Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 204/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky, základného práva na ochranu výsledkov jeho tvorivej činnosti

zákonom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája

2010 doručená sťažnosť I. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa , základného

práva na ochranu výsledkov jeho tvorivej činnosti zákonom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. januára

2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „... 20. 04. 1998 podal sťažovateľ na Okresnom

súde Bratislava II návrh, ktorým sa... domáhal voči odporcovi - spoločnosti O., a. s. so

sídlom v B. zaplatenia sumy 1.200.000,- Sk z titulu odmeny výkonného umelca za

neoprávnené použitie hudobných diel, na stvárnení ktorých sa podieľal ako prvý huslista

v O. Tento žalobný návrh, vedený na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11

C 132/1998, sťažovateľ v priebehu konania rozšíril o ďalších 600.000,- Sk, t. j. na celkovú

sumu 1.800.000,- Sk. Z obsahu podaní sťažovateľa je zrejmé, že svojho nároku na

zaplatenie sumy 1.800.000,- Sk sa domáha z dôvodu, že odporca svojim protiprávnym

konaním spôsobil, že v období rokov 1994 - 2002 bolo v zahraničí neoprávnene, komerčne

šírených 180 nahrávok hudobných diel, na ktorých tvorbe sa podieľal a to bez toho, aby mu

za to bola poskytnutá primeraná autorská odmena, na ktorú mal ako výkonný umelec podľa

ustanovenia § 46 ods. 3 vtedy platného autorského zákona právny nárok...“. Okresný súd

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -247 zo 4. februára

2005 konanie „v časti štyroch nahrávok zastavil a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol

a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške

239.654,- Sk...“. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2010

sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu zo 4. februára 2005 „v celom rozsahu

ako vecne správny potvrdil“ a uložil mu povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov

konania.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že:

„Za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ...

právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... považuje sťažovateľ

to, že krajský súd v rozhodnutí o odvolaní nereagoval na jeho relevantné argumenty

uvádzané v odvolaní... právne názory krajského súdu... považuje za nesprávne. Odvolací

súd sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa, ale len poukázal na

správny záver prvostupňového súdu, hoci tento vôbec neriešil podstatu veci vyplývajúcu

z obsahu uplatneného nároku... Vôbec neprihliadol... na výsledky predchádzajúcich

súdnych konaní, v ktorých bola riešená protiprávnosť konania odporcu vo vzťahu k jeho

autorským právam... z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vôbec nevyplýva, podľa

akých právnych predpisov krajský súd vec posudzoval, ani akými skutkovými a právnymi

úvahami dospel k svojmu rozhodnutiu. Z tohto pohľadu je rozhodnutie tiež

nepreskúmateľné... Týmto ... rozhodnutím porušil krajský súd aj jeho základné právo na

výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa článku 43 ods. 1 ... a základného práva

vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 ... Súčasťou týchto práv sú aj autorské práva

výkonného umelca... Okrem osobnostných práv zahŕňa v sebe autorské právo aj majetkové

právo autora udeľovať súhlas na každé použitie diela a právo na primeranú odmenu za

použitie diela. Výkonom súdnej moci boli tieto jeho základné práva úplne popreté.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo I. Š. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 ..., základné

právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa článku 43 ods. 1 ..., základného

práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ... a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k.

zo dňa 28. januára 2010 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu... č. k. zo dňa 28. januára 2010 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný zaplatiť I. Š. trovy právneho zastúpenia...“.

II.

5. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomné „dôkazy“, z ktorých vzhľadom na

námietky a tvrdenia sťažovateľa (body 3 a 4) považuje ústavný súd za dôvodné oboznámiť

najmä rozsudok okresného súdu č. k. -247 zo 4. februára 2005, odvolanie

sťažovateľa z 13. júna 2005 a relevantné časti ich odôvodnení.

5.1 Okresný súd predmetným rozsudkom (zo 4. februára 2005) „konanie v časti

nahrávok..., všetky vydané v Kórey v roku 1993“ zastavil a „vo zvyšku návrh“ zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia po uvedení podstatných častí obžaloby, výsledkov

dokazovania výsluchom účastníkov a svedkyne, ako aj oboznámení listinných dôkazov

a citovaní na vec sa vzťahujúcich ustanovení v čase vzniku tvrdeného protiprávneho stavu

aktuálneho autorského zákona ( Autorský zákon a zákon, ktorým sa

mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov) okresný súd použil túto

argumentáciu:

„... Navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie sumy 1.800.000,- Sk odôvodnil tým, že ako

výkonnému umelcovi, ktorý sa podieľal na vytvorení umeleckého výkonu vznikol nárok

v tejto výške na primeranú odmenu za použitie umeleckého výkonu rozmnožovaním jeho

záznamov. Náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny titul neuplatnil.

Súd v zmysle citovaných ustanovení zákona a výsledkov dokazovania považoval

návrh za nedôvodný z nasledovných dôvodov.

Právo výkonného umelca sa viaže na šírenie záznamu umeleckého diela na základe

súhlasu výkonného umelca na jeho šírenie. Teda odmena výkonného umelca je podmienená

použitím umeleckého výkonu spôsobom upraveným s Autorskom zákone.

Ak tretia osoba použije umelecký výkon bez súhlasu výkonného umelca alebo iným

protiprávnym spôsobom dopúšťa sa konania, ktoré môže byť trestným činom (§ 152

) a v každom prípade takéto konanie zakladá nárok na náhradu škody,

ktorá výkonnému umelcovi vznikla, nezakladá však nárok na odmenu výkonného umelca.

Ak nastala situácia neoprávneného použitia diela súd má za to, že odmena

výkonnému umelcovi za toto použitie diela nepatrí tiež preto, že nebol daný právny dôvod

jeho použitia.

Navrhovateľ právny titul náhrady škody a vydania bezdôvodného obohatenia

neuplatnil.

Pretože súd je viazaný návrhmi účastníkov nemohol rozhodnúť o náhrade škody,

keďže navrhovateľ túto nevedel určiť ani preukázať. Pri preukázaní škody spočíva dôkazné

bremeno na účastníkovi. Z rovnakých dôvodov nemohol súd rozhodnúť ani o vydaní

bezdôvodného obohatenia, ktorého vznik navrhovateľ nevedel určiť ani preukázať.

Súd sa ďalej stotožnil s námietkou odporcu, že nie je pasívne legitimovaný nakoľko

šírenie zvukových záznamov je spôsobené činnosťou zahraničných vydavateľstiev

a prípadnú náhradu škody by musel uplatniť voči týmto porušovateľom jeho majetkového

práva výkonného umelca...“

5.2 Podstatou sťažovateľovej obrany prednesenej v odvolaní z 13. júna 2005 sú

najmä tieto jeho námietky a tvrdenia:

„... S citovaným rozsudkom nesúhlasím, nepovažujem ho za správny, ani spravodlivý.

Podľa môjho názoru súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd pri rozhodovaní neprihliadol na dôvody uplatnené v návrhu, rozhodol v rozpore so

zákonom a s dobrými mravmi... V tomto konaní uplatnil som voči odporcovi právo na

zaplatenie sumy 1,800.000,- Sk s príslušenstvom. Právnym dôvodom vzniku môjho nároku je

odmena výkonného umelca za požitie, šírenie a predaj diel, resp. náhrada prináležiaca mi

neoprávneným použitím, šírením a predajom týchto diel, t. j. bezdôvodné obohatenie

a náhrada mne vzniknutej škody.

Tento právny dôvod vzniku môjho nároku uviedol som súdu písomne v podaní zo dňa

18. 10. 2004 a tiež zo dňa 21. 05. 2004, 07. 09. 2004, 28. 03. 2003.

Konštatovanie súdu uvedené v odôvodnení rozsudku, že navrhovateľ náhradu škody

a bezdôvodné obohatenie v konaní neuplatnil, neobstojí. Toto konštatovanie považujem

v rozpore s mnou uvádzanými dôvodmi návrhu a uplatnenej sumy, ktoré súd v odôvodnení

použil zrejme iba pre jednoduchšie zdôvodnenie svojho rozhodnutia.

Naviac ja ako navrhovateľ nie som právnického vzdelania a mám za to, že nie som

povinný uviesť konkrétny paragraf zákonného predpisu, podľa ktorého svoj nárok

uplatňujem.

Výšku mnou uplatnenej sumy som súdu podrobne zdôvodnil v písomných podaniach.

Mám za to, že táto suma zodpovedá v plnom rozsahu aj ust. § 56 Autorského zákona,

podľa ktorého autorovi patrí právo na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného

obohatenia, pričom výšku bezdôvodného obohatenia u toho kto neoprávnene nakladal

s dielom bez toho, aby získal licenciu, predstavuje odmena, ktorá by za získanie takejto

licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného nakladania s licenciou...

S poukazom na vyššie uvedené dôvody považujem rozhodnutie I. stupňového súdu,

ktorým mi súd ako výkonnému umelcovi za diela nahrávané niekoľko desaťročí nepriznal

žiadne plnenie v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.

Žiadam preto, aby odvolací súd napadnuté odvolanie zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie.

Ak odvolací súd môjmu odvolaniu nevyhovie žiadam, aby súd pripustil možnosť

podania dovolania nakoľko ide rozhodnutie zásadného právneho významu...“

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 28. januára 2010.

III.A K namietanému porušeniu a dohovoru

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v postupe

krajského súdu v odvolacom konaní („... krajský súd... nereagoval na jeho argumenty

uvádzané v odvolaní“), v nedostatočnom odôvodnení jeho rozhodnutia a vyslovených

právnych názoroch, ktoré „považuje za nesprávne (z odôvodnenia rozhodnutia krajského

súdu vôbec nevyplýva, podľa akých právnych predpisov krajský súd postupoval, ani akými

skutkovými a právnymi úvahami dospel k svojmu rozhodnutiu... z tohto pohľadu je

rozhodnutie tiež nepreskúmateľné a nepresvedčivé“; pozri tiež bod 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2010 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení krajský súd okrem iného uviedol:

„Krajský súd... dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť,

pretože súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci dokazovanie v rozsahu dôkazných

návrhov účastníkov konania na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre

posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa ( ) a zhodnotením výsledkov

vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením , dospel k správnym

skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil i správne právne závery.

V prejednávanej veci navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal voči odporcovi po

úprave zaplatenia 1 800 000,- Sk ako odmeny výkonného umelca za použitie hudobných diel

na stvárnení ktorých sa podieľal v čase jeho pôsobenia v O. Podľa tvrdení v návrhu sa ako

člen orchestra podieľal na nahrávaní umeleckých výkonov pre slovenské vydavateľstvo O.

právneho predchodcu odporcu. Tieto nahrávky boli komerčne využívané na výrobu,

distribúciu a predaj rozmnožením prostredníctvom magnetofónových kaziet, LP a CD

platní. Na základe dohody zo dňa 11. 12. 1992 previedol odporca práva na šírenie

nahrávok umeleckých výkonov na spoločnosť V. s. a. bez obmedzenia s výnimkou územia

Slovenskej a Českej republiky: Tvrdil, že v dôsledku konania odporcu došlo k šíreniu

zvukových diel nahratých členmi O., k ich použitiu na výrobu, distribúciu a predaj

rozmnoženín. Povinnosť odporcu zdržať sa rozširovania nahrávok hudobných diel vyslovil

Mestský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 14. 10. 1994, do ktorého

zahrnul 67 hudobných diel, ako aj Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn.

zo dňa 16. 6. 1997 na základe ktorého bol zaviazaný zdržať sa rozširovania ďalších 53

hudobných diel. Ďalej tvrdil, že napriek uvedeným rozhodnutiam, zistil že v predajnej sieti

v zahraničí sa nachádzajú i nahrávky hudobných diel O., vydávané vo forme CD a MC

v pôvodnej dramaturgii alebo v kombinácii s inými nahrávkami, niektoré z nich boli

vydávané viackrát rôznymi vydavateľmi. Tiež tvrdil, že vzhľadom k tomu, že zo strany

odporcu došlo k odpredaju nahrávok hudobných diel, na ktorých sa podieľal prináleží mu

primeraná odmena za každé použitie jeho umeleckého výkonu.

V zmysle ust. ods. l sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na

preukázane svojich tvrdení. Úprava dokazovania v sporovom konaní tak vychádza zo

skutočností, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania

a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Je zrejmé, že pri

dokazovaní nie je súd odkázaný len na formálny návrh účastníka konania a môže vykonať aj

iné než účastníkom navrhované dôkazy. V tejto súvislosti však nemôže súd v sporovom

konaní, ktoré sa vyznačuje súkromnoprávnou povahou uplatňovaných nárokov, zasahovať

do rovného postavenia účastníkov konania tým, že by svojou vlastnou iniciatívou nahrádzal

povinnosť účastníkov konanie preukázať svoje tvrdenia v potrebnom rozsahu.

Navrhovateľ v konaní tvrdil, že odporca porušil jeho práva výkonného umelca a to

tým, že neoprávnene rozširoval nahrávky hudobných diel O., na ktorých sa podieľal. Na

preukázanie svojho tvrdenia predložil fotokópie obalov nahrávok hudobných diel na CD

nosičoch v predaji, zakúpených v obchodnej sieti, jednak v Nemecku, USA, Kanade,

Holandsku, ČR, v niektorých prípadoch doplnenými aj pokladničnými blokmi o mieste

a čase zakúpenia. V súvislosti s ohraničením časového obdobia, za ktoré si právo uplatňuje,

sa navrhovateľ vyjadril tak, že v danom konaní si nárok uplatňuje od roku 1994, konkrétne

odvodzuje nárok od rozsudku bývalého Mestského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa

14. 10. 1994, ktorý nadobudol právoplatnosť tým, že bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho

súdu SR, č .k. zo dňa 16. 11. 1995 (č. l. 117 spisu ).

Odporca popieral, že na použití hudobných diel v rozsahu uvedenom v návrhu sa

podieľal, popieral šírenie nahrávok na ktorých participoval navrhovateľ ako výkonný

umelec.

Dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá tvrdená

skutočnosť bola v konaní súdom uznaná za pravdivú. Správny je záver súdu prvého stupňa,

že navrhovateľ v konaní spoľahlivo nepreukázal skutočnosti, podľa ktorých je oprávnený

požadovať od odporcu odmenu za použitie všetkých tých nahrávok, ktoré uviedol v návrhu

zo dňa 24. 10. 1998 a jeho rozšírení zo dňa 8. 2. 1999. Z predložených kópií obalov

nevyplýva jednoznačne skutočnosť, že ide o nahrávky šírené odporcom. Nedá sa vylúčiť

nahrávky alebo rozmnoženiny mohli byť vydané na základe zaniknutých, prípadne neplatne

udelených sublicencií a to bez vedomia odporcu. Pre úspech navrhovateľa v konaní bolo

totiž nevyhnutné preukázať, že je to práve odporca, kto takýmto spôsobom koná, a to preto,

že navrhovateľ v návrhu označil odporcu ako toho účastníka, ktorý porušil jeho práva

výkonného umelca a to tým, že neoprávnene rozširoval nahrávky hudobných diel O., na

ktorých sa podieľal. Navrhovateľ však v tomto konaní okrem spomínaných obalov žiadny

dôkaz neprodukoval, t. j. neuniesol dôkazné bremeno, že odporca je povinný poskytnúť

navrhovateľovi odmenu za neoprávnené šírenie umeleckého výkonu.

Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom

uvedených.

Odvolací súd považoval za správny aj postup súdu prvého stupňa pri rozhodovaní

o výške náhrady trov konania, keď vychádzal pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny

z ust. , a vyhl. č. ...

So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( ).

Odporcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, vzniklo právo na náhradu trov

odvolacieho konania proti účastníkovi, ktorý úspešný nebol ( ods. l v spojení

s ods. l ). Odvolací súd priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho

konania...“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. januára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.B K namietanému porušeniu a

18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie „základného práva vlastniť majetok

podľa článku 20 ods. 1 a základné právo na výsledky tvorivej duševnej činnosti

podľa 43 ods. 1 “ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Tvrdil, že

k porušeniu týchto práv došlo „právoplatným zamietavým rozhodnutím krajského súdu“,

pretože „okrem osobnostných práv zahŕňa v sebe autorské právo aj majetkové právo autora

udeľovať súhlas na každé použitie diela a právo na primeranú odmenu za použitie diela.

Výkonom súdnej moci boli tieto jeho základné práva úplne popreté“ (pozri bod 3).

19. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a , ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva

podľa a tiež aj základného práva podľa (a aj ods. 4)

by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

20. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

IV.

21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010