Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 252/2011
PDF · 241.15 KB
No categories available
I. ÚS 252/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. Č., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo201/2010 z 24.
marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011
doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 13. júna 2011 doplnená sťažnosť I. Č., N.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 201/2010 z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
1. Sťažovateľ... 22. mája 1995 podal... žalobu proti Ministerstvu vnútra na Okresnom
súde Bratislava I. žalobou sa domáhal vyslovenia neplatnosti jeho prepustenia zo služby a...
požadoval vyplatenie odškodného. Súčasne požadoval ochranu svojich osobných práv...
2. Okresný súd... 10 júla 2000 uznesením konanie zastavil v súlade s ustanovením
§ 104 ods. 1 O. s. p. a postúpil vec Ministrovi vnútra na ďalšie konanie a rozhodnutie...
3. Dňa 13 septembra 2000 Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil...
Rozhodnutie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť... 21. 11. 2000.
4. Dňa 23 augusta 2004 Ministerstvo vnútra informovalo žalobcu... že rozhodnutie
o jeho prepustení zo služby bolo vydané v r. 1993. Žalobcovo odvolanie bolo zamietnuté
Prezidentom Policajného zboru. Minister vnútra zamietol aj žalobcov mimoriadny opravný
prostriedok dňa 22. 12. 1993. Ministrov list iba informoval sťažovateľa, že rozhodnutie
o žalobcovom prepustení zo služby, je teda konečné (právoplatné), avšak nerozhodol vo
veci, ktorá mu bola postúpená uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19 C 499/96
zo dňa 10. 07. 2000 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava 14 Co 278/00-104
zo dňa 13. 09. 2000...
6. Dňa 24 októbra 2006 podal žalobca žalobu proti Ministerstvu vnútra o zmenu
rozhodnutia... požadoval, aby Okresný súd uložil Ministerstvu povinnosť vydať rozhodnutie,
v ktorom bude určené, že jeho prepustenie zo služby je neplatné a že mu má byť súčasne
vyplatená ušlá mzda. 30. marca 2007 Okresný súd Bratislava I konanie zastavil
s odôvodnením, že príslušné právne otázky týkajúce sa služby v policajnom zbore majú byť
rozhodované Ministrom vnútra. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. mája 2007.
Dňa 27. júna 2007 Okresný súd postúpil vec Ministerstvu vnútra.
7. Dňa 04. apríla 2008 podal sťažovateľ žalobu na Okresný súd Bratislava I voči
Ministerstvu vnútra proti nečinnosti správneho orgánu a to, že nekoná vo veci, ktorá mu
bola postúpená Okresným súdom Bratislava I uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 19 C 499/96 zo dňa 10. 07. 2000 ako i uznesením Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 18 C 92/2006 zo dňa 30. 03. 2007. Okresný súd uznesením 14 C 73/2008 z dôvodu
vecnej nepríslušnosti postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej
republiky, kde sa konanie vedie pod sp. zn. 3 Sžnč 15/2008.
8. Rozhodnutím prezidenta policajného zboru Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky č. p.: SRLZ-126-1/SP-2009 zo dňa 19. 02. 2009 v zmysle ustanovenia § 245 ods. 1
a 2 a § 231 zákona č. 73/1998 Z. z... došlo k zamietnutiu návrhu... na obnovu konania vo
veci... prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 110 ods. 1 písm. d) zákona
SNR č. 410/1991 Zb. nakoľko podľa § 254 ods. 3 zákona došlo k zániku práva vykonať
obnovu konania.
9. Rozhodnutím ministra vnútra č. p.: SLV-40/PK-2009 zo dňa 29. 05. 2009 rozhodlo
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o zamietnutí odvolania a napadnuté rozhodnutie
prezidenta policajného zboru Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky č. p.: SRLZ-126-
1/SP-2009 potvrdil.
10. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 S 186/2009-29 zo dňa 03. júna 2010
zamietol návrh na preskúmanie rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. SLV-40/PK-2009 zo
dňa 29. 05. 2009.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 24. 03. 2011 pod sp. zn.
8 Sžo 201/2010 rozsudok Krajského súdu v Bratislave 1 S 186/2009-29 zo dňa 03. 06. 2010
potvrdil...
Ministerstvo vnútra zamietlo návrh navrhovateľa na obnovu konania z toho dôvodu,
že návrh na obnovu konania nebol podaný v objektívnej lehote 3 rokov od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia. Pritom Ministerstvo vnútra poukazuje na skutočnosť, že
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť doručením dňa 18. 10. 1993 a teda objektívna lehota
na podanie návrhu na obnovu konania uplynula dňa 18. 10. 1996.
Ministerstvo a súdy pri skúmaní dodržania lehoty však vôbec neskúmali skutočnosť,
že navrhovateľ podal návrh na obnovu konania už dňa 22. 05. 1995 v súvislosti
s domáhaním sa jeho práv na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn 19 C 499/1996.
Uvedené konanie bolo na Okresnom súde Bratislava I zastavené a konanie bolo v zmysle
ustanovenia § 104 ods. 1 druhá veta O. s. p. postúpené na Ministerstvo vnútra uznesením
Okresného súdu sp. zn 19 C 499/1996 dňa 21. 11. 2000 v spojení s uznesením Krajského
súdu sp. zn. 14 Co 278/2000-14 zo dňa 13. 09. 2000. Vzhľadom k tomu, že Ministerstvo
vnútra o uvedenom návrhu navrhovateľa nerozhodlo (a nebolo ani do dnešného dňa
rozhodnuté) navrhovateľ podal ďalší návrh na Okresný súd, aby Okresný súd v uvedenej
veci konal, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 92/2006.
V zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p. účinky návrhu na začatie konania pritom
zostávajú zachované a teda v súlade s ustanovením § 126 zákona č. 410/1991 Zb. o Službe
v Policajnom zbore SR ho malo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky posúdiť ako návrh
na obnovu konania.
Vzhľadom na zachovanie účinkov spojených s podaním návrhu na základe uznesenia
o postúpení veci v konaní 19 C 499/1996, je potrebné pri skúmaní zachovania lehoty na
podanie návrhu na obnovu konania vychádzať nie z návrhu zo dňa 24. 10. 2006 ale
z návrhu na začatie konania zo dňa 22. mája 1995, čím by bola zachovaná objektívna
lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Ministerstvo vnútra teda nesprávne právne
posúdilo vec nakoľko pri skúmaní lehoty vychádzalo len a len z návrhu zo dňa 24. 10. 2006
hoci do dnešného dňa nerozhodlo o návrhu, ktorý bol Ministerstvu postúpený uznesením
Okresného súdu sp. zn. 19 C 499/1996 dňa 21. 11. 2000 v spojení s uznesením Krajského
súdu sp. zn. 14 Co 278/2000-14 zo dňa 13. 09. 2000, t. j. návrhu na obnovu konania zo dňa
22. 05. 1995.
V dôsledku teda zachovania účinkov návrhu zo dňa 22. 05. 1995 by bolo podanie
z hľadiska lehôt na podanie návrhu na obnovu konania podané včas a Ministerstvo vnútra
a súdy pri posudzovaní splnenia podmienok obnovy konania sa mali zaoberať nielen
návrhom vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2006 ale i o návrhom vedenom na Okresnom súde
pod sp. zn. 19C 499/1996.
Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením
Ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.
Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. štátny orgán
nejedná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy. Ak
súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje Ústavou zaručené právo
na súdnu alebo inú právnu ochranu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo nato, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasne poukazujeme, že došlo i k porušeniu zásady na ústavnoprávny výklad práva.
K uplatňovaniu všeobecne platnej zásady ústavne konformného výkladu sa Ústavný súd SR
viackrát priklonil, a to napr. v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/98...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžo/201/2010 rozsudkom 8 Sžo/201/2010 zo
dňa 24. 03. 2011 porušil základné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo/201/2010 zo dňa
24. 03. 2011 a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci opätovne konal
a rozhodol.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €, ktoré je
Najvyšší súd povinný zaplatiť na účet advokáta... do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu. Podstatou
sťažnosti je skutočnosť, že najvyšší súd podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a preto nesprávne posúdil lehotu na podanie
návrhu na obnovu konania, ktorá bola podľa názoru sťažovateľa podaná včas, pretože
rozhodujúci bol jeho návrh z 22. mája 1995, na základe ktorého bolo vedené konanie na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C 499/1996.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom
upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých
sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok
sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 186/2009-29 z 3. júna 2010 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) a namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, vedúceho k požiadavke
vyslovenia porušenia jeho označených práv.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uvádza: „Žalobca až dňa
22. 5. 1995 doručil žalobu, ktorú adresoval Okresnému súdu Bratislava I., pričom z jej
obsahu vyplýva, že sa výslovne domáhal určenia neplatnosti jeho prepustenia zo služobného
pomeru. Konanie na tomto súde bolo vedené pod č. k. 19C 499/1996. Okresný súd
Bratislava I. v konaní č. k. 19C 499/1996 konštatoval, že nie je vecne príslušný pre
prejednanie tejto žaloby a vec postúpil žalovanému na ďalšie konanie. Uznesenie
o postúpení veci 19C 499/1996 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14Co 278/2000-14 zo dňa 13. 9. 2000 nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 11. 2000
Žalobca opätovne podal na Okresný súd Bratislava I. dňa 24. 10. 2006 žalobu,
ktorou sa domáhal vyhotovenia rozhodnutia o neplatnosti skončenia služobného pomeru,
doplatenie ušlej mzdy spolu s úrokom z omeškania, ako aj obnovu konania podľa § 138
ods. 1, 2 zákona č. 410/1991 Zb. Predmetná vec bola vedená pod sp. zn. 18C 92/2006. Toto
konanie bolo uznesením zo dňa 30. 3. 2007 zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia
bude vec postúpená na ďalšie konanie ministrovi vnútra SR. Žalobca sa návrhom
doručeným Okresnému súdu Bratislava I. dňa 4. 4. 2008 domáhal vyslovenia povinnosti
žalovaného konať a rozhodnúť. Okresný súd v Bratislave uznesením č. 14C 73/2008-7 zo
dňa 15. 7. 2008 vec postúpil Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší súd SR uznesením č. k.
3Sžnč 15/2008 zo dňa 15. 1. 2009 uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu
žalobcu, ktorý bol žalovanému postúpený na ďalšie konanie uznesením Okresného súdu
Bratislava I. č. k. 18C 92/2006-16 zo dňa 30. 3. 2007. Najvyšší súd SR v predmetnom
uznesení konštatoval, že z návrhu žalobcu, ktorý doručil na Okresný súd Bratislava I., ktorý
konanie uznesením pod č. k. 18C 92/2006-16 zo dňa 30. 3. 2007 zastavil vyplýva, že ide
o návrh na obnovu konania o skončení služobného pomeru príslušníka PZ, pričom
skonštatoval, že žalovaný je povinný pred vydaním rozhodnutia skúmať splnenie procesných
podmienok návrhu na obnovu konania. Žalovaný v súlade s uvedeným právnym názorom
Najvyššieho súdu SR, ktorým je podľa ust. § 250j ods. 6 OSP viazaný, postupoval v danej
veci a vydal napadnuté rozhodnutie č. p. SRLZ-126-1/SP-2009 zo dňa 19. 2. 2009, ktorým
návrh na obnovu konania podľa § 245 zákona č. 73/1998 vo veci prepustenia žalobcu zo
služobného pomeru podľa § 110 ods. 1 písm. d) zákona č. 410/1991 Zb., ktoré bolo
realizované rozkazom vo veciach personálnych veliteľa Okresného veliteľstva Policajného
zboru SR v Žiline č. 137 zo dňa 13. 8. 1993 zamietol. Predmetné rozhodnutie žalovaného zo
dňa 19. 2. 2009 bolo žalobcovi doručené dňa 27. 2. 2009. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca
podal odvolanie, ktoré odôvodnil najmä tým, že návrh na obnovu konania podal už dňa
22. 5. 1995, pričom tento návrh mal podať na Okresnom súde Bratislava I. Mal za to, že
zákonná prekluzívna 3-ročná lehota je v danom prípade zachovaná a z uvedeného dôvodu
žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preskúmaním danej veci v rámci odvolacieho konania
bolo odvolanie žalobcu zamietnuté rozhodnutím SLV-40/PK-2009 zo dňa 29. 5. 2009, ktoré
bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 5. 6. 2009.
Súd na námietku žalobcu, že návrh na obnovu konania vo veci jeho prepustenia zo
služobného pomeru podal včas a to dňa 22. 5. 1995 na Okresný súd Bratislava I., pod č. k.
19C 499/1996 uvádza, že bolo zákonnou povinnosťou žalobcu návrh na obnovu konania
podať v súlade so zákonnými ustanoveniami platného a účinného zákona č. 410/1991 Zb.
prípadne v súlade s ustanoveniami zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom
1. 4. 1998 a zrušil zákon č. 410/1991 Zb. Vzhľadom k tomu, že žalobca takto nepostupoval,
sám sa svojím konaním vystavil riziku zmeškania prekluzívnych lehôt stanovených v ust.
§ 138 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. ktorý bol platný a účinný v danom čase. Súd poukazuje
na to, že je nedôvodné, aby si žalobca svojvoľne prispôsoboval obsah podanej žaloby, ktorú
podal na Okresnom súde Bratislava I. č. k. 19C 499/1996 a túto už v súčasnej dobe
považoval potom, čo bolo súdne konanie zastavené za podanie návrhu na obnovu konania
podľa zákona č. 410/1991 Zb., prípadne zákona č. 73/1998 Z. z. Žalovaný správne
postupoval, keď sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v uznesení
č. k. 3Sžnč 15/2008 zo dňa 15. 1. 2009, z ktorého vyplýva, že Najvyšší súd SR uložil
žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu žalobcu, ktorý mu bol postúpený na
ďalšie konanie uznesením Okresného súdu Bratislava I. č. k. 18C 92/2006-16 zo dňa 30. 3.
2007. Uvedenou žalobou sa žalobca domáhal vyslovenia rozhodnutia o neplatnosti
skončenia služobného pomeru, doplatením ušlej mzdy spolu s úrokom z omeškania ako aj
obnovy konania podľa § 138 ods. 1, 2 zákona č. 410/1991 Zb.
Súd mal za preukázané, že rozkaz vo veciach personálnych veliteľa Okresného
veliteľstva PZ SR v Žiline č. 137 zo dňa 13. 8. 1993, ktorým bol žalobca prepustený zo
služobného pomeru nadobudol právoplatnosť dňa 18. 10. 1993. Trojročná objektívna lehota
na podanie návrhu na obnovu konania v súlade s § 245 ods. 1 a 2 s poukázaním aj na ust.
§ 138 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., ktoré bolo účinné do 31. 3. 1998 tak uplynula už dňa
18. 10. 1996. Súd poukazuje na to, že o súdne preskúmanie rozhodnutia o skončení
služobného pomeru mal žalobca možnosť žiadať podľa § 141 zákona č. 410/1991 Zb.
v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia t. j. do 18. 11. 1993. Nevyužitie tohto
prostriedku právnej ochrany v rámci správneho súdnictva nemožno nahrádzať určovacími
žalobami, resp. žalobami na nečinnosť správnych orgánov.“
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu uvádza: «Predmetom súdneho preskúmania je
rozhodnutie žalovaného zo dňa 29. mája 2009 č. p.: SLV-40/PK-2009, ktorým zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil napadnuté rozhodnutie prezidenta Policajného zboru č. p.:
SRLZ-126-1/SP-2009 zo dňa 19. februára 2009, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na
obnovu konania podľa § 245 zákona s poukázaním na § 254 ods. 3 zákona vo veci jeho
prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 110 ods. 1
písm. d/ zákona SNR č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru
Slovenskej republiky, ktoré bolo realizované rozkazom vo veciach personálnych veliteľa
Okresného veliteľstva Policajného zboru Slovenskej republiky v Žiline č. 137 zo dňa
13. augusta 1993.
Podľa § 245 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ak sa
dodatočne zistia nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli policajtovi alebo
nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohol ich uplatniť a ktoré mohli mal
podstatný vplyv na rozhodnutie, možno na ich návrh právoplatné rozhodnutie preskúmať
a na základe toho toto rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.
Podľa § 245 ods. 2 zákona, návrh na obnovu konania sa podáva do troch mesiacov
odo dňa, keď sa policajt alebo nadriadený dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr
však do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Podľa § 138 ods. 2 zákona SNR č 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ
Slovenskej republiky, ktorý bol platný a účinný v čase skončenia služobného pomeru
žalobcu, príslušník PZ mohol podať návrh na zrušenie rozhodnutia iba do troch mesiacov
odo dňa, keď sa dozvedel o okolnostiach odôvodňujúcich navrhovanú zmenu, najneskôr
však do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci
postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia treba
považovať za skutkovo správne a v súlade so zákonom.
Z obsahu administratívneho spisu senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil,
že žalobca bol rozkazom vo veciach personálnych veliteľa Okresného veliteľstva PZ
Slovenskej republiky v Žiline č. 137 zo dňa 13. augusta 1993 prepustený zo služobného
pomeru príslušníka PZ Slovenskej republiky v súlade s § 110 ods. 1 písm. d/ zákona SNR
č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ Slovenskej republiky. Proti
tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré prezident PZ zamietol rozhodnutím
č. p.: PK-310/1993 zo dňa 30. septembra 1993, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa
18. októbra 1993. Žalobca nevyužil možnosť súdneho prieskumu predmetného rozhodnutia
a až dňa 22. mája 1995 podal žalobu na Okresný súd Bratislava I, ktorou sa domáhal
určenia neplatnosti jeho prepustenia zo služobného pomeru. Toto konanie, vedené pod
sp. zn. 19C 499/1996, bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. júla 2000
zastavené s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec postúpená
Ministrovi vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
14 Co 278/2000 dňa 21. novembra 2000. Podľa petitu žaloby sa žalobca doslovne domáhal
vydania rozsudku, ktorým bude MV SR a jeho podriadený rezort zaviazaný vydať rozkaz
o ukončení jeho služobného pomeru uvoľnením v súlade s jeho žiadosťou a doplatiť mu 1/3
neoprávnene kráteného odchodného. Je pravdou, že žalovaný o tomto návrhu nekonal
(nevydal rozhodnutie), žalobca však návrh na začatie konania proti jeho nečinnosti
nepodal.
Dňa 24. októbra 2006 podal žalobca ďalší návrh na začatie konania na Okresný súd
Bratislava I, ktorým sa domáhal neplatnosti skončenia služobného pomeru a doplatenia
ušlej mzdy spolu s úrokom z omeškania. Okresný súd uznesením č. k. 18C 92/2006-16 zo
dňa 30. marca 2007 konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia postúpi vec
Ministrovi vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Pretože Minister vnútra
Slovenskej republiky bol aj v tejto veci nečinný a o návrhu nekonal, podal žalobca dňa
4. apríla 2008 návrh na začatie konania proti nečinnosti MV SR, ktorým sa domáhal
vyslovenia povinnosti odporcovi (MV SR) konať a rozhodnúť podľa § 250t ods. OSP
o návrhu na zmenu rozhodnutia, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru a o návrhu
na doplatenie ušlej mzdy s úrokom z omeškania. Vo veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý po
zistení, že návrh je dôvodný, uznesením č. k. 3Sžnč/15/2008 zo dňa 15. januára 2009 uložil
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu
navrhovateľa, ktorý mu bol postúpený na ďalšie konanie uznesením Okresného súdu
Bratislava 1 č. k. 18C/92/2006-16 zo dňa 30. marca 2007, a to do 30 dní od doručenia
uznesenia súdu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z obsahu návrhu vyplýva, že ide
o návrh na obnovu konania o skončení služobného pomeru príslušníka policajného zboru,
o ktorom musí odporca rozhodnúť po preskúmaní splnenia procesných podmienok návrhu
na obnovu konania.
Žalovaný postupoval v intenciách právneho názoru najvyššieho súdu a skúmal
splnenie procesných podmienok návrhu na obnovu konania v zmysle § 245 zákona, pričom
dospel k záveru, že návrh podaný na Okresný súd Bratislava I dňa 24. októbra 2006 bol
podaný po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty podľa § 245 ods. 2 zákona, ktorej
zmeškanie nie je možné odpustiť, preto jeho návrh na obnovu konania z dôvodu zániku
práva zamietol. Žalobca síce trvá na tom, že z hľadiska uplatnenia práva bol relevantný už
jeho predchádzajúci návrh podaný 22. mája 1995, ale odvolací súd zhodne so záverom súdu
prvého stupňa túto jeho námietku nepovažuje za právne opodstatnenú. Jednak z obsahu
tohto návrhu nemožno dospieť k záveru, že by malo ísť o návrh na obnovu konania, ale
predovšetkým žalovaný v tomto konaní rozhodoval výlučne o návrhu žalobcu uplatnenom
dňa 24. októbra 2005 a týmto jeho návrhom bol viazaný, ako to vyplýva aj z uznesenia
najvyššieho súdu, ktoré výslovne uložilo odporcovi „povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu
navrhovateľa, ktorý mu bol postúpený na ďalšie konanie uznesením Okresného súdu
Bratislava I. č. k. 18C/92/2006-16 zo dňa 30. marca 2007“.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu preto odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vo výroku o veci samej rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcu
zamietol. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 186/2009-29 zo
dňa 3. júna 2010 podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 2 a § 246c OSP ako
vecne správny potvrdil.»
Úloha ústavného súdu sa pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,
resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd
posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v citovanej časti odôvodnenia rozsudku
zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok krajského
súdu, ktorý žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky č. SLV-40/PK-2009 z 29. mája 2009, potvrdil. Podľa ústavného súdu
postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom
prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ani analogické právo na
spravodlivé súdne konanie. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí
ako mimoriadne podrobné a reagujúce na všetky podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.
Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné
spochybniť rozsudok najvyššieho súdu.
Sťažovateľ opakovane tvrdí, že jeho podanie z 22. mája 1995 bolo návrhom na
obnovu konania. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ toto svoje
tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil a táto skutočnosť nevyplýva ani zo samotného
návrhu z 22. mája 1995. V tejto súvislosti sa ústavný súd prikláňa k názoru vyslovenému
v rozsudku krajského súdu, že sťažovateľ si svojvoľne prispôsobil obsah podanej žaloby
z 22. mája 1995 a túto začal považovať za návrh na obnovu konania až potom, keď bolo
súdne konanie o tomto návrhu zastavené. Táto skutočnosť je zrejmá aj zo všetkých podaní,
ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti. Z uvedeného dôvodu preto nemožno súhlasiť
s tvrdením sťažovateľa, že návrh na obnovu konania bol podaný včas, avšak najvyšší súd sa
pri posudzovaní podmienok obnovy konania návrhom sťažovateľa z 22. mája 1995,
o ktorom bolo konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 499/1996, nezaoberal.
Ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne
odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru najvyššieho súdu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011