Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 230 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (235)II. ÚS 8/01
PDF · 217.03 KB
No categories available
II. ÚS 8/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 8/01-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2001 v senáte
zloženom z predsedu senátu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána
Klučku prerokoval podnet J. O., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., bytom K.,
vo veci porušenia jeho základných práv zakotvených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaniach vedených pod sp.
zn. S Nc 2/00 a S 10/00a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo J. O. zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. S Nc 2/00
a S 10/00 p o r u š e n é n e b o l o.
2. Základné právo J. O. zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. S Nc 2/00
a S 10/00 p o r u š e n é b o l o.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. októbra
2000 doručené podanie J. O., bytom B., prechodne S. N. V. (ďalej len „navrhovateľ“),
ktorým žiadal o preskúmanie porušenia jeho ústavných a ľudských práv a o to, či nejde
o zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Navrhovateľ 17. júla 2000 podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) návrh na vyplatenie sociálnych dávok a návrh podľa § 75 Občianskeho súdneho
poriadku na predbežné opatrenie v súvislosti s vyplácaním sociálnych dávok proti
odporcovi – Okresnému úradu Bratislava I. Keďže okresný súd do 30 dní o predbežnom
opatrení nerozhodol, navrhovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy
v uvedenej veci. Na túto sťažnosť navrhovateľ nedostal odpoveď. Domnieva sa, že
(ne)konaním okresného súdu boli porušené jeho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Na výzvu ústavného súdu navrhovateľ označil čísla konaní, a to S Nc 2/00 a S 10/00
(veci boli pridelené podľa navrhovateľa až koncom novembra 2000). Súčasne požiadal
s odvolaním sa na čl. 47 ods. 2 ústavy a § 30 Občianskeho súdneho poriadku o právnu
pomoc. Ústavný súd posúdil túto žiadosť ako žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2001 ustanovil J. O. za
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vo veci porušenia jeho základných práv
upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy advokáta JUDr. V. K. so sídlom v K., čím
boli splnené všetky náležitosti podania ustanovené v § 20 ods. 1 a zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa
dôvody na odmietnutie podnetu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol
o prijatí podnetu na ďalšie konanie.
II.
Po prijatí podnetu navrhovateľa na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 20. februára
2001 požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k podnetu, o zaslanie spisov do 10 dní
od doručenia výzvy a o vyjadrenie ku konaniu ústneho pojednávania. Rovnaká výzva na
vyjadrenie ku konaniu ústneho pojednávania bola zaslaná navrhovateľovi.
Navrhovateľ odpoveďou na výzvu z 27. februára 2001 oznámil ústavnému súdu, že
netrvá na tom, aby sa o prijatom podnete konalo ústne pojednávanie.
Vyjadrenie predsedu okresného súdu k podnetu navrhovateľa bolo doručené
ústavnému súdu 19. marca 2001, jeden zo spisov, vedený pod sp. zn. S 10/00, bol doručený
ústavnému súdu 23. marca 2001 s tým, že ďalší spis sa nachádza na Krajskom súde
v Bratislave. Súčasne sa predseda okresného súdu vyjadril, že netrvá na ústnom
pojednávaní predmetného podnetu.
Ústavný súd v nadväznosti na to 27. apríla 2001 vyzval predsedníčku Krajského
súdu v Bratislave na predloženie spisu vedeného pod sp. zn. S Nc 2/00, ktorý bol doručený
ústavnému súdu 7. júna 2001.
Čo sa týka vyjadrenia okresného súdu, tento nespochybnil doručenie návrhov
navrhovateľa okresnému súdu 17. júla 2000. Nesúhlasí však s tým, že napadnuté návrhy
neboli pridelené zákonnému sudcovi, o čom svedčí podľa predsedu okresného súdu aj
odtlačok lustračnej pečiatky. Návrhy boli riadne opatrené spisovou značkou (S 10/00
a S Nc 2/00) s určením zákonného sudcu, ktorý 16. augusta 2000 utrpel úraz s následnou
práceneschopnosťou do 22. septembra 2000. Predseda okresného súdu v spojitosti
s namietanou dĺžkou konania argumentuje aj naliehavejšími podaniami, ako sú podania
navrhovateľa, a administratívnym omylom, v dôsledku ktorého bol návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zapísaný do súdneho oddelenia S Nc, a preto zákonný sudca ani
nepredpokladal, že by mohol byť takýto návrh navrhovateľa do spisovej agendy oddelenia
S Nc zapísaný; súčasne však konštatuje, že o návrhu navrhovateľa na nariadenie
predbežného opatrenia nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Po zhodnotení pracovného
zaťaženia zákonného sudcu došlo k zmene zákonnej sudkyne súdneho oddelenia „S, S Nc“,
a teda aj k zmene zákonného sudcu vo veci vedenej pod sp. zn. S 10/00. Aj zákonná
sudkyňa bola od pridelenia veci viac dní neprítomná na pracovisku z dôvodu čerpania
dovolenky a práceneschopnosti (spolu ca 37 dní).
Podľa platného rozvrhu práce sa podľa predsedu okresného súdu jednotlivé žaloby
a návrhy vybavujú podľa poradia, v akom boli súdu doručené. Už dlhú dobu pretrvávajúci
nedostatok sudcov spôsobuje nutnosť kumulovania rôznych súdnych agend jednotlivým
sudcom. Táto skutočnosť v konečnom dôsledku má za následok, že konkrétny sudca pri
vybavovaní jemu pridelených vecí nemá objektívne možnosť vybavovať veci v lehotách,
ktoré by boli optimálnymi aj z pohľadu účastníkov konania.
Zo spisu vedeného pod sp. zn. S Nc 2/00 vo veci návrhu na vydanie predbežného
opatrenia podľa § 75 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na vyplácanie sociálnych dávok
navrhovateľovi vyplýva, že návrh v predmetnej veci bol doručený okresnému súdu 17. júla
2000. Okresný súd návrh navrhovateľa svojím uznesením S Nc 2/00 z 15. decembra 2000
zamietol a poučil účastníkov o možnosti podať odvolanie do 15 dní od doručenia tohto
uznesenia. Navrhovateľ využil toto svoje právo a 4. januára 2001 doručil okresnému súdu
odvolanie voči vyššie uvedenému uzneseniu.
Okresný súd 15. januára 2001 predložil vec na rozhodnutie Krajskému súdu
v Bratislave, kde v dôsledku sporov o funkčnú príslušnosť bola 10. apríla 2001 vec
predložená podpredsedníčke súdu na zaujatie stanoviska, či vec patrí do oddelenia „S“ (24
S 26/01), alebo oddelenia „Co“ (19 Co 129/01). O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
sa na Krajskom súde v Bratislave rozhodlo uznesením č. k. 19 Co 129/01-23 z 30. apríla
2001, ktorým bolo uznesenie prvostupňového súdu potvrdené s tým, že proti tomuto
uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Zo spisu ani z prípisu Krajského súdu v Bratislave nevyplýva, že by toto rozhodnutie
bolo už doručené účastníkom .
Zo spisu vedeného pod sp. zn. S 10/00 vo veci návrhu na vyplatenie sociálnych
dávok doručeného okresnému súdu 17. júla 2000, ktorým sa navrhovateľ domáha vydania
rozsudku okresného súdu, ktorým sa „zrušuje rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave
č. soc. 2000/1209/SZF (pozn. z 22. júna 2000) a zaväzuje Okresný úrad Bratislava I, odbor
sociálnych vecí, naďalej vyplácať sociálne dávky...“.
Okresný súd 15. decembra 2000 vyzval navrhovateľa, aby mu oznámil v lehote 10
dní, či ide vo veci o sporové konanie a ak áno, o aké zákonné ustanovenie sa opiera, alebo či
sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.
Navrhovateľ v nadväznosti na výzvy zareagoval tým, že podľa neho ide o spor,
keďže mu Okresný úrad Bratislava I podľa neho protizákonne pozastavil sociálne dávky,
a súčasne požiadal okresný súd o ustanovenie zástupcu pre toto konanie, pretože sa
nazdáva, že ide o komplikovanú záležitosť, najmä po právnej stránke.
Okresný súd s výnimkou jedného úradného záznamu z 24. januára 2001 o nahliadnutí
navrhovateľa do spisu žiaden úkon neurobil a svojím uznesením z 20. februára 2001
vyslovil svoju vecnú a miestnu nepríslušnosť s oznámením, že po právoplatnosti tohto
uznesenia bude vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Súčasne poučil navrhovateľa o možnosti podať proti tomuto rozhodnutiu
odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Zo spisu nevyplýva, že by sa navrhovateľ
alebo žalovaný odvolali.
III.
Navrhovateľ sa svojím podnetom domáha vyslovenia porušenia jeho základného
práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. S Nc 2/00 a S 10/00.
1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „každý sa môže domáhať svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde...“
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).
V prípade navrhovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale o nekonanie súdu
s rizikom dopustenia sa takých prieťahov v konaní, ktoré v konečnom dôsledku môžu
znamenať porušenie základných práv navrhovateľa upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 4/94), resp. že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom procese (I. ÚS 4/94). To znamená, že aj zamietnutie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia napĺňa (aj keď negatívnym spôsobom) obsah práva upraveného
Je zrejmé, že okresný súd neodmietol zaoberať sa návrhmi navrhovateľa z iných ako
zákonom ustanovených dôvodov, o čom svedčia aj prijaté rozhodnutia. Vzhľadom na tieto
skutočnosti ústavný súd rozhodol, že ústavné právo navrhovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1
ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. S Nc 2/00 a S 10/00
nebolo porušené.
2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...“
Predpokladom výkonu práv uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy je uplatnenie práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že sa navrhovateľ (oprávnený subjekt)
domáha zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a súd na základe jeho návrhu na začatie konania (žaloby) začne aj konať (I. ÚS 20/97).
Tento predpoklad navrhovateľ spĺňa.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
súdnej alebo inej právnej ochrany. Len prerokovaním veci sa právna neistota osoby
neodstráni. Právnu istotu vytvára až právoplatné rozhodnutie. Preto na realizáciu ústavného
práva podľa čl. 48 ods. 2 nestačí iba konanie a prejednávanie veci bez meritórneho
rozhodnutia (I. ÚS 47/96). K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím (I. ÚS 10/98).
Rozhodovanie o zákonnosti rozhodnutia a nároku na sociálne dávky a s ním spojené
jeho ďalšie poskytovanie, resp. neposkytovanie významnou mierou zasahuje do
zabezpečovania životných potrieb účastníka konania, prípadne aj ďalších osôb odkázaných
na jeho výživu, a preto stav neistoty ohľadom ďalšieho vyplácania, resp. nevyplácania
týchto dávok negatívne ovplyvňuje sociálne a životné podmienky každej fyzickej osoby,
ktorá sa v tomto stave neistoty nachádza.
Ústava nezaručuje osobám (účastníkom konania) právo na konanie bez akýchkoľvek
prieťahov; Oprávnená osoba (účastník konania) má zaručené právo na taký postup štátneho
orgánu, ktorý je zbavený zbytočných prieťahov. Ústavný súd vždy skúma, ako sa
v okolnostiach konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (I. ÚS 17/99).
Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.
Obvykle neexistuje časová hranica, ktorej uplynutím môže mať postup súdu povahu
prieťahov v konaní. Výnimkou z tohto pravidla sú konania, v ktorých ústava alebo zákon
ustanovuje lehotu na rozhodnutie (II. ÚS 64/99).
Pri hodnotení, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahov v konaní, a teda
k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, sa zohľadňujú tri základné kritériá, ktorými sú:
a) právna a faktická zložitosť veci,
b) správanie sa účastníka súdneho konania
c) postup súdu
A. Predmetom konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. S Nc 2/00 bol návrh na
vydanie predbežného opatrenia na vyplácanie sociálnych dávok.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozhodol, že rozhodovanie
a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovať za
súčasť práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 46/00), čím je splnený
základný predpoklad pre rozhodovanie o zbytočných prieťahoch v konaní v súvislosti
s konaním a rozhodnutím o predbežnom opatrení. V tejto súvislosti ústavný súd už
rozhodol, že „ak súd neurobí úkon v zákonom stanovenej lehote, svojou nečinnosťou alebo
nedostatočne urýchlenou činnosťou sa dopustí zbytočného prieťahu, ktorý má povahu
porušovania práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 33/99).
Podľa § 75 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku: „O predbežnom opatrení rozhodne
súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné
opatrenie.“
Návrh na predbežné opatrenie doručil navrhovateľ okresnému súdu 17. júla 2000.
Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu lehota na rozhodnutie o tomto návrhu uplynula
16. augusta 2000. Okresný súd rozhodol o predbežnom opatrení po uplynutí zákonom
ustanovenej 30-dňovej lehoty, a to až 15. decembra 2000. Skúmanie troch základných
kritérií, t. j. právnej a faktickej zložitosti veci, správania účastníkov konania a postupu
samotného súdu, viedlo ústavný súd k týmto záverom:
Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd uvádza, že samotný Občiansky súdny
poriadok potvrdzuje právnu a skutkovú jednoduchosť rozhodovania o predbežnom opatrení
tým, že k základným predpokladom na jeho nariadenie zaraďuje iba osvedčenie nároku,
ktorý má byť chránený dočasnou úpravou pomerov účastníkov alebo má byť chránený pred
obavou z marenia výkonu súdneho rozhodnutia. Pred nariadením predbežného opatrenia
alebo zamietnutím návrhu na predbežné opatrenie súd takisto nevykonáva dokazovanie, ale
vychádza len z obsahu návrhu a príloh. V danom prípade preto okresnému súdu
postačovalo zistiť, či sú dané dôvody na uloženie predbežného opatrenia, a ak áno, či je
potrebné dočasne upraviť výplatu dávok sociálnej pomoci.
Právna a skutková jednoduchosť návrhov na predbežné opatrenie vyplýva tiež z toho,
že Občiansky súdny poriadok sám ustanovuje pre súd pomerne krátku zákonnú lehotu 30
dní, do ktorej je potrebné o návrhu na predbežné opatrenie rozhodnúť, ak sa má dosiahnuť
účel a zmysel tohto zabezpečovacieho inštitútu v občianskom súdnom konaní. V tejto lehote
súd preskúma obsah návrhu na predbežné opatrenie, pripojené listiny, prípadne požiada
o vysvetlenie obsahu návrhu alebo o doplnenie niektorých právne významných okolností
prípadu a môže o návrhu v zákonom ustanovenej lehote rozhodnúť.
Pokiaľ ide o druhé kritérium, ústavný súd uvádza, že samotný navrhovateľ (o návrhu
súd rozhoduje spravidla bez vypočutia účastníkov) neprispel k zbytočným prieťahom,
pretože okrem podania návrhu a jeho prípadného upresnenia už nemal žiadne procesné
povinnosti, ktorých nesplnenie alebo oneskorené splnenie by bolo v príčinnej súvislosti so
zbytočnými prieťahmi.
Nakoľko okresný súd (a aj napriek uvedeným skutočnostiam) konal a rozhodol
o návrhu na predbežné opatrenie až po zákonnej lehote, bez dôvodov a pričinenia na strane
navrhovateľa, ústavný súd posúdil dobu konania presahujúcu zákonom ustanovenú lehotu
na rozhodnutie o predbežnom opatrení navrhovateľa v súlade so svojou doterajšou
rozhodovacou praxou (II. ÚS 813/00) ako zbytočné prieťahy v konaní, ktorými došlo
k porušeniu základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
B. Predmetom konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. S 10/00 bol návrh na
zrušenie rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave a zaviazanie Okresného úradu
Bratislava I vyplácať navrhovateľovi dávky sociálnej pomoci.
Okresný súd až po piatich mesiacoch od doručenia návrhu vyzval navrhovateľa, aby
označil, aké konanie na okresnom súde požaduje. Požiadavkou navrhovateľa doručenou
okresnému súdu navrhovateľom 4. januára 2001 o ustanovenie právneho zástupcu sa vôbec
nezaoberal a 20. februára 2001 rozhodol uznesením o svojej vecnej a miestnej
nepríslušnosti na konanie v predmetnej veci s tým, že obsahom výroku je aj vyjadrenie, že
po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Toto uznesenie bolo doručené navrhovateľovi 2. marca 2001
a Okresnému úradu Bratislava I 28. februára 2001. Ďalšie písomnosti, napr. o odvolaní voči
uzneseniu, resp. doklad o postúpení veci po právoplatnosti uvedeného uznesenia, sa
v predmetnom spise nenachádzajú.
Ústavný súd skúmal pri rozhodovaní o tom, či došlo v konaní S 10/00 k zbytočným
prieťahom a k následnému porušeniu základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 48
ods. 2 ústavy, právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup
samotného súdu.
Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd uvádza, že návrh navrhovateľa, ako vyplýva
z jeho obsahu, nesmeroval k osobitne zložitému konaniu, ktoré by zakladalo dôvody na
zdĺhavejší procesný postup v konaní.
Z hľadiska hodnotenia druhého kritéria – správania sa účastníka konania taktiež
nemožno dôjsť k záveru, že by navrhovateľ prispel k zdĺhavosti konania a prípadne
k zbytočným prieťahom v konaní. Hodnotenie náležitosti návrhu súdom a otázka
príslušnosti súdu na konanie nespadajú medzi otázky, ktorých posúdenie by mohol účastník
konania podstatným spôsobom (a či vôbec) ovplyvniť.
Posúdenie postupu súdu v danej veci - tretieho kritéria - bolo teda rozhodujúcim pri
posúdení otázky, či v predmetnej veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní.
Okresný súd sa prvýkrát začal návrhom navrhovateľa zaoberať až 15. decembra 2000
(zrejme v súvislosti aj s rozhodovaním o predbežnom opatrení - uznesenie okresného súdu
S Nc 2/00 z 15. decembra 2000), keď vyzval navrhovateľa, aby špecifikoval druh konania,
ktoré požaduje (nereagoval však na požiadavku navrhovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu), a druhým úkonom, ktorý od doručenia návrhu 17. júla 2000 okresný súd urobil,
bolo vydanie rozhodnutia 20. februára 2001 s výrokom o svojej vecnej a miestnej
nepríslušnosti a o postúpení veci po právoplatnosti uznesenia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie a rozhodnutie a s uvedením poučenia o možnosti podať odvolanie voči
tomuto uzneseniu do 15 dní od jeho doručenia.
Prieťahy v konaní, ktorých intenzita dovoľuje ústavnému súdu vysloviť porušenie
základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, nemožno vyjadriť všeobecne pre
všetky prípady. Pri posudzovaní a rozhodovaní o zbytočných prieťahoch v konaní je
potrebné zohľadniť špecifiká každého jednotlivého prípadu so zohľadnením predmetu
konania. Nielen dĺžka lehoty nečinnosti alebo neefektívnej činnosti príslušného orgánu, ale
aj okolnosti a povaha preskúmavaného prípadu ovplyvňujú preto rozhodnutie ústavného
súdu o zbytočných prieťahoch v konaní s cieľom poskytnutia reálnej súdnej ochrany
v rozumnom čase.
Z tohto hľadiska ústavný súd pristupoval k hodnoteniu postupu okresného súdu
v prejednávanej veci. Zobral do úvahy najmä tú skutočnosť, že jeho konaním, resp.
nekonaním (v dôsledku administratívnych chýb, práceneschopnosti a dovolenky zákonného
sudcu, ktoré však nemajú relevantný význam pre ospravedlnenie zdĺhavého konania súdov,
ako aj zbytočných prieťahov) sa časovo odsunula reálna súdna ochrana navrhovateľa vo
veci, ktorá je schopná ovplyvniť jeho ďalšie životné podmienky, a najmä to, že zákonný
spôsob uplatnenia svojho práva, ktorý zvolil navrhovateľ, je jediným spôsobom jeho
ochrany.
Postup okresného súdu vo veci posúdenia svojej príslušnosti na konanie o návrhu
navrhovateľa z tohto hľadiska v tomto konkrétnom prípade reprezentovaný jednou výzvou
súdu adresovanou navrhovateľovi a rozhodnutím súdu o svojej nepríslušnosti konať vo veci
v doterajšej dobe konania od podania návrhu so zohľadnením celkového prístupu súdu,
predmetu konania a povahy veci ústavný súd zhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní, čím
došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.