Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 262/2011
PDF · 228.26 KB
No categories available
III. ÚS 262/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o prijatej sťažnosti Ing. J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní
o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 1 Er 512/2000 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Kežmarok v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod sp. zn. 1 Er
512/2000 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 512/2000 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),
k t o r é j e Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Kežmarok j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. M. trovy konania v sume 311,22
€ (slovom tristojedenásť eur a dvadsaťdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ.
K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 262/2011 zo 14. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach proti exekúcii vedenom pod
sp. zn. 1 Er 512/2000.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania
na strane povinného, v ktorom boli okresnému súdu doručené jeho námietky 11. januára
2001 odôvodnené tvrdením, že bol podaný návrh na zníženie výšky povolených splátok
dlžného výživného. O týchto námietkach sťažovateľa rozhodol okresný súd právoplatne až
uznesením z 13. mája 2011. Teda v čase doručenia sťažnosti (26. apríla 2011) o námietkach
sťažovateľa nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ postup okresného súdu v označenom konaní
hodnotí ako porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd 19. júla 2011 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej
stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. augusta 2011. V jeho
prílohe predseda okresného súdu predložil súdny spis a podrobnú chronológiu úkonov
okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné
skutočnosti zhodné zo zisteniami ústavného súdu:
Dňa 11. januára 2001 boli okresnému súdu doručené námietky sťažovateľa proti
exekúcii podľa § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“).
Dňa 22. novembra 2001 bola na okresnom súde spísaná zápisnica s oprávnenou
v napadnutom exekučnom konaní, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ začal splácať dlžné
výživné a v prípade, ak splatí dlžné výživné v celosti, tak oprávnená zoberie svoj návrh
„na výkon rozhodnutia“ v celom rozsahu späť.
Dňa 18. novembra 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie exekútora, ktorý mu
oznámil, že oprávnená netrvá na exekúcii, keďže sťažovateľ vyrovnal pohľadávku
s príslušenstvom a navrhol exekúciu zastaviť v časti istiny a oprávneného zaviazal
na úhradu trov exekúcie tak, ako boli vyčíslené predbežné trovy exekúcie v upovedomení
o začatí exekúcie.
Dňa 14. februára 2011 vyššia súdna úradníčka uznesením zamietla námietky
sťažovateľa, ako aj podnet exekútora na zastavenie exekúcie.
Dňa 2. marca 2011 bolo okresnému súdu doručené odvolanie proti uzneseniu vyššej
súdnej úradníčky o zamietnutí námietok sťažovateľa.
Dňa 4. apríla 2011 bol okresným súdom predložený spis Krajskému súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.
Dňa 13. mája 2011 bol krajským súdom vrátený súdny spis okresnému súdu ako
predčasne predložený s poukazom na postup podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s tým, aby
sudkyňa opätovne rozhodla o odvolaní sťažovateľa. V prevyšujúcej časti krajský súd
potvrdil uznesenie okresného súdu.
Uznesením z 13. mája 2011 okresný súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že jeho
námietky zamietol. Uvedené uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť podľa
vyznačenej doložky na uznesení 26. mája 2011.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k vecnej stránke prijatej sťažnosti
na jednej strane s poľutovaním konštatoval zbytočné prieťahy, na strane druhej uviedol, že
„... povinný (sťažovateľ, pozn.) po začatí exekúcie dobrovoľne splnil to, čo mu ukladalo
titulové súdne rozhodnutie a dobrovoľne dlžné výživné zaplatil. Túto skutočnosť oznámila
matka mal. detí súdnemu exekútorovi písomným podaním doručeným exekútorovi dňa
24. 11. 2003. Mám za to, že vychádzajúc z ust. § 46 ods. 3 zákona č. 233/1995 Zb.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom ku dňu tohto oznámenia bolo
povinnosťou súdneho exekútora po zistení tejto skutočnosti od ďalšieho vykonávania
exekúcie upustiť a upustenie od exekúcie oznámiť príslušnej správe katastra za účelom
vymazania poznámky o vedení exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného. Dávam do
pozornosti ust. 50 ods. 1 posledná veta, podľa ktorej ak po podaní námietok exekútor
upustil od vymáhania exekúcie /§ 46/, o námietkach netreba rozhodnúť. Z vyššie uvedeného
prehľadu procesných úkonov súdu je zrejmé, že súd už v roku 2003 dotazoval súdneho
exekútora na stav v konaní. Keďže súdny exekútor neoznámil, že by bol od exekúcie upustil,
súd o námietkach následne rozhodoval.
... je potrebné mať na zreteli predovšetkým v danej veci právne rozhodnú skutočnosť,
a to že ak by súdny exekútor bol postupoval v súlade s ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku
a už v roku 2003 od exekúcie upustil a toto upustenie oznámil príslušnej správe katastra,
súd by nerozhodoval o námietkach a exekúcia mohla byť už v roku 2003 ukončená.“.
Predseda okresného súdu v závere svojho vyjadrenia zároveň vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Sťažovateľ v podaní doručenom 21. septembra 2011 okrem iného vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Er 512/2000 z dôvodu, že okresný súd o jeho námietkach nerozhodol „po dobu
viac ako 10 rokov“.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04),
keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto
konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru
Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby
vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“
na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať
za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali hodnotiť namietanú fázu (rozhodovanie
o námietkach proti exekúcii) exekučného konania ako právne alebo fakticky zložitú.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri
preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ
prispel k zbytočným prieťahom v konaní.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil
samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavku
na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného
výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte
dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03,
III. ÚS 229/04). K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania a rozhodnutia
súdu o námietkach v exekučnom konaní potvrdil aj zákonodarca novelou Exekučného
poriadku č. 341/2005 Z. z., ktorou ustanovil povinnosť súdu rozhodnúť o námietkach proti
exekúcii najneskôr do 60 dní od ich doručenia súdu (§ 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
pozn.).
V danom prípade ústavný súd zistil, že okresný súd o námietkach sťažovateľa
doručených mu 11. januára 2001 rozhodol právoplatne až uznesením z 13. mája 2011,
ktorým tieto námietky sťažovateľa zamietol. Skutočnosť, že okresný súd rozhodol
o námietkach sťažovateľa po vyše desiatich rokoch, nie je podľa názoru ústavného súdu
ničím ospravedlniteľná.
Na tom nič nemení skutočnosť, že po dobrovoľnom splnení toho, čo ukladal
exekučný titul, o ktorom sa okresný súd dozvedel z podania oprávnenej (doručeného
súdnemu exekútorovi 24. novembra 2003, pozn.) doručeného súdnym exekútorom
okresnému súdu 18. novembra 2004, nič nebránilo okresnému súdu, aby ukončil exekučné
konanie, keďže nebol dôvod na to, aby sa pokračovalo v exekučnom konaní. Ústavný súd
preto konštatuje, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu sa napadnuté
exekučné konanie zbytočne neúmerne predĺžilo a trvá až doteraz.
Ústavný súd nemohol akceptovať ani špekulatívne koncipovanú obranu spočívajúcu
v tvrdení okresného súdu, že ak by súdny exekútor upustil od vykonávania exekúcie,
o námietkach by nebolo potrebné rozhodnúť (podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku)
predovšetkým z toho dôvodu, že bolo prvoradou povinnosťou okresného súdu primerane
reagovať na vzniknutú situáciu (zanikol dôvod, pre ktorý sa exekúcia viedla), respektíve
rozhodnúť o podaných námietkach včas bez ohľadu na aktivitu súdneho exekútora, ktorý
mohol upustiť od vykonávanej exekúcie z dôvodu dobrovoľného plnenia.
Vychádzajúc z uvedeného zistenia ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Na základe zistenia ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci sp. zn. 1 Er 512/2000 konal
bez zbytočných prieťahov, keďže okresný súd vo veci do času rozhodnutia ústavného súdu
o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
7 000 €, ktoré odôvodnil dlhodobou právnou neistotou vo vzťahu k prebiehajúcemu
exekučnému konaniu a nemožnosťou voľne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ de facto uznal
oprávnenosť exekučného titulu tým, že ho začal dobrovoľne plniť. V nadväznosti na to
ústavný súd mal pochybnosť o miere jeho právnej neistoty v súvislosti s rozhodovaním
o jeho námietkach proti exekúcii v napadnutom konaní, keďže sťažovateľ dobrovoľne splnil
to, čo mu exekučný titul ukladal (pred 24. novembrom 2003), čím vlastne negoval
opodstatnenosť svojich námietok. Skutočnosť, že okresný súd
o sťažovateľových námietkach proti exekúcii právoplatne rozhodol až 26. mája 2011
(uznesením z 13. mája 2011), síce viedla ústavný súd k záveru o vyslovení porušenia
označených článkov ústavy a dohovoru, ale podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ
najneskôr od 24. novembra 2003 už nemohol dôvodne pociťovať právnu neistotu
z materiálneho hľadiska v súvislosti s rozhodovaním o jeho námietkach proti exekúcii,
keďže sám dobrovoľne splnil to, čo mu exekučný titul ukladal.
Vzhľadom na uvedené a doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj
na jeho nečinnosť v konaní a rozhodovaní o námietkach proti exekúcii, berúc do úvahy
predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd
považoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľa si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 311,22 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti),
teda neodporuje vyhláške, a preto sťažovateľovi priznal požadovanú sumu 311,22 € (bod 4
výroku nálezu).
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011