Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-29C/47/2022

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar. XX.X.XXXX, E. XXX/X, XXX XX F., práv. zast.: JUDr. Ingrid Repkovou, advokátkou so sídlom Ružová 33, 040 11 Košice, IČO: 31 309 861, proti žalovanému v 1. rade: G. F., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX F., žalovanému v 2. rade: I. F., C. F., nar. XX.X.XXXX, H. XXX/XX, 040 22, práv. zast.: JUDr. Stanislavou Majerovou, advokátkou, so sídlom Kuzmányho 1189/33, 040 01 Košice, IČO: 42 321 786, o určenie neplatnosti závetu, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Mestského súdu Košice, č. k. -144 zo dňa 21.02.2024 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom určil, že závet poručiteľky J. D., C. K., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom F., L. XXXX/X, ktorá zomrela XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľka“), napísaný dňa 28.5.2019 je neplatný (výrok I.) a žalobkyni priznal voči žalovaným v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

2. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že poručiteľka závetom zo dňa 28.5.2019 zanechala svojmu vnukovi - žalovanému v 2. rade byt na L. M. X N. F., č. bytu 101 na LV č. XXXXX a všetky úspory uložené v banke. V priebehu dedičského konania žalobkyňa napadla platnosť závetu, preto Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. , zo dňa 28.9.2022 odkázal žalobkyňu ako dedičku, aby v lehote 35 dní od právoplatnosti uznesenia podala žalobu o určenie neplatnosti závetu. Žalobkyňa skutkovo odôvodnila žalobu tým, že či závet bol skutočne podpísaný poručiteľkou, nakoľko podpis poručiteľky podľa názoru žalobkyne na listine nezodpovedá podpisu na dokumentoch, ktoré v tom čase poručiteľka podpisovala a aj v prípade, ak by poručiteľka závet podpísala, nebola pri jeho podpísaní v takom vedomí, aby vedela rozpoznať, na aký právny úkon udeľuje svoj podpis, resp. aké právne následky tento právny úkon vyvolá a to z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu a/alebo závet z jej strany nebol podpísaný bez nátlaku b/alebo závet bol podpísaný bez prítomnosti pozvaných svedkov, resp. prítomnosti spôsobilých svedkov, ktorí mohli svojím podpisom prejaviť pravosť a dôveryhodnosť podpisu poručiteľky tak, ako je to uvedené v poslednej vôli a ako to vyžaduje príslušné ustanovenie . Poukázala na to, že od roku 2014 poručiteľka trpela poruchami vnímania, správania, ktoré boli potvrdené diagnózou F00.2 Demencia pri Alzheimerovej chorobe, atypická alebo zmiešaná forma, F22.0 Porucha s bludmi a na liečenie týchto chorôb boli predpisované lieky ovplyvňujúce centrálny nervový systém poručiteľky. Poukázala na lekárske správy, z ktorých je možné vyvodiť vážne obavy a strach poručiteľky z neželanej prítomnosti cudzích osôb v jej byte, ako aj obavy z krádeže jej osobných vecí. Dodala, že nikoho cudzieho do bytu nepúšťala a preto má žalobkyňa vážne pochybnosti o tom, že by poručiteľka pustila do bytu žalovaného v 2. rade za prítomnosti ďalších troch cudzích osôb. Žalobkyňa poukázala na prepúšťaciu správu zo dňa 24.7.2014, 14.12.2016, lekárske správy zo dňa 14.1.2015,

7.8.2015, 3.10.2016, 7.7.2017, 25.2.2019, 14.10.2020, dekurz zdravotníckeho zariadenia Arcus, prehľad vyúčtovania Arcus, list poručiteľky adresovaný žalovanej v 1. rade v roku 2005, odpoveď žalovanej v 1. rade adresovanej poručiteľke, potvrdenie o obdŕžaní finančných prostriedkov, dohodu o vyplatení podielu z bytu uzatvorenú medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným v 2. rade, vyjadrenie k vyjadreniam žalovaných v 1. a 2. rade zo dňa 31.1.2023.

3. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že listinou označenou ako „Posledná vôľa“ zo dňa 28.5.2019 J. D., t.j. poručiteľka vyhlásila, že posledná vôľa bola vytvorená na jej žiadosť a touto určila dediča svojho jednoizbového bytu č. XXX nachádzajúci sa na L. M. X N. F. na 13. L., zapísanej na LV č. XXXXX do výlučného vlastníctva vnukovi I. F., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, XXX XX F. a zároveň mu nechala všetky úspory, ktoré sú uložené v banke na jej účte, pričom čestne vyhlásila, že v plnom rozsahu súhlasí s touto poslednou vôľou ktorú uviedla, porozumela jej a potvrdzuje ju svojím podpisom pri plnom vedomí a bez nátlakov, za prítomnosti prizvaných svedkov, ktorí svojím podpisom potvrdia pravosť a dôveryhodnosť poslednej vôle. Zo závetu ďalej vyvodil, že ako svedkovia sú tam uvedení menom, dátumom narodenia, bydliskom, číslom občianskych preukazov a podpisom C. K., K. O. a H. P.. Z lustrácie katastra nehnuteľností súdu prvej inštancie vyplynulo, že poručiteľka bola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných v Q. R. S. O., kat. úz. R. S. O. na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX a z LV č. XXXXX, okres Košice IV, obec F. - H., kat. úz. R. vyplýva, že bola výlučnou vlastníčkou bytu č. 101 na 13. posch. na L. M. X N. F., súp. č. XXXX s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a prislúcha jej spoluvlastnícky podiel k pozemku 662/100000, čo vyplynulo z LV č. XXXXX. Zároveň z lustrácie v elektronickom systéme bánk zo dňa 31.1.2022 vyplynulo, že poručiteľka mala vedené účty v Q. P. R., T., so zostatkom na účte 151,38 €, R. R., T., so zostatkom na účte 13 € a I., T., so zostatkom na účte 0.01 €.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. (ďalej len „“) , (ďalej len „“), ako aj ust. , , , , , , , , (ďalej len „“), a o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a na ich základe dospel k záveru, že závet poručiteľky je neplatný pre rozpor s ust. a . Dôvodil tým, že posledná vôľa poručiteľky je nejasná a neurčitá jednak v časti presnej identifikácie nehnuteľnosti, pretože absentujú ďalšie náležitosti ako okres, obec, kat. úz., kde sa predmetný byt nachádza a nezohľadnil, že súčasťou vlastníctva bytu v bytovom dome je aj podiel priestorov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku. Z právnej úpravy obsiahnutej o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení (ďalej len „“) vyvodil, že pri prevode vlastníctva bytu zákon stanovuje obligatórne náležitosti zmluvy, preto nie je dôvod s použitím analógie, aby obdobné náležitosti neobsahoval aj závet, keďže obidvoma formami dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu. V prípade zmluvy ide o prevod vlastníctva a v prípade závetu o prechod vlastníctva. Zároveň označenie hnuteľných vecí, ako „všetky moje úspory, ktoré sú uložené v banke na mojom účte“ je takisto nejasné, neurčité, keďže nie je z neho zrejmé, v akých peňažných ústavoch mala poručiteľka finančné prostriedky uložené a na akých účtoch. Naviac závet „pripravil“ žalovaný v 2. rade, ktorý bol zároveň závetom povolaný dedič, čo je v rozpore s ust. . Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobkyňa a žalovaná v 1. rade sú dcérami poručiteľky, teda potomkami poručiteľky, poručiteľka svojich potomkov nevydedila, a preto musia v zmysle ust. dostať aspoň polovičný podiel pripadajúci im dedením zo zákona. Podľa názoru súdu prvej inštancie spoluvlastnícke podiely poručiteľky na nehnuteľnostiach kat. úz. R. S. O., obec R. S. O., okres Košice – okolie tak, ako sú zapísané na jednotlivých LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX predstavujúce druh pozemku-orná pôda, resp. trvalé trávne porasty, v celkovej výške nedosahujú polovicu všeobecnej hodnoty jednoizbového bytu v centre mesta v Košiciach, na ktorú by mali obe dcéry poručiteľky, t.j. žalobkyňa a žalovaná v 1. rade zákonný nárok. Aj z tohto dôvodu považoval súd prvej inštancie predmetný závet v tejto časti za neplatný, keďže nielen žalobkyňa, ani žalovaná v 1. rade ako potomkovia poručiteľky nedostanú z dedičstva to, čo na nich pripadá v zmysle ust. . Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na , výlučným procesným úspechom žalobkyne v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v 2. rade odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamieta, eventuálne, aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V úvode odvolania uviedol, že s rozsudkom nesúhlasí a považuje ho za nesprávny.

V odvolaní uplatnil nasledovné odvolacie dôvody: súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( a súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci ( ). Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, pričom sa argumentačne oprel o tvrdenie citujúc „dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je základným predpokladom legitimity každého rozhodnutia súdu. Len také rozhodnutie súdu, ktoré je dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnené, možno vynucovať a jeho adresáti ho akceptujú a cítia sa ním viazaní. Ak súd nie je schopný odôvodniť svoje rozhodnutie takýmto spôsobom, teda argumentačne presvedčiť aj neúspešnú stranu o jeho akceptovateľnosti, potom sa také rozhodnutie javí ako svojvoľné, prijaté bez opory v práve.“ Uviedol, že aj podľa ustálenej judikatúry, povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu (a tomu zodpovedajúcej povinnosti súdu) sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Do pozornosti dal právny názor vyjadrený v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.1.2019 a sp. zn. zo dňa 31.októbra 2013. V súvislosti s odôvodnením ďalej namietal, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s viacerými skutočnosťami, ktoré vo svojich vyjadreniach uviedli strany sporu. Poukázal na rozpor tvrdení žalobkyne v žalobe spočívajúci v tom, že na jednej strane tvrdí, že poručiteľka by k sebe do bytu nikoho nepustila, pretože mala strach z toho, že jej byt vykradnú a že pochybuje dokonca aj o tom, že by k sebe vpustila žalovaného v 2. rade, pričom na druhej strane tvrdí, že posledná vôľa, ktorej platnosť sa v konaní posudzuje, je výsledkom jeho nečestného a falošného vplyvu. Ďalej poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie, že závet je v rozpore s ust. , a to z dôvodu, že ho „pripravil“ žalovaný v 2. rade. Podľa jeho názoru, však súd žiadnym spôsobom nespresnil, ako k tomuto záveru dospel a na základe čoho konštatoval skutočnosť, ktorá by mohla mať za následok neplatnosť závetu. Takáto skutočnosť nevyplýva zo žiadnych písomných podaní strán (skutkové tvrdenie) a nevyplýva ani zo žiadnych dôkazov, ktoré boli súdu predložené. Keďže k dokazovaniu ani pristúpené nebolo, je pre odvolateľa v skutku zložité stotožniť sa s takýmto názorom súdu prvej inštancie, ktoré by z dokazovania malo vyplynúť, preto ho považuje za skutkové zistenie, ktoré z dokazovania vôbec nevyplynulo. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie nevysvetlil ako vníma pojem „príprava závetu“ a prečo nemôže povolaný dedič vykonať prípravu závetu, resp. byť jeho pisateľom. Samotný v súdom uvedenom ustanovení pritom zakazuje, aby zákonom či závetom povolaný dedič pôsobil, okrem iného, ako pisateľ závetu. Pojem prípravy závetu (širší pojem) v tomto ustanovení nie je obsiahnutá, pričom súd nevysvetlil ako vníma pojem „príprava závetu“ a prečo ho subsumuje pod toto ustanovenie. Odvolateľ sa domnieva, že pri takto prísne formálnom právnom úkone, akým je závet, je nevyhnutné, aby súd používal pri odôvodnení presné zákonné termíny pre to, aby bolo možné jednoznačne a nespochybniteľne porozumieť tomu, čo konkrétne súd vidí ako nedostatok a v akom konkrétnom konaní vidí porušenie tohto konkrétneho ustanovenia. Strohé konštatovanie: „Naviac závet pripravil žalovaný v 2.rade, ktorý bol zároveň závetom povolaný dedič, čo je v rozpore s ust. ,“ nepovažuje za vysvetlenie postupu, ktorým súd k takémuto záveru dospel. Nie je mu zrejmé, na základe čoho súd uzavrel, že závet pripravil žalovaný, v čom vidí prípravu (interpretácia pojmu) a v čom vidí rozpor súdom vnímanej prípravy so zákonom. Uvedený postup súdu v tomto dôsledku možno posúdiť ako situáciu správnej aplikácie správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávna interpretácia, i keď z odôvodnenia rozhodnutia mu nie je vôbec zrejmý spôsob, akým si súd ustanovenia vyložil. Odvolateľ ďalej argumentoval, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého si poručiteľka pri podpise poslednej vôle neuvedomovala dôsledky, ktoré má táto vôľa vyvolať a spochybnila možnosť vyvolania zamýšľaných účinkov poslednej vôle, ktorú poručiteľka podpísala. Tvrdenie žalobkyne o nespôsobilosti poručiteľky posúdiť dôsledky svojho konania považuje v priamom rozpore so skutočnosťou, že krátko po spísaní poslednej vôle žalobkyňa nenamietala, keď ju jej matka splnomocnila na jej zastupovanie vo všetkých úkonoch a nijako nespochybnila, že by poručiteľka takýto právny úkon mohla urobiť a zároveň si byť vedomá dôsledkov svojho konania. Poukázaním na generálnu plnú moc, boli možné omnoho rozsiahlejšie dôsledky konania žalobkyne ako splnomocnenkyne, nakoľko sa jedná o široko koncipované oprávnenie na zastupovanie a ich vykonanie nebolo viazané na ďalšiu, inými neovplyvniteľnú právnu skutočnosť, ktorou je smrť splnomocniteľky/poručiteľky. Ako tendenčné a účelové pôsobí na žalovaného

tvrdenie žalobkyne, že poručiteľka si neuvedomovala dôsledky svojho konania len pri závete, a je to zaňho nepresvedčivé. Vzhľadom k tomu by mal súd takéto zásadné rozpory odstrániť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súdu prvej inštancie vytýka, že sa nevysporiadal s tvrdeniami žalobkyne, ktoré spochybnili obaja žalovaní ohľadom prejavov jej choroby, spôsob, akým sa o ňu starali – kladením jedla pred dvere, čo spochybnili obaja žalovaní, prístup do poručiteľkinho bytu, narušené vzťahy poručiteľky k dcéram, záujem o poručiteľku, či samotnú prípravu pohrebu. Za neprijateľné považuje aj porušenie ústavného práva na zachovanie listového tajomstva, podľa ktorého nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon ( SR). Napadnutý rozsudok ďalej považuje za nezrozumiteľný aj v časti, kde súd odôvodňuje svoje rozhodnutie pre aplikáciu na posúdenie platnosti závetu, čo tiež zakladá naplnenie ďalšieho odvolacieho dôvodu podľa ust. , teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vyjadril presvedčenie, že upravuje úplne iný druh právnych vzťahov ako normy dedičského práva a nie je možné tieto normy automaticky použiť na posúdenie platnosti závetu len preto, že dochádza k disponovaniu vlastníckym právom. Zmluvy o prevode vlastníctva bytu sú právnymi úkonmi inter vivos, dvoj/viacstranné. Závet je jednostranným právnym úkonom urobeným mortis causa. Závet je právny úkon prísne formalistický, pri ktorom nedodržanie formy má za následok jeho neplatnosť, na rozdiel od zmlúv, ktoré sú v zásade neformálnymi právnymi úkonmi. Domnieva sa, že v tomto prípade nebol dôvod pre použitie , preto napadnutý rozsudok trpí aj vadami, ktoré spôsobujú existenciu odvolacieho dôvodu podľa ust. . ) , lebo súd na danú skutkovú situáciu, ktorá bola predmetom konania aplikoval nesprávne právne predpisy. ako lex specialis k upravuje veľmi úzky okruh právnych vzťahov, ktoré vznikajú pri prevode (nie prechode) vlastníctva konkrétneho typu nehnuteľného majetku - bytov a nebytových priestorov. K uvedenému zaujal právne stanovisko aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze sp. zn. I.ÚS/242/07. V uvedenom náleze sa konštatuje, že z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Z postupu súdu má za to, že súd pri rozhodovaní o merite veci nerozhodoval podľa týchto ústavno-právnych pravidiel. Podľa ustanovení a nasl. , závet možno zriadiť viacerými spôsobmi, dokonca ho je možné aj vlastnoručne napísať. S poukazom na predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, je možné konštatovať, že nehnuteľnosť, a to byt, ktorý poručiteľka označila v závete, bol dostatočne identifikovaný pre potreby dedičského konania. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú preto ústavne neakceptovateľné. Náležitosti, ktoré sú požadované katastrálnym zákonom pri označovaní nehnuteľností, pri ich zápise, zabezpečí napr. notár v osvedčení o dedičstve, ale samotný závet nie je predmetom zápisu do katastra, preto v závete označená nehnuteľnosť môže byť jednoduchším spôsobom, ale zároveň zrozumiteľným a presným, čo v danom prípade tak bolo. Ďalej poukazuje, že právnym posúdením závetu, je aj konštatovanie jeho platnosti, či neplatnosti, čo je dôsledkom, či vlastnosťou právneho úkonu, a nie samotnou spornou skutočnosťou. Spornou skutočnosťou, ktorú namietala žalobkyňa, bol podpis poručiteľky. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamieta a prizná plnú náhradu trov konania žalovaným, eventuálne zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedla, že rozsudok považuje za zákonný a vecne správny, zodpovedajúci príslušnej právnej úprave, riadne a náležite odôvodnený, pričom procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces odvolateľa. Odvolanie považuje za nedôvodné a neopodstatnené, pričom poukázala na argumentáciu odvolateľa v bodoch X. a XI. odvolania, v ktorom namieta (i) nesprávnosť formulácie žalobného návrhu a (ii) nesúladnosť samotného prejednania a rozhodnutia právnej veci súdom prvej inštancie keď tento konštatoval neplatnosť závetu poručiteľky. Ako vyplýva priamo z odvolateľom poukazovanej komentárovej spisby: „Žalobný návrh (je v týchto prípadoch) vymedzený uznesením dedičského súdu.“ Obdobne, komentárová spisba k ustanoveniu uvádza: „Dedičský súd (notár ako súdny komisár) vo výroku uznesenia podľa , ktorým účastníka odkáže, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou, formuluje žalobný petit, respektíve presne uvedie, čoho sa má žalobca domáhať.“ V zmysle uvedeného je účastník dedičského konania povinný pri formulovaní žalobného petitu vychádzať z uznesenia vydaného súdnym komisárom povereným príslušným súdom prvej inštancie v tej ktorej

dedičskej veci. To v konečnom dôsledku uznal aj sám odvolateľ. Tvrdenia odvolateľa v tomto smere preto podľa žalobkyne nemôžu zakladať dôvodnosť ani jedného z uplatnených odvolacích dôvodov. Uviedla, že žiadna z uvádzaných námietok nebola zo strany odvolateľa vznesená v rámci konania na súde prvej inštancie. Poukázala tiež na to, že súd prvej inštancie sa otázkou prípustnosti žaloby a splnenia jej formálnych náležitostí zaoberal, a tieto vo svetle príslušných zákonných ustanovení podrobil náležitému posúdeniu, čo jednoznačne vyplýva z bodov 11 až 16 napadnutého rozsudku, preto súd prvej inštancie považoval žalobu za podanú riadne a včas, t.j. v súlade príslušným legislatívnym postupom. Žalobkyňa ďalej nepovažovala za dôvodnú námietku odvolateľa, podľa ktorej má byť napadnutý rozsudok nepreskúmateľný z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, resp. z dôvodu, že súd prvej inštancie sa v tomto nevysporiadal so všetkými tvrdeniami prezentovanými sporovými stranami. Žalobkyňa na rozdiel od odvolateľa zastáva názor, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku zreteľne uviedol, aký skutkový stav zistil a z akých dôvodov považoval žalobu za dôvodnú. Súd prvej inštancie tiež odkázal na relevantné zákonné ustanovenia, ktoré v napadnutom rozsudku primerane vyložil a aplikoval na konkrétnu vec. Napadnutý rozsudok preto z pohľadu žalobkyne nemožno považovať za svojvoľný ani za arbitrárny, keďže celkom zjavne objasňuje podstatu sporu a závery prijaté súdom prvej inštancie, to v rozsahu vyžadovanom ustanovením . Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok podľa jej názoru zodpovedá zákonným náležitostiam, keďže z neho je možné zistiť ako skutkové, tak aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k vyhoveniu podanej žaloby. Skutočnosť, že jednotlivé právne závery súdu prvej inštancie odvolateľ nepovažuje za správne alebo úplné, nemožno bez všetkého a automaticky posúdiť ako jeho nepreskúmateľnosť. V tej súvislosti odkázala na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý príkladmo v Náleze, sp. zn. z 18. septembra 2008 zdôraznil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). V tomto prípade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou súladnosti závetu poručiteľky, a to ako vo svetle všeobecných náležitostí tohto právneho úkonu, tak aj z pohľadu osobitných náležitostí zakotvených v ustanoveniach a nasl. . Podľa príslušnej komentárovej spisby: „Pokiaľ ide o všeobecné náležitosti, tie sa týkajú: a) Osoby závetcu b) Náležitosti vôle () a jeho prejavu ( ), c) Listiny, na ktorej je obsah závetu zachytený d) Náležitosti predmetu závetu (pozri a ) V tomto smere súd prvej inštancie jednoznačne konštatoval neplatnosť závetu poručiteľky v zmysle ust. pre rozpor s ustanovením a . Z pohľadu istej teoreticko-právnej roviny uviedla, že následkom naplnenia dikcie ust. je absolútna neplatnosť právneho úkonu. Predmetné zákonné ustanovenie sa aplikuje nie len na zmluvy, ale na akékoľvek právne úkony – vrátane závetu. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc) a bez ohľadu, či sa tejto neplatnosti ten-ktorý subjekt dovolá. Právne účinky takéhoto právneho úkonu ani nevzniknú, a teda nedôjde k vzniku, zmene ani zániku práv a povinností, ktoré s nimi zákon spája. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné zhojiť ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady vôle alebo jeho prejavu (t. j. tak ako to odvolateľ naznačuje keď poukazuje na to, že v spojení s katastrálnym zákonom nesankcionujú nedostatok splnenia určených náležitostí neplatnosťou). Súd prihliada na absolútnu neplatnosť z úradnej povinnosti (ex offo) v prípade, ak skutočnosti, ktoré sú spojené s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, vyjdú v konaní najavo. V nadväznosti na vyššie príkladmo uvedený právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky tak považuje za vecne správne a súladné, ak sa súd prvej inštancie v prvom rade vysporiadal s otázkou absolútnej (ne)platnosti závetu poručiteľky vo svetle ustanovení zakotvujúcich všeobecné náležitosti závetu. V zmysle vyššie uvedeného považuje za nesporné, že súd bol na (ne)splnenie/rozpor závetu s uvádzanými zákonnými ustanoveniami povinný prihliadať z úradnej povinnosti, a to aj bez námietky strán sporu. Zo žalobného návrhu podľa jej názoru jednoznačne vyplýva, že sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu – závetu poručiteľky. Súčasne, súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s otázkou relatívnej (ne)platnosti závetu poručiteľky pre porušenie ustanovenia , zakotvujúceho obmedzenie poručiteľovej voľnosti v prospech tzv. neopomenuteľných dedičov, t. j. žalobkyne (a žalovanej v I. rade) ako dcér poručiteľky. S rozporom závetu s predmetným zákonným ustanovením sa súd prvej inštancie riadne a dôkladne vysporiadal, pričom svoj právny názor s ohľadom na skutkový stav veci náležite odôvodnil (body 29 a 30 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa podotkla, že odvolateľ v odvolaní voči vecnej správnosti a

zákonnosti záveru súdu prvej inštancie o rozpore závetu s ust. nemal žiadne výhrady a tento rozpor ani okrajovo nenamietal, z čoho podľa jej názoru vyplýva, že sa s nim v celom rozsahu stotožňuje. Na margo uvedeného poznamenala, že odvolateľ v tomto smere rovnako nenamietal ani nedostatočnosť a nepresvedčivosť poskytnutého odôvodnenia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Žalobkyňa ako v závete nezákonne opomenutá dedička napadla relatívnu a absolútnu neplatnosť závetu, a to z viacerých dôvodov. Podľa relevantnej komentárovej spisby pritom má platiť: „V prípade konkurencie viacerých vád právnych úkonov zakladajúcich dôvody absolútnej neplatnosti a relatívnej neplatnosti právneho úkonu má prednosť posúdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu.“ Ak súd prvej inštancie zistil absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s ustanovením – konkrétne z dôvodu nejasnosti a neurčitosti právneho úkonu, v spojení s rozporom s ustanovením , nie je potom nevyhnutné, aby (i) všeobecný súd posudzoval a vysporiadaval sa s ostatnými, hoc aj namietanými dôvodmi neplatnosti právneho úkonu. Za daných okolností by tento postup súdu bolo možné označiť ako neúčelný a nehospodárny, t.j. rozporný so základnou zásadou civilného sporového konania. V neposlednom rade si dovolila uviesť, že sa v celom rozsahu stotožňuje a súhlasí s právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý za aplikácie ust. , , v spojení s ustanovením konštatoval nejasnosť a neurčitosť závetu poručiteľky. Argumentáciu odvolateľa v tomto smere v celosti považuje za zavádzajúcu a účelovú, keď je zrejmé, že v tzv. poslednej vôli poručiteľky absentuje riadna špecifikácia nehnuteľnosti, ktorá má byť predmetom dedenia. Na margo uvedeného zdôraznila, že zo závetu poručiteľky nevyplýva riadna identifikácia nehnuteľnosti ani len v rozsahu údajov evidovaných na príslušnom liste vlastníctva, keď v tomto úplne absentuje vymedzenie spoluvlastníckeho podielu poručiteľky k spoločným častiam a spoločným zariadeniam domu, a prípadne aj pozemku – nie to ešte v analogicky aplikovateľnom ust. . Odvolateľ považuje za „nedôvodné očakávať, že akýkoľvek poručiteľ, bez prislúchajúceho vzdelania, či dostatočných vedomostí ako aj vzhľadom na svoje možnosti a schopnosti, by bol spôsobilý presne identifikovať nehnuteľnosť, ktorú vlastní tak, ako to vyžaduje “. Túto námietku vznesenú odvolateľom považuje za irelevantnú a zavádzajúcu z dôvodu, že textové znenie závetu poručiteľky vyhotovoval – pripravoval sám odvolateľ (žalovaný v 2. rade), a to dokonca 2x ako vyplýva z bodu 6 napadnutého rozsudku. Vzhľadom na samotným odvolateľom vytýkaný charakter závetu ako „prísne formalistického právneho úkonu“ nemôže žalobkyňa súhlasiť s názorom, že na jeho obsah nie sú právnym poriadkom kladené v zásade žiadne požiadavky, a jeho prípadnú nezrozumiteľnosť je nutné za každých okolností preklenúť aplikáciou výkladových pravidiel podľa ustanovenia . Vzhľadom na zásadnú nejasnosť a neurčitosť obsahu závetu v časti vecí, ktoré mala poručiteľka zanechať odvolateľovi, namietala, že uplatnením tohto postupu by došlo k neakceptovateľnému a arbitrárnemu dotváraniu vôle poručiteľky. Súdom prvej inštancie použitý pojem „pripravil“ vzhľadom na zistený skutkový stav veci detailne opísaný v tomto bode napadnutého rozsudku, z jej pohľadu nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho výklade. Rovnako sa stotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o nejasnosti a neurčitosti hnuteľných vecí uvádzaných v závete ako: „všetky moje úspory, ktoré sú uložené v banke na mojom účte.“ Zo závetu nemožno vyvodiť o aké úspory sa má jednať, a v ktorej banke mal byť spomínaný účet vedený. Rovnako ako vo vyššie uvedenom prípade, považovala uvedenie údajov o bankovom účte poručiteľky za také informácie, ktoré je možné dôvodne vyžadovať. Všetky tieto skutočnosti z pohľadu žalobkyne jasne a spoľahlivo odôvodňujú prijatie záveru o neplatnosti závetu tak, ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Napadnutý rozsudok podľa žalobkyne, ako taký obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nemožno označiť za svojvoľné ani za zjavne neodôvodnené, pričom z týchto rovnako nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia rozhodnutia podľa jej názoru je možné vyvodiť odpoveď súdu prvej inštancie na všetky podstatné okolnosti prípadu. Mala tiež za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a to v plne postačujúcom rozsahu. Rozsudok súdu prvej inštancie je zrozumiteľný a riadne odôvodnený, pričom tento nemožno považovať za nepreskúmateľný ako to naznačuje odvolateľ. Odkázala na názor najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, do obsahu práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS

77/06). Ak sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, tento nesúhlas nemôže sám o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti riadne odôvodneného právneho názoru súdu prvej inštancie (, , ). Z daných dôvodov trvala na tom, že súd prvej inštancie si splnil svoje zákonom stanovené povinnosti, a to povinnosť (i) náležite zistiť skutkový stav, (ii) právne ho posúdiť, (iii) zaujať autoritatívny názor na predmet konania, a (iv) tento dostatočne odôvodniť. V dôsledku toho považovala podané odvolanie za nedôvodné a vecne nesprávne. Záverom navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobkyni priznal voči žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Žalovaný v 2. rade v odvolacej replike zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní a dodal, že základným nedostatkom spôsobujúcim nesprávnosť rozhodnutia po prvotnom nedostatočnom posúdení procesnej prípustnosti žaloby je aplikácia nesúvisiaceho predpisu , ktorou súd prvej inštancie zásadne pochybil, preto nemožno akceptovať jeho rozhodnutie ako správne. V tejto spojitosti uviedol, že analógia legis pripadá do úvahy len vtedy, ak konkrétna situácia nie je upravená inými právnymi normami a je potrebné použiť zmyslom a okruhom upravených vzťahov predpis najbližší. Závet ako právny úkon nie je prejavom zmluvnej voľnosti, ale je formálnym jednostranným právnym úkonom. Je toho názoru, že sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal so spornými skutočnosťami, kvôli ktorým dedičský súd odkázal na podanie žaloby. Dal do pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 19.05.2021. Už samotná aplikácia nesprávneho právneho predpisu spôsobuje, že rozhodnutie súdu nemôže byť správne, preto súd prvej inštancie nemal vychádzať analogicky zo . Poukázal tiež na to, že súd vie objektívne zistiť, aké nehnuteľnosti poručiteľka vlastnila, podobne aj aké úspory mala v bankových inštitúciách a vo vzťahu k neopomenuteľným dedičom, je potrebné posúdiť to, či napriek závetu nenadobudnú títo dedičia podiel na dedičstve vo výške zákonného podielu podľa na základe jeho hodnoty a ak nie, potom posúdiť jeho platnosť v danej časti. Súdu prvej inštancie vytýkal, že rovnako ako žalobkyňa, aj on dospel k záveru, že závet vyhotovil odvolateľ ako dedič povolaný závetom, no nevysvetlili, ako došli k tomuto záveru, a z akých dôkazov táto skutočnosť vyplýva. Súd na rozdiel od žalobkyne sa nemôže riadiť vnútorným presvedčením, ale musí svoj právny záver oprieť o zistený skutkový stav a svoje rozhodnutie dať s ním do súvislosti. Žalovaný v 2. rade uviedol, že podané odvolanie nie je založené na nesúhlase s odôvodnením rozhodnutia, ale na existencii pochybení súdu pri právnom posúdení veci, nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení svojho rozhodnutia, či nevykonaní všetkých potrebných dôkazov.

8. Žalobkyňa v odvolacej duplike úvodom opätovne zotrvala na svojom tvrdení o zákonnom a vecne správnom rozsudku, zodpovedajúcom príslušnej právnej úprave, dostatočne odôvodnenom, a vydanom spôsobom zachovávajúcim práva odvolateľa, ako aj ostatných strán sporu na spravodlivý proces. S tvrdeniami žalovaného v 2. rade v odvolaní naďalej v celom rozsahu nesúhlasí a považuje ich za vecne nesprávne, nedôvodné a zavádzajúce. Poznamenala, že žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 09.06.2024 neuviedol žiadnu novú argumentáciu, či tvrdenia, než tie, ktoré prezentoval v samotnom odvolaní. Žalobkyňa už k týmto svoje stanovisko vo vyjadrení zo dňa 17.05.2024 zaujala, a preto v súlade s princípom hospodárnosti zotrvala na tvrdeniach v ňom obsiahnutých, na tieto odkazuje a považuje ich v celom rozsahu za dôvodné. Zotrvala na tom, že súd prvej inštancie sa riadne a dôkladne zaoberal v bodoch 11 až 16 rozsudku prípustnosťou žaloby. Jednoznačne uviedol, že išlo o žalobu o určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, pri ktorej súd neskúma existenciu naliehavého právneho záujmu. Žalobkyňa bola súdom prostredníctvom súdneho komisára odkázaná podľa na podanie príslušnej žaloby. V súlade s pokynom súdneho komisára žalobkyňa formulovala petit žaloby a žaloba bola podaná v určenej lehote. Rovnako správne označila z hľadiska vecnej legitimácie všetkých účastníkov dedičského konania, teda aj žalovanú v 1. rade, ktorá závet nerozporovala. Preto žalobkyňa považuje zákonom stanovené podmienky pre prejednanie a rozhodnutie predmetnej právnej veci za splnené. Dala do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 28.09.2010. Záverom zdôraznila, že aj za súčasnej právnej úpravy sa súdom autoritatívne vyslovená neplatnosť závetu vyskytuje naprieč početnými rozhodnutiami súdov prvej inštancie, ktoré potvrdzujú aj súdy vyššieho stupňa. Trvá na tom, že súd prvej inštancie sa náležite a dôkladne zaoberal súladom závetu so všeobecnými zákonom stanovenými náležitosťami závetu a tiež s ohľadom na osobitné náležitosti zakotvené v a nasl. , pričom konštatoval neplatnosť závetu pre rozpor s ust. a . Následkom naplnenia niektorej zo skutkových podstát ust. je absolútna neplatnosť právneho úkonu. S týmto záverom sa stotožnil aj sám žalovaný v 2. rade. Ďalej sa nestotožnila s tvrdeniami žalovaného v 2. rade o neexistencii

dôvodov, preukazujúcich absolútnu neplatnosť závetu, a rovnako nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu vo vzťahu k relatívnej neplatnosti závetu. Zotrvala na tom, že ako absolútnu, tak relatívnu neplatnosť závetu zakladá nejasnosť, neurčitosť a zákonná nesúladnosť tohto právneho úkonu. Naďalej sa stotožnila s právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil, že v poslednej vôli absentuje riadna špecifikácia predmetu dedičstva – nehnuteľnosti, v dôsledku čoho je závet neurčitý a nejasný. Rovnako za nejasné a neurčité považuje aj vymedzenie hnuteľných vecí v závete, nakoľko podľa lustrácie mala byť poručiteľka klientkou troch bánk – Q. P. R., T., R. R., T. a I., T.. Uviedla, že nie je preto zrejmé, ku ktorým úsporám prejavila vôľu tieto zanechať žalovanému v 2. rade. Podľa názoru žalobkyne tieto nejasnosti nemožno preklenúť aktivitou súdnych orgánov za súčasného uplatnenia svojvoľného a jednostranného výkladu vôle poručiteľky, ktorý by aj tak v konečnom dôsledku odporoval zákonom stanoveným podmienkam – ust. . Opätovne uviedla, že vo vzťahu k relatívnej neplatnosti závetu poručiteľky pre rozpor s ust. , žalovaný v 2. rade nevzniesol žiadne námietky. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhla, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené ako vecne správne a súčasne, aby žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 2. rade v plnom rozsahu.

9. Žalovaný v 2. rade podal vyjadrenie k odvolacej duplike, v ktorom uviedol, že žalobkyňa iba opätovne zhrnula svoje právne argumenty a právny názor, ktorým podporila rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne. Zotrval na dôvodoch odvolania uvedených v predchádzajúcich podaniach a dal do pozornosti článok N. F. uverejnený v časopise Právnik vydávanom Ústavem státu a práva Akadamie viěd České republiky č. 7/2013 str. 664-676, v ktorom sa zaoberá analýzou dvoch rozhodnutí najvyšších súdov SR a ČR (NSČR sp. zn. , NSSR sp. zn. ). Taktiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2024, sp. zn. , kde je konštatované, že otázka platnosti závetu v sebe zahŕňa posúdenie skutkových, aj právnych otázok. Žalobný návrh je vymedzený uznesením dedičského súdu, ktoré by malo podľa vymedziť predmet budúceho sporu tak, aby obsahom petitu bola otázka skutková a nie otázka, ktorá zahŕňa aj právne posúdenie veci. Petitom žaloby podľa preto nemá byť určenie platnosti alebo neplatnosti závetu. Skutková otázka, ktorá sa ma určiť žalobou podľa sa má týkať výlučne spôsobilosti poručiteľa na právne úkony. Až na základe rozsudku o určení právnej skutočnosti bude úlohou dedičského súdu vec právne posúdiť a vyhodnotiť, že závet je platný alebo neplatný. Vzhľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne a predchádzal mu nesprávny postup súdu po podaní žaloby a následne aj nesprávne právne posúdenie veci.

10. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 31.07.2024 uviedla, že trvá na svojich doterajších vyjadreniach v celom rozsahu a považuje ich za dôvodné.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného v 2. rade ako podané včas ( v spojení s ust. ), oprávnenou osobou ( až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a v intenciách odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. nutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, nakoľko neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia.

12. Žalovaný v 2. rade namietal odvolacie dôvody podľa esprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

13. K odvolaciemu dôvodu podľa / odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) nie sú v posudzovanom spore naplnené, s výnimkou odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h), ktorý naplnený bol.

15. Odvolací súd k odvolacej námietke odvolateľa, ktorá poukazuje na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že právo účastníka procesu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivé súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, ako aj Ústavného súdu SR. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle .

16. Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. , pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany sporu. V odôvodnení sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

18. Odôvodnenie rozsudku musí byť úplne v zmysle, že sa vysporiada so všetkými otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je dostatočné, pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Stranám sporu neozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení nevyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Zároveň nepodal výklad právneho posúdenia skutkového stavu, ktorý riadne ani nezistil podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení.

19. Odvolací súd dodáva, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nehnuteľnosť, v posudzovanom prípade byt, ktorý bol predmetom dedenia, nebol dostatočne jasne identifikovaný a je toho názoru, že nie je potrebné v tomto prípade použiť analógiu ohľadom identifikácie bytu v zmysle . Byt poručiteľka jasne popísala, že sa nachádza v F. S. L. U. M. X, na XX. L., zapísanej na LV č. XXXXX, čo je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne konkrétne popísaná nehnuteľnosť, keďže poručiteľka nevlastnila viac bytov, čo by mohlo viesť k určitej zameniteľnosti. Taktiež ani skutočnosť, že závet neobsahoval údaje o neopomenuteľných dedičov ako aj konkrétne bankové inštitúcie, kde mala mať poručiteľka uložené úspory, nerobí závet absolútne neplatným.

20. Odvolací súd k druhej odvolacej námietke odvolateľa, ktorou namietal nesprávnu interpretáciu aplikácie právneho predpisu ust. súdom prvej inštancie a nie je podľa odvolateľa zrejmé, akým spôsobom si dané ustanovenie vyložil, uvádza nasledovne posúdenie.

21. Podľa iteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.

22. Podľa závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musel vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať.

23. Podľa teľ, ktorý nemôže čítať alebo písať, prejaví svoju poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami v listine, ktorá musí byť prečítaná a prítomnými svedkami podpísaná. Pritom musí pred nimi potvrdiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Pisateľom a predčitateľom môže byť aj svedok; pisateľ však nesmie byť zároveň predčitateľom. V listine sa musí uviesť, že poručiteľ nemôže čítať alebo písať, kto listinu napísal a kto nahlas prečítal a akým spôsobom poručiteľ potvrdil, že listina obsahuje jeho pravú vôľu. Listinu musia svedkovia podpísať.

24. Podľa závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia.

25. Vo vzťahu k uplatnenému odvolacieho dôvodu odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ustanovenie sa aplikuje iba v prípade zriadenia závetu podľa ust. , týkajúceho sa prípadu, keď poručiteľ nemôže čítať alebo písať. Závet zriadený podľa nie je neplatný ( ) len preto, že dedič, resp. osoby mu blízke, pôsobili ako pisateľ závetu (alebo svedok). V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. (stanovisko 31/2005) Najvyšší súd SR zohľadnil aj obdobnú právnu úpravu obsiahnutú v a (tzv. Stredný ) a vyvodil právny záver, že ust. o tom, že pisateľom závetu nesmie byť závetom povolaný dedič ani zákonný dedič a osoby im blízke, sa nevzťahuje na prípady zriadenia závetu podľa , ale iba na prípady zriadenia závetu podľa , ktorý obsahuje sprísnenú formu alografného závetu v prípade, ak zriaďovateľ závetu nemôže čítať alebo písať.

26. S poukazom na uvedené je nevyhnutné dôsledne rozlišovať závet zriadený podľa a podľa OZ a v danom prípade bolo preto nevyhnutné náležite sa najprv vysporiadať s otázkou, o ktorú z uvedených foriem závetu sa malo jednať (vychádzajúc z posúdenia spornej okolnosti či poručiteľ v čase spísania závetu vedel čítať a písať). Až následne v závislosti od vyriešenia tejto otázky je možné posúdiť, či sa na daný závet vzťahuje aj úprava obsiahnutá v ustanovení (v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou).

27. V danom prípade z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd určil predmetný závet za neplatný právny úkon z dôvodu formálnych nedostatkov pri písaní závetu, a to konkrétne v dôsledku porušenia ust. , pretože povolaný dedič pôsobil alebo mal pôsobiť ako pisateľ závetu, že závet neobsahoval neopomenuteľných dedičov a nehnuteľnosť – byt, ktorý mal zdediť povolaný dedič nebol označený v zmysle .

28. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje tiež na absenciu vykonania dokazovania súdom prvej inštancie so zreteľom na nepriaznivý zdravotný stav poručiteľky, vzhľadom na žalobkyňou deklarované ochorenia, ktorý v žalobe namietala v súvislosti so spôsobilosťou poručiteľky vnímať dôsledky podpisu poslednej vôle. Tieto tvrdenia žalobkyňa podporila doloženými lekárskymi správami a prepúšťacími správami, ktoré aj vyčerpávajúco opísala. Žalobkyňa spochybňovala, že by poručiteľka v čase podpisu poslednej vôle bola pri takom vedomí, že by bola schopná plne vnímať právne následky, ktoré podpisom poslednej vôle a rovnako, že listina nebola urobená bez nátlaku a ňou udeleným podpisom v prítomnosti svedkov. Taktiež spochybnila aj samotný podpis poručiteľky. Spôsobilosť poručiteľky na vnímanie dôsledkov podpisu poslednej vôle bola teda v konaní sporná. Súdu prvej inštancie navrhovala vykonať dokazovanie ohľadom vyššie uvedených skutočností, ale tento dôkaz nevykonal a na predložené listiny žiadnym spôsobom nebral zreteľ.

29. Vzhľadom na vyššie skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenia dospel odvolací súd k záveru, že neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie a preto v súlade s . písm. b) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadne zistiť skutkový stav naznačeným spôsobom a vec opätovne posúdiť vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu a rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby zodpovedalo požiadavkám na rozhodnutie a aby bolo presvedčivé a úplne. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( ).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.