Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)I. ÚS 145/02
PDF · 238.83 KB
No categories available
I. ÚS 145/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 145/02-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2003 v senáte
zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. Ď., bytom T., zastúpeného advokátom doc. JUDr. R. R.,
T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co 398/01 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95 p o r u š i l
právo Ing. M. Ď., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95
p r i k a z u j e vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. M. Ď. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Ing. M. Ď. v sume 6 496 Sk (slovom šesťtisícštyristodeväťdesiatšesť
slovenských korún) advokátovi doc. JUDr. R. R., na účet č. 0045228287/0900 vedený
v Slovenskej sporiteľni, a. s., Trnava.
5. Okresný súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 6 496 Sk (slovom šesťtisícštyristodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 23429-512/0720 vedený v Národnej
banke Slovenska, pobočke, Košice do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 20. novembra 2002 sp. zn. I. ÚS 145/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. M. Ď., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu v Trnave (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C
216/95 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Co 398/01. Ústavný súd uvedeným uznesením vyhovel aj žiadosti
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a za právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom mu ustanovil advokáta doc. JUDr. R. R., T.
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. novembra 1995 Okresnému
súdu v Trnave žalobný návrh o zaplatenie 77 807,20 Sk v súvislosti s poskytovaním
starostlivosti rodičom odporkýň. Konanie v tejto veci nebolo do dňa podania tejto sťažnosti
ústavnému súdu právoplatne ukončené. Okresný súd už vyniesol vo veci rozsudok
28. októbra 1999, sťažovateľ však namietal, že jeho písomné vyhotovenie mu bolo doručené
až 24. apríla 2000 a v jeho veci sa nekonalo ani na krajskom súde.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené, a súčasne aby mu ústavný
súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, a to za každý, i začatý rok od podania jeho
návrhu na všeobecný súd vedeného pod sp. zn. 12 C 216/95 sumu 1 500 000 Sk.
V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili účastníci
konania: Okresný súd v Trnave, zastúpený predsedníčkou JUDr. H. G., listom
z 18. decembra 2002 sp. zn. Spr 1479/02 a Krajský súd v Trnave, zastúpený svojím
predsedom JUDr. A. J., listom z 11. decembra 2002 sp. zn. Spr. 5014/00.
Predsedníčka Okresného súdu v Trnave vo svojom vyjadrení podrobne opísala
priebeh konania na okresnom súde. Uviedla, že sťažovateľ sa 30. novembra 1995 obrátil
na okresný súd s návrhom na začatie konania o zaplatenie 77 807,20 Sk v súvislosti
s poskytovaním starostlivosti rodičom odporkýň. Návrh bol zapísaný do registra „Nc“,
pretože neobsahoval riadne náležitosti. Na základe výzvy okresného súdu boli nedostatky
návrhu sťažovateľom odstránené a vec bola 14. decembra 1995 zaevidovaná pod sp. zn. 12
C 216/95. Okresný súd následne vytýčil prvé pojednávanie na 8. marec 1996. Na tomto
pojednávaní okresný súd rozhodol o prerušení konania do doby právoplatného ukončenia
dedičských konaní po rodičoch účastníkov, keďže predmetom návrhu boli aj náklady
vynaložené na pohreb zomrelých rodičov.
V dôsledku odchodu konajúceho sudcu z okresného súdu na Krajský súd v Trnave
k 1. januáru 1997 bola vec pridelená sudkyni JUDr. K. H. dňom 9. apríla 1997, ktorá ďalšie
pojednávanie vytýčila na 28. august 1997. V dedičskej veci po zomrelej poručiteľke - matke
účastníkov – A. Ď. sp. zn. D 37/95 bola vec ukončená schválením dedičskej dohody
právoplatne dňom 28. októbra 1996. Keďže dedičské konanie po otcovi účastníkov – M. Ď.
sp. zn. 3 D 2392/93 ešte nebolo ukončené, súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom
vyčkania právoplatnosti tohto dedičského konania, ktorého stav bol priebežne sledovaný.
Podľa názoru predsedníčky okresného súdu vzhľadom na personálne obsadenie
okresného súdu, keď po sudcoch, ktorí odišli od 1. januára 1997 na Krajský súd v Trnave,
boli veci prikázané na konanie zostávajúcim sudcom a týmto sa veľmi zvýšil počet vecí
nevybavených v jednotlivých oddeleniach, nebolo možné dodržať plynulejšie konanie.
Predsedníčka okresného súdu vyslovila názor, že vo veci sp. zn. 12 C 216/95 nedošlo
k zbytočným prieťahom. Poukázala na to, že pôvodný návrh sťažovateľa podaný okresnému
súdu nemal náležitosti riadneho návrhu, po začatí konania vo veci samej situáciu
komplikovala neprítomnosť druhej odporkyne, ktorá bola v priebehu konania viackrát
hospitalizovaná, pričom ošetrujúci lekár nedoporučil jej účasť na súdnom konaní.
Sťažovateľ však stále trval na jej osobnej prítomnosti, i keď mala v konaní splnomocnenú
zástupkyňu. Spisový materiál bol okrem uvedeného viackrát pripojený k opakovaným
sťažnostiam navrhovateľa, bolo potrebné vždy tento spisový materiál preskúmať, čo si
vyžadovalo tiež určitý čas. Napokon aj v súčasnosti sudkyňa nemôže ďalej konať, pretože
sťažovateľ opakovane neprevzal doporučené zásielky okresného súdu vo veci.
Predseda Krajského súdu v Trnave vo svojom vyjadrení uviedol, že krajský súd
prejednával danú vec na základe odvolania všetkých účastníkov proti rozsudku Okresného
súdu v Trnave č. k. 12 C 216/95-150 z 28. októbra 1999. Predmetná vec v rámci
odvolacieho konania napadla prvýkrát na krajský súd 9. októbra 2001. Bola zaevidovaná
pod sp. zn. 11 Co 398/01. Spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu bez vydania
rozhodnutia odvolacím súdom, pretože nebol odstránený nedostatok splnomocnení oboch
odporkýň udelených komerčnej právničke JUDr. M. L. a navyše odvolanie obsahovalo aj
námietku zaujatosti voči sudkyni, ktorá sa k námietke nevyjadrila. Keďže v čase druhej
sťažnosti sa spis nachádzal na Krajskom súde v Trnave iba mesiac, predseda krajského súdu
uviedol, že doposiaľ prieťahy v konaní sp. zn. 11 Co 398/01 podľa jeho názoru nevznikli.
Dňa 27. marca 2002 odvolací súd rozhodol vo veci sp. zn. 11 Co 398/01 tak, že zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa, vec vrátil na ďalšie konanie a zákonnú sudkyňu Okresného
súdu v Trnave JUDr. K. H. vylúčil z prejednávania a rozhodovania vo veci. Rozhodnutie
krajského súdu bolo vypracované 29. apríla 2002. Lehota na vypracovanie rozhodnutia je
jednomesačná, pričom od rozhodnutia 27. marca 2002 sa mala skončiť 27. apríla 2002, čo
pripadlo na sobotu a rozhodnutie, bolo vypracované a predložené kancelárii na opis
29. apríla 2002, čo je v súlade s počítaním lehôt v zmysle Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“). Spis bol po oprave opisu vrátený 23. mája 2002 okresnému súdu. Na
základe uvedeného predseda krajského súdu konštatuje, že zo strany Krajského súdu
v Trnave neboli v konaní sp. zn. 11 Co 398/01 spôsobené prieťahy v konaní.
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 27. marca 2003 oznámil ústavnému
súdu, že netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie, a uplatnil si
trovy právneho zastúpenia, k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu a predsedu krajského
súdu už stanovisko nezaujal.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vo veci návrhu sťažovateľa o zaplatenie 77 807,20 Sk v súvislosti
s poskytovaním starostlivosti rodičom odporkýň vedeného na Okresnom súde v Trnave pod
sp. zn. 12 C 216/95 a Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11 Co 398/01:
Dňa 30. novembra 1995 podal sťažovateľ „návrh na zaplatenie nákladov“ proti
odporkyniam E. P. a M. B. Okresný súd po upresnení návrhu sťažovateľom 18. decembra
1995 vec zaevidoval pod sp. zn. 12 C 216/95.
Na prvom pojednávaní uskutočnenom 8. marca 1996 okresný súd uznesením č. k.
12 C 216/95-64 podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP konanie prerušil do právoplatného
ukončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 3 D 2392/93 a D 37/95.
Počas prerušenia konania súd priebežne zisťoval stav vecí vo vyššie uvedených
dedičských konaniach.
Dňa 28. októbra 1996 nadobudlo právoplatnosť uznesenie sp. zn. D 37/95
o vyporiadaní dedičstva po poručiteľke A. Ď., matke účastníkov konania pred okresným
súdom sp. zn. 12 C 216/95.
Na deň 28. august 1997 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že okresný súd počká na právoplatné dedičské rozhodnutie vo veci vedenej
pod sp. zn. 3 D 2392/93.
Dňa 4. decembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito za účelom rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 14. apríla 1998 nadobudlo právoplatnosť uznesenie sp. zn. 3 D 2392/93
o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi M. Ď., otcovi účastníkov konania pred okresným
súdom sp. zn. 12 C 216/95.
Dňa 2. júna 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že sťažovateľ v lehote 10 dní predloží konečný „konkretizovaný návrh“ vo
veci.
Dňa 22. októbra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že okresný súd vyčká na ukončenie práceneschopnosti odporkyne v II. rade.
Dňa 15. marca 1999 bola vypočutá do zápisnice na doporučenie lekárky odporkyňa
M. B. za účasti jej právnej zástupkyne.
K pokračujúcemu pojednávaniu došlo 15. apríla 1999, ktoré bolo odročené s tým, že
účastníci konania oznámia konečné stanoviská vo veci.
Pojednávanie vytýčené na 27. máj 1999 sa odročilo, pretože sa zo zdravotných
dôvodov nedostavil sťažovateľ.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 21. septembra 1999 a bolo odročené na
12. október 1999 pre neprítomnosť odporkýň. Neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil
sťažovateľ z dôvodu svojho liečenia. Následne okresný súd vytýčil termín pojednávania na
28. október 1999.
Na pojednávaní 28. októbra 1999 bol vyhlásený rozsudok, v ktorom sa návrhu
sťažovateľa sčasti vyhovelo.
Dňa 31. januára 2000 bol uvedený rozsudok písomne vyhotovený a sťažovateľovi bol
doručený 24. februára 2000.
Dňa 9. februára 2000 podal sťažovateľ sťažnosť voči „správaniu sa sudkyne“.
Dňa 1. marca 2000 podal proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ odvolanie, ktoré
obsahovalo aj námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.
Dňa 13. marca 2000 podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie aj odporkyne.
Dňa 18. októbra 2000 bol spis okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C
216/95 doručený Krajskému súdu v Trnave.
Dňa 19. januára 2001 bol uvedený spis vrátený okresnému súdu bez vydania
rozhodnutia z dôvodu, že spis bol predčasne predložený odvolaciemu súdu, pretože
odvolanie žalobcu obsahovalo i námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni, ktorá sa k tejto
námietke nevyjadrila, neboli odstránené nedostatky v splnomocnení udelenom právnej
zástupkyni odporkýň a taktiež podľa názoru krajského súdu spis nebol riadne usporiadaný.
Vytknuté nedostatky bolo preto potrebné odstrániť a následne s novou predkladacou
správou predložiť krajskému súdu.
Dňa 18. júla 2001 sa k námietke zaujatosti vyjadrila konajúca samosudkyňa K. H.
Dňa 9. októbra 2001 bol spis opätovne doručený Krajskému súdu v Trnave na
rozhodnutie o odvolaní a o námietke zaujatosti.
Dňa 27. marca 2002 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie. Krajský súd v
Trnave uznesením č. k. 11 Co 398/01-185 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom sudkyňa Okresného súdu v Trnave K. H. bola
vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Dňa 29. apríla 2002 bolo uvedené rozhodnutie krajského súdu písomne vypracované.
Dňa 24. mája 2002 bol spis vrátený okresnému súdu, pričom opatrením
predsedníčky okresného súdu z toho istého dňa bola vec pridelená Mgr. M. B. na
prejednanie a rozhodnutie tejto veci.
Dňa 1. augusta 2002 bol v spise vyhotovený úradný záznam predsedníčkou
okresného súdu, ktorá kontrolou zistila, že sudkyňa Mgr. M. B. vo veci nekoná.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Ústavný súd už rozhodol, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje nielen na konanie prvostupňového súdu, ale aj na
konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej na konanie v správnom súdnictve, ako aj na
konanie o výkon rozhodnutia. Ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov
v občianskych veciach totiž nevynímajú súdy z ich povinnosti konať bez zbytočných
prieťahov v žiadnej veci, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.
1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“ ústavný súd je toho názoru, že
občianskoprávne konanie o zaplatenie peňažnej sumy v súvislosti s poskytovaním
starostlivosti rodičom odporkýň vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu
sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.
2. Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda „správanie sťažovateľa“, ústavný súd
konštatuje, že síce správanie sťažovateľa v dôsledku podania žaloby, ktorá nezodpovedala
náležitostiam predpísaným ustanoveniami § 42 a § 79 OSP, a jeho neúčasti na
pojednávaniach malo za následok prieťahy v konaní pred okresným súdom, napriek tomu
celková dĺžka konania sa nemôže ospravedlniť len týmto jeho správaním.
3. Pokiaľ ide o tretie kritérium, teda „postup súdu“, ústavný súd skúmal
v predmetnom prípade postup okresného súdu, ako aj krajského súdu.
Postup Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 216/95
Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že z predmetného spisu okresného súdu
vyplýva, že toto konanie bolo 8. marca 1996 na základe uznesenia č. k. 12 C 216/95-64
podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP prerušené do právoplatného ukončenia konaní vedených na
okresnom súde pod sp. zn. 3 D 2392/93 a D 37/95, teda do 14. apríla 1998, keď nadobudlo
právoplatnosť v poradí neskôr vydané uznesenie sp. zn. 3 D 2392/93. Z dôvodu prerušenia
napadnutého konania pred okresným súdom sa nemohli v prerušovanom konaní vykonávať
žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým
k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie.
Sťažovateľ netvrdil ani neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci
neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania. Podľa konštantnej judikatúry ústavný
súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je
v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00,
Ústavný súd preto v danom prípade zameral svoju pozornosť na obdobie od
14. apríla 1998, keď zistil viaceré obdobia nečinnosti, z ktorých obdobie od 28. októbra
1999, keď bol vo veci vyhlásený rozsudok, do písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia
dňa 31. januára 2000 je poznačené zbytočnými prieťahmi a najmä obdobie od podania
odvolaní účastníkmi konania, teda od 1. a 13. marca 2000 do 9. októbra 2001, keď bol spis
právne relevantným spôsobom predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
a o námietke zaujatosti, treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Rovnako po vrátení
spisu krajským súdom 24. mája 2002 okresný súd vo veci nekonal. Ústavný súd konštatuje,
že okresný súd bol v napadnutej veci celkove nečinný cca 20 mesiacov, a to bez
akýchkoľvek zákonných dôvodov, čo treba považovať za porušenie práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Uvedený postup okresného súdu nemôže odôvodniť ani tvrdenie predsedníčky
okresného súdu, že na prieťahy v napadnutom konaní pred okresným súdom mal vplyv aj
odchod veľkého počtu sudcov na novovzniknutý Krajský súd v Trnave 1. januárom 1997
a z toho vyplývajúci sklz vo vybavovaní vecí.
Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom
prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS
39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto
prípad.
Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za
situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom
v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť
zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).
Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie
ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré
v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom
súde v Trnave pod sp. zn. 12 C 216/95 konštatoval porušenie práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd
považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP upravujúcimi
priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa. Podľa
§ 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje
súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil a odôvodnil aj nárok na priznanie
nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 000 Sk, a to za každý, i začatý rok od podania návrhu na
všeobecný súd.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal
ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom prihliadol na všetky
okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva. Ústavný súd tiež podľa zásad
spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk.
Postup Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 398/01
Pokiaľ ide o postup krajského súdu, v jeho konaní nezistil ústavný súd žiadne
prieťahy, ktoré by mohli vyvolať stav právnej neistoty u sťažovateľa. Krajský súd vo veci
konal plynulo od 9. októbra 2001 do 27. marca 2002, keď uznesením zrušil rozhodnutie
okresného súdu a 23. mája 2002 vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému
súdu. Ústavný súd považuje dobu piatich mesiacov za primeranú na rozhodnutie o odvolaní
v danej veci a taktiež aj písomné vypracovanie tohto rozhodnutia bolo v súlade s príslušným
ustanovením OSP, z toho dôvodu sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci vedenej pod
sp. zn. 11 Co 398/01 na Krajskom súde v Trnave nepovažoval za dôvodnú, preto v tejto
časti sťažnosti nevyhovel.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia
ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, preto náhradu trov právneho zastúpenia
vyčíslenú tarifnou odmenou podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, ktoré si vyžiadalo dva úkony a dve paušálne náhrady, priznal
sťažovateľovi na účet jeho advokáta v sume 6 496 Sk. Ústavný súd zistil, že vyčíslená suma
trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom.
Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu
na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu
uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.
Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným
súdom použijú primerane ustanovenia OSP. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa
výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ
u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. apríla 2003