnil iba jeho symbolickým charakterom s tým, že nemá kompenzovať celé obdobie jeho pobytu vo väzbe, ale poskytnúť mu satisfakciu za zásah do jeho základných práv.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na osobnú slobodu ( a 5 a a 4 dohovoru) a základného práva na súdnu ochranu ( ) napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu.

10. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu:

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, ústavný súd zdôrazňuje, že toto je z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej (rozhodovanie o vine a treste, t. j. trestnom obvinení) a nevzťahuje sa na rozhodovanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa vo väzbe prísnejšia právna úprava obsiahnutá v , resp. dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. , , , ). Tento právny názor vychádza aj z rešpektovania rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom dohovoru, a nie aj dohovoru.

12. V rámci rozhodovania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu , keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach (napr. , ). Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd základné právo na súdnu ochranu ako súčasť základného práva na osobnú slobodu podľa a v prípade zistenia porušenia práva na súdnu ochranu v takomto konaní pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom .

13. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , , , ), prípadne z iných dôvodov. Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vyčítaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, ).

14. Pretože sťažovateľom označený sa vecne nevzťahoval na okolnosti sťažovateľovho väzobného stíhania, ústavný súd odmietol jeho ústavnú sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.2. K porušeniu základného práva na osobnú slobodu napadnutým uznesením okresného súdu:

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , , , , ).

16. Zmyslom a účelom už uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v (m. m. , ).

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o tejto sťažnosti bolo skončené napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu ako neprípustnú [ v spojení s ].

III.3. K porušeniu základného práva na osobnú slobodu napadnutým uznesením krajského súdu:

18. Krajský súd v napadnutom uznesení, čo sa týka dôvodu preventívnej väzby, zdôraznil, že sťažovateľ sa mal protiprávneho konania dopustiť po tom, čo bol trestným rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn. z 22. marca 2023 právoplatným v ten istý deň odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa a tiež rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 19. februára 2024 právoplatným v ten istý deň za prečin nebezpečného vyhrážania podľa , , , prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa a prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa . Skutku sa mal pritom dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestov odňatia slobody uložených mu v uvedených konaniach. Podmienečne bol prepustený uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. zo 17. mája 2024 so skúšobnou dobou s probačným dohľadom v trvaní 2 rokov. Z toho krajský súd vyvodil, že sťažovateľa od páchania trestnej činnosti neodradil ani predošlý výkon trestu odňatia slobody a ani hrozba jeho opätovného nariadenia v prípade neosvedčenia sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, pričom v jeho prípade ide už o tretie trestné stíhanie za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa v krátkej dobe, keď za rovnaký prečin bol odsúdený aj už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu Nitra z 22. marca 2023 a aj rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 19. februára 2024. To svedčí o opakovanej ignorácii verejnoprávnych autorít a nimi ukladaných sankcií sťažovateľom, čo podľa krajského súdu zvyšuje riziko pokračovania v trestnej činnosti v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu. Krajský súd ešte k námietke sťažovateľa, že súdy mali vychádzať zo stále tých istých skúsenosti doplnil, že z výpovede svedka na hlavnom pojednávaní 2. júna 2026 vyplynulo okrem iného aj to, že ho sťažovateľ bezprostredne po skutku mal žiadať, aby vo veci odmietol vypovedať, pretože mal podozrenie a myslel si, že poškodený zavolá políciu.

19. Z uvedeného podľa ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľova domnienka o tom, že súdy pri rozhodovaní o jeho väzbe vychádzali stále z tých istých okolností, v tomto prípade neobstojí. V predmetnom období totiž podal príslušný prokurátor obžalobu na okresnom súde na podklade dosiaľ zabezpečených dôkazov a okresný súd konajúci vo veci samej túto obžalobu prijal. Ústavný súd preto nesúhlasí s hodnotením sťažovateľa o mechanickom prepise dôvodov z času vzatia

do väzby a zároveň pripomína, že táto doktrína (plynutia času a zosilnených dôvodov väzby) nie je univerzálne aplikovateľná na každé konanie. V situáciách, kde je dôkazná situácia mimoriadne silná už od počiatku, nemusí byť požiadavka na kontinuálne dopĺňanie nových skutočností nevyhnutná (napr. , ). Námietka porušenia doktríny zosilnených dôvodov väzby je preto s ohľadom na dôkaznú situáciu a aktuálny procesný postup v príslušnom trestnom konaní bezpredmetná. Ústavný súd tiež pripomína svoje judikatúrne východiská, v zmysle ktorých opakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii (porov. , č. 49/2019 ZNaU). Aj zo záverov rozhodovacej činnosti ESĽP vyplýva, že pokiaľ by existovali rovnaké, teda relevantné a v predchádzajúcom konaní dostatočne vysvetlené dôvody na ponechanie obvineného vo väzbe a tieto pretrvávali po celú dobu trestného stíhania, pričom zákonnosť väzby by už bola predmetom niekoľkonásobného preskúmania, nebolo by za takýchto okolností možné súdu vyčítať, že tieto dôvody v odôvodnení svojho rozhodnutia opakoval (napr. rozsudok ESĽP z 28. 10. 2010 vo veci Knebl proti Českej republike, sťažnosť č. 20157/05).

20. Ďalšia námietka sťažovateľa vo vzťahu k nenahradeniu väzby miernejšími prostriedkami (záruka dôveryhodnej osoby) sa týkala najmä posúdenia osoby jeho priateľky . K tejto krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že za sťažovateľa ponúkla záruku ako dôveryhodná osoba a tiež peňažnú záruku vo výške 3 000 eur, pritom už za neho ako samoživiteľka mala vyplatiť dlžné výživné v situácii, keď sa on nachádzal vo väzbe a nemal reálnu možnosť výživné platiť, aby sa on vyhol odsúdeniu v inej trestnej veci, na čo si na tento účel vzala úver. Krajský súd ale lustráciami zistil, že trestné stíhanie pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa , bolo proti sťažovateľovi vedené na základe uznesenia o vznesení obvinenia z 21. februára 2025. Sťažovateľ teda evidentne neplatil výživné dávno pred tým, ako sa dostal do väzby v tejto veci. Sťažovateľova priateľka mala v minulosti sklony zakrývať protiprávne konanie sťažovateľa, čo aj podľa názoru krajského súdu znižuje jej spôsobilosť prevziať za správanie sťažovateľa záruku ako dôveryhodná osoba. Pokiaľ sťažovateľ v tomto smere tvrdil, že aj keď sa u nej v inej trestnej veci v snahe nepoškodiť obžalovaného vyskytli rozpory vo výpovediach, jediný relevantný rozpor spočíval v tom, že neuvádzala, že sťažovateľ riadil motorové vozidlo, pričom ako jeho blízka osoba nemá žiadnu povinnosť usvedčovať ho z trestnej činnosti, a ak tak neurobí, nemožno to pripisovať na jej ťarchu. K tomu krajský súd uviedol, že je pravdou, že osoba blízka nemá žiadnu povinnosť usvedčovať sebe blízku osobu z trestnej činnosti. Táto zásada je garantovaná právom svedka odmietnuť vypovedať upraveným v , . Ak ale svedok toto právo nevyužije a rozhodne sa vypovedať (napríklad vo vzťahu k ponúknutej záruke zo strany dôveryhodnej osoby), nemôže pri svojej výpovedi klamať alebo niečo zamlčovať. Ak teda vo svojej výpovedi klamala o tom, že k nej sťažovateľ chodil autom, resp. túto okolnosť vedome zamlčala, aby mu neuškodila, pretože vedela o jeho zákaze činnosti viesť motorové vozidlá, toto konanie nemožno porovnávať s využitím práva odmietnuť vypovedať, ale degraduje jej schopnosť poskytnúť za správanie obžalovaného záruku ako dôveryhodná osoba.

21. Súdy pri vyhodnocovaní dôveryhodných osôb ponúkajúcich záruku za väzobne stíhanú osobu musia pochopiteľne komplexne skúmať všetky relevantné okolnosti za väzbu aj proti nej. Táto povinnosť vylučuje, aby súdy hodnotili osoby ponúkajúce záruku iba v pozitívnom smere, ako sa

nepokryte dožadoval sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Naopak, ak zo skutkových okolností vzťahu medzi osobou poskytujúcou záruku a väzobne stíhanou osobou (ako to bolo aj v tomto prípade) celkom zjavne vyplývajú skutočnosti, ktoré prakticky popierajú účel poskytnutia záruky, súdy ich nemôžu ignorovať. Ústavný súd tu ešte dodáva, že príslušné úvahy súdu by mali byť vyvodené vždy z povahy konkrétnej a individuálnej veci vrátane osoby obvineného, z jeho osobných pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, jeho náročnosti a pod. Do týchto úvah súdu ústavný súd zasiahne spravidla len vtedy, ak nie je rozhodnutie o väzbe podložené zákonným dôvodom buď vôbec, alebo ak tvrdené (a nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi z ústavného poriadku republiky, prípadne s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto smere Slovenská republika viazaná (m. m. ). Námietka sťažovateľa o účelových dôvodoch na odmietnutie každej jednej záruky pôsobí preto zavádzajúco. Čo sa týka kňaza, matky a dcéry priateľky sťažovateľa, krajský súd odkázal na napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorý zdôraznil, že sa nedali prehliadať sklony zakrývať protiprávne konania sťažovateľa. V tomto smere ďalšie osoby – jej dcéra, ktorá je študentkou strednej školy, a jej matka, ktorá je osobou vyššieho veku so zdravotnými ťažkosťami, tak ani v súčinnosti s kňazom nemohli vykompenzovať obavu, že by priateľka sťažovateľa naďalej namiesto výchovného pôsobenia zakrývala jeho možné protiprávne konanie.

22. Čo sa týka peňažnej záruky vo výške 3 000 eur, s ohľadom na závažnosť skutku o nej súdy ani len neuvažovali (teda nie je pravda, že krajský súd ju odmietol iba preto, lebo išlo o finančné prostriedky jeho priateľky, a nie jeho finančné prostriedky, ako tvrdil sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, pozn.). Navyše samotná výška poskytnutej peňažnej záruky podľa ústavného súdu nie je výnimočnou okolnosťou, ktorou by sa súdy rozhodujúce o väzbe museli zaoberať. Obdobný záver krajský súd konštatoval aj vo vzťahu ku kontrole technickými prostriedkami, kde pripomenul, že sťažovateľ je trestne stíhaný za násilnú trestnú činnosť, ktorej sa mal dopustiť proti poškodenému bez predošlého varovania hneď viacerými zbraňami, a to aj po tom, čo už v minulosti bol právoplatne odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania podľa , , iným osobám so zbraňou, ktorou mal aj mieriť na ženu. Taktiež je trestne stíhaný za marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa spočívajúce vo vedení motorového vozidla v čase zákazu činnosti, pričom nemá ísť o jeho prvé takéto konanie.

23. Napokon k sťažovateľovej námietke, že väzba nesmie trvať dovtedy, kým sa trestné konanie právoplatne neskončí, ústavný súd podotýka, že tento záver nevyplýva zo žiadneho ústavnoprávneho princípu a ani žiadneho zákonného ustanovenia.

24. V kontexte popísaných skutočností ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je samostatne posúdiť existenciu väzobných dôvodov sťažovateľa v pozícii inštančne nadriadeného súdu a porovnať svoje zistenia so závermi všeobecných súdov, ale presvedčiť sa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dáva dostatočný základ na väzobné stíhanie sťažovateľa, a to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a aj na všetky sťažovateľom prezentované relevantné námietky (m. m. ). V kontexte prezentovaných východísk ústavný súd vyhodnotil napadnuté uznesenie krajského súdu (ktoré tvorí s rozhodnutím súdu prvého stupňa jeden celok) ako také, z ktorého je možné s porozumením vydedukovať podstatu, a teda vysvetlenie dôvodov sťažovateľovho ďalšieho väzobného trestného stíhania. Zákonné obmedzenie trvania väzby stanovuje presné lehoty vo vzťahu k závažnosti prejedávanej trestnej činnosti, pričom krajský

súd sa v napadnutom uznesení relevantným spôsobom zaoberal aj proporčnosťou dĺžky trvania väzby k žalovanej trestnej činnosti (bližšie na strane 9 napadnutého uznesenia krajského súdu).

25. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd sa primeraným a dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou plynutia času, ako aj s navrhovanými možnosťami nahradenia väzby. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu podľa ako zjavne neopodstatnenú.

26. S poukazom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ako ich špecifikoval v petite svojej ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2026

Miroslav Duriš predseda senátu