Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 134/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., H., t. č. vo výkone trestu L., a Z. K., H., t. č.

vo výkone trestu L., zastúpených advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 2/2008 a jeho uznesením z 26. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. a Z. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2009

doručená sťažnosť M. L., H., t. č. vo výkone trestu L., a Z. K., H., t. č. vo výkone trestu L.

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv zaručených

v a (ďalej len „“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 26. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. novembra 2005 uznaní vinnými

z trestných činov vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a j) v tom čase účinného zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a porušovania domovej slobody podľa a spáchaných

formou spolupáchateľstva podľa , za čo boli odsúdení na trest

odňatia slobody v trvaní 15, resp. 12 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej

skupiny. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali odvolanie, ktoré najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 24. júla 2007 zamietol.

Sťažovatelia napokon v ich trestnej veci podali proti uzneseniu najvyššieho súdu

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktoré však najvyšší súd v konaní vedenom

pod sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 uznesením z 26. januára 2009 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd uznesením z 26. januára 2009 porušil ich

základné právo na súdnu ochranu zaručené v tým, že ich dovolanie

„bezdôvodne odmietol“, a zároveň svojím postupom v dovolacom konaní porušil ich

základné práva zaručené v tým, že konal so zbytočnými prieťahmi,

a navyše nerozhodol na verejnom zasadnutí v ich prítomnosti.

Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedli:

„Máme za to, že /1 SR každému zaručuje právo, aby sa mohol domáhať

ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom nás porušovateľ o toto

naše právo pripravil tým, že naše podanie bezdôvodne odmietol. Sme presvedčení o tom, že

opodstatnenosť nami podaného dovolania nepochybne vyplýva zo samotného dovolania,

kde jeho prípustnosť podrobne rozoberáme, na ktorý rozbor týmto v celom rozsahu

odkazujeme. Nazdávame sa, že k vydaniu tohto rozhodnutia došlo preto, lebo súd dlho

nekonal a my sme si ho dovolili urgovať a následne sa naň aj sťažovať pre prieťahy v

konaní. Podotýkame, že citované uznesenie - hoci je datované skôr, ako nami podaná

sťažnosť - bolo nám neskôr doručené. Keď sme sa zmienili o prieťahoch v konaní žiada sa

poznamenať, že NS SR o dovolaní nekonal vôbec 1 rok od jeho podania a len po našej

urgencii nám oznámili, že termín verejného zasadnutia bol vytýčený na 15. 12. 2008.

Nevieme prečo, ale súd nás vôbec neinformoval o tom, že prečo nerozhodol v uvedený deň,

ani nás neupovedomil o ďalšom termíne, len nám doručil citované uznesenie. Zastávame

názor, že v uvedenom konaní bolo porušené naše právo zakotvené v /2 SR,

pretože súd nerozhodol o veci bez zbytočných prieťahov. Naviac si myslíme, že bolo

porušené i naše právo na verejné prejednanie veci a v našej prítomnosti vyplývajúce z toho

istého ustanovenia .“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví, že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 2/2008 a uznesením z 26. januára 2009 porušil ich základné práva zaručené v čl. 46

ods. 1 a , predmetné uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na

ďalšie konanie, sťažovateľom prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume každému

po 4 000 € a prizná im náhradu trov ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a základného práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. januára 2009.

1. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie základného práva zaručeného v napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 26. januára 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okrem iného

uviedol:

„Z obsahu dovolania oboch obvinených vyplýva, že vyčítajú prvostupňovému

i druhostupňovému súdu, že nezohľadnili ich obhajobu, že sa žalovaného skutku nedopustili,

že súdy odlišne hodnotili dôkazy od ich predstáv, pretože za vierohodné považovali tie,

ktoré naopak obaja obvinení považujú za nevierohodné, najmä pokiaľ išlo o dôkaz

porovnávaním pachových stôp a dôkaz výsluchom svedkyne M. G. a že bolo treba

vykonávať ešte ďalšie dôkazy tak, ako sa naznačuje v dovolaniach.

Z uvedeného potom vyvodzovali existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1

písm. c), písm. g), písm. h), písm. i), písm. j) (...)

Z dodatku dovolania podaného obvineným Z. K. vyplýva, že dovolacím dôvodom

podľa ustanovenia má byť to, že nebola vykonaná na dôkaz

ich pravdovravnosti skúška na detektore lži a nebol zadovážený v tomto smere ani

psychologický posudok.

Dovolací dôvod podľa má spočívať v tom, že dôkazy

výsluchom svedkyne M. G. a porovnávaním pachových stôp boli vykonané nezákonným

spôsobom, lebo boli vykonštruované policajnými orgánmi.

Napokon dovolacím dôvodom podľa , podľa obvineného

Z. K., malo byť to, že za predpokladu, že skutkový stav je v odsudzujúcom rozhodnutí

správne ustálený a poškodenú zavraždil obvinený M. L., u neho mala byť použitá iná

právna kvalifikácia skutku a naznačuje pokus trestného činu krádeže.

Tieto dovolacie námietky sú v podstate polemikou s tým ako prvostupňový súd

hodnotil dôkazy, prečo ich považoval za postačujúce na ustálenie skutkového stavu a čo z

nich vyvodil. Podstatnú časť námietok uvedených v dovolaní uvádzali obvinení v riadnych

opravných prostriedkoch v predchádzajúcich štádiách konania. So všetkými sa zaoberal

odvolací súd, ktorý sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.

Zdôrazniť treba tú časť ustanovenia , že správnosť

a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať ani meniť. Dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemôže slúžiť na

revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Z tohto zákonného imperatívu vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako

dovolací súd, aj v prejednávanom prípade. Vychádzal z toho, že skutok, pre ktorý boli

obvinení uznaní za vinných, bol úplne a správne zistený a nemohol tento skutok nijako

meniť. Z pohľadu ustanovenia mohol sa zaoberať len tým, či

takto zistený a ustálený skutok, ako je uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa, bol z

hľadiska ustanovení správne posúdený. Toto posúdenie skutku súdom

prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil odvolací súd, zodpovedá zákonu aj podľa názoru

päťčlenného senátu dovolacieho súdu.

Preto nemožno považovať za oprávnené námietky v dovolaniach vo vzťahu k tomu, že

skutok nebol správne ustálený, z dôvodu, že súdy nesprávne hodnotili dôkazy alebo že mali

vykonať ešte ďalšie.

Právo na obhajobu obvinených nemôže byť porušené tým, že súd, vychádzajúc zo

zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obvineného

alebo inej strany v konaní. Obvinení mali v plnej miere v rámci trestného konania

zabezpečené právo na obhajobu. V tomto smere sa nezisťuje, že by zásadným spôsobom

bolo toto právo na obhajobu porušené. Ak sa nevykonal dôkaz podrobením sa skúške na

polygrafe, tzv. detektore lži, lebo sa to orgánmi činnými v trestnom konaní ani súdmi

nepožadovalo, nešlo o zásadné porušenie práva na obhajobu. Je treba poznamenať, že

výsledky vyšetrenia obvineného na polygrafe, nemožno v trestnom konaní použiť ako dôkaz,

pretože podstatou takého vyšetrenia je výsluch obvineného ku skutočnostiam, ktoré sa

týkajú trestného činu, avšak v trestnom konaní možno použiť len tie poznatky, ktoré

obvinený poskytol v súlade s ustanoveniami § 121 a nasl. teraz účinného Trestného

poriadku, resp. v danej veci vzhľadom na čas konania, v súlade s ustanoveniami § 91 a

nasl. účinného do 1. januára 2006.

V rámci voľného hodnotenia dôkazov, je vecou súdu zvážiť aj to, či existujúci súhrn

dôkazov je alebo nie je postačujúci pre skutkové a právne závery, a teda aj to, či má alebo

nemá nariadiť znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva, odvetvia psychológie,

zamerané na tie otázky, ktoré naznačovali obvinení, pokiaľ sa týka zisťovania ich

pravdovravnosti. Pokiaľ to súdy nepovažovali za potrebné, lebo v konečnom dôsledku sami

musia zhodnotiť, čo z údajov obvinených možno považovať za zodpovedajúce skutočnosti a

čo nie, nemožno to považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu.

Súdy sa opakovane zaoberali otázkou zákonnosti vykonania dôkazov výsluchom

svedkyne M. G. a postupom pri vykonávaní odberu a porovnávania pachových stôp.

Dovolací súd nezisťuje, že by tieto dôkazy boli získané nezákonným spôsobom. Ide v

podstate tiež len o otázku hodnotenia dôkazov, pretože v predchádzajúcom konaní, po

zrušení pôvodných rozhodnutí prvostupňového súdu, sa preukázalo, že postup pri

vykonávaní týchto dôkazov v prípravnom konaní bol správny. Z toho, že inú relevanciu

týmto dôkazom kládli prvostupňový i druhostupňový súd pri napadnutom rozhodnutí, než sú

obhajobné hodnotenia týchto dôkazov obvinenými, neznamená, že sú nezákonné a

nezakladá to dovolací dôvod podľa písmena g) ods. 1

Pokiaľ aj v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu boli uvádzané výhrady

vo vzťahu k dôkazu výsledkami vyhodnotenia pachových stôp, bolo jasne naznačené, že

nemožno z nich vychádzať vtedy, pokiaľ by mali byť jediným dôkazom, nie však to, že by

absolútne taký dôkaz nebol použiteľný, pokiaľ bol získaný zákonným spôsobom. Postup pri

odoberaní týchto stôp i odoberania vzoriek pachových stôp bol preverovaný v rámci

súdneho konania. Znalcom bolo preukázané dodržanie metodických pokynov pri tomto

postupe. Nebolo zistené, že by v rozpore s boli odoberané

porovnávacie vzorky pachových stôp od obvinených, čo by inak vylučovalo použitie takého

dôkazu. Zároveň je zrejmé už z rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa,

že pachové stopy neboli ojedinelým dôkazom, o ktorý bol opretý výrok o vine, ale že tento

dôkaz zapadal do série nepriamych dôkazov tvoriacich ucelenú reťaz.

Súdy oboch stupňov dostatočne jasne zdôvodnili v čom spočívalo spoločné konanie

oboch obvinených a prečo skutok posudzovali ako spolupáchateľstvo na obidvoch trestných

činoch, pre ktoré boli obvinení uznaní za vinných. Krajský súd to podrobne rozviedol a

odvolací súd sa s tým stotožnil. K tomu treba len poznamenať, že o spáchame trestného činu

spoločným konaním ide aj vtedy, keď jednotlivé zložky spoločnej trestnej činnosti síce samy

osebe nenapĺňajú konanie zakladajúce skutkovú podstatu trestného činu, ale vo svojom

súhrne také konanie predstavujú.

Preto keď po vzájomnej dohode, ktorá nemusela byť ani výslovná, stačila

konkludentná, pri ktorej každý spolupáchateľ aspoň vie o možnosti, že jeho konanie i

konanie ďalšieho spolupáchateľa smeruje k spáchaniu trestného činu spoločným konaním a

každý z nich je pre taký prípad s tým uzrozumený, obvinení kráčali spolu na miesto činu,

ozbrojení a v rukaviciach a na mieste činu jeden z nich, v danom prípade obvinený M. L.,

udieral poškodenú zjavne surovým spôsobom, čo viedlo k jej bezprostrednej smrti a potom

došlo k vniknutiu do domu poškodenej a jeho prehľadaniu s cieľom odcudzenia peňazí

alebo vecí, nemôže byť konanie obvineného Z. K. na základe daného skutku kvalifikované

len ako pokus trestného činu krádeže. Z toho dôvodu neobstojí jeho tvrdenie v dovolaní, že

je daný dovolací dôvod podľa

Za spáchaný trestný čin bol obvineným uložený taký druh trestu, ktorý zákon

pripúšťa a obom bol uložený v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby. Keď vo veci

rozhodoval prvostupňový súd, nebol ešte účinný nový 300/2005. Ten

nadobudol účinnosť až 1. januára 2006 a krajský súd vo veci rozhodoval 15. novembra

2005 a nie až po nadobudnutí účinnosti nového , ako sa uvádza v

dovolaní. Odvolací súd posudzoval vec v čase, keď už bol účinný nový .

Z hľadiska časovej pôsobnosti bolo použitie predchádzajúceho

pre obvinených v danej veci ako celok priaznivejšie.

Ustanovenie § 2 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 sa vzťahuje iba na druh trestu,

nie na spôsob jeho výkonu. Iba ochranné opatrenie sa v zmysle § 2 ods. 3 v súčasnosti

účinného ukladá podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom

opatrení rozhoduje. Preto ani pokiaľ ide o zaradenie obvinených na výkon trestu do tretej

nápravnovýchovnej skupiny, nevykazuje napadnuté rozhodnutie také pochybenie, ktoré by

zakladalo dovolací dôvod poľa Napadnuté rozhodnutie v

tomto smere nevyznieva v neprospech obvinených a nemôže robiť problém ani pri

samotnom výkone trestu. Na takéto situácie pamätá ustanovenie § 438 ods. 1 Tr. zák.

účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého ak sa v tomto zákone uvádza ústav na výkon

trestu minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa stráženia, rozumie sa tým prvá,

druhá alebo tretia nápravnovýchovná skupina ustanovená podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd, napadnutým uznesením

zamietol odvolania oboch obvinených podľa ako nedôvodné. Nešlo o

situáciu, že by odvolací súd zamietol odvolania podľa , hoci na to

neboli splnené zákonné dôvody, čo by opodstatňovalo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. j) Taký dovolací dôvod v danom prípade nejestvuje. (...)“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júla 2007 odmietol. V každom prípade tento

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom

prípade neporušil základné právo na súdnu ochranu sťažovateľov „bezdôvodným

odmietnutím“ ich mimoriadneho opravného prostriedku, ako to vo svojej sťažnosti tvrdia.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. V konečnom dôsledku treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

2. V súvislosti s námietkou sťažovateľov, že najvyšší súd svojím postupom

v dovolacom konaní porušil ich základné právo na verejné prerokovanie veci v ich

prítomnosti ( ), ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou poznamenáva,

že postup všeobecného súdu v súlade s procesnými predpismi nemôže byť porušením

ústavných práv (napr. , ).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľov bolo odmietnuté

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého dovolací súd na neverejnom

zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Ako vyplýva zo znenia citovaného ustanovenia, najvyšší súd postupoval presne

v jeho intenciách. Opačným postupom by sa najvyšší súd odchýlil od jasného

a jednoznačného znenia .

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že medzi sťažovateľmi tvrdeným

porušením ich základného práva zaručeného v (prejednanie veci v ich

prítomnosti) a označeným postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní neexistuje

akákoľvek príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie ich sťažnosti aj v tejto časti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ďalšou námietkou, ktorú sťažovatelia uviedli, bolo tvrdenie o porušení základného

práva zaručeného v , ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd

v konaní vedenom pod sp. zn. „nerozhodol o veci bez zbytočných

prieťahov“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na najvyššom súde právoplatne

skončené 26. januára 2009 vydaním uznesenia sp. zn. 1 Tdo V 2/2008. Sťažovatelia sa na

ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním z 15. marca 2009 (doručeným

ústavnému súdu 18. marca 2009), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva

na najvyššom súde, ktorý sťažovatelia označili za „porušovateľa základného práva“, už

netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (mutatis mutandis ).

Ústavný súd z racionálnych dôvodov nemohol v tejto súvislosti akceptovať tvrdenie

sťažovateľov, že „citované uznesenie - hoci je datované skôr, ako nami podaná sťažnosť -

bolo nám neskôr doručené“, pretože to nespochybňuje záver o tom, že v čase písania

sťažnosti ústavnému súdu sťažovatelia mali vedomosť o skončení dovolacieho konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovatelia sa v predmetnej veci

domáhali ochrany svojho základného práva zaručeného v v čase, keď

v označenom konaní pred najvyšším súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda

bola odstránená ich právna neistota, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie

o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo

slobôd sťažovateľov ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti

už nemusel zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009