Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 476/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., zastúpeného spoločnosťou

IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. Radoslava Riga, LL. M., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl.

49 a , 3 a 5 , práv podľa , , , čl.

17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s porušením , a 3 a a ods. 2 až 4

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31.

marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014

doručená sťažnosť I. P., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou

IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. Radoslava Riga, LL. M., ktorou namietal porušenie základných práv

podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3,

a , 3 a 5 (ďalej len „“), práv podľa

čl. 6 ods. 1, čl. 7, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení

s porušením , a 3 a a ods. 2 až 4 postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2014 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že disciplinárnym rozkazom riaditeľa

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ

č. 12 z 9. júna 2011 (ďalej len „disciplinárny rozkaz“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“)

bolo sťažovateľovi za disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť viacerými skutkami,

uložené disciplinárne opatrenie zníženie platu o 5 % na dobu dvoch mesiacov.

Proti disciplinárnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého

riaditeľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ďalej len

„žalovaný správny orgán“) svojím rozhodnutím č. PPZ-BOK-P-72-002/2011

z 12. augusta 2011 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) disciplinárny rozkaz potvrdil

ako vecne správny.

Zákonnosť druhostupňového rozhodnutia, ako aj disciplinárneho rozkazu navrhol

sťažovateľ preskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v rámci

správneho súdnictva, prostredníctvom ktorej navrhol, aby krajský súd zrušil tieto

rozhodnutia. V žalobe sťažovateľ uviedol tieto podstatné vecné námietky:

„1/ že v prípade viacerých mnou v žalobe konkretizovaných skutkov som sa

porušenia žiadnej svojej povinnosti nedopustil (bod 2 a 3 žaloby),

2/ že iné mnou konkretizované skutky sú povahy drobných formálnych nedostatkov

vedenia spisov, (bod 4 žaloby),

3/ že po zrušení pôvodného disciplinárneho rozkazu a vrátení veci prvostupňovému

orgánu uplynula

a) subjektívna prekluzívna lehota 30 dní v súlade § 57 ods. 1 druhá veta

za bodkočiarkou na uloženie disciplinárneho opatrenia za všetky

skutky, a podporne

b) uplynula ohľadom viacerých konkretizovaných skutkov i objektívna prekluzívna

lehota jedného roka podľa prvá veta na konci (ktorá sa

nepredlžuje), (bod 7 žaloby),

4/ že absentuje úprava konania vo veciach štátnej služby, ktorú po vylúčení použitia

správneho poriadku bol príslušný orgán povinný prijať na doplnenie čiastkovej úpravy

v na podklade výslovného ustanovenia povinný (bod 6 žaloby),

5/ že úplne absentuje akákoľvek úvaha v napádaných rozhodnutiach odôvodňujúca

konkrétnymi okolnosťami druh uloženej sankcie a jej výšku (bod 5 žaloby),

6/ že absentuje vo výroku disciplinárneho rozkazu konkretizácia skutkov, ktoré

nadriadený klasifikoval ako disciplinárne zavinenie a sankcionoval disciplinárnym

opatrením - čo mi odníma právo na účinnú obhajobu a ohrozuje základné zásady trestania,

ako napr. ne bis in idem...“

Krajský súd svojím rozsudok o žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého

najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil bez toho, aby ho vecne preskúmal.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne popísal odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu,

ktoré považuje za nezákonné, arbitrárne a neodôvodnené, v ktorom sa najvyšší súd len

stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý sa podstatnými žalobnými

námietkami sťažovateľa vôbec nezaoberal, resp. ich posúdil nesprávne. Podľa názoru

sťažovateľa najvyšší súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili tieto jeho práva:

«- porušenie práva na spravodlivé súdne konanie aspoň určitej minimálnej kvality

(v rámci práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 SR a podľa

čl. 6 Dohovoru), i súvisiacich procesných práv, ako napr. práva na rovnosť účastníka

v konaní podľa SR (keď slovo štátu reprezentovaného služobným

orgánom a následne v konaní o žalobe ústredným orgánom štátnej správy je postavené

nad vecné tvrdenia druhej strany bez konkrétneho vecného podkladu), pretože moje

podstatné žalobné námietky z drvivej väčšiny neboli vôbec riešené v rozsudku KS (KS

naplnenie predpokladov hypotézy mimo iné § 52 ods. 1, § 47, § 56 ods. 2 v spojení s § 53

a , v mojom konkrétnom prípade v spojení s konkrétnymi

dôvodmi a označenými vadnými časťami disciplinárneho rozkazu neskúmal), sčasti boli

riešené nesprávne (posúdenie začiatku plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty a vady

výroku disciplinárneho rozkazu), a mojimi nadväzujúcim odvolacími podstatnými dôvodmi

sa NS vôbec nezaoberal (s výnimkou vady výroku disciplinárneho rozkazu s absentuiúcim

opisom posudzovaného skutku, ktorú posúdil zmätočne tak, že je správny i nesprávny),

- a v danom prípade vedie a je i flagrantným prípadom porušenia zásady nullum

crimen sine lege podľa SR a Dohovoru, s dopadom a negatívnym

vplyvom na pre bežného človeka základné zdroje obživy (príjem za prácu) (v rovine

porušenia garantovaného práva vlastniť majetok v širšom zmysle, spravodlivých

a nediskriminačných podmienok výkonu práce v širšom zmysle - podľa SR

a Dodatkového protokolu k Dohovoru, ) a SR), pretože moje

podstatné námietky, a to: že som neporušil viaceré označené povinnosti, ktoré boli zahrnuté

do sumára skutkov disciplinárneho previnenia, zostávajúce porušenia uloženie opatrenia

neodôvodňovali, prekluzívna lehota bránila uloženiu disciplinárneho opatrenia,

absentovala procesná úprava konania o disciplinárnom previnení, absentovala úplne

administratívna úvaha odôvodňujúca druh a výšku uloženého disciplinárneho opatrenia;

mali viesť k zrušeniu disciplinárneho rozkazu a mohli viesť k inému rozhodnutiu

v disciplinárnom konaní (napr. jeho zastaveniu),

- pričom vyššie uvedené roviny porušenia ústavných práv v rovine procesnej

i hmotnej sú charakteru, ktorý zároveň dokumentuje i prekročenie ústavného imperatívu

viazanosti štátu (súdu, nadriadených, žalovaného) zákonom podľa SR (tu

mimo iné viazanosti § 52 ods. 1, § 47, § 56 ods. 2 v spojení s § 53 a § 54, § 57 zákona

č. , ), imperatívu o možnosti ukladať povinnosti len zákonom alebo

na jeho základe a v jeho medziach pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 12

ods. 1 a ods. 2 SR a imperatívu právneho štátu podľa

ods. 1 SR, z ktorého bolo porušené minimálne právo na predvídateľnosť aplikácie

práva a dôvera vo fungovanie právneho štátu (ktorý práva a povinnosti nielen zákonom

upravuje, ale ich aj v zákonných formách uplatňuje, ich uplatňovanie vynucuje a zákonnosť

aplikácie kontroluje a nezákonnosti napráva),

- i práva na rovnosť a nediskrimináciu v širšom zmysle podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2

a SR (keď mimo iné evidentné viacnásobné pochybenia nadriadeného

v rámci môjho disciplinárneho konania, sčasti už i uznané odvolacím orgánom v rámci

prieskum prv vydaného disciplinárneho rozkazu sú prejdené mlčky a pritom sú porušením

evidentných zákonných ustanovení a vyvolávajúce i konkrétne negatívne následky navonok

voči tretím osobám; ďalšie sú v riešení).

V súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky sú nasledovné

porušenia porušením garantovaných práv (ktoré tvrdím, že sú naplnené i v danom

prípade):

Nevysporiadanie sa s podstatnými odvolacími námietkami (,

– porušenie SR), nenáležité a nepresvedčivé odôvodnenie

– neposkytnutie presvedčivej a jasnej odpovede na podstatné odvolacie námietky

(), nereagovanie na podstatnú námietku sťažovateľa pri prieskume výšky

uloženej pokuty (), nedanie jasnej a zreteľnej odpovede na konkrétny

právny problém (, ), nepreskúmanie sťažnosti komplexne

(), pričom opomenutie vyrovnať sa čo i len s jednou podstatnou námietkou

predstavuje i zásah do práv podľa Dohovoru – Čl. 6 (rozhodnutie ESĽP Ruiz Torija

v. Španielsko), úplná zásadná nutnosť vysporiadať sa s argumentom umožňujúcim záver

o trestnej nevine (rozhodnutie ESĽP Krasulya v Rusko);

Ľubovôľa – ignorácia výslovných a jednoznačných ustanovení zákona, ako napr.

opomenutie aplikácie ustanovenia zákona (, , ),

názor v extrémnom nesúlade so zmyslom a účelom zákona (), porušenie

legitímneho očakávania rozhodovania štátnych orgánov na základe správneho výkladu

a aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov (, ,

);

Nesplnenie povinnosti zdôvodniť splnenie všetkých podmienok obsiahnutých

v hypotéze právnej normy [tu napr. citovaných mimo iné § 52 ods. 1, § 47. § 56 ods. 2

v spojení s a , – (prestavuje porušenie ústavných práv

podľa napr. , , i práv podľa Dohovoru - napr. rozhodnutie ESĽP

vo veci Salov v. Ukrajina);

Odklon od ustálenej judikatúry, príp. nereagovanie na argumentáciu ustálenou

súdnou judikatúrou [v danom mojom prípade od a) judikatúry k nutnosti konkrétnej úvahy

odôvodňujúcej druh a výšku sankcie (napr. NS sp. zn. z 30. mája 2012,

obdobne tiež sp. zn. , rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/2009, či rozsudok

NS sp. zn. , rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/2009, či NS sp. zn.

), b) judikatúry o význame absencie procesnej úpravy pre vydanie

administratívneho rozhodnutia (ktorú som výslovne zmienil vo svojom písomnom

stanovisku zo dňa 10. 4. 2013 v konaní pred súdom, z prostredia Českej republiky

ako štátu, ktorého ÚS ČR č. pl. ÚS 14/96, ÚS ČR sp. zn. –

dostupné v databáze „NALUS“ na www.concourt.cz: priamy link na vyhľadávač:

http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx), c) o nutnosti zahrnúť skutok deliktu do výroku

rozhodnutia ako záruky, napr. ne bis in idem a práva na účinnú obhajobu, (napr. NS

zo dňa 18. mája 2011, č. k. -21), d) v otázke nutnosti odôvodniť alebo

neodôvodniť zásah do práv policajta ekonomickej povahy dokonca i bez výslovnej zákonnej

požiadavky (NS sp. zn. , sp. zn. , ,

)] sú porušením SR, prípadne i princípu právnej istoty podľa

– k čomu odkazujem na nálezy ÚS SR ,

(neodôvodnené odlišné posúdenie v rozpore s princípom právnej istoty), ],

, porušenie práv i podľa Dohovoru tolerovaním rozpornej judikatúry

najvyššieho súdu v rovnakých či identických veciach (rozhodnutie ESĽP Beian

v. Rumunsko);

Zákaz vnútornej rozpornosti argumentácie v odôvodnení súdneho rozhodnutia, a

teda aby sa v odôvodnení rozhodnutia nenachádzalo určité tvrdenie a jeho negácia (v

mojom prípade vo forme protirečivého vybavenia žalobnej námietky a súvisiaceho

odvolacieho dôvodu k tvrdeniu o nezákonnosti výroku o delikte neobsahujúceho opis skutku

zo strany NS) – predstavuje zásah do ústavných práv (), i práv podľa Dohovoru

(rozhodnutie ESLP Hirvisaari v. Fínsko);

K vylúčeniu aplikácie riadneho štandardného prieskumu zákonnosti postupu

vo veciach štátnych zamestnancov v súdnom konaní (právo na súdnu ochranu a plný

prieskum zákonnosti, vrátane splnenia zákonom stanovených podmienok a základných

procesných princípov bolo uznané napr. ), že nie je vylúčené z aplikácie čl. 6

Dohovoru uznal NS napr. v rozsudku sp. zn. ; a ochrana a záruky podľa čl. 6

Dohovoru môžu by vo veciach štátnych zamestnancov vylúčené len za striktného splnenia

dvoch podmienok výslovného vylúčenia z možnosti prístupu k súdu pre postavenie

a príslušnú kategóriu týchto zamestnancov a výluka musí byť odôvodnená objektívnymi

dôvodmi (rozhodnutie Vilho Eskelinen a ost. v. Fínsko), pričom výluka z aplikácie čl. 6

ods. 1 Dohovoru sa nespravuje len formálnym odlíšením titulárnych a zmluvných

zamestnancov, ale musí vyplývať z tzv. funkčného kritéria (Frydlender v. Francúzsko).»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa zo dňa 31. marca 2014,

sp. zn. a postupom v tomto konaní, a Krajský súd v Bratislave rozsudkom

zo dňa 21. februára 2013, č. k. -65, a postupom v konaní, porušili základné

právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, v spojení s právom na uloženie trestu výlučne na základe zákona

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, s právom na rovnosť v konaní podľa Slovenskej

republiky, s právom na dodržanie zásady in dubio pro reo podľa SR,

s právom na obhajobu podľa , s právom na ochranu proti dvojitému

odsúdeniu podľa , s právom vlastniť majetok v širšom zmysle chráneným

článkom 20 ods. 1 zákazu a právom na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právom na ochranu proti diskriminácii podľa článku 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 12 ods. 1 a ods. 2

Slovenskej republiky, a primerane právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky

podľa článku 36 písm. a) a písm. b) , v spojení s porušením

zákazu zneužitia práv proti sťažovateľovi článku 17 a zákazu obmedzení práv sťažovateľa

na iný účel podľa článku 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a s porušením článku 1, článku 2 ods. 2 a ods. 3, článku 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až ods. 4

.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2014, sp. zn.

, ako i rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. februára 2013,

č. k. -65, sa zrušujú a vec vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,89 €...,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského

súdu

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ako ho formuloval sťažovateľ, ktorým je ústavný súd

viazaný ( ), sa ústavný súd najskôr zaoberal námietkou

smerujúcou proti rozsudku krajského súdu, ktorý sťažovateľ navrhol zrušiť.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak

nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mohol a aj využil možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu (ako

súdu prvého stupňa) odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd. Právomoc iného súdu

(najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa vylučuje právomoc

ústavného súdu v tej istej veci, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti

pre nedostatok právomoci podľa .

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

, a , 3 a 5 a práv podľa a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že disciplinárnym rozkazom bolo

sťažovateľovi podľa o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) uložené disciplinárne opatrenie „zníženie služobného platu o 5 %

na dobu 2 mesiacov“ z dôvodu, že „opakovanou kontrolou preverovaných spisov

kriminálnych zväzkov a poznatkového fondu protidrogového oddelenia odboru Východ,

úradu boja proti organizovanej kriminalite“ boli u sťažovateľa zistené porušenia zákona

č. a interných aktov riadenia, t. j. nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky č. 53/2009 o operatívno-pátracej činnosti, nariadenia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky č. 43/2010 o registratúrnom poriadku a vyhlášky Národného

bezpečnostného úradu č. o administratívnej bezpečnosti v znení neskorších

predpisov. Týmto konaním tak sťažovateľ porušil základné povinnosti policajta podľa § 48

ods. 3 písm. a) , a tak sa dopustil disciplinárneho previnenia

podľa Proti disciplinárnemu rozkazu podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom druhostupňový správny orgán rozhodol tak, že ho odmietol

a disciplinárny rozkaz potvrdil. Uvedenému predchádzalo disciplinárne konanie vedené

proti sťažovateľovi, na základe ktorého bol prvostupňovým správnym orgánom vydaný

disciplinárny rozkaz č. 2 z 15. marca 2011, ktorý bol na základe odvolania sťažovateľa

odvolacím orgánom zrušený a vrátený na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

správneho orgánu, ktorá bola rozsudkom krajského súdu zamietnutá. Na základe odvolania

sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil ako vecne správny.

V rozsahu označených základných práv a slobôd, ako aj ďalších práv sťažovateľ

predovšetkým namietal, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu vecne nepreskúmal,

obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, pričom krajský súd prieskum

zákonnosti druhostupňového rozhodnutia v spojení s disciplinárnym rozkazom nevykonal

ani z minimálneho hľadiska formálnej spravodlivosti. Podľa sťažovateľa je namietaný

rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný, pretože sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia dôsledne nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, odklonil sa

od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.

V ďalšej rovine sťažovateľ predostrel argumentáciu, podľa ktorej ním prezentovaná

obrana v disciplinárnom konaní jednoznačne smerovala k potrebe aplikácie zásady nullum

crimen sine lege podľa a dohovoru, ako aj zásady in dubio pro reo podľa

a dohovoru, a skutočnosť, že správne orgány ani konajúce

súdy na túto okolnosť nereflektovali, zakladá nezákonnosť ich rozhodnutí.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese

(, ).

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia

krajského súdu, predstavil argumenty sťažovateľa, ako aj žalovaného správneho orgánu

a ďalej v podstatnom uviedol:

«Z vyššie uvedeného najvyšší súd uvádza, že pri preskúmavaní rozhodnutia, ktoré

bolo vydané na základe voľnej úvahy, je povinnosťou súdu posúdiť, či rozhodnutie

nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom, ale z rozhodnutia musí byť tiež zrejmé,

akými úvahami sa správny orgán riadil. Súčasťou preskúmania súdu je i posúdenie, či

správne uváženie je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

Správny orgán totiž i pri voľnom uvážení nesmie nerešpektovať zákon, ako

i prekračovať jeho medze, a tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu.

Rubom diskrečného oprávnenia správneho orgánu je povinnosť voľnú úvahu použiť a jej

použitie zdôvodniť. V tomto smere v posudzovanej veci sú rozhodnutia správnych orgánov

preskúmateľné, pretože z nich je jasné, ktoré skutočnosti považovali správne orgány oboch

stupňov za rozhodujúce, akými skutkovými a právnymi úvahami sa pritom riadili, a či ich

úvaha neporušuje pravidlá logického uvažovania. Tieto uvedené okolnosti pri preskúmaní

rozhodnutia vydaného na základe voľnej úvahy, musí súd podrobiť svojej kognícii, aby

mohol dospieť k záveru, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom.

Podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistili skutočný stav

a zo skutkových okolnosti vyvodili správny právny záver. Najvyšší súd zároveň konštatuje,

že nie je povinnosťou správneho súdu, a to ani v sankčných veciach, nahrádzať použité

správne uváženie svojím vlastným.

Podľa , , , , rozhodnutie musí byť v súlade

s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto

rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť

podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené

odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo

doručením.

Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu,

podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví

sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.

V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov

a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno

proti nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.

Rozhodnutie je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť alebo, ak odvolanie nemá

odkladný účinok. Na výkon rozhodnutia sa vzťahuje osobitný predpis (

Zb. o správnom konaní - správny poriadok).

Pokiaľ ide o žalobcovu námietku, že výrok preskúmavaného rozhodnutia nie je

správne formulovaný, najvyšší súd v zhode s krajským súdom uvádza, že s touto nie je

možné sa stotožniť, nakoľko nemá .v napadnutom rozhodnutí oporu.

Pokiaľ rozhodnutie správneho orgánu vykazuje formálny nedostatok, spočívajúci

v absencii opisu skutku vo výroku správneho rozhodnutia, na základe ktorého sa žalobcovi

uložilo disciplinárne opatrenia, najvyšší súd uvádza nasledovné:

Zákonodarca v právnej norme ustanovuje náležitosti

rozhodnutia. V odseku 2 uvedenej právnej normy ustanovuje, že „výrok obsahuje

rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo

rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah

plnenia a lehota.“ Zo znenia prvej vety odseku 2 právnej normy ustanovenej v § 241 zákona

č; vyplýva vôľa zákonodarcu tak, že správny orgán vo výroku uvedie, ako

rozhodol o predmete konania vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa

ktorého rozhodol.

Podľa najvyššieho súdu, pokiaľ aj zákonodarca výslovne v právnej norme neuvádza,

že súčasťou výroku o uloženie disciplinárneho opatrenia je uvedenie skutku, na základe

ktorého sa účastníkovi disciplinárne opatrenie ukladá, je povinnosťou správneho orgánu

uviesť skutok, ktorým sa účastník dopustil disciplinárneho previnenia, za ktorý sa mu

ukladá disciplinárne opatrenie. Takáto povinnosť správnemu orgánu vyplýva z obsahu

uvedenej právnej normy, keď zákonodarca v nej uvádza, že výrok obsahuje rozhodnutie o

veci. V disciplinárnom konaní predmetom konania je posudzovanie disciplinárneho

previnenia účastníka, ktorý sa ho dopustil na základe konania resp. nečinnosťou a v

prípade preukázania, že účastník sa dopustil disciplinárneho previnenia skutkom kladeným

mu za vinu, správny orgán mu za takéto previnenie ukladá disciplinárne opatrenie, ktorá

skutočnosť sa musí premietnuť aj do výroku rozhodnutia, ktorým správny orgán rozhoduje

o veci samej, a preto nie je možné považovať za súladné so zákonom, ak správny orgán

vo výroku rozhodnutia, ktorým rozhoduje v disciplinárnom konaní, uvedie len, že

účastníkovi konania ukladá disciplinárne opatrenie, pričom z takéhoto výroku nie je zrejmý

skutok, ktorým sa účastník dopustil disciplinárneho previnenia, za ktorý sa mu disciplinárne

opatrenie ukladá. Konanie o disciplinárnom previnení a ukladanie sankcie zaň, vychádza

zo zásad trestnoprávnej úpravy, v zmysle ktorej bez ohľadu na to, či ide o trestnú

zodpovednosť podľa trestného práva, administratívne trestanie alebo disciplinárne

trestanie, obvinený z porušenia právnej povinnosti má vždy právo vedieť, za ktorý skutok sa

mu sankcia za porušenie právnej povinnosti ukladá, a preto vo výroku rozhodnutia, ktorým

sa mu ukladá sankcia za porušenie právnej povinnosti, by mal byť skutok uvedený určitým

spôsobom tak, aby nemohol byť zameniteľný s iným skutkom.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd v danej veci dospel k záveru, že súd prvého

stupňa nepochybil, keď formálnu vadu rozhodnutia posúdil ako vadu, ktorá nezakladá

zrušenie rozhodnutia žalovaného s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože v konečnom

dôsledku predmetnými rozhodnutiami správnych orgánov oboch smerov sa zasiahlo do jeho

ekonomického postavenia, keďže uložením disciplinárneho opatrenia došlo k zníženiu jeho

platu.

Z vyššie uvedeného, súdy podľa pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu prihliadnu len na tie vady konania pred správnym

orgánom, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Aplikáciou uvedenej právnej normy treba dospieť k záveru, že rozhodnutie sa

nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť

vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (pozri k tomu bližšie, napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ). Z uvedených dôvodov

najvyšší súd dospel k záveru, že formálne zopakovanie disciplinárneho konania

v predmetnej veci, by v tomto prípade nepredstavovalo ani pre žalobcu reálnu možnosť

priaznivejšieho rozhodnutia, a to aj vzhľadom k tej skutočnosti, že skutkové okolnosti

disciplinárneho previnenia uvedené v odôvodnení disciplinárneho rozkazu, ako aj

v napadnutom rozhodnutí, ktoré zakladajú uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcu aj

podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom Krajského súdu v Bratislave boli

naplnené.

K námietke žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia je jedným z procesných práv účastníka konania. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia s použitím

ods. 1 vety prvej totiž znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi konania odníma možnosť

náležité, skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce

využiť možnosť opravného prostriedku. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu

musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. či sp. zn.

– www.concourt.sk). Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , či sp. zn. – www.concourt.sk).

Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva,

ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež

pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konám. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija v. Španielsko a Hiro Balani v. Španielsko, oba

z 9. decembra 1994).

V prejednávanom prípade je z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

zrejmé, akými úvahami sa riadil pri utváram záveru o skutkovom stave, prečo nepovažoval

za dôvodnú právnu argumentáciou žalobcu v žalobe a prečo považoval námietky žalobcu

za neopodstatnené. Preto možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za dávajúci

dostatočné záruky, že nebol vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo

na spravodlivý proces a vzhľadom na účel a úlohu správneho súdnictva nebola dôvodná ani

námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu krajským súdom.

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že poskytol

vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným

príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina

pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje . Preto

najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky

profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie

nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné

dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony () vo vzťahu

k plneniu služobných povinnosti.»

V nadväznosti na (ďalej len „OSP“)

ústavný súd tiež poukazuje na rozsudok krajského súdu, v odôvodnení ktorého vo vzťahu

k námietke sťažovateľa o uplynutí zákonom ustanovenej subjektívnej premlčacej lehoty

tento uviedol:

„Podľa § 57 ods. 1 za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie

najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa,

keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených najneskôr však

do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Ak konanie policajta,

v ktorom možno vidieť naplnenie skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia bolo

predmetom prešetrovania iného orgánu, lehota 30 dní na uloženie disciplinárneho

opatrenia sa začína dňom, keď sa ktorýkoľvek z nadriadených policajta dozvedel o výsledku

tohto prešetrovania. Táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uložení

disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

V preskúmavanej veci bol rozhodnutím č. PPZ-BOK-P-51-002/2011 zo dňa

9. 5. 2011 zrušený disciplinárny rozkaz riaditeľa odboru Východ UBOK PPZ č. 2 zo dňa

15. 3. 2011 a vec bola vrátená prvostupňovému orgánu na nové prerokovanie

a rozhodnutie. Toto zrušujúce rozhodnutie bolo prvostupňovému správnemu orgánu

doručené dňa 12. 5. 2011.

S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 57 ods. 1 zákona 30-dňová lehota

na rozhodnutie začala plynúť prvostupňovému orgánu doručením predmetného

rozhodnutia.

Prvostupňový orgán listom zo dňa 30. 5. 2011 opakovane začal disciplinárne

konanie.

Disciplinárny rozkaz bol žalobcovi vyhlásený 9. 6. 2011; teda v zákonom stanovenej

lehote, ktorá by uplynula až dňom 12. 6. 2011.“

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako

odvolací súd namietaný rozsudok primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno

považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný,

ako to tvrdí sťažovateľ v sťažnosti.

V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve

v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné

zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť

orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov,

o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej

právach ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto

vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto

aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V tejto súvislosti ústavný súd tiež dodáva, že administratívne

konanie (v danom prípade vedené podľa ) sa od trestného konania

odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou

úpravou dokazovania.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako

relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posúdením žaloby sťažovateľa

o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ako aj odvolacích námietok sťažovateľa

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu zistil, že v každom konštantne namieta

nedostatočné preskúmanie zákonnosti napádaných rozhodnutí správnych orgánov z vecného

hľadiska, ako aj nesprávne právne posúdenie. Tieto sťažovateľom namietané nedostatky

však boli predmetom (rozumne dostatočného) posúdenia najvyšším súdom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa ,

resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce

nesúhlasí, ale predmetné rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné

postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie , keďže z príloh sťažnosti

nezistil, že by sťažovateľovi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol ukrátený na svojich právach. Sťažovateľ

uplatnil ochranu proti zníženiu svojho platu v správnom konaní, ako aj v konaní

pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo

znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť druhostupňového

rozhodnutia preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

podľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu.

Ústavný súd uvádza, že ochranu vlastníckemu právu poskytujú všeobecné súdy.

Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva vlastniť majetok

len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný súd

by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by

v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie

nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva vlastniť majetok. Pretože

ústavný súd v súvislosti s vydaním rozsudku najvyššieho súdu nezistil ani porušenie

ústavných princípov spravodlivého procesu, odmietol sťažnosť v tejto časti pre zjavnú

neopodstatnenosť ( ).

K namietanému porušeniu základného práva na odmenu za vykonanú prácu

podľa ) a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa ) napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Základné právo na odmenu za vykonanú prácu i na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva podľa a 2 rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva podľa ) a , bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že medzi rozhodovaním najvyššieho súdu

a možným porušením týchto základných práv sťažovateľa v daných okolnostiach nie je

žiadna príčinná súvislosť. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1

písm. a) a ods. 2 až 4 rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim

postupom

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1

písm. a) a ods. 2 až 4 ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych

sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného

práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade,

ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Predmetom konania o sťažnosti podľa je rozhodovanie

o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave , a nie aj o porušení

tých článkov , ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave , ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať

v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť ( ).

K namietanému porušeniu čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní nemohol

žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.

Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených

v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám

v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval najvyšší súd.

Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie

záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade

chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu aj na namietané porušenie čl. 17

a čl. 18 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ

domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru

napadnutým postupom najvyššieho súdu, nezistil medzi týmito článkami dohovoru

a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014