Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 599/2026
PDF · 288.25 KB
No categories available
I. ÚS 599/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Špirkom, Nerudova 6, Košice, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/38/2026 z 30. júna 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6Ssk/38/2026 z 30. júna 2026 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľke (poškodenej), ktorá pracovala v (medzičasom zaniknutej) spoločnosti zaoberajúcej sa výrobou pekárenských a cukrárenských výrobkov, bola 3. júla 1998, vo veku 38 rokov, zistená choroba z povolania „106. Profesionálna astma bronchiale“. Na účel odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania lekár Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Košiciach (ďalej len „klinika pracovného lekárstva“) vydal v roku 1998 posudok, v ktorom ohodnotil zistenú chorobu z povolania podľa prílohy vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) počtom bodov 400, t. j. na dolnej hranici rozpätia 200 – 1300 základného počtu bodov. Vzhľadom na zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľky lekár kliniky pracovného lekárstva ohodnotil poškodenie zdravia sťažovateľky v posudku z 27. februára 2012 počtom bodov 1000 (za čo bola odškodnená rozdielom bodového ohodnotenia, t. j. počtom bodov 600 násobeným hodnotou jedného bodu platnou v príslušnom roku) a v posudku z 9. februára 2016 počtom bodov 1 100 (za čo bola odškodnená rozdielom bodového ohodnotenia, t. j. počtom bodov 100 násobeným hodnotou jedného bodu platnou v príslušnom roku).
3. Po hospitalizácii na klinike pracovného lekárstva 23. februára 2024 až 1. marca 2024 sťažovateľka žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočke Košice (ďalej len „pobočka“) 25. apríla 2024 opätovne požiadala o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia [§ 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)]. Svoj nárok preukazovala posudkom lekára kliniky pracovného lekárstva z 2. apríla 2024, ktorým ohodnotil poškodenie zdravia sťažovateľky počtom bodov 1 300, čím dosiahla maximálne základné bodové hodnotenie podľa vyhlášky.
4. Pri osobnej návšteve pobočky 29. apríla 2024 sťažovateľka požiadala o priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na dvojnásobok (§ 6 ods. 2 vyhlášky).
5. Pobočka rozhodnutím č. 21920-237/2024-KEM z 20. júna 2024 priznala sťažovateľke nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania v sume 5 720 eur (súčin počtu 200 bodov rovnajúci sa rozdielu posudkom priznaných 1300 bodov a už v minulosti vyplatenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumy 28,60 eur ako hodnoty jedného bodu platnej pre rok 2024).
6. Pobočka rozhodnutím č. 21920-236/2024-KEM z 20. júna 2024 nepriznala sťažovateľke nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na dvojnásobok (§ 6 ods. 2 vyhlášky). Uvedené rozhodnutie sťažovateľka napadla odvolaním.
7. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „ústredie“) rozhodnutím č. 38614-3/2024-BA z 30. októbra 2024 zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila rozhodnutie pobočky. S poukazom na to, že možnosť zvýšenia bodového hodnotenia na dvojnásobok zákonodarca viaže na predpoklady, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené, vychádzajúc z dôkazov, ktoré mala k dispozícii, dospela k záveru, že takýto nárok sťažovateľka nemá, pričom ho nemožno priznať automaticky po dosiahnutí maximálneho základného bodového hodnotenia podľa vyhlášky. Zhodla sa s názorom prednostu kliniky pracovného lekárstva, posudkovej lekárky pobočky, ako aj posudkovej lekárky ústredia, že choroba z povolania sťažovateľku celkom nevylúčila z pracovného života, keďže neskôr sa úspešne rekvalifikovala na pracovnú pozíciu sanitárky a opatrovateľky.
8. Preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia sa sťažovateľka domáhala správnou žalobou.
9. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 8Sas/1/2025-98 z 28. januára 2026 zrušil rozhodnutie ústredia aj rozhodnutie pobočky z dôvodu nepreskúmateľnosti a vec vrátil pobočke na ďalšie konanie (výrok II), keďže okrem možnosti uplatnenia sa sťažovateľky
v pracovnom živote neskúmala možnosti jej uplatnenia sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote.
10. Uvedený rozsudok (výrok II) ústredie napadlo kasačnou sťažnosťou, namietajúc, že správny súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) – rozhodnutia sp. zn. 7Sžsk/35/2018). Uviedlo, že možnosť zvýšenia základného počtu bodového hodnotenia na dvojnásobok sa viaže na predpoklady, ktoré mala osoba poškodená poistnou udalosťou vo veku, v ktorom došlo k tejto poistnej udalosti, na uplatnenie sa v spoločnosti. Vychádza sa teda z predpokladov konkrétnej posudzovanej osoby, a nie zo všetkých možností, ktoré spoločnosť poskytuje. Vzhľadom na nulovú politickú aktivitu, nepreukázanie výkonu športovej aktivity a kultúrnej činnosti u sťažovateľky ústredie logicky neposudzovalo pokles na sťažení spoločenského uplatnenia k tým zložkám spoločenského života, ku ktorých výkonu žalobkyňa nemala ku dňu zistenia choroby z povolania žiadne predpoklady.
11. Sťažovateľka vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti rovnako uviedla, že ústredie posúdilo jej nárok výlučne cez možnosť zamestnať sa, pričom sa vôbec nevysporiadalo s ostatnými kritériami uvedenými v § 6 ods. 2 vyhlášky.
12. S názorom správneho súdu a sťažovateľky sa najvyšší správny súd nestotožnil a napadnutým rozsudkom (ktorý nadobudol právoplatnosť 12. augusta 2026) rozsudok správneho súdu zmenil tak, že v napadnutej časti správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že citlivo vníma prípady, ktoré sa týkajú posudzovania zdravotného stavu a s ním nepriaznivé dôsledky, ktoré majú dopad na kvalitu života jednotlivca, avšak v danom prípade bez opory v zákone nebolo možné vyhodnotiť prejednávaný prípad inak, ako to urobilo ústredie. Zo spisu, ako aj z tvrdení sťažovateľky vyplynulo, že je vydatá a má dve deti. Sťažovateľkou tvrdené obmedzenie v rodinnom živote spočívajúce v tom, že kvôli svojej diagnóze spojenej s precitlivenosťou na múku nemohla napríklad upiecť deťom koláče, podieľať sa na upratovaní v domácnosti vo väčšom rozsahu, chodiť na plesy, chodiť do kostola, šoférovať motorové vozidlo, prípadne sprevádzať manžela na ceste do práce, podľa jeho názoru nedosahovalo intenzitu umožňujúcu prijať záver o zvýšení bodového hodnotenia na dvojnásobok. S poukazom na závery rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/27/2008 a sp. zn. 3 Cdo/90/2004 dospel k záveru, že ústredie správne zistilo, aké predpoklady mala sťažovateľka pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady mala po vzniku choroby z povolania.
II. Argumentácia sťažovateľky
13. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti [čl. 127 ústavy a § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] trvá na tom, že ústredie posúdilo jej nárok výlučne cez možnosť zamestnať sa, pričom sa vôbec nevysporiadalo s ostatnými kritériami uvedenými v § 6 ods. 2 vyhlášky. Vymedzuje sa proti skutkovému zisteniu najvyššieho správneho súdu v bode 32 napadnutého rozsudku, že „žalovaná vzhľadom na okolnosti v danej veci zohľadnila pri posudzovaní možného nároku v zmysle § 6 ods. 2 Vyhlášky... najmä uplatnenie žalobkyne v rodinnom živote, možnosti voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania“, ktoré považuje
za rozporné s tvrdením ústredia v kasačnej sťažnosti, že vzhľadom na nulovú politickú aktivitu, nepreukázanie výkonu športovej aktivity a kultúrnej činnosti u sťažovateľky logicky neposudzovalo pokles na sťažení spoločenského uplatnenia k tým zložkám spoločenského života, ku ktorých výkonu žalobkyňa nemala ku dňu zistenia choroby z povolania žiadne predpoklady. V tomto kontexte sťažovateľka najvyššiemu správnemu súdu vytýka, že chýbajúce posúdenie kritérií na zvýšenie bodového hodnotenia na dvojnásobok orgánom verejnej správy nahradil vlastným posúdením bez pojednávania, čím ju pripravil o riadne odôvodnené správne rozhodnutie, ako aj o možnosť napadnúť ho v odvolacom konaní, resp. v konaní pred správnym súdom.
14. Vytýka mu aj to, že bode 29 napadnutého rozsudku za podklad rozhodnutia ústredia označil lekársku posudkovú činnosť, pričom nevzal do úvahy, že podľa prílohy vyhlášky upravujúcej postup pri vydávaní posudkov súčasťou lekárskeho posúdenia nie je určovanie zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 vyhlášky.
15. Za neadekvátny považuje odkaz najvyššieho správneho súdu na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžsk/35/2018 (týkajúci sa skoršej žiadosti sťažovateľky o zvýšenie bodového hodnotenia na dvojnásobok) v bode 34 napadnutého rozsudku. Tvrdí, že najvyšší správny súd nechal bez akejkoľvek odozvy skutočnosti vyplývajúce zo súdneho a administratívneho spisu týkajúce sa jej zdravotného stavu, na ktoré poukazovala už v minulosti, ako aj to, že zo zdravotných dôvodov skončila s prácou sanitárky. Takto zistený skutkový stav najvyšší správny súd zredukoval na niekoľko vybraných čiastkových okolností, ktorým následne odoprel dostatočnú intenzitu.
16. Za prejav nedôslednosti najvyššieho správneho súdu napokon považuje skutočnosť, že bode 30 napadnutého rozsudku uviedol, že bodové rozpätie pre chorobu z povolania sťažovateľky predstavovalo 400 až 1300 bodov, a nie 200 až 1300 bodov.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
17. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/38/2026 z 30. júna 2026 (bod 12), ktorý sťažovateľka považuje za zjavne neodôvodnený a arbitrárny vo vzťahu k aplikácii § 6 ods. 2 vyhlášky upravujúceho odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj § 119 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) upravujúceho dokazovanie (body 13 až 15).
18. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že ústavodarca v čl. 39 ústavy poskytol zákonodarcovi pomerne široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení sociálnych udalostí, do ktorých sa občania dostanú, vytvorí. Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimi svojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov, ktorého súčasťou je (okrem iných) aj právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu garantované čl. 39 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o tomto práve ustanovuje zákon.
19. Realizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných ľudských, občianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. „status pozitivus“). Podľa ústavnoprávnej teórie, ktorá vychádza z teórie materiálneho právneho štátu (vyjadruje najmä
väzbu na určitý obsah práva), štát v ústave prijíma pozitívny záväzok (resp. poverenie) zaručiť ústavné práva a slobody a zákonodarca je povinný formulovať zákony tak, aby sa zabezpečilo uplatnenie základných práv v zmysle ochrany, nielen pred štátom, ale aj pred jednotlivcami. Účelom a zmyslom tzv. „doktríny pozitívneho záväzku štátu“ ku všetkým základným právam a slobodám zakotveným v ústave je urobiť základné práva dostupné (BRÖSTL, A. Právny status funkcie základných práv a rôzne pohľady na ľudské práva. In: Zborník medzinárodnej vedeckej konferencie pod názvom „Ľudské práva a právny status na prelome tisícročí“. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 1999.).
20. Zákonodarca teda môže relatívne autonómne v zákone ustanoviť, čo je primerané hmotné zabezpečenie, ako aj mieru a intenzitu poškodenia zdravia človeka zakladajúceho nespôsobilosť na prácu. Limitom je ľudská dôstojnosť ako ústavná hodnota, ktorú musí mať na pamäti a nemôže do nej zasiahnuť spôsobom, že by ústavné právo svojou zákonodarnou činnosťou poprel v jeho podstate (PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 16/09, PL. ÚS 21/2014). Zákonodarná činnosť môže viesť k zmene ustanovených podmienok týkajúcich sa vzniku nároku na jednotlivé dávky, čo zahŕňa aj možnosť „tvrdšej“ právnej úpravy, ak sú zachované limity ústavnosti novej právnej úpravy (PL. ÚS 11/08).
21. Poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu (§ 99 zákona o sociálnom poistení).
22. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti (§ 4 ods. 1 vyhlášky).
23. Pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky). Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 (§ 6 ods. 2 vyhlášky).
24. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania
má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
25. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 502/2015).
26. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (I. ÚS 311/05). Skutkový stav a práve závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (IV. US 43/04). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
27. Vychádzajúc z uvedeného, napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu, ktorý konal ako súd kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ktoré mu predchádzali (sťažovateľka ich pripojila k ústavnej sťažnosti).
28. V posudzovanom prípade nebolo sporné, že sťažovateľke, ktorá bola vyučenou krajčírkou, bola choroba z povolania „106. Profesionálna astma bronchiale“ s precitlivenosťou na múku zistená vo veku 38 rokov, teda nie na úplnom začiatku jej pracovnej kariéry, keď pracovala v spoločnosti zaoberajúcej sa výrobou pekárenských a cukrárenských výrobkov. Liečba tejto choroby z povolania vo všeobecnosti okrem farmakoterapie s protizápalovým účinkom indikovanej lekárom zahŕňa
aj úplné vynechanie alebo obmedzenie kontaktu s látkou vyvolávajúcou alergizujúce alebo iritujúce účinky. Táto choroba z povolania automaticky nevylučuje poškodeného z fyzických aktivít, práve naopak, pokiaľ je pravidelná a kontrolovaná, môže zlepšiť kvalitu jeho života. V čase zistenia choroby z povolania bola sťažovateľka vydatá a mala založenú rodinu, o ktorú sa aktívne starala, pričom v oblasti politického, kultúrneho a športového života bola fakticky pasívna. Hoci v dôsledku zistenej choroby z povolania sťažovateľka neskôr zmenila zamestnanie, nikdy netvrdila, že sa chcela aktívne angažovať aj v oblasti politického, kultúrneho a športového života. Na účel odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania lekár kliniky pracovného lekárstva vydal v roku 1998 posudok, v ktorom ohodnotil zistenú chorobu z povolania počtom bodov 400, t. j. na dolnej hranici rozpätia 200 – 1300 základného počtu bodov. Táto hranica plynutím času stúpala, až v roku 2024, podľa v poradí štvrtého posudku kliniky pracovného lekárstva, dosiahla maximum, vtedy už sťažovateľka bola starobnou dôchodkyňou.
29. Ani ústavný súd nespochybňuje, že nepriaznivé dôsledky zdravotného stavu sťažovateľky mali od doby, keď jej bola zistená choroba z povolania, dopad na kvalitu jej života. Dodáva, že v dôsledku tej istej choroby z povolania možno v budúcnosti hodnotiť také následky, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení nepredpokladal; hodnotenie vykoná posudzujúci lekár novým posudkom, v ktorom už hodnotí aktuálny zdravotný stav poškodeného.
30. V prípadoch, ako je tento najvyšší správny súd, sám nemôže posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru, ale musí vychádzať z lekárskych posudkov nachádzajúcich sa v administratívnom spise.
31. Lekárske posudky v prípade sťažovateľky neobsahovali záver, že zistená choroba z povolania pripútala sťažovateľku na lôžko, že v jej dôsledku je plne odkázaná na pomoc iných, že nedokáže vykonávať základné životné úkony ani že je úplne izolovaná od akéhokoľvek spoločenského života alebo sexuálneho a citového života ako súčasti rodinného života.
32. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).
33. Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľky nevidí rozpor medzi skutkovými zisteniami najvyššieho správneho súdu v bode 32 napadnutého rozsudku s tvrdeniami ústredia v kasačnej sťažnosti.
34. V prípade sťažovateľky nič nenasvedčuje tomu, že by v konaní pred najvyšším správnym súdom a správnym súdom, resp. v konaní pred orgánmi verejnej správy nemala možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať také dôkazy, ktoré by sa z hľadiska záverov najvyššieho správneho súdu javili ako právne významné pre potvrdenie (zrušujúceho) rozsudku správneho súdu, resp. v konečnom dôsledku pre zvýšenie bodového hodnotenia na dvojnásobok.
35. Pokiaľ sťažovateľka mala dôvodné pochybnosti o ktoromkoľvek posudku lekára vystavenom na účel klasifikácie poškodenia jej zdravia, mohla požiadať o vydanie (súkromného) znaleckého posudku znalca v odbore zdravotníctva, odvetví pracovné lekárstvo, čo však neurobila.
36. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§ 123 ods. 1 SSP).
37. Skutočnosti známe správnemu súdu z jeho činnosti sa nedokazujú (§ 122 SSP); patria medzi ne aj poznatky o predchádzajúcich, resp. súvisiacich veciach totožných účastníkov správneho súdneho konania.
38. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžsk/35/2018 z 29. mája 2019 (ktorým zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 1Sa/23/2017-45 z 10. novembra 2017) týkajúci sa skoršej žiadosti sťažovateľky o zvýšenie bodového hodnotenia na dvojnásobok, sťažovateľka nenapadla ústavnou sťažnosťou.
39. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by jeho záver o zamietnutí správnej žaloby sťažovateľky, ktorému predchádzala opätovná žiadosť sťažovateľky o zvýšenie bodového hodnotenia na dvojnásobok, bol zjavne nelogický s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľný alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o veci samej.
40. Najvyšší správny súd neaplikoval § 6 ods. 2 vyhlášky upravujúci primerané zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov na dvojnásobok spôsobom porušujúcim základné právo sťažovateľky na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu garantované čl. 39 ods. 1 ústavy.
41. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi závermi najvyššieho správneho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
42. Ustanovenie § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu pred tým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom. Za zjavne neopodstatnenú ústavný súd považuje takú sťažnosť, keď uplatnené námietky nie sú spôsobilé spochybniť ústavnosť napadnutého rozhodnutia. Tak je to aj v tomto prípade, preto ústavnú sťažnosť ako celok odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu