Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 123 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (128)II. ÚS 40/97
PDF · 183.07 KB
No categories available
II. ÚS 40/97
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 8. októbra
1997, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa Černáka, sudcov JUDr. Ľubomíra
Dobríka a JUDr. Jána Drgonca, vo veci podnetu , bytom
zastúpenej JUDr. Jánom Benčurom, advokátom, o porušení práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní o zrušenie ústavnej výchovy maloletej
, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15 P
98/94 takto
r o z h o d o l :
Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Bratislava III, v konaní
o zrušenie ústavnej výchovy maloletej , sp. zn.
15 P 98/94, právo priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov p o r u š i l a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal dňa 17. 6.
1997 podnet , , bytom ,
zastúpenej JUDr. Jánom Benčurom, advokátom, na začatie konania pred ústavným
súdom pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). K
prieťahom v konaní dochádza podľa vyjadrenia právneho zástupcu v konaní na
Okresnom súde Bratislava III (predtým Okresný súd Bratislava - vidiek), na ktorý
predkladateľka podnetu podala návrh na zrušenie ústavnej výchovy maloletej dcéry
, .
Návrh bol podaný 3. 7. 1996 a do dňa podania podnetu na ústavný súd nebolo
vo veci rozhodnuté. Prejednanie veci v primeranej lehote považuje predkladateľka
podnetu za významné z toho dôvodu, že ide o poručenskú vec, ktorá neznesie odklad
a do budúcnosti maloletej dcéry môže zasiahnuť negatívnym spôsobom.
Ako vyplýva zo sťažnosti, ktorú v mene podal právny zástupca
JUDr. Ján Benčura predsedovi Okresného súdu Bratislava III, jeho klientka mala zo
začiatku pochopenie pre to, že vec nebola riešená bezprostredne po podaní návrhu,
lebo mala vedomosť, že justícia je v súčasnom období preťažená. Keď však ani po 10
mesiacoch nebolo vo veci vytýčené pojednávanie, podala dňa 29. 4. 1997
prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť na prieťahy v konaní.
Sťažnosť nemá povahu opravného prostriedku, ale je právnym prostriedkom
umožňujúcim účastníkovi konania uchádzať sa o dosiahnutie nápravy, ak súd
porušuje jeho právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákon
nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti nariadil sudcovi, aby
prestal porušovať účastníkovo právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečovať právnym
donútením len následne a nepriamo, uplatnením kárnej zodpovednosti sudcu podľa §
2 ods. 1 zákona č. 412/1991 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov v znení zákona č.
149/1993 Z. z. Sťažnosť predsedovi súdu, na ktorom pôsobí sudca, ktorého nečinnosť
sa sťažnosťou namieta, je jedným z prostriedkov dosiahnutia nápravy. Účelom
priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu,
aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o podnete
namietajúcom porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 koná, ak predkladateľ podnetu
preukáže, že využil právne prostriedky nápravy priznané mu podľa § 17 ods. 1, § 20,
§ 21 § 22 alebo § 23 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej
republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich
(zákon o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov) alebo ak sa preukáže, že
vzhľadom na okolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy nemožno pokladať
za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Využitie možnosti podľa § 27 ods. 1 zákona č. 80/1992
Zb. v znení neskorších predpisov pre začatie konania o podnete namietajúcom
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy sa nevyžaduje. Požiadavkou vyčerpania všetkých
prostriedkov priznaných podľa zákona č. 80/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
pred začatím konania pred ústavným súdom by ústavný súd sám prispieval
k porušovaniu ústavou priznaného práva na verejné prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov. Podanie sťažnosti neviedlo k náprave a urýchleniu konania, v dôsledku
čoho sa obrátila s podnetom na ústavný súd.
Ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí 2. 7. 1997 podnet predbežne
prerokoval a po zistení, že spĺňa náležitosti predpísané § 20 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. uznesením rozhodol o jeho prijatí na
konanie.
Ústavný súd listom zo dňa 21. 7. 1997 vyzval predsedu Okresného súdu
Bratislava III, aby sa k podnetu vyjadril a zároveň ho požiadal o zapožičanie spisu
15 P 98/94 z konania o zrušenie ústavnej výchovy. Následne požiadal ústavný súd
oboch účastníkov konania, aby sa vyjadrili k potrebe ústneho pojednávania vo veci
pred ústavným súdom. Tak právny zástupca predkladateľky podnetu, ako aj Okresný
súd Bratislava III uviedli, že na ústnom pojednávaní netrvajú, nakoľko od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavnému súdu bolo dňa 12. 8. 1997 doručené vyjadrenie Okresného súdu
Bratislava III, v ktorom sa uvádza, že prerokovanie veci nebolo možné uskutočniť
bez zbytočných prieťahov v dôsledku mimoriadnej zaťaženosti sudcov tamojšieho
súdu a vo veci sú robené kroky na postúpenie veci Okresnému súdu v Malackách.
Ústavnému súdu bol zároveň zapožičaný spis z konania vo veci o zrušení ústavnej
výchovy 15 P 98/94.
Zo spisového materiálu súdu bolo zistené, že maloletá ,
je dieťaťom , posledné spoločné bydlisko
Vzhľadom na rozvrátené pomery v rodine, stala sa
predmetom opatrovanského konania. Obvodným úradom Malacky pod č. 37/94 bolo
dňa 18. 4. 1994 vydané rozhodnutie o predbežnom opatrení umiestnenia
v Detskom diagnostickom ústave Bratislava - Trnávka. Následne bol dňa
19. 4. 1994 vypracovaný a 20. 4. 1994 podaný na Okresný súd Bratislava - vidiek
návrh na ústavnú výchovu mal. . Po zabezpečení podkladov a
zistení skutočností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia vo veci, Okresný súd
Bratislava - vidiek stanovil pojednávanie na deň 25. 8. 1994, na ktorom rozhodol
rozsudkom 15 P 98/94 o nariadení ústavnej výchovy u maloletej . Rozsudok
(po vzdaní sa práva na odvolanie účastníkmi konania) v uvedený deň nadobudol
právoplatnosť.
Maloletá bola pôvodne umiestnená dobrovoľne v Diagnostickom
centre Bratislava, v ktorom pokračovala v pobyte na podklade vydaného
predbežného opatrenia. V ďalšom období bola maloletá na podklade súdneho
rozhodnutia umiestnená v Reedukačnom detskom domove Studené - Most pri
Bratislave, Detskom domove v Modre, Reedukačnom detskom domove pre deti a
mládež Košice - Horný Bankov a v súčasnom období sa nachádza v Reedukačnom
domove pre deti a mládež v Zlatých Moravciach. Zo spisu nebolo možné zistiť (s
výnimkou jedného prípadu sťahovania detského domova), na základe akých
skutočností bola maloletá umiestňovaná v jednotlivých zariadeniach. Zo spisu tiež
vyplýva, že maloletá zo zariadení pravidelne utekala, pričom najviac útekov je
zaznamenaných v Detskom domove v Modre.
Rozsudkom 10 C 289/94 z 12. 10. 1995 bolo manželstvo rodičov maloletej
rozvedené. Rozsudok sa stal právoplatným 8. 11. 1995. Po rozvode žije
matka na adrese , pracuje ako umývačka riadu v Rakúsku, kam
každodenne dochádza, vo svojej starostlivosti má mal.
a v spoločnej domácnosti žije aj dospelá dcéra , . V tejto situácii,
ktorú možno označiť za stabilizovanú, v porovnaní s pomermi, za ktorých bola mal.
umiestnená do ústavnej výchovy, požiadala matka o zrušenie ústavnej
výchovy.
Zo súdneho spisu bolo zistené, že Okresný súd Bratislava III od podania
návrhu neurobil vo veci jediný úkon, ktorý by v ďalšom období
mohol slúžiť ako podklad pre rozhodnutie, či sú dané podmienky pre zrušenie
ústavnej výchovy. Sťažnosť matky z 30. 4. 1997 vybavil predseda
súdu 24. 6. 1997 oznámením, že agendu na uvedenom úseku vybavuje iba
zastupujúca sudkyňa a sú robené kroky na prenesenie príslušnosti na Okresný súd
Malacky. V čase zapožičania spisu ústavnému súdu (august 1997) bol v ňom
založený koncept uznesenia s dátumom 8. 4. 1997 o prenesení príslušnosti z
Okresného súdu Bratislava III na Okresný súd Skalica. V spise sa nenachádzal
doklad o tom, že by pripravené uznesenie bolo prijaté a doručené účastníkom
konania.
Dňa 19. 9. 1997 oznámil právny zástupca ústavnému súdu, že
mu 17. 9. 1997 bolo Okresným súdom Bratislava III doručené uznesenie z 11. 9. 1997
o prenesení miestnej príslušnosti v právnej veci starostlivosti o maloletú
na Okresný súd Skalica po právoplatnosti uznesenia. Toto uznesenie súd
odôvodnil všeobecne tým, že medzičasom došlo k zmene okolností, podľa ktorých sa
posudzuje príslušnosť, s odkazom na ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku a ustanovenie § 177 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Z odôvodnenia to jednoznačne nevyplýva, ale za dôvod zrejme považoval zmenu
zariadenia, v ktorom je maloletá v súčasnom období umiestnená. Táto skutočnosť
však nedáva odpoveď na otázku, prečo súd uplatnil uvedené ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku 14 mesiacov po podaní návrhu na zrušenie ústavnej
výchovy. Maloletá bola počas viac ako 3-ročného obdobia ústavnej starostlivosti
umiestnená postupne v šiestich detských domovoch a súd doposiaľ túto skutočnosť
nepovažoval za dôvod na zmenu miestnej príslušnosti.
Ústavný súd sa v konaní o uvedenom prípade zaoberal tromi základnými
hľadiskami, na podklade ktorých je možné posúdiť, či v prípade dochádza k
prieťahom v konaní. V prvom rade posúdil, či je možné považovať vec za zložitú.
Zložitosť veci nemožno predpokladať. Základnými kritériami pre hodnotenie veci
ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie
o veci.
Z predloženého spisu bolo zistené, že vec nebola zložitá skutkovo ani právne.
Úlohou súdu bolo na základe podaného návrhu zistiť, či trvajú podmienky pre
pokračovanie ústavnej výchovy. Podkladom pre rozhodnutie mala byť správa
Detského domova, v ktorom je maloletá umiestnená v súčasnom období, o
tom, ako sa maloletá správa a či sú podmienky, aby bola ústavná výchova ukončená.
Súd mal tiež dopytom na štátnom orgáne sociálnej starostlivosti overiť, aké sú
súčasné podmienky v rodine matky na výchovu maloletej . Ani jeden z
uvedených úkonov súd nevykonal, a pritom ani jeden z nich nemožno označiť za
zložitý.
V konaní o podnete namietajúcom porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým
spôsobom sa na prieťahoch podieľa osoba, ktorá podala podnet vo veci porušenia
práva zaručeného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Predkladateľka podnetu sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III
správa aktívne. V celom konaní je zastúpená advokátom, z čoho možno usudzovať,
že doriešenie problému s výchovou maloletej dcéry považuje za dôležité, vyžadujúce
si odbornú pomoc. Právny zástupca matky postupoval v prípade aktívne. Po tom, čo
súd vo veci nekonal, využil možnosť priznanú zákonom č. 80/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov a podal predsedovi Okresného súdu Bratislava III sťažnosť na
prieťahy v konaní. Ako dôkaz v konaní o zrušenie ústavnej výchovy chcel použiť
správu z Reedukačného detského domova Košice - Horný Bankov, ktorý mohol
podať objektívne informácie o správaní sa maloletej . Oslovený detský
domov však správu odmietol poskytnúť s odôvodnením, že ju podá iba súdu. Súd
však takúto správu vôbec nepožadoval. Nekonanie súdu vo veci zrušenia ústavnej
výchovy ani po podaní sťažnosti na prieťahy považoval preto právny zástupca za
dôvod na podanie podnetu na ústavný súd.
Okrem zložitosti veci a správania predkladateľa podnetu pri rozhodovaní o
tom, či právo zaručené čl. 48 ods. 2 bolo porušené, ústavný súd preskúmava aj
činnosť štátneho orgánu, proti ktorému podnet smeruje, v období, v ktorom sa
namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Pri hodnotení správania sa súdu, voči ktorému bola uplatnená námietka
prieťahov v konaní, možno konštatovať, že tento svoju nečinnosť, tak pri vybavovaní
sťažnosti, ako aj vo vyjadrení pre ústavný súd odôvodnil výlučne nedostatkom
sudcov a organizačnými problémami. Vo svojom vyjadrení Spr. 3557/97 zo 6. 8.
1997 uviedol:
„Návrh matky malol. , napadol na Okresný
súd Bratislava-vidiek dňa 3. 7. 1996. V zmysle Rozvrhu práce tohto súdu na r. 1996
napadol do oddelenia JUDr. Nadeždy Tomanicovej.
Dňa 22. 11. 1996 došlo v zmysle zákona č. 328/1996 Z. z. k zániku Okresného
súdu Bratislava-vidiek zlúčením s Obvodným súdom Bratislava 3, ktorý sa súčasne
premenoval na Okresný súd Bratislava III. K uvedenému dňu mal zaniknuvší súd
počet 31 sudcov, vrátane justičných funkcionárov, pričom agendu PaNC, v rámci
ktorej je návrh navrhovateľky prejednávaný, vybavoval jeden sudca. K tomuto dňu
predstavovali všetky nevybavené veci Okresného súdu Bratislava-vidiek počet
11.580, z toho na agendu PaNC pripadalo 564 nevybavených vecí.
Obvodný súd Bratislava 3 mal k 22. 1. 1996 18 sudcov, vrátane justičných
funkcionárov. Agendu PaNC vybavoval taktiež jeden sudca. Všetky nevybavené veci
tohto súdu predstavovali k uvedenému dňu 9.248 nevybavených vecí, z toho na
agendu PaNC pripadalo 249 nevybavených vecí. Teda ku dňu 23. 11. 1996
predstavoval počet nevybavených vecí Okresného súdu Bratislava III 20 828, pri
počte 49 sudcov. V priebehu roku 1996 a piatich mesiacov roku 1997 došlo k redukcii
sudcov tunajšieho súdu pri minimálnej účasti predsedu Okresného súdu Bratislava III,
ale aj predsedu Krajského súdu Bratislava na 32 sudcov, včítane funkcionárov štátnej
správy súdu. Myslím, že nie je potrebné uvádzať to, že pri takejto migrácii sudcov
pernamentne dochádzalo k presunom agend v rámci súdnych oddelení.
Agendu PaNC za Okresný súd Bratislava III od jeho vzniku vybavujú dve
sudkyne, JUDr. Zdenka Mattielighová - územný obvod Okresného súdu Bratislava III
a JUDr. Zuzana Lohnertová (od 1. 7. 1997) územný obvod Okresu Senec a veci
bývalého Okresného súdu Bratislava-vidiek. K vývoju obsadenia agendy PaNC
sudcami treba uviesť nasledovné: Po odchode JUDr. Nadeždy Tomanicovej na
Okresný súd Bratislava IV. bola k 1. 1. 1997 poverená vybavovaním agendy PaNC
JUDr. Nadežda Weissová, ktorá však bez môjho súhlasu bola pridelená na
krátkodobú stáž na MS SR od 1. 3. 1997 do 30. 6. 1997. Následne, po mojom
nesúhlase a nesúhlase predsedu KS BA bola menovanej sudkyni predĺžená stáž do
konca roku 1997. Predĺženie stáže JUDr. Weissovej bolo dôvodom pre presunutie
agendy PaNC na vybavovanie druhej sudkyni (JUDr. Lohnertovej), v zmysle ust. § 2
ods. 2, 4 Vyhlášky č. 66/1992 Zb. v zmysle neskorších noviel. Až po predĺžení stáže
bolo možno vyhodnotiť neprítomnosť sudkyne za dlhodobú v zmysle Spravovacieho
poriadku.
Dňa 30. 4. 1997 sa na mňa obrátila navrhovateľka so sťažnosťou vo
veci jej návrhu na ktorú som odpovedal dňa 24. 6. 1997. Odpoveď je súčasťou spisu
sp. zn. V-2-15 P 98/94, ktorý Vám zapožičiavame. Je nutné uviesť, že počty sudcov
uvedené vyššie sú počtami „tabuľkovými“, faktický stav je o piatich sudcov nižší
(dvaja sudcovi sú na stáži MS SR, dve sudkyne na materskej dovolenke, jedna
sudkyňa je dlhodobo práceneschopná).
Mám za to, že uvedené stručné opísanie zaťaženosti sudcov tunajšieho súdu
dávajú dostatočný obraz o možnosti prejednania veci bez zbytočného odkladu, ako ho
predpokladá čl. 48 ods. 4 Ústavy SR.“
Právny zástupca matky podal v jej mene predsedovi Okresného súdu
Bratislava III dňa 30. 4. 1997 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona č. 80/1992
Zb. v znení neskorších predpisov. Sťažnosť vybavil predseda súdu listom
č. Spr. 2054/97 dňa 24. 6. 1997. V odpovedi uviedol, že agendu vybavuje iba
zastupujúca sudkyňa a sú robené kroky na prenesenie príslušnosti na Okresný súd
Malacky.
Ústavou štát priznáva občanovi práva a slobody a zaväzuje sa ich sám chrániť
a dodržovať. Tieto úlohy plní prostredníctvom štátnych orgánov. Právo zaručené
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania
súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na
orgán súdnej moci. Ústavný súd už v súlade s medzinárodným štandardom
uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol, že
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje
zodpovednosti za pomalé konanie. Táto zásada sa vzťahuje aj na okolnosti konania
pred Okresným súdom Bratislava III o návrhu . Okresný súd Bratislava
III na odôvodnenie stavu konania vo veci vedenej pod sp. zn. 15 P 98/94 uviedol
počet nevybavených vecí, o ktorých má súd rozhodnúť. Počet nevybavených vecí,
ktoré má súd rozhodnúť môže byť objektívnym stavom, ale tiež môže byť následkom
pretrvávajúcich nedostatkov v organizácii práce súdu alebo pomalého postupu osôb
konajúcich v mene súdu. Preto námietka počtu nevybavených vecí bez predloženia
dôkazov nemá povahu okolnosti vylučujúcej zodpovednosť za porušenie práva
občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Okresný súd Bratislava III také
dôkazy nenavrhol. Okresný súd Bratislava III neuviedol ani ďalšie okolnosti na
odôvodnenie ústavnosti svojho postupu.
Dňa 19. 9. 1997 oznámil právny zástupca ústavnému
súdu, že 17. 9. 1997 mu bolo doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. V-2 15 P 98/94-30, ktorým súd prenáša svoju miestnu príslušnosť na Okresný
súd Skalica.
Takéto konanie súdu má povahu konania s prieťahmi. Súd príslušnosť na
iný preniesol po 14 mesiacoch od podania návrhu, pričom dôvody pre takéto
rozhodnutie existovali už dávno predtým. Naviac išlo len o technickú záležitosť.
Koncept uznesenia (počítačovo spracovaný) bol v spise pripravený už 8. 4. 1997
a k jeho vyhotoveniu a expedovaniu došlo až po 5 mesiacoch. Pritom je potrebné
zdôrazniť, že vzhľadom na skutočnosť, že v spise sa nenachádza jediný doklad
potrebný pre rozhodnutie o návrhu na zrušenie ústavnej výchovy, vyžiada si
zisťovanie rozhodných skutočností ďalší čas na miestne príslušnom súde
v Skalici. Tieto okolnosti môžu zapríčiniť, že maloletá zotrvá v ústavnej výchove
ďalšie obdobie, ktoré sa môže výrazne premietnuť do jej dospievania. Maloletá v
mesiaci septembri dovŕšila 16 rokov veku a práve tento možno hodnotiť ako
najdôležitejší pre formovanie jej životných postojov. Výchovné pôsobenie matky je
pre dievča uvedeného veku nazastupiteľné a neodôvodnené zotrvávanie vo
výchovnom zariadení môže výrazným spôsobom zasiahnuť do života mladého
človeka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 1997
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Július Č e r n á k
predseda senátu