Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 127/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa ,

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho rozsudkom

z 31. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. T. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich

základných práv vlastniť majetok podľa (ďalej len

„ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa , a práva na

spravodlivé súdne konania a prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. januára 2012.

Z podania a jeho príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na okresnom súde

(26. júla 2010) domáhala vydania investícií, ktoré mala z prostriedkov patriacich

do bezpodielového spoluvlastníctva investovať do nehnuteľností (rodinného domu

a pozemkov) v katastrálnom území B. proti odporcom v prvom a druhom rade. Touto

žalobou sa obrátila na všeobecné súdy aj z dôvodu ochrany svojho vlastníckeho práva,

keďže okresný súd koná v súčasnosti aj o rozvode jej manželstva a jej manžel v konaní

popiera, že by rodinný dom postavili aj z finančných prostriedkov patriacich

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čím chce obísť zákon a poškodiť jej práva

a nároky a získať prostredníctvom odporcu v prvom rade (otca, ktorý je vlastníkom

nehnuteľnosti) výlučne iba pre seba finančné prostriedky z prípadného predaja rodinného

domu tretej osobe.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. mája 2011 jej návrh na vydanie

časti investícií v sume 200 000 € zamietol a zaviazal ju uhradiť trovy konania. Svoje

rozhodnutie okresný súd odôvodnil aj tým, že odporcovia v konaní vzniesli námietku

premlčania jej nároku a okresný súd túto ich námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú

a návrh sťažovateľky z toho dôvodu zamietol bez toho, aby sa zaoberal aj meritom veci.

Dôvodom bolo to, že sťažovateľka sa s rozhodnou skutočnosťou, že nie je spoluvlastníčkou

uvedených nehnuteľností, oboznámila už v roku 2005, keď sa jej narodila dcéra a zomrela aj

manželka odporcu v prvom rade, čo mala uviesť aj podľa okresného súdu na pojednávaní

v jej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Sťažovateľka v tomto konaní však tvrdila, že o tejto skutočnosti sa reálne dozvedela

až vtedy, keď jej manžel podal návrh na rozvod manželstva, resp. na základe oznámenia

odporcu v prvom rade z 26. apríla 2010, ktorý ju vyzval na opustenie rodinného domu,

pretože ho chce predať.

Sťažovateľka ďalej podrobne opisuje skutkový stav veci, ktorý predchádzal jej

žalobe, z ktorého vyplýva, že spolu s manželom „investovali do predmetných nehnuteľností

značné finančné a iné prostriedky, ktoré výrazne znásobili hodnotu nehnuteľností v

porovnaná s ich hodnotou v roku 1997, kedy im ich prenechal žalovaný v 1. rade, resp.

vznikla nová nehnuteľnosť a to stavby rodinného domu. Žalovaná je preto presvedčená, že

má právo požadovať investície, ktoré spoločne so žalovaným v 2. rade investovali do

predmetných nehnuteľností z prostriedkov patriacich do ich bezpodielového

spoluvlastníctva počas trvania manželstva...“.

Sťažovateľka je preto presvedčená, že „napriek tomu, že v Katastri nehnuteľností je

ako vlastník rodinného domu a pozemkov vedený žalovaný v 1. rade, patria predmetné

nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov jej a jej manžela - žalovaného v

2. rade...

Preto aj dňa 26.07.2010 podala na Okresný súd Bratislava III žalobu o určenie

vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

Okresný súd... v predmetnej veci uznesením zo dňa 11. 08. 2010, č. k.

nariadil na návrh žalobkyne predbežné opatrenie, ktorým žalovanému v 1. rade odo dňa

nariadenia tohto predbežného opatrenia až do vydania právoplatného rozhodnutia vo veci

samej zakázal uzatvárať kúpne zmluvy, darovacie zmluvy, zámenné alebo iné zmluvy,

predmetom ktorých je prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

O odvolaní žalovaného v 1. rade proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu...,

rozhodol Krajský súd... uznesením zo dňa 19. 10. 2010, č. k. , ktorým

uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. 08. 2010, č. k. potvrdil.

Oba súdy, ako prvostupňový a aj druhostupňový sa v danej veci stotožnili so

skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Oba súdy

mali za osvedčené, že v súvislosti so žalovaným návrhom o zaplatenie 200 000,- € proti

žalovaným v 1. a 2. rade, podala žalobkyňa aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia

a to z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy odpredaním nehnuteľnosti, do ktorých mala byť

žalovaná čiastka ako investícia vložená. Ďalej mali oba súdy za nesporné, že žalobkyňa a

jej dve maloleté deti majú v nehnuteľnostiach trvalý pobyt a že vlastníkom nehnuteľností je

žalovaný v l. rade, ktorý začal realizovať konkrétne kroky k odpredaju nehnuteľností...

Už na druhom vytýčenom pojednávaní vo veci samej dňa 05. 05. 2011 bez toho aby

Okresný súd... vo veci samej vykonal dokazovanie vydal rozsudok, ktorým návrh žalobkyne

vo veci samej zamietol a zaviazal žalobkyňu zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne a

nerozdielne náhradu trov konania v sume 242,22 €, do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia okresného

súdu, že v danom prípade k premlčaniu „práva na vydanie neoprávneného majetkového

prospechu vlastníka... spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľnosti v dôsledku investícií

vložených nevlastníkom na základe prísľubu prevodu vlastníctva, ktorý odpadol, platí

2 - ročná subjektívna premlčacia doba ( ), počítaná od momentu, kedy sa

investujúci nevlastník dozvedel o tom , že ho vlastník odvolal alebo vytvoril taký stav, z

ktorého je zrejmé, že tento prísľub nebude zrealizovaný. Najneskôr sa právo na vydanie

neoprávneného majetkového prospechu premlčí za 3 roky odo dňa, kedy vlastník predmetný

prísľub odvolal alebo vytvoril stav, z ktorého je zrejmé, že prísľub nebude zrealizovaný

(§107 ods. 2)...“.

S uvedenou argumentáciou okresného súdu sa nestotožňuje a tvrdí, že „ustanovenia

o premlčaní práva z bezdôvodného obohatenia nie sú pre daný

prípad vôbec použiteľné“, čo podporuje svojím právnym názorom a opiera ho o judikatúru

Najvyššieho súdu Českej republiky a tiež o to, že okresný súd „začiatok plynutia

premlčacej doby oprel o ničím nepodložené dohady. Totižto pre začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná,

nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný

neoprávnený majetkový prospech - bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je

rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto prospechu na jeho úkor dozvedieť pri

vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne skôr...“.

Okresný súd sa podľa nej nezaoberal ani ďalšími podstatnými skutočnosťami „kto je

vlastníkom predmetných nehnuteľností a s touto skutočnosťou sa nijako ani nevysporiadal,

hoci bol upozornený na prebiehajúce súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k týmto

nehnuteľnostiam“.

Sťažovateľka ďalej podrobne na 32 stranách opisuje dôvody, v ktorých vidí

nespravodlivosť súdneho konania, a to porušenie zásady „neminem leadere“, pod ktorú sú

subsumované zásady „Nikto nesmie ťažiť, resp. mať výhodu zo svojej nepoctivosti..., právo

nikdy nemôže vzniknúť z bezprávia..., zásada zákazu zneužitia subjektívneho práva... zásada

dobrých mravov“, a vyvracia tvrdenia a argumentáciu okresného súdu súvisiacu s otázkou

vlastníckeho práva, jej návrhom na prerušenie konania, ktorý okresný súd ignoroval,

a skutočnosťou, odkedy sa mala dozvedieť, že nie je vlastníčkou predmetných

nehnuteľností. Tvrdí, že táto argumentácia okresného súdu „vykazuje znaky svojvôle a

arbitrárnosti“.

Podľa sťažovateľky v jej prípade „Výklad právnej normy nebol ústavne súladný...,

všeobecné súdy... svojvoľne začiatok plynutia premlčacej doby opreli o ničím nepodložené

dohady a domnienky...“ a nezaoberali sa „ riadne ani skutočnosťou, či žalobkyňa bola

alebo nebola dobromyseľným držiteľom nehnuteľností, resp. či bola držiteľom alebo len

detentorom týchto nehnuteľností a na základe čoho tieto nehnuteľnosti užívala a do

dnešného dňa užíva...“, a ani „otázkou vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam“

a obidva „súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia... v súlade s § 157 ods. 2

..“.

Tiež uvádza, že krajský súd sa nevysporiadal ani s jej výpoveďou, ktorú podala

na pojednávaní 27. apríla 2011 k jej tvrdeniu v inom konaní, odkedy sa prvýkrát dopočula,

že jej predmetný dom nepatrí.

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti namieta nezákonnosť rozhodnutia okresného súdu

v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za návrh a odvolanie spolu v sume 24 000 €, ktoré považuje za likvidačné

a nespravodlivé vo vzťahu k jej príjmom (okolo 350 € mesačne) a tvrdí, že jej návrhu

na oslobodenie od súdneho poplatku malo byť vyhovené, pretože dlhodobo sama živí nielen

seba, ale aj svoje dve maloleté deti, na ktorých výživu žalovaný v 2. rade nijako neprispieva.

So závermi okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí z dôvodu, že pri podaní návrhu

nebolo zrejmé, že ide o „svojvoľné a zrejmé bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie

práva“, a na druhej strane okresný súd aj nariadil na návrh sťažovateľky

11. augusta 2010 predbežné opatrenie, ktoré krajský súd potvrdil. Poukazuje na to, že

„v zmysle o súdnych poplatkoch vzniká poplatková

povinnosť podaním návrhu odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie

poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ a v zmysle § 8

ods. 1 poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti... je splatný

vznikom poplatkovej povinnosti. Z predmetných zákonných ustanovení je teda zrejmé, že

poplatková povinnosť vznikla žalobkyni podaním návrhu vo veci samej, t. j. dňa 26. 07.

2010, pričom splatnosť súdneho poplatku bola splatná týmto dňom. A ako sme už vyššie

uviedli týmto dňom, keď sa súdny poplatok za podanie návrhu stal splatným, mal súd návrh

vo veci samej za zjavne opodstatnený...

Jeho nečinnosť v čase splatnosti súdneho poplatku nemôže ísť predsa na ťarchu

žalobkyni. Podotýkame, že splnenie poplatkovej povinnosti je podmienkou súdneho konania

a nezaplatenie súdneho poplatku bráni pokračovať v konaní a rozhodnúť vo veci samej. Je

právom účastníka konania rozhodnúť sa či predmetný súdny poplatok zaplatí alebo nie, z

čoho mu vyplynú následky ako je konanie vo veci samej alebo zastavenia súdneho konania.

Ale pokiaľ súd tento návrhový poplatok vyrubí až po skončení tohto súdneho konania,

zoberie tým súd de facto účastníkovi konania možnosť a jeho právo slobodne sa v tejto

otázke rozhodnúť a tým zoberie samotnému účastníkovi konania možnosť rozhodnúť či bude

napriek výške súdneho poplatku pokračovať v súdnom konaní alebo nie. V tomto prípade

však súd túto možnosť účastníkovi konania svojím konaním resp. nekonaním vzala a vyrubil

žalobkyni súdny poplatok až po ukončení súdneho konania, a nakoľko súdne konanie už

prebehlo bude môcť súd následne tento poplatok už aj vymáhať...

Domnievame sa, že nakoľko Okresný súd... rozhodol o vyrubení súdneho poplatku

pre žalobkyňu za návrh ako aj za odvolanie samostatne vo forme uznesení, pričom následne

aj vo forme uznesenia rozhodol o žiadosti žalobkyne o oslobodenie od povinnosti platiť

súdny poplatok, mal aj Krajský súd... rozhodnúť o odvolaniach voči týmto rozhodnutiam

samostatne a to taktiež vo forme uznesení a nie iba v rámci rozsudku vo veci samej. Takýto

postup Krajského súdu... nemá oporu v ...

V danom prípade mali byť použité jedine ustanovenia § 130 ods. 3

..., a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej

vrátenia alebo v zmysle mali byť použité ustanovenia v zmysle ktorého

je detentor oprávnený požadovať od vlastníka veci protihodnotu toho, o čo sa zvýšila

hodnota veci. Žalobkyňa je presvedčená, že súdy v jej prípade nerozhodovali na základe

relevantnej právnej normy...

Tým, že sa oba súdy v konečnom dôsledku nezaoberali meritom veci, popreli tak

žalobkyno právo na ochranu jej vlastníckeho práva, čím popreli zmysel a podstatu

základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR a článku 1

Dodatkového protokolu, ktoré zahŕňa aj právo každého vlastníka na právnu ochranu jeho

vlastníckeho práva bez ohľadu na to, kto by bol týmto oprávneným subjektom...

Tento pocit bezmocnosti a viera v neexistenciu spravodlivosti znásobila skutočnosť,

že jej oba súdy odmietli priznať oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok a to na

základe odôvodnenia, že jej návrh na vydanie investícií je zjavne nedôvodný, hoci oba súdy

predtým zhodne skonštatovali, že jej návrh je dôvodný a vo veci samej aj vydali predbežné

opatrenie...“.

Sťažovateľka tiež žiada ústavný súd rozhodnúť podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o dočasnom odložení vykonateľnosti rozhodnutia – rozsudku krajského súdu

z 31. januára 2012 sp. zn. , , a sp. zn.

.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vydal tento nález:

„Ústavné právo sťažovateľky Ing. T. R..., na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.

46 ods. 1 ... a práva na prístup k súdu v zmysle Dohovoru..., právo na

spravodlivé prerokovanie veci v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu

vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 SR a právo pokojne užívať svoj majetok v

zmysle článku 1 Dodatkového protokolu, bolo postupom Okresného súdu Bratislava III v

konaní č. k. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní, č. k.:

, , , , porušené

a preto Ústavný súd... ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 01.

2012, č. k. , , ,

Sťažovateľke Ing. T. R. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške

1.000,- €..., ktoré sú Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave povinní

sťažovateľke vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu...

Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú povinní uhradiť

sťažovateľke Ing. T. R. trovy konania a trovy právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 2 vyhl.

vo výške 309,12 € pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci... do 15 dní

od doručenia tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. A. G...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

vlastniť majetok zaručeného v a práva na pokojné užívanie jej majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a

postupom krajského súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. januára 2012.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom okresného súdu ústavný

súd uvádza, že vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu

ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého rozhoduje

ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru,

že sťažovateľka sa v tejto časti mala domôcť ochrany svojho základného práva využitím

opravných prostriedkov. V danom prípade to boli jej odvolania proti napadnutému rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2011, ktorým návrh sťažovateľky zamietol,

a jeho uzneseniam sp. zn. z 31. augusta 2011 (ktorými vyzval sťažovateľku

na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 12 000 a za podanie odvolanie v sume tiež

12 000 €) a sp. zn. z 19. októbra 2011 (ktorým nevyhovel jej návrhu

na priznanie oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok), ktoré aj sťažovateľka

reálne a včas využila. Krajský súd o všetkých odvolaniach rozhodol rozsudkom, v ktorom

sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú sťažovateľka uviedla aj v sťažnosti podanej

ústavnému súdu.

Krajský súd dospel k záveru, že výrok rozsudku okresného súdu a jeho uznesení je

vecne správny, a preto tieto rozhodnutia potvrdil. Bolo plne v právomoci krajského súdu

poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv, ak by dospel k záveru, že jej práva boli skutočne

porušené. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd k záveru, že

nemá dostatok právomoci na rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľky

rozsudkom a namietaným postupom, resp. uzneseniami okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu je sťažnosť

podľa ústavného súdu zjavne neopodstatnená, hoci sťažovateľka má na vec iný právny

názor.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po opísaní záverov okresného súdu

k dôvodnosti vznesenej námietke premlčania a vyjadreniach účastníkov k veci (s. 1 až 3)

a podstatných námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní smerujúcich k tomu,

že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (s. 4),

uviedol: „Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že v spise

sa nenachádza jediná skutočne relevantná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala iné

rozhodnutie súdu v danej veci. Tvrdenia navrhovateľky, že o skutočnosti, že predmetná

nehnuteľnosť nie je v jej vlastníctve sa dozvedela až z listu odporcu v prvom rade zo dňa

26. 04. 2010 považuje odvolací súd za účelové, nakoľko navrhovateľka skutočne musela

vedieť, že nebol vykonaný jediný právny úkon (darovacia, kúpna alebo iná scudzovacia

zmluva), ktorý by svedčil jej vlastníctvu v rámci BSM k predmetnej nehnuteľnosti. Počas

užívania nehnuteľnosti od roku 1999 muselo byť navrhovateľke známe, že nie je jej

vlastníčkou. Odvolací súd považuje za vylúčené, aby sa ani v roku 2005, keď došlo k úmrtiu

manželky, odporcu v prvom rade, ktorá bola vlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti a

následnému dedičskému konaniu nedozvedela, že nie je spoluvlastníčkou danej'

nehnuteľnosti ona s jej manželom (odporcom v druhom rade), ale odporca v prvom rade.

Všetky tvrdenia uvedené v návrhu a ostatných podaniach, ktorými sa snaží navrhovateľka

preukázať opak, považuje odvolací súd za účelové.

Tvrdenie navrhovateľky, že plynutie premlčacej doby musí byť vymedzené presne

začiatkom jej plynutia t. j. konkrétnym dňom, kedy začala premlčacia doba plynúť v tomto

prípade neobstojí, nakoľko súd prvého stupňa v tomto prípade neposudzoval, či bol návrh,

ktorým bol uplatnený nárok podaný o deň, o týždeň alebo o mesiac po uplynutí premlčacej

doby. V takom prípade by presné určenie začiatku plynutia malo význam, avšak v tomto

prípade je právo na uplatnenie nároku premlčané roky (aj keď berieme do úvahy rok 2005,

kedy zomrela dovtedajšia vlastnícka predmetnej nehnuteľnosti a v následnom dedičskom

konaní sa navrhovateľka musela dozvedieť, že nie je vlastníckou nehnuteľnosti), keďže

návrh bol podaný až 26.07.2010, čo je zjavne po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej

doby.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že judikát 106/2003/ rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý sa v odvolaní odvoláva navrhovateľka nie

je aplikovateľný na toto konanie, nakoľko v prípade, ktorý bol daným rozhodnutím

rozhodnutý, išlo o inú právnu situáciu. V judikáte v prejednávanom prípade išlo o situáciu,

keď bola medzi účastníkmi konania uzavretá kúpna zmluva, ktorou bolo prevedené

vlastnícke právo k určitej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v posudzovanom konaní teda užívala

danú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy prinajmenšom ako dobromyseľná držiteľka,

následne však bola súdnym rozhodnutím vyslovená neplatnosť danej kúpnej zmluvy. Takže v

tomto prípade išlo o inú právnu situáciu, kde je nepochybná dobromyseľná držba, dátum od

kedy začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nákladov

oprávneného držiteľa voči vlastníkovi veci, ktorému bol vydaný predmet držby na základe

vyslovenej neplatnosti kúpnej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade ide o inú

právnu situáciu, ktorá nemá súvis s prejednávaným prípadom.

Za podaný návrh na začatie konania a za odvolanie voči rozsudku súd prvého stupňa

uzneseniami č. k. -133 a č. k. 17 C 93/2010-Z35 uložil navrhovateľke

povinnosť zaplatiť súdne poplatky za každý z týchto úkonov vo výške 12 000 euro.

Voči týmto uzneseniam sa odvolala navrhovateľka odvolaniami doručenými súdu

16. 09. 2011. Odvolania nenapádali správnosť napadnutých uznesení (z obsahu vyplýva, že

ide o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov), ich obsahom sú len skutočnosti, ktoré

uvádzajú, že navrhovateľka nie je schopná zaplatiť súdne poplatky za návrh a odvolanie

voči rozsudku, nakoľko jej to nedovoľujú jej finančné pomery a žiadala uvedené uznesenia

zrušiť.

Navrhovateľka zároveň podala samostatnú žiadosť o oslobodenie od súdnych

poplatkov, ktorá bola súdu prvého stupňa doručená taktiež 16. 09. 2011.

O tejto žiadosti rozhodol súd prvého stupňa uznesením č. k. -153,

ktorým súd prvého stupňa návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol z dôvodu,

že v danom prípade nie je splnená druhá podmienka potrebná na oslobodenie od súdnych

poplatkov, ktorá je obsiahnutá v a podľa ktorej musí byť okrem splnenia

podmienky odôvodnených pomerov účastníka zjavné, že nejde o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. V tomto prípade súd prvého stupňa

rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov v čase po vyhlásení rozsudku, ktorým bol

návrh zamietnutý a z toho dôvodu je potrebné jej návrh vo veci samej posudzovať ako zatiaľ

bezúspešne bránenie práva. Z toho dôvodu, keďže nie je naplnená zákonom stanovená

podmienka na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd prvého stupňa žiadosť o oslobodenie

od súdnych poplatkov zamietol.

Voči uzneseniu č. k. -153, ktorým bol zamietnutý návrh na oslobodenie

od súdnych poplatkov podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v

ktorom uviedla, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že má za to, že spĺňa všetky zákonom predpísané

podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov a z toho dôvodu žiadala napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že podanému návrhu na oslobodenie od

súdnych poplatkov sa vyhovuje...

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s

odôvodneniami napadnutých uznesení súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených

súdom prvého stupňa v zmysle ust. v znení účinnom od 15. októbra

2008 ( zavedeného ).“

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu

judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

Z uvedeného hľadiska ústavný súd podrobil kontrole rozsudok krajského súdu. Podľa

názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu v tejto časti obsahuje konkrétne, reálne

a právne akceptovateľné dôvody, pre ktoré sa krajský súd stotožnil s rozhodnutím

okresného súdu, pokiaľ ide o aplikáciu príslušných ustanovení

(§ 100 ods. 1, 107 ods. 1 a 2 a § 451 ods. 1 a 2 na danú vec) a svoj právny názor

zrozumiteľne a akceptovateľne vyjadril. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež

vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. , ). Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu tiež vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Podľa ústavného súdu výklad právnej normy (v tomto

prípade ), ako aj právne posúdenie nároku sťažovateľky krajským

súdom v spojení s rozhodnutím okresného súdu nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. , ). Ústavný súd pripomína, že

do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Podľa ústavného súdu výklad právnej normy (), ako

aj právne posúdenie nároku sťažovateľky krajským súdom (v spojení s rozsudkom

okresného súdu a ich právnymi závermi) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť

ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Hoci názor sťažovateľky, že okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, keď sa

nezaoberal meritom veci a jej návrh zamietol a až po tomto rozhodnutí jej vyrubil súdny

poplatok na návrh a odvolanie, nie je na prvý pohľad nedôvodný, pretože súdny poplatok je

splatný spravidla pri podaní návrhu (pri vzniku poplatkovej povinnosti), ale táto okolnosť

sama osebe vzhľadom na iné ustanovenia (zákon Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov) zároveň nevylučuje, aby všeobecný súd mohol súdny

poplatok prípadne vyrubiť v priebehu konania neskôr (podmienky sú uvedené v § 13 ods. 1

a 2 citovaného zákona).

Obdobne ani ďalšie námietky sťažovateľky, že krajský súd sa nezaoberal jej

tvrdeniami, ktoré vzniesla v konaní napr. (výpoveďou na pojednávaní, resp. jej vlastníckym

právom a podobne), nemôžu zmeniť názor ústavného súdu, že v okolnostiach danej veci

rozhodol vo veci samej krajský súd správne, keď sa stotožnil s odôvodnením rozsudku

okresného súdu z 5. mája 2011 (na 6 stranách) a logicky a zrozumiteľne jej odpovedal na jej

podstatné argumenty v jej veci, hoci v očiach sťažovateľky sa môže javiť jeho rozhodnutie

ako nespravodlivé, najmä preto, že predtým v konaní všeobecné súdy vyhoveli jej návrhu

na vydanie predbežného opatrenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu z 31. januára 2012 vo výrokoch, ktorými

potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej z 5. mája 2011 a jeho uznesenia

z 31. augusta 2011 a 19. októbra 2011, a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej.

3. V súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného dôvodu je v kontexte už uvedeného

sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná

príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného

práva zaručeného v a práva podľa dodatkového protokolu, hoci

všeobecné súdy pri rozhodovaní o predbežnom opatrení vyhoveli návrhu sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa potom už nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrhom na odloženie vykonateľnosti a zrušenie rozhodnutia krajského

súdu), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012