Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (66)III. ÚS 127/2012
PDF · 250.22 KB
No categories available
III. ÚS 127/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 93/2010 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. 5 Co 502/2011,
sp. zn. 5 Co 503/2011, sp. zn. 5 Co 504/2011 a sp. zn. 5 Co 516/2011 a jeho rozsudkom
z 31. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. T. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012
doručená sťažnosť Ing. T. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich
základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a práva na
spravodlivé súdne konania a prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 93/2010 a Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 5 Co 502/2011, sp. zn. 5 Co 503/2011,
sp. zn. 5 Co 504/2011 a sp. zn. 5 Co 516/2011 a jeho rozsudkom z 31. januára 2012.
Z podania a jeho príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na okresnom súde
(26. júla 2010) domáhala vydania investícií, ktoré mala z prostriedkov patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva investovať do nehnuteľností (rodinného domu
a pozemkov) v katastrálnom území B. proti odporcom v prvom a druhom rade. Touto
žalobou sa obrátila na všeobecné súdy aj z dôvodu ochrany svojho vlastníckeho práva,
keďže okresný súd koná v súčasnosti aj o rozvode jej manželstva a jej manžel v konaní
popiera, že by rodinný dom postavili aj z finančných prostriedkov patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čím chce obísť zákon a poškodiť jej práva
a nároky a získať prostredníctvom odporcu v prvom rade (otca, ktorý je vlastníkom
nehnuteľnosti) výlučne iba pre seba finančné prostriedky z prípadného predaja rodinného
domu tretej osobe.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 93/2010 z 5. mája 2011 jej návrh na vydanie
časti investícií v sume 200 000 € zamietol a zaviazal ju uhradiť trovy konania. Svoje
rozhodnutie okresný súd odôvodnil aj tým, že odporcovia v konaní vzniesli námietku
premlčania jej nároku a okresný súd túto ich námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú
a návrh sťažovateľky z toho dôvodu zamietol bez toho, aby sa zaoberal aj meritom veci.
Dôvodom bolo to, že sťažovateľka sa s rozhodnou skutočnosťou, že nie je spoluvlastníčkou
uvedených nehnuteľností, oboznámila už v roku 2005, keď sa jej narodila dcéra a zomrela aj
manželka odporcu v prvom rade, čo mala uviesť aj podľa okresného súdu na pojednávaní
v jej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 93/2010.
Sťažovateľka v tomto konaní však tvrdila, že o tejto skutočnosti sa reálne dozvedela
až vtedy, keď jej manžel podal návrh na rozvod manželstva, resp. na základe oznámenia
odporcu v prvom rade z 26. apríla 2010, ktorý ju vyzval na opustenie rodinného domu,
pretože ho chce predať.
Sťažovateľka ďalej podrobne opisuje skutkový stav veci, ktorý predchádzal jej
žalobe, z ktorého vyplýva, že spolu s manželom „investovali do predmetných nehnuteľností
značné finančné a iné prostriedky, ktoré výrazne znásobili hodnotu nehnuteľností v
porovnaná s ich hodnotou v roku 1997, kedy im ich prenechal žalovaný v 1. rade, resp.
vznikla nová nehnuteľnosť a to stavby rodinného domu. Žalovaná je preto presvedčená, že
má právo požadovať investície, ktoré spoločne so žalovaným v 2. rade investovali do
predmetných nehnuteľností z prostriedkov patriacich do ich bezpodielového
spoluvlastníctva počas trvania manželstva...“.
Sťažovateľka je preto presvedčená, že „napriek tomu, že v Katastri nehnuteľností je
ako vlastník rodinného domu a pozemkov vedený žalovaný v 1. rade, patria predmetné
nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov jej a jej manžela - žalovaného v
2. rade...
Preto aj dňa 26.07.2010 podala na Okresný súd Bratislava III žalobu o určenie
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.
Okresný súd... v predmetnej veci uznesením zo dňa 11. 08. 2010, č. k. 17 C 93/2010
nariadil na návrh žalobkyne predbežné opatrenie, ktorým žalovanému v 1. rade odo dňa
nariadenia tohto predbežného opatrenia až do vydania právoplatného rozhodnutia vo veci
samej zakázal uzatvárať kúpne zmluvy, darovacie zmluvy, zámenné alebo iné zmluvy,
predmetom ktorých je prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.
O odvolaní žalovaného v 1. rade proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu...,
rozhodol Krajský súd... uznesením zo dňa 19. 10. 2010, č. k. 14 Co/402/2010, ktorým
uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. 08. 2010, č. k. 17 C 93/2010 potvrdil.
Oba súdy, ako prvostupňový a aj druhostupňový sa v danej veci stotožnili so
skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Oba súdy
mali za osvedčené, že v súvislosti so žalovaným návrhom o zaplatenie 200 000,- € proti
žalovaným v 1. a 2. rade, podala žalobkyňa aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia
a to z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy odpredaním nehnuteľnosti, do ktorých mala byť
žalovaná čiastka ako investícia vložená. Ďalej mali oba súdy za nesporné, že žalobkyňa a
jej dve maloleté deti majú v nehnuteľnostiach trvalý pobyt a že vlastníkom nehnuteľností je
žalovaný v l. rade, ktorý začal realizovať konkrétne kroky k odpredaju nehnuteľností...
Už na druhom vytýčenom pojednávaní vo veci samej dňa 05. 05. 2011 bez toho aby
Okresný súd... vo veci samej vykonal dokazovanie vydal rozsudok, ktorým návrh žalobkyne
vo veci samej zamietol a zaviazal žalobkyňu zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade spoločne a
nerozdielne náhradu trov konania v sume 242,22 €, do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.“.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia okresného
súdu, že v danom prípade k premlčaniu „práva na vydanie neoprávneného majetkového
prospechu vlastníka... spočívajúceho v zhodnotení nehnuteľnosti v dôsledku investícií
vložených nevlastníkom na základe prísľubu prevodu vlastníctva, ktorý odpadol, platí
2 - ročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 1 OZ), počítaná od momentu, kedy sa
investujúci nevlastník dozvedel o tom , že ho vlastník odvolal alebo vytvoril taký stav, z
ktorého je zrejmé, že tento prísľub nebude zrealizovaný. Najneskôr sa právo na vydanie
neoprávneného majetkového prospechu premlčí za 3 roky odo dňa, kedy vlastník predmetný
prísľub odvolal alebo vytvoril stav, z ktorého je zrejmé, že prísľub nebude zrealizovaný
(§107 ods. 2)...“.
S uvedenou argumentáciou okresného súdu sa nestotožňuje a tvrdí, že „ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní práva z bezdôvodného obohatenia nie sú pre daný
prípad vôbec použiteľné“, čo podporuje svojím právnym názorom a opiera ho o judikatúru
Najvyššieho súdu Českej republiky a tiež o to, že okresný súd „začiatok plynutia
premlčacej doby oprel o ničím nepodložené dohady. Totižto pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná,
nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný
neoprávnený majetkový prospech - bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je
rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto prospechu na jeho úkor dozvedieť pri
vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne skôr...“.
Okresný súd sa podľa nej nezaoberal ani ďalšími podstatnými skutočnosťami „kto je
vlastníkom predmetných nehnuteľností a s touto skutočnosťou sa nijako ani nevysporiadal,
hoci bol upozornený na prebiehajúce súdne konanie o určenie vlastníckeho práva k týmto
nehnuteľnostiam“.
Sťažovateľka ďalej podrobne na 32 stranách opisuje dôvody, v ktorých vidí
nespravodlivosť súdneho konania, a to porušenie zásady „neminem leadere“, pod ktorú sú
subsumované zásady „Nikto nesmie ťažiť, resp. mať výhodu zo svojej nepoctivosti..., právo
nikdy nemôže vzniknúť z bezprávia..., zásada zákazu zneužitia subjektívneho práva... zásada
dobrých mravov“, a vyvracia tvrdenia a argumentáciu okresného súdu súvisiacu s otázkou
vlastníckeho práva, jej návrhom na prerušenie konania, ktorý okresný súd ignoroval,
a skutočnosťou, odkedy sa mala dozvedieť, že nie je vlastníčkou predmetných
nehnuteľností. Tvrdí, že táto argumentácia okresného súdu „vykazuje znaky svojvôle a
arbitrárnosti“.
Podľa sťažovateľky v jej prípade „Výklad právnej normy nebol ústavne súladný...,
všeobecné súdy... svojvoľne začiatok plynutia premlčacej doby opreli o ničím nepodložené
dohady a domnienky...“ a nezaoberali sa „ riadne ani skutočnosťou, či žalobkyňa bola
alebo nebola dobromyseľným držiteľom nehnuteľností, resp. či bola držiteľom alebo len
detentorom týchto nehnuteľností a na základe čoho tieto nehnuteľnosti užívala a do
dnešného dňa užíva...“, a ani „otázkou vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam“
a obidva „súdy nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia... v súlade s § 157 ods. 2
O. s. p...“.
Tiež uvádza, že krajský súd sa nevysporiadal ani s jej výpoveďou, ktorú podala
na pojednávaní 27. apríla 2011 k jej tvrdeniu v inom konaní, odkedy sa prvýkrát dopočula,
že jej predmetný dom nepatrí.
Ďalej sťažovateľka v sťažnosti namieta nezákonnosť rozhodnutia okresného súdu
v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za návrh a odvolanie spolu v sume 24 000 €, ktoré považuje za likvidačné
a nespravodlivé vo vzťahu k jej príjmom (okolo 350 € mesačne) a tvrdí, že jej návrhu
na oslobodenie od súdneho poplatku malo byť vyhovené, pretože dlhodobo sama živí nielen
seba, ale aj svoje dve maloleté deti, na ktorých výživu žalovaný v 2. rade nijako neprispieva.
So závermi okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí z dôvodu, že pri podaní návrhu
nebolo zrejmé, že ide o „svojvoľné a zrejmé bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie
práva“, a na druhej strane okresný súd aj nariadil na návrh sťažovateľky
11. augusta 2010 predbežné opatrenie, ktoré krajský súd potvrdil. Poukazuje na to, že
„v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch vzniká poplatková
povinnosť podaním návrhu odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ a v zmysle § 8
ods. 1 zákona č. 71/1992 Z. z. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti... je splatný
vznikom poplatkovej povinnosti. Z predmetných zákonných ustanovení je teda zrejmé, že
poplatková povinnosť vznikla žalobkyni podaním návrhu vo veci samej, t. j. dňa 26. 07.
2010, pričom splatnosť súdneho poplatku bola splatná týmto dňom. A ako sme už vyššie
uviedli týmto dňom, keď sa súdny poplatok za podanie návrhu stal splatným, mal súd návrh
vo veci samej za zjavne opodstatnený...
Jeho nečinnosť v čase splatnosti súdneho poplatku nemôže ísť predsa na ťarchu
žalobkyni. Podotýkame, že splnenie poplatkovej povinnosti je podmienkou súdneho konania
a nezaplatenie súdneho poplatku bráni pokračovať v konaní a rozhodnúť vo veci samej. Je
právom účastníka konania rozhodnúť sa či predmetný súdny poplatok zaplatí alebo nie, z
čoho mu vyplynú následky ako je konanie vo veci samej alebo zastavenia súdneho konania.
Ale pokiaľ súd tento návrhový poplatok vyrubí až po skončení tohto súdneho konania,
zoberie tým súd de facto účastníkovi konania možnosť a jeho právo slobodne sa v tejto
otázke rozhodnúť a tým zoberie samotnému účastníkovi konania možnosť rozhodnúť či bude
napriek výške súdneho poplatku pokračovať v súdnom konaní alebo nie. V tomto prípade
však súd túto možnosť účastníkovi konania svojím konaním resp. nekonaním vzala a vyrubil
žalobkyni súdny poplatok až po ukončení súdneho konania, a nakoľko súdne konanie už
prebehlo bude môcť súd následne tento poplatok už aj vymáhať...
Domnievame sa, že nakoľko Okresný súd... rozhodol o vyrubení súdneho poplatku
pre žalobkyňu za návrh ako aj za odvolanie samostatne vo forme uznesení, pričom následne
aj vo forme uznesenia rozhodol o žiadosti žalobkyne o oslobodenie od povinnosti platiť
súdny poplatok, mal aj Krajský súd... rozhodnúť o odvolaniach voči týmto rozhodnutiam
samostatne a to taktiež vo forme uznesení a nie iba v rámci rozsudku vo veci samej. Takýto
postup Krajského súdu... nemá oporu v Občianskom súdnom poriadku...
V danom prípade mali byť použité jedine ustanovenia § 130 ods. 3
Občianskeho zákonníka..., a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu veci ku dňu jej
vrátenia alebo v zmysle § 853 OZ mali byť použité ustanovenia § 667 OZ v zmysle ktorého
je detentor oprávnený požadovať od vlastníka veci protihodnotu toho, o čo sa zvýšila
hodnota veci. Žalobkyňa je presvedčená, že súdy v jej prípade nerozhodovali na základe
relevantnej právnej normy...
Tým, že sa oba súdy v konečnom dôsledku nezaoberali meritom veci, popreli tak
žalobkyno právo na ochranu jej vlastníckeho práva, čím popreli zmysel a podstatu
základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a článku 1
Dodatkového protokolu, ktoré zahŕňa aj právo každého vlastníka na právnu ochranu jeho
vlastníckeho práva bez ohľadu na to, kto by bol týmto oprávneným subjektom...
Tento pocit bezmocnosti a viera v neexistenciu spravodlivosti znásobila skutočnosť,
že jej oba súdy odmietli priznať oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok a to na
základe odôvodnenia, že jej návrh na vydanie investícií je zjavne nedôvodný, hoci oba súdy
predtým zhodne skonštatovali, že jej návrh je dôvodný a vo veci samej aj vydali predbežné
opatrenie...“.
Sťažovateľka tiež žiada ústavný súd rozhodnúť podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom
súde o dočasnom odložení vykonateľnosti rozhodnutia – rozsudku krajského súdu
z 31. januára 2012 sp. zn. 5 Co 502/2011, 5Co 503/2011, 5 Co 504/2011 a sp. zn.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti
vydal tento nález:
„Ústavné právo sťažovateľky Ing. T. R..., na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl.
46 ods. 1 Ústavy... a práva na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na
spravodlivé prerokovanie veci v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu
vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo pokojne užívať svoj majetok v
zmysle článku 1 Dodatkového protokolu, bolo postupom Okresného súdu Bratislava III v
konaní č. k. 17 C/93/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní, č. k.:
5 Co 502/2011, 5 Co 503/2011, 5 Co 504/2011, 5 Co 516/2011, porušené
a preto Ústavný súd... ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 01.
2012, č. k. 5 Co 502/2011, 5 Co 503/201, 5 Co 504/2011, 5 Co 516/2011
Sťažovateľke Ing. T. R. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške
1.000,- €..., ktoré sú Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave povinní
sťažovateľke vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu...
Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú povinní uhradiť
sťažovateľke Ing. T. R. trovy konania a trovy právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 2 vyhl.
655/2004 Z. z. vo výške 309,12 € pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci... do 15 dní
od doručenia tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. A. G...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie jej majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na prístup k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 93/2010 a
postupom krajského súdu sp. zn. 5 Co 502/2011, sp. zn. 5 Co 503/2011, sp. zn.
5 Co 504/2011 a sp. zn. 5 Co 516/2011 a jeho rozsudkom z 31. januára 2012.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom okresného súdu ústavný
súd uvádza, že vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu
ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje
ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru,
že sťažovateľka sa v tejto časti mala domôcť ochrany svojho základného práva využitím
opravných prostriedkov. V danom prípade to boli jej odvolania proti napadnutému rozsudku
okresného súdu sp. zn. 17 C 93/2010 z 5. mája 2011, ktorým návrh sťažovateľky zamietol,
a jeho uzneseniam sp. zn. 17 C 93/2010 z 31. augusta 2011 (ktorými vyzval sťažovateľku
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 12 000 a za podanie odvolanie v sume tiež
12 000 €) a sp. zn. 17 C 93/2010 z 19. októbra 2011 (ktorým nevyhovel jej návrhu
na priznanie oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok), ktoré aj sťažovateľka
reálne a včas využila. Krajský súd o všetkých odvolaniach rozhodol rozsudkom, v ktorom
sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú sťažovateľka uviedla aj v sťažnosti podanej
ústavnému súdu.
Krajský súd dospel k záveru, že výrok rozsudku okresného súdu a jeho uznesení je
vecne správny, a preto tieto rozhodnutia potvrdil. Bolo plne v právomoci krajského súdu
poskytnúť sťažovateľke ochranu jej práv, ak by dospel k záveru, že jej práva boli skutočne
porušené. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd k záveru, že
nemá dostatok právomoci na rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľky
rozsudkom a namietaným postupom, resp. uzneseniami okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu je sťažnosť
podľa ústavného súdu zjavne neopodstatnená, hoci sťažovateľka má na vec iný právny
názor.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po opísaní záverov okresného súdu
k dôvodnosti vznesenej námietke premlčania a vyjadreniach účastníkov k veci (s. 1 až 3)
a podstatných námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní smerujúcich k tomu,
že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (s. 4),
uviedol: „Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že v spise
sa nenachádza jediná skutočne relevantná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala iné
rozhodnutie súdu v danej veci. Tvrdenia navrhovateľky, že o skutočnosti, že predmetná
nehnuteľnosť nie je v jej vlastníctve sa dozvedela až z listu odporcu v prvom rade zo dňa
26. 04. 2010 považuje odvolací súd za účelové, nakoľko navrhovateľka skutočne musela
vedieť, že nebol vykonaný jediný právny úkon (darovacia, kúpna alebo iná scudzovacia
zmluva), ktorý by svedčil jej vlastníctvu v rámci BSM k predmetnej nehnuteľnosti. Počas
užívania nehnuteľnosti od roku 1999 muselo byť navrhovateľke známe, že nie je jej
vlastníčkou. Odvolací súd považuje za vylúčené, aby sa ani v roku 2005, keď došlo k úmrtiu
manželky, odporcu v prvom rade, ktorá bola vlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti a
následnému dedičskému konaniu nedozvedela, že nie je spoluvlastníčkou danej'
nehnuteľnosti ona s jej manželom (odporcom v druhom rade), ale odporca v prvom rade.
Všetky tvrdenia uvedené v návrhu a ostatných podaniach, ktorými sa snaží navrhovateľka
preukázať opak, považuje odvolací súd za účelové.
Tvrdenie navrhovateľky, že plynutie premlčacej doby musí byť vymedzené presne
začiatkom jej plynutia t. j. konkrétnym dňom, kedy začala premlčacia doba plynúť v tomto
prípade neobstojí, nakoľko súd prvého stupňa v tomto prípade neposudzoval, či bol návrh,
ktorým bol uplatnený nárok podaný o deň, o týždeň alebo o mesiac po uplynutí premlčacej
doby. V takom prípade by presné určenie začiatku plynutia malo význam, avšak v tomto
prípade je právo na uplatnenie nároku premlčané roky (aj keď berieme do úvahy rok 2005,
kedy zomrela dovtedajšia vlastnícka predmetnej nehnuteľnosti a v následnom dedičskom
konaní sa navrhovateľka musela dozvedieť, že nie je vlastníckou nehnuteľnosti), keďže
návrh bol podaný až 26.07.2010, čo je zjavne po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej
doby.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že judikát 106/2003/ rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorý sa v odvolaní odvoláva navrhovateľka nie
je aplikovateľný na toto konanie, nakoľko v prípade, ktorý bol daným rozhodnutím
rozhodnutý, išlo o inú právnu situáciu. V judikáte v prejednávanom prípade išlo o situáciu,
keď bola medzi účastníkmi konania uzavretá kúpna zmluva, ktorou bolo prevedené
vlastnícke právo k určitej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v posudzovanom konaní teda užívala
danú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy prinajmenšom ako dobromyseľná držiteľka,
následne však bola súdnym rozhodnutím vyslovená neplatnosť danej kúpnej zmluvy. Takže v
tomto prípade išlo o inú právnu situáciu, kde je nepochybná dobromyseľná držba, dátum od
kedy začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nákladov
oprávneného držiteľa voči vlastníkovi veci, ktorému bol vydaný predmet držby na základe
vyslovenej neplatnosti kúpnej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade ide o inú
právnu situáciu, ktorá nemá súvis s prejednávaným prípadom.
Za podaný návrh na začatie konania a za odvolanie voči rozsudku súd prvého stupňa
uzneseniami č. k. 17 C 93/2010-133 a č. k. 17 C 93/2010-Z35 uložil navrhovateľke
povinnosť zaplatiť súdne poplatky za každý z týchto úkonov vo výške 12 000 euro.
Voči týmto uzneseniam sa odvolala navrhovateľka odvolaniami doručenými súdu
16. 09. 2011. Odvolania nenapádali správnosť napadnutých uznesení (z obsahu vyplýva, že
ide o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov), ich obsahom sú len skutočnosti, ktoré
uvádzajú, že navrhovateľka nie je schopná zaplatiť súdne poplatky za návrh a odvolanie
voči rozsudku, nakoľko jej to nedovoľujú jej finančné pomery a žiadala uvedené uznesenia
zrušiť.
Navrhovateľka zároveň podala samostatnú žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov, ktorá bola súdu prvého stupňa doručená taktiež 16. 09. 2011.
O tejto žiadosti rozhodol súd prvého stupňa uznesením č. k. 17 C 93/2010-153,
ktorým súd prvého stupňa návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol z dôvodu,
že v danom prípade nie je splnená druhá podmienka potrebná na oslobodenie od súdnych
poplatkov, ktorá je obsiahnutá v § 138 O. s. p. a podľa ktorej musí byť okrem splnenia
podmienky odôvodnených pomerov účastníka zjavné, že nejde o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. V tomto prípade súd prvého stupňa
rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov v čase po vyhlásení rozsudku, ktorým bol
návrh zamietnutý a z toho dôvodu je potrebné jej návrh vo veci samej posudzovať ako zatiaľ
bezúspešne bránenie práva. Z toho dôvodu, keďže nie je naplnená zákonom stanovená
podmienka na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd prvého stupňa žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov zamietol.
Voči uzneseniu č. k. 17 C 93/2010-153, ktorým bol zamietnutý návrh na oslobodenie
od súdnych poplatkov podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v
ktorom uviedla, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že má za to, že spĺňa všetky zákonom predpísané
podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov a z toho dôvodu žiadala napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že podanému návrhu na oslobodenie od
súdnych poplatkov sa vyhovuje...
Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s
odôvodneniami napadnutých uznesení súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd
odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených
súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra
2008 (§ 372p ods. 1 O. s. p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z. z.).“
Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu
judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z uvedeného hľadiska ústavný súd podrobil kontrole rozsudok krajského súdu. Podľa
názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu v tejto časti obsahuje konkrétne, reálne
a právne akceptovateľné dôvody, pre ktoré sa krajský súd stotožnil s rozhodnutím
okresného súdu, pokiaľ ide o aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
(§ 100 ods. 1, 107 ods. 1 a 2 a § 451 ods. 1 a 2 na danú vec) a svoj právny názor
zrozumiteľne a akceptovateľne vyjadril. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež
vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Z konštantnej judikatúry ústavného
súdu tiež vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96,
III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Podľa ústavného súdu výklad právnej normy (v tomto
prípade Občianskeho zákonníka), ako aj právne posúdenie nároku sťažovateľky krajským
súdom v spojení s rozhodnutím okresného súdu nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Ústavný súd pripomína, že
do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Podľa ústavného súdu výklad právnej normy (Občianskeho zákonníka), ako
aj právne posúdenie nároku sťažovateľky krajským súdom (v spojení s rozsudkom
okresného súdu a ich právnymi závermi) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť
ako svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Hoci názor sťažovateľky, že okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, keď sa
nezaoberal meritom veci a jej návrh zamietol a až po tomto rozhodnutí jej vyrubil súdny
poplatok na návrh a odvolanie, nie je na prvý pohľad nedôvodný, pretože súdny poplatok je
splatný spravidla pri podaní návrhu (pri vzniku poplatkovej povinnosti), ale táto okolnosť
sama osebe vzhľadom na iné ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (zákon Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov) zároveň nevylučuje, aby všeobecný súd mohol súdny
poplatok prípadne vyrubiť v priebehu konania neskôr (podmienky sú uvedené v § 13 ods. 1
a 2 citovaného zákona).
Obdobne ani ďalšie námietky sťažovateľky, že krajský súd sa nezaoberal jej
tvrdeniami, ktoré vzniesla v konaní napr. (výpoveďou na pojednávaní, resp. jej vlastníckym
právom a podobne), nemôžu zmeniť názor ústavného súdu, že v okolnostiach danej veci
rozhodol vo veci samej krajský súd správne, keď sa stotožnil s odôvodnením rozsudku
okresného súdu z 5. mája 2011 (na 6 stranách) a logicky a zrozumiteľne jej odpovedal na jej
podstatné argumenty v jej veci, hoci v očiach sťažovateľky sa môže javiť jeho rozhodnutie
ako nespravodlivé, najmä preto, že predtým v konaní všeobecné súdy vyhoveli jej návrhu
na vydanie predbežného opatrenia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej
spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu z 31. januára 2012 vo výrokoch, ktorými
potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej z 5. mája 2011 a jeho uznesenia
z 31. augusta 2011 a 19. októbra 2011, a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
3. V súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného dôvodu je v kontexte už uvedeného
sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná
príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného
práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, hoci
všeobecné súdy pri rozhodovaní o predbežnom opatrení vyhoveli návrhu sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa potom už nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrhom na odloženie vykonateľnosti a zrušenie rozhodnutia krajského
súdu), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012