Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 33/99
PDF · 127.46 KB
No categories available
I. ÚS 33/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
20. mája 1999 predbežne prerokoval podnet ,
zastúpeného JUDr. Jozefou Dudovičovou, komerčnou právničkou, Púpavová 65,
Bratislava, na začatie konania vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na verejné prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp.zn. 38 K 10/96 a takto
rozhodol:
Podnet o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
(ďalej len „navrhovateľ“) podaním doručeným Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 4. augusta 1998 označeným ako
„Návrh na začatie konania vo veci porušenia práv hlavy druhej Ústavy Slovenskej
republiky v zmysle čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z.z.“ namiereným proti odporcovi Krajskému súdu v Bratislave,
Záhradnícka ul.č. 10 (ďalej aj „odporca“), namietal jeho postup v konkurznej veci
vedenej pod sp.zn. 38 K 10/96.
Navrhovateľ bol nespokojný s tým, že mu odporca nepriznal postavenie
účastníka konania na strane navrhovateľa, v dôsledku čoho mu nebolo doručené
uznesenie o zastavení konkurzného konania, čím mu bola vzatá možnosť ďalej konať.
Podľa jeho názoru uvedená skutočnosť mala vplyv na jeho postavenie z hľadiska
účtovníctva a následne plnenia jeho daňových povinností, čo mu v konečnom
dôsledku neumožnilo odpísať nevymožené pohľadávky do nákladov.
Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nasledovný nález: „Nepriznaním
aktívnej legitimácie Navrhovateľa, zasiahnutím do práv orgánov v Dohodovacom
konaní, vydaním uznesenia o zastavení Konkurzného konania bez procesnej
príslušnosti a následným nedoručením uznesenia o zastavení konania 38K10/96
Navrhovateľovi i ďalším účastníkom Dohodovacieho konania ako aj oprávneným
orgánom v konaní podľa zákona č. 122/1993 Z.z. porušil Mestský (dnes Krajský) súd
v Bratislave v náväznosti na čl. 1 Ústavy SR: čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 152 ods. 4
Ústavy SR ako aj práva Navrhovateľa zo zákonov SR mu vyplývajúce“.
Podanie nespĺňalo zákonné požiadavky stanovené v § 20 a v spojení s § 31a aj
v § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z. Navrhovateľ bol
preto listom z 21. augusta 1998 vyzvaný na odstránenie jeho nedostatkov.
Doplňujúcim podaním doručeným ústavnému súdu 15. októbra 1998
navrhovateľ zmenil petit: „Konanie odporcu je zásahom do práva navrhovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, ako aj zásahom do jeho práva podľa čl. 48
Ústavy SR v náväznosti na čl. 1 Ústavy SR“. Súčasne predložil ďalšie listiny ako
dôkazný materiál, najmä sťažnosti v zmysle zákona SNR č. 80/1992 Zb. na postup
odporcu, ako aj odvolanie (včítane jeho aktualizácie v nadväznosti na nález ústavného
súdu vo veci PL. ÚS 11/96, ktorým bol vyslovený nesúlad čl. II. zákona č. 292/1996
Z.z. s čl. 1 Ústavy SR) proti nedoručenému mu uzneseniu odporcu o zastavení
konkurzného konania.
Predmetom konania, ktorého neústavnosť navrhovateľ napadol svojím
podaním, je návrh veriteľa HBD Slovakia, spol. s r.o., 900 67 Láb, proti dlžníkovi,
Slovenské telekomunikácie, š.p., Bratislava, na začatie konania podľa zákona
č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov dohodovacím konaním, ktorý bol
príslušnému súdu doručený 16. januára 1996. V bode 2. návrhu – Záväzky dlžníka
voči iným veriteľom - bol uvedený pod poradovým číslom 2 aj navrhovateľ
, so splatnou pohľadávkou za neuhradenú faktúru
v sume 276.000,- Sk (pohľadávka z titulu neuhradenej faktúry za výrobu telefónnych
zoznamov a ich reklamu).
Konanie bolo zastavené uznesením Mestského súdu (teraz Krajského súdu)
v Bratislave sp.zn. 38 K 10/96 24. októbra 1996 v zmysle čl. II. zákona č. 292/1996
Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, podľa
ktorého súd začaté konkurzné konanie voči dlžníkom uvedeným v § 67 ods. 3 zastaví,
ak do nadobudnutia účinnosti tohto zákona nerozhodol o vyhlásení konkurzu.
(Účinnosť zákona nastala 16. októbra 1996).
Dlžník v spore – Slovenské telekomunikácie, š.p., Bratislava - patril medzi
organizácie, na ktoré sa vzťahovalo ustanovenie § 67 ods. 3 citovaného zákona.
II.
Ústavný súd podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak
namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani
postup všeobecných súdov Slovenskej republiky pri rozhodovaní, pokiaľ v jeho
dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej
osoby ako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky)
a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode neposkytuje právnu ochranu iný
orgán Slovenskej republiky. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný
súd skúma, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z., a taktiež skúma, či neexistujú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi podmienky,
splnenie ktorých ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu,
patria aj tie, či podnet podala oprávnená osoba a či nie je zjavne neopodstatnený. Ako
ústavný súd už viackrát rozhodol v prípadoch podnetov fyzických alebo právnických
osôb: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú
možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu
príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (I. ÚS 53/96, I. ÚS
62/96, I. ÚS 75/96, I. ÚS 20/97).
Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženého podnetu
v naznačenom smere, t.j. existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu v predmetnej veci so základnými právami, porušenie ktorých
navrhovateľ namietal, t.j. so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom verejného prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, v jeho
prítomnosti a možnosti vyjadrenia sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Podľa právneho názoru ústavného súdu vyslovenom vo veci sp.zn. I. ÚS 24/97:
„každý sa môže podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky domáhať zákonom
stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom
podrobnosti súdnej ochrany ustanoví zákon. Nevyhnutným predpokladom poskytnutia
súdnej ochrany je však taký prejav fyzickej alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha
jej poskytnutia, napríklad vo forme návrhu na začatie konania, žaloby a pod.
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
preto dochádza v prípade, keď sa „každý“ (a zákonom stanoveným postupom)
domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana tomuto
právu napriek tomu poskytnutá nebola. Súdna ochrana v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy
predpokladá predošlé uplatnenie zákonom stanoveného postupu, ktorým sa oprávnená
osoba domáha svojho práva (jeho ochrany) na súde“.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu
a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať.
Z podania navrhovateľa a z predloženého písomného dôkazového materiálu
vyplýva, že predmetom sporu medzi ním a Slovenskými telekomunikáciami, š.p.,
Bratislava bolo omeškanie so splnením peňažného záväzku, konkrétne faktúry na
sumu 276.000,- Sk splatnej 20. októbra 1995.
Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník)
v znení neskorších predpisov „právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom“, podľa ods. 2 „premlčaniu podliehajú všetky práva zo
záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu
neurčitú“.
Podľa ustanovenia § 391 ods. 1 citovaného zákona „pri právach vymáhateľných
na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde,
ak tento zákon neustanovuje niečo iné“.
Podľa ustanovenia § 392 ods. 1 citovaného zákona „pri práve na plnenie
záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo
začať s jeho plnením (doba splatnosti)“ …
Podľa ustanovenia § 397 citovaného zákona „ak zákon neustanovuje pre
jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky“.
Návrh na začatie dohodovacieho konania (podaný iným subjektom ako
navrhovateľom) podľa zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov bol
doručený na príslušný súd 16. januára 1996. Splatnosť faktúry za výrobu a reklamu
telefónnych zoznamov nastala 20. októbra 1995. Z uvedeného je možné vyvodiť záver,
že navrhovateľ neuplatnil svoju pohľadávku na príslušnom súde ani postupom
vyplývajúcim z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Navrhovateľ môže
uplatniť svoj nárok na splnenie peňažného záväzku dlžníkom podaním návrhu na
začatie konania na súde, lebo jeho právo nie je ešte premlčané. Taktiež môže (dlžník
po nadobudnutí účinnosti zákona č. 12/1998 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, t.j. dňom 1. februára 1998 nepatrí medzi
právnické osoby, na ktoré sa nevzťahujú ustanovenia citovaného zákona) uplatniť svoj
nárok aj návrhom na vyhlásenie konkurzu.
Z uvedeného dôvodu preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že konaním súdu
mu bolo znemožnené uplatnenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Navrhovateľovi
nebola súdna ochrana odopretá ani mu nebolo bránené domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde.
„Podnet fyzickej osoby, ktorým sa namieta porušenie jej práv, musí obsahovať
skutočnosti, z ktorých sa dá vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia
s ústavnosťou, a okrem toho z podnetu musí byť zjavné, že už niet orgánu právnej
ochrany, ktorý by mohol podnecovateľovi poskytnúť ochranu tvrdeného porušenia
práva“ (uznesenie ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 23/94).
Pri predbežnom prerokovaní podnetu ústavný súd zisťoval, či existuje príčinná
súvislosť medzi postupom súdu a porušením základných práv, ktoré navrhovateľ
namietal, a došiel k záveru, že takáto príčinná súvislosť neexistuje.
V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor ústavného súdu
uvedený v rozhodnutí I. ÚS 37/96: „Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon. Ak osoba nesplní
ustanovené podmienky zákonného postupu pri uplatňovaní práv, nemôže sa dovolávať
toho, že boli porušené jej základné práva a slobody, ak jej súd nevyhovel, za
predpokladu, že súd sám neporušil ustanovenia čl. 47 až 50 Ústavy Slovenskej
republiky“.
Domáhanie sa práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je vzhľadom na nedodržanie zákonom ustanoveného
postupu na uplatnenie svojho práva na nezávislom a nestrannom súde alebo na inom
orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1, 4 ústavy právne irelevantné.
V predmetnej veci je potrebné ešte uviesť: „Sústavu všeobecných súdov
Slovenskej republiky tvoria nezávislé súdne orgány, ktorých úlohou je ochrana
zákonnosti. Do konania pred nimi pri ochrane zákonnosti Ústavný súd Slovenskej
republiky nemôže zasahovať, ak nie sú namietané a zistené okolnosti preukazujúce
porušenie ústavnosti. Porušenie zákonnosti všeobecnými súdmi nezakladá právomoc
Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky“ (uznesenie ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 110/95).
Posudzovanie nepriznania postavenia účastníka konania navrhovateľovi
v napadnutom konkurznom (dohodovacom) konaní, teda posudzovanie zákonnosti
postupu všeobecného súdu, nielenže nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať, ale
nie je to dôvodné už aj preto, že postupom všeobecného súdu nebolo navrhovateľovi
odňaté (ani obmedzené) základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý mal a má
stále možnosť právnymi predpismi stanoveným postupom domáhať sa svojich práv na
súde.
Nakoľko navrhovateľ nepreukázal skutočnosti, ktoré by potvrdili priamu
príčinnú súvislosť medzi postupom všeobecného súdu a základnými právami,
porušenie ktorých namietal, ústavný súd jeho podnet podľa § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. ako zjavne neopodstatnený
odmietol, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu