Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 614/2026
PDF · 243.27 KB
No categories available
I. ÚS 614/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ARRIVA Liorbus, a.s., Bystrická cesta 2164, Ružomberok, zastúpeného Zukalová – Advokátska kancelária s. r. o., Černyševského 3761/46, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/10/2026 zo 17. júna 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Svk/10/2026 zo 17. júna 2026. Sťažovateľ navrhuje zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a uplatňuje si aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva nasledujúci skutkový stav: Zamestnanec sťažovateľa v pracovnej pozícii vodiča, tiež predseda Základnej organizácie OZ KOVO ORAVA- LIPTOV a od 10. októbra 2024 aj člen osobitného vyjednávacieho orgánu pre vyjednávanie o zriadení európskej zamestnaneckej rady Arriva podal 21. júla 2023 podnet na výkon inšpekcie práce. Konanie o správnom delikte, ktoré na tento podnet nadviazalo, bolo ukončené rozhodnutím o uložení pokuty zo 14. februára 2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2024. Následne 12. novembra 2024 zaslal Inšpektorátu práce Žilina e-mail s predmetom „Žiadosť o ochranu na základe protokolu IP Žilina“. Obsahom tohto podania však bola výlučne žiadosť o vydanie písomného potvrdenia o urobení kvalifikovaného oznámenia
podľa § 6 ods. 2 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane oznamovateľov“), nie žiadosť o poskytnutie ochrany. Napriek tomu Inšpektorát práce Žilina opatrením z 19. novembra 2024 poskytol ochranu podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov. Doručením oznámenia sťažovateľovi 20. novembra 2024 sa stal chráneným oznamovateľom (§ 6 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov). Sťažovateľ 20. januára 2025 požiadal Úrad na ochranu oznamovateľov o súhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou pre podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v opakovaných neospravedlnených absenciách. Konanie bolo vedené pod sp. zn. UOO-193/2025 a Úrad pre ochranu oznamovateľov tento súhlas sťažovateľovi udelil 17. apríla 2025. Ešte podaním zo 14. marca 2025 adresovaným Národnému inšpektorátu práce žiadal sťažovateľ o prešetrenie postupu Inšpektorátu práce Žilina pri poskytnutí ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov . Podanie bolo postúpené späť Inšpektorátu práce Žilina, ktorý 30. mája 2025 oznámil sťažovateľovi, že ochrana nemala byť v danom prípade poskytnutá, no že ju nemôže zrušiť, hoci sťažnosť sťažovateľa bola opodstatnená. Ešte pred doručením tohto oznámenia podal sťažovateľ 5. mája 2025 správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia Inšpektorátu práce Žilina o poskytnutí ochrany z 19. novembra 2024. Správny súd v Banskej Bystrici túto správnu žalobu uznesením z 2. septembra 2025 odmietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ aj kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší správny súd zamietol napadnutým uznesením.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Sťažovateľ spochybňuje záver správnych súdov, ktoré prakticky vylúčili zo súdneho prieskumu preskúmanie zákonnosti opatrenia Inšpektorátu práce Žilina o poskytnutí ochrany oznamovateľovi pri oznámení závažnej protispoločenskej činnosti.
4. V prvom rade sťažovateľ zdôraznil, že samotné opatrenie o poskytnutí ochrany bolo nezákonné, pretože ani len nežiadal o vydanie opatrenia, ale iba o vydanie písomného potvrdenia o tom, že urobil kvalifikované oznámenie podľa § 6 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov. Taktiež v čase udelenia ochrany (19. novembra 2024) nebola splnená podmienka ešte prebiehajúceho konania o správnom delikte, keďže toto bolo právoplatne ukončené už 5. marca 2024. Tieto okolnosti uviedol sám Inšpektorát práce Žilina (v oznámení z 30. mája 2025), no uviedol, že tieto pochybenia nevie napraviť v rámci autoremedúry, pretože zánik ochrany oznamovateľa nie je možný z iných dôvodov ako tých, ktoré sú uvedené v § 8 zákona o ochrane oznamovateľov. Sťažovateľ tu tvrdil, že ak predmetné oznámenie nevedel zrušiť orgán, ktorý poskytol ochranu chráneného oznamovateľa a správne súdy ho vylúčili zo súdneho prieskumu, toto nezákonné rozhodnutie sa stalo absolútne nepreskúmateľným.
5. Sťažovateľ nesúhlasil s argumentáciou súdov, ktoré tvrdili, že v prípade predmetného oznámenia išlo o opatrenie predbežnej povahy, ktoré nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľa, keďže túto ujmu mohlo fakticky spôsobiť až následne neudelenie súhlasu s pracovnoprávnym úkonom zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov (aj keď Úrad na ochranu oznamovateľov súhlas poskytol a pracovný pomer u sťažovateľa bol ukončený,
pozn.). Sťažovateľ tvrdil, že napadnuté opatrenie nebolo aktom predbežnej povahy, pričom argumentoval, že predbežnosť právneho aktu je definovaná existenciou jeho neskoršieho prieskumu. Tým, že predmetné oznámenie sa podľa sťažovateľa nepremietlo do žiadneho neskoršie preskúmateľného rozhodnutia, nemohlo ísť o akt predbežnej povahy, ale o akt konečný vo svojich účinkoch. Okrem toho sťažovateľ uviedol tri oblasti, v rámci ktorých malo dôjsť predmetným oznámením do zásahu do jeho subjektívnych práv. Vznikla mu povinnosť zdržať sa pracovnoprávneho úkonu voči zamestnancovi bez predchádzajúceho súhlasu úradu (§ 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov) pod sankciou absolútnej neplatnosti úkonu (§ 7 ods. 8 tohto zákona). Zmenilo sa dôkazné bremeno, keďže sťažovateľ musí preukázať, že úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, inak úrad žiadosť zamietne (§ 7 ods. 5 tohto zákona). A stratil možnosť konať okamžite.
6. Podľa sťažovateľa s oznámením súvisí aj majetková ujma, ktorá mu hrozí, pretože podal 24. septembra 2025 žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Podľa sťažovateľa konštrukcia tejto žaloby stojí výlučne na statuse chráneného oznamovateľa, t. j. na statuse, o ktorom orgán, ktorý ho priznal, sám vyhlásil, že nebol daný dôvod na jeho udelenie. Sťažovateľ tvrdil, že ak sa správne súdy odmietli zaoberať zákonnosťou oznámenia Inšpektorátu práce Žilina, prejudiciálnu otázku, od ktorej závisela jeho obrana v tomto pracovnoprávnom spore, tak nemá kto vyriešiť.
7. Sťažovateľ tiež tvrdil, že najvyšší správny súd sa v napadnutom uznesení dopustil ústavne nekonformného výkladu, podľa ktorého nejasné alebo viacerými spôsobmi vyložiteľné ustanovenia sa majú vykladať spôsobom umožňujúcim prístup k správnemu súdu (III. ÚS 444/2025), a odklonil sa aj od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom tento odklon vysvetlil iba poukazom na to, že rozhodnutia, na ktoré poukázal sťažovateľ, sa týkali iných právnych a skutkových okolností. Sťažovateľ tiež poukázal na nepresnosti a rozpory v odôvodnení napadnutého uznesenia. Najvyšší správny súd mal v bode 33 napadnutého uznesenia uviesť, že mechanizmus nastavený zákonom o ochrane sťažovateľov zafungoval správne, hoci v bodoch 34 a 37 konštatoval, že na priznanie statusu chráneného oznamovateľa nebola splnená zákonná podmienka. Okrem toho v bode 33 mal aj uviesť, že Úrad na ochranu oznamovateľov je o udelení súhlasu povinný rozhodnúť bezodkladne, prípadne do 30 dní, no v prípade súhlasu žiadaného sťažovateľom rozhodol až za 87 dní.
8. Sťažovateľ teda tvrdil, že najvyšší správny súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal dostatočným spôsobom s jeho argumentáciou, čo malo za následok porušenie ním označených základných práv. Poukázal pritom na odlišné stanovisko sudcu , ktorý sa mal stotožniť s argumentáciou sťažovateľa predstavenou v jeho ústavnej sťažnosti.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy) a práva na účinný prostriedok nápravy (čl. 13 dohovoru) napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu.
10. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Najvyšší správny súd s poukazom na judikatúru ústavného súdu (PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 1/2012 a PL. ÚS 19/09) týkajúcu sa základného práva na podnikanie, resp. vlastniť majetok uviedol, že sťažovateľ oproti svojmu vlastnému právnemu postaveniu k zamestnancom bez statusu chráneného oznamovateľa musel strpieť dohľad Úradu na ochranu oznamovateľov, avšak aj tento formalizovaný dohľad nastupuje len vtedy, keď sa zamestnávateľ rozhodne podniknúť vo vzťahu k chránenému oznamovateľovi pracovnoprávny úkon, na ktorý zamestnanec so statusom chráneného oznamovateľa nedal súhlas. Nejde pritom o jedinú situáciu, keď je výkon zamestnaneckej politiky prísnejšie regulovaný. Samotný čl. 2 Zákonníka práce, na ktorý upriamuje pozornosť sťažovateľ, predpokladá situácie (gramatickým vyjadrením „ak Zákonník práce, osobitný zákon alebo medzinárodná zmluva neustanovujú inak“), keď zamestnávateľ vo vzťahu k špecifickému postaveniu zamestnanca či určitej situácii musí znášať pri výkone zamestnaneckej politiky ďalšie administratívne povinnosti vo vzťahu k orgánom verejnej moci alebo iným organizáciám (napríklad podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce pri zamýšľanej výpovedi člena odborovej organizácie, na ktorú je požadovaný súhlas zástupcov zamestnanca, alebo podľa § 73 ods. 4 Zákonníka práce v prípade hromadného prepúšťania, keď sa vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov a následné oznámenie národnému úradu práce). Najvyšší správny súd tu pritom zdôraznil, že o intenzívnejšom zásahu do subjektívnych práv zamestnávateľa by sa dalo hovoriť až v následnom konaní o udelení súhlasu, a to vtedy, ak by Úrad na ochranu oznamovateľov súhlas s pracovnoprávnym úkonom neposkytol. Pokiaľ však zamestnávateľ chcel urobiť úkon, tento bol úradom schválený a zamestnávateľ pracovnoprávny úkon vo vzťahu k chránenému oznamovateľovi napokon urobil, výsledok je totožný s tým, akoby ochrana neexistovala vôbec, až na časové obmedzenie a administratívnu záťaž spojenú s konaním o udelení súhlasu. Sťažovateľovi za takých okolností nebol odopretý ani výkon hospodárskej činnosti, ani tvorba zisku, resp. mu nebolo znemožnené obstarávať si zdroj obživy a nevznikla mu ani ujma na subjektívnom práve vlastniť majetok. S týmto súvisí aj predbežný charakter opatrenia o poskytnutí ochrany oznamovateľovi, pretože toto bolo iba predpokladom na potenciálny postup sťažovateľa (pracovnoprávny úkon) a následný postup (súhlas alebo nesúhlas) Úradu na ochranu oznamovateľov. Neplatí preto sťažovateľovo tvrdenie o konečnom charaktere opatrenia, keďže teoreticky takéto opatrenie nemuselo mať vôbec žiadny dopad na konanie sťažovateľa. A v prípade, ak by dopad malo (t. j. ak by sa sťažovateľ rozhodol urobiť pracovnoprávny úkon a úrad by mu neudelil súhlas), konečným rozhodnutím by bolo práve rozhodnutie Úradu na ochranu oznamovateľov o neudelení súhlasu na príslušný pracovnoprávny úkon.
12. Ústavný súd súhlasí s už uvedeným vo vzťahu k označeným základným právam vlastniť majetok a podnikať a dodáva, že podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane oznamovateľov ochrana poskytnutá podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov zaniká skončením alebo zánikom pracovnoprávneho vzťahu chráneného oznamovateľa. V predmetnom prípade bolo nepochybné, že Úrad na ochranu oznamovateľov poskytol sťažovateľovi súhlas na skončenie pracovného pomeru s chráneným oznamovateľom (17. apríla 2025) a následným skončením tohto pracovného
pomeru ( prevzal výpoveď 19. mája 2025 a výpovedná doba uplynula 31. júla 2025) táto ochrana pochopiteľne zanikla. Teda táto ochrana zanikla ešte pred tým, ako sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť, resp. pred tým, ako meritórne rozhodol o sťažovateľovej správnej žalobe správny súd. Taktiež táto ochrana vôbec nesúvisí s podanou žalobou o neplatnosť výpovede, pretože na podanie takejto žaloby je oprávnený bývalý zamestnanec bez ohľadu na to, či mu bola poskytnutá ochrana chráneného oznamovateľa alebo nie (pričom, ako už bolo uvedené, Úrad na ochranu oznamovateľov udelil súhlas na skončenie pracovného pomeru výpoveďou).
13. S už uvedenými skutkovými okolnosťami súvisí aj záver najvyššieho správneho súdu o akademickom charaktere sťažovateľovej kasačnej sťažnosti. Najvyšší správny súd v tomto kontexte poukázal na to, že správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je primárne náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 502/2015), ako to vyplýva z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 337/2023-19 z 8. júna 2023. Najvyšší správny súd preto rozlišoval otázku prípustnosti súdneho prieskumu (a teda aj potenciálnej ujmy na subjektívnych právach, ktorá mala byť spôsobená napadnutým opatrením) a otázku nezákonnosti napadnutého opatrenia. Správny súd nebol oprávnený zaoberať sa otázkou, či je (predbežné) opatrenie Inšpektorátu práce Žilina (ne)zákonné, pretože v prvom rade riešil otázku prípustnosti súdneho prieskumu, a teda či toto opatrenie aj s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu mohlo spôsobiť ujmu na subjektívnych právach. Až v prípade kladného zodpovedania otázky prípustnosti prieskumu v správnom súdnictve (k čomu nedospel, pozn.) mohol pristúpiť k samotnému posúdeniu nezákonnosti opatrenia.
14. Ústavný súd podotýka, že určité aspekty argumentácie sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti mali svoju relevanciu (čomu dalo za pravdu aj odlišné stanovisko sudcu ), no s ohľadom na skutkový stav (sťažovateľ sa pred správnymi súdmi domáhal zrušenia opatrenia, ktoré bolo zrušené, resp. zaniklo zo zákona ešte pred meritórnym rozhodnutím správneho súdu, pozn.) bola ním tvrdená ujma na jeho subjektívnych právach (vo vzťahu k udeleniu ochrany opatrením Inšpektorátu práce Žilina) iba iluzórna a akademická, čo aj podľa ústavného súdu bránilo jej súdnemu prieskumu správnymi súdmi. Ústavný súd tu na okraj podotýka, že tvrdenie Inšpektorátu práce Žilina o tom, že opatrenie o poskytnutí ochrany nevie zrušiť, hoci na jeho vydanie neboli splnené zákonné podmienky, môže byť v rozpore s § 8 ods. 1 písm. e) zákona na ochranu oznamovateľov, podľa ktorého ochrana poskytnutá podľa § 7 zaniká doručením písomného oznámenia orgánu, ktorý poskytol ochranu (v tomto prípade Inšpektorátu práce Žilina), zamestnávateľovi, ak sa preukáže, že kvalifikované oznámenie nie je konaním v dobrej viere.
15. Najvyšší správny súd teda v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne vysvetlil závery svojho rozhodnutia, s ktorými sa ústavný súd v základných rysoch stotožňuje. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti prakticky zamieňal svoj nesúhlas so závermi najvyššieho správneho súdu za nedostatočné vysporiadanie sa najvyššieho správneho súdu s jeho argumentáciou v kasačnej
sťažnosti. Neobstojí ani námietka sťažovateľa o ústavne nekonformnom výklade, resp. nedostatočnom vysvetlení odklonu od judikatúry, pretože otázka prieskumu oznámenia o poskytnutí ochrany nebola predmetom rozhodnutí, ktorými sťažovateľ podložil dôvodnosť svojich kasačných námietok. Rozsudky kasačného súdu sp. zn. 2Sžf/17/2016 (finančná vec), sp. zn. 1KO/7/2020 (spor o právomoc medzi súdmi a inými orgánmi), sp. zn. 8Sžf/29/2010, sp. zn. 4Sžf/70/2012, sp. zn. 3Sžf/132/2013 a sp. zn. 3Sžf/50/2015 (daňové veci), sp. zn. 6Svk/29/2022 (posudzovanie oznámenia o prerušení správneho konania v otázke poskytovania právnej pomoci), ako aj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 444/2025 (spor o uzavretie kolektívnej zmluvy) sa týkali iných právnych a skutkových okolností, a preto nebolo možné bez ďalšieho aplikovať závery z nich plynúce na sťažovateľovu vec týkajúcu sa prístupu k správnemu súdu. Najvyšší správny súd uviedol odlišné predmety konania v sťažovateľom uvádzanej judikatúre s tým, že pre otázku vylúčenia, resp. nevylúčenia veci zo súdneho prieskumu nemohli mať tieto odlišné konania dopad na posúdenie prieskumu oznámenia o poskytnutí ochrany oznamovateľa v sťažovateľovej veci. Takéto vysvetlenie, hoci stručné, poskytlo dostatočnú odpoveď na sťažovateľovu argumentáciu odkazujúcu na už uvedenú judikatúru.
16. Samotná okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, z novších napr. I. ÚS 364/2018). Napokon ani otázky, či na prvotné poskytnutie ochrany zo strany Inšpektorátu práce Žilina boli splnené zákonné podmienky, resp. ako dlho trvalo rozhodovanie Úradu na ochranu oznamovateľov o súhlase s pracovnoprávnym úkonom sťažovateľa, nemali vplyv na posúdenie otázky prípustnosti súdneho prieskumu v danej veci, a preto nepredstavujú také protirečenia v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré by mohli mať dosah na porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
18. Z tohto dôvodu je ústavná sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá.
19. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ako ich špecifikoval v petite svojej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu