Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)II. ÚS 37/01
PDF · 114.95 KB
No categories available
II. ÚS 37/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
31. mája 2001 predbežne prerokoval podnet V. S., bytom T., zastúpeného advokátom
JUDr. R. K., K., ktorým namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným
súdom v T. v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 22/94 a Krajským súdom v T.
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co 234/98, 3 Co 235/98 a 3 Co 14/99, a takto
r o z h o d o l :
1. Podnet V. S. v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred
Okresným súdom v T. pod sp. zn. 22 C 22/94 a v konaniach vedených pred Krajským
súdom v T. pod sp. zn. 3 Co 234/98, 3 Co 235/98 a 3 Co 14/99 o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnený.
2. Podnet V. S. v časti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom pred Okresným súdom v T. pod sp. zn. 22 C 22/94
a v konaniach vedených pred Krajským súdom v T. pod sp. zn. 3 Co 234/98,
3 Co 235/98 a 3 Co 14/99 o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
V. S., bytom T., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpený právnym zástupcom
JUDr. R. K., K., podnetom podaným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) dňa 3. januára 2001 namietol porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (právny zástupca to v petite označil ako porušenie
práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 46 ods. 4, hoci v odôvodnení
podnetu správne uvádza čl. 46 ods. 1 a právo na súdnu ochranu) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom v T. (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 22/94 a Krajským súdom v T.
(ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co 234/98, 3 Co 235/98
a 3 Co 14/99.
V podnete, ktorý bol doplnený a upresnený (najmä pokiaľ ide o návrh na
rozhodnutie vo veci samej) právnym zástupom navrhovateľa, sa uvádza, že konaním
všeobecných súdov došlo k porušeniu zákonnosti, lebo sa nerešpektovalo jeho právo
na započítanie v súlade s § 97 a § 98 Občianskeho súdneho poriadku, čím sa fakticky
uprelo právo na súdnu ochranu. Jeho procesné úkony neboli vzaté do úvahy pri
rozhodovaní súdov. Ďalšie porušenie zákonnosti vidí navrhovateľ v tom, že súdy sa
nevenovali preskúmaniu rozhodnutia predstavenstva bytového družstva, hoci to malo
význam pre posúdenie predbežnej otázky.
Zbytočné prieťahy navrhovateľ vidí v tom, že vec bola prerokúvaná viac ako
päť rokov, čo jej povaha neodôvodňuje. Predložil rozhodnutia súdov, z ktorých je
zrejmé, že vec bola právoplatne rozhodnutá v roku 1999.
II.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je jedným z dôvodov odmietnutia
podnetu na začatie konania aj jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť
v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietanými
postupmi orgánu štátu (v tomto prípade občianskoprávnych súdov) a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietala fyzická osoba (podobne
Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania
alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc
ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne
názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a
uplatňovania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).
Navrhovateľ požadoval, aby ústavný súd inak hodnotil závery, ku ktorým
dospeli všeobecné súdy (okresný a krajský súd) pri prerokúvaní jeho občianskoprávnej
veci, a poukazoval na porušenie zákonnosti, ktoré malo podľa neho vyústiť do
porušenia základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd však nie je oprávnený
z hľadiska jeho ústavných kompetencií na to, aby zasahoval do zákonom upravených
postupov všeobecných súdov v civilnom spore. Preto sa ústavný súd ani nevyjadruje
k námietkam navrhovateľa o porušení zákonnosti (čl. 124 ústavy).
Ústavný súd skúmal aj to, či tvrdenými postupmi okresného súdu a krajského
súdu ako odvolacieho súdu vôbec mohla vzniknúť situácia, ktorá by vyústila do
záveru, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Navrhovateľ bol účastníkom súdnych konaní a aj ako žalovaný účastník
vykonával svoje procesné práva a využíval všetky procesné oprávnenia, ktoré mu
priznáva Občiansky súdny poriadok. Všeobecné súdy v jeho veci rozhodli konečným
rozhodnutím – rozsudkom.
To, že konečné rozhodnutie vyznelo v neprospech žalovaného, nemá žiadnu
príčinnú súvislosť so základným právom na súdnu ochranu. Právo na súdnu ochranu
totiž nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občianskoprávnom spore) a toto
právo ani nezahŕňa právo na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany
žalovaného účastníka –navrhovateľa. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to,
aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali
procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah
k predmetu konania. V danom prípade navrhovateľ nemá bez ďalšieho právo, aby
občianskoprávny súd preskúmal rozhodnutie predstavenstva bytového družstva
v rámci skúmania predbežnej otázky podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, ak tento súd dôjde k záveru, že taký postup nemá žiadnu relevanciu pre
predmet sporu a mieni v rámci zákonných postupov riešiť takú otázku sám, prípadne
ju nehodnotí ako právne významnú.
Osobitne sa však ústavný súd venoval námietke navrhovateľa, že k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu došlo tým, že súdy sa nevenovali jeho
kompenzačnej námietke, ktorú vzniesol podľa § 97 a § 98 Občianskeho súdneho
poriadku. Táto kompenzačná námietka, ako to vyplýva z listín predložených
navrhovateľom, neprevyšovala sumu žalovanú v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 22 C 22/94, a preto je iba procesnou obranou proti žalobe podanej
Bytovým družstvom so sídlom v T.
Započítanie, ktorým sa účastník iba bráni proti rozsahu nároku uplatneného
v žalobe, je procesný úkon účastníka konania, ktorého urobením účastník už napĺňa
svoje základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
pritom zotrváva na svojom názore, ktorý je konštantne judikovaný, že urobenie
takéhoto procesného úkonu nezakladá nárok na jeho právnu kvalifikáciu súdom
v zmysle a v rozsahu požadovanom účastníkom, v tomto prípade nárok na
akceptovanie na úspech započítania ako vzájomného návrhu (vzájomnej žaloby).
Z uvedeného vyplýva, že táto časť podnetu navrhovateľa je zjavne
neopodstatnená. Medzi konaním súdov, ktoré pojednávali a rozhodovali v jeho
sporovej veci, a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je žiadna príčinná súvislosť. Súdy postupovali totiž podľa zákona
(Občianskeho súdneho poriadku) a takým postupom nemohli porušiť základné právo
navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
III.
Navrhovateľ podal podnet na ústavný súd, ktorým namietal zbytočné prieťahy
v uvádzaných konaniach, a teda porušenie jeho základného práva na konanie bez
takých prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v čase, keď všetky rozhodnutia
všeobecných súdov, ktoré sú uvedené v návrhu na rozhodnutie, už nadobudli
právoplatnosť. Podnet bol doručený ústavnému súdu 3. januára 2001 a konečný
rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu nadobudli právoplatnosť
v roku 1999.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v odôvodnení podnetu treba tvrdiť a
preukazovať to, že ochrana ústavnosti sa uplatnila v čase, keď k porušeniu uvedeného
práva došlo alebo porušenie v tomto čase trvalo. Ak sa ochrana ústavnosti uplatnila
v inom čase, zásadne to odôvodňuje záver o zjavnej neopodstatnenosti podnetu
Z dátumu právoplatnosti rozsudkov, ktorými malo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a z dátumu doručenia podnetu na ústavný
súd možno urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia podnetu už bolo tvrdené
porušovanie práv spoločnosti skončené (netrvalo) v dôsledku právoplatného skončenia
sporu (II. ÚS 32/00).
Z dôvodov uvedených v častiach II a III tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov odmietol podnet navrhovateľa ako zjavne
neopodstatnený.