Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 408/2014
PDF · 289.79 KB
No categories available
III. ÚS 408/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky Slovenskej republiky na verejnom pojednávaní
4. októbra 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja
Kohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť a
, , zastúpených advokátkou JUDr. Janou
Kompišovou, advokátska kancelária, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Er 85/2006 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 85/2006
p o r u š e n é b o l o .
2. a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému z nich v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný
súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
3. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy konania v sume 693,24 € (šesťstodeväťdesiattri eur
a dvadsaťštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Jany Kompišovej, advokátska
kancelária, Jakubovo námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 408/2014-24 z 1. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
a (ďalej len „sťažovatelia“) podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno
(ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 85/2006.
Sťažovatelia uviedli že „v januári 2006“ podali návrh na vykonanie exekúcie
voči povinnému (ďalej len „povinný“). Zo strany povinného bol
„v marci 2006“ podaný návrh na odklad exekúcie, ktorému nebolo „vyhovené (uznesením
OS v Komárne č. 10 Er 85/2006 zo dňa 29. 09. 2006 – časovo oneskorene, teda za hranicou
§ 56 ods. 4 Exekučného poriadku)“.
Povinný následne opakovane „tou istou argumentáciou žiadal o odklad exekúcie
v marci 2007 (nepovolené súdnym uznesením k 31. 01. 2008 – opäť časovo oneskorene,
teda za hranicou § 56 ods. 4 Exekučného poriadku) a v júli 2008 (nepovolené k aprílu 2009
– tiež časovo oneskorene, teda za hranicou § 56 ods. 4 Exekučného poriadku)“.
Podľa názoru sťažovateľov mali opakované podania povinného za cieľ „paralyzovať
činnosť súdneho exekútora, a tým sa reálne priečiť uspokojeniu pohľadávky oprávnených
osôb“.
Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že povinný následne inicioval na Okresnom
súde Bratislava V konanie, v ktorom namietal absolútnu neplatnosť exekučného titulu,
a na tomto podklade opätovne žiadal o odklad exekúcie, pričom okresný súd uznesením
sp. zn. 10 Er 85/2006 zo 16. októbra 2009 odklad povolil „do právoplatného skončenia veci
vedenej na OS BA V pod č. 40 C 225/2009“. Konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava V bolo zastavené uznesením sp. zn. 40 C 225/2009 z 30. mája 2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2011.
Sťažovatelia tvrdia, že okresný súd svojím postupom „prelomil“ prekážku
res iudicata, keď uznesením sp. zn. 10 Er 85/2006 zo 14. februára 2012 „ex offo predmetnú
exekúciu znova odložil, a to s argumentom, že sa ešte neskončilo iniciované
trestné konanie. Pri rozumnej miere opatrnosti, ktorá je legitímne očakávateľná
od inštitúcie štátu, mohol si OS v Komárne bez väčších ťažkostí zistiť, že trestné stíhanie
(ktoré malo tvoriť bázu obáv súdu o osud povinného) sa už skončilo rozsudkom OS BA I
č. 6 T 67/2009 z 31. 01. 2012 (keď boli prvostupňovým súdom obžalovaní oslobodení
spod obžaloby). V spojení s uznesením KS BA č. 1 To 101/2012 zo dňa 03. 10. 2012
sa cit. prvostupňový rozsudok OS Ba I č. 6 T 67/2009 z 31. 01. 2012 potom stal
právoplatným dňa 30. 10. 2012. OS v Komárne bol dokonca pri svojej činnosti tak
nepozorný, že uznesenie o odklade exekúcie doručoval advokátovi oprávnených subjektov,
ktorý už nemal náležitý pouvoir. Od 04. 05. 2009 totiž zastupovala oprávnených advokátka
JUDr. J. Fridrichová. OS v Komárne potom doručil citované uznesenie advokátke
JUDr. J. Fridrichovej s povolením odkladu, a to dňa 24. 07. 2012. Na základe odvolania
oprávnených žiadosť povinného súd následne zamietol – uznesením z 31. 12. 2012.“.
K doterajšiemu priebehu konania sťažovatelia poukázali aj na skutočnosť,
že 22. januára 2013 podal povinný okresnému súdu „piatu žiadosť o odklad. Informoval
súd, že opäť podal (začiatkom r. 2012) na OS Ba V žalobu o neplatnosť notárskej zápisnice
a dohody o kumulatívnej intercesii... OS v Komárne uznesením z 28. 03. 2013 (časovo
oneskorene, teda za hranicou § 56 ods. 4 Exekučného poriadku) odklad nepovolil;
povinný sa odvolal (využil § 374 ods. 4 OSP)“. Okresný súd následne uznesením
sp. zn. 10 Er 85/2006 z 13. septembra 2013 „povolil odklad exekúcie do právoplatného
skončenia veci vedenej na OS Ba V pod č. 49 C 376/2011. Začiatkom októbra 2013
sťažovatelia (v postavení oprávnených subjektov) podali voči cit. uzneseniu OS v Komárne
odvolanie a jeho vybavenie urgovali listom z 06. 12. 2013.“.
Sťažovatelia listom doručeným ústavnému súdu 19. marca 2014 oznámili, že Krajský
súd v Nitre uznesením č. k. 5 CoE 251/2013-419 z 31. januára 2014 zmenil napadnuté
rozhodnutie okresného súdu z 13. septembra 2013 tak, že návrh povinného na odklad
exekúcie zamietol.
Podľa názoru sťažovateľov „OS v Komárne je minimálne od r. 2006 pomalý,
no hlavne nekoncepčný. Súdu/porušovateľovi bola sťažovateľmi predložená dostatočná
suma dôkazov, dokonca v kvalite štátom aprobovaných rozhodnutí príslušných orgánov,
aby bolo zrejmé, že ich tvrdenia sú pravdivé a náležite verifikované. Sťažovatelia
argumentujú právne korektne a transparentne. Konanie porušovateľa OS v Komárne je ale
výrazne poznačené zbytočnými prieťahmi.“.
Sťažovatelia poukazujúc na svoju argumentáciu formulujú záver o „priamej
spojitosti“ porušenia ich základných práv s „ústavne fixovanými požiadavkami na súdnu
ochranu a spravodlivý proces. Medzi napadnutým postupom OS v Komárne, teda
neadekvátne dlhým časom celkovo procesne neefektívnej práce OS v Komárne
so sprievodnými zbytočnými prieťahmi zo strany toho súdu (porušovateľa) na strane jednej
a porušenými základnými právami sťažovateľov na strane druhej existuje priama príčinná
súvislosť. Protiústavným postupom porušovateľa OS v Komárne došlo a dochádza
k porušeniu základného práva sťažovateľov na vyriešenie veci v exekučnom súdnom konaní
a bez zbytočných prieťahov. Porušovateľ (OS v Komárne) konkrétne porušil čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter
prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou prácou a protrahovanou nečinnosťou
spôsoboval a stále spôsobuje sťažovateľom mimoriadne ťažkosti. Situácia sa blíži stavu
denegácie justície.“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne
vo veci nálezom rozhodol o porušení nimi označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané
finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a náhradu trov konania.
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti listom sp. zn. Spr 476/14 z 11. augusta 2014
vyjadril podpredseda okresného súdu, ktorý k svojmu vyjadreniu pripojil aj vyjadrenie
zákonnej sudkyne a konajúcej vyššej súdnej úradníčky.
Podpredseda okresného súdu poukázal najmä na opakované návrhy na odklad
exekúcie podávané povinným. Poukázal tiež na skutočnosť, že okresný súd „je preťaženým
súdom, kde sa iba exekučných konaní vedie 86.000“, na základe čoho vyslovil názor, že
zbytočné prieťahy v tomto konaní nevznikli, keďže súd konal „v intenciách svojich
možností“. Podpredseda tiež poukázal na skutočnosť, že 16. októbra 2009 okresný súd
povolil odklad exekúcie na žiadosť povinného, proti čomu „nebolo zo strany sťažovateľov
podané odvolanie a odklad bol povolený do 1. decembra 2011“.
Zákonná sudkyňa predložila ústavnému súdu podrobnú chronológiu vykonaných
procesných úkonov:
„Spis mi bol prvýkrát predložený 19. 7. 2007 na rozhodnutie o odvolaní proti
uzneseniu VSÚ zo dňa 13. 6. 2007. K rozhodnutiu o odvolaní som považovala za potrebné
oboznámiť sa s obsahom spisov tunajšieho súdu 8C/46/2007 a 9C/145/2006. Odvolaniu
som nevyhovela, úpravou zo dňa 21. 9. 2007 sa spis prekladal odvolaciemu súdu. Spis bol
súdu vrátený 13. 12. 2007 bez rozhodnutia o odvolaní s poukazom na § 374 ods.3 O. s. p.
(o odvolaní proti rozhodnutiu VSÚ má rozhodnúť sudca)
- 31. 1. 2008 súd odklad exekúcie nepovolil,
- 3. 7. 2008 povinný podal návrh na odklad exekúcie. Po zadovážení dokladov VSÚ
spis mi bol predložený 18. 12. 2006,
- 31. 1. 2008 som rozhodla o návrhu nepovolením odkladu,
- 3. 7. 2008 povinný znovu podal návrh na odklad exekúcie. VSÚ vyžiadala správu
od polície, vyjadrenie oprávnených a 6. 4. 2009 vypracovala uznesenie, ktorým odklad
nebol povolený. Uznesenie nebolo vydané pod menom VSÚ, aby sa predišlo odvolaniu
a opätovnému rozhodovaniu sudcom,
- 11. 6. 2009 povinný podal návrh na odklad exekúcie
- po vyžiadaní dokladov a správ uznesením VSÚ z 16. 10. 2009 bol povolený odklad
exekúcie až do právoplatného ukončenia veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava V pod sp. zn. 40C/225/2009 (v ktorej veci konanie bolo právoplatne zastavené
1. 12. 2011). Proti tomuto uzneseniu odvolanie podané nebolo, nadobudlo právoplatnosť
dňom 6. 11. 2009,
- 14. 2. 2012 uznesením VSÚ sa povolil odklad exekúcie do právoplatného ukončenia
veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 6T/67/2009. VSÚ v hlavičke
uznesenia nesprávne označila právneho zástupcu oprávnených, v dôsledku čoho uznesenie
bolo práv. zást. oprávnených doručené až 24. 7. 2012. Spis mi bol predložený 8. 11. 2012.
- 31. 12. 2012 som návrh na odklad exekúcie zamietla,
- 22. 1. 2013 bol podaný nový návrh na odklad exekúcie,
- 28. 3. 2013 uznesením VSÚ bol návrh zamietnutý
- 17. 4. 2013 povinný podal proti uzneseniu VSÚ odvolanie
- 20. 5. 2013 bol mi spis predložený na ďalšie konanie,
- 12. 6. 2013 súd požiadal Okresný súd Bratislava V. o zaslanie kópie žaloby
a zápisníc z pojednávaní vo veci 49C/376/2011 za účelom posúdenia návrhu na odklad
exekúcie
- po urgencii dňa 30. 7. 2013 žiadané listiny boli súdu doručené 23. 8. 2013
- 13. 9. 2013 sa povolil odklad exekúcie do právoplatného ukončenia veci vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 49C/376/2011,
- oprávnení napadli toto uznesenie odvolaním doručeným súdu 9. 10. 2013
23. 10. 2013, dodatkom k odvolaniu 19. 11. 2013. Spis bol predložený Krajskému súdu
v Nitre 10. 12. 2013,
- odvolací súd uznesením zo dňa 31. 1. 2014 napadnuté uznesenie zmenil tak, že
odklad nepovolil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 15. 3. 2014,
- 4. 7. 2014 povinný znovu podal návrh na odklad exekúcie,
- 10. 7. 2014 exekútor predložil súdu námietky povinného proti ďalším trovám
exekúcie,
- dňa 22. 7. 2014 VSÚ vypracovala uznesenie o zamietnutí návrhu, ktoré nebolo
vydané pod menom sudcu v záujme urýchlenia konania vo veci. O námietkach bude možné
rozhodnúť až po predložení podrobného vyčíslenia trov právneho zastúpenia oprávnených
v exekučnom konaní.“
Konajúca sudkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že sťažovatelia nemohli utrpieť
ujmu povolením odkladu exekúcie, ktoré nenapadli opravným prostriedkom. Poukázala tiež
na skutočnosť, že okresný súd v piatich prípadoch uzneseniami odklad exekúcie nepovolil.
Vyjadrila sa tiež k v tom čase poslednému rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad
exekúcie do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 49 C 376/2011, a to v tom
zmysle, že „nesprávnym právnym posúdením veci nie je možné zapríčiniť akúkoľvek
majetkovú alebo nemajetkovú škodu účastníkovi konania“.
Podrobný chronologický priebeh konania je aj obsahom vyjadrenia konajúcej vyššej
súdnej úradníčky. Vo svojom vyjadrení sa vyjadrila k postupu v období od 1. júna 2016,
keď nastúpila na okresný súd. Poukázala na skutočnosť, že prieťahy v konaní spôsobuje
predovšetkým povinný. Okresný súd sa v dôsledku jeho opakovaných podaní musel
vysporiadať s dôvodmi, ktoré povinný uvádzal, a na ten účel „urobiť viaceré dotazy, či už
na príslušné orgány, alebo si vyžiadať stanovisko protistrany, čo tiež nejaký ten čas trvá“.
Uviedla tiež, že sa nestotožňuje s názorom právnej zástupkyne sťažovateľov o tom, že
„rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je neefektívne a zbytočné, nakoľko v zmysle
zákona o vyšších súdnych úradníkoch o každom návrhu účastníka konania treba
rozhodnúť...“, pričom „... ak by aj rozhodol zákonný sudca, proti rozhodnutiu ktorého nie je
prípustné odvolanie, je pravdepodobné, že povinný by podal nový návrh na odklad
exekúcie“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 11. septembra 2014 právna zástupkyňa
sťažovateľov poukázala na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľov má za cieľ upozorniť
na problém, ktorého riešenie presahuje možnosti okresného súdu a vyžaduje si ingerenciu
ústavného súdu. Tento problém vidí vo „vložení činnosti vyššieho súdneho úradníka
do rozhodovania o návrhoch exekučne povinného subjektu“, ako aj v možnosti povinného
opakovane žiadať o odklad exekúcie. Zároveň uviedla, že sťažovatelia trvajú na ústnom
pojednávaní.
Podaním z 11. decembra 2014 právna zástupkyňa sťažovateľov informovala ústavný
súd o tom, že zo strany povinného bola podaná v poradí siedma žiadosť o odloženie
exekúcie, a zároveň doplnila chronológiu vykonaných procesných úkonov v období
od 22. januára 2013 do 8. decembra 2014.
Podaním z 11. decembra 2015 informovala právna zástupkyňa sťažovateľov ústavný
súd o v poradí ôsmej žiadosti povinného o odklad exekúcie, ako aj o skutočnosti,
že povinnému bola 4. novembra 2015 doručená dražobná vyhláška. Okresný súd 28. mája
2015 udelil konajúcemu súdnemu exekútorovi súhlas na zníženie ceny najnižšieho podania
o ¼.
Podaním doručeným ústavnému súdu 16. februára 2016 právna zástupkyňa
informovala ústavný súd o tom, že sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 10 Er 85/2006 z 18. decembra 2015.
Z obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 Er 85/2006 ústavný
súd zistil rovnaké skutočnosti, ako vyplývali z vyjadrení účastníkov konania, preto ich
považoval za preukázané.
Ústavný súd nariadil pojednávanie na 4. október 2016 so začiatkom o 11.00 h., o čom
riadne a včas informoval účastníkov konania.
Podaním doručeným ústavnému súdu 28. septembra 2016 okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu ospravedlnil neúčasť na ústnom pojednávaní a opätovne
vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
Právna zástupkyňa sťažovateľov elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu
29. septembra 2016 informovala ústavný súd o aktuálnom stave konania na okresnom súde,
vyčíslila trovy právneho zastúpenia a oznámila ústavnému súdu kolíziu pracovných
termínov a termínov iných súdnych pojednávaní v deň konania ústneho pojednávania.
Ústavný súd uskutočnil 4. októbra 2016 vo veci ústne pojednávanie za neúčasti
účastníkov konania. Sudca spravodajca stručne oboznámil s predmetom konania,
s priebehom doterajšieho konania ústavného súdu až po ústne pojednávanie. Po porade
a hlasovaní verejné ústne pojednávanie pokračovalo vyhlásením rozhodnutia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených
práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03,
I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce
právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,
ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej
neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03)
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci
a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Vo vzťahu
k rozhodovaniu exekučného súdu o námietkach povinného proti exekúcii alebo
o žiadostiach povinného o odklad exekúcie už ústavný súd viackrát judikoval, že po právnej
stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy
všeobecného súdnictva (napr. I. ÚS 435/2012, I. ÚS 493/2012).
Pritom požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci
konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel
potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu
predchádzalo (napr. III. ÚS 262/2011).
K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania a rozhodnutia súdu
o námietkach v exekučnom konaní potvrdil aj zákonodarca, ktorý v právnej úprave zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) priamo ustanovil povinnosť súdu rozhodnúť o námietkach proti exekúcii
najneskôr do 60 dní od ich doručenia súdu (§ 50 ods. 2 Exekučného poriadku) a o žiadosti
o odklad exekúcie do 30 dní od podania návrhu (§ 56 ods. 4 Exekučného poriadku).
Na druhej strane možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti veci spôsobenú
neobvyklou a do veľkej miery zjavne účelovou procesnou aktivitou povinného, čo však
nemôže odôvodňovať stav, v akom sa preskúmavané exekučné konanie nachádzalo v čase
meritórneho prerokovania sťažnosti. Napokon treba dodať, že okresný súd vo svojich
vyjadreniach neoznačil namietané konanie ako skutkovo alebo právne zložité.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania účastníkov súdneho
konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd
dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania vo výraznej miere prispeli najmä
opakované podania povinného, o ktorých musel okresný súd rozhodovať, ako aj opravné
prostriedky podávané povinným proti rozhodnutiam okresného súdu. Ústavný súd nezistil,
že by sťažovatelia svojím správaním vo významnej miere prispeli k predĺženiu napadnutého
konania. Ich správanie vo vzťahu k priebehu namietaného konania možno označiť
ako aktívne, pretože vždy promptne reagovali najmä v súvislosti s procesnými aktivitami
povinného, o ktorých bolo potrebné následne rozhodnúť.
3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium pre posúdenie porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd v intenciách prijatej sťažnosti
posudzoval kumulatívne vo vzťahu k rozhodovaniu súdu o jednotlivých procesných
úkonoch povinného a sťažovateľov počas celého doterajšieho priebehu exekučného
konania. Okresný súd v namietanom konaní nepochybne opakovane porušil svoje zákonné
povinnosti dané mu právnymi predpismi (predovšetkým § 50 ods. 2 a § 56 ods. 4
Exekučného poriadku).
Ústavný súd vzal do úvahy, že okresný súd nemohol ovplyvniť dĺžku doby,
počas ktorej sa súdny spis opakovane nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v dôsledku podaných odvolaní, ako aj skutočnosť, že uznesením okresného
súdu zo 16. októbra 2009 bol povolený odklad exekúcie do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 40 C 225/2009, v dôsledku
čoho bola exekúcia odložená do konca roka 2011. Sťažovatelia proti tomuto uzneseniu
nepodali opravný prostriedok ani tento postup okresného súdu nespochybnili v ústavnej
sťažnosti, preto ani toto obdobie nie je možné z hľadiska dĺžky konania pričítať na ťarchu
okresného súdu.
Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd v napadnutom exekučnom konaní napriek
vysokému počtu vykonaných procesných úkonov nepostupoval plynulo, primeraným
tempom. O prvom návrhu povinného na odklad exekúcie a o jeho námietkach proti exekúcii
zo 16. marca 2006 rozhodol okresný súd až 29. septembra 2006, teda po viac ako šiestich
mesiacoch. V rámci tohto obdobia okresný súd 15. júna 2006 vyzval sťažovateľov
na vyjadrenie, pričom títo sa vyjadrili už listom z 18. apríla 2006. O ďalšom návrhu
povinného z 12. marca 2007 rozhodol okresný súd 13. júna 2007 (3 mesiace), avšak toto
uznesenie zmätočne doručoval právnemu zástupcovi povinného, ktorý ho v tom čase
už nezastupoval. Táto skutočnosť vyplývala už z návrhu na odklad exekúcie a napokon
aj z hlavičky doručovaného uznesenia. Proti uzneseniu z 13. júna 2007 podal povinný
odvolanie, ktoré konajúca sudkyňa zmätočne predložila na rozhodnutie krajskému súdu,
v dôsledku čoho jej bola vec krajským súdom vrátená. O žiadosti z 12. marca 2007 tak bolo
v dôsledku nesústredeného postupu právoplatne rozhodnuté až 31. januára 2008,
teda po viac ako 10 mesiacoch.
Okresný súd aj v ďalšom konaní postupoval nepostupoval plynulo a sústredene.
Stanovisko Policajného zboru k žiadosti o odklad exekúcie z 3. júla 2008 si vyžiadal
až 2. decembra 2008 (5 mesiacov). Na základe oznámenia o tom, že spis bol postúpený
z 22. decembra 2008, reagoval okresný súd novou žiadosťou o informáciu až 5. marca 2009
(2,5 mesiaca) a rozhodol o nej až uznesením zo 6. apríla 2009.
Zmätočný je aj postup okresného súdu, ktorý 14. februára 2012 uznesením
podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku bez návrhu povolil odklad exekúcie
do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 6 T 67/2009, hoci v tom čase už mal vedomosť o tom, že okresný súd
rozhodol, síce neprávoplatne, že skutok sa nestal, a teda predpoklad, že exekúcia bude
zastavená, ako to vyžaduje citované ustanovenie Exekučného poriadku, zjavne nebol
naplnený. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľom doručené až 24. júla 2012 (teda po viac
ako 5 mesiacoch). Dôvodom bolo nesprávne doručovanie uznesenia pôvodnému právnemu
zástupcovi sťažovateľov. Aj keď je pravda, že sťažovatelia o tejto skutočnosti
neinformovali okresný súd včas, novú plnú moc, ako aj odvolanie pôvodnej predložili
okresnému súdu podaním z 12. apríla 2012. Napriek tomu boli následne 13. apríla 2012
vyzvaní na predloženie plnej moci.
O ďalšom návrhu povinného na odklad exekúcie z 22. januára 2013 rozhodla vyššia
súdna úradníčka 28. marca 2013 tak, že túto žiadosť zamietla. Na základe odvolania
podaného povinným 17. apríla 2013 zákonná sudkyňa uznesením z 13. septembra 2013
povolila odklad exekúcie, avšak toto uznesenie bolo na základe odvolania sťažovateľov
zmenené krajským súdom 11. januára 2014 tak, že žiadosť o odklad bola zamietnutá
s poukazom na účelovosť námietok a zjavné smerovanie k odďaľovaniu uspokojenia
sťažovateľov. Nesprávnym rozhodnutím okresného súdu tak bolo konanie predĺžené
o ďalšie 4 mesiace.
Napokon ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že aj v období po podaní sťažnosti
ústavnému súdu je možné v postupe okresného súdu zistiť nesústredenosť,
keď napr. okresný súd doručoval uznesenie o udelenie povolenia dražby s nižšou cenou
z 28. mája 2015 (vydané po 5 mesiacoch od podania žiadosti 30. januára 2015) právnemu
zástupcovi povinného, ktorý ho v tom čase už nezastupoval, a to aj napriek tomu, že o tejto
skutočnosti bol informovaný už podaním z 9. januára 2015.
Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že aj neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcich sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 267/04,
Je potrebné uviesť aj to, že okresný súd v priebehu napadnutého konania opakovane
nedodržal zákonnú lehotu na rozhodnutie o žiadosti povinného o odklad exekúcie. Obrana
okresného súdu založená na tvrdení o vysokom nápade exekučných vecí je irelevantná.
Ústavný súd už viackrát judikoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (II. ÚS 120/02, IV. ÚS 15/03). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym
udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým
správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených
ústavou (I. ÚS 145/02, IV. ÚS 28/03).
Ústavný súd napokon konštatuje, že priebeh konania ovplyvnili aj účastníci konania,
najmä povinná svojou mimoriadnou (väčšinou účelovou) procesnou aktivitou (námietky
proti trovám exekúcie, námietka zaujatosti proti súdnemu exekútorovi, návrh
na oslobodenie od súdnych poplatkov, opakované návrhy na odklad exekúcie, žiadosť
o prerušenie konania, návrh na zastavenie exekúcie...), avšak ústavný súd už vo svojej
predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku
uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,
ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu
vo veci (napr. IV. ÚS 213/05).
Podľa názoru ústavného súdu je pri zvážení všetkých okolností danej veci
neakceptovateľné, aby napadnuté exekučné konanie ani po viac ako 10-ročnom priebehu
neviedlo ku skončeniu exekúcie. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru,
že doterajším namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Er 85/2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sťažovatelia vo svojich podaniach opakovane poukázali na potreby, aby
ústavný súd vo svojom náleze formuloval záver o „protiústavnosti“ ustanovení Exekučného
poriadku upravujúcich postup súdu pri rozhodovaní o námietkach proti exekúcii
a pri rozhodovaní o návrhoch na odklad exekúcie, ústavný súd poznamenáva, že v rámci
konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nie je v právomoci senátu ústavného súdu
rozhodovať o súlade zákona s ústavou, resp. s listinou. Takúto právomoc má iba plénum
ústavného súdu, a to iba v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
Navrhovateľmi v takomto konaní však môže byť iba subjekty vymedzené v čl. 130 ods. 1
písm. a) až f) ústavy. V danom prípade teda ústavný súd s ohľadom na petit sťažnosti
a s ohľadom na záväzný obsah konania podľa čl. 127 ústavy nemal právomoc zaujímať
stanovisko k ústavnosti alebo neústavnosti sťažovateľmi namietaných ustanovení
Exekučného poriadku. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že stav právnej úpravy vytvára situáciu,
ktorej riešenie „presahuje možnosti Okresného súdu, ba dokonca slovenskej všeobecnej
justície“, poukazuje ústavný súd na postup okresného súdu v namietanom konaní
po júli 2014. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že v tomto období povinný opakovane
(4. júla 2014, 27. novembra 2014, 19. novembra 2015) žiadal o odklad exekúcie, pričom
okresný súd už postupoval plynule a v rámci zákonných lehôt na rozhodnutie, čo vyplýva
jednak z obsahu súdneho spisu, ale aj z podania sťažovateľov zo 16. februára 2016,
v ktorom títo konštatujú, že „súd i exekútor postupujú právne korektne“.
Aj s ohľadom na aktuálne plynulý a efektívny postup okresného súdu ústavný súd
nepovažoval za potrebné osobitným výrokom uložiť okresnému súdu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 7 000 € spoločne a nerozdielne vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu kompenzácie
výraznej intenzity zásahu do ich základného práva.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu berúc do úvahy
konkrétne okolnosti danej veci považoval priznanie sumy 1 500 € každému zo sťažovateľov
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2
výroku).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľom
náhradu trov konania. Právna zástupkyňa sťažovateľov si uplatnila nárok na náhradu trov
v sume 693,24 € spolu s DPH za 4 úkony právnej služby. Za tri úkony realizované
v roku 2014 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a za podanie stanoviska
k vyjadreniu predsedu okresného súdu) spolu v sume 402 € spolu s režijným paušálom
v sume 24,12 € (3 x 8,04 €) a za jeden úkon realizovaný v roku 2016 (faktografické
doplnenie sťažnosti z 27. septembra 2016) v sume 143 € spolu s režijným paušálom
v sume 8,58 €.
Ústavný súd priznal náhradu trov konania za tri úkony právnej služby realizované
v roku 2014 spolu s režijným paušálom, keďže doplnenie sťažnosti z 27. septembra 2016
vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové podstatné skutkové tvrdenia alebo právnu
argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu
o predmete konania, preto zaň náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Podľa názoru
ústavného súdu právnej zástupkyni by v takomto prípade podľa § 13 ods. 2 vyhlášky patrila
náhrada trov konania v sume 781,48 € vrátane DPH, keďže však suma uplatnená právnou
zástupkyňou sťažovateľov nepresahuje sumu, ku ktorej dospel ústavný súd, náhrada trov
konania bola priznaná v sume uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľov (bod 3
výroku).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2016