Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 967 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1105)I. ÚS 17/99
PDF · 233.36 KB
No categories available
I. ÚS 17/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Viery Mrázovej na
neverejnom zasadnutí 22. septembra 1999 prerokoval prijatý podnet
, bytom , zastúpenej JUDr. Jánom Benčurom,
advokátom, Záhradnícka 41, Bratislava, proti Okresnému súdu Bratislava I o porušení
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48
ods. 2 v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky v konaní o odškodnení pracovného
úrazu a o návrhu na ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 11 C 119/92 a takto
rozhodol:
Okresný súd Bratislava I v konaní o odškodnenie pracovného úrazu a o návrhu
na ochranu osobnosti, sp. zn. 11 C 119/92 p o r u š i l základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2
v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
23. februára 1999 doručený podnet (ďalej len
„navrhovateľka“) označený ako „Návrh na začatie konania o podnete namietajúcom
porušenie ústavného práva“.
Navrhovateľka ním žiadala, aby „ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu
čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj
k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 Ústavy, zásady rovnosti v práve, znevýhodňovania občana
v rozdielnom prístupe ako sociálne znevýhodnenej osoby svojím súčasným
postavením invalidnej dôchodkyne“.
Svoj podnet odôvodnila tým, že Okresný súd Bratislava I od podania žaloby
3. mája 1991 (resp. od 31. augusta 1994) doposiaľ jej vec na odškodnenie pracovného
úrazu meritórne nerozhodol a o návrhu na ochranu osobnosti z 31. októbra 1996 ešte
nezačal ani konať.
Výzvou ústavného súdu z 22. februára 1999 bola navrhovateľka požiadaná
o predloženie dôkazov, že využila právne prostriedky možnej nápravy protiústavného
stavu upravené § 17 a násl. zákona SNR č. 80/1992 Zb. (o štátnej správe súdov)
v znení neskorších predpisov.
Podnet navrhovateľka doplnila dňa 31. marca 1999. Predložila sťažnosti
adresované Okresnému súdu Bratislava I, ako aj odpovede na ne z rokov 1994, 1998,
resp. 1999.
Ústavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 38/1993 Z. z.“), ho 8. apríla 1999 prijal na konanie.
Navrhovateľka listom z 22. apríla 1999 ústavnému súdu oznámila, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania vo veci a predložila splnomocnenie pre
JUDr. Jána Benčuru, advokáta, na právne zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom.
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) ako účastník konania, proti
ktorému podnet navrhovateľky smeroval, vyjadrením (stanoviskom) z 5. mája 1999
sp. zn. Spr 3260/99 ústavnému súdu oznámil, že v prejednávanej veci sp. zn. 11 C
119/92 „zákonní sudcovia konali bez zbytočných prieťahov, plynulo a sústredene, a to
do augusta 1998“. Od uvedenej doby priznáva prieťah v konaní spôsobený omylom
súdnej kancelárie, ktorá nezaslala súdny spis poverenému súdnemu znalcovi. Okresný
súd súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania podnetu.
Predmetom veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 119/92 je
odškodnenie pracovného úrazu (bolestné, náhrada za stratu na zárobku a sťaženie
spoločenského uplatnenia), ktorý sa mal stať dňa 5. mája 1989. Svoje požiadavky
navrhovateľka uplatnila žalobou podanou na príslušnom okresnom súde 3. mája 1991.
Odporca v spore popieral existenciu pracovného úrazu, teda aj prípadné nároky z neho
vyplývajúce.
Ústavný súd podľa § 31 zákona č. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na
zistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.
Preskúmaním súdnych spisov, stanovísk a pripomienok účastníkov konania zistil, že
v roku 1991, po podaní žaloby okresný súd začal vo veci konať a pripravovať
podmienky na prejednanie veci. Navrhovateľka 16. júna 1991 požiadala zo
zdravotných dôvodov o odročenie pojednávania na neurčito. Na dotazy okresného
súdu z 11. novembra 1991, či je už možné vo veci konať, navrhovateľka oznámila
listom z 25. novembra 1991, že z dôvodu svojho zdravotného stavu (obmedzené
pohybové schopnosti) sa nemôže osobne zúčastňovať pojednávaní a žiada o vypočutie
v byte a zasielanie opisov zápisníc o pojednávaní.
Navrhovateľke bolo 11. apríla 1992 doručené predvolanie na pojednávanie na
6. mája 1992, na ktoré listom z 13. apríla 1992 oznámila, že z už uvedených
zdravotných dôvodov sa pojednávania nezúčastní. Okresný súd 20. augusta 1992
navrhovateľke oznámil, že ju vypočuje v jej byte 21. septembra 1992. V čase od apríla
do augusta 1992 zabezpečoval okresný súd potrebné písomné dôkazy od
navrhovateľky a odporcov (písomné stanoviská, návrhy dôkazov). Dňa 3. decembra
1992 sa konalo pojednávanie, na ktorom svoju neúčasť navrhovateľka ospravedlnila.
V roku 1993 sa konali pojednávania v mesiacoch február (boli vypočutí dvaja
svedkovia), marec (boli vypočutí dvaja svedkovia), apríl (účastníci a svedkovia
neprítomní), máj (neprítomní svedkovia) bez účasti navrhovateľky a 22. júna 1993 za
jej účasti (bola vypočutá svedkyňa). Na pojednávaní 9. septembra 1993 okresný súd
rozsudkom žalobu zamietol. Rozsudok bol doručený navrhovateľke 20. novembra
1993. Dňa 1. decembra 1993 podala navrhovateľka proti prvostupňovému rozhodnutiu
odvolanie.
Odvolanie bolo 11. marca 1994 doručené odvolaciemu súdu, ktorý 17. marca
1994 vyzval navrhovateľku oznámiť meno jej zástupcu v konaní pred odvolacím
súdom. Dňa 28. apríla 1994 sa uskutočnilo pojednávanie bez účasti navrhovateľky
(ospravedlnená). Súd žiadal Národnú poisťovňu o oznámenie výšky dôchodku
navrhovateľky. Na pojednávaní 7. júla 1994 bola navrhovateľka vypočutá. Na
pojednávaní 31. augusta 1994 odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie,
zrušovacie uznesenie bolo navrhovateľke doručené 24. októbra 1994 so žiadosťou
o oznámenie mien svedkov, ktorých navrhovateľka navrhuje vypočuť. Dňa
15. novembra 1994 navrhovateľka žiadala okresný súd o ustanovenie obhajcu. Žiadosť
bola zamietnutá uznesením z 24. januára 1995. O odvolaní z 2. marca 1995 odvolací
súd rozhodol 31. marca 1995 a navrhovateľke súčasne ustanovil obhajcu. Uznesenie
o tom jej bolo doručené 25. mája 1995. V mesiacoch august až december 1995 súd
zisťoval adresy svedkov dotazmi (a ich urgenciami) u odporcov a v Centrálnej
evidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky.
Na pojednávaní 25. januára 1996 boli vypočutí traja svedkovia, 19. marca 1996
dvaja svedkovia z troch predvolaných, 23. apríla 1996 sa dvaja predvolaní svedkovia
nedostavili. V mesiacoch jún a júl 1996 zadovažoval súd adresy svedkov. Na
pojednávaní 26. septembra 1996 bol vypočutý jeden z dvoch predvolaných svedkov.
Na ďalšom pojednávaní 31. októbra 1996 sa predvolaný svedok nedostavil. Na tomto
pojednávaní právny zástupca navrhovateľky doručil súdu návrh na začatie konania na
ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Súd uložil neprítomnej
svedkyni pokutu.
Dňa 9. januára 1997 predvolal okresný súd účastníkov na pojednávanie na
23. január 1997 s tým, že 22. januára 1997 sa uskutoční výsluch navrhovateľky v jej
byte. Navrhovateľka písomne požiadala o odklad vypočutia z dôvodu kúpeľnej liečby,
čomu bolo vyhovené. Navrhovateľka 6. marca 1997 okresnému súdu oznámila, že
v konaní môže pokračovať. Súd stanovil termín pojednávania na 15. apríl 1997
a vypočutie navrhovateľky v jej byte na 14. apríl 1997. Na pojednávaní navrhla
navrhovateľka doplniť dokazovanie o vypočutie ďalších dvoch svedkov.
Na pojednávania 12. júla 1997 a 9. septembra 1997 sa predvolaní svedkovia
nedostavili. V tom čase sa okresný súd zaoberal zisťovaním ich adries u ich bývalých
zamestnávateľov. Navrhovateľka 17. októbra 1997 požiadala o konečné rozhodnutie
súdu z dôvodu, že už bolo vykonané dostatočné dokazovanie.
Ani na pojednávaniach 23. októbra 1997 a 4. decembra 1997 sa svedkovia
nezúčastnili. V uvedenej dobe súd naďalej zisťoval presné adresy ich bydlísk.
Na pojednávaniach 16. februára 1998 a 23. marca 1998 sa svedkovia
nezúčastnili. Súd konštatoval, že sa mu nepodarilo zistiť ich adresy. Na pojednávaní
23. apríla 1998 bol vypočutý svedok, odborník z oblasti ortopédie. Pojednávanie bolo
odročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením z 31. júla 1998
súd ustanovil znalca. Znalcovi bolo toto uznesenie doručené 14. augusta 1998.
Okresný súd 10. marca 1999 žiadal znalca o oznámenie, čo mu bráni vykonať
znalecký posudok.
Dňa 8. marca 1999 bol ústavnému súdu doručený podnet navrhovateľky.
V odpovedi na sťažnosť navrhovateľky z 30. augusta 1994 okresný súd listom
sp. zn. Spr 154/94 z 20. decembra 1994 priznal prieťahy v konaní vo veciach sp. zn.
11 C 119/92, 15 C 36/93 a 12 Nc 56/91. Prieťahy zdôvodnil nedoriešeným
personálnym obsadením súdu a vysokou pracovnou zaťaženosťou sudcov.
Na prieťahy v konaní vo veci 11 C 119/92 sa navrhovateľka opäť sťažovala
listom doručeným okresnému súdu 11. marca 1998, ktorého vybavenie urgovala
19. decembra 1998 (doručené okresnému súdu 21. decembra 1998). Okresný súd
v odpovedi sp. zn. Spr 2018/98 z 11. mája 1999 priznal prieťahy až od augusta 1998,
ktoré však nespôsobila konajúca zákonná sudkyňa. Svoje tvrdenie nezdôvodnil.
Na výzvu ústavného súdu zo 14. apríla 1999 sa okresný súd vyjadril k podnetu
navrhovateľky stanoviskom sp. zn. Spr 3260/99 z 5. mája 1999. Okresný súd
považoval prejednávanú vec za zložitú na dokazovanie (čo podľa jeho názoru
dokumentuje aj 23 uskutočnených pojednávaní). Podľa jeho názoru zákonní sudcovia
v tejto veci konali bez zbytočných prieťahov, plynulo a sústredene až do augusta 1998.
Dňa 14. augusta 1998 vinou súdnej kancelárie nebol spolu s uznesením o ustanovení
znalca doručený znalcovi aj súdny spis. Uvedená chyba mala byť spôsobená veľkým
počtom nevybavených spisov z piatich súdnych oddelení v spisovej kancelárii. Vo
veci rozšírenia žaloby navrhovateľky o ochranu jej osobnosti, podľa názoru okresného
súdu môže súd konať až potom, keď bude preukázané, či k poškodeniu zdravia
žalobkyne došlo tak, ako to opisuje vo svojej žalobe, a či ide o pracovný úraz. Okresný
súd navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Bratislava I
nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 119/92.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení zo 17. mája 1999 nesúhlasila s tvrdením
okresného súdu, že prejednávaná vec sp. zn. 11 C 119/92 je zložitou. Vysoký počet
pojednávaní považuje za dôkazy prieťahov v konaní a za neefektívne využívanie
stanoveného času. Neúspešné viacnásobné predvolávanie tých istých svedkov
nepovažuje za plynulé konanie vo veci. Tvrdenie okresného súdu, že prejednanie jej
rozšírenej žaloby (o ochrane osobnosti) je podmienené výsledkami rozhodnutia
v základnej veci, považuje za neprijateľné. Podľa jej názoru o rozšírenej žalobe mal
súd samostatne konať.
Navrhovateľka, ako aj okresný súd vyhlásili, že netrvajú na ústnom
pojednávaní.
II.
Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor,
podľa ktorého v konaní o každom podnete pred ústavným súdom, v ktorom
navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu
ochranu), ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal
spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky
právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 47/96, I. ÚS
1/97, I. ÚS 49/98, I. ÚS 33/99).
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov
v konaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti
o sťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní § 6 ods. 2 citovaného zákona
upravuje zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách
prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.
Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa citovaného
zákona je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený
porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95, I. ÚS
47/96). Sťažnosť na postup súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. z dôvodu prieťahov v konaní navrhovateľka uplatnila. Jej sťažnosti na
prieťahy v konaní podané konajúcemu okresnému súdu neviedli k náprave. Príležitosť
odstrániť protiprávny stav zapríčinený namietnutým porušením práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov orgány všeobecného súdnictva nevyužili.
Ústava Slovenskej republiky nezaručuje osobám (účastníkom konania) právo na
konanie bez akýchkoľvek prieťahov. Oprávnená osoba (účastník konania) má
zaručené právo na taký postup štátneho orgánu, ktorý je zbavený zbytočných
prieťahov. Preto ústavný súd v konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vždy skúma, ako sa v okolnostiach
konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho nálezoch sp. zn.
II. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995 a sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. februára 1997, účelom
základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred
súdom alebo iným orgánom) domáhajúca sa vydania rozhodnutia. Samotným
prerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota neodstráni
k vytvoreniu želateľného stavu, t.j. k stavu právnej istoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, t. j. rozhodnutím vo veci samej. Preto na
splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, t.j. prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nestačí, aby súd, resp. iné orgány Slovenskej republiky vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet).
Konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné časovo presne ohraničiť.
Určenie časovej hranice, uplynutie ktorej môže mať za následok, že postup v konaní
súdu alebo iného orgánu nadobudne povahu zbytočných prieťahov v konaní, t. j. doba
neprimeraná a porušujúca čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), je značne relatívne. Rýchlosť, a tým aj
účinnosť konania, je objektívne podmienená charakterom a špecifickými znakmi
prejednávanej právnej veci. Dĺžka konania pred súdom môže signalizovať nielen
zbytočné prieťahy v konaní, ale aj zložitosť prejednávanej veci. Ústavný súd
v citovaných nálezoch už konštatoval, že v každom konaní je potrebné oddeliť pomalé
a neúčinné konanie (konanie s prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej
lehote) od konania, ktoré sa predlžuje z dôvodu zložitosti vecnej podstaty
prejednávanej veci. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu
(ďalej len „Súd pre ľudské práva“): „Primeranosť dĺžky súdneho konania sa musí
posudzovať podľa okolností prípadu a musí zodpovedať zásadám judikatúry súdu,
najmä zložitosti prípadu, správaniu sa účastníka konania, ako aj príslušných orgánov
(S. R. v. Taliansko, séria A, 1998 a ďalej čl. 6 ods. 1 (…) sa posudzuje v každej veci
podľa konkrétnych okolností prípadu“. (König v. SRN, séria A, 1978 alebo
Zimmermann a Steiner v. Švajčiarsko, séria A, č. 66)
Pri hodnotení, či v súdnom konaní sp. zn. 11 C 119/92 vedenom pred
Okresným súdom Bratislava I došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd tak ako
vždy v konaní o namietnutom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, vzal do úvahy tri základné kritériá.
Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy
v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania.
Okrem toho prieťahy v konaní, ktoré by bolo možné pripísať správaniu účastníka
konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa
rozhoduje dlhšie, ako je primerané podľa povahy veci, ak ide o zbytočný prieťah
zapríčinený nečinnosťou súdu.
Takýto právny názor ústavného súdu možno odôvodniť aj ustálenou
rozhodovacou judikatúrou Súdu pre ľudské práva, ktorý v podobnom prípade vo veci
König v. SRN (séria A, č. 27) konštatoval, že zodpovednosť štátu vzniká, ak v konaní
okrem prieťahov spôsobených účastníkom konania nastanú aj iné prieťahy, ktoré
možno pripísať štátnym orgánom, napr. súdu.
Zdravotné problémy navrhovateľky a z toho vyplývajúcu sťaženú možnosť jej
osobnej účasti na pojednávaniach ústavný súd nehodnotí ako jej podiel na vzniknutých
prieťahoch v konaní. V danom prípade tento problém mal okresný súd vyriešiť
skorším ustanovením právneho zástupcu, na čo navrhovateľka (v zmysle rozhodnutia
Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 74/95 z 31. marca 1995) spĺňala všetky
podmienky.
Druhým kritériom pre rozhodnutie o tom, či právo osoby na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov bolo porušené, je povaha veci, o ktorej sa rozhoduje.
V rámci preskúmavania tohto kritéria ústavný súd prihliada na povahu práv, ktoré sú
predmetom konania a na zložitosť prejednávanej veci.
Zložitosť veci nemožno predpokladať. Zložitosť veci zbavuje súd
zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka vtedy, ak súd priebežne
uskutočňuje úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti veci. Základnými
kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna
úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).
Právna neistota v konaní pred okresným súdom spočívala v určení existencie
pracovného úrazu, ktorý sa mal stať 5. mája 1989, a následnom určení náhrady škody.
Rozhodovanie o existencii pracovného úrazu a o náhrade škody podľa ôsmej
hlavy, prvého a tretieho oddielu zák. č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce) v znení
neskorších predpisov, ako aj predpisov vydaných na jeho vykonanie, ústavný súd
nehodnotil ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu a ani z dôvodu právnej úpravy,
ktorá sa vzťahuje na túto problematiku.
Námietka zložitosti veci v konaní 11 C 119/92 podľa názoru ústavného súdu
nemá opodstatnenie.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou“. Táto zásada sa vzťahuje na uplatňovanie práva v Slovenskej
republike. V súlade s ňou musia uplatňovať právo všetky štátne orgány. Nezávislosť
súdu aj sudcu zaručená čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy sa týka len takého
postupu, ktorý sa deje v rámci ústavy a zákonov. Postup súdu a sudcu v okolnostiach
konania o podnete určujú ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“).
Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní sp. zn. 11 C
119/92 ústavný súd vychádzal z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
„každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov …“
a v spojitosti s tým aj z ustanovenia § 6 OSP, že: „V konaní postupuje súd v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby
skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili“.
Podľa § 43 ods. 1 OSP: „Predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne
alebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba
opravu alebo doplnenie urobiť.“
Podľa § 100 ods. 1 OSP: „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez
ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa
usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo
výchovne“.
Podľa § 101 ods. 2 OSP:„Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie aby požiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy“.
Podľa § 114 ods. 1 OSP: „Pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo
možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní“.
Podľa § 119 ods. 1 OSP prvá veta: „Pojednávanie sa môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť“.
Podľa názoru ústavného súdu z uvedených ustanovení vyplýva, že prípravu
pojednávania treba chápať ako všetku činnosť súdu od začatia konania, vrátane štúdia
spisu, odbornej prípravy na riešenie veci, odstraňovania nedostatkov návrhu a
zváženia opatrení, ktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a
účelné vykonať pred nariadením pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje i na ďalšie ustanovenia OSP, ako najmä § 117 ods. 1 o vedení pojednávania
tak, aby bolo dôstojné a nerušené a o vhodných opatreniach predsedu senátu na
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a § 118 ods. 2, že ďalší
priebeh pojednávania určuje predseda senátu podľa okolností prípadu a napokon i na §
53 ods. 1 a 2 o poriadkových opatreniach pri sťažovaní postupu konania.
Na okresnom súde Bratislava I sa vo veci 11 C 119/92 uskutočnilo viac ako 20
pojednávaní a vykonal sa rad ďalších úkonov.
Preskúmaním súdneho spisu 11 C 119/92 ústavný súd zistil, že od doručenia
žaloby 3. mája 1991 do konania prvého pojednávania vo veci 6. mája 1992 uplynulo
12 mesiacov. Aj keď v uvedenej dobe navrhovateľka žiadala o odročenie pojednávania
z dôvodu svojej hospitalizácie (12. jún 1991), až v novembri 1991 si súd vyžiadal od
nej stanovisko o jej zdravotnom stave. V podaní z 25. novembra 1991 navrhovateľka
upozornila na svoje zdravotné možnosti a skutočnosť, že sa nemôže osobne
zúčastňovať pojednávaní a nemá advokáta. V prípade včasného reagovania súdu na
uvedené skutočnosti a ustanovenie advokáta v tom čase (a nie až 31. augusta 1995),
bolo možné konanie podstatne urýchliť. Aj vytýčenie ďalšieho pojednávania až po
uplynutí ďalších šiestich mesiacov (3. decembra 1992), na ktorom boli vypočutí dvaja
svedkovia a pojednávania v mesiacoch február 1993 (vypočutí dvaja svedkovia),
marec 1993 (vypočutí dvaja svedkovia), apríl a máj 1993 (odročené pre neúčasť
svedkov), jún 1993 (vypočutý jeden svedok) nesvedčia o efektívnej a racionálnej
organizácii práce vo veci konajúceho sudcu. Uvedené konštatovanie potvrdzuje aj
skutočnosť, že rozsudok, ktorý bol vo veci vyhlásený 9. septembra 1993 bol
navrhovateľke doručený až 20. novembra 1993. Druhostupňové konanie prebiehalo od
doručenia spisu na Mestský súd v Bratislave 9. marca 1994 (odvolanie navrhovateľky
z 1. decembra 1993) až do rozhodnutia (uznesenie o zrušení prvostupňového rozsudku
o vrátení veci na ďalšie konanie) 31. augusta 1994. V čase od 15. novembra 1994 do
31. augusta 1995 prebehlo aj dvojstupňové konanie o ustanovení advokáta
navrhovateľke (advokáta ustanovil druhostupňový súd).
Od doručenia druhostupňového rozhodnutia navrhovateľke (24. októbra 1994)
do konania ďalšieho pojednávania (25. januára 1996) uplynulo ďalších 15 mesiacov.
V uvedenej dobe sa zaoberal okresný súd hľadaním adries navrhnutých svedkov.
Rýchlosť, resp. pomalosť konania okresného súdu dokumentujú aj pojednávania
v roku 1996 (postupné predvolávanie po jednom až troch svedkoch na pojednávania
v januári, marci, apríli, septembri, októbri, decembri). Taktiež v rokoch 1997 a 1998
nevykonal okresný súd všetky potrebné kroky na to, aby vec čo najskôr rozhodol.
Posledné pojednávanie sa uskutočnilo 23. apríla 1998 so záverom, že bude
nariadené znalecké dokazovanie (uznesenie o ustanovení znalca z 31. júla 1998,
doručené znalcovi 14. augusta 1998). 10. marca 1999, teda po ôsmich mesiacoch sa
okresný súd informoval u znalca, čo mu bráni vykonať znalecký posudok.
Podľa právneho názoru ústavného súdu časová chronológia spisu naznačuje
neefektívnosť postupu konajúceho súdu pri zhromažďovaní podkladov potrebných pre
rozhodnutie vo veci.
Dĺžku konania v predmetnej veci nemôže ústavný súd kvalifikovať ako
zložitosť prejednávanej veci, ale ako pomalé a neúčinné konanie, resp. prejednávanie
veci v neprimeranej lehote, teda ako konanie so zbytočnými prieťahmi.
Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle
prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek
správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak
činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých
práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol
(II. ÚS 33/99). Rovnako i podľa judikatúry Súdu pre ľudské práva, predovšetkým štát
zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi a to tak orgánmi, ktoré konanie vedú,
ako aj orgánmi, ktoré poskytujú znalecký posudok alebo poskytujú inú činnosť pri
dokazovaní (napr. Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins
Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).
V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené
také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho
štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na
ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych
orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli
priznané.
Zo súdneho spisu 11 C 119/92 nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní
nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania v danej veci vedeného pred
Okresným súdom Bratislava I majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti
tohto súdu, tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo
k zbytočným prieťahom v tomto konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatiaľ
právoplatne vo veci nerozhodol, hoci od podania návrhu prešlo viac ako osem rokov.
Preto ústavný súd vyhovel podnetu navrhovateľky a rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia.
Podľa viacerých rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za
prípravu veci a rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, 1987, č. 119, s – 13,
rovnako Pierazzini, séria A, 1992, č. 231 – C, s – 30). V inom rozhodnutí Súd pre
ľudské práva konštatoval, že „od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou
a príslušnosťou o veci rozhodnúť, postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo
vybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s – 39).
Aj tieto právne názory sú v súlade s podstatou základného práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva účastníkom konaní pred
súdmi a inými štátnymi orgánmi ústava.
Posudzovaním konania vo veciach dodatočne uvedených v doplňujúcich
podaniach k podnetu ústavný súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať. Vec sp. zn.
15 C 36/93 bola právoplatne ukončená rozsudkom bývalého Obvodného súdu
Bratislava 1 zo dňa 26. marca 1996. Podľa oznámenia navrhovateľky z 23. apríla 1999
„aj keď v konaní boli prieťahy, boli odstránené“. Konanie vedené na okresnom súde
pod sp. zn. 13 C 52/95 (12 Nc 56/91) bolo na žiadosť navrhovateľky z 2. októbra 1998
prerušené (uznesenie okresného súdu z 22. októbra 1998) z dôvodu vykonania
znaleckého dokazovania v inom konaní; v danom prípade vo veci 11 C 119/92).
Namietaným porušením čl. 12 ods. 2 ústavy okresným súdom sa ústavný súd
nezaoberal z dôvodu jeho právnej neopodstatnenosti. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy
má všeobecný, deklaratívny charakter a nie charakter konkrétneho základného
ľudského práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti
s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave. Nečinnosť
okresného súdu v konaní o žalobe na ochranu osobnosti je možné obsahovo zaradiť
pod porušenie základných práv podľa čl. 46 až 48 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu