Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 362/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. januára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. R. Z. odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009

doručená sťažnosť MUDr. R. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

E. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods.

2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 10. februára 2006 Okresnému súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej

ujmy proti Z. M. (ďalej len „odporkyňa“) z dôvodu, že výrok odporkyne (vtedajšej

poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky) „výrazne negatívne zasiahol do práva na

ochranu jeho osobnosti“. Išlo o výrok, ktorý odznel 1. februára 2006 v spravodajstve

televízie TA3 v príspevku pod názvom „Slobodné fórum podáva trestné oznámenie na R.

Z.“. Príspevok bol venovaný téme výberového konania na prevádzkovanie ambulancie

zdravotnej záchrannej služby. V rámci tohto príspevku odporkyňa uviedla, že má dôkazy o

tom, že výberové konanie (tender) bolo zmanipulované, a na adresu sťažovateľa vyslovila

výrok: „Minister Z. ukázal, že mu naozaj nejde o zdravie občanov, ale len o peniaze a

obchod“ (ďalej aj „inkriminovaný výrok“).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 27. septembra 2006

tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania.

Okresný súd v rozsudku okrem iného uviedol, že „žalovaný výrok má povahu prípustnej

akceptovateľnej kritiky, v ktorej boli použité výrazy s určitou mierou zveličenia

a expresivity, podľa súdu však táto miera expresivity a zveličovania nepresiahla prípustnú

hranicu, ktorej ochranu poníma čl. 10 Dohovoru a výrok ako taký nezasiahol do práva

sťažovateľa na ochranu jeho ľudskej cti a dôstojnosti a teda nebolo porušené jeho právo na

ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia “.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z dôvodov podľa § 205

ods. 2 písm. c), d) a f) (ďalej aj „OSP“), pričom žiadal, aby

odvolací súd rozsudok v plnom rozsahu zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. januára 2009 rozsudok

okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. januára 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa ,

keďže krajský súd mu neposkytol požadovanú ochranu tohto práva. Podľa názoru

sťažovateľa totiž inkriminovaným výrokom odporkyne došlo k zásahu do jeho osobnosti,

konkrétne do jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, pričom „Výrok mal

povahu subjektívneho hodnotiaceho úsudku – kritiky, ktorý jeho autorka vyslovila na adresu

sťažovateľa v súvislosti s témou výberového konania na prevádzkovanie ambulancie

zdravotnej záchrannej služby“, a navyše „išlo o kritiku právne neprípustnú, ktorá nespĺňala

najmä podmienku vecnosti a primeranosti a predstavovala tak neoprávnený zásah do jeho

práva na ochranu osobnosti“.

Sťažovateľ tvrdí, že v konaní pred všeobecnými súdmi mu nebola poskytnutá

ochrana jeho práva, „keď tak prvostupňový, ako aj druhostupňový súd uprednostnili pred

právom sťažovateľa na ochranu jeho osobnosti právo autorky výroku na slobodu prejavu,

hoci na to neboli splnené všetky právnym poriadkom stanovené podmienky“, a zdôrazňuje,

že „... Ani sloboda prejavu však nie je a nemôže byť absolútna... Kritika ako súčasť slobody

prejavu je nesporne významným nástrojom demokracie v spoločnosti, ktorý prispieva

k pluralite názorov. Obzvlášť veľký význam má kritika v rámci politickej diskusie. Aj právo

vysloviť kritiku však musí mať v demokratickej spoločnosti určité medze a ich prekročenie

vedie k nežiaducim dôsledkom v podobe ujmy na práve na ochranu osobnosti kritizovanej

osoby. Neobmedzené právo kritiky by viedlo k negácii základnej ústavnej zásady rovnosti

ľudí v právach vyjadrenej v , keď právu na slobodu prejavu jedného

(vrátane práva predniesť kritiku) by bola daná prednosť pred právom na ochranu osobnosti

iného.“.

Poukazujúc na požiadavky kladené na právne prípustnú kritiku, t. j. oprávnenú

kritiku (vecnosť, konkrétnosť, primeranosť, pravdivosť), vyplývajúce aj z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sťažovateľ uvádza:

«V danom prípade síce prvostupňový súd pristúpil k skúmaniu podmienok právnej

prípustnosti vyslovenej kritiky, z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu sa však

nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a vec neprávne právne posúdil.

Tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd v odvolacom konaní. V rámci posudzovania

vecnosti kritiky sa prvostupňový súd zameral na skúmanie okolností výberového konania na

vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej služby (tzv. tendra),

hoci ako sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi opakovane zdôrazňoval, tieto

skutočnosti neboli podstatou konania na ochranu sťažovateľovej osobnosti voči kritike, že

mu ide len o peniaze a obchod. Pokiaľ by aj v súdnom konaní bolo preukázané, že

predmetné výberové konanie neprebehlo v súlade so zákonom (čo však preukázané nebolo

a sťažovateľ takéto tvrdenie dôrazne odmieta), takáto skutočnosť by sama o sebe nebola

dostatočným skutkovým základom pre záver, že sťažovateľovi „naozaj nejde o zdravie

občanov, ale len o peniaze a obchod.“ Absentuje totiž logická ako aj príčinná súvislosť

medzi hypotetickou premisou – že výberová komisia, teoreticky, pochybila a vyhodnotila

ako víťaza takého účastníka výberového konania, ktorý nespĺňal stanovené kritériá

a následne sťažovateľ v pozícii ministra takémuto účastníkovi vydal predmetné povolenie,

súc viazaný výsledkom výberového konania v zmysle

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve, a zásadným a výrazne kritickým záverom, že z tohto dôvodu

sťažovateľovi nejde o zdravie občanov, ale iba o peniaze a obchod. K takémuto záveru

samozrejme autorka výroku v rámci vlastných myšlienkových pochodov mohla dospieť aj

bez reálneho skutkového základu, keďže sloboda myslenia sa zaručuje a každý má právo na

svoj vlastný názor. Pokiaľ však tento názor nebol podložený reálnym skutkovým základom

v tom zmysle, že sťažovateľovo konanie v danej záležitosti skutočne bolo motivované

záujmom o peniaze a obchod, autorka ho nemala verejne prezentovať. Ak sa napriek tomu

rozhodla takýto názor vysloviť, a to naviac v televíznom vysielaní zaručujúcom jeho širokú

publicitu, musí niesť dôsledky v podobe zodpovednosti za ujmu spôsobenú neoprávneným

zásahom do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti.

Týmito skutočnosťami, zásadnými pre dané konanie o ochranu osobnosti, sa však

všeobecné súdy vôbec nezaoberali a v rámci dokazovania sa obmedzili na skúmanie

okolností vyššie uvedeného výberového konania. Ani tieto okolnosti však súdy neobjasnili

dostatočne a nevykonali všetky dôkazy na vyjasnenie rozporov ohľadom okolností založenia

spoločnosti U., s. r. o., napr. nevypočuli predsedu výberovej komisie MUDr. M. M., PhD.,

ktorý mohol prispieť k objasneniu skutočností, ktoré súdy považovali za relevantné pre

posúdenie vecnosti žalovaného výroku (napr. ne/splnenie podmienok výberového konania

zo strany obchodnej spoločnosti U., s. r. o., existencia zakladateľskej listiny tejto

spoločnosti zo dňa 3. 3. 2005 resp. 24. 11. 2005 a pod.), hoci jeho vypočutie sťažovateľ

navrhol prvostupňovému súdu na zváženie.».

Na základe citovaného sťažovateľ zastáva názor, že „všeobecné súdy neskúmali

riadne a nevyhodnotili správne splnenie jedného zo základných kritérií právne prípustnej

kritiky, ktorou je jej vecnosť“, pričom sa nezaoberali ani „otázkou konkrétnosti vyslovenej

kritiky, keď opomenuli skúmať a vyhodnotiť, či hodnotiaci úsudok vychádzal z konkrétnych

skutočností – t. j. v danom prípade zo skutočností, ktoré by odôvodňovali názor, že

sťažovateľovi nešlo o zdravie občanov, ale len o peniaze a obchod“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani so záverom všeobecných súdov, že „miera

expresivity a zveličovania v predmetnom výroku nepresiahla prípustnú hranicu a nešlo o

neprípustnú kritiku, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv sťažovateľa“,

a to napriek tomu, že si je vedomý skutočnosti, že „sťažovateľ ako politik a v tom čase

minister zdravotníctva musel počítať s tým, že jeho výroky a konanie budú podrobne

sledované, analyzované a aj kritizované nielen zo strany širokej verejnosti, ale najmä zo

strany novinárov a opozičných politikov“.

Podľa sťažovateľa „Inkriminovaný výrok... síce neobsahuje expresívne alebo

pejoratívne výrazy“, ale «jeho obsah a kontext v akom bol prednesený – predchádzala mu

informácia o zmanipulovaní tendra a bol uvedený v príspevku pod názvom „Slobodné

fórum podáva trestné oznámenie na R. Z.“ – však mali výrazne difamačný charakter.

Spojenie informácie o dôkazoch o údajne zmanipulovanom tendri s úsudkom, že

sťažovateľovi naozaj nejde o zdravie občanov ale len o peniaze a obchod, bolo spôsobilé

vyvolať v divákoch dojem, že sťažovateľ mohol mať z titulu zmanipulovaného tendra

finančný prospech.».

Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že „cieľom, ktorý autorka jeho vyslovením

sledovala, nebolo prednesenie vecnej a objektívnej kritiky na adresu sťažovateľa ako člena

vlády“, ale „škandalizácia osoby sťažovateľa v očiach širokej verejnosti a voličskej

základne a snaha o získanie politického kapitálu formou diskreditácie politického súpera“.

V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že deň po tom, ako odznel výrok, bol

ukončený poslanecký prieskum, v rámci ktorého skupina poslancov preverovala predmetné

výberové konanie na Ministerstve zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo zdravotníctva“), pričom v správe z poslaneckého prieskumu bolo výslovne

konštatované, že neboli zistené žiadne porušenia zákonov v súvislosti s predmetným

výberovým konaním. Na tomto základe sťažovateľ považuje predmetný výrok „za

neprimeranú kritiku, ktorá nielenže bola spôsobilá negatívne zasiahnuť do sťažovateľovej

dôstojnosti, cti a dobrej povesti, ale do nich aj reálne zasiahla“.

Sumarizujúc svoje závery sťažovateľ konštatuje, že „všeobecné súdy nepostupovali

v súlade s , keď v rámci konfliktu dvoch ústavných práv arbitrárne uprednostnili

právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, hoci na to neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Vyslovený hodnotiaci úsudok totiž nespĺňal kritériá právne

prípustnej kritiky a predstavoval neoprávnený zásah do práva sťažovateľa na ochranu

osobnosti, ktorému nemala byť poskytnutá právna ochrana“, čím „došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti garantovaného

“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta procesný postup krajského súdu, ktorým podľa

jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti podľa a jeho práva na verejné prerokovanie veci a verejné

vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedený názor zakladá sťažovateľ najmä na tejto argumentácii:

„... krajský súd ako odvolací súd prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania

podľa po tom, ako najprv vytýčil termín pojednávania na deň 5. 2. 2009,

na ktorom sa sťažovateľ z dôvodu dlhodobo plánovaného pobytu v zahraničí nemohol

zúčastniť. Sťažovateľ túto skutočnosť oznámil súdu s veľkým časovým predstihom –

v októbri 2008 spolu s ospravedlnením a žiadosťou o odročenie termínu pojednávania. Na

žiadosť o odročenie pojednávania súd nereagoval. Sťažovateľ sa tak domnieval, že súd jeho

žiadosti vyhovel a bude mu oznámený nový termín pojednávania. To sa však nestalo

a namiesto predvolania na pojednávanie mu bol doručený rozsudok. Až z rozsudku sa

sťažovateľ dozvedel, že tento bol vyhlásený dňa 22. 1. 2009, t.j. cca. o 14 dní skôr, ako sa

malo konať pôvodne vytýčené pojednávanie. V rozsudku krajského súdu sa uvádza, že súd

preskúmal vec a vyhlásil rozsudok bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania podľa

. Táto informácia však nie je v plnom rozsahu pravdivá, nakoľko súd

v danej veci ústne odvolacie pojednávanie nariadil, a to opakovane najprv na deň 25. 9.

2008 a po žiadosti sťažovateľa o odročenie vytýčil nový termín pojednávania na 5. 2. 2009.

Postupom krajského súdu v danom odvolacom konaní tak sťažovateľovi nielen

nebolo umožnené byť prítomný pri prejednaní jeho veci, keďže odvolací súd rozhodoval

neverejne, ale naviac mu ani nebolo umožnené, aby sa zúčastnil vyhlásenia rozsudku. To, že

odvolací súd vec prejedná neverejne a vyhlási rozsudok 14 dní pred pôvodne vytýčeným

termínom pojednávania sťažovateľ nemohol a nemal dôvod predpokladať a aj preto

nechodil denne kontrolovať úradnú tabuľu súdu, aby si na nej overoval, či náhodou nebol

oznámený termín vyhlásenia rozsudku v jeho veci. A ak by aj teoreticky sťažovateľ mohol

takýto postup odvolacieho súdu predpokladať, je len obtiažne predstaviteľné a ešte ťažšie

realizovateľné, že by mal takúto kontrolu pravidelne (zrejme každý deň) vykonávať.

Sťažovateľ tak ani nevie a nemá možnosť si overiť, či bol v danej veci rozsudok odvolacieho

súdu dňa 22. 1. 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín vyhlásenia rozsudku

oznámený spôsobom podľa .

... aj pokiaľ by sťažovateľ predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku bol oznámený

na úradnej tabuli súdu v súlade s (o čom však sťažovateľ nemá vedomosť

a nemá ani možnosť si to overiť), bolo by síce teoreticky zachované jeho právo zúčastniť sa

na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo by však nebolo praktické a efektívne, ale iba

iluzórne...“

Na podporu svojho názoru o porušení základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ argumentuje aj judikatúrou ESĽP; konkrétne

rozsudkom Princ Hans-Adam II Lichtenštajnský proti Nemecku, (VK), sťažnosť

č. 42527/98, ods. 45, ECHR 2001-VIII a rozsudkom Veľkej komory z 18. februára 2009

(sťažnosť Andrejeva proti Lotyšsku, č. 55707/00).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo MUDr. R. Z. podľa

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 22. januára 2009

porušené bolo.

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

MUDr. R. Z., aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods.

2 a právo na verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie

rozsudku zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 22. januára 2009

sa zrušuje a prikazuje sa mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

MUDr. R. Z. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 66 centov (slovom

šesťdesiatšesť centov), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť MUDr. R. Z. trovy konania do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľa smerujú jednak proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2009, ako aj proti postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Označeným rozsudkom

krajského súdu malo podľa jeho tvrdenia dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa

a k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť postupom krajského súdu v označenom konaní.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2009

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patrí aj základné právo podľa , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. z dohovoru. Absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu

za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku

(m. m. , , ). O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo

strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením ().

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa

je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto

prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Návrh sťažovateľa je

v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite sťažnosti a je základným východiskom pre

posudzovanie sťažnosti. Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení , prípadne

kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach základných slobodách, ktoré

sťažovatelia uvádzajú v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd podľa svojej

ustálenej judikatúry považuje iba za súčasť ich argumentácie (m. m. ,

, atď.).

Za okolností, keď sa sťažovateľ v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa označeným rozsudkom krajského súdu bez

spojenia s namietaným porušením niektorého zo základných práv, resp. procesnoprávnych

princípov vyjadrených v až , by táto skutočnosť sama osebe zakladala

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vo vzťahu

k tomuto záveru ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že z petitu sťažnosti, ako aj jej

obsahu (odôvodnenia) zreteľne vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k označenému rozsudku

krajského súdu namieta len porušenie svojho základného práva podľa ,

pričom porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci a v jeho

prítomnosti podľa a svojho práva na verejné prerokovanie veci a verejné

vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje na postup krajského súdu

v napadnutom konaní, t. j. na námietky procesného charakteru, s ktorými sa ústavný súd

zaoberá v časti II/1 tohto uznesenia.

Napriek uvedenému ústavný súd aj vzhľadom na rozširujúci sa počet súdnych sporov

o ochranu osobnosti v Slovenskej republike s výrazným politickým kontextom preskúmal

ústavnoprávny rozmer vecných pripomienok sťažovateľa ku skutkovým a právnym záverom

krajského súdu vyjadreným v jeho rozsudku sp. zn. z 22. januára 2009, ktoré

mali podľa jeho tvrdenia spôsobiť porušenie jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1

.

Vecné námietky sťažovateľa možno zhrnúť takto:

a) krajský súd sťažovateľovi v označenom rozsudku neposkytol požadovanú ochranu

jeho osobnosti napriek tomu, že inkriminovaný výrok odporkyne podľa jeho názoru

nespĺňal kritéria kladené na právne prípustnú kritiku, t. j. oprávnenú kritiku (vecnosť,

konkrétnosť, primeranosť, pravdivosť), k čomu prispelo aj to, že okresný súd a krajský súd

nevykonali všetky dôkazy potrebné na objasnenie veci a zistené skutočnosti nesprávne

vyhodnotili,

b) okresný súd a krajský súd v rámci konfliktu dvoch základných práv arbitrárne

uprednostnili právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, hoci na to neboli

splnené zákonom ustanovené podmienky.

Ústavný súd ešte pred preskúmaním týchto námietok sťažovateľa považoval za

potrebné zhrnúť všeobecné východiská relevantné na posudzovanie tejto časti sťažnosti tak,

ako vyplývajú z jeho doterajšej judikatúry, ako aj judikatúry ESĽP týkajúcej sa obdobných

vecí.

Vo veci sťažovateľa ide o konflikt dvoch základných práv; slobody prejavu

garantovanej prostredníctvom , ako aj prostredníctvom dohovoru a práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

garantovaného prostredníctvom , ale aj prostredníctvom dohovoru.

Základné práva a slobody sa môžu dostať do konfliktu a aj sa reálne do konfliktu

v konkrétnych veciach dostávajú. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv

a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich

spravodlivej rovnováhy (napr. , m. m. , ). Všetky

základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného

práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody (napr. ).

Sloboda prejavu je v ústave nie náhodou zaradená do čela katalógu politických práv.

Sloboda prejavu je totiž condition sine qua non skutočnej pluralitnej demokracie založenej

na otvorenosti a tolerantnosti. Aj judikatúra ESĽP charakterizuje slobodu prejavu ako jeden

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a ako „základnú podmienku pre progres

demokratickej spoločnosti a pre rozvoj každého človeka“ (Handyside c. Spojené

kráľovstvo; rozhodnutie zo 7. decembra 1976, Annuaire č. 24).

Sloboda prejavu však nie je absolútna. Možno ju obmedziť zákonom, ak ide

o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti [čl. 26 ods. 4

(obdobne pozri dohovoru)].

Z vyplýva, že medzi dovolené dôvody obmedzenia

slobody prejavu patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Základným právom, ktoré sa

najčastejšie dostáva do konfliktu so slobodou prejavu, resp. s ňou organicky spojené právo

na informácie, je právo na ochranu súkromia, vrátane osobnostných práv chránených

v režime . Ústavný súd v tejto súvislosti v náleze sp. zn.

okrem iného uviedol, že „Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie

primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie

tohto (tých), o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného

záujmu (ku ktorým nesporne treba zaradiť aj sťažovateľa, pozn.) dochádza k zúženiu

priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich

osobnostných práv...“, a po konštatovaní, že „práva na súkromie, práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa

, resp. 19 nemožno odňať ani verejne činným osobám (čo zdôrazňuje aj

sťažovateľ, pozn.), ak sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na

informácie došlo k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv

upravených v a “, zdôraznil, že „Verejní činitelia si musia byť vedomí

toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na

informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo

zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou. Takémuto

právnemu režimu prirodzene nepodliehajú otázky spadajúce do rozsahu základného práva

na súkromie fyzickej osoby. Pre úplnosť možno uviesť, že ak by pôsobenie verejného

činiteľa na verejnosti (predstavujúce výkon jeho ústavných alebo zákonných právomocí)

bolo nutné považovať za súčasť jeho základného práva na súkromie, resp. za prejavy jeho

osobnej povahy, akékoľvek zásahy do neho (vrátane získavania informácií o spôsobe

výkonu tejto právomoci konkrétnym verejným činiteľom) by boli možné len v rámci

výnimiek z celkového režimu ochrany a nezasahovania do takto definovaného základného

práva na súkromie.“.

Citované právne názory ústavného súdu vyjadrené v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktoré sú nesporne uplatniteľné aj vo veci sťažovateľa, korešpondujú

s konštantnou judikatúrou ESĽP.

Európsky súd pre ľudské práva vyzdvihuje úlohu slobody prejavu a s ňou spätej

kritiky vo sfére politickej diskusie, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sloboda

politickej diskusie je ťažiskom koncepcie demokratickej spoločnosti. Sloboda politickej

diskusie nie je absolútna. Zmluvný štát ju môže limitovať určitými „obmedzeniami“ alebo

„sankciami“, ale záleží len na súde, aby s konečnou platnosťou rozhodol o súlade týchto

obmedzení so slobodou prejavu (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z 8. júla 1986, alebo

Observer a Guardian c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 22. novembra 1991).

„Hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k vláde (a jej členovi, pozn.) ako vo

vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca k politikovi. V demokratickom systéme musia

byť však všetky kroky vlády predmetom prísneho dohľadu nielen legislatívy a súdnictva,

ale aj tlače a verejnej mienky“ (Castells c. Španielsko, rozsudok z 24. apríla 1992,

pozn. 46).

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo

rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,

zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,

spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj

keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,

musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem, c. Rakúsko, rozsudok

z 27. februára 2001).

Osobitnú ochranu poskytuje ESĽP hodnotiacim úsudkom vysloveným v rámci

politickej diskusie o veciach verejného záujmu (viac napr. Feldek c. Slovenská republika,

spomínaný rozsudok) a zvlášť vtedy, ak slobodu prejavu realizujú (opoziční) politici vo

funkciách poslancov parlamentu (viac napr. Castells c. Španielsko, spomínaný rozsudok).

Ústavný súd aplikujúc uvedené všeobecné východiská na vec sťažovateľa

z odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu zistil, že z hľadiska zisťovania

skutkového základu pre svoje rozhodnutie okresný súd „... vykonal dokazovanie výsluchom

účastníkov, oboznámením sa s prepisom spravodajskej relácie TA 3 zo dňa 1. 2. 2006

odvysielanej o 20,00 hod., správou z poslaneckého prieskumu, uznesením č. 301 výboru

NR SR pre zdravotníctvo z 9. 2. 2006, zoznamom prihlásených do výberového konania na

prevádzkovanie ambulancie lekárskej pomoci – určenie najúspešnejších v poradí,

podmienkami výberového konania, rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa

29. 11. 2005 o vydaní povolenia obchodnej spoločnosti U. s. r. o., so sídlom..., trestným

oznámením Slobodného fóra zo dňa 2. 2. 2006 a ostatnými listinnými dôkazmi založenými v

spise“, pričom v tejto súvislosti dospel k záveru, že predmetná spravodajská relácia, v ktorej

odznel inkriminovaný výrok, bola «reakciou na podané trestné oznámenie politickej strany

„Slobodné fórum“ pre spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa... z ktorého je podozrivý Minister zdravotníctva SR v spojitosti s vypísaným

výberovým konaním na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotníckej služby a to

ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci».

Okresný súd sa v odôvodnení označeného rozsudku v nadväznosti na výberové

konanie na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej služby

vyhlásené ministerstvom zdravotníctva, v ktorom bol termín prevzatia podmienok

výberového konania daný od 25. apríla 2005 a lehota na podanie žiadosti bola stanovená do

30. júna 2005, zaoberal aj okolnosťami založenia obchodnej spoločnosti U., s. r. o., ktorej

sťažovateľ ako minister rozhodnutím z 29. novembra 2005 povolil prevádzkovanie

ambulancie rýchlej lekárskej pomoci. Okresný súd považoval za preukázané podľa výpisu

z Obchodného registra Okresného súdu Nitra, „... že spoločnosť U. s. r. o., so sídlom... bola

zapísaná 26. 11. 2005 s predmetom činnosti – kúpa tovaru pre účely jeho predaja

konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu voľných živností. Zakladateľská listina o

založení tejto spoločnosti bola schválená a podpísaná 24. 11. 2005, návrh na zápis

spoločnosti do Obchodného registra bol podaný 24. 11. 2005“, a v tejto súvislosti

konštatoval, že inkriminovaný výrok odporkyne „vychádzal z vyššie uvedených skutočností

týkajúcich sa vzniku spoločnosti U. s. r. o., ktoré sú pravdivé“, pričom „... Je vecou

orgánov činných v trestnom konaní prešetriť, splnenie zákonných podmienok a podmienok

výberového konania spoločnosťou U. s. r. o., so sídlom...“.

V nadväznosti na svoje skutkové zistenia okresný súd „posúdil žalovaný výrok ako

subjektívny hodnotiaci úsudok žalovanej, vyslovený v súvislosti s tendrom na udelenie

povolenia k prevádzkovaniu ambulantnej pozemnej záchrannej služby, o ktorom bola široká

verejnosť priebežne informovaná médiami, od jeho vyhlásenia až po výber účastníkov

výberového konania...“, a argumentujúc tým, že „... Hranice prípustnej kritiky sú širšie vo

vzťahu k vláde ako vo vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca k politikovi....“, ako aj

kontextom, v ktorom inkriminovaný výrok odznel („... Žalovaná na tlačovej konferencii

informovala verejnosť o tom, že zistila pri spomínanom poslaneckom prieskume skutočnosti

svedčiace o tom, že výberové konanie na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie

záchrannej zdravotnej služby pre sídlo Levice bolo netransparentné. Konkrétne poukázala

na skutočnosť, že licencia bola udelená spoločnosti, ktorá nesplnila podmienky uvedené

v zákone a v čase výberového konania právne neexistovala.“), dospel k záveru, že

„... žalovaný výrok je treba zaradiť do vtedy aktuálnej oblasti politickej debaty, vzťahujúcej

sa jednak k otázkam zdravotníckych reforiem žalobcu i k otázkam výberového konania pre

udelenie povolenia k prevádzkovaniu ambulancie rýchlej zdravotníckej pomoci... má

povahu prípustnej akceptovateľnej kritiky, v ktorej sú použité výrazy s určitou mierou

zveličenia a expresivity, vyslovenej ako súčasť politickej diskusie o problematike opatrení

súvisiacich s reformou zdravotníctva, pri zohľadnení všetkých známych okolností, za

ktorých bol výrok vyslovený, ktorý nebol spôsobilý morálny kredit žalobcu znížiť, či už v

pozícii Ministra zdravotníctva, verejne známeho politika a lekára, u občanov... Súd preto

žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko dospel k záveru, že miera expresivity a

zveličovania v žalovanom výroku nepresiahla prípustnú hranicu, ktorej ochranu poníma čl.

10 Dohovoru a ako taký nezasiahol do práva žalobcu na ochranu jeho ľudskej cti,

dôstojnosti, či už osobnej alebo profesionálnej a teda nebolo porušené právo žalobcu na

ochranu osobností v zmysle ust. .“.

Z odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd

rozlišujúc „medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti“, zdôraznil, že „Navrhovateľ patrí

medzi tzv. osoby verejného záujmu...“, ktorých „Všeobecné osobnostné právo... je

obmedzené do tej miery, že tieto osoby nemôžu zabrániť tomu, aby sa stali predmetom

spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií či kritiky, pokiaľ sa tak deje vo

verejnom záujme. ... Povedané inak, táto osoba je z týchto dôvodov vystavená širšej

kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu merítku než ostatné osoby...“, pričom tieto podľa

názoru ústavného súdu nesporne správne východiská aplikoval pri preskúmavaní

napadnutého rozsudku okresného súdu.

Krajský súd pri hodnotení záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného

súdu okrem iného uviedol, že tento „Predovšetkým správne vyvodil, že napádaný výrok

odporkyne má povahu hodnotiaceho úsudku (kritiky), ktorým odporkyňa kriticky reagovala

na poznatky získané počas poslaneckého prieskumu na Ministerstve zdravotníctva SR,

realizovaného v súvislosti s prebiehajúcim výberovým konaním na prevádzkovateľa siete

staníc záchrannej zdravotnej služby pre sídlo L. Predmetným výrokom odporkyňa

realizovala právo na slobodu prejavu, a to vyjadrením kritiky, ako jej subjektívneho

názoru.“.

Z ďalšieho textu odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že

citovaný právny záver oprel odvolací súd o skutkové zistenia okresného súdu, ktoré na

základe v spise sa nachádzajúcich listinných dôkazov argumentačne rozviedol:

«... Súd teda zisťoval, či a do akej miery sú pravdivé poklady, na základe ktorých

odporkyňa vyslovila svoju kritiku. Zistil, že U., s. r. o., bola spoločenskou zmluvou založená

dňa 24. 11. 2005 (č. l. 233 až 238 spisu), t. j. nie už 3. 3. 2005, ako tvrdil navrhovateľ a v

rovnaký deň, t. j. 24. 11. 2005, bol na Okresnom súde v Nitre podaný návrh na zápis

uvedenej spoločnosti do obchodného registra (č. l. 241 spisu). Z výpisu z Obchodného

registra Okresného súdu Nitra je zrejmé, že spoločnosť U., s. r. o. bola do registra zapísaná

26. 11. 2005. Lehota na podanie žiadosti na vydanie povolenia na prevádzkovanie pozemnej

záchrannej zdravotnej služby podľa podmienok vyhláseného výberového konania končila

dňom 30. 6. 2005 (č. l. 141 spisu), kedy spoločnosť U., s. r. o. nielenže nebola zapísaná v

Obchodnom registri, ale ani založená (nebola spísaná ani spoločenská zmluva). Napokon,

keďže spoločnosť U. s. r. o., podmienky výberového konania bezozvyšku nespĺňala, bola z

výberového konania pôvodne vyradená, ako o tom svedčí poznámka „zamietnuť žiadosť“ v

Zozname prihlásených do výberového konania. Spoločnosť U., s. r. o. však napriek tomu v

konečnom dôsledku vo výberovom konaní uspela, ktorá skutočnosť musela logicky vzbudiť

pochybnosť o transparentnosti výberového konania, ktorú odporkyňa prejavila

verbalizovaným výrokom na adresu navrhovateľa, v tom čase ministra na čele ministerstva,

na ktorom sa výberové konanie uskutočnilo. Odvolací súd považuje za nesporné, že z

hľadiska právej úpravy spoločnosť U., s. r. o. ku dňu 30. 6. 2005 (ktorý bol posledným

dňom na podávanie žiadostí o vydanie povolenia vo výberovom konaní) neexistovala (a

teda si ani nemohla podať žiadosť o vydanie povolenia), pretože podľa § 62 ods. 1 prvá veta

Obch. zák. spoločnosť vzniká dňom, ku ktorému bola zapísaná do obchodného registra. Až

odo dňa účinností zápisu do príslušného registra môžu právnické osoby nadobúdať práva a

povinnosti (porovnaj ust. § 19a ods. 2 Obč. zák.). Bolo už uvedené, že v prípade spoločnosti

U., s. r. o. sa tak stalo až dňom 26. 11. 2005.»

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že zaujal postoj

aj k námietke sťažovateľa založenej na hodnotení inkriminovaného výroku ako neprípustnej

kritiky z dôvodu, že tento výrok odporkyňa vyslovila ešte pred ukončením poslaneckého

prieskumu napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že v správe o poslaneckom prieskume sa

konštatuje (bude konštatovať), že neboli porušené zákony, na základe ktorých sa výberové

konanie uskutočnilo (ide o námietku, ktorú sťažovateľ uplatnil aj v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, pozn.). Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „Ústavou garantovaná

sloboda prejavu oprávňovala odporkyňu vyjadriť kritiku (t. j. subjektívny názor toho, kto

hodnotiaci úsudok prednáša), bez ohľadu na odlišný záver poslaneckého prieskumu...“.

Podľa krajského súdu «V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ v čase spomínaného

výberového konania zastával funkciu ministra zdravotníctva SR. Odporkyňa, ako vyplýva

z dikcie napádaného výroku, sa v ňom výslovne vyjadrovala o navrhovateľovi ako

ministrovi, t. j. jej výrok sa týkal osoby navrhovateľa ako predstaviteľa výkonnej moci,

a kritizovala teda jeho politickú činnosť („Minister Z. ukázal, že mu naozaj nejde o...“) a

nie výkon jeho odbornej činnosti ako lekára. Odporkyňa teda svojím výrokom kritizovala

činnosť navrhovateľa ako osoby tzv. verejného záujmu, ktorá musí zniesť širšiu mieru

kritiky. Za nespornú považuje odvolací súd aj skutočnosť, že napadnutý výrok nevybočil

z rámca politickej súťaže účastníkov konania, ktorí majú na politickej scéne SR postavenie

politických oponentov.

Napadnutým výrokom odporkyňa realizovala výkon práva na kritiku, ktorá ako je

uvedené v texte vyššie, nebola neprípustnou kritikou a keďže svojím obsahom výrok

neprekročil rámec prípustnej expresivity a zveličenia, nebol spôsobilý zasiahnuť do

osobnostných práv navrhovateľa tak, ako to má na mysli ust. § 11 Obč. zák. Navrhovateľovi

potom nemohol vzniknúť ani nárok na priznanie nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 1, 2

Obč. zák.».

Ústavný súd po oboznámení sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu

a krajského súdu konštatoval, že namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 22. januára 2009 je primerane odôvodnený, pričom z hľadiska existujúcej ústavnej

a zákonnej úpravy, ako aj relevantnej judikatúry ústavného súdu, ale i ESĽP ho nemožno

z hľadiska v ňom vyjadrených právnych záverov považovať za svojvoľný, a preto je

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu, vychádzajúc predovšetkým z už spomenutej

judikatúry, podľa ktorej všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

sťažovateľovho práva garantovaného mu , ale aj zo skutkového základu

a právnych záverov, na ktorých je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, dospel

k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2

odmietol.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné

prerokovanie veci a v jeho prítomnosti podľa a jeho práva na

verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z už uvedeného (pozri príslušnú časť bodu I odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva,

že sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na verejné prerokovanie

veci a v jeho prítomnosti podľa a práva na verejné prerokovanie veci

a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. zakladá na týchto skutočnostiach:

a) Krajský súd prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214

ods. 2 , hoci najprv nariadil termín pojednávania na 5. február 2009, z ktorého sa

sťažovateľ už v októbri 2008 ospravedlnil a zároveň požiadal o odročenie termínu

pojednávania.

b) Keďže krajský súd na žiadosť o odročenie pojednávania nereagoval, sťažovateľ sa

domnieval, že súd jeho žiadosti vyhovel a bude mu oznámený nový termín pojednávania.

c) Namiesto predvolania na pojednávanie bol sťažovateľovi doručený rozsudok,

z ktorého sa dozvedel, že bol vyhlásený 22. januára 2009, pričom v jeho odôvodnení sa

uvádza, že súd preskúmal vec a vyhlásil rozsudok bez nariadenia ústneho odvolacieho

pojednávania podľa .

d) Sťažovateľ tvrdí, že nielenže mu nebolo umožnené byť prítomný pri prejednaní

jeho veci, ale navyše mu ani nebolo umožnené, aby sa zúčastnil vyhlásenia rozsudku.

Keďže nemohol vedieť a predpokladať, že odvolací súd vec prejedná neverejne a vyhlási

rozsudok 14 dní pred pôvodne nariadeným termínom pojednávania, nechodil denne

kontrolovať úradnú tabuľu súdu, aby si na nej overoval, či nebol oznámený termín

vyhlásenia rozsudku v jeho veci.

e) Sťažovateľ tvrdí, že nevie a nemá možnosť si overiť, či bol v jeho veci rozsudok

krajského súdu 22. januára 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín vyhlásenia

rozsudku oznámený spôsobom podľa [„... aj pokiaľ by sťažovateľ

predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu v súlade

s (o čom však sťažovateľ nemá vedomosť a nemá ani možnosť si to

overiť), bolo by síce teoreticky zachované jeho právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení

rozsudku, toto právo by však nebolo praktické a efektívne, ale iba iluzórne...“].

Na účely preskúmania uvedených námietok sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal

príslušné spisy okresného súdu a krajského súdu, z ktorých zistil:

1. Úpravou z 22. januára 2008 nariadil krajský súd termín pojednávania na

25. september 2008.

2. Podaním z 12. septembra 2008 doručeným krajskému súdu 18. septembra 2008 sa

sťažovateľ ospravedlnil z pojednávania nariadeného na 25. september 2008 z dôvodu

dlhodobého pobytu v zahraničí a žiadal o jeho odročenie na obdobie po 11. decembri 2008

(po návrate zo zahraničia). Zároveň sťažovateľ oznámil krajskému súdu, že „dnešného dňa

som odvolal plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní právnemu zástupcovi JUDr. E.

V.“.

3. Dňa 25. septembra 2009 sa konalo pojednávanie vo veci, ktoré bolo po otvorení

odročené na 5. február 2009 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa (predvolanie bolo

sťažovateľovi doručené 4. októbra 2008).

4. Sťažovateľ podaním zo 14. októbra 2008 ospravedlnil svoju neúčasť na

pojednávaní z dôvodu pobytu v zahraničí a požiadal o odročenie pojednávania na iný

termín.

5. Prípisom č. k. -316 z 20. októbra 2008 predseda príslušného senátu

krajského súdu oznámil účastníkom konania (vzhľadom na ospravedlnenie sťažovateľa

z pojednávania nariadeného na 5. február 2009), že ruší „termín odvolacieho pojednávania

vytýčený na deň 5. 2. 2009 o 13,00 hod.“, a zároveň v tomto prípise uviedol, že „Vzhľadom

na novelu , účinného od 15. 10. 2008, Vás zároveň vyzývam

na oznámenie, ako navrhujete rozhodnúť o trovách odvolacieho konania (príp. o ich

vyčíslenie, pokiaľ budete uplatňovať náhradu trov právneho zastúpenia...).“.

6. Sťažovateľ na prípis krajského súdu reagoval podaním z 27. októbra 2008,

v ktorom popri vyčíslení trov konania oznámil, že trvá „na konaní odvolacieho

pojednávania a mám záujem sa ho zúčastniť“, a zároveň uviedol, že sa domnieva, že

„v danej veci prichádza do úvahy postup odvolacieho súdu podľa

(v znení účinnej od 15. 10. 2008), v zmysle ktorej predseda senátu odvolacieho súdu nariadi

pojednávanie vždy, ak je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť. Dovoľujem si

preto požiadať súd o vytýčenie termínu odvolacieho pojednávania.“.

7. Pokynom z 21. novembra 2008 predseda senátu krajského súdu nariadil kancelárii

oznámiť na úradnej tabuli, že v zmysle bude 22. januára 2009 o 12.15 h vo veci

vyhlásený rozsudok.

8. Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že 22. januára 2009 bol vo veci verejne

vyhlásený rozsudok krajského súdu.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd je

viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými

v odsekoch 2 až 7.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) ak má odvolací súd

za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd môže

doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich

nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok

ustanovených v § 205a.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných

prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba

nariaďovať, ak

a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;

b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;

c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;

d) ide o rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony, o vyslovení prípustnosti

prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;

e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;

f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti

alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;

g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa;

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté

pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej

ustanovené inak.

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení a citovaných právnych noriem

konštatoval, že v znení účinnom pred 14. októbrom 2008 neumožňoval,

aby krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania. Novelizácia

vykonaná s účinnosťou od

15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci sťažovateľa aj bez nariadenia

pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie [ v spojení s a ]. O tom, či

treba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, mohol krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j.

bez ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na

základe dokumentácie obsiahnutej v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu ani zo

spisovej dokumentácie nevyplýva, že by krajský súd pred vyhlásením rozsudku vykonal

ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Za

daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci bez

nariadenia odvolacieho pojednávania, tak postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

. Navyše z jeho prípisu č. k. -316 z 20. októbra

2008 zaslaného účastníkom konania vyplýva, že možnosť takéhoto postupu účastníkom

konania minimálne naznačil (z reakcie sťažovateľa vyjadreného v jeho podaní z 28. októbra

2008 možno vyvodiť, že sťažovateľ takto postup krajského súdu aj „pochopil“, keďže sa

dožadoval nariadenia termínu pojednávania).

Rovnako súladný so zákonom považuje ústavný súd aj postup krajského súdu pri

vyhlasovaní rozsudku, keďže z jeho zistení vyplýva, že v súlade s požiadavkami

vyplývajúcimi z riadne a včas na úradnej tabuli vyhlásil, kedy bude

rozsudok verejne vyhlásený, pričom zápisnica z pojednávania ako verejná listina

potvrdzuje, že v oznámenom čase bol rozsudok aj verejne vyhlásený.

Námietka sťažovateľa založená na tvrdení, že nemal možnosť si overiť, či bol v jeho

veci rozsudok krajského súdu 22. januára 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín

vyhlásenia rozsudku oznámený spôsobom podľa vyúsťujúca do

konštatovania, že „... aj pokiaľ by sťažovateľ predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku

bol oznámený na úradnej tabuli súdu v súlade s ... bolo by síce teoreticky

zachované jeho právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo by však

nebolo praktické a efektívne, ale iba iluzórne...“, má podľa názoru ústavného súdu vo svojej

podstate charakter námietky nesúladu s príslušnými ustanoveniami

, o ktorej ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemôže rozhodnúť

v konaní o sťažnostiach podľa , keďže v tomto type konania vychádza

z prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. alebo

). Súlad zákonov alebo ich častí s môže preskúmavať ústavný súd len

v konaní o súlade právnych predpisov podľa , pričom návrh na začatie tohto

konania môžu podať len subjekty uvedené v , resp. zákona

o ústavnom súde (m. m. napr. , , atď.).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.

, ). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu,

v rámci ktorého rozhodol vo veci sťažovateľa bez nariadenia pojednávania a rozsudok

vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z za ústavne

akceptovateľný a udržateľný, a na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľom

namietaným postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva

podľa ani jeho práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto po

predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009