Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 490 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (502)III. ÚS 197/02
PDF · 118.99 KB
No categories available
III. ÚS 197/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
11. decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., bytom K., zastúpeného
advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv
a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť I. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júna
2002 doručené podanie I. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., označené ako „Ústavná sťažnosť
proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. februára 2002,
č. k. 13 Co 492/01 a rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. apríla 2001
č. k. 11 C 62/97“, ktorého obsahom bolo tvrdenie, že menované súdy „svojimi vyššie
uvedenými rozsudkami ako orgány verejnej moci porušili moje ústavou zaručené
základné právo na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd)“.
Listom ústavného súdu z 3. júla 2002 bol sťažovateľ upozornený na nedostatky
podania a vyzvaný na ich odstránenie.
V odpovedi z 2. augusta 2002 sťažovateľ doplnil svoje podanie „v tom smere,
že sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami súdov bolo porušené moje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd,
čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy) ... Napadnutými rozhodnutiami súdov bol porušený aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ...“. Sťažovateľ ďalej
poukázal na to, že „Občiansky súdny poriadok súdom ukladá, aby rozhodovali na
základe zisteného skutkového stavu veci (§ 153 O. s. p.), keď dôkazy vykonané
v konaní hodnotí súd podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.).
Jedným z princípov spravodlivého procesu vylučujúcich ľubovôľu v rozhodovaní je
zákonom prikázaná povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne
odôvodniť, v oblasti občianskoprávneho súdnictva spôsobom prikázaným v ustanovení
§ 157 odst. O. s. p., ktorým sa všeobecným súdom - mimo iného - ukladá
v odôvodnení rozsudku uviesť podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyložiť,
ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal
i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré
použil. Pri vydávaní sťažnosťou napadnutých rozhodnutí súdy porušili vyššie uvedené
zákonné ustanovenia“.
Sťažovateľ tvrdí, že menované súdy „nesprávne hodnotili vykonané dôkazy
a na základe toho prijali zákonu odporujúce rozsudky“ a krajský súd pri rozhodovaní
o jeho žalobe „nerozhodol s ohľadom na zákon a skutkový stav“. Súdom tiež vytýkal,
že „pochybili, keď nerozhodli o mojich mzdových návrhoch“.
Iné dôvody (ako sú vyššie uvedené) na podporu svojho tvrdenia o porušení
vyššie označených základných práv sťažovateľ vo svojom podaní (ďalej len
„sťažnosť“) a jeho doplnku neuviedol. Okrem vyslovenia porušenia označených
základných práv sťažovateľ žiadal zrušiť podaním napadnuté rozsudky vyššie
menovaných súdov.
II.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa
zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde a či
neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených
v zákone.
V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36
ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ zdôvodňoval porušenie vyššie
označených základných práv postupom menovaných súdov pri zisťovaní skutočného
stavu veci, pri hodnotení nimi vykonaných dôkazov a odôvodneniami vo veci
vynesených rozsudkov. Na tomto skutkovom a právnom základe sa sťažovateľ
domáhal vyslovenia neústavnosti postupu uvedených súdov v konaní o jeho
pracovnoprávnej veci a zrušenia vynesených rozsudkov. O využití možnosti domáhať
sa ochrany svojich práv formou dovolania, prípadne mimoriadneho dovolania sa
sťažovateľ vo svojej sťažnosti a jej doplnku nezmienil.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 26/96, I. ÚS 62/97,
II. ÚS 37/01, II. ÚS 88/01) účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) je zaručiť prístup k súdu, t. j. každej osobe priznať možnosť byť účastníkom
konania po splnení podmienok ustanovených zákonom. Už samotné konanie
a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo
rešpektované. Ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 5/98, I. ÚS 57/97) ústavný
súd vyslovil, že jeho ústavné postavenie (keďže nie je súčasťou všeobecných súdov)
ho vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania všeobecných súdov pri
dodržiavaní a aplikácii takých ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom
nezávislého postavenia súdu z hľadiska rozsahu dokazovania, preskúmavania
a posudzovania jeho právnych názorov, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd nemá právomoc preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, a to nielen ich výrokovú časť, ale ani odôvodnenie
rozhodnutia, nemá teda oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu tieto súdy vyvodili (II. ÚS 21/96).
V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 64/00 ústavný súd vyslovil, že v Slovenskej
republike pôsobia súdy na základe ústavy a zákonov, čiže na základe právneho
poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie
noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok
zvlášť umožňuje. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku
Slovenskej republiky a z noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť
umožňuje, v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Súčasťou základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj to, aby súd rozhodol o práve toho, kto sa naň obrátil,
podľa práva platného v Slovenskej republike alebo podľa noriem, ktorých použitie
právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.
Z vyššie citovaných právnych názorov ústavného súdu je možné s ohľadom na
posudzovanú vec vyvodiť, že sťažovateľom namietané nedodržanie procesnoprávnych
noriem týkajúcich sa procesu dokazovania, hodnotenia vykonaných dôkazov,
odôvodnenia rozsudku a pod. a z toho vyplývajúci a tvrdený neúspech vo veci samej
nie je dôvodom na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany (resp. nie je možné bez
ďalšieho založiť právomoc ústavného súdu) namietanému porušeniu označeného
základného práva jednak pre nedostatok právomoci ústavného súdu na posudzovanie
zákonnosti postupu súdov vo vyššie označenom smere, jednak aj pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi výkladom a aplikáciou noriem platného právneho poriadku
a namietaným porušením označeného základného práva.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu (v rozsahu upravenom
sťažovateľom označenými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami)
by prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k súdom ustanovené
zákonom č. 99/1963 Zb. Občianskym súdnym poriadkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) neboli súdmi rešpektované
spôsobom zjavne neopodstatneným a rozhodnutia súdov by boli v dôsledku toho
arbitrárne. Tvrdenia sťažovateľa použitie takéhoto záveru pri posudzovaní dôvodnosti
jeho sťažnosti však nepodporujú.
Z vyššie uvedených dôvodov sa ústavný súd už nezaoberal posudzovaním
využitia možností (splnenia zákonných predpokladov) sťažovateľa domáhať sa
ochrany svojho práva v dovolacom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2002