Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 75/98
PDF · 331.16 KB
No categories available
I. ÚS 75/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach prerokoval bez ústneho
pojednávania na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 1999 zloženom z predsedu
senátu JUDr. Tibora Šafárika a členov senátu JUDr. Viery Mrázovej a JUDr.
Richarda Rapanta prijatý podnet , bytom , zastúpeného
JUDr. Annou Mozolíkovou, komerčnou právničkou v Čadci, Ul. slobody 43, vo veci
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava I (predtým Obvodného súdu Bratislava 1) v konaní sp. zn. 19 C
174/96 a v konaní sp. zn. 19 C 499/96 a takto
rozhodol:
Okresný súd Bratislava I svojím postupom v konaní sp. zn. 19 C 174/96
a v konaní sp. zn. 19 C 499/96 p o r u š i l základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvej vete
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)
bol 30. júna 1998 doručený podnet , bytom (ďalej len
„navrhovateľ“), ktorý na výzvu ústavného súdu navrhovateľ 27. augusta 1998 doplnil
a spresnil jeho petit. V podnete uviedol, že Okresný súd Bratislava I porušuje jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o jeho
dvoch žalobách, a to žaloby o neplatné skončenie služobného pomeru (sp. zn. 19 C
174/96) a žaloby na ochranu osobnosti (sp. zn. 19 C 499/96) zaslaných tomuto súdu
poštou 18. mája 1995. Napriek opakovaným sťažnostiam adresovaným všeobecným
súdom, v ktorých poukazoval na nedostatky a na prieťahy v označených konaniach,
sa nápravy nedomohol, a preto bol toho názoru, že v oboch konaniach už došlo
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na dôkaz svojich tvrdení priložil k podnetu 31 listín. Navrhol, aby ústavný súd vydal
„uznesenie“, v ktorom by Okresný súd Bratislava I zaviazal „ukončiť spor do
31. 12. 1998, aby sa pojednávaní pred týmto súdom zúčastnili všetky osoby uvedené
v jeho žalobách, aby im bola uložená pokuta za to, že sa nedostavili včas a bez
ospravedlnenia na bývalé pojednávania a aby všeobecný súd rozhodol podľa petitu
uvedeného v jeho žalobách“.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 75/98-15 z 8. decembra 1998 prijal podnet
navrhovateľa v časti namietajúcej zbytočné prieťahy v konaní súdov o označených
veciach a vo zvyšnej časti ho odmietol pre nepríslušnosť ústavného súdu na
prerokovanie veci.
Splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom zaslal
navrhovateľ na opakované výzvy až 27. septembra 1999. V sprievodnom liste k
nemu uviedol, že na ústnom pojednávaní vo veci netrvá.
Ústavný súd podľa § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
38/1993 Z. z.“) vyzval Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), aby sa
vyjadril k podnetu navrhovateľa. Tento vo svojom vyjadrení k namietaným
zbytočným prieťahom v konaní sp. zn. 19 C 174/96 uviedol, že žaloba v tejto veci
bola bývalému Obvodnému súdu Bratislava 1 doručená 22. mája 1995 a „po
vyslovení miestnej nepríslušnosti bol spis odoslaný príslušnému súdu 24. 8. 1995.
Dňa 1. 4. 1996 po rozhodnutí Mestského súdu v Bratislave bol spis opätovne
doručený tunajšiemu súdu, následne bolo započaté s prípravou pojednávania. Žalobca
pred dožiadaným súdom odmietol vypovedať. Následne určené pojednávanie na deň
13. 1. 1997 sa nemohlo uskutočniť, pretože súd nemal vykázané doručenie
od jedného zo žalovaných“. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo vo februári 1997,
na ktorom žalobca tiež odmietol vypovedať. Predseda Okresného súdu Bratislava I
vo vyjadrení ďalej uviedol, že v období od 10. februára do 11. apríla 1997 bola
zákonná sudkyňa práceneschopná a čerpala dovolenku na zotavenie. Po tomto období
vytýčený termín pojednávania na 30. jún 1997 bol zrušený, avšak dôvod, pre ktorý sa
tak stalo, „vzhľadom k časovému odstupu nie je možné precizovať“.
Okresný súd vo vyjadrení k veci sp. zn. 19 C 499/96 uviedol, že predmetom
tohto konania je ukončenie služobného pomeru navrhovateľa a žaloba, na základe
ktorej konanie začalo, bola žalobcom pripojená medzi dokladmi priloženými k žalobe
o ochranu osobnosti sp. zn. 19 C 174/96, t. j. nachádzala sa v súdnom spise k tejto
veci. „Táto skutočnosť sa stala známou až 2. 12. 1996. Po riadnom zapísaní žaloby
do súdneho oddelenia 19 C konajúca zákonná sudkyňa začala konať 17. januára
1998, keď spis odstúpila z dôvodu vecnej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava I
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky“. Vo vyjadrení predseda súdu ďalej uviedol,
že „po vyjasňovaní vecnej príslušnosti bol spis s konečnou platnosťou uznesením
Najvyššieho súdu SR doručený tunajšiemu súdu 20. 1. 1999“. V ten istý deň bol
určený termín pojednávania na 31. marec 1999. Z dôvodu nevhodného správania sa
žalobcu voči sudkyni bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože konajúca
sudkyňa zvažuje uplatniť námietku svojej zaujatosti.
Záverom svojho vyjadrenia predseda Okresného súdu Bratislava I navrhol, aby
ústavný súd rozhodol, že zo strany tohto súdu „nedošlo vo vyššie uvedených
konaniach k neodôvodneným prieťahom a podnet zamietol ako
neodôvodnený.
V sprievodnom liste k vyjadreniu navrhovateľa Okresný súd Bratislava I
oznámil ústavnému súdu, že na ústnom pojednávaní o podnete navrhovateľa netrvá.
II.
Ústavný súd podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci a pri
rozhodovaní o podnete navrhovateľa (v konaní pred okresným súdom „žalobca“)
vychádzal z obsahu podnetu, k nemu pripojených dôkazných listín, vyjadrenia
Okresného súdu Bratislava I a z obsahu súdnych spisov sp. zn. 19 C 174/96 a sp. zn.
19 C 449/96. Pre právny záver uvedený vo výroku rozhodnutia ho viedli najmä
skutočnosti uvedené v nasledujúcich častiach rozhodnutia.
Skutkový stav vo veci sp. zn. 19 C 174/96:
Navrhovateľ sa ochrany osobnosti domáhal najskôr na ústavnom súde a po
poučení listom k sp. zn. Rvp 146/95 z 10. apríla 1995, že o žalobe na ochranu
osobnosti rozhodujú všeobecné súdy, podal ju na príslušnom súde.
Na ústavnom súde navrhovateľ namietal zbytočné prieťahy v konaní, ktorého
predmetom je práve táto žaloba na ochranu osobnosti s nemajetkovou náhradou.
Žaloba smeruje proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Okresnému
oddeleniu Policajného zboru Slovenskej republiky v Žiline a Obvodnému súdu
Bratislava 1 (od 1. januára 1997 Okresný súd Bratislava I) bola doručená 22. mája
1995. Pre vady bola žaloba zapísaná do registra Nc pod sp. zn. 19 Nc 41/95.
Obvodný súd Bratislava 1 prijal uznesenie o svojej nepríslušnosti sp. zn. 19 Nc 41/95
z 13. júna 1995 a po nadobudnutí jeho právoplatnosti ho spolu so súdnym spisom
doručil 4. septembra 1995 Obvodnému súdu Bratislava 2.
Obvodný súd Bratislava 2 11. októbra 1995 vyzval žalobcu (v konaní pred
ústavným súdom navrhovateľ) na zaplatenie súdneho poplatku. Tento požiadal
obvodný súd o oslobodenie od súdneho poplatku z dôvodov upravených v § 4 ods. 1
písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Obvodný súd žiadosti žalobcu
nevyhovel s odôvodnením, že citované ustanovenie zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch nemožno uplatniť v konaní o ochrane osobnosti podľa § 11 a 13
Občianskeho zákonníka vtedy, ak žalobca žiada nemajetkovú náhradu. Upozornil
žalobcu, že ak súdny poplatok vo výške 22.000,-Sk nezaplatí, súd konanie zastaví.
Žalobca 6. decembra 1995 doručil Obvodnému súdu Bratislava 2 svoje nesúhlasné
stanovisko k povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pričom opätovne poukázal na
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
s odôvodnením, že „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, OV PZ v Žiline pri
rozväzovaní jeho služobného pomeru nesprávne postupovalo, a že teda ide vlastne
o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu“. Súčasne žiadal súd „o
riešenie samotného sporu a nie zbytočného oddiaľovania“. Okrem iného však
požiadal aj o odpustenie súdneho poplatku, ak súd nebude akceptovať jeho dôvody.
S ohľadom na uvedené obvodný súd túto vec vedenú pod sp. zn. 19 Nc 41/96 zapísal
27. decembra 1995 do registra „C“ pod novou sp. zn. 13 C 436/95.
Obvodný súd Bratislava 2 listom doručeným Mestskému súdu v Bratislave
3. januára 1996 ho požiadal o posúdenie miestnej príslušnosti oboch súdov, ktoré sa
vecou už zaoberali, lebo nesúhlasil s postúpením tejto veci
súdom Bratislava 1. Dôvodom žiadosti o posúdenie miestnej príslušnosti
Obvodného súdu Bratislava 2 a Obvodného súdu Bratislava 1 bola skutočnosť, že
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má dve sídla - jedno v obvode Obvodného
súdu Bratislava 2 na Drieňovej ul. č. 22 a druhé v obvode Obvodného súdu
Bratislava 1 na Pribinovej ul. č. 2. Mestský súd v Bratislave uznesením č. k. 7 Nc
100/96-19 z 30. januára 1996 rozhodol, že nesúhlas Obvodného súdu Bratislava 2 s
postúpením veci je dôvodný. Bol toho názoru, že ak žalobca podal žalobu na
Obvodný súd Bratislava 1, „tým založil miestnu príslušnosť tohoto súdu (§ 11 ods. 2
O. s. p.)“.
Súdny spis zn. 13 C 436/99 bol 1. apríla 1996 doručený Obvodnému súdu
Bratislava 1 a zapísaný pod sp. zn. 19 C 174/96. Týmto súdom bol žalobca 10. apríla
1996 v súvislosti so žiadosťou o odpustenie súdneho poplatku vyzvaný na
preukázanie svojich majetkových pomerov do 3 dní od doručenia výzvy pod hrozbou
zastavenia konania vo veci samej. Napriek tomu, že výzvu súdu navrhovateľ splnil,
stále sa domnieval, že na prejednanie veci sa vzťahuje § 4 ods. 1 písm. c) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, teda že toto konanie je ex lege od súdneho
poplatku oslobodené. Konajúci súd doručil 22. apríla 1996 žalobu
o ochranu osobnosti sp. zn. 19 C 174/96 Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky na
adresu Drieňova ul. č. 22 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nej. Vyjadrenie
Obvodnému súdu Bratislava 1 bolo doručené 3. mája 1996.
K vyjadreniu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zaujal žalobca písomné
nesúhlasné stanovisko listom z 15. mája 1996 a žiadal súd o čo najrýchlejšie
vytýčenie pojednávania.
Obvodný súd Bratislava 1 doručil 12. augusta 1996 súdny spis sp. zn.
19 C 174/96 Okresnému súdu v Čadci „za účelom podrobného výsluhu navrhovateľa
( ), najmä k vyjadreniu odporcu na č. listu 1. 28-30“. Výsluch na tomto
súde sa uskutočnil 26. augusta 1996 a vypočutý žalobca v zápisnici uviedol, že „celý
rozsah svojej žaloby chce ozrejmiť na pojednávaní uskutočnenom na Obvodnom súde
Bratislava 1 a žiadal, aby sa čo najskôr uskutočnilo. Nechcel preto vypovedať pred
dožiadaným súdom. Zápisnica z výsluchu bola doručená Obvodnému súdu
Bratislava 1 28. augusta. 1996.
Ďalší úkon Obvodný súd Bratislava 1 uskutočnil až 2. decembra 1996, keď
konajúca sudkyňa dala pokyn kancelárii súdu, aby „podanie z 22. mája 1995“
zapísala „ako samostatný návrh“. Bola to žaloba o neplatné skončenie služobného
pomeru , ktoré súd našiel medzi prílohami k žalobe o ochrane
osobnosti s nemajetkovou náhradou. O tejto žalobe Obvodný súd Bratislava 1
rozhoduje v konaní sp. zn. 19 C 499/96 a v ňom navrhovateľ rovnako poukazuje na
zbytočné prieťahy v konaní o tomto podnete pred ústavným súdom; o tom v ďalšej
časti rozhodnutia.
Pojednávanie vo veci sp. zn. 19 C 174/96 (o žalobe na ochranu osobnosti),
ktoré bolo určené na 13. január 1997, sa neuskutočnilo z dôvodu neprítomnosti
žalovaného, pretože na pojednávaní sa zistilo, že naň vôbec nebol pozvaný.
Z úradného záznamu zo 14. februára 1997 nachádzajúceho sa v súdnom spise
vyplýva, že „z vlastnej iniciatívy sa dostavil právny zástupca odporcu“ (bez
bližšieho označenia v zázname), ktorý chcel vedieť, „kto zastupuje odporcu v tomto
konaní, nakoľko sa nikto nezúčastňuje pojednávania a predvolania blúdia po celom
Ministerstve vnútra SR“. V súvislosti s touto skutočnosťou dal dozorujúci sudca
pokyn, aby bol úradný záznam predložený vo veci konajúcej sudkyni na ďalší postup.
Druhé pojednávanie, ktoré viedla zastupujúca sudkyňa (z dôvodu čerpania
dlhodobej dovolenky pôvodne konajúcej sudkyne), vo veci sp. zn. 19 Co 174/96 sa
uskutočnilo 17. februára 1997. Predvolanie naň bolo žalovanému v 1. rade, t. j.
Ministerstvu vnútra SR, doručené opäť na adresu Drieňova ul. č. 22, Bratislava, a nie
na Pribinovu ul. č. 2, Bratislava, kde je sídlo Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky patriace do súdneho obvodu Bratislava I, a preto sa tento na pojednávanie
nedostavil. Rovnako sa nedostavil ani odporca v 2. rade. Súd vypočul žalobcu ku
skutočnostiam týkajúcim sa jeho majetkových pomerov a rozhodol podľa § 138
ods. 1 O. s. p. o jeho oslobodení od zaplatenia súdneho poplatku. Žalobca (v konaní
pred ústavným súdom navrhovateľ) na pojednávaní k prejednávanej veci uviedol, že
„ak tu nie je druhá strana prítomná, nemá zmysel, aby som vypovedal“; z rovnakého
dôvodu nevypovedal ani na Okresnom súde v Čadci. Na pojednávaní oznámil súdu,
že doplní ešte písomné dôkazy ohľadne výšky ujmy, ktorá mu bola spôsobená
odporcami, uvedie mená a adresy ďalších svedkov a predloží ďalšie listiny na dôkaz
svojich tvrdení v žalobe. Tretí termín pojednávania určil súd na 30. jún 1997, pričom
doručenie predvolania všetkým účastníkom (na správne adresy) bolo včas vykázané
(30. apríla až 6. mája 1997). Vo veci konajúca sudkyňa bez odôvodnenia tento termín
pred pojednávaním zrušila a nový termín tretieho pojednávania určila na 22.
september 1997.
Ústne pojednávanie vo veci 19 Co 174/96 sa uskutočnilo v treťom termíne
(22. septembra 1997) za prítomnosti všetkých účastníkov. Žalobca trval na svojej
žalobe z 22. mája 1995, pričom upresnil petit v tom smere, akú formu by mala mať
nepeňažná (nemajetková) náhrada a aká by mala byť výška peňažnej (majetkovej)
náhrady. Žalovaní zhodne trvali na svojom stanovisku k veci z 2. mája 1996 a boli
toho názoru, že treba vyčkať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
týkajúce sa žaloby o neplatné skončenie služobného pomeru žalobcu, na
pojednávanie vo veci, ktorej vraj dosiaľ nedostali žiadne predvolanie (súdny spis zn.
19 Co 499/96 sa v tomto čase ešte nachádzal na označenom súde). Žalovaný v 2. rade
(Okresné veliteľstvo PZ v Žiline) namietal tiež nedostatok svojej procesnej
legitimácie vo veci vedenej na Najvyššom súde SR. Obvodný súd Bratislava 1
konanie prerušil a konajúca sudkyňa dala uložiť spis na lehotu 30 dní, v ktorej by
mali byť predložené dôkazy navrhovateľa. Dozorujúci sudca obvodného súdu dal 30.
novembra 1997 písomný pokyn občianskoprávnej kancelárii, aby bol spis predložený
konajúcej sudkyni na „vypracovanie a dokončenie uznesenia o prerušení konania“.
Sudkyňa po splnení pokynu dozorujúceho sudcu dala 1. decembra 1997
občianskoprávnej kancelárii súdu (ďalej len „kancelária“) písomný pokyn, aby jej bol
súdny spis predložený až po 1. auguste 1998. Napriek tomu 16. marca 1998 dala
písomný pokyn kancelárii, aby bol spis uložený na lehotu 3 mesiacov. Na základe
ďalšieho pokynu sudkyne z 30. júna 1998 kancelária okresného súdu vyzvala
žalobcu, aby jej oznámil, „či je ukončená vec na NS SR ohľadne ukončenia
pracovného sporu“. Žalobca 16. júna 1998 doručil obvodnému súdu list, v ktorom
uviedol, že do „dnešného dňa nevie, že jeho žaloba o ukončenie služobného pomeru
sa nachádza na Najvyššom súde SR“, lebo o jej odstúpení na tento súd dosiaľ
nedostal od obvodného súdu žiadnu správu. V tomto liste informoval okresný súd o
tom, že sa 13. mája 1998 obrátil na Najvyšší súd SR, a namietal „celkový prieťah
podaných žalôb“. Napriek tomu, že podľa oznámenia najvyššieho súdu bola vec
postúpená konajúcemu súdu, nedostal naň žiadnu odpoveď, a preto žiadal konajúcu
sudkyňu o skončenie prieťahov v konaní o oboch podaných žalobách a o riadne
informovanie o priebehu konania. Ústavný súd zistil, že ani v jednom z označených
súdnych spisov sa listinné dôkazy o tejto sťažnosti a o spôsobe jej vybavenia
nenachádzajú. Tieto boli pripojené k podnetu navrhovateľa, a preto ich existenciu
nespochybnil, čo vyplýva aj z uznesenia č. k. I. ÚS 75/98-15 z 8. decembra 1998. Na
základe tohoto listu navrhovateľa okresný súd vyzval zástupkyňu odporcu v 2. rade,
aby súdu „obratom oznámila, pod akým číslom konania prebieha spor na Najvyššom
súde SR ohľadom ukončenia pracovného pomeru navrhovateľa“. Táto výzva bola
kanceláriou vypravená 28. júla 1998, avšak zaslaná na adresu odporcu v 1. rade, a
preto sa aj vrátila obvodnému súdu 6. augusta 1998 s poznámkou, že personálne
oddelenie Ministerstva vnútra SR (odporca v 1. rade) takúto osobu neeviduje.
Predsedkyňa senátu sa potom sama listom z 21. septembra 1998 obrátila na
najvyšší súd, aby jej oznámil, pod akým číslom konania prebieha na tomto súde spor
o ukončenie skušobného pomeru (zrejmá technická chyba – išlo o služobný pomer;
pozn. ústavného súdu) navrhovateľa proti odporcovi - Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky.
Na žiadosť ústavného súdu mu bol v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 zákona
č. 38/1993 Z. z. 21. decembra 1998 doručený súdny spis vo veci 19 C 174/96 s tým,
že súdny spis 19 C 499/96 týkajúci sa neplatnosti skončenia služobného pomeru
navrhovateľa je od 22. októbra 1998 na Najvyššom súde SR.
Súdny spis 19 C 174/96 s ohľadom na neprehľadnosť postupu konajúceho súdu
a z toho vyplývajúcu potrebu zvýšenej pozornosti pri jeho preštudovaní i
zabezpečení si niektorých podkladov potrebných na rozhodnutie o podnete
navrhovateľa, čo treba chápať ako faktickú zložitosť veci, bol vrátený Okresnému
súdu Bratislava I v apríli 1999.
Skutkový stav vo veci sp. zn. 19 C 499/96:
Predmetom konania je žaloba o neplatnosť skončenia služobného pomeru
navrhovateľa a návrh na doplatenie jednej tretiny výšky odchodného. Odporcami
vo veci sú tie isté subjekty ako v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96 a
rozhoduje o nej ten istý súd, t. j. Okresný súd Bratislava I.
Žaloba bola doručená Obvodnému súdu Bratislava I (teraz Okresný súd
Bratislava I) spolu so žalobou o ochranu osobnosti s nemajetkovou náhradou
22. mája 1995 a ako vyplýva zo záznamu v súdnom spise 19 C 174/96, bol v tomto
spise „návrh založený omylom“ a „vedený ako prílohy navrhovateľa, resp. duplikáty
návrhu“. Na samostatné konanie bola vec vylúčená 2. decembra 1996 rozhodnutím
sudkyne konajúcej vo veci sp. zn. 19 C 174/96 a na jej príkaz zapísaná mimo poradia
do registra 19 C Obvodného súdu Bratislava 1 pod sp. zn. 19 C 499/96.
Okresný súd Bratislava (od 1. januára 1997 právny nástupca Obvodného súdu
Bratislava 1) postúpil 21. januára 1997 súdny spis Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky podľa § 246 ods. 2 písm. c) O. s. p., keďže konajúca sudkyňa bola toho
názoru, že na preskúmanie rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky, na
základe ktorého bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru, je príslušný tento
súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 4. marca 1997
vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený s poučením, že vo veci je
potrebné podľa ustanovenia § 250 O. s. p. vysloviť nepríslušnosť okresného súdu a až
po jeho právoplatnosti postúpiť vec súdu príslušnému.
Medzitým bola vec 9. apríla 1997 na čas zastupovania pridelená inej sudkyni.
Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 19 C 449/96-9 z 18. apríla 1997
vyslovil svoju nepríslušnosť z dôvodu predmetu sporu (§ 246 ods. 2 O. s. p.).
V odôvodnení uznesenia uviedol, že žaloba bola vlastne „návrhom na
preskúmanie rozhodnutia MV SR ohľadne svojho pracovného hodnotenia, ktoré bolo
vydané jeho zamestnávateľom OV PZ SR Žilina. Zároveň žiadal o preskúmanie
rozhodnutia tých istých orgánov o prepustení zo služobného pomeru“.
Označené uznesenie Okresného súdu Bratislava I bolo po nadobudnutí
právoplatnosti spolu so súdnym spisom doručené najvyššiemu súdu 6. júla 1997
(na prezentačnej pečiatke je omylom uvedený rok 1998). Najvyšší súd 14. júla 1997
vrátil spis opäť ako nesprávne a predčasne predložený s odôvodnením, že skôr ako
súd začne skúmať vecnú príslušnosť, musí mu byť z návrhu jasné, čoho sa žalobca
domáha. „Podľa petitu žaloby sa domáha povinnosti žalovaného vydať rozkaz, aby
služobný pomer žalobcu bol ukončený uvoľnením podľa jeho žiadosti. Podľa § 247
O. s. p. súd preskúma na návrh žalobcu už vydané rozhodnutie, ale nemá
kompetenciu tam, kde takéto rozhodnutie nebolo vydané“. Ako ďalej uviedol, „až po
odstránení vád žaloby (skutkovo je nezrozumiteľná) a oprave petitu žaloby by podľa
okolností mohol obvodný súd postupovať podľa § 104a O. s. p.“. Podľa názoru
najvyššieho súdu v tomto štádiu konania jeho „príslušnosť nie je daná“.
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 27. novembra 1997 doručil
žalobcovi (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) výzvu na odstránenie vád
žaloby do 14 dní od jej doručenia z dôvodov jej nezrozumiteľnosti a upresnenia
(opravenia) petitu žaloby.
Žalobca vo vyjadrení k výzve doručenej okresnému súdu 5. decembra 1997
uviedol, že „vyrozumenie“ o stave veci čakal od najvyššieho súdu, lebo bol
informovaný o tom, že mu bola postúpená. Vo výzve okresného súdu na odstránenie
vád žaloby videl „úmysel v danej žalobe vec naďalej prieťahovať, a to od dňa, ako
bola žaloba podaná na Okresný súd Bratislava I dňa 22. 5. 1995“. Bol toho názoru, že
„žaloba je veľmi zrozumiteľná“, ďalej žiadal, aby súd rozhodol vo veci jeho
uvoľnenia v jeho prospech na základe „včas“ podanej písomnej žiadosti, a nie na
základe prepustenia, „čo bolo úmyselne vykonštruované vtedy OV PZ SR Žilina a
jeho nadriadeným rezortom MV SR“. Vyzýval súd, aby „vo veci čo najskôr konal“,
lebo podľa jeho názoru „je už dosť dlhá doba od 22. 5. 1995 a konanie mohlo už byť
dávno ukončené, pokiaľ by nebol úmysel, ako celú vec zastaviť“ v jeho neprospech.
Okresný súd na vyjadrenie žalobcu odpovedal opätovnou výzvou
z 9. marca 1998 (v zmysle obsahu prvej) s poučením o zastavení konania podľa § 43
ods. 2 O. s. p.. Žalobca listom z 25. marca 1998 doplnil (opravil) návrh svojej
pôvodnej žaloby doručenej okresnému súdu 22. mája 1995 a priložil k nemu prílohy
v rozsahu 52 strán. Konajúca sudkyňa 23. apríla 1998 dala príkaz kancelárii doručiť
upravený návrh žalobcu žalovanému a tiež „spis postúpiť NS SR, Bratislava, Župné
nám. č. 13, po odstránení vád žaloby podľa úpravy č. l. 11.“ (vypravené kanceláriou
okresného súdu 5. mája 1998). Najvyšší súd súdny spis 29. septembra 1998 opätovne
vrátil okresnému súdu so stanoviskom, že „po odstránení vád žaloby a precizovaní
petitu“ bolo zákonnou povinnosťou súdu tento petit znovu posúdiť z hľadiska
vlastnej príslušnosti a v prípade jej nedostatku postúpiť vec zákonom ustanoveným
spôsobom príslušnému súdu. V závere listu uviedol, že „najvyšší súd nie je príslušný
na prejednanie veci, keďže nejde podľa opravenej žaloby na č. l. 17 o preskúmanie
rozhodnutia, ale ide o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O. s. p., na čo je
príslušný okresný súd“, a upozornil na „neodôvodnené prieťahy v konaní !!!“.
V predmetnej veci konajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava I listom
z 22. októbra 1998 adresovanom predsedovi najvyššieho súdu vyslovila nesúhlas
s postúpením veci na Okresný súd Bratislava I a predložila „spis na rozhodnutie
o vecnej príslušnosti v právnej veci účastníkov konania c/a
Ministerstvo vnútra a spol. o ukončenie pracovného pomeru“.
Najvyšší súd prijal uznesenie č. k. Sž129/98-56 z 21. decembra 1998 o určení
príslušnosti Okresného súdu Bratislava I na prejednanie veci.
Okresný súd Bratislava I vytýčil prvé pojednávanie vo veci sp. zn. 19 C
499/96 na 31. marec 1999 (doručenie všetkým účastníkom vrátane prísediacich
vykázané v prvých dňoch februára 1999). Pojednávanie sa uskutočnilo, prítomný
nebol len zástupca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (odporca v 1. rade). Na
tomto pojednávaní žalobca (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) uplatnil
námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni, v dôsledku čoho bolo prijaté uznesenie
o odročení na neurčito „s tým, že ak súd nebude zaujatý, vytýči sa pojednávanie
s týmto senátom. Odporca bude volaný na pojednávanie písomne“.
Ústavný súd po tomto úkone ďalšie konanie okresného súdu nezistil.
III.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
súdom alebo iným orgánom (čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1
ústavy) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník
konania pred súdom alebo iným orgánom) domáhajúca sa rozhodnutia. Samotným
prerokovaním veci na súde alebo inom orgáne sa právna neistota neodstráni, ale
k vytvoreniu želaného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne až vykonaním práva, o ktorom bolo
takto rozhodnuté, ak výkon rozhodnutia bol súdom (exekútorom) nariadený. Obsah
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa teda
nevyčerpáva len rozsahom (procesných) úkonov vykonaných súdom (iným orgánom),
ktorý je oprávnený o veci rozhodnúť. Tieto úkony treba vykonať včas a na takej
odbornej úrovni, aby napomohli spravodlivému procesu a rozhodnutiu vo veci samej.
Jedným z kritérií, ktoré ústavný súd posudzuje pri rozhodovaní o porušení
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kritérium
ochrany tohto základného práva účastníka v konaní pred všeobecnými súdmi,
prípadne inými orgánmi. Občiansky súdny poriadok i Správny poriadok upravujú
právo účastníka konania dožadovať sa nápravy v prípadoch, ak tieto orgány
neuskutočňujú konanie rýchle a účinne.
Zákon č. 336/1991 Zb. o súdoch a sudcoch umožňuje podať sťažnosť na
orgány štátnej správy súdov a podrobnosti o nich, ako aj postup pri ich vybavovaní
upravuje osobitný zákon, ktorým je zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o
štátnej správe súdov. Účelom práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je
poskytnutie možnosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený
porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd zásadne skúma, či sa navrhovateľ účinne domáhal ochrany tohto
základného práva v konaní pred všeobecnými súdmi prostriedkami, ktoré sú mu
dostupné, a tým je aj spomínaná sťažnosť (I. ÚS 47/96, I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98, I. ÚS
33/99).
Navrhovateľ uplatnil svoje právo upravené v § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb.
o súdoch a sudcoch v spojení s § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.
80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov).
V zmysle citovaného zákona podal navrhovateľ 4. novembra 1996 sťažnosť
adresovanú ministrovi spravodlivosti a namietal v nej „veľmi zdĺhavý postup
súdnictva“ s poukázaním na to, že obe žaloby, ktoré adresoval na Obvodný súd
Bratislava 1 „rok chodili ... zo súdu na súd“. Zdôraznil, že iba v mesiaci máj 1996 mu
bolo prostredníctvom Obvodného súdu Bratislava 1 (po rozhodnutí Mestského súdu
v Bratislave príslušným na rozhodovanie o oboch žalobách) doručené vyjadrenie
Ministerstva vnútra SR k jeho žalobám, ku ktorým zaujal písomné stanovisko, a
v mesiaci september sa dostavil na dožiadaný Okresný súd v Čadci, kde bol vypočutý
ohľadne tých skutočností, ktoré žiadal Obvodný súd Bratislava 1. Do zápisnice
z výsluchu 26. augusta 1996 uviedol, že chce „čím skôr vypovedať na hlavnom
pojednávaní za účasti všetkých zainteresovaných osôb v tomto spore“. Poukázal na
to, že odo dňa výsluchu uplynuli dva mesiace a hlavné pojednávanie sa stále nekoná.
Ústavný súd zistil, že zápisnica z výsluchu bola Obvodnému súdu Bratislava 1
doručená už 28. augusta 1996. Podpredseda Okresného súdu Bratislava I (od 22.
novembra 1996 oprávnený rozhodovať o sťažnostiach podľa zákona č. 80/1992 Zb. o
štátnej správe súdov; čl. II v spojení s čl. V zákona č. 328/1996 Z. z.), ktorému bola
sťažnosť postúpená na priame vybavenie, v liste z 9. decembra 1996 uviedol, že vo
veci sp. zn. 19 C 174/96 „nezistil prieťahy“, lebo od 1. apríla 1996, kedy mu bol spis
doručený z Obvodného súdu Bratislava 2, „súd vykonával prípravu konania a
v súčasnosti je vo veci určený termín pojednávania na 13. 1. 1997“. Pokiaľ išlo o
žalobu týkajúcu sa neplatnosti skončenia služobného pomeru, informoval sťažovateľa
o zistení, že v priebehu 49. týždňa tohoto roku bol tento návrh vylúčený na
samostatné konanie a na tunajšom súde je vedený pod sp. zn. 19 C 499/96“.
Vzhľadom na uvedené hodnotil sťažnosť „ako nedôvodnú“. Sťažovateľovi záverom
vyjadrenia k sťažnosti pripomenul, že ako účastník konania pred dožiadaným súdom
už v auguste odmietol vypovedať a požadoval osobnú účasť pred konajúcim súdom.
Sťažovateľ (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľ) nesúhlasil s takýmto
prešetrením svojej sťažnosti, a preto sa listom z 18. decembra 1996 obrátil na
Mestský súd v Bratislave. Domnieval sa, že zbytočné prieťahy v konaní, a to pod sp.
zn. 19 C 174/96, sú najmä pre jeho neodôvodnené vypočúvanie dožiadaným súdom,
keď tak mohol urobiť súd príslušný na konanie vo veci na hlavnom pojednávaní.
Prvé pojednávanie príslušného súdu určené na 13. január 1997, o ktorom mal byť
podľa podpredsedu Okresného súdu Bratislava I riadne písomne informovaný,
sťažovateľ spochybnil ako konanie vo veci samej. Z listiny, ktorá mu bola v tomto
smere doručená, vyplýva, že nejde o predvolanie, ale o upovedomenie (slovo
Predvolanie je prepísané písmenami „x“) s pripísanou poznámkou, že jeho účasť nie
je nutná. V predtlačenom texte súdom použitého tlačiva je však uvedené, že súd
pokladá za potrebné vypočuť ho a bezdôvodné neustanovenie sa na pojednávanie
oprávňuje súd uložiť mu úhradu trov alebo pokutˇu. V čísle, pod ktorým je vzor
tohoto tlačiva vedený, t. j. 150140, je číslica „4“ prečiarknutá (pozn. ústavného súdu).
Pokiaľ išlo o konanie vo veci sp. zn. 19 C 499/96, považoval sťažovateľ
akceptáciu tejto veci súdom ako samostatnej žaloby s vylúčením na samostatné
konanie za neúmerne dlhé, keď sa tak stalo až v 49. týždni roku 1996 a žaloba bola
Obvodnému súdu Bratislava 1 doručená 22. mája 1995.
Krajský súd v Bratislave prešetril spôsob vybavenia sťažnosti navrhovateľa a
listom z 27. januára 1997 ho informoval, že „vo veci sp. zn. 19 C 174/96
k subjektívnym prieťahom nedošlo“. Ako dôvody uviedol najmä povinnosť
konajúceho súdu ex offo pred začatím konania vo veci samej skúmať svoju miestnu
príslušnosť, o ktorej sa rozhodovalo od 13. júna 1995 (uznesenie Obvodného súdu
Bratislava sp. zn. Nc 41/95 z 13. júna 1995) do 30. januára 1996 (uznesenie
mestského súdu č. k. 7 Nc 100/96-19 z 30. januára 1996); 1. apríla 1996 bol súdny
spis doručený Obvodnému súdu Bratislava 1. Ďalej krajský súd poukázal na to, že 9.
apríla 1996 bola sťažovateľovi ako žalobcovi doručená výzva na zaplatenie súdneho
poplatku z návrhu, ďalej si okresný súd v období od 1. apríla 1996 podľa § 114 O. s.
p. zadovážil vyjadrenie odporcu, ktoré mu (žalobcovi) doručil. Súd posudzoval jeho
(žalobcove) majetkové pomery pre odpustenie súdneho poplatku podľa § 138 ods. 1
O. s. p. a 6. augusta 1998 zaslal spis Okresnému súdu v Čadci, aby „Vás podrobne
vypočul ako dožiadaný súd k návrhu, tak k vyjadreniu odporcu“.
Predvolanie (príp. upovedomenie) na prvé pojednávanie určené na 13. január
1997, ktoré sťažovateľ označil ako zmätočné, došlo podľa stanoviska predsedníčky
Krajského súdu v Bratislave len v jeho prípade k „pochybeniu“. Určenie termínu
prvého pojednávania až na január 1997 ospravedlňovala predsedníčka krajského súdu
tým, že „v oddelení 19 C je vysoký nápad vecí a sudkyňa v tom čase zastupovala aj
svoju kolegyňu“. Akceptovala, že sa napriek tomu dostavil na pojednávanie. To, že
došlo k odročeniu tohoto pojednávania, bolo podľa nej „z dôležitého dôvodu, keď
odporca v prvom rade nemal doručené predvolanie na pojednávanie vykázané (k
tomu však došlo z dôvodu nesprávneho uvedenia termínu pojednávania, a to 13.
februára 1996, hoci bol určený na 13. január 1997).
Sťažnosť smerujúcu ku konaniu vo veci sp. zn. 19 C 499/96 nepovažovala
predsedníčka krajského súdu za opodstatnenú preto, že návrh vylúčený na samostatné
konanie 2. decembra 1996 bol 17. januára 1997 postúpený Najvyššiemu súdu SR
podľa ustanovenia § 246 ods. 2 písm. a) O. s. p., o čom bol sťažovateľ upovedomený.
Konštatovala, že pán podpredseda Okresného súdu Bratislava I ho vo svojej
odpovedi informoval objektívne a pravdivo.
Pri hodnotení postupu obvodného súdu v konaní sp. zn. 19 C 174/96 i v konaní
sp. zn. 19 C 499/96 v súvislosti s namietaným porušením základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vzal do úvahy tie
ustanovenia O. s. p., ktoré upravujú rýchlu a účinnú ochranu práv, o ktorých súd
rozhoduje (§ 6), povinnosti predsedu senátu, ak je podanie nesprávne alebo neúplné
(§ 43 ods. 1), postup súdu, bez ďalších návrhov účastníkov aj pri ich neúčasti na
pojednávaní (§ 101 ods. 1 a 2), povinnosti predsedu senátu, aby vec bola rozhodnutá
pokiaľ možno na jedinom pojednávaní (§ 114 ods. 1) a dôvody možného odročenia
pojednávania (§ 119 ods. 1). Z týchto ustanovení vyplýva, že prípravu pojednávania
treba chápať ako všetku činnosť súdu od začatia konania vrátane štúdia spisu,
odbornej prípravy na riešenie veci, odstraňovania nedostatkov návrhu (žaloby) a
posúdenia (zváženia) opatrení, ktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu
bude nutné a účelné vykonať pred nariadením pojednávania.
1. Vo veci sp. zn. 19 C 174/96 (žaloba o ochranu osobnosti s nemajetkovou
náhradou) bolo rozhodované o príslušnosti súdov prvého stupňa. Obvodný súd
Bratislava 1 vyslovil svoju nepríslušnosť uznesením sp. zn. 19 Nc 41/95 z 13. júna
1995 a vec postúpil 20. júla 1995 Obvodnému súdu Bratislava 1. Uznesenie o svojej
nepríslušnosti doručil 14. júla 1995 Obvodný súd Bratislava 1 aj odporcovi v 1. rade
(Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky), tento však vôbec nevedel o tom, že sa
proti nemu vedie súdne konanie, a preto žiadal listom z 21. júla 1995 o zaslanie
žaloby oba obvodné súdy, lebo nevedel, na ktorom z nich sa spis
nachádza. Z uvedeného je zrejmé, že Obvodný súd Bratislava 1 z hľadiska rýchlosti
konania o veci nepostupoval podľa § 6 O. s. p., ktorý mu ukladá povinnosť bez
meškania doručiť žalobu žalovanému. Ak má žaloba odstrániteľné vady (tak ju
posúdil Obvodný súd Bratislava 1, teda aj zaradil najskôr do registra neúplných žalôb
– register Nc), je príslušný súd povinný čo najskôr vyzvať žalobcu, aby vady žaloby
v určenej lehote odstránil. Obvodný súd Bratislava 1 takúto výzvu žalobcovi nikdy
nedoručil, ale ani Obvodný súd Bratislava 2, ktorý po postúpení mu veci 4.
septembra 1995 vyzval 6. októbra 1995 žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku vo
výške 20.000,- Sk. Po tom, čo sa žalobca žiadosťou z 24. októbra 1995 domáhal
odpustenia súdneho poplatku pre nemajetnosť a žiadal súd „o riešenie sporu
samotného, a nie zbytočného oddialovania“, dal Obvodný súd Bratislava 2 27.
decembra 1995 zapísať žalobu (z 22. mája 1995) bez ďalšieho do registra úplných
žalôb pod sp. zn. 13 C 436/95. Z obsahu žaloby ani spisu nie je zrejmé, prečo došlo
k zápisu žaloby do registra úplných (bezvadných) žalôb až po siedmich mesiacoch po
jej doručení súdu.
Obvodný súd Bratislava 2 však nesúhlasil so svojou (miestnou) príslušnosťou
konať o predmetnej veci, preto ani od októbra 1995 nezisťoval majetkové pomery
žalobcu pre prípadné odpustenie platenia súdneho poplatku, ale 3. januára 1996 sa
obrátil so žiadosťou na Mestský súd v Bratislave o posúdenie miestnej príslušnosti
oboch dosiaľ konajúcich súdov. Mestský súd v Bratislave, ako vyplýva zo súdneho
spisu, do mesiaca rozhodol a v uznesení č. k. 7 Nc 100/96-19 z 30. januára 1996
konštatoval, že nesúhlas Obvodného súdu Bratislava 2 je dôvodný; uznesenie bolo
Obvodnému súdu Bratislava 1 doručené 13. februára 1996. Obvodný súd Bratislava 2
doručil uznesenie o určení príslušného súdu na konanie vo veci začiatkom marca
(od 6. do 13. 3. 96) všetkým účastníkom konania. Príslušnému súdu (Obvodnému
súdu Bratislava 1) bol súdny spis vedený na Obvodnom súde Bratislava 2 pod sp. zn.
13 C 436/92 doručený 1. apríla 1996 a zapísaný bol mimo poradia podaní do
registra 19 C pod sp. zn. 19 C 174/96. Aj keď ku konaniu vo veci samej nedošlo
ďalšie dva mesiace (od 3. januára do 1. apríla 1996), nemožno túto dobu samú o sebe
chápať ako oddialenie (prieťahy) zbytočné, pretože vyriešenie miestnej príslušnosti
súdu, ktorý má o veci rozhodovať, je jednou z odstrániteľných vád konania, ktorú súd
skúma ešte pred začatím rozhodovania o veci samej.
Prvým úkonom Obvodného súdu Bratislava 1, po opätovnom vrátení veci sp.
zn. 19 C 174/96 na konanie pred ním (1. apríla 1996) nadväzoval na riešenie otázky
zaplatenia súdneho poplatku žalobcu, bola výzva z 10. apríla 1996 na preukázanie
majetkových pomerov v lehote 3 dní pod hrozbou zastavenia konania vo veci samej.
Žaloba bola odporcom v 1. a 2. rade doručená až 22. apríla 1996, teda
po jedenástich mesiacoch od jej podania na súde (v konečnom dôsledku aj na súde
miestne príslušnom na konanie vo veci), hoci nič nebránilo tomu, aby bola doručená
na vyjadrenie skôr, najmä po jej zapísaní do registra úplných žalôb, takémuto postupu
súdu nebránilo ani rozhodovanie o miestnej príslušnosti obvodných súdov. Tým sa
stalo, že konajúce súdy zabezpečili vyjadrenie k žalobe doručenej 22. mája 1995
jednému z nich (Obvodnému súdu Bratislava 1) až 3. mája 1996, a preto v konečnom
dôsledku nekonali dostatočne rýchle a nezabezpečovali podklady tak, aby mohli
rozhodnúť už na prvom pojednávaní po rozhodnutí o miestnej príslušnosti
Obvodného súdu Bratislava 1. Tento súd ani po vyjadrení a žiadosti žalovaného, aby
„čo najskôr začal konať“ a „aby čo najrýchlejšie vytýčil pojednávanie“ (17. mája
1996), nezačal o veci rozhodovať, ale dal pokyn kancelárii, aby mu spis bol
predložený až po 1. auguste 1996, pričom 12. augusta 1996 doručil súdny spis
v predmetnej veci Okresnému súdu v Čadci „za účelom podrobného výsluchu
navrhovateľa, najmä k vyjadreniu na č. l. 28 – 33“. Žalobca sa na dožiadaný súd
dostavil skôr (26. 8. 1996), ako bol určený termín výsluchu (2. 9. 1996), a do
zápisnice uviedol, že celý rozsah jeho žaloby chce ozrejmiť na pojednávaní
uskutočnenom na Obvodnom súde Bratislava 1, a opäť žiadal, aby sa čo najskôr
uskutočnilo. Nechcel preto vypovedať pred dožiadaným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že ak mal konajúci súd pochybnosti o niektorých
tvrdeniach žalobcu uvedených v žalobe na ochranu osobnosti s nemajetkovou
náhradou, nič mu nebránilo, aby ho ohľadne týchto skutočností vypočul už v čase po
podaní žaloby (20. mája 1995), prípadne ho požiadal o odstránenie jej vád (ak takúto
povahu mali). Okresný súd v Čadci zápisnicu z 26. augusta 1996 doručil Obvodnému
súdu Bratislava 1 už 28. augusta 1996, ktorý ale termín 1. pojednávania určil až na
13. január 1997, keď medzitým dal pokyn na zapísanie (v spise 19 C 174/96 nájdenej)
ďalšej žaloby, a to žaloby o neplatné skončenie služobného pomeru (sp. zn.
19 C 499/96); táto je predmetom posúdenia zbytočných prieťahov v konaní o nej
v ďalšej časti rozhodnutia. Na prvom pojednávaní konajúci sudca zistil, že žalovaný
v 1. rade (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) sa nedostavil, pretože nebol
súdom vôbec pozvaný na termín pojednávania 13. januára 1997, ale nesprávne na
13. február 1997.
Tieto nedostatky v postupe Okresného súdu Bratislava I spôsobili, že konanie
o žalobe na ochranu osobnosti s nemajetkovou náhradou neskončilo najneskôr do
jedného roka od podania žaloby na súde tak, ako to upravuje § 200i ods. 4 O. s. p.
v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o ďalšie kritérium pre posúdenie
zbytočných prieťahov v konaní, ktorým je zložitosť prejednávanej veci, konanie
o žalobe navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti za takéto nemožno považovať,
naviac ak sám navrhovateľ sa aktívne podieľal na sprehľadnení skutkových okolností
týkajúcich sa veci. Sám svojím konaním nesťažoval konanie okresného súdu, a to ani
tým, že odmietol vypovedať pred súdom dožiadaným (v podstate na skutočnosti
uvedené v jeho žalobe), ale naopak žiadal, aby bol vypočutý za prítomnosti
žalovaných príslušným súdom so sídlom v Bratislave.
2. Vo veci sp. zn. 19 C 499/96 (žaloba o nesplatnosť skončenia služobného
pomeru) ústavný súd konštatuje, že skutočnosť o jej „nájdení“ až 2. decembra 1996,
t. j. po jeden a pol roku, v inom súdnom spise týkajúcom sa žaloby, s ktorou boli
spoločne doručené 22. mája 1995, svedčí o nedostatočnej príprave Okresného súdu
Bratislava I na pojednávanie a s ním súvisiaceho štúdia – žaloby a prípadných príloh
k nej, čo vyplýva najmä z § 114 ods. 1 O. s. p.
V súvislosti s riešením otázky vecnej príslušnosti súdu na návrh okresného
súdu na konanie o tejto veci bol Okresný súd Bratislava I Najvyšším súdom
Slovenskej republiky viackrát poučovaný, ako postupovať pri jej posudzovaní
s ohľadom na predmet sporu. Neakceptovaním týchto poučení došlo
k neodôvodneným, teda zbytočným prieťahom v konaní vo veci samej; to
konštatoval aj Najvyšší súd vo svojom stanovisku z 29. septembra 1998. Ani
s posledným konštatovaním Najvyššieho súdu SR (list z 29. septembra 1998), že ide
o určovaciu žalobu o neplatné skončenie služobného pomeru a na
konanie o nej je príslušný Okresný súd Bratislava I, tento súd nesúhlasil a požiadal
(listom z 22. októbra 1998) predsedu Najvyššieho súdu, aby on rozhodol o vecnej
príslušnosti súdu na prejednanie predmetnej veci. Tento s konečnou platnosťou
rozhodol uznesením č. k. Sž 129/98-56 z 21. decembra 1998.
Riešenie otázky vecnej príslušnosti súdu nesprávnym posúdením a
nerešpektovaním ani poučení Najvyššieho súdu súdom okresným trvalo vlastne
2 roky (od 2. decembra 1996 do 21. decembra 1998), čo je z hľadiska ochrany práva
občana, o ktorej majú súdy rozhodovať, neprimeraná doba.
Druhé kritérium zbytočných prieťahov v konaní o veci, ktorým je zložitosť
skutkového a právneho posúdenia prejednávanej veci, t. j. neplatného skončenia
služobného pomeru navrhovateľa, ústavný súd v tomto konkrétnom prípade nemohol
vyhodnotiť, lebo k prejednávaniu predmetu žaloby vo veci samej vlastne do zistenia
skutkového stavu zo strany ústavného súdu nedošlo.
Na prvom pojednávaní 31. marca 1999 (t. j. takmer po 4 rokoch od jej
doručenia a 2 a pol roka po jej zapísaní do registra úplných žalôb) žalobca (
) uplatnil námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni a táto uznesením
odročila konanie o veci na neurčito do rozhodnutia o námietke jej zaujatosti. Ale aj
z tohoto zistenia vyplýva, že prvé kritérium porušenia základného práva na
prerokovanie označených vecí bez zbytočných prieťahov bolo naplnené.
Z obsahu súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
19 C 499/96 ústavný súd zistil, že účastník konania pred všeobecným súdom, ktorým
sa domáhal ochrany svojho práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov na ústavnom súde ( ), svojím správaním sa voči súdu sa na
týchto prieťahoch nepodieľal (tretie kritérium pre posúdenie porušenia namietaného
základného práva). Na výzvu okresného súdu doručenú navrhovateľovi 27. novembra
1997 (tento mu ju adresoval po druhom poučení Najvyššieho súdu zo 14. júla 1997)
na odstránenie vád podania odpovedal navrhovateľ už 5. decembra 1997 síce v tom
zmysle, že jeho „žaloba je veľmi zrozumiteľná“, avšak okresný súd mu opätovnú
výzvu (v zmysle obsahu prvej) s poučením o zastavení konania podľa § 43 ods. 2
O. s. p. doručil až 9. marca 1998 (t. j. po 3 mesiacoch od prvej). Žalobca (v konaní
pred ústavným súdom navrhovateľ) už 25. marca 1998 doručil doplnenie svojej
pôvodnej žaloby. Pokiaľ ide o vady spomínanej žaloby, ústavný súd poukazuje na to,
že táto nikdy nebola zapísaná do registra Nc neúplných podaní, a preto sa
navrhovateľ mohol domnievať, že je „zrozumiteľná“, teda úplná, keďže bola ihneď
prednostne zapísaná do registra úplných žalôb 19 C.
S ohľadom na zistený skutkový stav v konaní o veci vedenej na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C 174/96 a pod sp. zn. 19 C 499/96 ústavný súd
konštatoval, že postupom označeného súdu právo navrhovateľa ( ) na
prerokovanie týchto vecí bez zbytočných prieťahov bolo porušené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu