Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 197/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., bytom K., zastúpeného

advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv

a slobôd podľa a 4 , a 4 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júna

2002 doručené podanie I. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., označené ako „Ústavná sťažnosť

proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. februára 2002,

č. k. a rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. apríla 2001

č. k. “, ktorého obsahom bolo tvrdenie, že menované súdy „svojimi vyššie

uvedenými rozsudkami ako orgány verejnej moci porušili moje zaručené

základné právo na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd)“.

Listom ústavného súdu z 3. júla 2002 bol sťažovateľ upozornený na nedostatky

podania a vyzvaný na ich odstránenie.

V odpovedi z 2. augusta 2002 sťažovateľ doplnil svoje podanie „v tom smere,

že sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami súdov bolo porušené moje

zaručené právo na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd,

a 4 ) ... Napadnutými rozhodnutiami súdov bol porušený aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ...“. Sťažovateľ ďalej

poukázal na to, že „ súdom ukladá, aby rozhodovali na

základe zisteného skutkového stavu veci ( ), keď dôkazy vykonané

v konaní hodnotí súd podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov ( ).

Jedným z princípov spravodlivého procesu vylučujúcich ľubovôľu v rozhodovaní je

zákonom prikázaná povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne

odôvodniť, v oblasti občianskoprávneho súdnictva spôsobom prikázaným v ustanovení

odst. , ktorým sa všeobecným súdom - mimo iného - ukladá

v odôvodnení rozsudku uviesť podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyložiť,

ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal

i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré

použil. Pri vydávaní sťažnosťou napadnutých rozhodnutí súdy porušili vyššie uvedené

zákonné ustanovenia“.

Sťažovateľ tvrdí, že menované súdy „nesprávne hodnotili vykonané dôkazy

a na základe toho prijali zákonu odporujúce rozsudky“ a krajský súd pri rozhodovaní

o jeho žalobe „nerozhodol s ohľadom na zákon a skutkový stav“. Súdom tiež vytýkal,

že „pochybili, keď nerozhodli o mojich mzdových návrhoch“.

Iné dôvody (ako sú vyššie uvedené) na podporu svojho tvrdenia o porušení

vyššie označených základných práv sťažovateľ vo svojom podaní (ďalej len

„sťažnosť“) a jeho doplnku neuviedol. Okrem vyslovenia porušenia označených

základných práv sťažovateľ žiadal zrušiť podaním napadnuté rozsudky vyššie

menovaných súdov.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa

zákonom predpísané náležitosti podľa a či

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených

v zákone.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a 4 (ďalej len „“),

ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ zdôvodňoval porušenie vyššie

označených základných práv postupom menovaných súdov pri zisťovaní skutočného

stavu veci, pri hodnotení nimi vykonaných dôkazov a odôvodneniami vo veci

vynesených rozsudkov. Na tomto skutkovom a právnom základe sa sťažovateľ

domáhal vyslovenia neústavnosti postupu uvedených súdov v konaní o jeho

pracovnoprávnej veci a zrušenia vynesených rozsudkov. O využití možnosti domáhať

sa ochrany svojich práv formou dovolania, prípadne mimoriadneho dovolania sa

sťažovateľ vo svojej sťažnosti a jej doplnku nezmienil.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) je zaručiť prístup k súdu, t. j. každej osobe priznať možnosť byť účastníkom

konania po splnení podmienok ustanovených zákonom. Už samotné konanie

a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo

rešpektované. Ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).

Už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. , ) ústavný

súd vyslovil, že jeho ústavné postavenie (keďže nie je súčasťou všeobecných súdov)

ho vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania všeobecných súdov pri

dodržiavaní a aplikácii takých ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom

nezávislého postavenia súdu z hľadiska rozsahu dokazovania, preskúmavania

a posudzovania jeho právnych názorov, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani odôvodnenie

rozhodnutia, nemá teda oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu tieto súdy vyvodili ().

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd vyslovil, že v Slovenskej

republike pôsobia súdy na základe a zákonov, čiže na základe právneho

poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie

noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok

zvlášť umožňuje. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku

Slovenskej republiky a z noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť

umožňuje, v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Súčasťou základného práva

podľa je aj to, aby súd rozhodol o práve toho, kto sa naň obrátil,

podľa práva platného v Slovenskej republike alebo podľa noriem, ktorých použitie

právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.

Z vyššie citovaných právnych názorov ústavného súdu je možné s ohľadom na

posudzovanú vec vyvodiť, že sťažovateľom namietané nedodržanie procesnoprávnych

noriem týkajúcich sa procesu dokazovania, hodnotenia vykonaných dôkazov,

odôvodnenia rozsudku a pod. a z toho vyplývajúci a tvrdený neúspech vo veci samej

nie je dôvodom na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany (resp. nie je možné bez

ďalšieho založiť právomoc ústavného súdu) namietanému porušeniu označeného

základného práva jednak pre nedostatok právomoci ústavného súdu na posudzovanie

zákonnosti postupu súdov vo vyššie označenom smere, jednak aj pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi výkladom a aplikáciou noriem platného právneho poriadku

a namietaným porušením označeného základného práva.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu (v rozsahu upravenom

sťažovateľom označenými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami)

by prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k súdom ustanovené

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) neboli súdmi rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným a rozhodnutia súdov by boli v dôsledku toho

arbitrárne. Tvrdenia sťažovateľa použitie takéhoto záveru pri posudzovaní dôvodnosti

jeho sťažnosti však nepodporujú.

Z vyššie uvedených dôvodov sa ústavný súd už nezaoberal posudzovaním

využitia možností (splnenia zákonných predpokladov) sťažovateľa domáhať sa

ochrany svojho práva v dovolacom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002