Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 252/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. Č., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24.

marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011

doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 13. júna 2011 doplnená sťažnosť I. Č., N.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

1. Sťažovateľ... 22. mája 1995 podal... žalobu proti Ministerstvu vnútra na Okresnom

súde Bratislava I. žalobou sa domáhal vyslovenia neplatnosti jeho prepustenia zo služby a...

požadoval vyplatenie odškodného. Súčasne požadoval ochranu svojich osobných práv...

2. Okresný súd... 10 júla 2000 uznesením konanie zastavil v súlade s ustanovením

a postúpil vec Ministrovi vnútra na ďalšie konanie a rozhodnutie...

3. Dňa 13 septembra 2000 Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil...

Rozhodnutie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť... 21. 11. 2000.

4. Dňa 23 augusta 2004 Ministerstvo vnútra informovalo žalobcu... že rozhodnutie

o jeho prepustení zo služby bolo vydané v r. 1993. Žalobcovo odvolanie bolo zamietnuté

Prezidentom Policajného zboru. Minister vnútra zamietol aj žalobcov mimoriadny opravný

prostriedok dňa 22. 12. 1993. Ministrov list iba informoval sťažovateľa, že rozhodnutie

o žalobcovom prepustení zo služby, je teda konečné (právoplatné), avšak nerozhodol vo

veci, ktorá mu bola postúpená uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

zo dňa 10. 07. 2000 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava -104

zo dňa 13. 09. 2000...

6. Dňa 24 októbra 2006 podal žalobca žalobu proti Ministerstvu vnútra o zmenu

rozhodnutia... požadoval, aby Okresný súd uložil Ministerstvu povinnosť vydať rozhodnutie,

v ktorom bude určené, že jeho prepustenie zo služby je neplatné a že mu má byť súčasne

vyplatená ušlá mzda. 30. marca 2007 Okresný súd Bratislava I konanie zastavil

s odôvodnením, že príslušné právne otázky týkajúce sa služby v policajnom zbore majú byť

rozhodované Ministrom vnútra. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. mája 2007.

Dňa 27. júna 2007 Okresný súd postúpil vec Ministerstvu vnútra.

7. Dňa 04. apríla 2008 podal sťažovateľ žalobu na Okresný súd Bratislava I voči

Ministerstvu vnútra proti nečinnosti správneho orgánu a to, že nekoná vo veci, ktorá mu

bola postúpená Okresným súdom Bratislava I uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo dňa 10. 07. 2000 ako i uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo dňa 30. 03. 2007. Okresný súd uznesením z dôvodu

vecnej nepríslušnosti postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej

republiky, kde sa konanie vedie pod sp. zn. .

8. Rozhodnutím prezidenta policajného zboru Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky č. p.: SRLZ-126-1/SP-2009 zo dňa 19. 02. 2009 v zmysle ustanovenia § 245 ods. 1

a 2 a .. došlo k zamietnutiu návrhu... na obnovu konania vo

veci... prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 110 ods. 1 písm. d) zákona

SNR č. nakoľko podľa zákona došlo k zániku práva vykonať

obnovu konania.

9. Rozhodnutím ministra vnútra č. p.: SLV-40/PK-2009 zo dňa 29. 05. 2009 rozhodlo

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o zamietnutí odvolania a napadnuté rozhodnutie

prezidenta policajného zboru Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky č. p.: SRLZ-126-

1/SP-2009 potvrdil.

10. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. -29 zo dňa 03. júna 2010

zamietol návrh na preskúmanie rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. SLV-40/PK-2009 zo

dňa 29. 05. 2009.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 24. 03. 2011 pod sp. zn.

rozsudok Krajského súdu v Bratislave -29 zo dňa 03. 06. 2010

potvrdil...

Ministerstvo vnútra zamietlo návrh navrhovateľa na obnovu konania z toho dôvodu,

že návrh na obnovu konania nebol podaný v objektívnej lehote 3 rokov od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia. Pritom Ministerstvo vnútra poukazuje na skutočnosť, že

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť doručením dňa 18. 10. 1993 a teda objektívna lehota

na podanie návrhu na obnovu konania uplynula dňa 18. 10. 1996.

Ministerstvo a súdy pri skúmaní dodržania lehoty však vôbec neskúmali skutočnosť,

že navrhovateľ podal návrh na obnovu konania už dňa 22. 05. 1995 v súvislosti

s domáhaním sa jeho práv na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn .

Uvedené konanie bolo na Okresnom súde Bratislava I zastavené a konanie bolo v zmysle

ustanovenia druhá veta postúpené na Ministerstvo vnútra uznesením

Okresného súdu sp. zn dňa 21. 11. 2000 v spojení s uznesením Krajského

súdu sp. zn. -14 zo dňa 13. 09. 2000. Vzhľadom k tomu, že Ministerstvo

vnútra o uvedenom návrhu navrhovateľa nerozhodlo (a nebolo ani do dnešného dňa

rozhodnuté) navrhovateľ podal ďalší návrh na Okresný súd, aby Okresný súd v uvedenej

veci konal, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. .

V zmysle ustanovenia účinky návrhu na začatie konania pritom

zostávajú zachované a teda v súlade s ustanovením o Službe

v Policajnom zbore SR ho malo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky posúdiť ako návrh

na obnovu konania.

Vzhľadom na zachovanie účinkov spojených s podaním návrhu na základe uznesenia

o postúpení veci v konaní , je potrebné pri skúmaní zachovania lehoty na

podanie návrhu na obnovu konania vychádzať nie z návrhu zo dňa 24. 10. 2006 ale

z návrhu na začatie konania zo dňa 22. mája 1995, čím by bola zachovaná objektívna

lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Ministerstvo vnútra teda nesprávne právne

posúdilo vec nakoľko pri skúmaní lehoty vychádzalo len a len z návrhu zo dňa 24. 10. 2006

hoci do dnešného dňa nerozhodlo o návrhu, ktorý bol Ministerstvu postúpený uznesením

Okresného súdu sp. zn. dňa 21. 11. 2000 v spojení s uznesením Krajského

súdu sp. zn. -14 zo dňa 13. 09. 2000, t. j. návrhu na obnovu konania zo dňa

22. 05. 1995.

V dôsledku teda zachovania účinkov návrhu zo dňa 22. 05. 1995 by bolo podanie

z hľadiska lehôt na podanie návrhu na obnovu konania podané včas a Ministerstvo vnútra

a súdy pri posudzovaní splnenia podmienok obnovy konania sa mali zaoberať nielen

návrhom vedenom pod sp. zn. ale i o návrhom vedenom na Okresnom súde

pod sp. zn. .

Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením

zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.

Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. štátny orgán

nejedná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy. Ak

súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v SR

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo

na súdnu alebo inú právnu ochranu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo nato, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasne poukazujeme, že došlo i k porušeniu zásady na ústavnoprávny výklad práva.

K uplatňovaniu všeobecne platnej zásady ústavne konformného výkladu sa Ústavný súd SR

viackrát priklonil, a to napr. v konaní vedenom pod sp. zn. ...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn. rozsudkom zo

dňa 24. 03. 2011 porušil základné právo sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1 SR

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

24. 03. 2011 a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci opätovne konal

a rozhodol.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €, ktoré je

Najvyšší súd povinný zaplatiť na účet advokáta... do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu. Podstatou

sťažnosti je skutočnosť, že najvyšší súd podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval ustanovenie

, a preto nesprávne posúdil lehotu na podanie

návrhu na obnovu konania, ktorá bola podľa názoru sťažovateľa podaná včas, pretože

rozhodujúci bol jeho návrh z 22. mája 1995, na základe ktorého bolo vedené konanie na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom

upraveným v a právom podľa dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok

sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -29 z 3. júna 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, vedúceho k požiadavke

vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uvádza: „Žalobca až dňa

22. 5. 1995 doručil žalobu, ktorú adresoval Okresnému súdu Bratislava I., pričom z jej

obsahu vyplýva, že sa výslovne domáhal určenia neplatnosti jeho prepustenia zo služobného

pomeru. Konanie na tomto súde bolo vedené pod č. k. . Okresný súd

Bratislava I. v konaní č. k. konštatoval, že nie je vecne príslušný pre

prejednanie tejto žaloby a vec postúpil žalovanému na ďalšie konanie. Uznesenie

o postúpení veci v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-14 zo dňa 13. 9. 2000 nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 11. 2000

Žalobca opätovne podal na Okresný súd Bratislava I. dňa 24. 10. 2006 žalobu,

ktorou sa domáhal vyhotovenia rozhodnutia o neplatnosti skončenia služobného pomeru,

doplatenie ušlej mzdy spolu s úrokom z omeškania, ako aj obnovu konania podľa § 138

ods. 1, 2 Predmetná vec bola vedená pod sp. zn. . Toto

konanie bolo uznesením zo dňa 30. 3. 2007 zastavené s tým, že po právoplatnosti uznesenia

bude vec postúpená na ďalšie konanie ministrovi vnútra SR. Žalobca sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Bratislava I. dňa 4. 4. 2008 domáhal vyslovenia povinnosti

žalovaného konať a rozhodnúť. Okresný súd v Bratislave uznesením č. -7 zo

dňa 15. 7. 2008 vec postúpil Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší súd SR uznesením č. k.

zo dňa 15. 1. 2009 uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu

žalobcu, ktorý bol žalovanému postúpený na ďalšie konanie uznesením Okresného súdu

Bratislava I. č. k. -16 zo dňa 30. 3. 2007. Najvyšší súd SR v predmetnom

uznesení konštatoval, že z návrhu žalobcu, ktorý doručil na Okresný súd Bratislava I., ktorý

konanie uznesením pod č. k. -16 zo dňa 30. 3. 2007 zastavil vyplýva, že ide

o návrh na obnovu konania o skončení služobného pomeru príslušníka PZ, pričom

skonštatoval, že žalovaný je povinný pred vydaním rozhodnutia skúmať splnenie procesných

podmienok návrhu na obnovu konania. Žalovaný v súlade s uvedeným právnym názorom

Najvyššieho súdu SR, ktorým je podľa ust. viazaný, postupoval v danej

veci a vydal napadnuté rozhodnutie č. p. SRLZ-126-1/SP-2009 zo dňa 19. 2. 2009, ktorým

návrh na obnovu konania podľa vo veci prepustenia žalobcu zo

služobného pomeru podľa , ktoré bolo

realizované rozkazom vo veciach personálnych veliteľa Okresného veliteľstva Policajného

zboru SR v Žiline č. 137 zo dňa 13. 8. 1993 zamietol. Predmetné rozhodnutie žalovaného zo

dňa 19. 2. 2009 bolo žalobcovi doručené dňa 27. 2. 2009. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca

podal odvolanie, ktoré odôvodnil najmä tým, že návrh na obnovu konania podal už dňa

22. 5. 1995, pričom tento návrh mal podať na Okresnom súde Bratislava I. Mal za to, že

zákonná prekluzívna 3-ročná lehota je v danom prípade zachovaná a z uvedeného dôvodu

žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preskúmaním danej veci v rámci odvolacieho konania

bolo odvolanie žalobcu zamietnuté rozhodnutím SLV-40/PK-2009 zo dňa 29. 5. 2009, ktoré

bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 5. 6. 2009.

Súd na námietku žalobcu, že návrh na obnovu konania vo veci jeho prepustenia zo

služobného pomeru podal včas a to dňa 22. 5. 1995 na Okresný súd Bratislava I., pod č. k.

uvádza, že bolo zákonnou povinnosťou žalobcu návrh na obnovu konania

podať v súlade so

prípadne v súlade s ustanoveniami , ktorý nadobudol účinnosť dňom

1. 4. 1998 a zrušil Vzhľadom k tomu, že žalobca takto nepostupoval,

sám sa svojím konaním vystavil riziku zmeškania prekluzívnych lehôt stanovených v ust.

ktorý bol platný a účinný v danom čase. Súd poukazuje

na to, že je nedôvodné, aby si žalobca svojvoľne prispôsoboval obsah podanej žaloby, ktorú

podal na Okresnom súde Bratislava I. č. k. a túto už v súčasnej dobe

považoval potom, čo bolo súdne konanie zastavené za podanie návrhu na obnovu konania

podľa , prípadne Žalovaný správne

postupoval, keď sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v uznesení

č. k. zo dňa 15. 1. 2009, z ktorého vyplýva, že Najvyšší súd SR uložil

žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu žalobcu, ktorý mu bol postúpený na

ďalšie konanie uznesením Okresného súdu Bratislava I. č. k. -16 zo dňa 30. 3.

2007. Uvedenou žalobou sa žalobca domáhal vyslovenia rozhodnutia o neplatnosti

skončenia služobného pomeru, doplatením ušlej mzdy spolu s úrokom z omeškania ako aj

obnovy konania podľa ,

Súd mal za preukázané, že rozkaz vo veciach personálnych veliteľa Okresného

veliteľstva PZ SR v Žiline č. 137 zo dňa 13. 8. 1993, ktorým bol žalobca prepustený zo

služobného pomeru nadobudol právoplatnosť dňa 18. 10. 1993. Trojročná objektívna lehota

na podanie návrhu na obnovu konania v súlade s § 245 ods. 1 a 2 s poukázaním aj na ust.

, ktoré bolo účinné do 31. 3. 1998 tak uplynula už dňa

18. 10. 1996. Súd poukazuje na to, že o súdne preskúmanie rozhodnutia o skončení

služobného pomeru mal žalobca možnosť žiadať podľa

v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia t. j. do 18. 11. 1993. Nevyužitie tohto

prostriedku právnej ochrany v rámci správneho súdnictva nemožno nahrádzať určovacími

žalobami, resp. žalobami na nečinnosť správnych orgánov.“

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu uvádza: «Predmetom súdneho preskúmania je

rozhodnutie žalovaného zo dňa 29. mája 2009 č. p.: SLV-40/PK-2009, ktorým zamietol

odvolanie žalobcu a potvrdil napadnuté rozhodnutie prezidenta Policajného zboru č. p.:

SRLZ-126-1/SP-2009 zo dňa 19. februára 2009, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na

obnovu konania podľa § 245 zákona s poukázaním na § 254 ods. 3 zákona vo veci jeho

prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 110 ods. 1

písm. d/ o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru

Slovenskej republiky, ktoré bolo realizované rozkazom vo veciach personálnych veliteľa

Okresného veliteľstva Policajného zboru Slovenskej republiky v Žiline č. 137 zo dňa

13. augusta 1993.

Podľa o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ak sa

dodatočne zistia nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli policajtovi alebo

nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohol ich uplatniť a ktoré mohli mal

podstatný vplyv na rozhodnutie, možno na ich návrh právoplatné rozhodnutie preskúmať

a na základe toho toto rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.

Podľa § 245 ods. 2 zákona, návrh na obnovu konania sa podáva do troch mesiacov

odo dňa, keď sa policajt alebo nadriadený dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr

však do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa zákona SNR č o služobnom pomere príslušníkov PZ

Slovenskej republiky, ktorý bol platný a účinný v čase skončenia služobného pomeru

žalobcu, príslušník PZ mohol podať návrh na zrušenie rozhodnutia iba do troch mesiacov

odo dňa, keď sa dozvedel o okolnostiach odôvodňujúcich navrhovanú zmenu, najneskôr

však do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia treba

považovať za skutkovo správne a v súlade so zákonom.

Z obsahu administratívneho spisu senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil,

že žalobca bol rozkazom vo veciach personálnych veliteľa Okresného veliteľstva PZ

Slovenskej republiky v Žiline č. 137 zo dňa 13. augusta 1993 prepustený zo služobného

pomeru príslušníka PZ Slovenskej republiky v súlade s § 110 ods. 1 písm. d/ zákona SNR

č. o služobnom pomere príslušníkov PZ Slovenskej republiky. Proti

tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré prezident PZ zamietol rozhodnutím

č. p.: PK-310/1993 zo dňa 30. septembra 1993, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa

18. októbra 1993. Žalobca nevyužil možnosť súdneho prieskumu predmetného rozhodnutia

a až dňa 22. mája 1995 podal žalobu na Okresný súd Bratislava I, ktorou sa domáhal

určenia neplatnosti jeho prepustenia zo služobného pomeru. Toto konanie, vedené pod

sp. zn. , bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. júla 2000

zastavené s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec postúpená

Ministrovi vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

dňa 21. novembra 2000. Podľa petitu žaloby sa žalobca doslovne domáhal

vydania rozsudku, ktorým bude MV SR a jeho podriadený rezort zaviazaný vydať rozkaz

o ukončení jeho služobného pomeru uvoľnením v súlade s jeho žiadosťou a doplatiť mu 1/3

neoprávnene kráteného odchodného. Je pravdou, že žalovaný o tomto návrhu nekonal

(nevydal rozhodnutie), žalobca však návrh na začatie konania proti jeho nečinnosti

nepodal.

Dňa 24. októbra 2006 podal žalobca ďalší návrh na začatie konania na Okresný súd

Bratislava I, ktorým sa domáhal neplatnosti skončenia služobného pomeru a doplatenia

ušlej mzdy spolu s úrokom z omeškania. Okresný súd uznesením č. k. -16 zo

dňa 30. marca 2007 konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia postúpi vec

Ministrovi vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Pretože Minister vnútra

Slovenskej republiky bol aj v tejto veci nečinný a o návrhu nekonal, podal žalobca dňa

4. apríla 2008 návrh na začatie konania proti nečinnosti MV SR, ktorým sa domáhal

vyslovenia povinnosti odporcovi (MV SR) konať a rozhodnúť podľa ods.

o návrhu na zmenu rozhodnutia, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru a o návrhu

na doplatenie ušlej mzdy s úrokom z omeškania. Vo veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý po

zistení, že návrh je dôvodný, uznesením č. k. zo dňa 15. januára 2009 uložil

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu

navrhovateľa, ktorý mu bol postúpený na ďalšie konanie uznesením Okresného súdu

Bratislava 1 č. k. -16 zo dňa 30. marca 2007, a to do 30 dní od doručenia

uznesenia súdu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z obsahu návrhu vyplýva, že ide

o návrh na obnovu konania o skončení služobného pomeru príslušníka policajného zboru,

o ktorom musí odporca rozhodnúť po preskúmaní splnenia procesných podmienok návrhu

na obnovu konania.

Žalovaný postupoval v intenciách právneho názoru najvyššieho súdu a skúmal

splnenie procesných podmienok návrhu na obnovu konania v zmysle § 245 zákona, pričom

dospel k záveru, že návrh podaný na Okresný súd Bratislava I dňa 24. októbra 2006 bol

podaný po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty podľa § 245 ods. 2 zákona, ktorej

zmeškanie nie je možné odpustiť, preto jeho návrh na obnovu konania z dôvodu zániku

práva zamietol. Žalobca síce trvá na tom, že z hľadiska uplatnenia práva bol relevantný už

jeho predchádzajúci návrh podaný 22. mája 1995, ale odvolací súd zhodne so záverom súdu

prvého stupňa túto jeho námietku nepovažuje za právne opodstatnenú. Jednak z obsahu

tohto návrhu nemožno dospieť k záveru, že by malo ísť o návrh na obnovu konania, ale

predovšetkým žalovaný v tomto konaní rozhodoval výlučne o návrhu žalobcu uplatnenom

dňa 24. októbra 2005 a týmto jeho návrhom bol viazaný, ako to vyplýva aj z uznesenia

najvyššieho súdu, ktoré výslovne uložilo odporcovi „povinnosť konať a rozhodnúť o návrhu

navrhovateľa, ktorý mu bol postúpený na ďalšie konanie uznesením Okresného súdu

Bratislava I. č. k. -16 zo dňa 30. marca 2007“.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu preto odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vo výroku o veci samej rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcu

zamietol. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -29 zo

dňa 3. júna 2010 podľa v spojení s a ako

vecne správny potvrdil.»

Úloha ústavného súdu sa pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,

resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr.

, , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd

posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v citovanej časti odôvodnenia rozsudku

zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok krajského

súdu, ktorý žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky č. SLV-40/PK-2009 z 29. mája 2009, potvrdil. Podľa ústavného súdu

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom

prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ani analogické právo na

spravodlivé súdne konanie. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí

ako mimoriadne podrobné a reagujúce na všetky podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné

spochybniť rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľ opakovane tvrdí, že jeho podanie z 22. mája 1995 bolo návrhom na

obnovu konania. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ toto svoje

tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil a táto skutočnosť nevyplýva ani zo samotného

návrhu z 22. mája 1995. V tejto súvislosti sa ústavný súd prikláňa k názoru vyslovenému

v rozsudku krajského súdu, že sťažovateľ si svojvoľne prispôsobil obsah podanej žaloby

z 22. mája 1995 a túto začal považovať za návrh na obnovu konania až potom, keď bolo

súdne konanie o tomto návrhu zastavené. Táto skutočnosť je zrejmá aj zo všetkých podaní,

ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti. Z uvedeného dôvodu preto nemožno súhlasiť

s tvrdením sťažovateľa, že návrh na obnovu konania bol podaný včas, avšak najvyšší súd sa

pri posudzovaní podmienok obnovy konania návrhom sťažovateľa z 22. mája 1995,

o ktorom bolo konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. , nezaoberal.

Ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. ). O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne

odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa ani práva podľa dohovoru (m. m. ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011