Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1153 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1170)IV. ÚS 362/09
PDF · 373.74 KB
No categories available
IV. ÚS 362/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 516/06 a jeho rozsudkom z 22. januára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. R. Z. odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009
doručená sťažnosť MUDr. R. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
E. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06
a jeho rozsudkom z 22. januára 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 10. februára 2006 Okresnému súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy proti Z. M. (ďalej len „odporkyňa“) z dôvodu, že výrok odporkyne (vtedajšej
poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky) „výrazne negatívne zasiahol do práva na
ochranu jeho osobnosti“. Išlo o výrok, ktorý odznel 1. februára 2006 v spravodajstve
televízie TA3 v príspevku pod názvom „Slobodné fórum podáva trestné oznámenie na R.
Z.“. Príspevok bol venovaný téme výberového konania na prevádzkovanie ambulancie
zdravotnej záchrannej služby. V rámci tohto príspevku odporkyňa uviedla, že má dôkazy o
tom, že výberové konanie (tender) bolo zmanipulované, a na adresu sťažovateľa vyslovila
výrok: „Minister Z. ukázal, že mu naozaj nejde o zdravie občanov, ale len o peniaze a
obchod“ (ďalej aj „inkriminovaný výrok“).
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 13/2006 z 27. septembra 2006
tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania.
Okresný súd v rozsudku okrem iného uviedol, že „žalovaný výrok má povahu prípustnej
akceptovateľnej kritiky, v ktorej boli použité výrazy s určitou mierou zveličenia
a expresivity, podľa súdu však táto miera expresivity a zveličovania nepresiahla prípustnú
hranicu, ktorej ochranu poníma čl. 10 Dohovoru a výrok ako taký nezasiahol do práva
sťažovateľa na ochranu jeho ľudskej cti a dôstojnosti a teda nebolo porušené jeho právo na
ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom žiadal, aby
odvolací súd rozsudok v plnom rozsahu zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009 rozsudok
okresného súdu vo veci samej potvrdil.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06
z 22. januára 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy,
keďže krajský súd mu neposkytol požadovanú ochranu tohto práva. Podľa názoru
sťažovateľa totiž inkriminovaným výrokom odporkyne došlo k zásahu do jeho osobnosti,
konkrétne do jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, pričom „Výrok mal
povahu subjektívneho hodnotiaceho úsudku – kritiky, ktorý jeho autorka vyslovila na adresu
sťažovateľa v súvislosti s témou výberového konania na prevádzkovanie ambulancie
zdravotnej záchrannej služby“, a navyše „išlo o kritiku právne neprípustnú, ktorá nespĺňala
najmä podmienku vecnosti a primeranosti a predstavovala tak neoprávnený zásah do jeho
práva na ochranu osobnosti“.
Sťažovateľ tvrdí, že v konaní pred všeobecnými súdmi mu nebola poskytnutá
ochrana jeho práva, „keď tak prvostupňový, ako aj druhostupňový súd uprednostnili pred
právom sťažovateľa na ochranu jeho osobnosti právo autorky výroku na slobodu prejavu,
hoci na to neboli splnené všetky právnym poriadkom stanovené podmienky“, a zdôrazňuje,
že „... Ani sloboda prejavu však nie je a nemôže byť absolútna... Kritika ako súčasť slobody
prejavu je nesporne významným nástrojom demokracie v spoločnosti, ktorý prispieva
k pluralite názorov. Obzvlášť veľký význam má kritika v rámci politickej diskusie. Aj právo
vysloviť kritiku však musí mať v demokratickej spoločnosti určité medze a ich prekročenie
vedie k nežiaducim dôsledkom v podobe ujmy na práve na ochranu osobnosti kritizovanej
osoby. Neobmedzené právo kritiky by viedlo k negácii základnej ústavnej zásady rovnosti
ľudí v právach vyjadrenej v čl. 12 ods. 1 ústavy, keď právu na slobodu prejavu jedného
(vrátane práva predniesť kritiku) by bola daná prednosť pred právom na ochranu osobnosti
iného.“.
Poukazujúc na požiadavky kladené na právne prípustnú kritiku, t. j. oprávnenú
kritiku (vecnosť, konkrétnosť, primeranosť, pravdivosť), vyplývajúce aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sťažovateľ uvádza:
«V danom prípade síce prvostupňový súd pristúpil k skúmaniu podmienok právnej
prípustnosti vyslovenej kritiky, z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu sa však
nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a vec neprávne právne posúdil.
Tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd v odvolacom konaní. V rámci posudzovania
vecnosti kritiky sa prvostupňový súd zameral na skúmanie okolností výberového konania na
vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej služby (tzv. tendra),
hoci ako sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi opakovane zdôrazňoval, tieto
skutočnosti neboli podstatou konania na ochranu sťažovateľovej osobnosti voči kritike, že
mu ide len o peniaze a obchod. Pokiaľ by aj v súdnom konaní bolo preukázané, že
predmetné výberové konanie neprebehlo v súlade so zákonom (čo však preukázané nebolo
a sťažovateľ takéto tvrdenie dôrazne odmieta), takáto skutočnosť by sama o sebe nebola
dostatočným skutkovým základom pre záver, že sťažovateľovi „naozaj nejde o zdravie
občanov, ale len o peniaze a obchod.“ Absentuje totiž logická ako aj príčinná súvislosť
medzi hypotetickou premisou – že výberová komisia, teoreticky, pochybila a vyhodnotila
ako víťaza takého účastníka výberového konania, ktorý nespĺňal stanovené kritériá
a následne sťažovateľ v pozícii ministra takémuto účastníkovi vydal predmetné povolenie,
súc viazaný výsledkom výberového konania v zmysle § 14 ods. 11 zákona č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve, a zásadným a výrazne kritickým záverom, že z tohto dôvodu
sťažovateľovi nejde o zdravie občanov, ale iba o peniaze a obchod. K takémuto záveru
samozrejme autorka výroku v rámci vlastných myšlienkových pochodov mohla dospieť aj
bez reálneho skutkového základu, keďže sloboda myslenia sa zaručuje a každý má právo na
svoj vlastný názor. Pokiaľ však tento názor nebol podložený reálnym skutkovým základom
v tom zmysle, že sťažovateľovo konanie v danej záležitosti skutočne bolo motivované
záujmom o peniaze a obchod, autorka ho nemala verejne prezentovať. Ak sa napriek tomu
rozhodla takýto názor vysloviť, a to naviac v televíznom vysielaní zaručujúcom jeho širokú
publicitu, musí niesť dôsledky v podobe zodpovednosti za ujmu spôsobenú neoprávneným
zásahom do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti.
Týmito skutočnosťami, zásadnými pre dané konanie o ochranu osobnosti, sa však
všeobecné súdy vôbec nezaoberali a v rámci dokazovania sa obmedzili na skúmanie
okolností vyššie uvedeného výberového konania. Ani tieto okolnosti však súdy neobjasnili
dostatočne a nevykonali všetky dôkazy na vyjasnenie rozporov ohľadom okolností založenia
spoločnosti U., s. r. o., napr. nevypočuli predsedu výberovej komisie MUDr. M. M., PhD.,
ktorý mohol prispieť k objasneniu skutočností, ktoré súdy považovali za relevantné pre
posúdenie vecnosti žalovaného výroku (napr. ne/splnenie podmienok výberového konania
zo strany obchodnej spoločnosti U., s. r. o., existencia zakladateľskej listiny tejto
spoločnosti zo dňa 3. 3. 2005 resp. 24. 11. 2005 a pod.), hoci jeho vypočutie sťažovateľ
navrhol prvostupňovému súdu na zváženie.».
Na základe citovaného sťažovateľ zastáva názor, že „všeobecné súdy neskúmali
riadne a nevyhodnotili správne splnenie jedného zo základných kritérií právne prípustnej
kritiky, ktorou je jej vecnosť“, pričom sa nezaoberali ani „otázkou konkrétnosti vyslovenej
kritiky, keď opomenuli skúmať a vyhodnotiť, či hodnotiaci úsudok vychádzal z konkrétnych
skutočností – t. j. v danom prípade zo skutočností, ktoré by odôvodňovali názor, že
sťažovateľovi nešlo o zdravie občanov, ale len o peniaze a obchod“.
Sťažovateľ sa nestotožňuje ani so záverom všeobecných súdov, že „miera
expresivity a zveličovania v predmetnom výroku nepresiahla prípustnú hranicu a nešlo o
neprípustnú kritiku, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv sťažovateľa“,
a to napriek tomu, že si je vedomý skutočnosti, že „sťažovateľ ako politik a v tom čase
minister zdravotníctva musel počítať s tým, že jeho výroky a konanie budú podrobne
sledované, analyzované a aj kritizované nielen zo strany širokej verejnosti, ale najmä zo
strany novinárov a opozičných politikov“.
Podľa sťažovateľa „Inkriminovaný výrok... síce neobsahuje expresívne alebo
pejoratívne výrazy“, ale «jeho obsah a kontext v akom bol prednesený – predchádzala mu
informácia o zmanipulovaní tendra a bol uvedený v príspevku pod názvom „Slobodné
fórum podáva trestné oznámenie na R. Z.“ – však mali výrazne difamačný charakter.
Spojenie informácie o dôkazoch o údajne zmanipulovanom tendri s úsudkom, že
sťažovateľovi naozaj nejde o zdravie občanov ale len o peniaze a obchod, bolo spôsobilé
vyvolať v divákoch dojem, že sťažovateľ mohol mať z titulu zmanipulovaného tendra
finančný prospech.».
Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že „cieľom, ktorý autorka jeho vyslovením
sledovala, nebolo prednesenie vecnej a objektívnej kritiky na adresu sťažovateľa ako člena
vlády“, ale „škandalizácia osoby sťažovateľa v očiach širokej verejnosti a voličskej
základne a snaha o získanie politického kapitálu formou diskreditácie politického súpera“.
V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že deň po tom, ako odznel výrok, bol
ukončený poslanecký prieskum, v rámci ktorého skupina poslancov preverovala predmetné
výberové konanie na Ministerstve zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo zdravotníctva“), pričom v správe z poslaneckého prieskumu bolo výslovne
konštatované, že neboli zistené žiadne porušenia zákonov v súvislosti s predmetným
výberovým konaním. Na tomto základe sťažovateľ považuje predmetný výrok „za
neprimeranú kritiku, ktorá nielenže bola spôsobilá negatívne zasiahnuť do sťažovateľovej
dôstojnosti, cti a dobrej povesti, ale do nich aj reálne zasiahla“.
Sumarizujúc svoje závery sťažovateľ konštatuje, že „všeobecné súdy nepostupovali
v súlade s ústavou, keď v rámci konfliktu dvoch ústavných práv arbitrárne uprednostnili
právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, hoci na to neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Vyslovený hodnotiaci úsudok totiž nespĺňal kritériá právne
prípustnej kritiky a predstavoval neoprávnený zásah do práva sťažovateľa na ochranu
osobnosti, ktorému nemala byť poskytnutá právna ochrana“, čím „došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti garantovaného
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta procesný postup krajského súdu, ktorým podľa
jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na verejné prerokovanie veci a verejné
vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uvedený názor zakladá sťažovateľ najmä na tejto argumentácii:
„... krajský súd ako odvolací súd prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP po tom, ako najprv vytýčil termín pojednávania na deň 5. 2. 2009,
na ktorom sa sťažovateľ z dôvodu dlhodobo plánovaného pobytu v zahraničí nemohol
zúčastniť. Sťažovateľ túto skutočnosť oznámil súdu s veľkým časovým predstihom –
v októbri 2008 spolu s ospravedlnením a žiadosťou o odročenie termínu pojednávania. Na
žiadosť o odročenie pojednávania súd nereagoval. Sťažovateľ sa tak domnieval, že súd jeho
žiadosti vyhovel a bude mu oznámený nový termín pojednávania. To sa však nestalo
a namiesto predvolania na pojednávanie mu bol doručený rozsudok. Až z rozsudku sa
sťažovateľ dozvedel, že tento bol vyhlásený dňa 22. 1. 2009, t.j. cca. o 14 dní skôr, ako sa
malo konať pôvodne vytýčené pojednávanie. V rozsudku krajského súdu sa uvádza, že súd
preskúmal vec a vyhlásil rozsudok bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 OSP. Táto informácia však nie je v plnom rozsahu pravdivá, nakoľko súd
v danej veci ústne odvolacie pojednávanie nariadil, a to opakovane najprv na deň 25. 9.
2008 a po žiadosti sťažovateľa o odročenie vytýčil nový termín pojednávania na 5. 2. 2009.
Postupom krajského súdu v danom odvolacom konaní tak sťažovateľovi nielen
nebolo umožnené byť prítomný pri prejednaní jeho veci, keďže odvolací súd rozhodoval
neverejne, ale naviac mu ani nebolo umožnené, aby sa zúčastnil vyhlásenia rozsudku. To, že
odvolací súd vec prejedná neverejne a vyhlási rozsudok 14 dní pred pôvodne vytýčeným
termínom pojednávania sťažovateľ nemohol a nemal dôvod predpokladať a aj preto
nechodil denne kontrolovať úradnú tabuľu súdu, aby si na nej overoval, či náhodou nebol
oznámený termín vyhlásenia rozsudku v jeho veci. A ak by aj teoreticky sťažovateľ mohol
takýto postup odvolacieho súdu predpokladať, je len obtiažne predstaviteľné a ešte ťažšie
realizovateľné, že by mal takúto kontrolu pravidelne (zrejme každý deň) vykonávať.
Sťažovateľ tak ani nevie a nemá možnosť si overiť, či bol v danej veci rozsudok odvolacieho
súdu dňa 22. 1. 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín vyhlásenia rozsudku
oznámený spôsobom podľa § 156 ods. 3 OSP.
... aj pokiaľ by sťažovateľ predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku bol oznámený
na úradnej tabuli súdu v súlade s § 156 ods. 3 OSP (o čom však sťažovateľ nemá vedomosť
a nemá ani možnosť si to overiť), bolo by síce teoreticky zachované jeho právo zúčastniť sa
na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo by však nebolo praktické a efektívne, ale iba
iluzórne...“
Na podporu svojho názoru o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ argumentuje aj judikatúrou ESĽP; konkrétne
rozsudkom Princ Hans-Adam II Lichtenštajnský proti Nemecku, (VK), sťažnosť
č. 42527/98, ods. 45, ECHR 2001-VIII a rozsudkom Veľkej komory z 18. februára 2009
(sťažnosť Andrejeva proti Lotyšsku, č. 55707/00).
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo MUDr. R. Z. podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 516/06 zo dňa 22. januára 2009
porušené bolo.
Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06 porušil právo
MUDr. R. Z., aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie
rozsudku zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 516/06 zo dňa 22. januára 2009
sa zrušuje a prikazuje sa mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
MUDr. R. Z. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 66 centov (slovom
šesťdesiatšesť centov), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť MUDr. R. Z. trovy konania do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčové námietky sťažovateľa smerujú jednak proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009, ako aj proti postupu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06. Označeným rozsudkom
krajského súdu malo podľa jeho tvrdenia dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 19 ods. 1 ústavy a k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť postupom krajského súdu v označenom konaní.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu
za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku
ústavy (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07). O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo
strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (IV. ÚS 326/07).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto
prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Návrh sťažovateľa je
v koncentrovanej podobe vyjadrený v petite sťažnosti a je základným východiskom pre
posudzovanie sťažnosti. Prípadné tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, prípadne
kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach základných slobodách, ktoré
sťažovatelia uvádzajú v texte znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd podľa svojej
ustálenej judikatúry považuje iba za súčasť ich argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04,
II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).
Za okolností, keď sa sťažovateľ v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu bez
spojenia s namietaným porušením niektorého zo základných práv, resp. procesnoprávnych
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, by táto skutočnosť sama osebe zakladala
dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vo vzťahu
k tomuto záveru ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že z petitu sťažnosti, ako aj jej
obsahu (odôvodnenia) zreteľne vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k označenému rozsudku
krajského súdu namieta len porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy,
pričom porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci a v jeho
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a svojho práva na verejné prerokovanie veci a verejné
vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje na postup krajského súdu
v napadnutom konaní, t. j. na námietky procesného charakteru, s ktorými sa ústavný súd
zaoberá v časti II/1 tohto uznesenia.
Napriek uvedenému ústavný súd aj vzhľadom na rozširujúci sa počet súdnych sporov
o ochranu osobnosti v Slovenskej republike s výrazným politickým kontextom preskúmal
ústavnoprávny rozmer vecných pripomienok sťažovateľa ku skutkovým a právnym záverom
krajského súdu vyjadreným v jeho rozsudku sp. zn. 9 Co 516/06 z 22. januára 2009, ktoré
mali podľa jeho tvrdenia spôsobiť porušenie jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1
Vecné námietky sťažovateľa možno zhrnúť takto:
a) krajský súd sťažovateľovi v označenom rozsudku neposkytol požadovanú ochranu
jeho osobnosti napriek tomu, že inkriminovaný výrok odporkyne podľa jeho názoru
nespĺňal kritéria kladené na právne prípustnú kritiku, t. j. oprávnenú kritiku (vecnosť,
konkrétnosť, primeranosť, pravdivosť), k čomu prispelo aj to, že okresný súd a krajský súd
nevykonali všetky dôkazy potrebné na objasnenie veci a zistené skutočnosti nesprávne
vyhodnotili,
b) okresný súd a krajský súd v rámci konfliktu dvoch základných práv arbitrárne
uprednostnili právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, hoci na to neboli
splnené zákonom ustanovené podmienky.
Ústavný súd ešte pred preskúmaním týchto námietok sťažovateľa považoval za
potrebné zhrnúť všeobecné východiská relevantné na posudzovanie tejto časti sťažnosti tak,
ako vyplývajú z jeho doterajšej judikatúry, ako aj judikatúry ESĽP týkajúcej sa obdobných
vecí.
Vo veci sťažovateľa ide o konflikt dvoch základných práv; slobody prejavu
garantovanej prostredníctvom čl. 26 ústavy, ako aj prostredníctvom čl. 10 dohovoru a práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
garantovaného prostredníctvom čl. 19 ods. 1 ústavy, ale aj prostredníctvom čl. 8 dohovoru.
Základné práva a slobody sa môžu dostať do konfliktu a aj sa reálne do konfliktu
v konkrétnych veciach dostávajú. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv
a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich
spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky
základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (napr. PL. ÚS 7/96).
Sloboda prejavu je v ústave nie náhodou zaradená do čela katalógu politických práv.
Sloboda prejavu je totiž condition sine qua non skutočnej pluralitnej demokracie založenej
na otvorenosti a tolerantnosti. Aj judikatúra ESĽP charakterizuje slobodu prejavu ako jeden
zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a ako „základnú podmienku pre progres
demokratickej spoločnosti a pre rozvoj každého človeka“ (Handyside c. Spojené
kráľovstvo; rozhodnutie zo 7. decembra 1976, Annuaire č. 24).
Sloboda prejavu však nie je absolútna. Možno ju obmedziť zákonom, ak ide
o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti [čl. 26 ods. 4
ústavy (obdobne pozri čl. 10 ods. 2 dohovoru)].
Z čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, že medzi ústavou dovolené dôvody obmedzenia
slobody prejavu patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Základným právom, ktoré sa
najčastejšie dostáva do konfliktu so slobodou prejavu, resp. s ňou organicky spojené právo
na informácie, je právo na ochranu súkromia, vrátane osobnostných práv chránených
v režime čl. 19 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti v náleze sp. zn. II. ÚS 44/00
okrem iného uviedol, že „Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie
primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie
tohto (tých), o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného
záujmu (ku ktorým nesporne treba zaradiť aj sťažovateľa, pozn.) dochádza k zúženiu
priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich
osobnostných práv...“, a po konštatovaní, že „práva na súkromie, práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa
čl. 16, resp. 19 ústavy nemožno odňať ani verejne činným osobám (čo zdôrazňuje aj
sťažovateľ, pozn.), ak sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na
informácie došlo k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv
upravených v čl. 16 a čl. 19 ústavy“, zdôraznil, že „Verejní činitelia si musia byť vedomí
toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na
informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo
zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku s verejnosťou. Takémuto
právnemu režimu prirodzene nepodliehajú otázky spadajúce do rozsahu základného práva
na súkromie fyzickej osoby. Pre úplnosť možno uviesť, že ak by pôsobenie verejného
činiteľa na verejnosti (predstavujúce výkon jeho ústavných alebo zákonných právomocí)
bolo nutné považovať za súčasť jeho základného práva na súkromie, resp. za prejavy jeho
osobnej povahy, akékoľvek zásahy do neho (vrátane získavania informácií o spôsobe
výkonu tejto právomoci konkrétnym verejným činiteľom) by boli možné len v rámci
výnimiek z celkového režimu ochrany a nezasahovania do takto definovaného základného
práva na súkromie.“.
Citované právne názory ústavného súdu vyjadrené v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 44/00, ktoré sú nesporne uplatniteľné aj vo veci sťažovateľa, korešpondujú
s konštantnou judikatúrou ESĽP.
Európsky súd pre ľudské práva vyzdvihuje úlohu slobody prejavu a s ňou spätej
kritiky vo sfére politickej diskusie, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sloboda
politickej diskusie je ťažiskom koncepcie demokratickej spoločnosti. Sloboda politickej
diskusie nie je absolútna. Zmluvný štát ju môže limitovať určitými „obmedzeniami“ alebo
„sankciami“, ale záleží len na súde, aby s konečnou platnosťou rozhodol o súlade týchto
obmedzení so slobodou prejavu (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z 8. júla 1986, alebo
Observer a Guardian c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 22. novembra 1991).
„Hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k vláde (a jej členovi, pozn.) ako vo
vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca k politikovi. V demokratickom systéme musia
byť však všetky kroky vlády predmetom prísneho dohľadu nielen legislatívy a súdnictva,
ale aj tlače a verejnej mienky“ (Castells c. Španielsko, rozsudok z 24. apríla 1992,
pozn. 46).
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo
rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,
zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,
spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj
keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem, c. Rakúsko, rozsudok
z 27. februára 2001).
Osobitnú ochranu poskytuje ESĽP hodnotiacim úsudkom vysloveným v rámci
politickej diskusie o veciach verejného záujmu (viac napr. Feldek c. Slovenská republika,
spomínaný rozsudok) a zvlášť vtedy, ak slobodu prejavu realizujú (opoziční) politici vo
funkciách poslancov parlamentu (viac napr. Castells c. Španielsko, spomínaný rozsudok).
Ústavný súd aplikujúc uvedené všeobecné východiská na vec sťažovateľa
z odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu zistil, že z hľadiska zisťovania
skutkového základu pre svoje rozhodnutie okresný súd „... vykonal dokazovanie výsluchom
účastníkov, oboznámením sa s prepisom spravodajskej relácie TA 3 zo dňa 1. 2. 2006
odvysielanej o 20,00 hod., správou z poslaneckého prieskumu, uznesením č. 301 výboru
NR SR pre zdravotníctvo z 9. 2. 2006, zoznamom prihlásených do výberového konania na
prevádzkovanie ambulancie lekárskej pomoci – určenie najúspešnejších v poradí,
podmienkami výberového konania, rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa
29. 11. 2005 o vydaní povolenia obchodnej spoločnosti U. s. r. o., so sídlom..., trestným
oznámením Slobodného fóra zo dňa 2. 2. 2006 a ostatnými listinnými dôkazmi založenými v
spise“, pričom v tejto súvislosti dospel k záveru, že predmetná spravodajská relácia, v ktorej
odznel inkriminovaný výrok, bola «reakciou na podané trestné oznámenie politickej strany
„Slobodné fórum“ pre spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa... z ktorého je podozrivý Minister zdravotníctva SR v spojitosti s vypísaným
výberovým konaním na prevádzkovanie ambulancií záchrannej zdravotníckej služby a to
ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci».
Okresný súd sa v odôvodnení označeného rozsudku v nadväznosti na výberové
konanie na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancií pozemnej záchrannej služby
vyhlásené ministerstvom zdravotníctva, v ktorom bol termín prevzatia podmienok
výberového konania daný od 25. apríla 2005 a lehota na podanie žiadosti bola stanovená do
30. júna 2005, zaoberal aj okolnosťami založenia obchodnej spoločnosti U., s. r. o., ktorej
sťažovateľ ako minister rozhodnutím z 29. novembra 2005 povolil prevádzkovanie
ambulancie rýchlej lekárskej pomoci. Okresný súd považoval za preukázané podľa výpisu
z Obchodného registra Okresného súdu Nitra, „... že spoločnosť U. s. r. o., so sídlom... bola
zapísaná 26. 11. 2005 s predmetom činnosti – kúpa tovaru pre účely jeho predaja
konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu voľných živností. Zakladateľská listina o
založení tejto spoločnosti bola schválená a podpísaná 24. 11. 2005, návrh na zápis
spoločnosti do Obchodného registra bol podaný 24. 11. 2005“, a v tejto súvislosti
konštatoval, že inkriminovaný výrok odporkyne „vychádzal z vyššie uvedených skutočností
týkajúcich sa vzniku spoločnosti U. s. r. o., ktoré sú pravdivé“, pričom „... Je vecou
orgánov činných v trestnom konaní prešetriť, splnenie zákonných podmienok a podmienok
výberového konania spoločnosťou U. s. r. o., so sídlom...“.
V nadväznosti na svoje skutkové zistenia okresný súd „posúdil žalovaný výrok ako
subjektívny hodnotiaci úsudok žalovanej, vyslovený v súvislosti s tendrom na udelenie
povolenia k prevádzkovaniu ambulantnej pozemnej záchrannej služby, o ktorom bola široká
verejnosť priebežne informovaná médiami, od jeho vyhlásenia až po výber účastníkov
výberového konania...“, a argumentujúc tým, že „... Hranice prípustnej kritiky sú širšie vo
vzťahu k vláde ako vo vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca k politikovi....“, ako aj
kontextom, v ktorom inkriminovaný výrok odznel („... Žalovaná na tlačovej konferencii
informovala verejnosť o tom, že zistila pri spomínanom poslaneckom prieskume skutočnosti
svedčiace o tom, že výberové konanie na vydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie
záchrannej zdravotnej služby pre sídlo Levice bolo netransparentné. Konkrétne poukázala
na skutočnosť, že licencia bola udelená spoločnosti, ktorá nesplnila podmienky uvedené
v zákone a v čase výberového konania právne neexistovala.“), dospel k záveru, že
„... žalovaný výrok je treba zaradiť do vtedy aktuálnej oblasti politickej debaty, vzťahujúcej
sa jednak k otázkam zdravotníckych reforiem žalobcu i k otázkam výberového konania pre
udelenie povolenia k prevádzkovaniu ambulancie rýchlej zdravotníckej pomoci... má
povahu prípustnej akceptovateľnej kritiky, v ktorej sú použité výrazy s určitou mierou
zveličenia a expresivity, vyslovenej ako súčasť politickej diskusie o problematike opatrení
súvisiacich s reformou zdravotníctva, pri zohľadnení všetkých známych okolností, za
ktorých bol výrok vyslovený, ktorý nebol spôsobilý morálny kredit žalobcu znížiť, či už v
pozícii Ministra zdravotníctva, verejne známeho politika a lekára, u občanov... Súd preto
žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko dospel k záveru, že miera expresivity a
zveličovania v žalovanom výroku nepresiahla prípustnú hranicu, ktorej ochranu poníma čl.
10 Dohovoru a ako taký nezasiahol do práva žalobcu na ochranu jeho ľudskej cti,
dôstojnosti, či už osobnej alebo profesionálnej a teda nebolo porušené právo žalobcu na
ochranu osobností v zmysle ust. § 11 OZ.“.
Z odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd
rozlišujúc „medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti“, zdôraznil, že „Navrhovateľ patrí
medzi tzv. osoby verejného záujmu...“, ktorých „Všeobecné osobnostné právo... je
obmedzené do tej miery, že tieto osoby nemôžu zabrániť tomu, aby sa stali predmetom
spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií či kritiky, pokiaľ sa tak deje vo
verejnom záujme. ... Povedané inak, táto osoba je z týchto dôvodov vystavená širšej
kontrole verejnosti a jej prísnejšiemu merítku než ostatné osoby...“, pričom tieto podľa
názoru ústavného súdu nesporne správne východiská aplikoval pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku okresného súdu.
Krajský súd pri hodnotení záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného
súdu okrem iného uviedol, že tento „Predovšetkým správne vyvodil, že napádaný výrok
odporkyne má povahu hodnotiaceho úsudku (kritiky), ktorým odporkyňa kriticky reagovala
na poznatky získané počas poslaneckého prieskumu na Ministerstve zdravotníctva SR,
realizovaného v súvislosti s prebiehajúcim výberovým konaním na prevádzkovateľa siete
staníc záchrannej zdravotnej služby pre sídlo L. Predmetným výrokom odporkyňa
realizovala právo na slobodu prejavu, a to vyjadrením kritiky, ako jej subjektívneho
názoru.“.
Z ďalšieho textu odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že
citovaný právny záver oprel odvolací súd o skutkové zistenia okresného súdu, ktoré na
základe v spise sa nachádzajúcich listinných dôkazov argumentačne rozviedol:
«... Súd teda zisťoval, či a do akej miery sú pravdivé poklady, na základe ktorých
odporkyňa vyslovila svoju kritiku. Zistil, že U., s. r. o., bola spoločenskou zmluvou založená
dňa 24. 11. 2005 (č. l. 233 až 238 spisu), t. j. nie už 3. 3. 2005, ako tvrdil navrhovateľ a v
rovnaký deň, t. j. 24. 11. 2005, bol na Okresnom súde v Nitre podaný návrh na zápis
uvedenej spoločnosti do obchodného registra (č. l. 241 spisu). Z výpisu z Obchodného
registra Okresného súdu Nitra je zrejmé, že spoločnosť U., s. r. o. bola do registra zapísaná
26. 11. 2005. Lehota na podanie žiadosti na vydanie povolenia na prevádzkovanie pozemnej
záchrannej zdravotnej služby podľa podmienok vyhláseného výberového konania končila
dňom 30. 6. 2005 (č. l. 141 spisu), kedy spoločnosť U., s. r. o. nielenže nebola zapísaná v
Obchodnom registri, ale ani založená (nebola spísaná ani spoločenská zmluva). Napokon,
keďže spoločnosť U. s. r. o., podmienky výberového konania bezozvyšku nespĺňala, bola z
výberového konania pôvodne vyradená, ako o tom svedčí poznámka „zamietnuť žiadosť“ v
Zozname prihlásených do výberového konania. Spoločnosť U., s. r. o. však napriek tomu v
konečnom dôsledku vo výberovom konaní uspela, ktorá skutočnosť musela logicky vzbudiť
pochybnosť o transparentnosti výberového konania, ktorú odporkyňa prejavila
verbalizovaným výrokom na adresu navrhovateľa, v tom čase ministra na čele ministerstva,
na ktorom sa výberové konanie uskutočnilo. Odvolací súd považuje za nesporné, že z
hľadiska právej úpravy spoločnosť U., s. r. o. ku dňu 30. 6. 2005 (ktorý bol posledným
dňom na podávanie žiadostí o vydanie povolenia vo výberovom konaní) neexistovala (a
teda si ani nemohla podať žiadosť o vydanie povolenia), pretože podľa § 62 ods. 1 prvá veta
Obch. zák. spoločnosť vzniká dňom, ku ktorému bola zapísaná do obchodného registra. Až
odo dňa účinností zápisu do príslušného registra môžu právnické osoby nadobúdať práva a
povinnosti (porovnaj ust. § 19a ods. 2 Obč. zák.). Bolo už uvedené, že v prípade spoločnosti
U., s. r. o. sa tak stalo až dňom 26. 11. 2005.»
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že zaujal postoj
aj k námietke sťažovateľa založenej na hodnotení inkriminovaného výroku ako neprípustnej
kritiky z dôvodu, že tento výrok odporkyňa vyslovila ešte pred ukončením poslaneckého
prieskumu napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že v správe o poslaneckom prieskume sa
konštatuje (bude konštatovať), že neboli porušené zákony, na základe ktorých sa výberové
konanie uskutočnilo (ide o námietku, ktorú sťažovateľ uplatnil aj v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, pozn.). Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „Ústavou garantovaná
sloboda prejavu oprávňovala odporkyňu vyjadriť kritiku (t. j. subjektívny názor toho, kto
hodnotiaci úsudok prednáša), bez ohľadu na odlišný záver poslaneckého prieskumu...“.
Podľa krajského súdu «V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ v čase spomínaného
výberového konania zastával funkciu ministra zdravotníctva SR. Odporkyňa, ako vyplýva
z dikcie napádaného výroku, sa v ňom výslovne vyjadrovala o navrhovateľovi ako
ministrovi, t. j. jej výrok sa týkal osoby navrhovateľa ako predstaviteľa výkonnej moci,
a kritizovala teda jeho politickú činnosť („Minister Z. ukázal, že mu naozaj nejde o...“) a
nie výkon jeho odbornej činnosti ako lekára. Odporkyňa teda svojím výrokom kritizovala
činnosť navrhovateľa ako osoby tzv. verejného záujmu, ktorá musí zniesť širšiu mieru
kritiky. Za nespornú považuje odvolací súd aj skutočnosť, že napadnutý výrok nevybočil
z rámca politickej súťaže účastníkov konania, ktorí majú na politickej scéne SR postavenie
politických oponentov.
Napadnutým výrokom odporkyňa realizovala výkon práva na kritiku, ktorá ako je
uvedené v texte vyššie, nebola neprípustnou kritikou a keďže svojím obsahom výrok
neprekročil rámec prípustnej expresivity a zveličenia, nebol spôsobilý zasiahnuť do
osobnostných práv navrhovateľa tak, ako to má na mysli ust. § 11 Obč. zák. Navrhovateľovi
potom nemohol vzniknúť ani nárok na priznanie nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 1, 2
Obč. zák.».
Ústavný súd po oboznámení sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu
a krajského súdu konštatoval, že namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 516/06
z 22. januára 2009 je primerane odôvodnený, pričom z hľadiska existujúcej ústavnej
a zákonnej úpravy, ako aj relevantnej judikatúry ústavného súdu, ale i ESĽP ho nemožno
z hľadiska v ňom vyjadrených právnych záverov považovať za svojvoľný, a preto je
z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu, vychádzajúc predovšetkým z už spomenutej
judikatúry, podľa ktorej všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
sťažovateľovho práva garantovaného mu čl. 19 ods. 1 ústavy, ale aj zo skutkového základu
a právnych záverov, na ktorých je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, dospel
k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné
prerokovanie veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na
verejné prerokovanie veci a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06
Z už uvedeného (pozri príslušnú časť bodu I odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva,
že sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na verejné prerokovanie
veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na verejné prerokovanie veci
a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 516/06 zakladá na týchto skutočnostiach:
a) Krajský súd prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, hoci najprv nariadil termín pojednávania na 5. február 2009, z ktorého sa
sťažovateľ už v októbri 2008 ospravedlnil a zároveň požiadal o odročenie termínu
pojednávania.
b) Keďže krajský súd na žiadosť o odročenie pojednávania nereagoval, sťažovateľ sa
domnieval, že súd jeho žiadosti vyhovel a bude mu oznámený nový termín pojednávania.
c) Namiesto predvolania na pojednávanie bol sťažovateľovi doručený rozsudok,
z ktorého sa dozvedel, že bol vyhlásený 22. januára 2009, pričom v jeho odôvodnení sa
uvádza, že súd preskúmal vec a vyhlásil rozsudok bez nariadenia ústneho odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
d) Sťažovateľ tvrdí, že nielenže mu nebolo umožnené byť prítomný pri prejednaní
jeho veci, ale navyše mu ani nebolo umožnené, aby sa zúčastnil vyhlásenia rozsudku.
Keďže nemohol vedieť a predpokladať, že odvolací súd vec prejedná neverejne a vyhlási
rozsudok 14 dní pred pôvodne nariadeným termínom pojednávania, nechodil denne
kontrolovať úradnú tabuľu súdu, aby si na nej overoval, či nebol oznámený termín
vyhlásenia rozsudku v jeho veci.
e) Sťažovateľ tvrdí, že nevie a nemá možnosť si overiť, či bol v jeho veci rozsudok
krajského súdu 22. januára 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín vyhlásenia
rozsudku oznámený spôsobom podľa § 156 ods. 3 OSP [„... aj pokiaľ by sťažovateľ
predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu v súlade
s § 156 ods. 3 OSP (o čom však sťažovateľ nemá vedomosť a nemá ani možnosť si to
overiť), bolo by síce teoreticky zachované jeho právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení
rozsudku, toto právo by však nebolo praktické a efektívne, ale iba iluzórne...“].
Na účely preskúmania uvedených námietok sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal
príslušné spisy okresného súdu a krajského súdu, z ktorých zistil:
1. Úpravou z 22. januára 2008 nariadil krajský súd termín pojednávania na
25. september 2008.
2. Podaním z 12. septembra 2008 doručeným krajskému súdu 18. septembra 2008 sa
sťažovateľ ospravedlnil z pojednávania nariadeného na 25. september 2008 z dôvodu
dlhodobého pobytu v zahraničí a žiadal o jeho odročenie na obdobie po 11. decembri 2008
(po návrate zo zahraničia). Zároveň sťažovateľ oznámil krajskému súdu, že „dnešného dňa
som odvolal plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní právnemu zástupcovi JUDr. E.
V.“.
3. Dňa 25. septembra 2009 sa konalo pojednávanie vo veci, ktoré bolo po otvorení
odročené na 5. február 2009 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa (predvolanie bolo
sťažovateľovi doručené 4. októbra 2008).
4. Sťažovateľ podaním zo 14. októbra 2008 ospravedlnil svoju neúčasť na
pojednávaní z dôvodu pobytu v zahraničí a požiadal o odročenie pojednávania na iný
termín.
5. Prípisom č. k. 9 Co 516/06-316 z 20. októbra 2008 predseda príslušného senátu
krajského súdu oznámil účastníkom konania (vzhľadom na ospravedlnenie sťažovateľa
z pojednávania nariadeného na 5. február 2009), že ruší „termín odvolacieho pojednávania
vytýčený na deň 5. 2. 2009 o 13,00 hod.“, a zároveň v tomto prípise uviedol, že „Vzhľadom
na novelu Občianskeho súdneho poriadku, účinného od 15. 10. 2008, Vás zároveň vyzývam
na oznámenie, ako navrhujete rozhodnúť o trovách odvolacieho konania (príp. o ich
vyčíslenie, pokiaľ budete uplatňovať náhradu trov právneho zastúpenia...).“.
6. Sťažovateľ na prípis krajského súdu reagoval podaním z 27. októbra 2008,
v ktorom popri vyčíslení trov konania oznámil, že trvá „na konaní odvolacieho
pojednávania a mám záujem sa ho zúčastniť“, a zároveň uviedol, že sa domnieva, že
„v danej veci prichádza do úvahy postup odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP
(v znení účinnej od 15. 10. 2008), v zmysle ktorej predseda senátu odvolacieho súdu nariadi
pojednávanie vždy, ak je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť. Dovoľujem si
preto požiadať súd o vytýčenie termínu odvolacieho pojednávania.“.
7. Pokynom z 21. novembra 2008 predseda senátu krajského súdu nariadil kancelárii
oznámiť na úradnej tabuli, že v zmysle § 156 OSP bude 22. januára 2009 o 12.15 h vo veci
vyhlásený rozsudok.
8. Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že 22. januára 2009 bol vo veci verejne
vyhlásený rozsudok krajského súdu.
Podľa § 213 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd je
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými
v odsekoch 2 až 7.
Podľa § 213 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) ak má odvolací súd
za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Podľa § 213 ods. 4 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) odvolací súd môže
doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich
nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok
ustanovených v § 205a.
Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) v ostatných
prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 14. októbra 2008) pojednávanie netreba
nariaďovať, ak
a) sa odmieta odvolanie podľa § 218;
b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie;
c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;
d) ide o rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony, o vyslovení prípustnosti
prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho;
e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1;
f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti
alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku;
g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa;
Podľa § 372p ods. 1 OSP (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na konania začaté
pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
Podľa § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení a citovaných právnych noriem
konštatoval, že § 214 ods. 2 OSP v znení účinnom pred 14. októbrom 2008 neumožňoval,
aby krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania. Novelizácia
Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od
15. októbra 2008 krajskému súdu umožnila rozhodnúť vo veci sťažovateľa aj bez nariadenia
pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie [§ 214 ods. 2 v spojení s § 214 ods. 1 písm. a) a § 372p ods. 1 OSP]. O tom, či
treba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, mohol krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j.
bez ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na
základe dokumentácie obsiahnutej v spise). Z napadnutého rozsudku krajského súdu ani zo
spisovej dokumentácie nevyplýva, že by krajský súd pred vyhlásením rozsudku vykonal
ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Za
daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, tak postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku. Navyše z jeho prípisu č. k. 9 Co 516/06-316 z 20. októbra
2008 zaslaného účastníkom konania vyplýva, že možnosť takéhoto postupu účastníkom
konania minimálne naznačil (z reakcie sťažovateľa vyjadreného v jeho podaní z 28. októbra
2008 možno vyvodiť, že sťažovateľ takto postup krajského súdu aj „pochopil“, keďže sa
dožadoval nariadenia termínu pojednávania).
Rovnako súladný so zákonom považuje ústavný súd aj postup krajského súdu pri
vyhlasovaní rozsudku, keďže z jeho zistení vyplýva, že v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z § 156 ods. 3 OSP riadne a včas na úradnej tabuli vyhlásil, kedy bude
rozsudok verejne vyhlásený, pričom zápisnica z pojednávania ako verejná listina
potvrdzuje, že v oznámenom čase bol rozsudok aj verejne vyhlásený.
Námietka sťažovateľa založená na tvrdení, že nemal možnosť si overiť, či bol v jeho
veci rozsudok krajského súdu 22. januára 2009 skutočne vyhlásený verejne a či bol termín
vyhlásenia rozsudku oznámený spôsobom podľa § 156 ods. 3 OSP vyúsťujúca do
konštatovania, že „... aj pokiaľ by sťažovateľ predpokladal, že termín vyhlásenia rozsudku
bol oznámený na úradnej tabuli súdu v súlade s § 156 ods. 3 OSP... bolo by síce teoreticky
zachované jeho právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku, toto právo by však
nebolo praktické a efektívne, ale iba iluzórne...“, má podľa názoru ústavného súdu vo svojej
podstate charakter námietky nesúladu § 156 ods. 3 OSP s príslušnými ustanoveniami
ústavy, o ktorej ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemôže rozhodnúť
v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, keďže v tomto type konania vychádza
z prezumpcie ústavnosti príslušných právnych noriem (m. m. napr. I. ÚS 259/07 alebo
IV. ÚS 122/08). Súlad zákonov alebo ich častí s ústavou môže preskúmavať ústavný súd len
v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, pričom návrh na začatie tohto
konania môžu podať len subjekty uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, resp. § 18 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (m. m. napr. PL. ÚS 1/94, PL. ÚS 6/99, PL. ÚS 7/99 atď.).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu,
v rámci ktorého rozhodol vo veci sťažovateľa bez nariadenia pojednávania a rozsudok
vyhlásil verejne pri zachovaní požiadaviek vyplývajúcich z § 156 ods. 3 OSP za ústavne
akceptovateľný a udržateľný, a na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľom
namietaným postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto po
predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2009