Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 593/2018
PDF · 225.9 KB
No categories available
IV. ÚS 593/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Kaščákom,
Horná 35, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 512/2000 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. februára 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 512/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „oprávnená“) podala
súdnemu exekútorovi JUDr. Michalovi Kešeľákovi (ďalej len „súdny exekútor“) návrh
na vykonanie exekúcie a vymoženie sumy 637,32 € s príslušenstvom proti sťažovateľovi
ako povinnému. Predmetný návrh bol podaný na základe exekučného titulu – rozsudku
Okresného súdu Poprad sp. zn. P 316/94 z 23. októbra 1998 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 21/99 z 18. marca 1999.
Sťažovateľ uvádza, že okresný súd ako exekučný súd naposledy rozhodol
v napadnutom konaní uznesením z 22. februára 2012, ktorým zamietol návrh súdneho
exekútora na priznanie trov exekúcie. Po tomto uznesení „nebol povinnému doručený
žiadny doklad súdneho exekútora ani rozhodnutie súdu v exekučnom konaní. Na základe
uvedenej exekúcie je zapísaná aj poznámka v katastri nehnuteľností v časti B, LV č. ,
k ú. na spoluvlastnícky podiel 1/2 , ktorý má povinný na rodinnom dome
2
súp. č. , postavený na pozemku parcela C KN č. , výmera 460 m, zastavané plochy
a nádvoria, ktorej zápis poznámky naďalej trvá.“.
Sťažovateľ uvádza, že ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 262/2011 zo 4. októbra
2011 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní ‒ „v konaní o námietkach proti exekúcii...
Ústavný súd SR v odôvodnení nálezu poukázal na tú skutočnosť, že exekučný súd
napriek podaniu oprávnenej, ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 24. 11. 2003
a cestou súdneho exekútora aj Okresnému súdu Kežmarok dňa 18. 11. 2004. Oprávnená
navrhla exekučné konanie zastaviť z dôvodu dobrovoľného splnenia povinnosti, ktorú
ukladal exekučný titul. Okresný súd v Kežmarku nezastavil exekučné konanie, naopak návrh
exekútora na zastavenie exekučného konania zamietol (rozhodnutie zo dňa 14. 2. 2011).
Súdny exekútor podal súdu návrh na priznanie trov exekúcie. Súd návrh súdneho exekútora
na priznanie trov exekúcie uznesením zo dňa 22. 12. 2012 zamietol s odôvodnením,
že podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie bol uznesením súdu dňa 14. 2. 2011
zamietnutý ako nedôvodný, napriek tomu si súdny exekútor uplatnil trovy konania, ktoré súd
považoval za nedôvodne uplatnené a to aj napriek tomu, že súdny exekútor na uplatnených
trovách exekúcie trval.
Okresný súd v Kežmarku napriek tomu, že oprávnená netrvala na exekúcii nakoľko
povinný dobrovoľne zaplatil pohľadávku s príslušenstvom, exekučné konanie nezastavil
ani súdnemu exekútorovi na jeho návrh nepriznal náhradu trov exekúcie ale trval na tom,
aby súdny exekútor naďalej aj po dobrovoľnom splnení povinnosti, pokračoval v exekučnom
konaní. Dôsledkom nezákonného postupu Okresného súdu Kežmarok je doposiaľ stále
vedená exekúcia voči povinnému, doposiaľ je v poznámke listu vlastníctva č. ,
k. ú. vyznačená exekúcia na spoluvlastnícky podiel povinného a doposiaľ nebolo
exekučné konanie skončené. Okresný súd v Kežmarku nerešpektoval Nález Ústavného súdu
SR...“.
Sťažovateľ uvádza, že predsedníčke okresného súdu podal sťažnosť na prieťahy
v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Predsedníčka okresného súdu v prípise
zo 4. apríla 2016 uviedla, že okresný súd „nie je oprávnený zasahovať do činnosti súdneho
exekútora v exekučnom konaní okrem taxatívne vymedzených oprávnení ustanovených
v exekučnom poriadku. Po prešetrení súdnych spisov vedených na tunajšom súde
pod sp. zn. 1 Er 512/2000 (EX 352/2000) a sp. zn. 8 Er/45/2010 (EX 26/2010) predsedníčka
súdu nezistila, že by v týchto exekučných konaniach toho času prebiehali súdne konania
a preto žiadosti o preskúmanie postupu súdnych exekútorov v exekučných konaniach
vyhovieť nemôže.“.
Sťažovateľ žiadal o prešetrenie postupu súdneho exekútora aj Slovenskú komoru
exekútorov (ďalej len „komora exekútorov“). Komora exekútorov výsledok prešetrenia
uviedla v liste z 8. júla 2016, podľa ktorého „vo vyššie uvedených exekučných konaniach
nezistila pochybenie súdneho exekútora a sťažnosť považuje za neopodstatnenú. Sťažovateľ
ani podanými sťažnosťami nedosiahol nápravu v exekučnom konaní 1 Er 512/2000
(EX 352/2000), preto využíva svoje právo podať ústavnú sťažnosť“.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Okresnému súdu v Kežmarku bolo dňa 18. 11. 2004 doručené podanie súdneho
exekútora v ktorom oprávnená netrvala na exekúcii, nakoľko povinný vyrovnal pohľadávku
s príslušenstvom a súdny exekútor navrhol exekúciu zastaviť. Súd napriek splneniu
povinnosti povinným exekučné konanie nezastavil, ale návrh exekútora zamietol. Opätovne
mal súd možnosť exekučné konanie zastaviť po podaní návrhu súdneho exekútora
na priznanie trov exekúcie. Súd návrh súdneho exekútora zamietol a uložil súdnemu
exekútorovi v exekučnom konaní pokračovať. Uznesenie súdu o zamietnutí trov exekúcie
bolo vydané dňa 22. 2. 2012. Z uvedeného vyplýva, že exekučné konanie fakticky
bezdôvodne trvá od 18. 11. 2004 doposiaľ a to napriek tomu, že povinný v exekúcii svoju
povinnosť dávno splnil. Súdny exekútor blokuje nehnuteľný majetok povinného zápisom
poznámky na liste vlastníctva č. , k. ú. . Povinnému týmto vzniká škoda,
pretože predmetnú nehnuteľnosť nemôže poskytnúť ako záloh peňažnému ústavu
pri zabezpečení pohľadávky zo zmluvy o úvere. Rovnako nie je oprávnený voľne s touto
nehnuteľnosťou nakladať, keďže vyznačená poznámka o vedenom exekučnom konaní
spôsobuje prerušenie katastrálneho konania (Správa katastra Kežmarok č. k. V 2331/10
zo dňa 17. 1. 2011).“
Sťažovateľ namieta, že okresný súd mal zastaviť napadnuté konanie podľa § 57
ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), keďže to navrhol
ten, kto navrhol vykonanie exekúcie. Tým, že okresný súd „nepostupuje podľa uvedeného
ustanovenia spôsobuje prieťahy v exekučnom konaní...
V predmetnej veci sa nepochybne nejedná o zložitú a časovo náročnú právnu vec.
Doba po ktorú súd exekučné konanie nezastavil, napriek splneným zákonným dôvodom,
je potrebné hodnotiť ako prieťahy v exekučnom konaní. Zápis poznámky o vykonávaní
exekúcie reálne neumožňuje povinnému z nehnuteľnosťou voľne nakladať.“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu v Kežmarku nezastavením exekučného
konania sp. zn. 1 ER 512/2000 porušené bolo.
2. (Sťažovateľovi)... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
4 000 Eur..., ktoré je Okresný súd v Kežmarku povinný zaplatiť do 30. dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd v Kežmarku je povinný nahradiť (sťažovateľovi)... trovy právneho
zastúpenia v sume 307,75 Eur... na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
„dlhodobou právnou neistotou vo vzťahu k prebiehajúcemu exekučnému konaniu
a nemožnosťou voľne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom“.
Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal spis okresného
súdu sp. zn. 1 Er 512/2000 a spis súdneho exekútora sp. zn. EX 352/2000 a zároveň vyzval
predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn.
1 Spr 0/546/2018 z 20. júla 2018. Uviedla priebeh napadnutého konania, ktorý
v podstatnom zodpovedal tomu, čo vyplýva aj zo sťažnosti sťažovateľa. Následne
predsedníčka okresného súdu uviedla:
„Z uvedeného je zrejmé, že súd svoju rozhodovaciu činnosť v predmetnom
exekučnom konaní ukončil vydaním uznesenia dňa 22. 2. 2012.
Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k súdu v sťažnosti namieta, že od tejto doby mu nebolo
doručené žiadne rozhodnutie súdu, poukazujeme na skutočnosť, že podľa obsahu
exekučných spisov súdu po tejto dobe nebol doručený žiadny návrh alebo podanie, o ktorom
by súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť. Zastávame názor, že vydanie akéhokoľvek
rozhodnutia po tejto dobe súdu nevyplýva ani zo žiadneho právneho predpisu.
Za daného stavu ukončenie exekúcie je v kompetencii súdneho exekútora, ktorý vedie
exekúciu, ktorý doposiaľ súdu nevrátil poverenie na vykonanie exekúcie, resp. nedoručil
upovedomenie o jej ukončení.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namieta, že tunajší súd mal v nadväznosti na podanie
oprávnenej doručené súdnemu exekútori dňa 24. 11. 2003 a následne súdnym exekútorom
súdu spolu s návrhom na zastavenie exekúcie dňa 18. 11. 2004, exekúciu zastaviť
a rozhodnúť o jej trovách, súd poukazuje na rozhodnutie tunajšieho súdu zo dňa
14. 2. 2011, ktorého vecná správnosť bola potvrdená uznesením odvolacieho súdu zo dňa
29. 4. 2011. Za tejto situácie preto bez ďalšieho tento postup súdu nemožno hodnotiť
ako nezákonný.
Záverom dávame do pozornosti, že zastávame názor, že vyššie vysloveným
vyjadrením k predmetnej sťažnosti... v predmetnom súdnom exekučnom konaní nie sú nijako
dotknuté prípadné nároky sťažovateľa vyplývajúce mu zo stavu, že exekúcia aj napriek
dobrovoľnému splneniu dlhu, pre vymoženie ktorého sa exekúcia viedla, doposiaľ nebola
súdnym exekútorom ukončená a na LV č. k. ú. je stále zapísaná poznámka
o vydaní upovedomenia exekútora o začatí predmetnej exekúcie.“
Vzhľadom na to, že vyjadrenie predsedníčky okresného súdu obsahuje skutočnosti,
ktoré vyplývajú aj zo sťažnosti sťažovateľa, prípadne odkazuje na právne názory vyslovené
v uzneseniach okresného súdu zo 14. februára 2011 a z 22. februára 2012, resp. v uznesení
krajského súdu z 29. apríla 2011, ktoré boli sťažovateľovi doručené, ústavný súd
nedoručoval vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sťažovateľovi.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom exekučnom konaní.
Pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa ústavný súd v zásade posudzoval
obdobie od 4. októbra 2011, t. j. od vyhlásenia nálezu sp. zn. III. ÚS 262/2011.
Základnou námietkou sťažovateľa – čomu zodpovedá aj petit sťažnosti – je tvrdenie,
že okresný súd mal zastaviť napadnuté konanie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného
poriadku (v znení účinnom v rozhodnom období), keďže zastavenie exekúcie navrhol ten,
kto navrhol jej vykonanie. Vychádzajúc zo súdneho spisu, základom tejto argumentácie
je podanie oprávnenej doručené súdnemu exekútorovi 24. novembra 2003 a podnet súdneho
exekútora na zastavenie exekúcie. V uvedenej veci rozhodol okresný súd uznesením
č. k. 1 Er 512/2000-69 zo 14. februára 2011 tak, že podnet exekútora na zastavenie exekúcie
zamietol z dôvodu, že z „podania oprávnenej zo dňa 24. 11. 2003 (č. l. 61) súdu nevyplýva
výslovné uplatnenie dispozičného práva oprávnenej a to výslovné uvedenie, že navrhuje
zastaviť exekúciu...“. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu – aj proti výroku o zamietnutí
podnetu súdneho exekútora – podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 2 CoE 27/2011-82 z 29. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku
o zamietnutí podnetu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie potvrdil z dôvodu,
že okresný súd „správnym spôsobom vyhodnotil tento podnet ako nedôvodný. Písomné
podanie oprávnenej zo dňa 24. 11. 2003 (č. l. 61) neobsahuje návrh na zastavenie
exekúcie... Je tiež zrejmé, že trovy exekúcie konajúcim súdnym exekútorom doposiaľ
v prebiehajúcom konaní vymožené neboli...“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že medzi
nezastavením napadnutého exekučného konania na podklade podania oprávnenej
z 24. novembra 2003 a namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je daná príčinná súvislosť. Uvedenú otázku
právoplatne posúdili vo veci konajúce súdy – okresný súd a krajský súd, pričom ústavný súd
nemôže uvedené právne posúdenie predmetnej otázky prehodnotiť v konaní, v ktorom
sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy.
Z právnych záverov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že napadnuté
exekučné konanie nie je napriek zaplateniu vymáhanej sumy výživného skončené, keďže je
potrebné vymôcť trovy exekúcie. Súdny exekútor v podaniach z 18. novembra 2004,
14. februára 2005 a 5. apríla 2011 navrhol okresnému súdu priznanie trov exekúcie.
Okresný súd o predmetných návrhoch rozhodol uznesením č. k. 1 Er 512/2000-96
z 22. februára 2012 tak, že tieto návrhy na priznanie trov exekúcie zamietol z dôvodu,
že okresný súd „o zastavení exekúcie v tomto konaní nerozhodoval. Dokonca skutočnosť,
že podnet exekútora na zastavenie exekúcie súd zamietol ako nedôvodný, bola exekútorovi
známa už z predmetného uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 14. 2. 2011 a ten si napriek tomu
dňa 5. 4. 2011 trovy opäť uplatnil...“.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta, že súdny exekútor poznámku v katastri
nehnuteľností nevymazal, čo mu bráni v zamýšľanej dispozícii s nehnuteľnosťami, ktorých
sa predmetná poznámka týka.
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za relevantné
zákonné vymedzenie vzťahu medzi okresným súdom ako exekučným súdom a súdnym
exekútorom.
Podľa § 3 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase doručenia návrhu
na vykonanie exekúcie, pozn.) exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle.
Pri výkone svojej činnosti je viazaný len ústavou, zákonmi, inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným
v exekučnom konaní.
Podľa § 3 Exekučného poriadku (účinného v čase prerokovania sťažnosti
sťažovateľa, pozn.) exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone
svojej činnosti je viazaný len ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.
Miesto súdneho exekútora v sústave exekučných orgánov je vymedzené v § 3
Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor je viazaný rozhodnutím súdu
vydaným v exekučnom konaní.
„Exekútor ako výkonný orgán musí z každého rozhodnutia súdu v exekučnom konaní
vyvodiť dôsledky v súlade s výrokom súdneho rozhodnutia rovnako, ako je to v prípade
záväznosti právneho názoru súdu vyššieho stupňa pri rozhodovaní o opravnom prostriedku.
Takými rozhodnutiami totiž môže dôjsť k vysloveniu neprípustnosti exekúcie alebo
k jej zastaveniu z iných zákonných dôvodov, čo je dôvodom na vrátenie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 60 Exekučného poriadku).
Exekútor, ako to vyplýva priamo zo zákona, je viazaný rozhodnutím súdu vydaným
v exekučnom konaní. V inom konaní táto viazanosť nejestvuje, pretože výsledok iného
konania (súdneho alebo správneho) je iba vyriešením prejudiciálnej otázky, ktorým je súdny
exekútor, ale aj exekučný súd viazaný z iných dôvodov, než sú tie, ktoré sú uvedené v § 3
Exekučného poriadku (§ 135 ods. 1 a 2 Občiansky súdny poriadok, § 251 ods. 4 Občiansky
súdny poriadok).
Súdny exekútor je viazaný aj nálezom ústavného súdu vydaným v konaní o súlade
právnych predpisov a aj nálezom tohto súdu v individuálnej ochrane základných práv
a slobôd, najmä vo veciach, v ktorých ústavný súd rozhodne, že súdny exekútor porušil
základné právo alebo slobodu, a nadväzne na to mu uloží, aby nepokračoval v porušovaní
základného práva alebo konal už bez jeho porušovania, predovšetkým vo veciach, v ktorých
sa zistia zbytočné prieťahy.
Súd, ktorý ďalej koná ako exekučný súd (§ 45 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
preto nemôže obmedziť alebo zastaviť postup súdneho exekútora iným rozhodnutím,
než takým, ktoré mu voči tomuto postupu priznáva Exekučný poriadok (nie aj Civilný
sporový poriadok). Tento záver vychádza predovšetkým z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky...“ (komentár ASPI k § 3 Exekučného poriadku, stav k 13. novembru 2018,
pozn.).
Ústavný súd vyslovil, že ochrana poskytovaná súdnymi exekútormi je súdnou
ochranou (PL. ÚS 21/00), obdobne ústavný súd konštatoval, že exekútor zodpovedá
za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje,
že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu
exekučnej činnosti súdnym exekútorom (PL. ÚS 49/03).
Podľa § 8 ods. 2 písm. a) Exekučného poriadku ministerstvo vykonáva štátny dohľad
nad činnosťou komory a činnosťou exekútorov sledovaním dodržiavania zákonnosti
postupov exekútorov v konkrétnych veciach.
Z § 3 Exekučného poriadku vyplýva vzťah súdneho exekútora k exekučnému súdu,
v rámci ktorého je súdny exekútor viazaný rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom
konaní. V napadnutom konaní okresný súd zamietol podnet súdneho exekútora
na zastavenie exekúcie a taktiež aj jeho návrhy na priznanie trov exekúcie z dôvodu,
že nedošlo k zastaveniu exekúcie. Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii v čase
prerokovania sťažnosti (sťažnosť a jej prílohy, exekučný spis sp. zn. EX 352/2000,
spis okresného súdu sp. zn. 1 Er 512/2000 a vyjadrenie predsedníčky okresného súdu
z 20. júla 2018), sa javí, že trovy exekúcie neboli vymožené ani v čase prerokovania
sťažnosti.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za relevantné, že sťažovateľ – zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom – v petite sťažnosti nenamieta postup súdneho
exekútora, namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní „nezastavením
exekučného konania“. Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ žiadal o preskúmanie
postupu súdneho exekútora komorou exekútorov. Sťažovateľ však nijako neuvádza,
či využil Exekučným poriadkom danú možnosť preskúmať zákonnosť postupu súdneho
exekútora v predmetnej veci Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré
vykonáva dohľad na činnosťou súdnych exekútorov.
Ústavný súd takto nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti existenciu takej
príčinnej súvislosti medzi postupom okresného súdu v napadnutom konaní a namietaným
porušením v sťažnosti označených práv sťažovateľa (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018