Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 593/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Kaščákom,

Horná 35, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. februára 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „oprávnená“) podala

súdnemu exekútorovi JUDr. Michalovi Kešeľákovi (ďalej len „súdny exekútor“) návrh

na vykonanie exekúcie a vymoženie sumy 637,32 € s príslušenstvom proti sťažovateľovi

ako povinnému. Predmetný návrh bol podaný na základe exekučného titulu – rozsudku

Okresného súdu Poprad sp. zn. z 23. októbra 1998 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. marca 1999.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd ako exekučný súd naposledy rozhodol

v napadnutom konaní uznesením z 22. februára 2012, ktorým zamietol návrh súdneho

exekútora na priznanie trov exekúcie. Po tomto uznesení „nebol povinnému doručený

žiadny doklad súdneho exekútora ani rozhodnutie súdu v exekučnom konaní. Na základe

uvedenej exekúcie je zapísaná aj poznámka v katastri nehnuteľností v časti B, LV č. ,

k ú. na spoluvlastnícky podiel 1/2 , ktorý má povinný na rodinnom dome

2

súp. č. , postavený na pozemku parcela C KN č. , výmera 460 m, zastavané plochy

a nádvoria, ktorej zápis poznámky naďalej trvá.“.

Sťažovateľ uvádza, že ústavný súd nálezom sp. zn. zo 4. októbra

2011 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní ‒ „v konaní o námietkach proti exekúcii...

Ústavný súd SR v odôvodnení nálezu poukázal na tú skutočnosť, že exekučný súd

napriek podaniu oprávnenej, ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 24. 11. 2003

a cestou súdneho exekútora aj Okresnému súdu Kežmarok dňa 18. 11. 2004. Oprávnená

navrhla exekučné konanie zastaviť z dôvodu dobrovoľného splnenia povinnosti, ktorú

ukladal exekučný titul. Okresný súd v Kežmarku nezastavil exekučné konanie, naopak návrh

exekútora na zastavenie exekučného konania zamietol (rozhodnutie zo dňa 14. 2. 2011).

Súdny exekútor podal súdu návrh na priznanie trov exekúcie. Súd návrh súdneho exekútora

na priznanie trov exekúcie uznesením zo dňa 22. 12. 2012 zamietol s odôvodnením,

že podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie bol uznesením súdu dňa 14. 2. 2011

zamietnutý ako nedôvodný, napriek tomu si súdny exekútor uplatnil trovy konania, ktoré súd

považoval za nedôvodne uplatnené a to aj napriek tomu, že súdny exekútor na uplatnených

trovách exekúcie trval.

Okresný súd v Kežmarku napriek tomu, že oprávnená netrvala na exekúcii nakoľko

povinný dobrovoľne zaplatil pohľadávku s príslušenstvom, exekučné konanie nezastavil

ani súdnemu exekútorovi na jeho návrh nepriznal náhradu trov exekúcie ale trval na tom,

aby súdny exekútor naďalej aj po dobrovoľnom splnení povinnosti, pokračoval v exekučnom

konaní. Dôsledkom nezákonného postupu Okresného súdu Kežmarok je doposiaľ stále

vedená exekúcia voči povinnému, doposiaľ je v poznámke listu vlastníctva č. ,

k. ú. vyznačená exekúcia na spoluvlastnícky podiel povinného a doposiaľ nebolo

exekučné konanie skončené. Okresný súd v Kežmarku nerešpektoval Nález Ústavného súdu

SR...“.

Sťažovateľ uvádza, že predsedníčke okresného súdu podal sťažnosť na prieťahy

v konaní podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Predsedníčka okresného súdu v prípise

zo 4. apríla 2016 uviedla, že okresný súd „nie je oprávnený zasahovať do činnosti súdneho

exekútora v exekučnom konaní okrem taxatívne vymedzených oprávnení ustanovených

v exekučnom poriadku. Po prešetrení súdnych spisov vedených na tunajšom súde

pod sp. zn. (EX 352/2000) a sp. zn. (EX 26/2010) predsedníčka

súdu nezistila, že by v týchto exekučných konaniach toho času prebiehali súdne konania

a preto žiadosti o preskúmanie postupu súdnych exekútorov v exekučných konaniach

vyhovieť nemôže.“.

Sťažovateľ žiadal o prešetrenie postupu súdneho exekútora aj Slovenskú komoru

exekútorov (ďalej len „komora exekútorov“). Komora exekútorov výsledok prešetrenia

uviedla v liste z 8. júla 2016, podľa ktorého „vo vyššie uvedených exekučných konaniach

nezistila pochybenie súdneho exekútora a sťažnosť považuje za neopodstatnenú. Sťažovateľ

ani podanými sťažnosťami nedosiahol nápravu v exekučnom konaní

(EX 352/2000), preto využíva svoje právo podať ústavnú sťažnosť“.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Okresnému súdu v Kežmarku bolo dňa 18. 11. 2004 doručené podanie súdneho

exekútora v ktorom oprávnená netrvala na exekúcii, nakoľko povinný vyrovnal pohľadávku

s príslušenstvom a súdny exekútor navrhol exekúciu zastaviť. Súd napriek splneniu

povinnosti povinným exekučné konanie nezastavil, ale návrh exekútora zamietol. Opätovne

mal súd možnosť exekučné konanie zastaviť po podaní návrhu súdneho exekútora

na priznanie trov exekúcie. Súd návrh súdneho exekútora zamietol a uložil súdnemu

exekútorovi v exekučnom konaní pokračovať. Uznesenie súdu o zamietnutí trov exekúcie

bolo vydané dňa 22. 2. 2012. Z uvedeného vyplýva, že exekučné konanie fakticky

bezdôvodne trvá od 18. 11. 2004 doposiaľ a to napriek tomu, že povinný v exekúcii svoju

povinnosť dávno splnil. Súdny exekútor blokuje nehnuteľný majetok povinného zápisom

poznámky na liste vlastníctva č. , k. ú. . Povinnému týmto vzniká škoda,

pretože predmetnú nehnuteľnosť nemôže poskytnúť ako záloh peňažnému ústavu

pri zabezpečení pohľadávky zo zmluvy o úvere. Rovnako nie je oprávnený voľne s touto

nehnuteľnosťou nakladať, keďže vyznačená poznámka o vedenom exekučnom konaní

spôsobuje prerušenie katastrálneho konania (Správa katastra Kežmarok č. k. V 2331/10

zo dňa 17. 1. 2011).“

Sťažovateľ namieta, že okresný súd mal zastaviť napadnuté konanie podľa § 57

ods. 1 písm. c) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), keďže to navrhol

ten, kto navrhol vykonanie exekúcie. Tým, že okresný súd „nepostupuje podľa uvedeného

ustanovenia spôsobuje prieťahy v exekučnom konaní...

V predmetnej veci sa nepochybne nejedná o zložitú a časovo náročnú právnu vec.

Doba po ktorú súd exekučné konanie nezastavil, napriek splneným zákonným dôvodom,

je potrebné hodnotiť ako prieťahy v exekučnom konaní. Zápis poznámky o vykonávaní

exekúcie reálne neumožňuje povinnému z nehnuteľnosťou voľne nakladať.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa ... a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu v Kežmarku nezastavením exekučného

konania sp. zn. porušené bolo.

2. (Sťažovateľovi)... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

4 000 Eur..., ktoré je Okresný súd v Kežmarku povinný zaplatiť do 30. dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd v Kežmarku je povinný nahradiť (sťažovateľovi)... trovy právneho

zastúpenia v sume 307,75 Eur... na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

„dlhodobou právnou neistotou vo vzťahu k prebiehajúcemu exekučnému konaniu

a nemožnosťou voľne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom“.

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal spis okresného

súdu sp. zn. a spis súdneho exekútora sp. zn. EX 352/2000 a zároveň vyzval

predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn.

1 Spr z 20. júla 2018. Uviedla priebeh napadnutého konania, ktorý

v podstatnom zodpovedal tomu, čo vyplýva aj zo sťažnosti sťažovateľa. Následne

predsedníčka okresného súdu uviedla:

„Z uvedeného je zrejmé, že súd svoju rozhodovaciu činnosť v predmetnom

exekučnom konaní ukončil vydaním uznesenia dňa 22. 2. 2012.

Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k súdu v sťažnosti namieta, že od tejto doby mu nebolo

doručené žiadne rozhodnutie súdu, poukazujeme na skutočnosť, že podľa obsahu

exekučných spisov súdu po tejto dobe nebol doručený žiadny návrh alebo podanie, o ktorom

by súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť. Zastávame názor, že vydanie akéhokoľvek

rozhodnutia po tejto dobe súdu nevyplýva ani zo žiadneho právneho predpisu.

Za daného stavu ukončenie exekúcie je v kompetencii súdneho exekútora, ktorý vedie

exekúciu, ktorý doposiaľ súdu nevrátil poverenie na vykonanie exekúcie, resp. nedoručil

upovedomenie o jej ukončení.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namieta, že tunajší súd mal v nadväznosti na podanie

oprávnenej doručené súdnemu exekútori dňa 24. 11. 2003 a následne súdnym exekútorom

súdu spolu s návrhom na zastavenie exekúcie dňa 18. 11. 2004, exekúciu zastaviť

a rozhodnúť o jej trovách, súd poukazuje na rozhodnutie tunajšieho súdu zo dňa

14. 2. 2011, ktorého vecná správnosť bola potvrdená uznesením odvolacieho súdu zo dňa

29. 4. 2011. Za tejto situácie preto bez ďalšieho tento postup súdu nemožno hodnotiť

ako nezákonný.

Záverom dávame do pozornosti, že zastávame názor, že vyššie vysloveným

vyjadrením k predmetnej sťažnosti... v predmetnom súdnom exekučnom konaní nie sú nijako

dotknuté prípadné nároky sťažovateľa vyplývajúce mu zo stavu, že exekúcia aj napriek

dobrovoľnému splneniu dlhu, pre vymoženie ktorého sa exekúcia viedla, doposiaľ nebola

súdnym exekútorom ukončená a na LV č. k. ú. je stále zapísaná poznámka

o vydaní upovedomenia exekútora o začatí predmetnej exekúcie.“

Vzhľadom na to, že vyjadrenie predsedníčky okresného súdu obsahuje skutočnosti,

ktoré vyplývajú aj zo sťažnosti sťažovateľa, prípadne odkazuje na právne názory vyslovené

v uzneseniach okresného súdu zo 14. februára 2011 a z 22. februára 2012, resp. v uznesení

krajského súdu z 29. apríla 2011, ktoré boli sťažovateľovi doručené, ústavný súd

nedoručoval vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sťažovateľovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , , ).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom exekučnom konaní.

Pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa ústavný súd v zásade posudzoval

obdobie od 4. októbra 2011, t. j. od vyhlásenia nálezu sp. zn. .

Základnou námietkou sťažovateľa – čomu zodpovedá aj petit sťažnosti – je tvrdenie,

že okresný súd mal zastaviť napadnuté konanie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného

poriadku (v znení účinnom v rozhodnom období), keďže zastavenie exekúcie navrhol ten,

kto navrhol jej vykonanie. Vychádzajúc zo súdneho spisu, základom tejto argumentácie

je podanie oprávnenej doručené súdnemu exekútorovi 24. novembra 2003 a podnet súdneho

exekútora na zastavenie exekúcie. V uvedenej veci rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -69 zo 14. februára 2011 tak, že podnet exekútora na zastavenie exekúcie

zamietol z dôvodu, že z „podania oprávnenej zo dňa 24. 11. 2003 (č. l. 61) súdu nevyplýva

výslovné uplatnenie dispozičného práva oprávnenej a to výslovné uvedenie, že navrhuje

zastaviť exekúciu...“. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu – aj proti výroku o zamietnutí

podnetu súdneho exekútora – podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -82 z 29. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku

o zamietnutí podnetu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie potvrdil z dôvodu,

že okresný súd „správnym spôsobom vyhodnotil tento podnet ako nedôvodný. Písomné

podanie oprávnenej zo dňa 24. 11. 2003 (č. l. 61) neobsahuje návrh na zastavenie

exekúcie... Je tiež zrejmé, že trovy exekúcie konajúcim súdnym exekútorom doposiaľ

v prebiehajúcom konaní vymožené neboli...“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že medzi

nezastavením napadnutého exekučného konania na podklade podania oprávnenej

z 24. novembra 2003 a namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je daná príčinná súvislosť. Uvedenú otázku

právoplatne posúdili vo veci konajúce súdy – okresný súd a krajský súd, pričom ústavný súd

nemôže uvedené právne posúdenie predmetnej otázky prehodnotiť v konaní, v ktorom

sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy.

Z právnych záverov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že napadnuté

exekučné konanie nie je napriek zaplateniu vymáhanej sumy výživného skončené, keďže je

potrebné vymôcť trovy exekúcie. Súdny exekútor v podaniach z 18. novembra 2004,

14. februára 2005 a 5. apríla 2011 navrhol okresnému súdu priznanie trov exekúcie.

Okresný súd o predmetných návrhoch rozhodol uznesením č. k. -96

z 22. februára 2012 tak, že tieto návrhy na priznanie trov exekúcie zamietol z dôvodu,

že okresný súd „o zastavení exekúcie v tomto konaní nerozhodoval. Dokonca skutočnosť,

že podnet exekútora na zastavenie exekúcie súd zamietol ako nedôvodný, bola exekútorovi

známa už z predmetného uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 14. 2. 2011 a ten si napriek tomu

dňa 5. 4. 2011 trovy opäť uplatnil...“.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta, že súdny exekútor poznámku v katastri

nehnuteľností nevymazal, čo mu bráni v zamýšľanej dispozícii s nehnuteľnosťami, ktorých

sa predmetná poznámka týka.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za relevantné

zákonné vymedzenie vzťahu medzi okresným súdom ako exekučným súdom a súdnym

exekútorom.

Podľa § 3 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase doručenia návrhu

na vykonanie exekúcie, pozn.) exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle.

Pri výkone svojej činnosti je viazaný len , zákonmi, inými všeobecne záväznými

právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným

v exekučnom konaní.

Podľa § 3 Exekučného poriadku (účinného v čase prerokovania sťažnosti

sťažovateľa, pozn.) exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone

svojej činnosti je viazaný len , ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami

podľa a 5 , zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi

vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.

Miesto súdneho exekútora v sústave exekučných orgánov je vymedzené v § 3

Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor je viazaný rozhodnutím súdu

vydaným v exekučnom konaní.

„Exekútor ako výkonný orgán musí z každého rozhodnutia súdu v exekučnom konaní

vyvodiť dôsledky v súlade s výrokom súdneho rozhodnutia rovnako, ako je to v prípade

záväznosti právneho názoru súdu vyššieho stupňa pri rozhodovaní o opravnom prostriedku.

Takými rozhodnutiami totiž môže dôjsť k vysloveniu neprípustnosti exekúcie alebo

k jej zastaveniu z iných zákonných dôvodov, čo je dôvodom na vrátenie poverenia

na vykonanie exekúcie (§ 60 Exekučného poriadku).

Exekútor, ako to vyplýva priamo zo zákona, je viazaný rozhodnutím súdu vydaným

v exekučnom konaní. V inom konaní táto viazanosť nejestvuje, pretože výsledok iného

konania (súdneho alebo správneho) je iba vyriešením prejudiciálnej otázky, ktorým je súdny

exekútor, ale aj exekučný súd viazaný z iných dôvodov, než sú tie, ktoré sú uvedené v § 3

Exekučného poriadku ( a , Občiansky

súdny poriadok).

Súdny exekútor je viazaný aj nálezom ústavného súdu vydaným v konaní o súlade

právnych predpisov a aj nálezom tohto súdu v individuálnej ochrane základných práv

a slobôd, najmä vo veciach, v ktorých ústavný súd rozhodne, že súdny exekútor porušil

základné právo alebo slobodu, a nadväzne na to mu uloží, aby nepokračoval v porušovaní

základného práva alebo konal už bez jeho porušovania, predovšetkým vo veciach, v ktorých

sa zistia zbytočné prieťahy.

Súd, ktorý ďalej koná ako exekučný súd (§ 45 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),

preto nemôže obmedziť alebo zastaviť postup súdneho exekútora iným rozhodnutím,

než takým, ktoré mu voči tomuto postupu priznáva Exekučný poriadok (nie aj Civilný

sporový poriadok). Tento záver vychádza predovšetkým z Slovenskej

republiky...“ (komentár ASPI k § 3 Exekučného poriadku, stav k 13. novembru 2018,

pozn.).

Ústavný súd vyslovil, že ochrana poskytovaná súdnymi exekútormi je súdnou

ochranou (), obdobne ústavný súd konštatoval, že exekútor zodpovedá

za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje,

že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu

exekučnej činnosti súdnym exekútorom ().

Podľa § 8 ods. 2 písm. a) Exekučného poriadku ministerstvo vykonáva štátny dohľad

nad činnosťou komory a činnosťou exekútorov sledovaním dodržiavania zákonnosti

postupov exekútorov v konkrétnych veciach.

Z § 3 Exekučného poriadku vyplýva vzťah súdneho exekútora k exekučnému súdu,

v rámci ktorého je súdny exekútor viazaný rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom

konaní. V napadnutom konaní okresný súd zamietol podnet súdneho exekútora

na zastavenie exekúcie a taktiež aj jeho návrhy na priznanie trov exekúcie z dôvodu,

že nedošlo k zastaveniu exekúcie. Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii v čase

prerokovania sťažnosti (sťažnosť a jej prílohy, exekučný spis sp. zn. EX 352/2000,

spis okresného súdu sp. zn. a vyjadrenie predsedníčky okresného súdu

z 20. júla 2018), sa javí, že trovy exekúcie neboli vymožené ani v čase prerokovania

sťažnosti.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za relevantné, že sťažovateľ – zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom – v petite sťažnosti nenamieta postup súdneho

exekútora, namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní „nezastavením

exekučného konania“. Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ žiadal o preskúmanie

postupu súdneho exekútora komorou exekútorov. Sťažovateľ však nijako neuvádza,

či využil Exekučným poriadkom danú možnosť preskúmať zákonnosť postupu súdneho

exekútora v predmetnej veci Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré

vykonáva dohľad na činnosťou súdnych exekútorov.

Ústavný súd takto nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti existenciu takej

príčinnej súvislosti medzi postupom okresného súdu v napadnutom konaní a namietaným

porušením v sťažnosti označených práv sťažovateľa ( a

dohovoru).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018