Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 196/09
PDF · 397.59 KB
No categories available
III. ÚS 196/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika
a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2009
vo veci prijatej sťažnosti Ľ. Z., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska
kancelária, B., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ľ. Z. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007 v tomto konaní p o r u š e n é
b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. D 911/94, D not 9/95 z 28. mája
2007 z r u š u j e a v r a c i a v e c Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť Ľ. Z. trovy právneho zastúpenia
v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho
zástupcu Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2008
doručená sťažnosť Ľ. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len
„dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením sp. zn.
D 911/94, D not 9/95 z 28. mája 2007.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 196/09-19 zo 7. júla 2009 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že v dedičskom konaní týkajúcom sa
poručiteľa – starého otca sťažovateľky (ďalej len „poručiteľ“) bývalé Štátne notárstvo
Bratislava – mesto v Bratislave (ďalej len „štátne notárstvo“) uznesením sp. zn. D 1976/64
z 12. januára 1966 schválilo dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej
„predmet dedičstva prevzali v rovnakom podiele maloletí vnuci poručiteľa M. a J. P.“
(ďalej len „vnuci druhej manželky poručiteľa“).
Účastníkom dedičského konania bola ako jedna z dedičov zo zákona aj dcéra
poručiteľa – matka sťažovateľky, ktorá v tom čase nebola spôsobilá samostatne konať
pre duševnú poruchu, na základe ktorej bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony
a bol jej ustanovený opatrovník uznesením „bývalého Ľudového súdu v Bratislave“
č. k. L 229/54-7 z 29. júna 1955. V predmetnom dedičskom konaní však matka
sťažovateľky nebola zastúpená ustanoveným opatrovníkom a uzavrela v ňom dohodu,
ktorou sa vzdala svojho dedičského podielu týkajúceho sa nehnuteľnosti – domu, v ktorom
ako jediná z dedičov bývala. Všetkým účastníkom dedičského konania bola pritom
skutočnosť obmedzenia spôsobilosti matky sťažovateľky známa.
Sťažovateľka 17. augusta 1992 doručila bývalému Štátnemu notárstvu
Bratislava I žiadosť o doručenie uznesenia sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966, proti
ktorému následne 9. októbra 1992 podala odvolanie. Bývalý Mestský súd v Bratislave
(ďalej len „mestský súd“) rozhodol uznesením č. k. 11 Co 35/93-144, 11 Co 60/93
z 8. decembra 1993, ktorým odvolanie sťažovateľky a ďalšieho účastníka odmietol. Proti
tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 14. februára 1994 dovolanie, na základe ktorého
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.
1 Cdo 85/94 z 31. augusta 1994 napadnuté uznesenie zrušil. Dňa 2. novembra 1994 mestský
súd zrušil rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva Bratislava I sp. zn. D 1976/64
z 12. januára 1966 a „vec bola vrátená na opätovné prejednanie“. Prvostupňový súd
opätovne vykonal konanie o dedičstve a rozhodol uznesením sp. zn. D 911/94, D not 2/95
z 5. marca 1996, ktoré však bolo uznesením mestského súdu sp. zn. 11 Co 43/96
z 5. septembra 1996 zrušené.
Na základe právneho názoru mestského súdu obsiahnutého v citovanom uznesení
podala 23. decembra 1996 sťažovateľka „žalobu o určenie majetku patriaceho do dedičstva
a jeho zaradenie do aktív dedičstva...“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 324/96
z 11. marca 2005 žalobu sťažovateľky zamietol a Krajský súd v Bratislave toto
prvostupňové rozhodnutie potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. 6 Co 176/05 z 10. novembra
2005.
Okresný súd uznesením sp. zn. D 911/94, D not 9/95 z 28. mája 2007 konanie
o dedičstve zastavil.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že okresný súd zastavil konanie z dôvodu
v zmysle § 175h ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), teda z dôvodu, že poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Podľa
jej názoru „Súd však ignoroval opakované námietky sťažovateľky, ktorá v konaní
o dedičstve od počiatku poukazovala na skutočnosť, že do konania by mali byť zahrnuté
aj nehnuteľnosti patriace poručiteľovi v čase jeho smrti a to v celosti. Súd však na tieto
námietky a procesné návrhy sťažovateľky vôbec v odôvodnení uznesenia nereagoval a iba
stroho skonštatoval, že z LV č. 535 zistil, že poručiteľ nie je vedený ako vlastník
nehnuteľnosti, nemá preto žiaden majetok. Takéto odôvodnenie uznesenia o zastavení
konania však ignoruje doterajší priebeh konania a námietky sťažovateľky. Z odôvodnenia
uznesenia je možné nadobudnúť mylný dojem, že ide o skutkovo aj právne nesporný prípad
dedičstva, kedy poručiteľ žiaden majetok nenadobudol, prípadne ho pred svojou smrťou
platne previedol.“.
Ďalej sťažovateľka v záujme ozrejmenia skutkového stavu uviedla, že po smrti
poručiteľa došlo k vyvlastneniu „sporných nehnuteľností“ osobám, ktoré boli považované
za jediných dedičov. Neskôr tieto osoby v rámci reštitučného konania získali nehnuteľnosti
späť a následne ich predali tretej osobe. Vzhľadom na to, že v „LV č. 535“ bola zapísaná
poznámka o neukončenom dedičskom konaní, táto tretia osoba nemôže byť považovaná
za dobromyseľného nadobúdateľa podľa § 486 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Podľa názoru sťažovateľky bez vydania rozhodnutia o tom, že sťažovateľka
je dedičkou a že zdedila príslušný podiel na nehnuteľnostiach, sa nemôže domáhať ochrany
svojho vlastníckeho práva. Až po meritórnom skončení konania o dedičstve by sa mohla
domáhať žalobou o určenie svojho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným
na „LV č. 535“.
Sťažovateľka skonštatovala, že zastavením konania o dedičstve podľa § 175h ods. 1
OSP pritom stratili právny titul nadobudnutia majetku aj ostatní dedičia, pretože pôvodné
rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, a preto nikdy nenadobudlo právoplatnosť.
O odvolaní rozhodnuté nebude, keďže konanie o dedičstve bolo zastavené, a uznesenie
o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva tak nikdy nenadobudne právoplatnosť.
Právny dôvod, na základe ktorého ostatní dedičia nadobudli im prináležiace podiely, tak
odpadol, čo zakladá neplatnosť neskoršej kúpnej zmluvy, ktorou boli nehnuteľnosti
prevedené na tretiu osobu.
Podľa sťažovateľky „Súd svojím rozhodnutím porušil právo sťažovateľky na súdnu
ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to jednak tým,
že zastavil konanie o dedičstve pre nemajetnosť poručiteľa, pričom tento vôbec nebol v čase
svojej smrti nemajetný. Súd tak nesprávne a v príkrom rozpore so zákonom určoval stav
majetku ku dňu svojho rozhodnutia, čo odporuje elementárnym zásadám dedičského práva.
Súd tak postupoval nezákonné a svojvoľne a dôsledkom jeho postupu bolo úplné
znemožnenie sťažovateľky domáhať sa zdedeného majetku, ktorý na ňu v zmysle
hmotnoprávnych ustavení prešiel smrťou poručiteľa.
Súd porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu tiež tým, že v odôvodnení
rozhodnutia vôbec nereagoval na návrhy a prednesy sťažovateľky a úplne ignoroval
základné skutočnosti, ktoré boli predmetom konania a iba formálne skonštatoval ako
absolútne nespornú vec, že poručiteľ nezanechal majetok, pričom sa ani len nepokúsil
vysvetliť, ako k takejto úvahe dospel.
Súd tiež porušil právo sťažovateľky vlastniť majetok a právo dediť garantované čl.
20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Bez potvrdenia nadobudnutia
dedičstva sťažovateľka nemá možnosť preukázať svoje vlastníctvo a majetok užívať.
Rozhodnutie súdu o zastavení konania pre nemajetnosť má pre ňu faktický dôsledok odňatia
možnosti dediť a zbavenia majetku, napriek tomu, že v zmysle hmotnoprávnych predpisov
je spoluvlastníčkou nehnuteľností.
Sťažovateľka sa tak dostala do patovej situácie, keď sa síce stala spoluvlastníčkou
nehnuteľnosti patriacich poručiteľovi, domáhať sa určenia vlastníctva a vyslovenia
neplatnosti neskorších dispozícií z nehnuteľnosťami sa nemôže, nakoľko nadobudnutie
dedičstva môže deklarovať iba rozhodnutie vydané v osobitnom dedičskom konaní.
Domáhať sa vydania v dedičskom konaní však rovnako nemôže, nakoľko z nehnuteľnosťami
bolo po smrti poručiteľa disponované.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007,
predmetné uznesenie zrušil, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej
úhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd v zastúpení jeho predsedníčkou v liste sp. zn. Spr. 3591/09 doručenom
ústavnému súdu 24. augusta 2009 hneď v úvode vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Okresný súd i napriek tomu, že mu bolo ústavným súdom doručené aj uznesenie
o prijatí sťažnosti, ktorým bol vymedzený predmet konania pred ústavným súdom
špecifikáciou sťažovateľkou označených základných práv, ktorých porušenie namietala
v posudzovanom konaní, svoje vyjadrenie koncipoval mimo takto vymedzený predmet
a vyjadril sa k otázke plynulosti konania z hľadiska garancie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V podaní doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2009 právny zástupca
sťažovateľky poukázal na omyl okresného súdu týkajúci sa predmetu jeho vyjadrenia
k ústavnej sťažnosti a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od ústneho pojednávania
vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu zistil tieto
skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
V dedičskom konaní, predmetom ktorého bolo prerokovanie dedičstva
po poručiteľovi, bývalé Štátne notárstvo Bratislava I uznesením sp. zn. D 1976/64
z 12. januára 1966 schválilo dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej
„predmet dedičstva prevzali maloletý vnuci poručiteľa M. a J. P.“ do spoluvlastníctva.
Spolu s ostatnými účastníkmi dedičského konania dohodu uzavrela aj matka sťažovateľky.
Dňa 17. augusta 1992 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
doručila bývalému Štátnemu notárstvu Bratislava I žiadosť o doručenie rozhodnutia
vydaného v dedičskom konaní vedeného pod sp. zn. D 1976/64, teda uvedeného uznesenia
z 12. januára 1966 o schválení dohody dedičov. V žiadosti uviedla, že podľa jej názoru nie
je toto rozhodnutie právoplatné, pretože po skončení dedičského konania nebolo doručené
do vlastných rúk účastníčke dedičského konania – matke sťažovateľky, ktorá bola
uznesením „Ľudového súdu v Bratislave“ č. k. L 229/54-7 z 29. júna 1955
právoplatným 6. augusta 1955 „pozbavená čiastočne svojprávnosti pre duševnú poruchu
zvanú schizofrénia katoténna, na základe čoho nemala hmotnoprávnu ani procesnú
spôsobilosť byť účastníčkou konania a teda ani k uzatváraniu dohody o vyporiadaní
dedičstva“. Sťažovateľka v žiadosti uviedla, že má v úmysle podať proti tomuto
rozhodnutiu odvolanie a že „z opatrnosti už pred doručením tohto žiadaného rozhodnutia
nahlasuje odvolanie“ a navrhuje vydať predbežné opatrenie, ktorým by súd dedičom, ktorí
predmetným uznesením dedičstvo nadobudli, zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré
boli predmetom dedičstva, a to až do právoplatného skončenia dedičského konania.
Sťažovateľka proti doručenému uzneseniu sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966
podala 9. októbra 1992 odvolanie, v ktorom uviedla, že účastníkom dedičskej dohody bola
aj jej matka, a to i napriek tomu, že bola uznesením „Ľudového súdu v Bratislave“ č. k.
L 229/54-7 z 29. júna 1955 čiastočne pozbavená spôsobilosti na právne úkony
a za opatrovníka jej bol ustanovený jej manžel a po jeho úmrtí v roku 1966 „uznesením
Okresného súdu Bratislava - mesto č. k. 17 P 281/55-13 zo 6.4.1966“ sťažovateľka, pričom
matke plná spôsobilosť na právne úkony nebola nikdy vrátená. Podľa podaného odvolania
„Pri určení rozsahu obmedzenia jej spôsobilosti je potrebné vychádzať z ust. § 13 ods. 2
zák. č. 141/50 Zb., podľa ktorého kto je pozbavený svojprávnosti len čiastočne, čo
do spôsobilosti na právne úkony je rovný tomu, kto dovŕšil pätnásty rok. Ani za účinnosti
nového O.z. z r. 1964 nemohla 15-ročná osoba uzatvoriť platnú dedičskú dohodu. Ak takúto
dohodu matka uzatvorila, táto je podľa § 38 ods. 2 O.z. neplatná. Na uzavretie dedičskej
dohody nebola A. V. ani procesne spôsobilá (§ 20 O.s.p.) a podľa § 14 Not. por. z r. 1963
jej malo štátne notárstvo ustanoviť opatrovníka. Keďže sa tak nestalo, aj rozhodnutie, ktoré
jej bolo prípadne doručené, je neúčinné a nemohlo sa stať právoplatným.“. Sťažovateľka
preto navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Mestský súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením č. k. 11 Co 35/93-144,
11 Co 60/93 z 8. decembra 1993, ktorým odvolanie sťažovateľky a ďalšieho účastníka
konania odmietol. Svoje dokazovanie zameral na zistenie skutočnosti, či napadnuté
rozhodnutie bolo doručené účastníkom konania a či je právoplatné. Oprel sa o rozhodnutie
bývalého Štátneho notárstva Bratislava I sp. zn. D 1976/64 zo 6. februára 1992 v spojení
s uznesením mestského súdu sp. zn. 11 Co 34/92 z 30. júna 1992, ktorým bol právoplatne
zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu konania o dedičstve, a to z dôvodu jeho
oneskorenosti. Predmetná skutočnosť bola v tomto konaní konštatovaná po vyriešení
prejudiciálnej otázky o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia sp. zn. D 1976/64
z 12. januára 1966 (uznesenie o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva)
k 12. januáru 1966. Mestský súd si pri svojom rozhodovaní osvojil rozhodnutie o tejto
prejudiciálnej otázke týkajúcej sa právoplatnosti citovaného uznesenia a vychádzajúc
z tohto faktu aj on posúdil odvolanie sťažovateľky ako podané oneskorene súčasne sa
odvolávajúc na argument, že matka sťažovateľky sa na pojednávaní vzdala práva podať
odvolanie, ako podané neoprávnenou osobou.
Proti uzneseniu mestského súdu č. k. 11 Co 35/93-144, 11 Co 60/93 z 8. decembra
1993 podala sťažovateľka 14. februára 1994 dovolanie, v ktorom poukázala na ustanovenie
„§ 237 písm. c) a f) O.s.p.“ a uviedla, že postupom štátneho notárstva bola jej matke ako
dcére poručiteľa odňatá možnosť konať pred súdom v predmetnom dedičskom konaní,
pretože hoci nebola procesne spôsobilá, nebola v konaní riadne zastúpená. Sťažovateľka
tiež dôvodila, že aj jej ako právnej nástupkyni matky bola postupom odvolacieho súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, pretože odvolací súd ju neupovedomil o vykonaní
výsluchov niekoľkých svedkov. Takisto namietala správnosť záverov odvolacieho súdu, že
je viazaný spôsobom vyriešenia prejudiciálnej otázky o právoplatnosti uznesenia štátneho
notárstva o schválení dohody dedičov v inom konaní. Podľa nej v dôsledku tohto záveru už
odvolací súd neskúmal spôsobilosť jej právnej predchodkyne a z toho vyplývajúcu otázku,
či táto mohla preberať doručované meritórne rozhodnutia. Obmedzenie spôsobilosti
na právne úkony právnej predchodkyne a nedostatok jej riadneho zákonného zastúpenia
považovala sťažovateľka za vady konania, ktoré bránili vydaniu rozhodnutia „právne
relevantým spôsobom“.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 85/94 z 31. augusta 1994 napadnuté
rozhodnutie mestského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolávajúc sa
na relevantnú právnu úpravu konštatoval, že právna predchodkyňa sťažovateľky nebola
v konaní o dedičstve procesne spôsobilá samostatne konať a nebola ani riadne zastúpená
zákonným zástupcom, pretože jej pôvodný opatrovník zomrel v roku 1961 a štátne
notárstvo nepodalo súdu ani podnet na ustanovenie opatrovníka. Za týchto okolností
sa nemohla „právne účinným spôsobom“ vzdať práva na podanie odvolania a rozhodnutie
štátneho notárstva jej nemohlo byť doručené „s účinkami riadneho doručenia“. Vyslovil, že
na podanie odvolania za takejto situácie je procesne legitimovaný aj právny nástupca
účastníka prvostupňového konania, na ktorého toto právo prechádza v rámci zásady
univerzálnej sukcesie, ktorá sa uplatňuje v dedičskom konaní. Vzhľadom na uvedené
k účinnému doručeniu dotknutého uznesenia štátneho notárstva podľa neho došlo až
28. septembra 1992 sťažovateľke ako právnej nástupkyni, ktorá podala proti tomuto
rozhodnutiu odvolanie 9. októbra 1992, teda v zákonnej lehote. Odvolací súd preto nemal
opravný prostriedok sťažovateľky odmietnuť ako podaný oneskorene ani ako podaný
neoprávnenou osobou. Svojím postupom tak odňal sťažovateľke právo konať pred súdom
v zmysle ustanovenia „§ 237, písm. f/ O.s.p.“. Dovolací súd tiež vyslovil záver, že odvolací
súd nebol viazaný rozhodnutím o prejudiciálnej otázke právoplatnosti rozhodnutia štátneho
notárstva vydaným v konaní o povolení obnovy konania a mal túto otázku posúdiť sám.
Mestský súd uznesením sp. zn. 11 Co 61/94 z 2. novembra 1994 opierajúc sa
o záväzný právny názor dovolacieho súdu uznesenie štátneho notárstva sp. zn. D 1976/64
z 12. januára 1966 o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva zrušil a vrátil vec
„obvodnému súdu“ na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že „Nedostatok zastúpenia
A. V. v dedičskom konaní opatrovníkom je takým nedostatkom podmienky konania, pre
ktorý nemalo dedičské konanie po poručiteľovi Ing. J. P. prebehnúť. Ide o taký nedostatok,
pre ktorý bolo potrebné napadnuté rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zrušiť
a podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia vrátiť Obvodnému súdu Bratislava 1... na ďalšie
konanie.“.
V závere uviedol, že „Úlohou obvodného súdu bude podľa rozvrhu poverovania,
podľa § 38 ods. 1 O.s.p. poveriť úkonmi v konaní o dedičstve príslušného notára, ktorý vec
prejedná za účasti dedičov, príp. ich právnych nástupcov a predloží vec obvodnému súdu
s návrhom na vydanie konečného rozhodnutia“.
Obvodný súd Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) uznesením sp. zn. D 911/94,
Dnot 2/95 z 5. marca 1996 určil všeobecnú aj čistú hodnotu dedičstva a potvrdil
nadobudnutie dedičstva „dedičom zo zákona“ (vnukom druhej manželky poručiteľa).
Z hľadiska otázky rozsahu dedičstva stanovil, že predmetom dedičstva je len jedna polovica
domovej nehnuteľnosti a záhrady nachádzajúcich sa v Bratislave, katastrálne územie Staré
Mesto, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. 535, keďže polovica predmetnej nehnuteľnosti
so záhradou bola právoplatne prerokovaná v roku 1969 v dedičskom konaní po poručiteľke
– druhej manželke poručiteľa a v dedičskom konaní po synovi uvedenej poručiteľky.
V dedičskom konaní obvodný súd na dedičský podiel sťažovateľky započítal dar
v sume 200 000 Sk s odôvodnením, že tento dar bol nadobudnutý počas života poručiteľa
jej právnou predchodkyňou.
Sťažovateľka proti rozhodnutiu obvodného súdu podala odvolanie, v ktorom uviedla,
že záver prvostupňového súdu považuje za nesprávny jednak z hľadiska stanovenia rozsahu
predmetu dedičstva, ako aj z hľadiska vykonania zápočtu na jej dedičský podiel. Podľa
sťažovateľky postupom obvodného súdu jej bolo odňaté právo dediť v rozpore s čl. 20
ústavy vykonávané „Občianskym zákonníkom“, ktorého výklad musí byť v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy. Dôvodila, že týmto interpretačným a aplikačným pravidlom je súd viazaný aj
pri výklade ustanovenia „par. 484 OZ“ v súvislosti s mimoriadnosťou posudzovania
konkrétne prerokúvanej veci súvisiacej s právnym stavom 40 a 50 rokov, keď došlo priamo
zo zákona k strate akejkoľvek finančnej hodnoty tuzemských cenných papierov, ktoré boli
jej právnej predchodkyni darované ako veno. Podľa sťažovateľky aj súdna prax v období
smrti poručiteľa v záujme spravodlivosti, ak šlo napr. o darovanie peňazí, sumy skôr
darované prerátala na hodnotu po menovej reforme podľa zásad tejto reformy.
Tu sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že obvodný súd napriek takejto praxi vykonal
zápočet darovaných, v čase smrti poručiteľa bezcenných papierov, do dedičského podielu
sťažovateľky. Uviedla, že nespravodlivosť takéhoto postupu je zvýraznená aj tým, že
vlastníci štátom znehodnotených cenných papierov nemali žiadne reštitučné, rehabilitačné
ani iné nároky na odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. V dôsledku historického a právneho
vývoja bez akejkoľvek miery zavinenia nepriniesli právnej predchodkyni sťažovateľky
darované cenné papiere žiaden majetkový prospech. Na základe dekrétov prezidenta
E. Beneša boli totiž v rokoch 1945 až 1953 znemožnené akékoľvek výnosy, resp. dividendy
z titulu vlastníctva cenných papierov, pretože účastinné spoločnosti, v úschove ktorých sa
cenné papiere nachádzali, sa stali národným majetkom, pričom následne „zákonom
č. 41/1953 par. 7 ods. 1 písm. b/ boli zrušené pohľadávky a záväzky z tuzemských cenných
papierov v povinnej úschove podľa dekrétu č. 95/1945 Zb.“. Veno právnej predchodkyne
sťažovateľky tak neprekročilo rámec obvyklého darovania predpokladaného „v ustanovení
§ 484 ods. 1 OZ“, preto ide o mimoriadny prípad, keď nie je spravodlivé takéto veno
v dedičskom konaní započítať na jej dedičský podiel.
Sťažovateľka argumentovala, že náročnosť rozhodovania v predmetnom dedičskom
konaní je zvýraznená potrebou aplikácie viacerých právnych systémov zohľadňujúcich
obdobie rozhodné pre vznik toho-ktorého právneho vzťahu. Pre riešenie otázky predmetu
a rozsahu dedičstva ku dňu smrti poručiteľa je potrebné zaoberať sa právnym úkonom,
ktorým bolo vlastníctvo nadobudnuté, a jeho následkami. Poručiteľ nadobudol aktívum
dedičstva - nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy z roku 1940. Vo vzťahu k právnemu
posúdeniu tohto právneho úkonu treba konštatovať, že na „Slovensku“ platilo
do 31. decembra 1950 bývalé uhorské právo v oblasti občianskeho práva nekodifikované.
„V súlade s hmotným právom účinným v čase smrti poručiteľa /zák.č. 40/1964/, najmä
s poukazom na jeho prechodné ustanovenia – par.498 vznik právnych vzťahov, ako aj
nároky s ním vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.“
Vzhľadom na dátum uzavretia spomínanej kúpnej zmluvy je nesporné, že na prípadné
nároky z tohto právneho úkonu treba aplikovať uhorské obyčajové právo, ktoré vychádzalo
z inštitútu koakvizície – zákonného majetkového spoločenstva manželov, ktorý však
neplatil okrem iných prípadov aj u tzv. honoraciorov – osôb živiacich sa prevažne
intelektuálnou prácou, a v prípade ktorých sa za hlavného nadobúdateľa majetku považoval
muž, ktorému prislúchalo právo majetok spravovať a voľne s ním nakladať medzi živými
i pre prípad smrti. Poručiteľ podľa sťažovateľky patril práve do tejto skupiny, a predmetná
nehnuteľnosť nebola teda vecou z majetkového spoločenstva manželov, ale predstavovala
samostatný majetok poručiteľa. V dedičskom konaní boli predložené rozhodnutia
z dedičského konania po poručiteľke (po druhej manželke poručiteľa) a neskôr po jej
právnom nástupcovi, v zmysle ktorých bola do aktív dedičstva zahrnutá jedna polovica
predmetnej nehnuteľnosti. Štátne notárstvo v rozpore s neplatným právnym stavom posúdilo
samostatný majetok poručiteľa ako BSM, a tak jednu polovicu nehnuteľnosti pojalo
do dedičstva po jeho druhej manželke. „Týmito skutočnosťami však nemôže byť ovplyvnené
rozhodovanie v tomto konani, ktoré musí vychádzať zo skutkového stavu a právneho
posúdenia majetku poručiteľa v čase jeho smrti. Až konečné vyporiadanie medzi dedičmi
a následné rozhodnutie o tom, čo ktorý z dedičov po nebohom Ing. J. P. nadobudne v tomto
konaní môže ovplyvniť prípadné domáhanie sa svojho práva v občianskom súdnom
konaní.“
Sťažovateľka uplatnila tiež relatívnu neplatnosť závetu poručiteľa s poukazom
na „par. 479 OZ“, ktorý by vo svojich dôsledkoch predstavoval vydedenie právnej
predchodkyne sťažovateľky, keďže v čase spísania závetu už poručiteľ vedel o prepadnutí
predmetných cenných papierov (jej vena) v prospech štátu, v dôsledku čoho by nemala
do budúcnosti zabezpečenú právnu istotu z hľadiska miesta trvalého bydliska v dome –
v závetnom predmete dedičstva, kde ako jediná z detí poručiteľa bývala. Sťažovateľka
upozornila na citový vzťah poručiteľa k jej právnej predchodkyni, na základe čoho
konštatuje dôvodnú pochybnosť o slobode vôle poručiteľa obsiahnutej v závete.
Sťažovateľka opierajúc sa o svoju argumentáciu žiadala, aby odvolací súd zmenil
rozhodnutie obvodného súdu tak, že okrem iného potvrdí nadobudnutie dedičstva –
predmetnej nehnuteľnosti a cenných papierov sťažovateľke v rozsahu jednej tretiny.
Na základe podaného odvolania mestský súd uznesením č. k. 11 Co 43/96-251
z 5. septembra 1996 uznesenie obvodného súdu sp. zn. D 911/94, Dnot 2/95 z 5. marca
1996 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Mestský súd v rozhodnutí predostrel túto
argumentáciu. Poukázal, že účastníci dedičského konania sa nezhodli na rozsahu
nehnuteľných aktív dedičstva. V zmysle § 175k ods. 3 OSP nebol súd v dedičskom konaní
oprávnený uvedený spor medzi dedičmi riešiť, teda rozhodnúť a špecifikovať aktíva
dedičstva. Dedičovi nemožno uložiť povinnosť podať žalobu pre účely vyriešenia tohto
sporu v osobitnom konaní. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa súd v dedičskom
konaní obmedzí len na „zistenie tejto spornosti“ a pri výpočte čistého majetku poručiteľa
na sporné aktíva alebo pasíva dedičstva neprihliada. Vychádzajúc z ustanovenia „§ 856
OZ“ a odvolávajúc sa na judikatúru k tomuto ustanoveniu mestský súd konštatoval, že ak sa
preukáže, že nehnuteľnosti v čase ich nadobudnutia tvorili samostatný majetok poručiteľa,
nestali sa po nadobudnutí účinnosti Občianskeho zákonníka, teda po 1. apríli 1964
majetkom v BSM, ale zostali vo výlučnom vlastníctve poručiteľa. Mestský súd ďalej
uviedol, že „Sporným sa tak javí celý rozsah nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva
č. 535 kat. úz. Bratislava-Staré mesto. V dedičskom konaní po poručiteľovi nateraz
nemožno vyporiadať len určitú ich časť-podiel, čím by sa pred vyriešením spornej
skutočnosti predčasne a neodôvodnene vytvorilo podielové spoluvlastníctvo
k nehnuteľnostiam. Bude preto potrebné v dedičskom konaní na tieto sporné aktíva
neprihliadať.
Neznamená to však, že sa dedičia ohľadne tohto majetku nemôžu domáhať svojich
práv žalobou, podanou podľa § 175y ods. 1 O.s.p., mimo dedičského konania a to aj pred
jeho skončením o nesporných aktívach a pasívach dedičstva. V prípade, že sa spor takto
vyrieši, možno začať na návrh podaný podľa § 175x O.s.p. konanie o takomto tzv.
novoobjavenom majetku.“.
Mestský súd sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj k otázke spornosti týkajúcej sa
započítaniu hodnoty, ktorá bola darovaná právnej predchodkyni sťažovateľky, na dedičský
podiel sťažovateľky. Odkazujúc na relevantnú judikatúru a právnu úpravu mestský súd
vyjadril právny názor, podľa ktorého bude úlohou prvostupňového súdu prostredníctvom
povereného súdneho komisára pokúsiť sa o dosiahnutie dohody medzi účastníkmi
dedičského konania v otázke predmetného započítania. V opačnom prípade bude potrebné
ustáliť skutkový stav odstránením rozporných tvrdení účastníkov o otázke započítania
a na základe takéhoto skutkového zistenia odkázať účastníkov konania (vnukov druhej
manželky poručiteľa) na podanie žaloby proti ostatným účastníkom dedičského konania
pre účely rozhodnutia o tejto spornej otázke. Ak v určenej lehote nebude žaloba podaná, súd
započítanie nevykoná. K otázke namietanej relatívnej neplatnosti závetu poručiteľa mestský
súd uviedol, že je nadbytočné ju riešiť vzhľadom na to, že závetný dedič dedičstvo odmietol
a nastúpilo dedenie zo zákona.
Odvolací súd teda v závere skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu bolo vydané predčasne, bez náležitého zistenia skutkového stavu, a preto rozhodol
o jeho zrušení a vrátení na ďalšie konanie v prvom stupni.
Dňa 23. decembra 1996 podala sťažovateľka na okresnom súde žalobu o určenie, že
sťažovateľkou špecifikované nehnuteľnosti – evidované na liste vlastníctva č. 535, kat. úz.
Bratislava – Staré Mesto patria v „celosti do dedičstva po poručiteľovi Ing. J. P. ...“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 324/1996 z 11. marca 2005 podanú žalobu zamietol.
O odvolaní sťažovateľky smerujúcom proti tomuto rozsudku rozhodol odvolací súd tak, že
prvostupňový rozsudok potvrdil.
Sťažovateľka zároveň 23. decembra 1996 podala v dedičskom konaní sp. zn.
D 911/94 okresnému súdu návrh na jeho prerušenie do právoplatného skončenia konania
vedeného na okresnom súde na základe žaloby o určenie, že nehnuteľnosti evidované
na liste vlastníctva č. 535, kat. úz. Bratislava – Staré Mesto patria v „celosti do dedičstva
po poručiteľovi Ing. J. P. ...“, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. D 911/94 z 13. mája
1997 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 28. mája 1997 odvolanie,
o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 33 Co 80/97 zo 17. septembra 1997 tak,
že napadnuté uznesenie potvrdil.
Uznesením sp. zn. D 911/94 z 15. mája 1997 okresný súd účastníkov dedičského
konania (vnukov druhej manželky poručiteľa) odkázal na podanie žaloby o určenie, že
právna predchodkyňa sťažovateľky „bola v rokoch 1941 – 1942 obdarovaná poručiteľom
darom v podobe vena v cenných papieroch v nominálnej hodnote 221 400,-Sk, pričom nešlo
o obvyklé darovanie, dar priniesol obdarovanej tomu zodpovedajúci prospech a možno ho
započítať na dedičský podiel obdarovanej“, pričom im na podanie žaloby určil lehotu
30 dní od právoplatnosti predmetného uznesenia, dedičské konanie zároveň prerušil a určil,
že pokiaľ takáto žaloba v určenej lehote podaná nebude, bude súd v dedičskom konaní
pokračovať.
Okresný súd uznesením sp. zn. D 911/94, Dnot 9/95 z 28. mája 2007 konanie
vo veci dedičstva po poručiteľovi podľa § 175h ods. 1 OSP zastavil. Odôvodnil to tým, že
na „LV č. 535“, ktoré predložila Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislavu, poručiteľ nie je vedený ako vlastník nehnuteľností, a teda nemá žiaden majetok.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu“ (napr. IV. ÚS 115/03).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu
vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire
č. 303 – B).
Vo vedenom dedičskom konaní sa potom, ako došlo na základe univerzálnej sukcesie
k procesnoprávnemu nástupníctvu sťažovateľky, ako sporná objavila otázka procesnej
spôsobilosti právnej predchodkyne sťažovateľky z hľadiska splnenia tejto podmienky
konania ako predpokladu pre možnosť súdu konať. Táto relevantná otázka bola vyriešená
na základe záväzného právneho názoru dovolacieho súdu (rozsudok sp. zn. 1 Cdo 85/94
z 31. augusta 1994) rozhodnutím mestského súdu (uznesenie sp. zn. 11 Co 61/94
z 2. novembra 1994), ktorý konštatoval, že nedostatok riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilej právnej predchodkyne sťažovateľky ako jednej z podmienok konania bol
dôvodom, v dôsledku ktorého nebolo možné dedičské konanie vykonať. Na základe tohto
konštatovania bolo pôvodné uznesenie sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966 o schválení
dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie
obvodnému súdu.
Následne v odvolaní proti rozhodnutiu obvodného súdu (uznesenie sp. zn. D 911/94,
Dnot 2/95 z 5. marca 1996) bola sťažovateľkou predostretá argumentácia (bližšie
konkretizovaná v bode I odôvodnenia) týkajúca sa v podstate dvoch sporných otázok, a to
stanovenia rozsahu predmetu dedičstva a otázky vykonania započítania na dedičský podiel
sťažovateľky.
K uvedeným sporným otázkam zaujal stanovisko mestský súd rozhodujúci
o podanom odvolaní sťažovateľky, a to v uznesení sp. zn. 11 Co 43/96 z 5. septembra 1996,
ktorým zrušil uznesenie obvodného súdu sp. zn. D 911/94, Dnot 2/95 z 5. marca 1996
a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Mestský súd poukazujúc na relevantnú právnu úpravu (§ 175k ods. 3 OSP) dôvodil,
že konajúci súd nie je oprávnený riešiť spor účastníkov dedičského konania, čo sa týka
rozsahu aktív dedičstva, pretože mu zákon ukladá obmedziť sa len na konštatovanie takejto
spornosti, a je na uvážení účastníkov konania, či pre účely špecifikácie aktív, resp. rozsahu
predmetu dedičstva podajú žalobu v osobitnom konaní.
V ďalšom vyslovil záver, že ak v prípade otázky započítania na dedičský podiel
nedôjde k dohode účastníkov konania, je potrebné odstrániť rozpory v tvrdeniach
účastníkov v súvislosti s touto otázkou a na základe takto ustáleného skutkového stavu
odkázať účastníkov konania (dedičov podľa pôvodného uznesenia o schválení dohody
dedičov, sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966) na podanie žaloby proti ostatným dedičom
pre účely rozhodnutia o predmetnej otázke. V prípade, že takáto žaloba podaná nebude,
započítanie na dedičský podiel sa v dedičskom konaní nevykoná.
Tento vyslovený právny názor odvolacieho súdu bol pre prvostupňový súd v ďalšom
konaní záväzný.
Po vrátení spisu odvolacím súdom okresný súd odkázal uznesením sp. zn. D 911/94
z 15. mája 1997 účastníkov konania (vnukov druhej manželky poručiteľa) na podanie
žaloby proti ostatným dedičom pre účely rozhodnutia otázky spomínaného započítania na
dedičský podiel v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia, konanie prerušil a poučil
účastníkov, že v prípade nepodania žaloby v určenej lehote bude v konaní pokračovať.
Odvolací súd zaviazal okresný súd vysporiadať sa v dedičskom konaní
so spomenutými relevantnými otázkami pri rešpektovaní ním prezentovaného právneho
názoru.
Okresný súd v namietanom uznesení sp. zn. D 911/94, Dnot 9/95 z 28. mája 2007
stroho konštatoval zistenie, že na liste vlastníctva k nehnuteľnosti, v súvislosti s ktorou
existoval spor dedičov týkajúci sa rozsahu, v akom mala byť táto nehnuteľnosť poňatá do
aktív dedičstva, nie je poručiteľ vedený ako vlastník nehnuteľnosti, teda nezanechal žiaden
majetok, na základe čoho bolo potrebné dedičské konanie zastaviť podľa § 175h ods. 1
OSP.
V uznesení spomínané sporné otázky okresný súd vôbec neriešil, neuviedol, či bolo,
alebo nebolo o určení rozsahu aktív dedičstva rozhodnuté v osobitnom konaní, resp. okresný
súd vôbec nekonštatoval „zistenie takejto spornosti“. Nevysporiadal sa ani s ďalšou
namietanou okolnosťou a s ňou súvisiacou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa
započítania na dedičský podiel sťažovateľky. Z jeho uznesenia totiž nie je zrejmé, či
účastníci špecifikovaní v uznesení o prerušení konania sp. zn. D 911/94 z 15. mája 1997
podali v osobitnom konaní žalobu pre účely rozhodnutia otázky započítania na dedičský
podiel, a aký bol postup súdu po jej prípadnom rozhodnutí v osobitnom konaní,
resp. prípadný postup okresného súdu, ak takáto žaloba v určenej lehote podaná nebola.
Keď sa konajúci súd nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou účastníka
konania adekvátne a preskúmateľne, alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej
argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V danom prípade okresný súd k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentmi
sťažovateľky ani nepristúpil, a preto ústavný súd dospel k záveru, že z dôvodu nedostatku
odpovede súdneho rozhodnutia v namietanom uznesení došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo
vyvodiť skutkové a s nimi korešpondujúce právne závery v merite prerokúvanej dedičskej
veci. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či odôvodnenie konajúceho súdu,
o ktoré sa mali závery jeho rozhodnutia opierať, spĺňalo požiadavku ústavnosti
(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo
na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu
minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy
a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).
Ak nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o návrhu sťažovateľa, ktorým sa
domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, je výsledkom konania, v ktorom bolo porušené
jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, znamená to
tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety
ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto
rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, v súlade
s čl. 127 ods. 2 ústavy toto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom
bude okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd
priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, a to za dva úkony právnych služieb
vykonané v roku 2008 a jeden úkon vykonaný v roku 2009, teda náhradu trov v celkovej
sume 288,42 €.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky
vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16
ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania
pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením
alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom
(napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní
pred ústavným súdom predstavuje sumu 105,42 € a hodnota režijného paušálu je 6,31 €.
Sťažovateľka v danom prípade mohla požadovať náhradu trov právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004
Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 105,42 € + 2
x 6,31 €, spolu 223,46 €. Náhradu trov za tretí úkon právneho zastúpenia (vyjadrenie
k predloženému stanovisku okresného súdu, poskytnutie súhlasu s prerokovaním veci bez
ústneho pojednávania a špecifikácia trov konania) ústavný súd sťažovateľke nepriznal,
pretože ho nepovažoval za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci.
Ústavný súd preto priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2009