Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1845 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1938)IV. ÚS 112/05
PDF · 231.21 KB
No categories available
IV. ÚS 112/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. S., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 69/03
z 25. mája 2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2005 doručená sťažnosť Mgr. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že:
„Daňový úrad K. začal rozhodnutím zo dňa 19. 3. 2002, č. 696/2300/41738/02 Gon,
exekučné konanie na uhradenie daňového nedoplatku sťažovateľky vo výške 702.032,- Sk
(slovom sedemstodvatisíctridsaťdva korún slovenských).
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie na Daňové riaditeľstvo SR,
pracovisko K. ako odvolací orgán.(....)
Dňa 26. 4. 2002 na základe vykonaného šetrenia Daňový úrad K. vydal rozhodnutie
č. 696/2300/53544/02/Har, v ktorom čiastočne vyhovel odvolaniu sťažovateľky a to tak, že
zastavil daňovú exekúciu na sumu 2 000,- Sk, t. j. pokutu v uvedenej výške, nakoľko pri
doručovaní rozhodnutia o pokute došlo k pochybeniu zo strany správcu dane.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že nie je to prvý prípad, kedy došlo
pri doručovaní k pochybeniu správcu dane (okrem iného doručenie dražobnej vyhlášky
dva roky po dražbe). V ďalšom správca dane uviedol, že daňová exekúcia vo výške
700.032,- Sk pokračuje.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom ako odvolací
orgán rozhodovalo Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K.
Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K. rozhodnutie vydané Daňovým úradom K.
č. 696/2300/53544/02/Har potvrdilo svojím rozhodnutím č. j. VI/2300/1168/4743/2002 zo
dňa 9. 9. 2003.
Sťažovateľka podala dňa 6. 11. 2002 návrh na začatie konania o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K. na Najvyšší súd Slovenskej
republiky, v ktorom žiadala zrušiť rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, pracovisko K. č. j.
VI/2300/1168/4743/2002 zo dňa 9. 9. 2003 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 Sž 154/02 zamietol žalobu
sťažovateľky proti Daňovému riaditeľstvu SR pracovisko K. o preskúmanie jeho
rozhodnutia č. j. VI/2300/1168/4743/2002 zo dňa 9. 9. 2003.(...)
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zo dňa
25. 5. 2004, ktorý bol doručený sťažovateľke dňa 15. 11. 2004, potvrdil rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 4. 2003. č. k. 4 Sž 154/02-35.(...)
S poukazom na skutkový stav bolo podľa názoru sťažovateľky postupom
a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 5. 2004 vo veci
sp. zn. Sž-o-NS 69/03 porušené jej základné právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Porušovateľ v odôvodnení rozsudku sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 uvádza,
že ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (t. j. Najvyššieho
súdu SR) vo veci sp. zn. 4 Sž 154/02 a konanie, ktoré mu predchádzalo (...).
Porušenie svojho práva vlastniť majetok a tento užívať vidí sťažovateľka v tom
že napadnuté rozhodnutie súdu jej znemožnilo užívanie majetku v jej vlastníctve.
Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že jej právo na spravodlivé súdne konanie
napadnutý súd porušil tým, že sa pri svojom rozhodovaní neriadil všetkými právnymi
predpismi vzťahujúcimi sa na danú vec a nebral na zreteľ skutočnosti ňou uvádzané.
Podľa sťažovateľky bolo vyššie uvedeným dostatočne preukázané, že medzi postupom
a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 5. 2004 vo veci
sp. zn. Sž-o-NS 69/03 a porušením jej základného práva vlastniť majetok zakotveného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je príčinná súvislosť.(...)“
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. 5. 2004 sp. zn. Sž-o-NS 69/03
porušil základné právo sťažovateľky vlastniť majetok a nakladať s ním podľa čl. 20 ods. 1
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v právnej veci sp. zn.: Sž-o-NS 69/03
a rozsudkom č. k.: Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 porušil základné právo sťažovateľky na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k.: Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 vo veci sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zrušuje a vracia vec na
ďalšie konanie.“
I keď sťažnosť bola pomerne rozsiahla, dôvody, pre ktoré sťažovateľka namietala
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Sž-o-NS 69/03, neboli jasne a dostatočne
odôvodnené podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Preto ústavný
súd 2. februára 2005 vyzval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti. Sťažovateľka doplnila
svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 21. februára 2005, v ktorom okrem
iného uviedla:
«V konaní pred porušovateľom sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho
vlastníckeho práva k peniazom, ktoré jej vzhľadom na priebeh dražby predmetnej
nehnuteľnosti patria.
S poukazom na skutočnosti uvedené v sťažnosti, týkajúce sa spornej dražby
nehnuteľnosti patriacej sťažovateľke a jej manželovi, má sťažovateľka za to,
že u príslušného správcu dane nemá daňový nedoplatok, ale naopak, daňový preplatok.
Daný daňový preplatok pritom postačuje na uspokojenie prípadného nedoplatku
sťažovateľky na dani, v správcom dane uplatnenej výške 700.032,- Sk.
S poukazom na uvedené, sťažovateľka smerovala svoju argumentáciu v konaní o ňou
podanej správnej žalobe pred porušovateľom. Porušovateľ sa však nezaoberal
argumentáciou sťažovateľky dôsledne, v dôsledku čoho jej nebola poskytnutá ochrana
jej práv v zmysle zákona.
Sťažovateľka tu poukazuje na argumentáciu Najvyššieho súdu SR v odôvodnení
rozsudku zo dňa 24. apríla 2003, sp. zn.: 4 Sž 154/02, kde sa okrem iného, uvádza: „...
Podľa rozhodnutia Daňového úradu K. č. 696/210/10787/01/Kris z 13. 2. 2001 žalobkyni
nebolo vyhovené žiadosti o vrátenie daňového preplatku v sume 7.450.571 Sk s tým, že
takýto preplatok neexistuje. Toto rozhodnutie týkajúce sa nároku daňovníka, o ktorom sa
rozhoduje osobitne (§ 63 zák. č. 511/1992 Zb.) žalovaný rozhodnutím
č. VI/2500/854/3677/2001 zo dňa 6. 7. 2001 potvrdil. Za tohto stavu nie sú splnené
podmienky (§ 245 ods.1 OSP) k tomu, aby súd posúdil zákonnosť tohto rozhodnutia, ako
prv urobeného, o ktoré sa napadnuté rozhodnutie žalovaného opiera. Žalobkyňa mala totiž
právnu možnosť domáhať sa jeho súdneho preskúmania a zrušenia. Keď sa tak nestalo
a rozhodnutie nebolo zrušené, súd v tomto konaní musí z neho vychádzať. Teda mať za to,
že ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobkyne o vrátenie preplatku,
t. j. ku dňu 13. 2. 2001 žiaden preplatok na dani nemala...“ (str.4).
Uvedená argumentácia Najvyššieho súdu SR je podľa sťažovateľky účelová
a nemôže „ospravedlniť“ nedostatočné zistenie skutkového stavu Najvyšším súdom SR
v konaní, kde by mal byť nestranný a nezávislý súd garantom zabezpečenia zákonnosti pri
preskúmavaní rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.
Výhrada Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľka nevyužila možnosť brániť sa proti
rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o vrátenie daňového preplatku, cestou
správnej žaloby na súde, čím sťažovateľka, podľa názoru Najvyššieho súdu SR
odvolávajúceho sa na ustanovenie § 245 ods.1 OSP, prišla o možnosť domáhať sa svojich
práv k daňovému preplatku na súde, je neopodstatnená.
Je pravdou, že sťažovateľka sa nedomáhala preskúmania rozhodnutia o zamietnutí
jej žiadosti o vrátenie daňového preplatku správnou žalobou. Využila však iný prostriedok,
ktorým právny poriadok umožňuje domôcť sa nápravy nesprávneho rozhodnutia správneho
orgánu. Postup a rozhodnutia príslušných daňových orgánov (Daňového úradu K.
a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko K.), boli na základe podnetu
sťažovateľky zo dňa 10. 07. 2000, adresovaného Ministerstvu financií Slovenskej republiky,
predmetom preskúmavania v rámci osobitného postupu, a to mimo odvolacieho konania.
(...)
Podľa sťažovateľky boli splnené podmienky na to, aby Najvyšší súd SR preskúmal
aj prv urobené rozhodnutia, t. j. rozhodnutia správcu dane a jeho odvolacieho orgánu. (...)
Ak by Najvyšší súd SR bol preskúmal prv urobené rozhodnutia, t. j. rozhodnutia
správcu dane a jeho odvolacieho orgánu, zistil by, že preplatok na dani existuje, nakoľko
rozhodnutie o rozvrhu je absolútne neplatným právnym úkonom, ako na to poukazuje
sťažovateľka v sťažnosti.(...)».
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
pracovisko K., rozhodnutím sp. zn. VI/2300/1168/4743/2002 z 9. septembra 2003 potvrdilo
rozhodnutie Daňového úradu K. sp. zn. 696/2300/53544/02/Har, ktorým sa čiastočne
vyhovelo odvolaniu sťažovateľky a daňová exekúcia na sumu 2 000 Sk bola zastavená
s tým, že vo zvyšku na vymoženie sumy 700 032 Sk daňová exekúcia pokračovala. Na
základe tohto rozhodnutia podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu, ktorú najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž 154/02 z 24. apríla 2003
zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 tak, že prvostupňové
rozhodnutie potvrdil.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,
ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo
základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).
Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky
v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,
a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výklad legislatívneho textu právnej normy
a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
1. Z obsahu časti sťažnosti vyplýva, že „porušenie svojho práva vlastniť majetok
a tento užívať vidí sťažovateľka v tom, že napadnuté rozhodnutie súdu jej znemožnilo
užívanie majetku v jej vlastníctve“.
Ústavný súd poukazuje najmä na to, že subjektom, ktorému sa priznáva ochrana
podľa čl. 20 ods. l ústavy, je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad ustanovenia
čl. 20 ods. 1 ústavy bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru
(o vyslovenie ktorého sa sťažovateľka pred ústavným súdom domáha), že rozhodnutím
najvyššieho súdu by malo byť porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája
2004 preskúmavajúce legitímnosť daňovej exekúcie v odvolacom konaní nie je
rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať za následok porušenie
základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Toto rozhodnutie nemožno
považovať za nesúladné s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu
nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka namietala porušenie vlastníckeho práva
takým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti
so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Príčinnú súvislosť tvrdí sťažovateľka iba z dôvodu, že nebola úspešná v spore
o preskúmanie rozhodnutia vo veci daňovej exekúcie, jej tvrdenie však takúto súvislosť
nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávaním svojich ústavne vymedzených
kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do základných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho
súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného základného
práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho
súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.
Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale
rozhodnutie bolo náležito odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že súc si vedomý svojej
viazanosti návrhom a jeho petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nepreskúmaval
(a ani nemohol) rozhodnutia daňových orgánov, pretože sťažnosť smerovala iba proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľky je to, že rozhodnutím najvyššieho súdu
bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
tým, že najvyšší súd ako odvolací súd sa „pri svojom rozhodovaní neriadil všetkými
právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na danú vec a nebral na zreteľ skutočnosti ňou
uvádzané“, a podľa jej názoru boli splnené podmienky na to, aby preskúmal aj rozhodnutia
správcu dane a jeho odvolacieho orgánu. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva
vidí i v tom, že najvyšší súd sa nezaoberal dôsledne jej argumentáciou uvedenou v odvolaní.
Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu i v tejto časti sťažnosti namieta porušenie
svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie je
v príčinnej súvislosti s porušením týchto práv.
Ustanovením čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov,
predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by
všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, aby
ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
V prípade sťažovateľky však nešlo o takýto prípad majúci za následok porušenie
základných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo
v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky.
Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným.
Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným
procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.
Preto ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 v naznačenom smere a zistil, že
odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy najvyšší
súd oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval
a prečo nevykonal i ďalšie dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd správne
posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, a preto uzavrel,
že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných
princípov konania pred týmto súdom, ako ani že by závery najvyššieho súdu boli svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len
dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom
pre sťažovateľku, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu a inú právnu ochranu.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľkou
označeného právoplatného rozhodnutia vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by
do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej
základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2005