Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 502/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,

Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária,

Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva na priaznivé životné

prostredie zaručeného , základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , základného práva

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2

, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu

umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015 v konaní sp. zn.

a jeho postupom v tomto konaní, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo

8/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní,

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2015 v konaní

sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,

vedené pod sp. zn. , , ,

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2015,

17. apríla 2015 a 22. júna 2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK,

občianske združenie, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na priaznivé životné prostredie zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy zaručeného , práva na prístup k správnemu a súdnemu

konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú

v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. januára 2015 v konaní sp. zn.

a jeho postupom v tomto konaní, uznesením najvyššieho súdu z 29. januára 2015 v konaní

sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní, uznesením najvyššieho súdu

z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní,

uznesením najvyššieho súdu zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. a jeho

postupom v tomto konaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu zo 17. marca 2015 v konaní

sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ procesnými podaniami oznámil svoj vstup

do konaní vedených na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) a na Krajskom úrade životného prostredia, odbore starostlivosti o životného

prostredia v Žiline (ďalej len „krajský úrad“). Konania na ministerstve boli vedené

na základe žiadostí oprávnených subjektov o povolenie výnimiek zo zákazov ustanovených

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), ktorými by boli povolené odstrely

jedincov medveďa hnedého vo vymedzených lokalitách. Konanie na krajskom úrade bolo

vedené na základe žiadosti štátneho podniku LESY SR, š. p., odštepný závod Námestovo,

o vydanie súhlasu na výstavbu lesnej cesty podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane

prírody. Svojimi rozhodnutiami ministerstvo aj krajský úrad požadované výnimky a súhlas

udelili, pričom v podmienkach každej z povolených výnimiek a udeleného súhlasu

vymedzili aj časové úseky, v ktorých sa priznané práva mali využiť.

Sťažovateľ podal proti všetkým rozhodnutiam riadne opravné prostriedky (rozklady

proti rozhodnutiam ministerstva a odvolanie proti rozhodnutiu krajského úradu).

O rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva rozhodol minister životného prostredia

Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) tak, že v troch prípadoch zmenil prvostupňové

rozhodnutia ministerstva o povolení výnimiek na odstrel chráneného živočícha,

a to vo výroku o podmienkach povolenej výnimky, a v jednom prípade napadnuté

prvostupňové rozhodnutie ministerstva potvrdil. Zmenou prvostupňových rozhodnutí

minister predĺžil lehotu na využitie povolených výnimiek. O odvolaní sťažovateľa

proti prvostupňovému rozhodnutiu krajského úradu rozhodlo ministerstvo tak, že

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdilo.

Všetky druhostupňové rozhodnutia uvedených správnych orgánov napadol sťažovateľ

žalobami podľa druhej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“). V konaniach vedených na krajskom súde sťažovateľ požiadal aj

o odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Týmto jeho

žiadostiam krajský súd nevyhovel.

Krajský súd žaloby sťažovateľa rozsudkami č. k. 127 z 13. marca 2014,

č. k. z 3. apríla 2014, č. k. 138 z 5. decembra 2013

a č. k. z 23. januára 2013 zamietol. Po vecnom preskúmaní žalobných

dôvodov sformulovaných sťažovateľom v jeho žalobách dospel krajský súd k záveru o ich

nedôvodnosti.

Vo veci žaloby o preskúmanie rozhodnutia ministerstva, ktorým bolo potvrdené

prvostupňové rozhodnutie krajského úradu, krajský súd uznesením č. k. 117

z 3. júna 2014 konanie zastavil. Poukázal na skutočnosť, že ministerstvom potvrdený

udelený súhlas bol prvostupňovým rozhodnutím krajského úradu udelený „len na dobu

určitú, t. j. do 31.10.2013“. V nadväznosti na to krajský súd odkázal na § 82 ods. 9 písm. a)

a § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody, z ktorých vyvodil, že strata platnosti

rozhodnutia predstavuje „právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu

konania v dôsledku uplynutia času, na ktorý bolo rozhodnutie vydané. Stratou platnosti

rozhodnutia v prípade takéhoto časovo limitovaného rozhodnutia teda súčasne odpadáva

predmet správneho konania, ale následne i predmet preskúmavacieho konania súdom, ak

k strate platnosti došlo až v priebehu tohto súdneho konania, čo je i daný tento prípad.

Súhlas prvostupňovým správnym orgánom bolo povolený a časovo limitovaný

do 31.10.2013. V čase rozhodovania žalovaného teda výnimka ešte mala platnosť, avšak

v priebehu súdneho prieskumu túto stratila. Preto podľa názoru súdu prípadné ďalšie

konanie by bolo čisto formalistické, pretože správnemu konaniu absentuje predmet a ako

také by nemohlo priniesť iný výsledok než zastavenie konania o povolenie súhlasu

a výnimku s poukazom na ust. § 82 ods. 9 písm. a/ ZOPK a § 89 ods. 3 písm. b/ ZOPK.

Pre účastníka konania by teda nemohlo predstavovať ani reálnu možnosť dosiahnuť

rozhodnutie v jeho prospech a zároveň by bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj

so zásadou hospodárnosti konania.“.

Všetky prvostupňové rozhodnutia krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaniami.

Najvyšší súd uzneseniami z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a zo 17. marca 2015 v konaní sp. zn.

odvolaniami napadnuté rozsudky krajského súdu zrušil a konania o žalobách sťažovateľa

zastavil. Uznesením zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. najvyšší súd

potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu, ktorým bolo konanie o žalobe sťažovateľa

zastavené.

Najvyšší súd v zrušujúcich a súčasne zastavujúcich uzneseniach odkázal

na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014 sp. zn. Snj 72/2013,

z ktorého vyvodil, že „neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného

živočícha – medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená

má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí

už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť

konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názor

na časové súvislosti posudzovaných prípadov najvyšší súd uviedol, že „v čase

rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka

preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že

v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom

súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy preto

splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.“.

V potvrdzujúcom uznesení zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. sa

najvyšší súd stotožnil s právnymi závermi krajského súdu, ktoré ho viedli k zastaveniu

konania o žalobe sťažovateľa.

V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľ citujúc stanovisko správneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014 v prvom rade namieta,

že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydané v konaniach, „na ktoré nedopadá

ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej

hlavy piatej časti prichádza do úvahy len v prípade splnenia

podmienok stanovených v a v , pričom akcentuje aj

(pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý

tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné

na preskúmanie napadnutého rozhodnutia). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení

potom uzatvára, že „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval

zákonom v predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať

pred súdom“.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený

na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo, ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa

domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,

ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti

reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia... a neskôr najvyšším súdom odopreté

preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre

uplynutie doby platnosti výnimky.

Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,

že akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane

prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by

nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach

týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv,

ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.

V sťažnosti podanej proti potvrdzujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu (prípad

povolenia na výstavbu lesnej cesty) argumentuje sťažovateľ z hľadiska podstaty identicky,

svoje námietky smeruje voči zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu a následne

sprostredkovane aj voči najvyššiemu súdu, ktorý judikatórny postoj (o potrebe zastavenia

konania o žalobe sťažovateľa) krajského súdu napadnutým uznesením zo 16. decembra 2014

v konaní sp. zn. potvrdil.

V petitoch svojich sťažností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí

na ďalšie konanie vo vec samej nálezom takto rozhodol:

«Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

na priaznivé životné prostredie podľa SR,

domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v

napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.1.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 29.1.2015“, resp. „sp. zn. zo

dňa 29.1.2015“, resp. „sp. zn. zo dňa 16.12.2014“, resp. „sp. zn.

zo dňa 17.3.2015“) a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29.1.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 29.1.2015“,

resp. „sp. zn. zo dňa 29.1.2015“, resp. „sp. zn. zo dňa

16.12.2014“, resp. „sp. zn. zo dňa 17.3.2015“) a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia .

Podľa môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Zo všetkých piatich sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta

na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44

ods. 1, a 2 , práva podľa dohovoru, ako aj práva zaručeného

čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.

V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňal možnosť konať

pred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podaných podľa druhej hlavy

piatej časti , resp. akceptoval na podklade rovnakých

dôvodov zastavenie konania krajským súdom. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou označeného

stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu na jeho prípady a v postoji najvyššieho súdu

vidí odstránenie reálnosti právnej ochrany, ktorú mu vnútroštátne právne predpisy (i

medzinárodné zmluvy) ako subjektu tzv. tretieho sektora vo sfére ochrany a tvorby

životného prostredia poskytujú.

Súčasne napokon sťažovateľ vo všetkých sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd

vyslovil porušenie jeho označených práv zaručených , dohovorom a Aarhuským

dohovorom a žiada zrušenie namietaných uznesení najvyššieho súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých troch sťažností

rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

skúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí

právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným

právom v oblasti životného prostredia.

Ako vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha vyslovenia porušení

svojich označených základných práv a práva garantovaných medzinárodnými zmluvami, ku

ktorým malo dôjsť napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu. Tie vo svojej podstate

znamenali, že de iure nedošlo k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu o dôvodoch,

ktoré podľa názoru sťažovateľa spôsobovali nezákonnosť správnou žalobou atakovaných

rozhodnutí správnych orgánov a aj ujmu na jej právach a právom chránených záujmoch.

Sťažovateľ uvádza, že k tvrdeným porušeniam jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší

súd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského

dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Po preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd

dospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzal

zo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku regulujúcich podstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie

v právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou

stelesnenou napríklad rozhodnutím vo veci sp. zn. zo 17. decembra 2002.

Predmetný právny názor najvyššieho súdu považuje ústavný súd za nanajvýš potrebné

zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu

pravidelne pripomínaný: „... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a

odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre

účastníka. Ustanovenie jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť

zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po

hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu

pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať

základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti

správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako

v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie

napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Sťažovateľ si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho rozhodnutia

nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania, ale aj na jeho reálnu

možnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie, ale v tomto prípade vôbec

na reálnu možnosť konanie zopakovať.

Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami atakované uznesenia najvyššieho súdu

nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného

ministerstvom či krajským úradom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa

hnedého, resp. výnimky podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody. Pozornosti

ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojich

sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať. Ak by aj súdy v správnom

súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili a veci

vrátili ministerstvu na ďalšie konania, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konania

zastaviť, pretože ich predmety – výnimky – zanikli uplynutím času, na ktorý boli povolené

a nejde o konania, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť

účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe

platne udelenej výnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj

o nález ústavného súdu sp. zn. z 1. júla 2008, keď okrem iného

konštatoval, že „v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“,

a uviedol, že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie

obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide

vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú

a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných

ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov

textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru ústavného súdu potom

najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca nepreukázal ukrátenie

na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania,

je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil

ako vecne správny“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konanie

podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto

zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovania

v konaniach podľa zákona o ochrane prírody najvyšší súd v niektorých zo svojich

napadnutých uznesení zdôraznil, že „zo skutkových okolností danej veci je zrejmé,

že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom

prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti

fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3

) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený

na svojich právach ( )“, v iných zas zdôraznil uplatňovanie

na rozhodovanie v správnom súdnictve.

Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na a

v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo je

primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej

najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť

verejno mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme

právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek

zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno právnu pozíciu

dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom

súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej

správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej

sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej

správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanými

ustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami

(pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia,

na ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom

kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie sťažovateľových

žalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho

subjektívnym právam. Preto fakt, že konania o žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej

časti boli ukončené procesne, teda zastavením a bez

meritórneho rozhodnutia o dôvodoch žalôb, vedie už pri predbežnom prerokovaní

spojených sťažností k záveru, že sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu podľa

i jeho právu podľa bola poskytnutá ochrana

v intenciách zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú ( ).

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutia

najvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach ústavný súd odkazuje

na už spomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná

kolégiám najvyššieho súdu podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu

je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian

v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedol

sťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosť

požiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu ( )

i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právny

význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov

správneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko

rešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných

prípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia

predmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojich

sťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn. 1 Sžp

6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. ).

Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna

2014 «ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania

o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu

konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011,

formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu

k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech

a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok

porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie

vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon

o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod

na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca

platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade

časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod,

ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času,

na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet

konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane

prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo

uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod

na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného

živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto

výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane

prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania

nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania

je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej

platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého

stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej

výnimke zamietnuť.».

Pozornosti ústavného súdu neušlo ani to, že sťažnosťami atakované uznesenia

najvyššieho súdu nemali za následok nevyhovenie sťažovateľovým žalobám, teda nešlo

o rozhodnutia, ktoré by sťažovateľovi privodili vecne negatívny výsledok. Najvyšší súd

napadnutými uzneseniami konania o sťažovateľových správnych žalobách zastavil a privodil

mu tak negatívny výsledok procesného charakteru bez meritórneho vysporiadania sa

so žalobnými dôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva

na súdnu ochranu a v reláciách správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom

zaručeným , pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže

nadobudnúť až rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. ).

Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenie

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného

súdnictva ( ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46

ods. 2 v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve

zabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach

či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné

okolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich

rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba,

počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,

priznanie a následný výkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil odvrátiť.

Z hľadiska kritéria ústavno súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi z čl. 46

ods. 1 a 2 na konania o sťažovateľových žalobách preto ústavný súd uzatvára, že je

irelevantné, či tieto žaloby boli vecne zamietnuté alebo či konanie o nich bolo procesne

zastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho súdu je otázkou

zákonnosti. Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávaných káuz nejde

o problém ústavnej relevancie. Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda nevykazujú

znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názor

o porušení svojich základných práv zaručených a 2 , ako nedôvodné.

Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené. O zjavne neopodstatnený návrh

totiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 6. 1971 vo veci

Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie práva

na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“

a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať,

keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemohol

dospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k a 2 je potrebné prijať

aj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno právnom dokumente totiž odkazuje na splnenie

podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskej

republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovým

zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve

nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy

na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval

vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostredie

podľa , ústavný súd predznamenáva, že nejde o základné právo hmotnej

povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ( ).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd

sťažnosti v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa

uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 44

ods. 1 , je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi

právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy ich

možného porušenia. Aj v týchto častiach sú preto sťažnosti sťažovateľa zjavne

neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam

bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015