Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 408/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky Slovenskej republiky na verejnom pojednávaní

4. októbra 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja

Kohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť a

, , zastúpených advokátkou JUDr. Janou

Kompišovou, advokátska kancelária, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo a

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. a p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie každému z nich v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný

súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

3. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť

a trovy konania v sume 693,24 € (šesťstodeväťdesiattri eur

a dvadsaťštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Jany Kompišovej, advokátska

kancelária, Jakubovo námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -24 z 1. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorou namietali porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Komárno

(ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia uviedli že „v januári 2006“ podali návrh na vykonanie exekúcie

voči povinnému (ďalej len „povinný“). Zo strany povinného bol

„v marci 2006“ podaný návrh na odklad exekúcie, ktorému nebolo „vyhovené (uznesením

OS v Komárne č. zo dňa 29. 09. 2006 – časovo oneskorene, teda za hranicou

§ 56 ods. 4 Exekučného poriadku)“.

Povinný následne opakovane „tou istou argumentáciou žiadal o odklad exekúcie

v marci 2007 (nepovolené súdnym uznesením k 31. 01. 2008 – opäť časovo oneskorene,

teda za hranicou § 56 ods. 4 Exekučného poriadku) a v júli 2008 (nepovolené k aprílu 2009

– tiež časovo oneskorene, teda za hranicou § 56 ods. 4 Exekučného poriadku)“.

Podľa názoru sťažovateľov mali opakované podania povinného za cieľ „paralyzovať

činnosť súdneho exekútora, a tým sa reálne priečiť uspokojeniu pohľadávky oprávnených

osôb“.

Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že povinný následne inicioval na Okresnom

súde Bratislava V konanie, v ktorom namietal absolútnu neplatnosť exekučného titulu,

a na tomto podklade opätovne žiadal o odklad exekúcie, pričom okresný súd uznesením

sp. zn. zo 16. októbra 2009 odklad povolil „do právoplatného skončenia veci

vedenej na OS BA V pod č. “. Konanie vedené na Okresnom súde

Bratislava V bolo zastavené uznesením sp. zn. z 30. mája 2011, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2011.

Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd svojím postupom „prelomil“ prekážku

res iudicata, keď uznesením sp. zn. zo 14. februára 2012 „ex offo predmetnú

exekúciu znova odložil, a to s argumentom, že sa ešte neskončilo iniciované

trestné konanie. Pri rozumnej miere opatrnosti, ktorá je legitímne očakávateľná

od inštitúcie štátu, mohol si OS v Komárne bez väčších ťažkostí zistiť, že trestné stíhanie

(ktoré malo tvoriť bázu obáv súdu o osud povinného) sa už skončilo rozsudkom OS BA I

č. z 31. 01. 2012 (keď boli prvostupňovým súdom obžalovaní oslobodení

spod obžaloby). V spojení s uznesením KS BA č. zo dňa 03. 10. 2012

sa cit. prvostupňový rozsudok OS Ba I č. z 31. 01. 2012 potom stal

právoplatným dňa 30. 10. 2012. OS v Komárne bol dokonca pri svojej činnosti tak

nepozorný, že uznesenie o odklade exekúcie doručoval advokátovi oprávnených subjektov,

ktorý už nemal náležitý pouvoir. Od 04. 05. 2009 totiž zastupovala oprávnených advokátka

JUDr. J. Fridrichová. OS v Komárne potom doručil citované uznesenie advokátke

JUDr. J. Fridrichovej s povolením odkladu, a to dňa 24. 07. 2012. Na základe odvolania

oprávnených žiadosť povinného súd následne zamietol – uznesením z 31. 12. 2012.“.

K doterajšiemu priebehu konania sťažovatelia poukázali aj na skutočnosť,

že 22. januára 2013 podal povinný okresnému súdu „piatu žiadosť o odklad. Informoval

súd, že opäť podal (začiatkom r. 2012) na OS Ba V žalobu o neplatnosť notárskej zápisnice

a dohody o kumulatívnej intercesii... OS v Komárne uznesením z 28. 03. 2013 (časovo

oneskorene, teda za hranicou § 56 ods. 4 Exekučného poriadku) odklad nepovolil;

povinný sa odvolal (využil )“. Okresný súd následne uznesením

sp. zn. z 13. septembra 2013 „povolil odklad exekúcie do právoplatného

skončenia veci vedenej na OS Ba V pod č. . Začiatkom októbra 2013

sťažovatelia (v postavení oprávnených subjektov) podali voči cit. uzneseniu OS v Komárne

odvolanie a jeho vybavenie urgovali listom z 06. 12. 2013.“.

Sťažovatelia listom doručeným ústavnému súdu 19. marca 2014 oznámili, že Krajský

súd v Nitre uznesením č. k. -419 z 31. januára 2014 zmenil napadnuté

rozhodnutie okresného súdu z 13. septembra 2013 tak, že návrh povinného na odklad

exekúcie zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov „OS v Komárne je minimálne od r. 2006 pomalý,

no hlavne nekoncepčný. Súdu/porušovateľovi bola sťažovateľmi predložená dostatočná

suma dôkazov, dokonca v kvalite štátom aprobovaných rozhodnutí príslušných orgánov,

aby bolo zrejmé, že ich tvrdenia sú pravdivé a náležite verifikované. Sťažovatelia

argumentujú právne korektne a transparentne. Konanie porušovateľa OS v Komárne je ale

výrazne poznačené zbytočnými prieťahmi.“.

Sťažovatelia poukazujúc na svoju argumentáciu formulujú záver o „priamej

spojitosti“ porušenia ich základných práv s „ústavne fixovanými požiadavkami na súdnu

ochranu a spravodlivý proces. Medzi napadnutým postupom OS v Komárne, teda

neadekvátne dlhým časom celkovo procesne neefektívnej práce OS v Komárne

so sprievodnými zbytočnými prieťahmi zo strany toho súdu (porušovateľa) na strane jednej

a porušenými základnými právami sťažovateľov na strane druhej existuje priama príčinná

súvislosť. Protiústavným postupom porušovateľa OS v Komárne došlo a dochádza

k porušeniu základného práva sťažovateľov na vyriešenie veci v exekučnom súdnom konaní

a bez zbytočných prieťahov. Porušovateľ (OS v Komárne) konkrétne porušil čl. 48 ods. 2

, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter

prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou prácou a protrahovanou nečinnosťou

spôsoboval a stále spôsobuje sťažovateľom mimoriadne ťažkosti. Situácia sa blíži stavu

denegácie justície.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne

vo veci nálezom rozhodol o porušení nimi označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané

finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a náhradu trov konania.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti listom sp. zn. Spr 476/14 z 11. augusta 2014

vyjadril podpredseda okresného súdu, ktorý k svojmu vyjadreniu pripojil aj vyjadrenie

zákonnej sudkyne a konajúcej vyššej súdnej úradníčky.

Podpredseda okresného súdu poukázal najmä na opakované návrhy na odklad

exekúcie podávané povinným. Poukázal tiež na skutočnosť, že okresný súd „je preťaženým

súdom, kde sa iba exekučných konaní vedie 86.000“, na základe čoho vyslovil názor, že

zbytočné prieťahy v tomto konaní nevznikli, keďže súd konal „v intenciách svojich

možností“. Podpredseda tiež poukázal na skutočnosť, že 16. októbra 2009 okresný súd

povolil odklad exekúcie na žiadosť povinného, proti čomu „nebolo zo strany sťažovateľov

podané odvolanie a odklad bol povolený do 1. decembra 2011“.

Zákonná sudkyňa predložila ústavnému súdu podrobnú chronológiu vykonaných

procesných úkonov:

„Spis mi bol prvýkrát predložený 19. 7. 2007 na rozhodnutie o odvolaní proti

uzneseniu VSÚ zo dňa 13. 6. 2007. K rozhodnutiu o odvolaní som považovala za potrebné

oboznámiť sa s obsahom spisov tunajšieho súdu a . Odvolaniu

som nevyhovela, úpravou zo dňa 21. 9. 2007 sa spis prekladal odvolaciemu súdu. Spis bol

súdu vrátený 13. 12. 2007 bez rozhodnutia o odvolaní s poukazom na

(o odvolaní proti rozhodnutiu VSÚ má rozhodnúť sudca)

- 31. 1. 2008 súd odklad exekúcie nepovolil,

- 3. 7. 2008 povinný podal návrh na odklad exekúcie. Po zadovážení dokladov VSÚ

spis mi bol predložený 18. 12. 2006,

- 31. 1. 2008 som rozhodla o návrhu nepovolením odkladu,

- 3. 7. 2008 povinný znovu podal návrh na odklad exekúcie. VSÚ vyžiadala správu

od polície, vyjadrenie oprávnených a 6. 4. 2009 vypracovala uznesenie, ktorým odklad

nebol povolený. Uznesenie nebolo vydané pod menom VSÚ, aby sa predišlo odvolaniu

a opätovnému rozhodovaniu sudcom,

- 11. 6. 2009 povinný podal návrh na odklad exekúcie

- po vyžiadaní dokladov a správ uznesením VSÚ z 16. 10. 2009 bol povolený odklad

exekúcie až do právoplatného ukončenia veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava V pod sp. zn. (v ktorej veci konanie bolo právoplatne zastavené

1. 12. 2011). Proti tomuto uzneseniu odvolanie podané nebolo, nadobudlo právoplatnosť

dňom 6. 11. 2009,

- 14. 2. 2012 uznesením VSÚ sa povolil odklad exekúcie do právoplatného ukončenia

veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. . VSÚ v hlavičke

uznesenia nesprávne označila právneho zástupcu oprávnených, v dôsledku čoho uznesenie

bolo práv. zást. oprávnených doručené až 24. 7. 2012. Spis mi bol predložený 8. 11. 2012.

- 31. 12. 2012 som návrh na odklad exekúcie zamietla,

- 22. 1. 2013 bol podaný nový návrh na odklad exekúcie,

- 28. 3. 2013 uznesením VSÚ bol návrh zamietnutý

- 17. 4. 2013 povinný podal proti uzneseniu VSÚ odvolanie

- 20. 5. 2013 bol mi spis predložený na ďalšie konanie,

- 12. 6. 2013 súd požiadal Okresný súd Bratislava V. o zaslanie kópie žaloby

a zápisníc z pojednávaní vo veci za účelom posúdenia návrhu na odklad

exekúcie

- po urgencii dňa 30. 7. 2013 žiadané listiny boli súdu doručené 23. 8. 2013

- 13. 9. 2013 sa povolil odklad exekúcie do právoplatného ukončenia veci vedenej

na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. ,

- oprávnení napadli toto uznesenie odvolaním doručeným súdu 9. 10. 2013

23. 10. 2013, dodatkom k odvolaniu 19. 11. 2013. Spis bol predložený Krajskému súdu

v Nitre 10. 12. 2013,

- odvolací súd uznesením zo dňa 31. 1. 2014 napadnuté uznesenie zmenil tak, že

odklad nepovolil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 15. 3. 2014,

- 4. 7. 2014 povinný znovu podal návrh na odklad exekúcie,

- 10. 7. 2014 exekútor predložil súdu námietky povinného proti ďalším trovám

exekúcie,

- dňa 22. 7. 2014 VSÚ vypracovala uznesenie o zamietnutí návrhu, ktoré nebolo

vydané pod menom sudcu v záujme urýchlenia konania vo veci. O námietkach bude možné

rozhodnúť až po predložení podrobného vyčíslenia trov právneho zastúpenia oprávnených

v exekučnom konaní.“

Konajúca sudkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že sťažovatelia nemohli utrpieť

ujmu povolením odkladu exekúcie, ktoré nenapadli opravným prostriedkom. Poukázala tiež

na skutočnosť, že okresný súd v piatich prípadoch uzneseniami odklad exekúcie nepovolil.

Vyjadrila sa tiež k v tom čase poslednému rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad

exekúcie do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. , a to v tom

zmysle, že „nesprávnym právnym posúdením veci nie je možné zapríčiniť akúkoľvek

majetkovú alebo nemajetkovú škodu účastníkovi konania“.

Podrobný chronologický priebeh konania je aj obsahom vyjadrenia konajúcej vyššej

súdnej úradníčky. Vo svojom vyjadrení sa vyjadrila k postupu v období od 1. júna 2016,

keď nastúpila na okresný súd. Poukázala na skutočnosť, že prieťahy v konaní spôsobuje

predovšetkým povinný. Okresný súd sa v dôsledku jeho opakovaných podaní musel

vysporiadať s dôvodmi, ktoré povinný uvádzal, a na ten účel „urobiť viaceré dotazy, či už

na príslušné orgány, alebo si vyžiadať stanovisko protistrany, čo tiež nejaký ten čas trvá“.

Uviedla tiež, že sa nestotožňuje s názorom právnej zástupkyne sťažovateľov o tom, že

„rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je neefektívne a zbytočné, nakoľko v zmysle

zákona o vyšších súdnych úradníkoch o každom návrhu účastníka konania treba

rozhodnúť...“, pričom „... ak by aj rozhodol zákonný sudca, proti rozhodnutiu ktorého nie je

prípustné odvolanie, je pravdepodobné, že povinný by podal nový návrh na odklad

exekúcie“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 11. septembra 2014 právna zástupkyňa

sťažovateľov poukázala na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľov má za cieľ upozorniť

na problém, ktorého riešenie presahuje možnosti okresného súdu a vyžaduje si ingerenciu

ústavného súdu. Tento problém vidí vo „vložení činnosti vyššieho súdneho úradníka

do rozhodovania o návrhoch exekučne povinného subjektu“, ako aj v možnosti povinného

opakovane žiadať o odklad exekúcie. Zároveň uviedla, že sťažovatelia trvajú na ústnom

pojednávaní.

Podaním z 11. decembra 2014 právna zástupkyňa sťažovateľov informovala ústavný

súd o tom, že zo strany povinného bola podaná v poradí siedma žiadosť o odloženie

exekúcie, a zároveň doplnila chronológiu vykonaných procesných úkonov v období

od 22. januára 2013 do 8. decembra 2014.

Podaním z 11. decembra 2015 informovala právna zástupkyňa sťažovateľov ústavný

súd o v poradí ôsmej žiadosti povinného o odklad exekúcie, ako aj o skutočnosti,

že povinnému bola 4. novembra 2015 doručená dražobná vyhláška. Okresný súd 28. mája

2015 udelil konajúcemu súdnemu exekútorovi súhlas na zníženie ceny najnižšieho podania

o ¼.

Podaním doručeným ústavnému súdu 16. februára 2016 právna zástupkyňa

informovala ústavný súd o tom, že sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 18. decembra 2015.

Z obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil rovnaké skutočnosti, ako vyplývali z vyjadrení účastníkov konania, preto ich

považoval za preukázané.

Ústavný súd nariadil pojednávanie na 4. október 2016 so začiatkom o 11.00 h., o čom

riadne a včas informoval účastníkov konania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 28. septembra 2016 okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu ospravedlnil neúčasť na ústnom pojednávaní a opätovne

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

Právna zástupkyňa sťažovateľov elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu

29. septembra 2016 informovala ústavný súd o aktuálnom stave konania na okresnom súde,

vyčíslila trovy právneho zastúpenia a oznámila ústavnému súdu kolíziu pracovných

termínov a termínov iných súdnych pojednávaní v deň konania ústneho pojednávania.

Ústavný súd uskutočnil 4. októbra 2016 vo veci ústne pojednávanie za neúčasti

účastníkov konania. Sudca spravodajca stručne oboznámil s predmetom konania,

s priebehom doterajšieho konania ústavného súdu až po ústne pojednávanie. Po porade

a hlasovaní verejné ústne pojednávanie pokračovalo vyhlásením rozhodnutia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených

práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (,

, ), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce

právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,

ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej

neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6

, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej

z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , , )

zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci

a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (). Vo vzťahu

k rozhodovaniu exekučného súdu o námietkach povinného proti exekúcii alebo

o žiadostiach povinného o odklad exekúcie už ústavný súd viackrát judikoval, že po právnej

stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy

všeobecného súdnictva (napr. , ).

Pritom požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci

konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel

potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu

predchádzalo (napr. ).

K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania a rozhodnutia súdu

o námietkach v exekučnom konaní potvrdil aj zákonodarca, ktorý v právnej úprave zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) priamo ustanovil povinnosť súdu rozhodnúť o námietkach proti exekúcii

najneskôr do 60 dní od ich doručenia súdu (§ 50 ods. 2 Exekučného poriadku) a o žiadosti

o odklad exekúcie do 30 dní od podania návrhu (§ 56 ods. 4 Exekučného poriadku).

Na druhej strane možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti veci spôsobenú

neobvyklou a do veľkej miery zjavne účelovou procesnou aktivitou povinného, čo však

nemôže odôvodňovať stav, v akom sa preskúmavané exekučné konanie nachádzalo v čase

meritórneho prerokovania sťažnosti. Napokon treba dodať, že okresný súd vo svojich

vyjadreniach neoznačil namietané konanie ako skutkovo alebo právne zložité.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania účastníkov súdneho

konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd

dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania vo výraznej miere prispeli najmä

opakované podania povinného, o ktorých musel okresný súd rozhodovať, ako aj opravné

prostriedky podávané povinným proti rozhodnutiam okresného súdu. Ústavný súd nezistil,

že by sťažovatelia svojím správaním vo významnej miere prispeli k predĺženiu napadnutého

konania. Ich správanie vo vzťahu k priebehu namietaného konania možno označiť

ako aktívne, pretože vždy promptne reagovali najmä v súvislosti s procesnými aktivitami

povinného, o ktorých bolo potrebné následne rozhodnúť.

3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium pre posúdenie porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd v intenciách prijatej sťažnosti

posudzoval kumulatívne vo vzťahu k rozhodovaniu súdu o jednotlivých procesných

úkonoch povinného a sťažovateľov počas celého doterajšieho priebehu exekučného

konania. Okresný súd v namietanom konaní nepochybne opakovane porušil svoje zákonné

povinnosti dané mu právnymi predpismi (predovšetkým § 50 ods. 2 a § 56 ods. 4

Exekučného poriadku).

Ústavný súd vzal do úvahy, že okresný súd nemohol ovplyvniť dĺžku doby,

počas ktorej sa súdny spis opakovane nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v dôsledku podaných odvolaní, ako aj skutočnosť, že uznesením okresného

súdu zo 16. októbra 2009 bol povolený odklad exekúcie do právoplatného skončenia

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , v dôsledku

čoho bola exekúcia odložená do konca roka 2011. Sťažovatelia proti tomuto uzneseniu

nepodali opravný prostriedok ani tento postup okresného súdu nespochybnili v ústavnej

sťažnosti, preto ani toto obdobie nie je možné z hľadiska dĺžky konania pričítať na ťarchu

okresného súdu.

Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd v napadnutom exekučnom konaní napriek

vysokému počtu vykonaných procesných úkonov nepostupoval plynulo, primeraným

tempom. O prvom návrhu povinného na odklad exekúcie a o jeho námietkach proti exekúcii

zo 16. marca 2006 rozhodol okresný súd až 29. septembra 2006, teda po viac ako šiestich

mesiacoch. V rámci tohto obdobia okresný súd 15. júna 2006 vyzval sťažovateľov

na vyjadrenie, pričom títo sa vyjadrili už listom z 18. apríla 2006. O ďalšom návrhu

povinného z 12. marca 2007 rozhodol okresný súd 13. júna 2007 (3 mesiace), avšak toto

uznesenie zmätočne doručoval právnemu zástupcovi povinného, ktorý ho v tom čase

už nezastupoval. Táto skutočnosť vyplývala už z návrhu na odklad exekúcie a napokon

aj z hlavičky doručovaného uznesenia. Proti uzneseniu z 13. júna 2007 podal povinný

odvolanie, ktoré konajúca sudkyňa zmätočne predložila na rozhodnutie krajskému súdu,

v dôsledku čoho jej bola vec krajským súdom vrátená. O žiadosti z 12. marca 2007 tak bolo

v dôsledku nesústredeného postupu právoplatne rozhodnuté až 31. januára 2008,

teda po viac ako 10 mesiacoch.

Okresný súd aj v ďalšom konaní postupoval nepostupoval plynulo a sústredene.

Stanovisko Policajného zboru k žiadosti o odklad exekúcie z 3. júla 2008 si vyžiadal

až 2. decembra 2008 (5 mesiacov). Na základe oznámenia o tom, že spis bol postúpený

z 22. decembra 2008, reagoval okresný súd novou žiadosťou o informáciu až 5. marca 2009

(2,5 mesiaca) a rozhodol o nej až uznesením zo 6. apríla 2009.

Zmätočný je aj postup okresného súdu, ktorý 14. februára 2012 uznesením

podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku bez návrhu povolil odklad exekúcie

do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava

I pod sp. zn. , hoci v tom čase už mal vedomosť o tom, že okresný súd

rozhodol, síce neprávoplatne, že skutok sa nestal, a teda predpoklad, že exekúcia bude

zastavená, ako to vyžaduje citované ustanovenie Exekučného poriadku, zjavne nebol

naplnený. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľom doručené až 24. júla 2012 (teda po viac

ako 5 mesiacoch). Dôvodom bolo nesprávne doručovanie uznesenia pôvodnému právnemu

zástupcovi sťažovateľov. Aj keď je pravda, že sťažovatelia o tejto skutočnosti

neinformovali okresný súd včas, novú plnú moc, ako aj odvolanie pôvodnej predložili

okresnému súdu podaním z 12. apríla 2012. Napriek tomu boli následne 13. apríla 2012

vyzvaní na predloženie plnej moci.

O ďalšom návrhu povinného na odklad exekúcie z 22. januára 2013 rozhodla vyššia

súdna úradníčka 28. marca 2013 tak, že túto žiadosť zamietla. Na základe odvolania

podaného povinným 17. apríla 2013 zákonná sudkyňa uznesením z 13. septembra 2013

povolila odklad exekúcie, avšak toto uznesenie bolo na základe odvolania sťažovateľov

zmenené krajským súdom 11. januára 2014 tak, že žiadosť o odklad bola zamietnutá

s poukazom na účelovosť námietok a zjavné smerovanie k odďaľovaniu uspokojenia

sťažovateľov. Nesprávnym rozhodnutím okresného súdu tak bolo konanie predĺžené

o ďalšie 4 mesiace.

Napokon ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že aj v období po podaní sťažnosti

ústavnému súdu je možné v postupe okresného súdu zistiť nesústredenosť,

keď napr. okresný súd doručoval uznesenie o udelenie povolenia dražby s nižšou cenou

z 28. mája 2015 (vydané po 5 mesiacoch od podania žiadosti 30. januára 2015) právnemu

zástupcovi povinného, ktorý ho v tom čase už nezastupoval, a to aj napriek tomu, že o tejto

skutočnosti bol informovaný už podaním z 9. januára 2015.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že aj neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcich sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

).

Je potrebné uviesť aj to, že okresný súd v priebehu napadnutého konania opakovane

nedodržal zákonnú lehotu na rozhodnutie o žiadosti povinného o odklad exekúcie. Obrana

okresného súdu založená na tvrdení o vysokom nápade exekučných vecí je irelevantná.

Ústavný súd už viackrát judikoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (, ). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym

udalostiam, ale uplatnenie zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým

správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených

(, ).

Ústavný súd napokon konštatuje, že priebeh konania ovplyvnili aj účastníci konania,

najmä povinná svojou mimoriadnou (väčšinou účelovou) procesnou aktivitou (námietky

proti trovám exekúcie, námietka zaujatosti proti súdnemu exekútorovi, návrh

na oslobodenie od súdnych poplatkov, opakované návrhy na odklad exekúcie, žiadosť

o prerušenie konania, návrh na zastavenie exekúcie...), avšak ústavný súd už vo svojej

predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku

uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,

ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu

vo veci (napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu je pri zvážení všetkých okolností danej veci

neakceptovateľné, aby napadnuté exekučné konanie ani po viac ako 10-ročnom priebehu

neviedlo ku skončeniu exekúcie. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru,

že doterajším namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Pokiaľ sťažovatelia vo svojich podaniach opakovane poukázali na potreby, aby

ústavný súd vo svojom náleze formuloval záver o „protiústavnosti“ ustanovení Exekučného

poriadku upravujúcich postup súdu pri rozhodovaní o námietkach proti exekúcii

a pri rozhodovaní o návrhoch na odklad exekúcie, ústavný súd poznamenáva, že v rámci

konania o sťažnosti podľa nie je v právomoci senátu ústavného súdu

rozhodovať o súlade zákona s , resp. s listinou. Takúto právomoc má iba plénum

ústavného súdu, a to iba v konaní o súlade právnych predpisov podľa .

Navrhovateľmi v takomto konaní však môže byť iba subjekty vymedzené v čl. 130 ods. 1

písm. a) až f) . V danom prípade teda ústavný súd s ohľadom na petit sťažnosti

a s ohľadom na záväzný obsah konania podľa nemal právomoc zaujímať

stanovisko k ústavnosti alebo neústavnosti sťažovateľmi namietaných ustanovení

Exekučného poriadku. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že stav právnej úpravy vytvára situáciu,

ktorej riešenie „presahuje možnosti Okresného súdu, ba dokonca slovenskej všeobecnej

justície“, poukazuje ústavný súd na postup okresného súdu v namietanom konaní

po júli 2014. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že v tomto období povinný opakovane

(4. júla 2014, 27. novembra 2014, 19. novembra 2015) žiadal o odklad exekúcie, pričom

okresný súd už postupoval plynule a v rámci zákonných lehôt na rozhodnutie, čo vyplýva

jednak z obsahu súdneho spisu, ale aj z podania sťažovateľov zo 16. februára 2016,

v ktorom títo konštatujú, že „súd i exekútor postupujú právne korektne“.

Aj s ohľadom na aktuálne plynulý a efektívny postup okresného súdu ústavný súd

nepovažoval za potrebné osobitným výrokom uložiť okresnému súdu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 7 000 € spoločne a nerozdielne vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu kompenzácie

výraznej intenzity zásahu do ich základného práva.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie

finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu berúc do úvahy

konkrétne okolnosti danej veci považoval priznanie sumy 1 500 € každému zo sťažovateľov

za primerané finančné zadosťučinenie podľa (bod 2

výroku).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľom

náhradu trov konania. Právna zástupkyňa sťažovateľov si uplatnila nárok na náhradu trov

v sume 693,24 € spolu s DPH za 4 úkony právnej služby. Za tri úkony realizované

v roku 2014 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a za podanie stanoviska

k vyjadreniu predsedu okresného súdu) spolu v sume 402 € spolu s režijným paušálom

v sume 24,12 € (3 x 8,04 €) a za jeden úkon realizovaný v roku 2016 (faktografické

doplnenie sťažnosti z 27. septembra 2016) v sume 143 € spolu s režijným paušálom

v sume 8,58 €.

Ústavný súd priznal náhradu trov konania za tri úkony právnej služby realizované

v roku 2014 spolu s režijným paušálom, keďže doplnenie sťažnosti z 27. septembra 2016

vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové podstatné skutkové tvrdenia alebo právnu

argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu

o predmete konania, preto zaň náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Podľa názoru

ústavného súdu právnej zástupkyni by v takomto prípade podľa § 13 ods. 2 vyhlášky patrila

náhrada trov konania v sume 781,48 € vrátane DPH, keďže však suma uplatnená právnou

zástupkyňou sťažovateľov nepresahuje sumu, ku ktorej dospel ústavný súd, náhrada trov

konania bola priznaná v sume uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľov (bod 3

výroku).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2016