Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 74/98

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Tibora Šafárika a sudcov JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Viery

Mrázovej na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 1999 o prijatom podnete

mesta Kremnice, zastúpeného komerčným právnikom JUDr. Antonom Vaským,

Kremnica, J. Horvátha 902/34, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov upravenom v prvej vete

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Martine vo veci vedenej na tomto

súde pod sp. zn. takto

rozhodol:

Okresný súd v Martine v konaní o určenie a vydanie vlastníctva mesta

Kremnice sp. zn. p o r u š i l základné právo mesta Kremnice na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvej vete

.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)

bol 8. septembra 1998, prostredníctvom primátora ako štatutárneho orgánu, doručený

podnet mesta Kremnice (ďalej len „navrhovateľ“), v ktorom namietal, že Okresný

súd v Martine svojím doterajším postupom v konaní vo veci sp. zn.

porušuje jeho základné právo ako účastníka tohto konania - žalobcu podľa čl. 48 ods.

2 prvej vety (ďalej len „“).

Na preukázanie svojho tvrdenia, že príslušný okresný súd takmer nekoná, lebo

„po vyše troch rokoch od doručenia žaloby sa uskutočnili len dve pojednávania,

pričom celkový prístup súdu ku konaniu možno hodnotiť ako nedostatočný“ predložil

ústavnému súdu viaceré listinné dôkazy. Rovnako preukázal, že sa domáhal riadneho

a včasného prerokovania označenej veci formou sťažnosti podľa

Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov),

adresovanej Okresnému súdu v Martine i Krajskému súdu v Žiline, ale i žiadosťou

o zjednanie nápravy, ktorú zaslal ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky.

Ústavný súd listom z 3. decembra 1998 adresovaným jeho predsedovi vyzval

Okresný súd v Martine, aby sa v lehote 21 dní od doručenia tohto podnetu

navrhovateľa k nemu písomne vyjadril. Na žiadosť okresného súdu bola mu lehota

predĺžená do 6. februára 1999 z dôvodu, že súdny spis sa nachádzal na Ministerstve

spravodlivosti Slovenskej republiky. Napriek tomu, že spis bol okresnému súdu

vrátený, ani v tejto lehote nebolo ústavnému súdu vyjadrenie doručené. Neskôr

(22. februára 1999) bol podľa informácie okresného súdu súdny spis odoslaný

Krajskému súdu v Žiline na konanie o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu

o predbežnom opatrení, a preto nemohol byť poskytnutý ústavnému súdu

k nahliadnutiu podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. (ďalej len „“). Stalo sa tak až v apríli 1999

a ústavný súd po štyroch dňoch zapožičania spis vrátil Krajskému súdu v Žiline.

Okresný súd v Martine (ďalej len „okresný súd“) vo svojom vyjadrení

k podnetu navrhovateľa doručenom ústavnému súdu 16. februára 1999 uviedol, že

žaloba doručená tomuto súdu (22. augusta 1995) bola zapísaná do registra Nc ako

návrh neúplný, pretože „z petitu žaloby nebolo zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha,

resp. boli spojené dve práva, a to určiť vlastníctvo a uložiť odporcovi povinnosť

spísať protokol o prechode vlastníctva na navrhovateľa (podľa súdnej praxe existuje

žaloba na určenie vlastníckeho práva alebo žaloba na vydanie veci - kde ako

prejudiciálnu otázku skúma súd titul na vydanie veci)“.

Okresný súd teda postupoval podľa a návrh zaslal na vyjadrenie

odporcovi (20. 9. 1995) „s tým, že na pojednávaní by boli odstránené nedostatky

žaloby, resp. upravený návrh“.

Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 29. máj 1996, avšak pre

práceneschopnosť odporcu bolo odročené a uskutočnilo sa 12. júna 1996.

Ešte pred prvým pojednávaním, ktoré sa malo uskutočniť 29. mája 1996,

žalobca (mesto Kremnica) listom z 10. mája 1996 čiastočne upravoval návrh a na

pojednávaní 12. júna 1996 opäť skonštatoval, že návrh doplní, prípadne navrhne aj

nových účastníkov. Urobil tak 8. júla 1996 okresnému súdu doručeným návrhom na

zmenu žaloby a rozšírenie účastníkov (petit znel na určenie vlastníctva mesta

k nehnuteľnostiam k dátumu 31. 12. 1949). Súd vo vyjadrení uviedol, že na podanie

takéhoto návrhu navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem. Okruh

účastníkov bol rozšírený o Ministerstvo obrany Slovenskej republiky Bratislava a

Vojenskú ubytovaciu a stavebnú správu Banská Bystrica (bez bližšieho označenia).

Nekonanie súdu vo veci od 12. júna 1996 do 31. decembra 1996 bolo podľa

vyjadrenia súdu zapríčinené čerpaním dovolenky a výkonom stáže sudcu, ktorý vec

prejednával na Krajskom súde v Banskej Bystrici.

Tretí termín pojednávania o veci bol určený na 19. február 1997, ale sa

neuskutočnil pre ospravedlnenú neúčasť žalovaného. Termín ďalšieho pojednávania

bol určený na 5. marec 1997, a že vo veci nebolo ani vtedy rozhodnuté, spôsobil

podľa vyjadrenia súdu žalobca, keď svojou žiadosťou o opätovnú zmenu návrhu

požiadal súd, aby rozhodoval o pôvodnom návrhu, kde žiadal určiť vlastníctvo a

uložiť spísať protokol o prechode vlastníckeho práva. Presne označil nového

účastníka konania na strane žalovaného v 2. rade Ministerstvo obrany Slovenskej

republiky, ktorého súd uznesením pribral do konania a zaslal mu návrh na vyjadrenie

(23. mája 1997 a opakovane 29. septembra 1997). Z týchto nových skutočností v

konaní bolo pojednávanie z 19. februára 1997 odročené na neurčito.

Na základe požiadania zástupcu Vojenského úradu pre právne zastupovanie

Bratislava z 23. apríla 1998 okresný súd vyzval žalobcu (30. apríla 1998)

o predloženie príloh žaloby, ktoré pri návrhu na rozšírenie účastníkov neboli ako

listinné dôkazy k žalobe predložené.

Vo vyjadrení okresného súdu bolo bez bližšieho vysvetlenia konštatované, že

od 5. augusta do 25. augusta 1998 bol spis na Krajskom súde v Žiline. V tomto čase

-10. augusta 1998 Okresnému súdu v Martine bol opäť doručený nový návrh

(zmena), v ktorom navrhovateľ žiadal vydať nehnuteľnosti; tento návrh (zmena) bol

na vyjadrenie účastníkom konania (žalovaným) okresným súdom zaslaný 2. októbra

1998. Navrhovateľ však 30. novembra 1998 doručil súdu ďalšie upresnenie predmetu

žaloby a čiastočné späťvzatie žaloby. V dôsledku podania návrhu navrhovateľa

z 10. decembra 1998 na vydanie predbežného opatrenia bolo 22. decembra 1998

prijaté uznesenie o jeho vydaní.

Okresný súd v závere svojho vyjadrenia konštatoval, že celú dobu konal vo

veci, avšak zo strany navrhovateľa (mesta Kremnice) bol „zásadným spôsobom 3 x

menený návrh, jedenkrát menšia zmena“. Okrem toho bol na žiadosť žalobcu

upravený okruh účastníkov konania. Uviedol, že „pojednávanie doteraz bolo

vytýčené štyrikrát“. Bol toho názoru, že práve pre postup navrhovateľa (zmeny

návrhov, pribratie účastníkov) okresný súd doteraz vo veci nerozhodol. „Navrhovateľ

po každom pojednávaní mení postup a petit žaloby. Pretože je zastúpený

profesionálom (komerčným právnikom), súd voči nemu nemá poučovaciu povinnosť

( ). Napriek tejto skutočnosti bol zástupca navrhovateľa vedený k tomu,

aby riadnym spôsobom formuloval svoj nárok a tento žiadal priznať žalobou v

zmysle .“ Ako dôvod, že sudca so spisom častejšie

nepracoval, súd uviedol, že tento sudca „len v ´C´ agende za roky 1997, 1998 mal

nápad 1 100 vecí“. Všetky uvedené skutočnosti pokladal okresný súd za objektívne

prekážky, prečo doteraz nebolo rozhodnuté vo veci.

Ústavný súd podľa vykonal dôkazy potrebné na

zistenie skutkového stavu veci a pri rozhodovaní o podnete navrhovateľa (v konaní

pred okresným súdom „žalobca“) vychádzal z obsahu podnetu, k nemu pripojených

dôkazných listín, vyjadrenia Okresného súdu v Martine a z obsahu súdneho spisu sp.

zn. . Pre právny záver uvedený vo výroku rozhodnutia ho viedli najmä

skutočnosti uvedené v nasledujúcich častiach rozhodnutia.

Mesto Kremnica sa podľa o majetku obcí v znení

neskorších predpisov domáhalo na Okresnom súde v Martine v súdnom konaní

vedenom na tomto súde pod sp. zn. určenia vlastníctva mesta ku

konkrétnym pozemkom (podľa identifikácie uvedenej v žalobe) o výmere 10 tisíc ha

vrátane lesných porastov na týchto pozemkoch v k. ú. Sklené Teplice s

odôvodnením, že mesto do 31. decembra 1949 bolo podľa priložených dôkazov

vlastníkom lesného komplexu v uvedenej výmere. Ďalej v petite žaloby žiadalo, aby

okresný súd rozhodol o tom, že žalovaný „Vojenské lesy a majetky, š. p. Pliešovce

ako doterajší užívateľ týchto pozemkov je povinný s navrhovateľom spísať písomný

protokol o prechode vlastníctva týchto pozemkov na navrhovateľa, a to do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku“.

V odôvodnení tejto časti žaloby žalobca uviedol, že „po r. 1948 zákonom

č. o finančnom hospodárení národných výborov došlo k poštátneniu

mestského (obecného) majetku a mestské lesy mesta Kremnice sa stali tzv. národným

majetkom vo vlastníctve štátu; v tom období teda došlo k prechodu vlastníctva na

štát zo zákona“. Žalobca žiadal tiež oslobodenie od súdnych poplatkov „v zmysle

, lebo ide o konanie verejného a spoločensky prospešného

záujmu“.

Žaloba bola okresnému súdu doručená 22. augusta 1998, avšak pre vady

podania bola zapísaná do registra takýchto žalôb, t. j. do registra Nc. V čase, keď

bola žaloba ešte v registri Nc, okresný súd 3. októbra 1995 vyzval žalovaného

(Vojenské lesy a majetky, š. p. Pliešovce) o vyjadrenie; toto mu bolo doručené 14.

októbra 1995 a mestu Kremnica na jeho žiadosť z 3. januára 1996 zaslané 16. apríla

1996.

Žaloba bola zaradená do registra „C“ pod č. s tým, že jej

nedostatky sa odstránia na prvom pojednávaní, termín ktorého bol určený na 29. máj

1996.

Pre neprítomnosť účastníkov konania (ako vyplýva zo zápisnice) bolo

pojednávanie odročené na 12. jún 1996. Na tomto pojednávaní sudca navrhol

mimosúdne urovnanie sporu. Žalobca trval na súdnom konaní, žalovaný namietal

nesprávnosť označenia účastníkov s tým, že žalovaný má byť štát, teda Slovenská

republika, lebo štátny podnik je len správca nie vlastník nehnuteľnosti. Spochybnil

tiež vlastníctvo mesta k niektorým nehnuteľnostiam uvedeným v žalobe. Zástupca

žalobcu uviedol, že žalobu „po zvážení“ doplní a niektoré veci prekonzultuje so

zástupcami odporcu. Okresný súd určil žalobcovi trojtýždňovú lehotu na doplnenie

žaloby a ďalšie pojednávanie odročil na neurčito.

Žalobca doplnil žalobu 8. júla 1996 doručením návrhu na zmenu petitu podľa

, v ktorom žiadal, aby bolo určené len vlastníctvo mesta Kremnice

k 31. decembru 1949 k pozemkom, ktoré sa v súčasnej dobe podľa identifikácie

príslušného katastrálneho úradu z 8. februára 1993 nachádzajú v užívaní žalovaného.

Podľa rozšíril okruh účastníkov konania o štát - Slovenskú

republiku a o Vojenskú ubytovaciu a stavebnú správu, š. p. Banská Bystrica. Súčasne

uviedol, že za štát by malo konať Ministerstvo obrany Slovenskej republiky a pripojil

jeho adresu.

Mesto Kremnica (žalobca) sa listom primátora z 11. decembra 1996 obrátilo

na okresný súd, aby „v konaní pokračoval, ak riadnemu postupu nebránia nejaké

prekážky, lebo bolo len jedno pojednávanie 12. júna 1996, čo vo vlastníckych

vzťahoch oboch účastníkov vyvoláva stav neistoty“. Aj keď v liste poukázal, že

pojednávanie (12. júna 1996) bolo odročené „z dôvodov poplachu CO“, v zápisnici

o pojednávaní sa táto skutočnosť neuvádza, naopak išlo o neprítomnosť účastníkov

konania a o nedostatky žaloby, ktoré mal žalobca v lehote 3 týždňov odstrániť, čo je

zrejmé aj z ďalšieho postupu súdu.

Druhé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na 19. február 1997. Žalovaný

žiadal o jeho odročenie a určenie nového termínu pojednávania v jeho prítomnosti.

Okresný súd žiadosti nevyhovel a pojednávanie sa uskutočnilo za prítomnosti

primátora mesta Kremnica a jeho zástupcu. Žalovaný však poslal okresnému súdu

vyjadrenie k návrhu na zmenu petitu žaloby z 26. júna 1996 a žiadal návrh

zamietnuť v celom rozsahu s odôvodnením, že „aj žalobca viackrát zdôvodňuje, že

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol na základe zákona, mal by

podať žalobu na plnenie, nie na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam“.

Na treťom pojednávaní 5. marca 1997 boli prítomní účastníci aj ich

zástupcovia. Skôr, ako súd začal konať, bolo doručené (krátkou cestou) spomínané

vyjadrenie žalovaného žalobcovi. Zástupca žalobcu v tejto súvislosti na pojednávaní

uviedol: „My na doplnení návrhu v celom rozsahu netrváme. Žiadame, aby súd konal

o našom pôvodnom návrhu a určil, že mesto Kremnica je vlastníkom nehnuteľností

uvedených v návrhu, a že odporca má povinnosť spísať písomný protokol o prechode

vlastníctva k nehnuteľnostiam.“ Za odporcu v druhom rade navrhol len Ministerstvo

obrany Slovenskej republiky (s touto zmenou účastníkov súd súhlasil). Žalobca bol

súdom zaviazaný, aby mu predložil rovnopis žaloby, ktorý bude doručený odporcovi

v 2. rade na vyjadrenie. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Žaloba, ktorá obsahovala petit rovnakého znenia ako pôvodná (zo 17. augusta

1995 a doručená okresnému súdu 22. augusta 1995), teda bez zmeny uskutočnenej

listom z 26. júna 1996 len s doplnením odporcu v 2. rade - Slovenská republika,

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, bola okresnému súdu doručená 10. marca

1997 listom žalobcu z 5. marca 1997.

Mesto Kremnica (žalobca) 13. marca 1997 predložilo iniciatívne okresnému

súdu návrh na dokazovanie, a to prizvaním znalca, aby tento posúdil, kto bol

k 31. decembru 1949 vlastníkom nehnuteľností žalovaným namietaných ako

sporných (vyjadrenie z 19. februára 1997). Navrhol, aby znalecký posudok

vypracovala niektorá z ním označených inštitúcií, alebo podľa alternatívneho návrhu,

ktorý uviedol v liste z 26. júna 1996 (prvý doplnok žaloby), aby „súd namiesto

posudku znalca požiadal o odborné vyjadrenie k . Úrad geodézie,

kartografie a katastra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy na

úseku katastra“.

Doplnená žaloba doručená okresnému súdu 10. marca 1997 bola okresným

súdom 23. mája 1997 odoslaná na vyjadrenie odporcovi v 2. rade a opätovne

30. septembra 1997 (bez bližšieho dôvodu). Žalovaný v 1. rade Vojenské lesy, š. p.,

Pliešovce medzitým (26. marca 1997) oznámil okresnému súdu zmenu zástupcu.

Okresný súd v apríli 1998 vyzval žalobcu (mesto Kremnica), aby mu doručil

prílohy k žalobe pre odporcu (žalovaného) v 2. rade, a tiež pre Vojenský úrad pre

právne zastupovanie Bratislava. Tento tak urobil 6. apríla 1998 spolu s ďalšími

listinami na dôkaz svojich tvrdení uvedených v žalobe, a to znalecký posudok

vypracovaný Ing. Vojtechom Binderom, znalcom v odbore geodézie a kartografie

a súdnym znalcom vyhotovený preklad maďarského textu rozsudku Súdnej stolice

Turčianskej Župy z 1. júna 1870.

Súdny spis sp. zn. odoslaný 5. augusta 1998 Krajskému súdu

v Žiline bol do 25. augusta 1998 na tomto súde v súvislosti s nespokojnosťou

žalobcu s vybavením jeho sťažnosti z januára 1998 na zbytočné prieťahy v konaní

okresného súdu. V odpovediach oboch súdov na sťažnosť žalobcu podanú podľa

o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách

prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, je

poukazované nielen na veľkú zaťaženosť sudcov na okresnom súde a slabé

personálne obsadenie, ale aj na konanie navrhovateľa predlžujúce toto konanie,

pretože „v priebehu konania dopĺňa svoju žalobu, žiada o zmenu petitu, pribratie

nového účastníka konania, v dôsledku čoho je potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie“.

Žalobca 10. augusta 1998 doručil okresnému súdu návrh na zmenu návrhu na

začatie konania podľa zo 7. augusta 1998 a žiadal ho, aby

vyniesol rozsudok, podľa ktorého: „Odporcovia sú povinní vydať navrhovateľovi

nehnuteľnosti v obci Sklené, k. ú. Sklené, tvoriace lesný celok s názvom Rovná hora,

a to pozemky parcelné čísla (nasleduje ich taxatívny výpočet), ktoré sú podľa

identifikácie Katastrálneho úradu - správy katastra v Martine č. 363/93 zo dňa 8.

februára v užívaní odporcu v 1. rade, vrátane lesných porastov na týchto pozemkoch

sa nachádzajúcich, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Dôvodom tejto v poradí

tretej zmeny návrhu žalobcom bol, ako sám uviedol, záver uvedený v znaleckom

posudku Ing. Vojtecha Bindera, podľa ktorého vlastnícke právo mesta Kremnica k

sporným pozemkom existuje, a preto má žalobca podať žalobu smerujúcu k ich

vydaniu, teda žalobu na plnenie, nie na určenie.

Okresný súd dal 2. októbra 1998 pokyn súdnej kancelárii, aby v lehote jedného

mesiaca doručila túto zmenu návrhu žalovaným so žiadosťou o vyjadrenie sa k nej.

Medzitým mesto Kremnica (žalobca) listom z 24. novembra 1998 doručilo

okresnému súdu listinu označenú ako „Predloženie aktuálnej identifikácie, upresnenie

predmetu žaloby a čiastočné späťvzatie návrhu podľa - kde sa

žiada o určenie vlastníctva k pozemkom (po pripustení zmeny návrhu súdom zo 7.

augusta 1998) pôjde už len o vydanie pozemkov ...“ tieto v podaní konkrétne uviedol.

K zmene petitu - smerujúcej k vydaniu veci sa vyjadril odporca v 1. aj

v 2. rade s uvedením dôvodov, pre ktoré by okresný súd nemal zmenu návrhu

pripustiť.

Na návrh žalobcu vydal okresný súd predbežné opatrenie - uznesenie sp. zn.

z 22. decembra 1998, v ktorom len žalovanému v 1. rade uložil zákaz

nakladať s nehnuteľnosťami (uvedenými vo výroku uznesenia), až do právoplatného

rozhodnutia vo veci a Okresnému úradu, odbor katastrálny, Turčianske Teplice

uložil, aby dňom vydania tohto predbežného opatrenia nevykonal vklad vlastníctva

(zmeny) vyššie uvedených nehnuteľností, a to až do zániku predbežného opatrenia.

Žalovaný v 1. rade podal proti tomuto uzneseniu včas odvolanie, na základe ktorého

Krajský súd v Žiline uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vo februári 1999 uplatnili žalovaní námietku zaujatosti proti konajúcemu

sudcovi, o ktorej Krajský súd v Žiline rozhodol do mesiaca tak, že námietke

nevyhovel.

Od vydania predbežného opatrenia obaja účastníci predložili súdu viacero

dôkazných prostriedkov na obsah svojich tvrdení.

II.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

súdom alebo iným orgánom ( prvá veta v spojení s

ods. 1 ) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba

(účastník konania pred súdom alebo iným orgánom) domáhajúca sa rozhodnutia.

Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota

neodstráni, ale k vytvoreniu želaného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne až vykonaním práva,

o ktorom bolo takto rozhodnuté, ak výkon rozhodnutia bol súdom (exekútorom)

nariadený. Obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

sa teda nevyčerpáva len rozsahom (procesných) úkonov vykonaných súdom (iným

orgánom), ktorý je oprávnený o veci rozhodnúť.

Jedným z kritérií, ktoré ústavný súd posudzuje pri rozhodovaní o porušení

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kritérium

ochrany tohto základného práva účastníka v konaní pred všeobecnými súdmi,

prípadne inými orgánmi. i Správny poriadok upravujú

právo účastníka konania dožadovať sa nápravy v prípadoch, ak tieto orgány

neuskutočňujú konanie rýchle a účinne.

o súdoch a sudcoch umožňuje podať sťažnosť na

orgány štátnej správy súdov a podrobnosti o nich, ako aj postup pri ich vybavovaní

upravuje osobitný zákon, ktorým je o

štátnej správe súdov. Účelom práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je

poskytnutie možnosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený

porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd zásadne skúma, či sa navrhovateľ účinne domáhal ochrany tohto

základného práva v konaní pred všeobecnými súdmi prostriedkami, ktoré sú mu

dostupné, a tým je aj spomínaná sťažnosť (, , , I. ÚS

33/99).

Navrhovateľ podnetu (mesto Kremnica) uplatnil svoje právo upravené v § 6

ods. 1 o súdoch a sudcoch v spojení s zákona

Slovenskej národnej rady č. o štátnej správe súdov a podal 14. januára

1998 sťažnosť predsedovi Okresného súdu v Martine, ktorou sa dožadoval urýchlenia

konania vo veci sp. zn. s poukázaním, že od doručenia žaloby na tento

súd 22. augusta 1995 sa uskutočnili len dve pojednávania (12. júna 1996 a 5. marca

1997). Sťažnosť bola podpredsedníčkou okresného súdu označená za neopodstatnenú

z dôvodu, že žaloba nebola úplná, a preto bola vedená v registri Nc, a tiež z dôvodu

opakovanej zmeny žaloby zo strany žalobcu i návrhu na rozšírenie účastníkov

konania. Ďalším dôvodom bolo podľa okresného súdu neúmerne vysoké pracovné

zaťaženie konajúceho sudcu. Navrhovateľ nesúhlasil s argumentmi podpredsedníčky

okresného súdu, a preto podal 6. marca 1998 sťažnosť predsedovi Krajského súdu v

Žiline. V odpovedi predseda tohto súdu priznal prieťahy v konaní okresného súdu

(odôvodnil ich veľkou zaťaženosťou sudcov tohto súdu i slabým personálnym

obsadením), ale príčinu týchto prieťahov v konaní vidí aj v správaní sa sťažovateľa,

„nakoľko v priebehu konania dopĺňa svoju žalobu, žiada o zmenu petitu, pribrať

nového účastníka“, v dôsledku čoho je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie zo

strany vec pojednávajúceho a rozhodujúceho súdu.

Ústavný súd vyhodnotil aj toto kritérium ochrany základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a okrem podania sťažnosti i to, akou

mierou sa o jeho ochranu pričinil sám účastník konania (žalobca), prípadne akou

mierou prispel on sám k tomu, že konanie sa predĺžilo.

O neúplnom návrhu (žalobe) svedčí jeho zapísanie do registra Nc, avšak o

tejto skutočnosti nebol žalobca informovaný a až po jeho urgencii listom z 3. januára

1996 doručeným okresnému súdu 8. januára 1996, prečo súd nekoná, bolo vytýčené

prvé pojednávanie s tým, že nedostatky žaloby budú odstránené na tomto

pojednávaní. Opakovaná zmena petitu žaloby, prípadne čiastočné späťvzatie návrhu

na rozhodnutie súdu i návrhu na rozšírenie nového účastníka zo strany žalobcu sú

úkony, ktoré podliehajú schváleniu konajúceho súdu. Ak teda súd súhlasil s takýmto

konaním žalobcu (opak navrhovali žalovaní), nemohol mu dodatočne vyčítať, že jeho

úkony si vyžadovali ďalšie dokazovanie zo strany súdu a toto jeho chovanie vidieť

ako príčinu tých prieťahov v konaní, ktoré by bolo možné označiť za „zbytočné“,

vyvolané správaním sa navrhovateľa (v konaní pred okresným súdom žalobcu).

Ústavný súd pri posudzovaní priameho vplyvu správania sa navrhovateľa na

dĺžku konania ako jedného z kritérií, ktoré môže spôsobiť spomalenie postupu súdu

v konaní, skúmal, či súd má nielen možnosť, ale aj povinnosť využiť procesné

prostriedky na ukončenie veci v primeranej lehote. Ak by teda prieťahy v konaní

bolo možné pripísať aj na vrub účastníka, nevylučuje to a priori zodpovednosť štátu

za to, že o právach účastníka konania rozhoduje tak, ako je primerané povahe veci,

teda, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený práve nečinnosťou súdu. Ústavný súd

tento právny názor vyjadril už vo svojom rozhodnutí sp. zn. . Takýto

názor zastáva aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Súd pre

ľudské práva“), keď v podobnom prípade vo veci König (séria A, č. 27) konštatoval,

že zodpovednosť štátu vzniká, ak v konaní okrem prieťahov spôsobených

účastníkom konania nastanú aj iné prieťahy, ktoré možno pripísať štátnym orgánom

ako zbytočné.

Opakované zmeny návrhu žalobcu na rozhodnutie okresného súdu, návrhu na

pribratie nového účastníka konania i čiastočné späťvzatie žaloby okresný súd

akceptoval, hoci mu zákon () umožňuje rozhodnúť o tom, či s týmito zmenami

v priebehu konania (okrem späťvzatia žaloby) súhlasí alebo nie. Ak však okresný súd

umožnil navrhovateľovi (žalobcovi v konaní pred okresným súdom) takto sa správať,

potom za prípravu a rýchle vedenie konania je aj po týchto zmenách zodpovedný

okresný súd. Na podporu tohto záveru ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdu

pre ľudské práva vo veci Capnano (séria A, č. 119).

S ohľadom na uvedené ústavný súd nezohľadnil námietku okresného súdu, že

zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. spôsobil aj navrhovateľ svojím už

spomínaným správaním, lebo aj keby týmto spôsobil predĺženie konania vo veci,

nemožno ho hodnotiť ako „zbytočné“, ale naopak, pre vyriešenie veci zrejme

potrebné, ak aj súd, ako už bolo spomenuté, všetky zmeny návrhu i pribratie nových

účastníkov do konania pripustil, hoci, ak sa domnieval, že sú neodôvodnené, tak

urobiť nemusel, čo mu umožňuje.

Pri hodnotení postupu okresného súdu v konaní sp. zn. v

súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov ústavný súd vzal do úvahy tie ustanovenia , ktoré

upravujú rýchlu a účinnú ochranu práv, o ktorých súd rozhoduje (§ 6), povinnosti

predsedu senátu, ak podanie je nesprávne alebo neúplné (§ 43 ods. 1), postup súdu,

bez ďalších návrhov účastníkov aj pri ich neúčasti na pojednávaní (§ 101 ods. 1 a 2),

povinnosti predsedu senátu, aby vec bola rozhodnutá pokiaľ možno na jedinom

pojednávaní (§ 114 ods. 1) a dôvody možného odročenia pojednávania (§ 119 ods. 1).

Z týchto ustanovení vyplýva, že prípravu pojednávania treba chápať ako všetku

činnosť súdu od začatia konania vrátane štúdia spisu, odbornej prípravy na riešenie

veci, odstraňovania nedostatkov návrhu (žaloby) a posúdenia (zváženia) opatrení,

ktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a účelné vykonať pred

nariadením pojednávania.

Na Okresnom súde v Martine sa vo veci sp. zn. od podania žaloby

22. augusta 1995 uskutočnili štyri pojednávania. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až

po prevedení žaloby do registra úplných podaní, ku ktorému došlo 15. mája 1996,

pričom ani zo spisu nevyplýva, že by bol žalobca (v konaní pred ústavným súdom

navrhovateľ) predtým súdom vyzvaný na odstránenie vád žaloby a malo byť podľa

záznamu sudcu uvedenom v súdnom spise odstránené na prvom pojednávaní o veci.

Okresný súd ešte pred prvým pojednávaním poslal na vyjadrenie neúplnú žalobu

odporcovi (3. októbra 1995), ktorý mu vyjadrenie k nej doručil 14. októbra 1995. Na

opakované urgencie žalobcu (mesta Kremnice) okresný súd určil prvé pojednávanie

na 29. máj 1996, teda 9 mesiacov po doručení žaloby, čo je neprimeraná doba, najmä

ak dovtedy nevyužil ani ustanovenie , podľa ktorého predseda

senátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne alebo neúplné podanie opravilo alebo

doplnilo s poučením, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Prvé pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti účastníkov, keď pred

pojednávaním určeným na 29. máj 1996 mu bolo doručené ospravedlnenie

žalovaného. Okresný súd ospravedlnenie neuznal. V tento deň bolo okresnému súdu

doručené aj stanovisko žalobcu k vyjadreniu odporcu k jeho žalobe.

Druhé pojednávanie bolo 12. júna 1996 za prítomnosti účastníkov a ich

zástupcov, na ktorom sa predseda súdu pokúsil o mimosúdne urovnanie sporu, avšak

bezvýsledne. Po vyjadrení žalobcu, že žalobu doplní o nového účastníka, a to štát

(Slovenskú republiku) a po tom, čo žalovaný spochybnil vlastníctvo k niektorým

nehnuteľnostiam (z čoho vznikla žalobcovi povinnosť predložiť ďalšie dôkazy na

preukázanie vlastníctva k nim), súd odročil konanie na neurčito. Lehotu na doplnenie

žaloby však určil 3 týždne, a preto nič nebránilo tomu, aby určil aj termín ďalšieho

(v poradí tretieho pojednávania), najmä ak žalobca svoju povinnosť splnil už 8. júla

1996, aj keď petit žaloby zúžil len na určenie vlastníctva označených nehnuteľností.

Súd nekonal vo veci ďalších 8 mesiacov a tretie pojednávanie určil (na urgenciu

žalobcu) až na 19. február 1997. Na tomto pojednávaní konal za účasti žalobcu a jeho

zástupcu; ospravedlnenie žalovaného v 1. rade (Vojenské lesy a majetky, š. p.,

Pliešovce) neuznal, a nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodov

zaneprázdnenosti zástupcu žalovaného. Žalovaný v 1. rade však v deň pojednávania

(19. februára 1996) doručil okresnému súdu vyjadrenie k upravenej žalobe žalobcu

z 26. júna 1996 (doručenej okresnému súdu 8. júla 1996), a žiadal v ňom žalobu

zamietnuť v celom rozsahu, „lebo žalobca sa dožaduje určenia vlastníckeho práva,

hoci by mal s ohľadom na jeho tvrdenia, že je vlastníkom označených nehnuteľností,

žiadať už len ich vydanie, teda podať žalobu na plnenie. Toto pojednávanie

(z 19. februára 1997) bolo odročené a ďalší termín v poradí štvrtého pojednávania

bol určený na 5. marec 1997; na ňom sa zúčastnili všetci účastníci a ich zástupcovia.

Až pred týmto pojednávaním bolo žalobcovi krátkou cestou doručené spomínané

vyjadrenie žalovaného z 19. februára 1996, hoci okresnému súdu nič nebránilo

doručiť mu ho ešte pred týmto pojednávaním v záujme jeho kvalitnej prípravy,

pretože reakcia zástupcu žalobcu bola taká, že žiadal, aby súd konal nie o zmenenej,

ale o pôvodnej žalobe a jej petite. Súd pripustil na tomto konaní zmenu účastníkov a

precizáciu žalobcu tak, že účastníkom v 2. rade je Slovenský štát zastúpený

Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. Toto v poradí štvrté konanie z 5. marca

1997 bolo odročené na neurčito a ďalšie sa neuskutočnilo, čo ústavný súd zistil v

apríli 1999 zo súdneho spisu sp. zn. . Možno tiež konštatovať, že

odvtedy okresný súd nebol dostatočne činný, pretože až 7. mája 1998, teda po vyše

roku od pribratia druhého účastníka do konania, vyzval žalobcu, aby mu doručil

prílohy uvedené v žalobe, čo žalobca bez meškania urobil.

Ďalším kritériom pre posúdenie porušenia základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je povaha veci, o ktorej sa rozhoduje, najmä jej právna

a skutková zložitosť. Táto sa posudzuje podľa skutkového stavu veci a platnej

právnej úpravy relevantnej pre rozhodovanie o veci (, ).

Zložitosť veci nemôže byť pripisovaná súdu ako dôvod pretrvávania právnej neistoty

účastníka vtedy, ak priebežne robí úkony prispievajúce k vysporiadavaniu sa so

skutkovou a právnou zložitosťou veci. Uplatňovanie vlastníckeho práva k

historickému lesnému majetku a rozhodovanie o ňom takouto vecou nepochybne je.

Ako je z obsahu súdneho spisu zrejmé, aktivitu na odstránenie skutkových a právnych

problémov súvisiacich so zložitosťou prejednávanej veci vyvinuli najmä účastníci

konania, osobitne žalobca, ktorý (aj keď je potrebné, aby v konaní preukázal svoje

práva, o ktoré sa súdi) zadovážil sám také dôkazné prostriedky, akými sú znalecký

posudok znalca z odboru geodézie i preklad historickej listiny - rozhodnutia Súdnej

stolice Turčianskej župy z r. 1870. Okresný súd naopak pri odstraňovaní zložitosti

veci svojimi úkonmi dostatočne aktívny v tomto smere nebol, čo vyplýva z jeho

úkonov i z chronológie súdneho spisu. Napriek zložitosti veci konanie okresného

súdu bolo pomalé a neúčinné, najmä s ohľadom na dĺžku doby medzi jednotlivými

pojednávaniami a prípravou ďalších pojednávaní. Nedostatky v príprave konania boli

zrejmé aj z toho, že vyjadrenie žalovaných k návrhu na zmenu žaloby, ktoré súdu

doručil žalovaný, mu bolo doručené tesne pred pojednávaním a v súvislosti s tým

došlo k ďalšej zmene petitu žaloby, v dôsledku čoho súd odročil konanie na neurčito.

Najmä v období od 5. mája 1997 sa okresný súd riešením skutkovej a právnej

zložitosti veci nezaoberal v dostatočnej miere, keď sa viac spoliehal na dôkazné

prostriedky účastníkov, ktoré priebežne nevyhodnocoval, hoci mu boli doručené 6.

apríla 1998.

S ohľadom na zistený skutkový stav v konaní o veci sp. zn. pred

Okresným súdom v Martine ústavný súd skonštatoval, že právo navrhovateľa (mesta

Kremnice) na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 1999

JUDr. Tibor Š a f á r i k

predseda senátu