Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 232/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. decembra 2009 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta a Juraja Horvátha

vo veci sťažnosti spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. M.

V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2008 takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2008

p o r u š i l základné právo spoločnosti B., o. c. p., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra

2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania spoločnosti

B., o. c. p., a. s., v sume 681,27 € (slovom šesťstoosemdesiatjeden eur a dvadsaťsedem

centov) na účet advokáta JUDr. M. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 11. júna 2009 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., B. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2008.

Sťažovateľ uviedol, že žalobou podanou na najvyššom súde sa domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta 2007, ktorým bolo zmenené

prvostupňové rozhodnutie N. č. UBD-1685-4/2006, ktorým mu bola uložená pokuta v sume

250 000 Sk za porušenie ustanovenia o dohľade nad

finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) a

o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných

papieroch“) z dôvodov neposkytnutia požadovaných podkladov, čím sa sťažil výkon

dohľadu na diaľku.

Najvyšší súd zamietol žalobu s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutia správneho

orgánu boli vydané v súlade so zákonom.

Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd sa nezaoberal dostatočne so skutočnosťami

uvedenými v žalobe, ako aj v doplnenom podaní, v ktorých namietal nesprávne

vyhodnotenie skutkového a právneho záveru, čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Tvrdil, že najvyšší súd použitím ustanovenia

(ďalej len „OSP“) obmedzil jeho základné právo

opomenutím ním doplneného podania, pričom išlo o vec zásadného významu. Namietal

nesprávny výklad ustanovenia § 35 zákona o dohľade nad finančným trhom, ako aj

ustanovenie § 75 zákona o cenných papieroch, s čím sa najvyšší súd ani dostatočne

nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. Ďalej uviedol, že najvyšší súd sa vôbec

v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal výškou uloženej pokuty, ktorú taktiež v žalobe

namietal, a preto nie je možné identifikovať, z čoho pri rozhodovaní o výške pokuty

vychádzal.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn.

zo dňa 4.12.2008 porušil základné právo spoločnosti B. o.c.p. a. s. na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

4.12.2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti B. o.c.p. a.s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorá

bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku.“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 8/09-

43 z 1. októbra 2009 uviedla:

«Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -13 zo dňa 11. 6.

2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., ktorá navrhla, aby

Ústavný súd rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn.

zo dňa 4. 12. 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa SR a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby Ústavný

súd rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 4. 12.

2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (...)

Sťažovateľ za základne porušenie práva na súdnu ochranu považuje tú skutočnosť, že

v dôsledku výkladu Najvyšším súdom SR došlo k obmedzeniu práva na

spravodlivé súdne konanie zo strany Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru sťažovateľa ide

o vec zásadného právneho významu, pretože pokiaľ si orgán verejnej moci vyloží právne

predpisy spôsobom, ktorý zákon neuvádza a nie je presne definovaný v právnom predpise,

dochádza k porušeniu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že nedochádza k zmene rozsahu napadnutia rozhodnutia

správneho orgánu, ak uviedol ďalšie argumenty odôvodňujúce podaný žalobný návrh. (...)

Najvyšší súd poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Podľa zápisnice o pojednávaní (čl. 45 súdneho spisu) a podľa odôvodnenia

napadnutého rozsudku, v ktorom je zaznamenaný procesný priebeh konania Najvyšší súd

podľa v danej veci nerozhodoval, a ani toto ustanovenie v priebehu konania

neaplikoval.

Podanie žalobcu zo dňa 3. 12. 2008, nazvané „Vyjadrenie a návrh na zmenu

(spresnenie žalobného návrhu)“ čl. 43 obsahovalo rozšírenie o nové dôvody oproti žalobe

(čl. 1-4).

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku (čl. 48) poukázal na to, že dôvody žalobcu

preskúmal iba v rozsahu pôvodne podanej žaloby. Uvedenie dôvodov žaloby je

obligatórnou náležitosťou žaloby podľa a je pre súd záväzné. Najvyšší

súd v medziach žaloby nezistil porušenie zákona žalovaným ani vybočenie z medzí

primeranej aplikácie zákona.

V zmysle ustanovenia súd môže žalobu preskúmať iba v rozsahu

a z dôvodov uvedených v žalobe. Ustanovenie neumožňuje súdu

prihliadať na kvalitatívne ďalšie dôvody, uvedené v doplňujúcich vyjadreniach žalobcu.

Podľa názoru súdu ustanovenie neumožňovalo súdu prihliadať na

rozširujúce dôvody v doplňujúcich vyjadreniach podaných po uplynutí lehoty na podanie

žaloby.

Najvyšší súd navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podanej sťažnosti

nevyhovel.»

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom písomnom stanovisku z 30. septembra 2009

uviedol, že trvá na ústnom pojednávaní veci na ústavnom súde, a k meritu veci dodal, že:

«Sťažovateľ naďalej zotrváva na svojom stanovisku, že postupom Najvyššieho súdu

SR došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd a to k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu a to najmä tým, že Najvyšší súd SR sa nezaoberal skutočnosťami uvedenými

v doplnenom podaní v rozsahu celého podania a dôvodmi potvrdzujúcimi tvrdenia

sťažovateľa.

Sťažovateľ zastúpený právnym zástupcom ako jeden z argumentov, prečo podľa

názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv, uviedol odkaz na § 250h ods. 1

, pričom zo samotného podania (Sťažnosti) je zrejmé, že

okrem uvedeného paragrafu uvádza sťažovateľ skutočnosti, ktoré sú uvedené v § 250j ods. 1

. Nie je však pravdivé tvrdenie zo strany NS SR, že by súd nebral do úvahy ,

pretože na str. 3 v treťom odseku posledná veta je uvedené: „Rozšíriť rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia žalobca môže len v lehote podľa “, čo je presné znenie

§ 250h ods. 1 a je teda zrejmé, že súd prihliadal i na tento paragraf. Cely tretí odsek str. 3

hovorí len o rozsahu pôvodne podanej žaloby. Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku nie je možné od seba oddeliť a podľa názoru sťažovateľa sa navzájom prelínajú.

Keďže podľa § 250h aj po podaní žaloby je možné rozsah napadnutia správneho

rozhodnutia obmedziť, v dôsledku čoho dochádza k zmene žaloby, aj po lehote je možné

uvádzať i ďalšie právne skutočnosti, ktoré nemenia (nerozširujú) rozsah napadnutia, keďže

zákon takýto zákaz neuvádza.

S prihliadnutím na tú skutočnosť, že obsahom doplneného podania boli len

argumenty potvrdzujúce skutočnosti obsiahnuté v žalobnom návrhu, bolo potrebné zo strany

NS SR zaoberať sa týmito tvrdeniami a zaujať k nim stanovisko. Sťažovateľ nemá vedomosť

o tom, že by obmedzoval jeho práva po podaní žaloby uvádzať na podporu

skutočností obsiahnutých v žalobnom návrhu tvrdenia a argumenty, ktoré podporujú

žalobný návrh. Predovšetkým poukážem na tú skutočnosť, že súd poskytuje priestor

v správnom konaní ako žalobcovi tak i žalovanému vyjadriť sa k jednotlivým tvrdeným

skutočnostiam. Pokiaľ by ich súd nebral do úvahy, prakticky by nemalo význam zaujať

stanovisko k vyjadreniam druhej strany a ani uvádzať na ústnom pojednávaní určité

potvrdzujúce skutočnosti. Súd by sa nimi zrejme ani nemal zaoberať. Z tohto pohľadu je

zrejmé, že aj následne učinené podania a tvrdenia majú právny význam.

Pokiaľ striktne vychádzam zo znenia § 250j ods. 1 a § 250h ods. 1, musím uviesť, že

NS SR preskúmal vec v rozsahu uvedenom v žalobe. Žiadnym podaním sťažovateľa neskôr

nedošlo k úprave rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia. Nemôžeme sa však stotožniť

s tým, že NS SR posúdil vec z dôvodov uvedených v žalobe. Poukážem na to, že § 249 ods. 2

okrem iného uvádza, že žaloba musí obsahovať uvedenie dôvodov, v čom žalobca

vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Rozsah napadnutia je možné

rozšíriť len v lehote uvedenej v , avšak neobmedzuje uviesť aj neskôr tvrdenia,

argumenty a dôvody, ktoré podporujú jeho tvrdenia. Podstatou je preukázanie nezákonnosti

správneho rozhodnutia. Uvedením dôvodov následne po podaní žaloby stávajú sa tieto

dôvody a argumenty súčasťou odôvodnenia žaloby samotnej a teda súčasťou žaloby. NS SR

mal prihliadnuť na túto skutočnosť a preskúmať rozhodnutie správneho orgánu aj v rozsahu

ďalších dôvodov, ktorými však nedošlo k rozšíreniu rozsahu napadnutia správneho

rozhodnutia.

Poukážem tiež na § 250d ods. 3, ktorý uvádza dôvody, pre ktoré súd konanie zastaví,

pričom ako dôvod nie je uvedené, že by súd konanie zastavil, ak by žaloba neobsahovala

dôvody nezákonnosti správneho rozhodnutia. Som toho názoru, že v takomto prípade súd

nariadi odstránenie vád konania a až vtedy, ak by neboli odstránené, konanie by zastavil.

Jedná sa o hypotetický príklad, ale pokiaľ žaloba neobsahuje dôvody, súd vyzve žalobcu na

doplnenie dôvodov, pretože ich neuvedenie bráni vecnému prejednaniu. Podstatné je, že

v danej lehote je podaná žaloba a následné dopĺňanie a to i dôvodov nezákonnosti, nemôže

byť zo strany súdu posudzované ako bezvýznamné alebo podané po lehote bez povinnosti

súdu zaoberať sa tvrdeniami uvedenými v neskoršom podaní.»

Ústavný súd podľa prerokoval sťažnosť

na ústnom pojednávaní, ktoré bolo vykonané v prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa,

ktorý predniesol podstatný obsah sťažnosti a navrhol, aby sťažnostnému návrhu bolo

vyhovené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku l vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( ).

Podľa ustanovenia ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vydal iný zásah, je povinný vec prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa .

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojim občanom. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základných práv alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných na ochranu akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv

a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného

práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (). Existencia takýchto

konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie takýchto procesných postupov. Ústavný

súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu verejnej moci

(, ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitie je v súlade s procesnými predpismi ().

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia platných predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ), obdobne .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

a) Zo žaloby sťažovateľa podanej na najvyššom súde vyplývalo, že namietal nielen

právny názor rozhodnutia správneho orgánu v merite veci, ktorého zákonnosť sa domáhal

preskúmať, ale namietal aj výšku uloženej pokuty, pretože táto sa mu javila neprimerane

vysoká.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom písomnom vyjadrení podanému

ústavnému súdu uviedla, že súd pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z pôvodne

podanej žaloby, a nie jej dodatku (z 3. decembra 2008), a nemohol teda prihliadnuť

na doplnenie žaloby postupujúc podľa .

Zo všetkých dostupných materiálov ústavný súd zistil, že ako v základnej žalobe, tak

aj jej dodatkom sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu týkajúceho sa aj výšky uloženej pokuty.

Podľa ustanovenia vo veciach uvedených v môže súd

rozhodnúť rozsudkom o náhrade škody, o peňažnom plnení alebo o peňažnej sankcii, ak na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o spore, o inej právnej veci alebo

o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd, ak je vznesená námietka žalobcom, je

povinný preskúmať rozhodnutie správneho orgánu aj v uvedených okolnostiach. Sťažovateľ

podanou žalobou, jej doplnením a aj v správnom konaní namietal výšku uloženej sankcie.

Za týchto okolností bol preto najvyšší súd povinný sa touto námietkou zaoberať

a preskúmať napadnuté rozhodnutie aj v uvedenom smere a svoje rozhodnutie v každom

prípadne zdôvodniť podľa charakteru rozhodnutia. Z jeho rozhodnutia však vyplýva, že sa

tým vôbec nezaoberal a v rozhodnutí sa o tom ani nezmienil. Preto je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné a v tomto smere je arbitrárne.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

b) Podľa a ústavný súd rozhodnutie

najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom bude povinný o žalobe

sťažovateľa proti žalovanému konať a rozhodnúť v celom rozsahu dôvodov žaloby, pričom

je viazaný právnym názorom ústavného súdu ( ).

Pretože sa sťažovateľ nedomáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia,

ústavný súd o tom nerozhodoval.

c) Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom. Sťažovateľov právny zástupca vyčíslil

trovy právneho zastúpenia vo veci sumou 1 768,88 € ako odmenu za štyri úkony právnej

služby, režijný paušál, náhradu cestovných výdavkov v súvislosti s cestou na miesto

konania pojednávania a späť, náhradu za stratu času, ako aj daň z pridanej hodnoty (ďalej

len „DPH“), ktorej je platcom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti, účasť na pojednávaní na ústavnom súde) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 € , t. j. za tri

úkony 347,70 €. Spolu s režijným paušálom 3 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada

priznaná v sume 368,55 €, čo s 19 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa

platiteľom, predstavuje sumu 438,57 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi aj náhradu cestovných nákladov, ktorú jeho

právny zástupca vyčíslil sumou 242,70 €. Keďže uplatnená suma nie je v rozpore

s ustanovením o cestovných náhradách v znení neskorších

predpisov, ústavný súd mu ju priznal tak, ako bola uplatnená.

Celkovo ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 681,27 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009