Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 17/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Viery Mrázovej na

neverejnom zasadnutí 22. septembra 1999 prerokoval prijatý podnet

, bytom , zastúpenej JUDr. Jánom Benčurom,

advokátom, Záhradnícka 41, Bratislava, proti Okresnému súdu Bratislava I o porušení

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48

ods. 2 v prvej vete v konaní o odškodnení pracovného

úrazu a o návrhu na ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Okresný súd Bratislava I v konaní o odškodnenie pracovného úrazu a o návrhu

na ochranu osobnosti, sp. zn. p o r u š i l základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2

v prvej vete .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

23. februára 1999 doručený podnet (ďalej len

„navrhovateľka“) označený ako „Návrh na začatie konania o podnete namietajúcom

porušenie ústavného práva“.

Navrhovateľka ním žiadala, aby „ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu

, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj

k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a k porušeniu , zásady rovnosti v práve, znevýhodňovania občana

v rozdielnom prístupe ako sociálne znevýhodnenej osoby svojím súčasným

postavením invalidnej dôchodkyne“.

Svoj podnet odôvodnila tým, že Okresný súd Bratislava I od podania žaloby

3. mája 1991 (resp. od 31. augusta 1994) doposiaľ jej vec na odškodnenie pracovného

úrazu meritórne nerozhodol a o návrhu na ochranu osobnosti z 31. októbra 1996 ešte

nezačal ani konať.

Výzvou ústavného súdu z 22. februára 1999 bola navrhovateľka požiadaná

o predloženie dôkazov, že využila právne prostriedky možnej nápravy protiústavného

stavu upravené a násl. (o štátnej správe súdov)

v znení neskorších predpisov.

Podnet navrhovateľka doplnila dňa 31. marca 1999. Predložila sťažnosti

adresované Okresnému súdu Bratislava I, ako aj odpovede na ne z rokov 1994, 1998,

resp. 1999.

Ústavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ho 8. apríla 1999 prijal na konanie.

Navrhovateľka listom z 22. apríla 1999 ústavnému súdu oznámila, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania vo veci a predložila splnomocnenie pre

JUDr. Jána Benčuru, advokáta, na právne zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) ako účastník konania, proti

ktorému podnet navrhovateľky smeroval, vyjadrením (stanoviskom) z 5. mája 1999

sp. zn. Spr 3260/99 ústavnému súdu oznámil, že v prejednávanej veci sp. zn. 11 C

119/92 „zákonní sudcovia konali bez zbytočných prieťahov, plynulo a sústredene, a to

do augusta 1998“. Od uvedenej doby priznáva prieťah v konaní spôsobený omylom

súdnej kancelárie, ktorá nezaslala súdny spis poverenému súdnemu znalcovi. Okresný

súd súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania podnetu.

Predmetom veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. je

odškodnenie pracovného úrazu (bolestné, náhrada za stratu na zárobku a sťaženie

spoločenského uplatnenia), ktorý sa mal stať dňa 5. mája 1989. Svoje požiadavky

navrhovateľka uplatnila žalobou podanou na príslušnom okresnom súde 3. mája 1991.

Odporca v spore popieral existenciu pracovného úrazu, teda aj prípadné nároky z neho

vyplývajúce.

Ústavný súd podľa vykonal dôkazy potrebné na

zistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.

Preskúmaním súdnych spisov, stanovísk a pripomienok účastníkov konania zistil, že

v roku 1991, po podaní žaloby okresný súd začal vo veci konať a pripravovať

podmienky na prejednanie veci. Navrhovateľka 16. júna 1991 požiadala zo

zdravotných dôvodov o odročenie pojednávania na neurčito. Na dotazy okresného

súdu z 11. novembra 1991, či je už možné vo veci konať, navrhovateľka oznámila

listom z 25. novembra 1991, že z dôvodu svojho zdravotného stavu (obmedzené

pohybové schopnosti) sa nemôže osobne zúčastňovať pojednávaní a žiada o vypočutie

v byte a zasielanie opisov zápisníc o pojednávaní.

Navrhovateľke bolo 11. apríla 1992 doručené predvolanie na pojednávanie na

6. mája 1992, na ktoré listom z 13. apríla 1992 oznámila, že z už uvedených

zdravotných dôvodov sa pojednávania nezúčastní. Okresný súd 20. augusta 1992

navrhovateľke oznámil, že ju vypočuje v jej byte 21. septembra 1992. V čase od apríla

do augusta 1992 zabezpečoval okresný súd potrebné písomné dôkazy od

navrhovateľky a odporcov (písomné stanoviská, návrhy dôkazov). Dňa 3. decembra

1992 sa konalo pojednávanie, na ktorom svoju neúčasť navrhovateľka ospravedlnila.

V roku 1993 sa konali pojednávania v mesiacoch február (boli vypočutí dvaja

svedkovia), marec (boli vypočutí dvaja svedkovia), apríl (účastníci a svedkovia

neprítomní), máj (neprítomní svedkovia) bez účasti navrhovateľky a 22. júna 1993 za

jej účasti (bola vypočutá svedkyňa). Na pojednávaní 9. septembra 1993 okresný súd

rozsudkom žalobu zamietol. Rozsudok bol doručený navrhovateľke 20. novembra

1993. Dňa 1. decembra 1993 podala navrhovateľka proti prvostupňovému rozhodnutiu

odvolanie.

Odvolanie bolo 11. marca 1994 doručené odvolaciemu súdu, ktorý 17. marca

1994 vyzval navrhovateľku oznámiť meno jej zástupcu v konaní pred odvolacím

súdom. Dňa 28. apríla 1994 sa uskutočnilo pojednávanie bez účasti navrhovateľky

(ospravedlnená). Súd žiadal Národnú poisťovňu o oznámenie výšky dôchodku

navrhovateľky. Na pojednávaní 7. júla 1994 bola navrhovateľka vypočutá. Na

pojednávaní 31. augusta 1994 odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie,

zrušovacie uznesenie bolo navrhovateľke doručené 24. októbra 1994 so žiadosťou

o oznámenie mien svedkov, ktorých navrhovateľka navrhuje vypočuť. Dňa

15. novembra 1994 navrhovateľka žiadala okresný súd o ustanovenie obhajcu. Žiadosť

bola zamietnutá uznesením z 24. januára 1995. O odvolaní z 2. marca 1995 odvolací

súd rozhodol 31. marca 1995 a navrhovateľke súčasne ustanovil obhajcu. Uznesenie

o tom jej bolo doručené 25. mája 1995. V mesiacoch august až december 1995 súd

zisťoval adresy svedkov dotazmi (a ich urgenciami) u odporcov a v Centrálnej

evidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky.

Na pojednávaní 25. januára 1996 boli vypočutí traja svedkovia, 19. marca 1996

dvaja svedkovia z troch predvolaných, 23. apríla 1996 sa dvaja predvolaní svedkovia

nedostavili. V mesiacoch jún a júl 1996 zadovažoval súd adresy svedkov. Na

pojednávaní 26. septembra 1996 bol vypočutý jeden z dvoch predvolaných svedkov.

Na ďalšom pojednávaní 31. októbra 1996 sa predvolaný svedok nedostavil. Na tomto

pojednávaní právny zástupca navrhovateľky doručil súdu návrh na začatie konania na

ochranu osobnosti podľa . Súd uložil neprítomnej

svedkyni pokutu.

Dňa 9. januára 1997 predvolal okresný súd účastníkov na pojednávanie na

23. január 1997 s tým, že 22. januára 1997 sa uskutoční výsluch navrhovateľky v jej

byte. Navrhovateľka písomne požiadala o odklad vypočutia z dôvodu kúpeľnej liečby,

čomu bolo vyhovené. Navrhovateľka 6. marca 1997 okresnému súdu oznámila, že

v konaní môže pokračovať. Súd stanovil termín pojednávania na 15. apríl 1997

a vypočutie navrhovateľky v jej byte na 14. apríl 1997. Na pojednávaní navrhla

navrhovateľka doplniť dokazovanie o vypočutie ďalších dvoch svedkov.

Na pojednávania 12. júla 1997 a 9. septembra 1997 sa predvolaní svedkovia

nedostavili. V tom čase sa okresný súd zaoberal zisťovaním ich adries u ich bývalých

zamestnávateľov. Navrhovateľka 17. októbra 1997 požiadala o konečné rozhodnutie

súdu z dôvodu, že už bolo vykonané dostatočné dokazovanie.

Ani na pojednávaniach 23. októbra 1997 a 4. decembra 1997 sa svedkovia

nezúčastnili. V uvedenej dobe súd naďalej zisťoval presné adresy ich bydlísk.

Na pojednávaniach 16. februára 1998 a 23. marca 1998 sa svedkovia

nezúčastnili. Súd konštatoval, že sa mu nepodarilo zistiť ich adresy. Na pojednávaní

23. apríla 1998 bol vypočutý svedok, odborník z oblasti ortopédie. Pojednávanie bolo

odročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením z 31. júla 1998

súd ustanovil znalca. Znalcovi bolo toto uznesenie doručené 14. augusta 1998.

Okresný súd 10. marca 1999 žiadal znalca o oznámenie, čo mu bráni vykonať

znalecký posudok.

Dňa 8. marca 1999 bol ústavnému súdu doručený podnet navrhovateľky.

V odpovedi na sťažnosť navrhovateľky z 30. augusta 1994 okresný súd listom

sp. zn. Spr 154/94 z 20. decembra 1994 priznal prieťahy v konaní vo veciach sp. zn.

, a . Prieťahy zdôvodnil nedoriešeným

personálnym obsadením súdu a vysokou pracovnou zaťaženosťou sudcov.

Na prieťahy v konaní vo veci sa navrhovateľka opäť sťažovala

listom doručeným okresnému súdu 11. marca 1998, ktorého vybavenie urgovala

19. decembra 1998 (doručené okresnému súdu 21. decembra 1998). Okresný súd

v odpovedi sp. zn. Spr 2018/98 z 11. mája 1999 priznal prieťahy až od augusta 1998,

ktoré však nespôsobila konajúca zákonná sudkyňa. Svoje tvrdenie nezdôvodnil.

Na výzvu ústavného súdu zo 14. apríla 1999 sa okresný súd vyjadril k podnetu

navrhovateľky stanoviskom sp. zn. Spr 3260/99 z 5. mája 1999. Okresný súd

považoval prejednávanú vec za zložitú na dokazovanie (čo podľa jeho názoru

dokumentuje aj 23 uskutočnených pojednávaní). Podľa jeho názoru zákonní sudcovia

v tejto veci konali bez zbytočných prieťahov, plynulo a sústredene až do augusta 1998.

Dňa 14. augusta 1998 vinou súdnej kancelárie nebol spolu s uznesením o ustanovení

znalca doručený znalcovi aj súdny spis. Uvedená chyba mala byť spôsobená veľkým

počtom nevybavených spisov z piatich súdnych oddelení v spisovej kancelárii. Vo

veci rozšírenia žaloby navrhovateľky o ochranu jej osobnosti, podľa názoru okresného

súdu môže súd konať až potom, keď bude preukázané, či k poškodeniu zdravia

žalobkyne došlo tak, ako to opisuje vo svojej žalobe, a či ide o pracovný úraz. Okresný

súd navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Bratislava I

nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. .

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení zo 17. mája 1999 nesúhlasila s tvrdením

okresného súdu, že prejednávaná vec sp. zn. je zložitou. Vysoký počet

pojednávaní považuje za dôkazy prieťahov v konaní a za neefektívne využívanie

stanoveného času. Neúspešné viacnásobné predvolávanie tých istých svedkov

nepovažuje za plynulé konanie vo veci. Tvrdenie okresného súdu, že prejednanie jej

rozšírenej žaloby (o ochrane osobnosti) je podmienené výsledkami rozhodnutia

v základnej veci, považuje za neprijateľné. Podľa jej názoru o rozšírenej žalobe mal

súd samostatne konať.

Navrhovateľka, ako aj okresný súd vyhlásili, že netrvajú na ústnom

pojednávaní.

II.

Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor,

podľa ktorého v konaní o každom podnete pred ústavným súdom, v ktorom

navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu

ochranu), ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal

spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky

právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (, I. ÚS

1/97, , ).

Podľa o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov

v konaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti

o sťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní § 6 ods. 2 citovaného zákona

upravuje o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa citovaného

zákona je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený

porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (, I. ÚS

47/96). Sťažnosť na postup súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. z dôvodu prieťahov v konaní navrhovateľka uplatnila. Jej sťažnosti na

prieťahy v konaní podané konajúcemu okresnému súdu neviedli k náprave. Príležitosť

odstrániť protiprávny stav zapríčinený namietnutým porušením práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov orgány všeobecného súdnictva nevyužili.

nezaručuje osobám (účastníkom konania) právo na

konanie bez akýchkoľvek prieťahov. Oprávnená osoba (účastník konania) má

zaručené právo na taký postup štátneho orgánu, ktorý je zbavený zbytočných

prieťahov. Preto ústavný súd v konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vždy skúma, ako sa v okolnostiach

konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho nálezoch sp. zn.

z 25. októbra 1995 a sp. zn. z 28. februára 1997, účelom

základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred

súdom alebo iným orgánom) domáhajúca sa vydania rozhodnutia. Samotným

prerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota neodstráni

k vytvoreniu želateľného stavu, t.j. k stavu právnej istoty dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, t. j. rozhodnutím vo veci samej. Preto na

splnenie základného práva podľa , t.j. prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov nestačí, aby súd, resp. iné orgány Slovenskej republiky vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet).

Konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné časovo presne ohraničiť.

Určenie časovej hranice, uplynutie ktorej môže mať za následok, že postup v konaní

súdu alebo iného orgánu nadobudne povahu zbytočných prieťahov v konaní, t. j. doba

neprimeraná a porušujúca čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), je značne relatívne. Rýchlosť, a tým aj

účinnosť konania, je objektívne podmienená charakterom a špecifickými znakmi

prejednávanej právnej veci. Dĺžka konania pred súdom môže signalizovať nielen

zbytočné prieťahy v konaní, ale aj zložitosť prejednávanej veci. Ústavný súd

v citovaných nálezoch už konštatoval, že v každom konaní je potrebné oddeliť pomalé

a neúčinné konanie (konanie s prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej

lehote) od konania, ktoré sa predlžuje z dôvodu zložitosti vecnej podstaty

prejednávanej veci. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu

(ďalej len „Súd pre ľudské práva“): „Primeranosť dĺžky súdneho konania sa musí

posudzovať podľa okolností prípadu a musí zodpovedať zásadám judikatúry súdu,

najmä zložitosti prípadu, správaniu sa účastníka konania, ako aj príslušných orgánov

(S. R. v. Taliansko, séria A, 1998 a ďalej čl. 6 ods. 1 (…) sa posudzuje v každej veci

podľa konkrétnych okolností prípadu“. (König v. SRN, séria A, 1978 alebo

Zimmermann a Steiner v. Švajčiarsko, séria A, č. 66)

Pri hodnotení, či v súdnom konaní sp. zn. vedenom pred

Okresným súdom Bratislava I došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd tak ako

vždy v konaní o namietnutom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, vzal do úvahy tri základné kritériá.

Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy

v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania.

Okrem toho prieťahy v konaní, ktoré by bolo možné pripísať správaniu účastníka

konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa

rozhoduje dlhšie, ako je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah

zapríčinený nečinnosťou súdu.

Takýto právny názor ústavného súdu možno odôvodniť aj ustálenou

rozhodovacou judikatúrou Súdu pre ľudské práva, ktorý v podobnom prípade vo veci

König v. SRN (séria A, č. 27) konštatoval, že zodpovednosť štátu vzniká, ak v konaní

okrem prieťahov spôsobených účastníkom konania nastanú aj iné prieťahy, ktoré

možno pripísať štátnym orgánom, napr. súdu.

Zdravotné problémy navrhovateľky a z toho vyplývajúcu sťaženú možnosť jej

osobnej účasti na pojednávaniach ústavný súd nehodnotí ako jej podiel na vzniknutých

prieťahoch v konaní. V danom prípade tento problém mal okresný súd vyriešiť

skorším ustanovením právneho zástupcu, na čo navrhovateľka (v zmysle rozhodnutia

Mestského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. marca 1995) spĺňala všetky

podmienky.

Druhým kritériom pre rozhodnutie o tom, či právo osoby na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov bolo porušené, je povaha veci, o ktorej sa rozhoduje.

V rámci preskúmavania tohto kritéria ústavný súd prihliada na povahu práv, ktoré sú

predmetom konania a na zložitosť prejednávanej veci.

Zložitosť veci nemožno predpokladať. Zložitosť veci zbavuje súd

zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka vtedy, ak súd priebežne

uskutočňuje úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti veci. Základnými

kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna

úprava relevantná pre rozhodnutie o veci ().

Právna neistota v konaní pred okresným súdom spočívala v určení existencie

pracovného úrazu, ktorý sa mal stať 5. mája 1989, a následnom určení náhrady škody.

Rozhodovanie o existencii pracovného úrazu a o náhrade škody podľa ôsmej

hlavy, prvého a tretieho oddielu () v znení

neskorších predpisov, ako aj predpisov vydaných na jeho vykonanie, ústavný súd

nehodnotil ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu a ani z dôvodu právnej úpravy,

ktorá sa vzťahuje na túto problematiku.

Námietka zložitosti veci v konaní podľa názoru ústavného súdu

nemá opodstatnenie.

Podľa : „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto “. Táto zásada sa vzťahuje na uplatňovanie práva v Slovenskej

republike. V súlade s ňou musia uplatňovať právo všetky štátne orgány. Nezávislosť

súdu aj sudcu zaručená a sa týka len takého

postupu, ktorý sa deje v rámci a zákonov. Postup súdu a sudcu v okolnostiach

konania o podnete určujú ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“).

Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní sp. zn. 11 C

119/92 ústavný súd vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého

„každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov …“

a v spojitosti s tým aj z ustanovenia , že: „V konaní postupuje súd v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby

skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili“.

Podľa : „Predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne

alebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba

opravu alebo doplnenie urobiť.“

Podľa : „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez

ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa

usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo

výchovne“.

Podľa :„Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.

Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie aby požiadal z dôležitého

dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;

prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy“.

Podľa : „Pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo

možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní“.

Podľa prvá veta: „Pojednávanie sa môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť“.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedených ustanovení vyplýva, že prípravu

pojednávania treba chápať ako všetku činnosť súdu od začatia konania, vrátane štúdia

spisu, odbornej prípravy na riešenie veci, odstraňovania nedostatkov návrhu a

zváženia opatrení, ktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a

účelné vykonať pred nariadením pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje i na ďalšie ustanovenia , ako najmä o vedení pojednávania

tak, aby bolo dôstojné a nerušené a o vhodných opatreniach predsedu senátu na

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a § 118 ods. 2, že ďalší

priebeh pojednávania určuje predseda senátu podľa okolností prípadu a napokon i na §

53 ods. 1 a 2 o poriadkových opatreniach pri sťažovaní postupu konania.

Na okresnom súde Bratislava I sa vo veci uskutočnilo viac ako 20

pojednávaní a vykonal sa rad ďalších úkonov.

Preskúmaním súdneho spisu ústavný súd zistil, že od doručenia

žaloby 3. mája 1991 do konania prvého pojednávania vo veci 6. mája 1992 uplynulo

12 mesiacov. Aj keď v uvedenej dobe navrhovateľka žiadala o odročenie pojednávania

z dôvodu svojej hospitalizácie (12. jún 1991), až v novembri 1991 si súd vyžiadal od

nej stanovisko o jej zdravotnom stave. V podaní z 25. novembra 1991 navrhovateľka

upozornila na svoje zdravotné možnosti a skutočnosť, že sa nemôže osobne

zúčastňovať pojednávaní a nemá advokáta. V prípade včasného reagovania súdu na

uvedené skutočnosti a ustanovenie advokáta v tom čase (a nie až 31. augusta 1995),

bolo možné konanie podstatne urýchliť. Aj vytýčenie ďalšieho pojednávania až po

uplynutí ďalších šiestich mesiacov (3. decembra 1992), na ktorom boli vypočutí dvaja

svedkovia a pojednávania v mesiacoch február 1993 (vypočutí dvaja svedkovia),

marec 1993 (vypočutí dvaja svedkovia), apríl a máj 1993 (odročené pre neúčasť

svedkov), jún 1993 (vypočutý jeden svedok) nesvedčia o efektívnej a racionálnej

organizácii práce vo veci konajúceho sudcu. Uvedené konštatovanie potvrdzuje aj

skutočnosť, že rozsudok, ktorý bol vo veci vyhlásený 9. septembra 1993 bol

navrhovateľke doručený až 20. novembra 1993. Druhostupňové konanie prebiehalo od

doručenia spisu na Mestský súd v Bratislave 9. marca 1994 (odvolanie navrhovateľky

z 1. decembra 1993) až do rozhodnutia (uznesenie o zrušení prvostupňového rozsudku

o vrátení veci na ďalšie konanie) 31. augusta 1994. V čase od 15. novembra 1994 do

31. augusta 1995 prebehlo aj dvojstupňové konanie o ustanovení advokáta

navrhovateľke (advokáta ustanovil druhostupňový súd).

Od doručenia druhostupňového rozhodnutia navrhovateľke (24. októbra 1994)

do konania ďalšieho pojednávania (25. januára 1996) uplynulo ďalších 15 mesiacov.

V uvedenej dobe sa zaoberal okresný súd hľadaním adries navrhnutých svedkov.

Rýchlosť, resp. pomalosť konania okresného súdu dokumentujú aj pojednávania

v roku 1996 (postupné predvolávanie po jednom až troch svedkoch na pojednávania

v januári, marci, apríli, septembri, októbri, decembri). Taktiež v rokoch 1997 a 1998

nevykonal okresný súd všetky potrebné kroky na to, aby vec čo najskôr rozhodol.

Posledné pojednávanie sa uskutočnilo 23. apríla 1998 so záverom, že bude

nariadené znalecké dokazovanie (uznesenie o ustanovení znalca z 31. júla 1998,

doručené znalcovi 14. augusta 1998). 10. marca 1999, teda po ôsmich mesiacoch sa

okresný súd informoval u znalca, čo mu bráni vykonať znalecký posudok.

Podľa právneho názoru ústavného súdu časová chronológia spisu naznačuje

neefektívnosť postupu konajúceho súdu pri zhromažďovaní podkladov potrebných pre

rozhodnutie vo veci.

Dĺžku konania v predmetnej veci nemôže ústavný súd kvalifikovať ako

zložitosť prejednávanej veci, ale ako pomalé a neúčinné konanie, resp. prejednávanie

veci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle

prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek

správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva podľa , ak

činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých

práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol

(). Rovnako i podľa judikatúry Súdu pre ľudské práva, predovšetkým štát

zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi a to tak orgánmi, ktoré konanie vedú,

ako aj orgánmi, ktoré poskytujú znalecký posudok alebo poskytujú inú činnosť pri

dokazovaní (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins

Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené

také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho

štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z , sa osobitný dôraz kladie na

ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych

orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli

priznané.

Zo súdneho spisu nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní

nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania v danej veci vedeného pred

Okresným súdom Bratislava I majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti

tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo

k zbytočným prieťahom v tomto konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatiaľ

právoplatne vo veci nerozhodol, hoci od podania návrhu prešlo viac ako osem rokov.

Preto ústavný súd vyhovel podnetu navrhovateľky a rozhodol tak, ako je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia.

Podľa viacerých rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za

prípravu veci a rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, 1987, č. 119, s – 13,

rovnako Pierazzini, séria A, 1992, č. 231 – C, s – 30). V inom rozhodnutí Súd pre

ľudské práva konštatoval, že „od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou

a príslušnosťou o veci rozhodnúť, postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo

vybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s – 39).

Aj tieto právne názory sú v súlade s podstatou základného práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva účastníkom konaní pred

súdmi a inými štátnymi orgánmi .

Posudzovaním konania vo veciach dodatočne uvedených v doplňujúcich

podaniach k podnetu ústavný súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať. Vec sp. zn.

bola právoplatne ukončená rozsudkom bývalého Obvodného súdu

Bratislava 1 zo dňa 26. marca 1996. Podľa oznámenia navrhovateľky z 23. apríla 1999

„aj keď v konaní boli prieťahy, boli odstránené“. Konanie vedené na okresnom súde

pod sp. zn. () bolo na žiadosť navrhovateľky z 2. októbra 1998

prerušené (uznesenie okresného súdu z 22. októbra 1998) z dôvodu vykonania

znaleckého dokazovania v inom konaní; v danom prípade vo veci ).

Namietaným porušením okresným súdom sa ústavný súd

nezaoberal z dôvodu jeho právnej neopodstatnenosti. Ustanovenie

má všeobecný, deklaratívny charakter a nie charakter konkrétneho základného

ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti

s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave. Nečinnosť

okresného súdu v konaní o žalobe na ochranu osobnosti je možné obsahovo zaradiť

pod porušenie základných práv podľa až 48 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 1999

JUDr. Tibor Šafárik

predseda senátu