Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 428/2026
PDF · 295.8 KB
No categories available
I. ÚS 428/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 1S/145/2024-159 z 26. novembra 2025 a uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/37/2026 z 25. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Návrhu na vydanie dočasného opatrenia n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. júla 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) č. k. 1S/145/2024-159 z 26. novembra 2025 a uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 7Ssk/37/2026 z 25. marca 2026. Navrhuje napadnuté uznesenie správneho súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho správneho súdu zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Osobitne navrhuje odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia správneho súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho
správneho súdu, a to až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej [§ 129 a § 131 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
2. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa, jej príloh a vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 75/98, III. ÚS 155/06, III. ÚS 47/08, I. ÚS 252/2011, IV. ÚS 536/2022, III. ÚS 248/2023, III. ÚS 411/2023, III. ÚS 126/2024, I. ÚS 651/2025) vyplýva, že sťažovateľ bol od 1. júla 1980 v služobnom pomere príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a od 1. marca 1991 príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky. Zo služobného pomeru bol prepustený podľa § 110 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky účinného v danom čase (ďalej len „zákon o služobnom pomere“) rozkazom vo veciach personálnych veliteľa Okresného veliteľstva Policajného zboru Slovenskej republiky č. 137 z 13. augusta 1993, keďže podľa záveru služobného hodnotenia bol hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore Slovenskej republiky (pre jeho politickú angažovanosť v politickej strane). Podľa rozkazu vo veciach personálnych veliteľa Okresného veliteľstva Policajného zboru Slovenskej republiky č. 139 zo 16. augusta 1993 služobný pomer sťažovateľa skončil 31. augusta 1993, a to na základe dohody sťažovateľa a služobného orgánu z 13. augusta 1993 uzavretej podľa § 111 ods. 2 zákona o služobnom pomere. Pokiaľ bol policajt prepustený podľa § 110 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, znižovalo sa odchodné vypočítané podľa § 117 ods. 1 citovaného zákona o jednu tretinu. Požiadavke sťažovateľa, aby jeho služobný pomer skončil uvoľnením podľa § 109 ods. 1 zákona o služobnom pomere k 31. decembru 1993 v zmysle predchádzajúceho rozkazu vo veciach personálnych veliteľa Okresného veliteľstva Policajného zboru Slovenskej republiky č. 131 z 5. augusta 1993, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo vnútra“) nevyhovelo (Rvp 562/2002).
3. Podanie sťažovateľa z 15. marca 1995 označené ako „Sťažnosť pre porušenia zákona č. 410/91 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR, ktorého sa dopustilo OV PZ SR a jeho nadriadená inštitúcia MV SR“ ústavný súd vybavil listom sp. zn. Rvp 146/95 z 10. apríla 1995, v ktorom mu (okrem iného) oznámil, že nedisponuje právomocou rozhodovať o veciach, ktoré ústava zverila do právomoci všeobecných súdov, vrátane preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy správnymi súdmi podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku účinného v danom čase.
4. V nadväznosti na uvedené oznámenie ústavného súdu sa sťažovateľ žalobou proti ministerstvu vnútra z 22. mája 1995 podanou bývalému Okresnému súdu Bratislava I domáhal určenia, že jeho služobný pomer skončil uvoľnením na základe jeho žiadosti z 8. júla 1993, ako aj doplatenia 1/2 odchodného. S poukazom na skutočnosť, že služobný pomer sťažovateľa nie je pracovnoprávnym vzťahom, uvedený súd uznesením č. k. 19C/499/96-97 z 10. júla 2000 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. novembra 2000) konanie zastavil pre nedostatok svojej právomoci rozhodovať o nárokoch vyplývajúcich zo služobného pomeru a v tejto súvislosti vec postúpil ministerstvu vnútra.
5. Ďalšou žalobou proti ministerstvu vnútra z 15. júla 2021 podanou bývalému Okresnému súdu Bratislava III sa sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia služobného pomeru a náhrady mzdy. Po postúpení veci Správnemu súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) sťažovateľ na základe jeho opakovanej výzvy upresnil petit správnej žaloby prostredníctvom ním zvoleného právneho zástupcu, pričom túto označil ako podanú podľa § 6 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), jednoznačne špecifikujúc vymedzenie predmetu súdneho prieskumu zákonnosti, a to na rozhodnutie ministerstva vnútra (žalovaného) „č. p. PK-296/1993 v spojení s rozkazom pod č. 139 písomne oznámeným žalobcovi dňa 16. 08. 1993 spolu s písomným oznámením žalovaného z 22. 09. 1993“.
6. Správny súd uznesením č. k. 1S/145/2024-159 z 26. novembra 2025 správnu žalobu odmietol ako podanú oneskorene [§ 98 ods. 1 písm. d) SSP].
7. Uvedené uznesenie správneho súdu sťažovateľ napadol kasačnou sťažnosťou, považujúc ho za svojvoľné, pretože mal rozhodnúť bez toho, aby sa meritórne zaoberal jeho námietkami a aby ho vypočul. Dodal, že napriek uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 11. júla 2000 ministerstvo vnútra doteraz riadne nerozhodlo o jeho prepustení zo služobného pomeru. V závere navrhol priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok.
8. Najvyšší správny súd uznesením sp. zn. 7Ssk/37/2026 z 25. marca 2026 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2026) kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú (§ 461 SSP). Uviedol, že z obsahu spisu je zrejmé, že sťažovateľ už 22. mája 1995 podal žalobu na bývalý Okresný súd Bratislava I, pretože bol presvedčený, že jeho prepustenie zo služobného pomeru v roku 1993 bolo nezákonné a jeho služobný pomer sa skončil uvoľnením. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovi boli napádané rozhodnutia doručené pred týmto dňom, a to vrátane rozhodnutia žalovaného z 30. septembra 1993 o odvolaní, čo podľa § 127 ods. 6 zákona o služobnom pomere znamenalo, že sa stali právoplatnými. Stalo sa tak teda viac než 26 rokov pred podaním tu prejednávanej správnej žaloby, ktorá tak bola podaná celkom zjavne neskôr než dva mesiace po ich oznámení a aj 30 dní po ich právoplatnosti. Správny súd tak postupoval v súlade s § 98 ods. 1 písm. d) SSP, keď ju odmietol. Odmietnutie žaloby bráni tomu, aby sa správny súd zaoberal jej námietkami, a preto mu sťažovateľ neopodstatnene vyčíta, že tak neurobil. Na záver dodal, že ak sťažovateľ vytýka žalovanému nečinnosť vo veci uvoľnenia zo služobného pomeru (postúpenej mu bývalým Okresným súdom Bratislava I uznesením č. k. 19 C 499/96-97), ochranou mu je žaloba proti nečinnosti podľa § 242 a nasl. SSP, nie opakovaná správna žaloba proti iným správnym aktom. Týmto považoval za vybavený aj návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku.
II. Argumentácia sťažovateľa
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením správneho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu vydanými po viac ako tridsiatich rokoch právnej neistoty mu bola odopretá akákoľvek súdna ochrana vo veci skončenia jeho služobného pomeru, a to extrémne formalistickým výkladom a aplikáciou ustanovení o lehote na podanie správnej žaloby, bez akéhokoľvek zohľadnenia toho, že:
- sťažovateľ sa súdnej ochrany domáhal už žalobou z 22. mája 1995 na bývalom Okresnom súde Bratislava I, teda v čase relevantne blízkom skončeniu služobného pomeru. Toto konanie bolo
uznesením č. k. 19C/499/96-97 z 10. júla 2000 zastavené a vec bola postúpená ministerstvu vnútra na rozhodnutie, ktoré dosiaľ, teda viac ako 25 rokov, o veci meritórne nerozhodlo;
- sťažovateľ podal žalobu (v tomto konaní) už 15. júla 2021, avšak všeobecné súdy si vec viac ako štyri roky navzájom postupovali a vracali, pričom časť týchto postúpení bola podľa názoru sťažovateľa vykonaná procesne vadne (bez uznesenia, v rozpore s § 18 ods. 2 SSP). K prieťahom a k neskorému rozhodnutiu o (ne)včasnosti žaloby tak nedošlo zavinením sťažovateľa, ale výlučne v dôsledku nesprávneho a nejednotného určovania právomoci súdov a opakovaného postupovania veci medzi súdmi;
- samotné skončenie služobného pomeru sťažovateľa prepustením bolo podľa tvrdení sťažovateľa nezákonné, keďže žalovaný v rozpore s kogentným § 109 zákona o služobnom pomere neuvoľnil sťažovateľa zo služobného pomeru na základe jeho písomnej žiadosti z 8. júla 1993 (hoci policajt „musí byť uvoľnený“, ak o to písomne požiada) a v rozpore s § 142 zákona o služobnom pomere vopred neprerokoval návrh na prepustenie ani návrh služobného hodnotenia s príslušným odborovým orgánom; ide o skutočnosti, ktorými sa žiaden súd dosiaľ meritórne nezaoberal.
10. Ďalšie námietky sťažovateľa smerujú proti záveru najvyššieho správneho súdu o nepriznaní odkladného účinku správnej žalobe, čo odôvodňuje tým, že právnymi následkami napádaných rozhodnutí, ktorými bola sťažovateľovi po viac ako troch desaťročiach s konečnou platnosťou odopretá súdna ochrana, je pretrvávajúca právna neistota sťažovateľa a s tým spojené závažné ohrozenie jeho zdravia, ktoré preukazuje lekárskou správou z 2. marca 2026.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ústavy, základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty uznesením správneho súdu č. k. 1S/145/2024-159 z 26. novembra 2025 (bod 5) a uznesením najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/37/2026 z 25. marca 2026 (bod 7), ktoré sťažovateľ považuje za nezákonné a arbitrárne (body 9 a 10).
III.1. K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy, základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením správneho súdu:
12. Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal
právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
13. Sťažovateľ napadol uznesenie správneho súdu kasačnou sťažnosťou, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd napadnutým uznesením, v ktorom podal patričné vysvetlenie k včasnosti podania správnej žaloby ako jednej z podmienok konania, čo vyplýva z nasledujúcej časti odôvodnenia ústavného súdu.
14. Z uvedených dôvodov bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].
III.2. K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy, základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu:
15. V otázke vecnej nepríslušnosti civilného súdu ústavný súd už uznesením sp. zn. I. ÚS 1/2022 z 12. januára 2022 judikoval (ZNaU 2/2022), že „Je neprípustné a ústavne neudržateľné, aby sa nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v správnom súdnictve nahrádzalo určovacími žalobami v civilnom sporovom konaní.“. V civilnom súdnom konaní nemožno riešiť vzťah medzi sťažovateľom ako príslušníkom Policajného zboru a ministerstvom vnútra ako orgánom verejnej správy vo veciach služobného pomeru vrátane jeho skončenia. Takýto vzťah je vzťahom verejnoprávnym vyplývajúcim (v posudzovanom prípade) zo zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov a nemožno ho považovať za vzťah civilnoprávny, o ktorom by mohol rozhodovať všeobecný súd v civilnom konaní, a nemožno ho úspešne suplovať ani civilnou žalobou o určenie, že služobný pomer trvá.
16. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (kompetenčný senát) v uznesení sp. zn. 1 KO 11/2018 z 3. októbra 2018 konštatoval, že «Služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromno-právneho pomeru, ale má znaky verejno-právneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako „zamestnávateľa“ príslušníka Policajného zboru a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi príslušníkom Policajného zboru a Policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno-služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu trvania sa odlišuje od pracovnoprávneho pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi. Príslušník Policajného zboru prostredníctvom svojho „zamestnávateľa“, t. j. štátu sa priamo zúčastňuje na výkone verejnej moci, a preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktami zakladať, meniť a rušiť právne vzťahy v tomto služobnom pomere...».
17. Neexistuje žiaden dôvod neaplikovať tieto právne názory v správnom konaní sťažovateľa podľa zákona o štátnej službe (bod 1), obzvlášť v prípade, ak ho ústavný súd listom sp. zn. Rvp 146/95 z 10. apríla 1995, ktorý predchádzal jeho prvej žalobe proti ministerstvu vnútra (bod 4 odôvodnenia tohto uznesenia), upozornil na možnosť preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy správnymi súdmi podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku účinného v danom čase (bod 3 odôvodnenia tohto uznesenia). Túto skutočnosť sťažovateľ zvolenému právnemu zástupcovi zrejme zamlčal.
18. V tomto kontexte neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu vydaným po viac ako tridsiatich rokoch právnej neistoty mu bola odopretá akákoľvek súdna ochrana vo veci skončenia jeho služobného pomeru, a to extrémne formalistickým výkladom a aplikáciou ustanovení o lehote na podanie správnej žaloby.
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší správny súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa v otázke včasného podania správnej žaloby správnemu súdu nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy (zákona o služobnom pomere a Správneho súdneho poriadku), ktorými by poprel ich účel a význam. Ústavne akceptovateľný je aj jeho záver týkajúci sa návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.
20. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi závermi najvyššieho správneho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Akokoľvek sa môže zdať rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sťažovateľovi nespravodlivé alebo formalistické, nejde o rozhodnutie nesprávne, a to ani z ústavnoprávneho hľadiska.
21. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením správneho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu:
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj zistenie, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne právoplatne rozhodol pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva nečinnosťou orgánu verejnej moci v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06) a konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 6/03, I. ÚS 590/2023, IV. ÚS 375/2024). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
23. Ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzala ústavná sťažnosť sťažovateľa proti postupu správneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/145/2024 (pôvodne vedenom Mestským súdom Bratislava IV od sp. zn. B3-61Cpr/8/2022) a proti postupu správneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17Sa/4/2024, ktorú ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 651/2025-33
z 13. novembra 2025 prijal na ďalšie konanie v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom správneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/145/2024 (výrok I), v ktorom sa proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (žalovanému) domáhal „určenia neplatnosti skončenia služobného pracovného pomeru a náhrady mzdy“. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol (výrok II) ako zjavne neopodstatnenú s tým, že pre posúdenie veci (žaloby proti nečinnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) bola relevantná celková dĺžka napadnutého konania správneho súdu, ktorá predstavovala ku dňu podania ústavnej sťažnosti dobu 1 rok, počas ktorej nebol správny súd úplne pasívny a ktorá dosiaľ zodpovedá jeho podstate a nie je tak ústavne nonkonformná. Ústavný súd následne nálezom č. k. I. ÚS 651/2025-45 zo 4. decembra 2025 rozhodol, že postupom správneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/145/2024 (pôvodne vedenom Mestským súdom Bratislava IV od sp. zn. B3-61Cpr/8/2022) bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (výrok I), správnemu súdu prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/145/2024 konať bez zbytočných prieťahov (výrok II) a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie 2 000 eur (výrok III).
24. Pretože ani ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní nemožno v zmysle § 124 zákona o ústavnom súde považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06) a konanie na správnom súde bolo právoplatne skončené 14. decembra 2025 a na najvyššom správnom súde 15. mája 2026, ústavný súd v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú vo vzťahu k správnemu súdu a podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú vo vzťahu k najvyššiemu správnemu súdu, lebo ani vo vzťahu k nemu už v čase podania ústavnej sťažnosti 14. júla 2026 (teda do dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci na najvyššom správnom súde) už nemohlo k zbytočným prieťahom dochádzať.
III.4. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením správneho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu:
25. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval, že z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto miestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto činností predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8. 12. 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok z 27. 6. 2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96).
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.5. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty napadnutým uznesením správneho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu:
27. V súvislosti s námietkou porušenia práva podľa čl. 47 charty ústavný súd uvádza, že tento článok je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ustanovenie čl. 47 charty normuje základné právo na spravodlivý proces, no aplikovateľnosť charty je podmienená vykonávaním práva Európskej únie (porov. III. ÚS 141/2011, IV. ÚS 398/2013). Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty, je aplikácia charty v posudzovanej veci vylúčená. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.
28. Okrem toho nebolo možné ponechať bez povšimnutia, že vo vzťahu k charte ústavná sťažnosť neobsahuje žiadne odôvodnenie, ktoré by mohlo byť predmetom posúdenia ústavným súdom. Medzi zákonom stanovené náležitosti ústavnej sťažnosti patrí aj zrozumiteľné a preskúmateľné uvedenie konkrétnych právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde]. Ich nedostatok potom viedol ústavný súd k záveru o nutnosti odmietnuť ústavnú sťažnosť sťažovateľa v podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
29. Keďže vzhľadom na neaplikovateľnosť charty na danú vec by ústavný súd aj tak nemohol ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti vyhovieť, mohol ústavnú sťažnosť odmietnuť i podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, a to bez ohľadu na to, že procesné dôvody jej odmietnutia (ktoré sú v danom prípade prítomné) majú prednosť pred odmietnutím vecným.
III.6. K návrhu na vydanie dočasného opatrenia:
30. Návrh sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia je vzhľadom na závery uvedené v bodoch III.1. až III.5. bezpredmetný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu