Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 112/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. S., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 69/03

z 25. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2005 doručená sťažnosť Mgr. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že:

„Daňový úrad K. začal rozhodnutím zo dňa 19. 3. 2002, č. Gon,

exekučné konanie na uhradenie daňového nedoplatku sťažovateľky vo výške 702.032,- Sk

(slovom sedemstodvatisíctridsaťdva korún slovenských).

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie na Daňové riaditeľstvo SR,

pracovisko K. ako odvolací orgán.(....)

Dňa 26. 4. 2002 na základe vykonaného šetrenia Daňový úrad K. vydal rozhodnutie

č. /Har, v ktorom čiastočne vyhovel odvolaniu sťažovateľky a to tak, že

zastavil daňovú exekúciu na sumu 2 000,- Sk, t. j. pokutu v uvedenej výške, nakoľko pri

doručovaní rozhodnutia o pokute došlo k pochybeniu zo strany správcu dane.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že nie je to prvý prípad, kedy došlo

pri doručovaní k pochybeniu správcu dane (okrem iného doručenie dražobnej vyhlášky

dva roky po dražbe). V ďalšom správca dane uviedol, že daňová exekúcia vo výške

700.032,- Sk pokračuje.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom ako odvolací

orgán rozhodovalo Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K.

Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K. rozhodnutie vydané Daňovým úradom K.

č. /Har potvrdilo svojím rozhodnutím č. j. VI/2300/1168/4743/2002 zo

dňa 9. 9. 2003.

Sťažovateľka podala dňa 6. 11. 2002 návrh na začatie konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K. na Najvyšší súd Slovenskej

republiky, v ktorom žiadala zrušiť rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, pracovisko K. č. j.

VI/2300/1168/4743/2002 zo dňa 9. 9. 2003 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zamietol žalobu

sťažovateľky proti Daňovému riaditeľstvu SR pracovisko K. o preskúmanie jeho

rozhodnutia č. j. VI/2300/1168/4743/2002 zo dňa 9. 9. 2003.(...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zo dňa

25. 5. 2004, ktorý bol doručený sťažovateľke dňa 15. 11. 2004, potvrdil rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 4. 2003. č. k. -35.(...)

S poukazom na skutkový stav bolo podľa názoru sťažovateľky postupom

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 5. 2004 vo veci

sp. zn. Sž-o-NS 69/03 porušené jej základné právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 ods.

1 a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené

v .

Porušovateľ v odôvodnení rozsudku sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 uvádza,

že ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (t. j. Najvyššieho

súdu SR) vo veci sp. zn. a konanie, ktoré mu predchádzalo (...).

Porušenie svojho práva vlastniť majetok a tento užívať vidí sťažovateľka v tom

že napadnuté rozhodnutie súdu jej znemožnilo užívanie majetku v jej vlastníctve.

Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že jej právo na spravodlivé súdne konanie

napadnutý súd porušil tým, že sa pri svojom rozhodovaní neriadil všetkými právnymi

predpismi vzťahujúcimi sa na danú vec a nebral na zreteľ skutočnosti ňou uvádzané.

Podľa sťažovateľky bolo vyššie uvedeným dostatočne preukázané, že medzi postupom

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 5. 2004 vo veci

sp. zn. Sž-o-NS 69/03 a porušením jej základného práva vlastniť majetok zakotveného

v a základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotveného v je príčinná súvislosť.(...)“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. 5. 2004 sp. zn. Sž-o-NS 69/03

porušil základné právo sťažovateľky vlastniť majetok a nakladať s ním podľa čl. 20 ods. 1

.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v právnej veci sp. zn.: Sž-o-NS 69/03

a rozsudkom č. k.: Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 porušil základné právo sťažovateľky na

súdnu a inú právnu ochranu podľa .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k.: Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 vo veci sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zrušuje a vracia vec na

ďalšie konanie.“

I keď sťažnosť bola pomerne rozsiahla, dôvody, pre ktoré sťažovateľka namietala

porušenie svojich základných práv podľa a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Sž-o-NS 69/03, neboli jasne a dostatočne

odôvodnené podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Preto ústavný

súd 2. februára 2005 vyzval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti. Sťažovateľka doplnila

svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 21. februára 2005, v ktorom okrem

iného uviedla:

«V konaní pred porušovateľom sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho

vlastníckeho práva k peniazom, ktoré jej vzhľadom na priebeh dražby predmetnej

nehnuteľnosti patria.

S poukazom na skutočnosti uvedené v sťažnosti, týkajúce sa spornej dražby

nehnuteľnosti patriacej sťažovateľke a jej manželovi, má sťažovateľka za to,

že u príslušného správcu dane nemá daňový nedoplatok, ale naopak, daňový preplatok.

Daný daňový preplatok pritom postačuje na uspokojenie prípadného nedoplatku

sťažovateľky na dani, v správcom dane uplatnenej výške 700.032,- Sk.

S poukazom na uvedené, sťažovateľka smerovala svoju argumentáciu v konaní o ňou

podanej správnej žalobe pred porušovateľom. Porušovateľ sa však nezaoberal

argumentáciou sťažovateľky dôsledne, v dôsledku čoho jej nebola poskytnutá ochrana

jej práv v zmysle zákona.

Sťažovateľka tu poukazuje na argumentáciu Najvyššieho súdu SR v odôvodnení

rozsudku zo dňa 24. apríla 2003, sp. zn.: , kde sa okrem iného, uvádza: „...

Podľa rozhodnutia Daňového úradu K. č. /Kris z 13. 2. 2001 žalobkyni

nebolo vyhovené žiadosti o vrátenie daňového preplatku v sume 7.450.571 Sk s tým, že

takýto preplatok neexistuje. Toto rozhodnutie týkajúce sa nároku daňovníka, o ktorom sa

rozhoduje osobitne ( ) žalovaný rozhodnutím

č. VI/2500/854/3677/2001 zo dňa 6. 7. 2001 potvrdil. Za tohto stavu nie sú splnené

podmienky ( ) k tomu, aby súd posúdil zákonnosť tohto rozhodnutia, ako

prv urobeného, o ktoré sa napadnuté rozhodnutie žalovaného opiera. Žalobkyňa mala totiž

právnu možnosť domáhať sa jeho súdneho preskúmania a zrušenia. Keď sa tak nestalo

a rozhodnutie nebolo zrušené, súd v tomto konaní musí z neho vychádzať. Teda mať za to,

že ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobkyne o vrátenie preplatku,

t. j. ku dňu 13. 2. 2001 žiaden preplatok na dani nemala...“ (str.4).

Uvedená argumentácia Najvyššieho súdu SR je podľa sťažovateľky účelová

a nemôže „ospravedlniť“ nedostatočné zistenie skutkového stavu Najvyšším súdom SR

v konaní, kde by mal byť nestranný a nezávislý súd garantom zabezpečenia zákonnosti pri

preskúmavaní rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Výhrada Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľka nevyužila možnosť brániť sa proti

rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o vrátenie daňového preplatku, cestou

správnej žaloby na súde, čím sťažovateľka, podľa názoru Najvyššieho súdu SR

odvolávajúceho sa na ustanovenie , prišla o možnosť domáhať sa svojich

práv k daňovému preplatku na súde, je neopodstatnená.

Je pravdou, že sťažovateľka sa nedomáhala preskúmania rozhodnutia o zamietnutí

jej žiadosti o vrátenie daňového preplatku správnou žalobou. Využila však iný prostriedok,

ktorým právny poriadok umožňuje domôcť sa nápravy nesprávneho rozhodnutia správneho

orgánu. Postup a rozhodnutia príslušných daňových orgánov (Daňového úradu K.

a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko K.), boli na základe podnetu

sťažovateľky zo dňa 10. 07. 2000, adresovaného Ministerstvu financií Slovenskej republiky,

predmetom preskúmavania v rámci osobitného postupu, a to mimo odvolacieho konania.

(...)

Podľa sťažovateľky boli splnené podmienky na to, aby Najvyšší súd SR preskúmal

aj prv urobené rozhodnutia, t. j. rozhodnutia správcu dane a jeho odvolacieho orgánu. (...)

Ak by Najvyšší súd SR bol preskúmal prv urobené rozhodnutia, t. j. rozhodnutia

správcu dane a jeho odvolacieho orgánu, zistil by, že preplatok na dani existuje, nakoľko

rozhodnutie o rozvrhu je absolútne neplatným právnym úkonom, ako na to poukazuje

sťažovateľka v sťažnosti.(...)».

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,

pracovisko K., rozhodnutím sp. zn. VI/2300/1168/4743/2002 z 9. septembra 2003 potvrdilo

rozhodnutie Daňového úradu K. sp. zn. /Har, ktorým sa čiastočne

vyhovelo odvolaniu sťažovateľky a daňová exekúcia na sumu 2 000 Sk bola zastavená

s tým, že vo zvyšku na vymoženie sumy 700 032 Sk daňová exekúcia pokračovala. Na

základe tohto rozhodnutia podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu, ktorú najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2003

zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 tak, že prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až 51 ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo

základné práva a slobody ().

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky

v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,

a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výklad legislatívneho textu právnej normy

a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ( ).

1. Z obsahu časti sťažnosti vyplýva, že „porušenie svojho práva vlastniť majetok

a tento užívať vidí sťažovateľka v tom, že napadnuté rozhodnutie súdu jej znemožnilo

užívanie majetku v jej vlastníctve“.

Ústavný súd poukazuje najmä na to, že subjektom, ktorému sa priznáva ochrana

podľa ods. l , je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad ustanovenia

bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru

(o vyslovenie ktorého sa sťažovateľka pred ústavným súdom domáha), že rozhodnutím

najvyššieho súdu by malo byť porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok

podľa . Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája

2004 preskúmavajúce legitímnosť daňovej exekúcie v odvolacom konaní nie je

rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať za následok porušenie

základného práva sťažovateľky podľa . Toto rozhodnutie nemožno

považovať za nesúladné s . Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu

nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka namietala porušenie vlastníckeho práva

takým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti

so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa .

Príčinnú súvislosť tvrdí sťažovateľka iba z dôvodu, že nebola úspešná v spore

o preskúmanie rozhodnutia vo veci daňovej exekúcie, jej tvrdenie však takúto súvislosť

nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávaním svojich ústavne vymedzených

kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do základných práv podľa čl. 20

ods. 1 .

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho

súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného základného

práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho

súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale

rozhodnutie bolo náležito odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že súc si vedomý svojej

viazanosti návrhom a jeho petitom ( ) nepreskúmaval

(a ani nemohol) rozhodnutia daňových orgánov, pretože sťažnosť smerovala iba proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľky je to, že rozhodnutím najvyššieho súdu

bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

tým, že najvyšší súd ako odvolací súd sa „pri svojom rozhodovaní neriadil všetkými

právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na danú vec a nebral na zreteľ skutočnosti ňou

uvádzané“, a podľa jej názoru boli splnené podmienky na to, aby preskúmal aj rozhodnutia

správcu dane a jeho odvolacieho orgánu. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva

vidí i v tom, že najvyšší súd sa nezaoberal dôsledne jej argumentáciou uvedenou v odvolaní.

Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu i v tejto časti sťažnosti namieta porušenie

svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie je

v príčinnej súvislosti s porušením týchto práv.

Ustanovením sa zaručuje ochrana viacerých záujmov,

predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, aby

ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľky však nešlo o takýto prípad majúci za následok porušenie

základných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo

v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky.

Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným

procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.

Preto ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 v naznačenom smere a zistil, že

odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy najvyšší

súd oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval

a prečo nevykonal i ďalšie dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd správne

posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, a preto uzavrel,

že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného

práva sťažovateľky podľa nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných

princípov konania pred týmto súdom, ako ani že by závery najvyššieho súdu boli svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len

dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom

pre sťažovateľku, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa .

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu a inú právnu ochranu.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľkou

označeného právoplatného rozhodnutia vyplýva z a prichádzalo by

do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej

základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005