Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (89)I. ÚS 7/00
PDF · 107.9 KB
No categories available
I. ÚS 7/00
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
predbežne prerokoval podnet t. č. vo výkone trestu odňatia slobody
v Nápravnovýchovnom zariadení v Ružomberku, na začatie konania vo veci
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upraveného v čl. 48 ods. 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho podnetu na podanie sťažnosti
pre porušenie zákona a takto
rozhodol:
Podnet na začatie konania o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
(ďalej len „navrhovateľ“) podnetom doručeným Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. februára 2000 označeným ako
„ústavná sťažnosť na základe článku 130 ods. 3 Ústavy SR a v zmysle zákona
Národnej rady SR o organizácii Ústavného súdu SR zo dňa 15. 2. 1993 a v zmysle
úpravy zo dňa 22. 12. 1995“ sa domáhal „svojich ústavných práv v zmysle článku 48
ods. 2 Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd podľa článku 6
ods. 1“.
Podnetom napadol Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ministra
spravodlivosti, „pre prieťahy v konaní“ preto, že od 2. novembra 1998, keď odoslal na
ministerstvo spravodlivosti podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, do dňa
zaslania podnetu na ústavný súd, t. j. do 30. januára 2000, o ňom nerozhodol.
Navrhovateľ v danej veci žiada ústavný súd o „urýchlené prešetrenie a zákonný
postup“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak
namietajú porušenie svojich práv. Z takéhoto konania nie je možné vylúčiť postup
a rozhodovanie žiadneho orgánu štátu, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto
základnému právu alebo slobode právny predpis Slovenskej republiky neposkytuje
účinnú ochranu konaním na inom štátnom orgáne.
Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu na začatie konania ústavný súd
skúma jeho všeobecné náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma
pri predbežnom prerokovaní, je, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnený
podnet. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž
oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné
podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania
o podnete sú preto vylúčené také návrhy, keď navrhovatelia nesplnili niektorú zo
zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého
namietali na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu: „Jedným
z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno
vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96,
I. ÚS 20/97 a pod.).
Ústavný súd preto skúmal opodstatnenosť predloženého podnetu v naznačenom
smere, t. j. existenciu priamej súvislosti medzi označeným postupom napadnutého
štátneho orgánu v predmetnej veci a základným právom, porušenie ktorého
navrhovateľ namietal, t. j. základným právom na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov upraveným v čl. 48 ods. 2 prvej vete ústavy. Navrhovateľ
podnetom napadol nečinnosť ministra spravodlivosti Slovenskej republiky pri
rozhodovaní o jeho podnete na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.
Sťažnosť pre porušenie zákona, ako mimoriadny opravný prostriedok, m ô ž e
podľa § 266 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení
neskorších predpisov (Trestný poriadok) podať na Najvyššom súde Slovenskej
republiky generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti proti právoplatným
rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, o ktorých sa domnieva, že nimi bol
porušený zákon. Z dispozície právnej normy jednoznačne vyplýva fakultatívnosť
posudzovania prípadného podania (nepodania) sťažnosti pre porušenie zákona
oprávnenými subjektmi na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Citovaná právna
norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu.
Oprávnenie na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá charakter práva, ktorému
je poskytovaná ústavnoprávna ochrana.
Ústavný súd pri posudzovaní podnetu za právne významné považoval aj to, že
rozhodovanie oprávnených subjektov o podaní, resp. nepodaní sťažnosti pre porušenie
zákona nemá charakter konania (a ani nie je konaním), na ktoré sa vzťahujú povinnosti
uložené rozhodujúcemu (konajúcemu) štátnemu orgánu článkom 48 ods. 2 ústavy.
Nakoľko navrhovateľ nepreukázal skutočnosti, ktoré by potvrdili priamu
súvislosť medzi postupom ministra spravodlivosti pri rozhodovaní o jeho podnete na
podanie sťažnosti pre porušenie zákona na Najvyšší súd Slovenskej republiky
a základným právom, porušenie ktorého namietal, ústavný súd jeho podnet podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený odmietol.
Právne relevantným, z hľadiska posúdenia podnetu navrhovateľa, je aj
vzájomný vzťah medzi základnými právami podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základným
právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd sa už
zaoberal (I. ÚS 30/97) týmto vzájomným vzťahom a došiel k záveru: „Výkon
základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky predovšetkým
predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 od. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky tým, že sa oprávnený subjekt zákonom stanoveným postupom
domáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ (I. ÚS 20/97). Termín „svoje
právo“ z čl. 46 ods. 1 a „jeho vec“ z čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa právneho názoru
ústavného súdu potrebné chápať ako synonymá. Z uvedeného vyplýva, že „vec“, ktorú
prejednáva súd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je totožná s tou, s ktorou sa „každý“ môže
obrátiť na súd, aby jej bola poskytnutá súdna ochrana rozhodnutím súdu.
Podľa ustáleného názoru ústavného súdu: „Ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky neposkytuje v trestnoprávnom konaní „každému“ právo
domáhať sa ochrany svojho práva. Obsahom tohto práva, so zreteľom na zákony
vykonávajúce citované ustanovenie ústavy, predovšetkým Trestný poriadok, nie je
procesná legitimácia každej fyzickej osoby žiadať Najvyšší súd Slovenskej republiky
o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia (rozsudku) súdu v trestnej veci,
resp. konania, ktoré mu predchádzalo. Toto právo (aj pokiaľ ide o právoplatné
rozhodnutie súdov v trestných veciach) totiž zveruje § 266 ods. 1 Trestného poriadku
výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a ministrovi spravodlivosti
Slovenskej republiky“ (I. ÚS 53/96).
Keďže, vychádzajúc z hore uvedeného vzájomného vzťahu medzi čl. 48 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, platná a účinná zákonná právna úprava (Trestný poriadok)
neposkytuje oprávneniu podať podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona
ochranu (absencia právneho nároku na podanie sťažnosti), nemožno sa úspešne
domáhať na ústavnom súde jeho ústavnej ochrany. Aj z uvedeného dôvodu ústavný
súd podnet navrhovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol.
Ústavný súd pre úplnosť ešte uvádza, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“)
„každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne,
ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného
života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutý, pokiaľ
by, vzhľadom na osobité okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti“.
Pokiaľ navrhovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, mal na mysli
zrejme jeho prvú vetu. Základné práva uvedené v druhej vete nemajú k predmetu
návrhu (prieťahy v konaní) vecnú súvislosť. Navrhovateľ sa však nemôže úspešne
domáhať ani ochrany podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko tento sa týka
výlučne konania pred súdom, a nie pred iným štátnym orgánom.