Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 262/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti Ing. J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní

o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Kežmarok v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 1 Er

512/2000 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),

k t o r é j e Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Kežmarok j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. M. trovy konania v sume 311,22

€ (slovom tristojedenásť eur a dvadsaťdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ.

K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 14. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod

sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania

na strane povinného, v ktorom boli okresnému súdu doručené jeho námietky 11. januára

2001 odôvodnené tvrdením, že bol podaný návrh na zníženie výšky povolených splátok

dlžného výživného. O týchto námietkach sťažovateľa rozhodol okresný súd právoplatne až

uznesením z 13. mája 2011. Teda v čase doručenia sťažnosti (26. apríla 2011) o námietkach

sťažovateľa nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ postup okresného súdu v označenom konaní

hodnotí ako porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd 19. júla 2011 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej

stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. augusta 2011. V jeho

prílohe predseda okresného súdu predložil súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov

okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné

skutočnosti zhodné zo zisteniami ústavného súdu:

Dňa 11. januára 2001 boli okresnému súdu doručené námietky sťažovateľa proti

exekúcii podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“).

Dňa 22. novembra 2001 bola na okresnom súde spísaná zápisnica s oprávnenou

v napadnutom exekučnom konaní, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ začal splácať dlžné

výživné a v prípade, ak splatí dlžné výživné v celosti, tak oprávnená zoberie svoj návrh

„na výkon rozhodnutia“ v celom rozsahu späť.

Dňa 18. novembra 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie exekútora, ktorý mu

oznámil, že oprávnená netrvá na exekúcii, keďže sťažovateľ vyrovnal pohľadávku

s príslušenstvom a navrhol exekúciu zastaviť v časti istiny a oprávneného zaviazal

na úhradu trov exekúcie tak, ako boli vyčíslené predbežné trovy exekúcie v upovedomení

o začatí exekúcie.

Dňa 14. februára 2011 vyššia súdna úradníčka uznesením zamietla námietky

sťažovateľa, ako aj podnet exekútora na zastavenie exekúcie.

Dňa 2. marca 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie proti uzneseniu vyššej

súdnej úradníčky o zamietnutí námietok sťažovateľa.

Dňa 4. apríla 2011 bol okresným súdom predložený spis Krajskému súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 13. mája 2011 bol krajským súdom vrátený súdny spis okresnému súdu ako

predčasne predložený s poukazom na postup podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s tým, aby

sudkyňa opätovne rozhodla o odvolaní sťažovateľa. V prevyšujúcej časti krajský súd

potvrdil uznesenie okresného súdu.

Uznesením z 13. mája 2011 okresný súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že jeho

námietky zamietol. Uvedené uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť podľa

vyznačenej doložky na uznesení 26. mája 2011.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k vecnej stránke prijatej sťažnosti

na jednej strane s poľutovaním konštatoval zbytočné prieťahy, na strane druhej uviedol, že

„... povinný (sťažovateľ, pozn.) po začatí exekúcie dobrovoľne splnil to, čo mu ukladalo

titulové súdne rozhodnutie a dobrovoľne dlžné výživné zaplatil. Túto skutočnosť oznámila

matka mal. detí súdnemu exekútorovi písomným podaním doručeným exekútorovi dňa

24. 11. 2003. Mám za to, že vychádzajúc z ust.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom ku dňu tohto oznámenia bolo

povinnosťou súdneho exekútora po zistení tejto skutočnosti od ďalšieho vykonávania

exekúcie upustiť a upustenie od exekúcie oznámiť príslušnej správe katastra za účelom

vymazania poznámky o vedení exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného. Dávam do

pozornosti ust. 50 ods. 1 posledná veta, podľa ktorej ak po podaní námietok exekútor

upustil od vymáhania exekúcie /§ 46/, o námietkach netreba rozhodnúť. Z vyššie uvedeného

prehľadu procesných úkonov súdu je zrejmé, že súd už v roku 2003 dotazoval súdneho

exekútora na stav v konaní. Keďže súdny exekútor neoznámil, že by bol od exekúcie upustil,

súd o námietkach následne rozhodoval.

... je potrebné mať na zreteli predovšetkým v danej veci právne rozhodnú skutočnosť,

a to že ak by súdny exekútor bol postupoval v súlade s ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku

a už v roku 2003 od exekúcie upustil a toto upustenie oznámil príslušnej správe katastra,

súd by nerozhodoval o námietkach a exekúcia mohla byť už v roku 2003 ukončená.“.

Predseda okresného súdu v závere svojho vyjadrenia zároveň vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ v podaní doručenom 21. septembra 2011 okrem iného vyjadril súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v exekučnom konaní vedenom pod

sp. zn. z dôvodu, že okresný súd o jeho námietkach nerozhodol „po dobu

viac ako 10 rokov“.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Samosudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. , ),

keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(, , ), pričom v takéto

konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby

vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“

na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať

za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

k porušeniu základného práva podľa , respektíve práva podľa

dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej

veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali hodnotiť namietanú fázu (rozhodovanie

o námietkach proti exekúcii) exekučného konania ako právne alebo fakticky zložitú.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd pri

preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ

prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil

samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavku

na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného

výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte

dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. ,

). K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania a rozhodnutia

súdu o námietkach v exekučnom konaní potvrdil aj zákonodarca novelou Exekučného

poriadku č. , ktorou ustanovil povinnosť súdu rozhodnúť o námietkach proti

exekúcii najneskôr do 60 dní od ich doručenia súdu (§ 50 ods. 2 Exekučného poriadku,

pozn.).

V danom prípade ústavný súd zistil, že okresný súd o námietkach sťažovateľa

doručených mu 11. januára 2001 rozhodol právoplatne až uznesením z 13. mája 2011,

ktorým tieto námietky sťažovateľa zamietol. Skutočnosť, že okresný súd rozhodol

o námietkach sťažovateľa po vyše desiatich rokoch, nie je podľa názoru ústavného súdu

ničím ospravedlniteľná.

Na tom nič nemení skutočnosť, že po dobrovoľnom splnení toho, čo ukladal

exekučný titul, o ktorom sa okresný súd dozvedel z podania oprávnenej (doručeného

súdnemu exekútorovi 24. novembra 2003, pozn.) doručeného súdnym exekútorom

okresnému súdu 18. novembra 2004, nič nebránilo okresnému súdu, aby ukončil exekučné

konanie, keďže nebol dôvod na to, aby sa pokračovalo v exekučnom konaní. Ústavný súd

preto konštatuje, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu sa napadnuté

exekučné konanie zbytočne neúmerne predĺžilo a trvá až doteraz.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani špekulatívne koncipovanú obranu spočívajúcu

v tvrdení okresného súdu, že ak by súdny exekútor upustil od vykonávania exekúcie,

o námietkach by nebolo potrebné rozhodnúť (podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku)

predovšetkým z toho dôvodu, že bolo prvoradou povinnosťou okresného súdu primerane

reagovať na vzniknutú situáciu (zanikol dôvod, pre ktorý sa exekúcia viedla), respektíve

rozhodnúť o podaných námietkach včas bez ohľadu na aktivitu súdneho exekútora, ktorý

mohol upustiť od vykonávanej exekúcie z dôvodu dobrovoľného plnenia.

Vychádzajúc z uvedeného zistenia ústavný súd dospel k názoru, že doterajším

postupom okresného súdu v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Na základe zistenia ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov, keďže okresný súd vo veci do času rozhodnutia ústavného súdu

o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

7 000 €, ktoré odôvodnil dlhodobou právnou neistotou vo vzťahu k prebiehajúcemu

exekučnému konaniu a nemožnosťou voľne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ de facto uznal

oprávnenosť exekučného titulu tým, že ho začal dobrovoľne plniť. V nadväznosti na to

ústavný súd mal pochybnosť o miere jeho právnej neistoty v súvislosti s rozhodovaním

o jeho námietkach proti exekúcii v napadnutom konaní, keďže sťažovateľ dobrovoľne splnil

to, čo mu exekučný titul ukladal (pred 24. novembrom 2003), čím vlastne negoval

opodstatnenosť svojich námietok. Skutočnosť, že okresný súd

o sťažovateľových námietkach proti exekúcii právoplatne rozhodol až 26. mája 2011

(uznesením z 13. mája 2011), síce viedla ústavný súd k záveru o vyslovení porušenia

označených článkov a dohovoru, ale podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ

najneskôr od 24. novembra 2003 už nemohol dôvodne pociťovať právnu neistotu

z materiálneho hľadiska v súvislosti s rozhodovaním o jeho námietkach proti exekúcii,

keďže sám dobrovoľne splnil to, čo mu exekučný titul ukladal.

Vzhľadom na uvedené a doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj

na jeho nečinnosť v konaní a rozhodovaní o námietkach proti exekúcii, berúc do úvahy

predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd

považoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

(bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 311,22 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej

služby vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti),

teda neodporuje vyhláške, a preto sťažovateľovi priznal požadovanú sumu 311,22 € (bod 4

výroku nálezu).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011