Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 7/00

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

predbežne prerokoval podnet t. č. vo výkone trestu odňatia slobody

v Nápravnovýchovnom zariadení v Ružomberku, na začatie konania vo veci

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

upraveného v prvej vete a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho podnetu na podanie sťažnosti

pre porušenie zákona a takto

rozhodol:

Podnet na začatie konania o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

(ďalej len „navrhovateľ“) podnetom doručeným Ústavnému súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. februára 2000 označeným ako

„ústavná sťažnosť na základe článku 130 ods. 3 SR a v zmysle zákona

Národnej rady SR o organizácii Ústavného súdu SR zo dňa 15. 2. 1993 a v zmysle

úpravy zo dňa 22. 12. 1995“ sa domáhal „svojich ústavných práv v zmysle článku 48

ods. 2 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd podľa článku 6

ods. 1“.

Podnetom napadol Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ministra

spravodlivosti, „pre prieťahy v konaní“ preto, že od 2. novembra 1998, keď odoslal na

ministerstvo spravodlivosti podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, do dňa

zaslania podnetu na ústavný súd, t. j. do 30. januára 2000, o ňom nerozhodol.

Navrhovateľ v danej veci žiada ústavný súd o „urýchlené prešetrenie a zákonný

postup“.

II.

Ústavný súd podľa (ďalej len

„ústava“) môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak

namietajú porušenie svojich práv. Z takéhoto konania nie je možné vylúčiť postup

a rozhodovanie žiadneho orgánu štátu, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto

základnému právu alebo slobode právny predpis Slovenskej republiky neposkytuje

účinnú ochranu konaním na inom štátnom orgáne.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu na začatie konania ústavný súd

skúma jeho všeobecné náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie

podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma

pri predbežnom prerokovaní, je, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnený

podnet. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž

oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné

podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania

o podnete sú preto vylúčené také návrhy, keď navrhovatelia nesplnili niektorú zo

zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého

namietali na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu: „Jedným

z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno

vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (, ,

a pod.).

Ústavný súd preto skúmal opodstatnenosť predloženého podnetu v naznačenom

smere, t. j. existenciu priamej súvislosti medzi označeným postupom napadnutého

štátneho orgánu v predmetnej veci a základným právom, porušenie ktorého

navrhovateľ namietal, t. j. základným právom na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov upraveným v prvej vete . Navrhovateľ

podnetom napadol nečinnosť ministra spravodlivosti Slovenskej republiky pri

rozhodovaní o jeho podnete na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Sťažnosť pre porušenie zákona, ako mimoriadny opravný prostriedok, m ô ž e

podľa o trestnom konaní súdnom v znení

neskorších predpisov () podať na Najvyššom súde Slovenskej

republiky generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti proti právoplatným

rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, o ktorých sa domnieva, že nimi bol

porušený zákon. Z dispozície právnej normy jednoznačne vyplýva fakultatívnosť

posudzovania prípadného podania (nepodania) sťažnosti pre porušenie zákona

oprávnenými subjektmi na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Citovaná právna

norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu.

Oprávnenie na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá charakter práva, ktorému

je poskytovaná ústavnoprávna ochrana.

Ústavný súd pri posudzovaní podnetu za právne významné považoval aj to, že

rozhodovanie oprávnených subjektov o podaní, resp. nepodaní sťažnosti pre porušenie

zákona nemá charakter konania (a ani nie je konaním), na ktoré sa vzťahujú povinnosti

uložené rozhodujúcemu (konajúcemu) štátnemu orgánu článkom 48 ods. 2 .

Nakoľko navrhovateľ nepreukázal skutočnosti, ktoré by potvrdili priamu

súvislosť medzi postupom ministra spravodlivosti pri rozhodovaní o jeho podnete na

podanie sťažnosti pre porušenie zákona na Najvyšší súd Slovenskej republiky

a základným právom, porušenie ktorého namietal, ústavný súd jeho podnet podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnený odmietol.

Právne relevantným, z hľadiska posúdenia podnetu navrhovateľa, je aj

vzájomný vzťah medzi základnými právami podľa a základným

právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa . Ústavný súd sa už

zaoberal () týmto vzájomným vzťahom a došiel k záveru: „Výkon

základných práv uvedených v predovšetkým

predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu podľa od. 1 a 2

Slovenskej republiky tým, že sa oprávnený subjekt zákonom stanoveným postupom

domáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ (). Termín „svoje

právo“ z a „jeho vec“ z je podľa právneho názoru

ústavného súdu potrebné chápať ako synonymá. Z uvedeného vyplýva, že „vec“, ktorú

prejednáva súd podľa , je totožná s tou, s ktorou sa „každý“ môže

obrátiť na súd, aby jej bola poskytnutá súdna ochrana rozhodnutím súdu.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu: „Ustanovenie

Slovenskej republiky neposkytuje v trestnoprávnom konaní „každému“ právo

domáhať sa ochrany svojho práva. Obsahom tohto práva, so zreteľom na zákony

vykonávajúce citované ustanovenie , predovšetkým , nie je

procesná legitimácia každej fyzickej osoby žiadať Najvyšší súd Slovenskej republiky

o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia (rozsudku) súdu v trestnej veci,

resp. konania, ktoré mu predchádzalo. Toto právo (aj pokiaľ ide o právoplatné

rozhodnutie súdov v trestných veciach) totiž zveruje

výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a ministrovi spravodlivosti

Slovenskej republiky“ ().

Keďže, vychádzajúc z hore uvedeného vzájomného vzťahu medzi čl. 48 ods. 2

a a 2 , platná a účinná zákonná právna úprava ()

neposkytuje oprávneniu podať podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona

ochranu (absencia právneho nároku na podanie sťažnosti), nemožno sa úspešne

domáhať na ústavnom súde jeho ústavnej ochrany. Aj z uvedeného dôvodu ústavný

súd podnet navrhovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol.

Ústavný súd pre úplnosť ešte uvádza, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“)

„každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,

ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného

života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutý, pokiaľ

by, vzhľadom na osobité okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti“.

Pokiaľ navrhovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, mal na mysli

zrejme jeho prvú vetu. Základné práva uvedené v druhej vete nemajú k predmetu

návrhu (prieťahy v konaní) vecnú súvislosť. Navrhovateľ sa však nemôže úspešne

domáhať ani ochrany podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko tento sa týka

výlučne konania pred súdom, a nie pred iným štátnym orgánom.