Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 196/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika

a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2009

vo veci prijatej sťažnosti Ľ. Z., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., Advokátska

kancelária, B., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ľ. Z. podľa a Slovenskej

republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007 v tomto konaní p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. D 911/94, D not 9/95 z 28. mája

2007 z r u š u j e a v r a c i a v e c Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť Ľ. Z. trovy právneho zastúpenia

v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právneho

zástupcu Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2008

doručená sťažnosť Ľ. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením sp. zn.

D 911/94, D not 9/95 z 28. mája 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. -19 zo 7. júla 2009 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že v dedičskom konaní týkajúcom sa

poručiteľa – starého otca sťažovateľky (ďalej len „poručiteľ“) bývalé Štátne notárstvo

Bratislava – mesto v Bratislave (ďalej len „štátne notárstvo“) uznesením sp. zn. D 1976/64

z 12. januára 1966 schválilo dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej

„predmet dedičstva prevzali v rovnakom podiele maloletí vnuci poručiteľa M. a J. P.“

(ďalej len „vnuci druhej manželky poručiteľa“).

Účastníkom dedičského konania bola ako jedna z dedičov zo zákona aj dcéra

poručiteľa – matka sťažovateľky, ktorá v tom čase nebola spôsobilá samostatne konať

pre duševnú poruchu, na základe ktorej bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony

a bol jej ustanovený opatrovník uznesením „bývalého Ľudového súdu v Bratislave“

č. k. L 229/54-7 z 29. júna 1955. V predmetnom dedičskom konaní však matka

sťažovateľky nebola zastúpená ustanoveným opatrovníkom a uzavrela v ňom dohodu,

ktorou sa vzdala svojho dedičského podielu týkajúceho sa nehnuteľnosti – domu, v ktorom

ako jediná z dedičov bývala. Všetkým účastníkom dedičského konania bola pritom

skutočnosť obmedzenia spôsobilosti matky sťažovateľky známa.

Sťažovateľka 17. augusta 1992 doručila bývalému Štátnemu notárstvu

Bratislava I žiadosť o doručenie uznesenia sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966, proti

ktorému následne 9. októbra 1992 podala odvolanie. Bývalý Mestský súd v Bratislave

(ďalej len „mestský súd“) rozhodol uznesením č. k. -144,

z 8. decembra 1993, ktorým odvolanie sťažovateľky a ďalšieho účastníka odmietol. Proti

tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 14. februára 1994 dovolanie, na základe ktorého

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 31. augusta 1994 napadnuté uznesenie zrušil. Dňa 2. novembra 1994 mestský

súd zrušil rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva Bratislava I sp. zn. D 1976/64

z 12. januára 1966 a „vec bola vrátená na opätovné prejednanie“. Prvostupňový súd

opätovne vykonal konanie o dedičstve a rozhodol uznesením sp. zn. D 911/94, D not 2/95

z 5. marca 1996, ktoré však bolo uznesením mestského súdu sp. zn.

z 5. septembra 1996 zrušené.

Na základe právneho názoru mestského súdu obsiahnutého v citovanom uznesení

podala 23. decembra 1996 sťažovateľka „žalobu o určenie majetku patriaceho do dedičstva

a jeho zaradenie do aktív dedičstva...“. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 11. marca 2005 žalobu sťažovateľky zamietol a Krajský súd v Bratislave toto

prvostupňové rozhodnutie potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. z 10. novembra

2005.

Okresný súd uznesením sp. zn. D 911/94, D not 9/95 z 28. mája 2007 konanie

o dedičstve zastavil.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že okresný súd zastavil konanie z dôvodu

v zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), teda z dôvodu, že poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Podľa

jej názoru „Súd však ignoroval opakované námietky sťažovateľky, ktorá v konaní

o dedičstve od počiatku poukazovala na skutočnosť, že do konania by mali byť zahrnuté

aj nehnuteľnosti patriace poručiteľovi v čase jeho smrti a to v celosti. Súd však na tieto

námietky a procesné návrhy sťažovateľky vôbec v odôvodnení uznesenia nereagoval a iba

stroho skonštatoval, že z LV č. 535 zistil, že poručiteľ nie je vedený ako vlastník

nehnuteľnosti, nemá preto žiaden majetok. Takéto odôvodnenie uznesenia o zastavení

konania však ignoruje doterajší priebeh konania a námietky sťažovateľky. Z odôvodnenia

uznesenia je možné nadobudnúť mylný dojem, že ide o skutkovo aj právne nesporný prípad

dedičstva, kedy poručiteľ žiaden majetok nenadobudol, prípadne ho pred svojou smrťou

platne previedol.“.

Ďalej sťažovateľka v záujme ozrejmenia skutkového stavu uviedla, že po smrti

poručiteľa došlo k vyvlastneniu „sporných nehnuteľností“ osobám, ktoré boli považované

za jediných dedičov. Neskôr tieto osoby v rámci reštitučného konania získali nehnuteľnosti

späť a následne ich predali tretej osobe. Vzhľadom na to, že v „LV č. 535“ bola zapísaná

poznámka o neukončenom dedičskom konaní, táto tretia osoba nemôže byť považovaná

za dobromyseľného nadobúdateľa podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa názoru sťažovateľky bez vydania rozhodnutia o tom, že sťažovateľka

je dedičkou a že zdedila príslušný podiel na nehnuteľnostiach, sa nemôže domáhať ochrany

svojho vlastníckeho práva. Až po meritórnom skončení konania o dedičstve by sa mohla

domáhať žalobou o určenie svojho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným

na „LV č. 535“.

Sťažovateľka skonštatovala, že zastavením konania o dedičstve podľa § 175h ods. 1

pritom stratili právny titul nadobudnutia majetku aj ostatní dedičia, pretože pôvodné

rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, a preto nikdy nenadobudlo právoplatnosť.

O odvolaní rozhodnuté nebude, keďže konanie o dedičstve bolo zastavené, a uznesenie

o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva tak nikdy nenadobudne právoplatnosť.

Právny dôvod, na základe ktorého ostatní dedičia nadobudli im prináležiace podiely, tak

odpadol, čo zakladá neplatnosť neskoršej kúpnej zmluvy, ktorou boli nehnuteľnosti

prevedené na tretiu osobu.

Podľa sťažovateľky „Súd svojím rozhodnutím porušil právo sťažovateľky na súdnu

ochranu garantované SR ako aj Dohovoru a to jednak tým,

že zastavil konanie o dedičstve pre nemajetnosť poručiteľa, pričom tento vôbec nebol v čase

svojej smrti nemajetný. Súd tak nesprávne a v príkrom rozpore so zákonom určoval stav

majetku ku dňu svojho rozhodnutia, čo odporuje elementárnym zásadám dedičského práva.

Súd tak postupoval nezákonné a svojvoľne a dôsledkom jeho postupu bolo úplné

znemožnenie sťažovateľky domáhať sa zdedeného majetku, ktorý na ňu v zmysle

hmotnoprávnych ustavení prešiel smrťou poručiteľa.

Súd porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu tiež tým, že v odôvodnení

rozhodnutia vôbec nereagoval na návrhy a prednesy sťažovateľky a úplne ignoroval

základné skutočnosti, ktoré boli predmetom konania a iba formálne skonštatoval ako

absolútne nespornú vec, že poručiteľ nezanechal majetok, pričom sa ani len nepokúsil

vysvetliť, ako k takejto úvahe dospel.

Súd tiež porušil právo sťažovateľky vlastniť majetok a právo dediť garantované čl.

20 ods. 1 SR a Protokolu č. 1 k Dohovoru. Bez potvrdenia nadobudnutia

dedičstva sťažovateľka nemá možnosť preukázať svoje vlastníctvo a majetok užívať.

Rozhodnutie súdu o zastavení konania pre nemajetnosť má pre ňu faktický dôsledok odňatia

možnosti dediť a zbavenia majetku, napriek tomu, že v zmysle hmotnoprávnych predpisov

je spoluvlastníčkou nehnuteľností.

Sťažovateľka sa tak dostala do patovej situácie, keď sa síce stala spoluvlastníčkou

nehnuteľnosti patriacich poručiteľovi, domáhať sa určenia vlastníctva a vyslovenia

neplatnosti neskorších dispozícií z nehnuteľnosťami sa nemôže, nakoľko nadobudnutie

dedičstva môže deklarovať iba rozhodnutie vydané v osobitnom dedičskom konaní.

Domáhať sa vydania v dedičskom konaní však rovnako nemôže, nakoľko z nehnuteľnosťami

bolo po smrti poručiteľa disponované.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jej základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 911/94, D not 9/95 a jeho uznesením z 28. mája 2007,

predmetné uznesenie zrušil, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej

úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd v zastúpení jeho predsedníčkou v liste sp. zn. Spr. 3591/09 doručenom

ústavnému súdu 24. augusta 2009 hneď v úvode vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Okresný súd i napriek tomu, že mu bolo ústavným súdom doručené aj uznesenie

o prijatí sťažnosti, ktorým bol vymedzený predmet konania pred ústavným súdom

špecifikáciou sťažovateľkou označených základných práv, ktorých porušenie namietala

v posudzovanom konaní, svoje vyjadrenie koncipoval mimo takto vymedzený predmet

a vyjadril sa k otázke plynulosti konania z hľadiska garancie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V podaní doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2009 právny zástupca

sťažovateľky poukázal na omyl okresného súdu týkajúci sa predmetu jeho vyjadrenia

k ústavnej sťažnosti a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od ústneho pojednávania

vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu zistil tieto

skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

V dedičskom konaní, predmetom ktorého bolo prerokovanie dedičstva

po poručiteľovi, bývalé Štátne notárstvo Bratislava I uznesením sp. zn. D 1976/64

z 12. januára 1966 schválilo dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej

„predmet dedičstva prevzali maloletý vnuci poručiteľa M. a J. P.“ do spoluvlastníctva.

Spolu s ostatnými účastníkmi dedičského konania dohodu uzavrela aj matka sťažovateľky.

Dňa 17. augusta 1992 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

doručila bývalému Štátnemu notárstvu Bratislava I žiadosť o doručenie rozhodnutia

vydaného v dedičskom konaní vedeného pod sp. zn. D 1976/64, teda uvedeného uznesenia

z 12. januára 1966 o schválení dohody dedičov. V žiadosti uviedla, že podľa jej názoru nie

je toto rozhodnutie právoplatné, pretože po skončení dedičského konania nebolo doručené

do vlastných rúk účastníčke dedičského konania – matke sťažovateľky, ktorá bola

uznesením „Ľudového súdu v Bratislave“ č. k. L 229/54-7 z 29. júna 1955

právoplatným 6. augusta 1955 „pozbavená čiastočne svojprávnosti pre duševnú poruchu

zvanú schizofrénia katoténna, na základe čoho nemala hmotnoprávnu ani procesnú

spôsobilosť byť účastníčkou konania a teda ani k uzatváraniu dohody o vyporiadaní

dedičstva“. Sťažovateľka v žiadosti uviedla, že má v úmysle podať proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie a že „z opatrnosti už pred doručením tohto žiadaného rozhodnutia

nahlasuje odvolanie“ a navrhuje vydať predbežné opatrenie, ktorým by súd dedičom, ktorí

predmetným uznesením dedičstvo nadobudli, zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré

boli predmetom dedičstva, a to až do právoplatného skončenia dedičského konania.

Sťažovateľka proti doručenému uzneseniu sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966

podala 9. októbra 1992 odvolanie, v ktorom uviedla, že účastníkom dedičskej dohody bola

aj jej matka, a to i napriek tomu, že bola uznesením „Ľudového súdu v Bratislave“ č. k.

L 229/54-7 z 29. júna 1955 čiastočne pozbavená spôsobilosti na právne úkony

a za opatrovníka jej bol ustanovený jej manžel a po jeho úmrtí v roku 1966 „uznesením

Okresného súdu Bratislava - mesto č. k. -13 zo 6.4.1966“ sťažovateľka, pričom

matke plná spôsobilosť na právne úkony nebola nikdy vrátená. Podľa podaného odvolania

„Pri určení rozsahu obmedzenia jej spôsobilosti je potrebné vychádzať z ust. § 13 ods. 2

zák. č. 141/50 Zb., podľa ktorého kto je pozbavený svojprávnosti len čiastočne, čo

do spôsobilosti na právne úkony je rovný tomu, kto dovŕšil pätnásty rok. Ani za účinnosti

nového O.z. z r. 1964 nemohla 15-ročná osoba uzatvoriť platnú dedičskú dohodu. Ak takúto

dohodu matka uzatvorila, táto je podľa § 38 ods. 2 O.z. neplatná. Na uzavretie dedičskej

dohody nebola A. V. ani procesne spôsobilá ( ) a podľa Not. por. z r. 1963

jej malo štátne notárstvo ustanoviť opatrovníka. Keďže sa tak nestalo, aj rozhodnutie, ktoré

jej bolo prípadne doručené, je neúčinné a nemohlo sa stať právoplatným.“. Sťažovateľka

preto navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Mestský súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením č. k. -144,

z 8. decembra 1993, ktorým odvolanie sťažovateľky a ďalšieho účastníka

konania odmietol. Svoje dokazovanie zameral na zistenie skutočnosti, či napadnuté

rozhodnutie bolo doručené účastníkom konania a či je právoplatné. Oprel sa o rozhodnutie

bývalého Štátneho notárstva Bratislava I sp. zn. D 1976/64 zo 6. februára 1992 v spojení

s uznesením mestského súdu sp. zn. z 30. júna 1992, ktorým bol právoplatne

zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu konania o dedičstve, a to z dôvodu jeho

oneskorenosti. Predmetná skutočnosť bola v tomto konaní konštatovaná po vyriešení

prejudiciálnej otázky o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia sp. zn. D 1976/64

z 12. januára 1966 (uznesenie o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva)

k 12. januáru 1966. Mestský súd si pri svojom rozhodovaní osvojil rozhodnutie o tejto

prejudiciálnej otázke týkajúcej sa právoplatnosti citovaného uznesenia a vychádzajúc

z tohto faktu aj on posúdil odvolanie sťažovateľky ako podané oneskorene súčasne sa

odvolávajúc na argument, že matka sťažovateľky sa na pojednávaní vzdala práva podať

odvolanie, ako podané neoprávnenou osobou.

Proti uzneseniu mestského súdu č. k. -144, z 8. decembra

1993 podala sťažovateľka 14. februára 1994 dovolanie, v ktorom poukázala na ustanovenie

„ a “ a uviedla, že postupom štátneho notárstva bola jej matke ako

dcére poručiteľa odňatá možnosť konať pred súdom v predmetnom dedičskom konaní,

pretože hoci nebola procesne spôsobilá, nebola v konaní riadne zastúpená. Sťažovateľka

tiež dôvodila, že aj jej ako právnej nástupkyni matky bola postupom odvolacieho súdu

odňatá možnosť konať pred súdom, pretože odvolací súd ju neupovedomil o vykonaní

výsluchov niekoľkých svedkov. Takisto namietala správnosť záverov odvolacieho súdu, že

je viazaný spôsobom vyriešenia prejudiciálnej otázky o právoplatnosti uznesenia štátneho

notárstva o schválení dohody dedičov v inom konaní. Podľa nej v dôsledku tohto záveru už

odvolací súd neskúmal spôsobilosť jej právnej predchodkyne a z toho vyplývajúcu otázku,

či táto mohla preberať doručované meritórne rozhodnutia. Obmedzenie spôsobilosti

na právne úkony právnej predchodkyne a nedostatok jej riadneho zákonného zastúpenia

považovala sťažovateľka za vady konania, ktoré bránili vydaniu rozhodnutia „právne

relevantým spôsobom“.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 31. augusta 1994 napadnuté

rozhodnutie mestského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolávajúc sa

na relevantnú právnu úpravu konštatoval, že právna predchodkyňa sťažovateľky nebola

v konaní o dedičstve procesne spôsobilá samostatne konať a nebola ani riadne zastúpená

zákonným zástupcom, pretože jej pôvodný opatrovník zomrel v roku 1961 a štátne

notárstvo nepodalo súdu ani podnet na ustanovenie opatrovníka. Za týchto okolností

sa nemohla „právne účinným spôsobom“ vzdať práva na podanie odvolania a rozhodnutie

štátneho notárstva jej nemohlo byť doručené „s účinkami riadneho doručenia“. Vyslovil, že

na podanie odvolania za takejto situácie je procesne legitimovaný aj právny nástupca

účastníka prvostupňového konania, na ktorého toto právo prechádza v rámci zásady

univerzálnej sukcesie, ktorá sa uplatňuje v dedičskom konaní. Vzhľadom na uvedené

k účinnému doručeniu dotknutého uznesenia štátneho notárstva podľa neho došlo až

28. septembra 1992 sťažovateľke ako právnej nástupkyni, ktorá podala proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie 9. októbra 1992, teda v zákonnej lehote. Odvolací súd preto nemal

opravný prostriedok sťažovateľky odmietnuť ako podaný oneskorene ani ako podaný

neoprávnenou osobou. Svojím postupom tak odňal sťažovateľke právo konať pred súdom

v zmysle ustanovenia „, písm. f/ “. Dovolací súd tiež vyslovil záver, že odvolací

súd nebol viazaný rozhodnutím o prejudiciálnej otázke právoplatnosti rozhodnutia štátneho

notárstva vydaným v konaní o povolení obnovy konania a mal túto otázku posúdiť sám.

Mestský súd uznesením sp. zn. z 2. novembra 1994 opierajúc sa

o záväzný právny názor dovolacieho súdu uznesenie štátneho notárstva sp. zn. D 1976/64

z 12. januára 1966 o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva zrušil a vrátil vec

„obvodnému súdu“ na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že „Nedostatok zastúpenia

A. V. v dedičskom konaní opatrovníkom je takým nedostatkom podmienky konania, pre

ktorý nemalo dedičské konanie po poručiteľovi Ing. J. P. prebehnúť. Ide o taký nedostatok,

pre ktorý bolo potrebné napadnuté rozhodnutie podľa zrušiť

a podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia vrátiť Obvodnému súdu Bratislava 1... na ďalšie

konanie.“.

V závere uviedol, že „Úlohou obvodného súdu bude podľa rozvrhu poverovania,

podľa poveriť úkonmi v konaní o dedičstve príslušného notára, ktorý vec

prejedná za účasti dedičov, príp. ich právnych nástupcov a predloží vec obvodnému súdu

s návrhom na vydanie konečného rozhodnutia“.

Obvodný súd Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) uznesením sp. zn. D 911/94,

z 5. marca 1996 určil všeobecnú aj čistú hodnotu dedičstva a potvrdil

nadobudnutie dedičstva „dedičom zo zákona“ (vnukom druhej manželky poručiteľa).

Z hľadiska otázky rozsahu dedičstva stanovil, že predmetom dedičstva je len jedna polovica

domovej nehnuteľnosti a záhrady nachádzajúcich sa v Bratislave, katastrálne územie Staré

Mesto, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. 535, keďže polovica predmetnej nehnuteľnosti

so záhradou bola právoplatne prerokovaná v roku 1969 v dedičskom konaní po poručiteľke

– druhej manželke poručiteľa a v dedičskom konaní po synovi uvedenej poručiteľky.

V dedičskom konaní obvodný súd na dedičský podiel sťažovateľky započítal dar

v sume 200 000 Sk s odôvodnením, že tento dar bol nadobudnutý počas života poručiteľa

jej právnou predchodkyňou.

Sťažovateľka proti rozhodnutiu obvodného súdu podala odvolanie, v ktorom uviedla,

že záver prvostupňového súdu považuje za nesprávny jednak z hľadiska stanovenia rozsahu

predmetu dedičstva, ako aj z hľadiska vykonania zápočtu na jej dedičský podiel. Podľa

sťažovateľky postupom obvodného súdu jej bolo odňaté právo dediť v rozpore s čl. 20

vykonávané „“, ktorého výklad musí byť v súlade s

ods. 4 . Dôvodila, že týmto interpretačným a aplikačným pravidlom je súd viazaný aj

pri výklade ustanovenia „par. 484 “ v súvislosti s mimoriadnosťou posudzovania

konkrétne prerokúvanej veci súvisiacej s právnym stavom 40 a 50 rokov, keď došlo priamo

zo zákona k strate akejkoľvek finančnej hodnoty tuzemských cenných papierov, ktoré boli

jej právnej predchodkyni darované ako veno. Podľa sťažovateľky aj súdna prax v období

smrti poručiteľa v záujme spravodlivosti, ak šlo napr. o darovanie peňazí, sumy skôr

darované prerátala na hodnotu po menovej reforme podľa zásad tejto reformy.

Tu sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že obvodný súd napriek takejto praxi vykonal

zápočet darovaných, v čase smrti poručiteľa bezcenných papierov, do dedičského podielu

sťažovateľky. Uviedla, že nespravodlivosť takéhoto postupu je zvýraznená aj tým, že

vlastníci štátom znehodnotených cenných papierov nemali žiadne reštitučné, rehabilitačné

ani iné nároky na odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. V dôsledku historického a právneho

vývoja bez akejkoľvek miery zavinenia nepriniesli právnej predchodkyni sťažovateľky

darované cenné papiere žiaden majetkový prospech. Na základe dekrétov prezidenta

E. Beneša boli totiž v rokoch 1945 až 1953 znemožnené akékoľvek výnosy, resp. dividendy

z titulu vlastníctva cenných papierov, pretože účastinné spoločnosti, v úschove ktorých sa

cenné papiere nachádzali, sa stali národným majetkom, pričom následne „zákonom

č. 41/1953 par. 7 ods. 1 písm. b/ boli zrušené pohľadávky a záväzky z tuzemských cenných

papierov v povinnej úschove podľa dekrétu č. “. Veno právnej predchodkyne

sťažovateľky tak neprekročilo rámec obvyklého darovania predpokladaného „v ustanovení

“, preto ide o mimoriadny prípad, keď nie je spravodlivé takéto veno

v dedičskom konaní započítať na jej dedičský podiel.

Sťažovateľka argumentovala, že náročnosť rozhodovania v predmetnom dedičskom

konaní je zvýraznená potrebou aplikácie viacerých právnych systémov zohľadňujúcich

obdobie rozhodné pre vznik toho-ktorého právneho vzťahu. Pre riešenie otázky predmetu

a rozsahu dedičstva ku dňu smrti poručiteľa je potrebné zaoberať sa právnym úkonom,

ktorým bolo vlastníctvo nadobudnuté, a jeho následkami. Poručiteľ nadobudol aktívum

dedičstva - nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy z roku 1940. Vo vzťahu k právnemu

posúdeniu tohto právneho úkonu treba konštatovať, že na „Slovensku“ platilo

do 31. decembra 1950 bývalé uhorské právo v oblasti občianskeho práva nekodifikované.

„V súlade s hmotným právom účinným v čase smrti poručiteľa //, najmä

s poukazom na jeho prechodné ustanovenia – par.498 vznik právnych vzťahov, ako aj

nároky s ním vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.“

Vzhľadom na dátum uzavretia spomínanej kúpnej zmluvy je nesporné, že na prípadné

nároky z tohto právneho úkonu treba aplikovať uhorské obyčajové právo, ktoré vychádzalo

z inštitútu koakvizície – zákonného majetkového spoločenstva manželov, ktorý však

neplatil okrem iných prípadov aj u tzv. honoraciorov – osôb živiacich sa prevažne

intelektuálnou prácou, a v prípade ktorých sa za hlavného nadobúdateľa majetku považoval

muž, ktorému prislúchalo právo majetok spravovať a voľne s ním nakladať medzi živými

i pre prípad smrti. Poručiteľ podľa sťažovateľky patril práve do tejto skupiny, a predmetná

nehnuteľnosť nebola teda vecou z majetkového spoločenstva manželov, ale predstavovala

samostatný majetok poručiteľa. V dedičskom konaní boli predložené rozhodnutia

z dedičského konania po poručiteľke (po druhej manželke poručiteľa) a neskôr po jej

právnom nástupcovi, v zmysle ktorých bola do aktív dedičstva zahrnutá jedna polovica

predmetnej nehnuteľnosti. Štátne notárstvo v rozpore s neplatným právnym stavom posúdilo

samostatný majetok poručiteľa ako BSM, a tak jednu polovicu nehnuteľnosti pojalo

do dedičstva po jeho druhej manželke. „Týmito skutočnosťami však nemôže byť ovplyvnené

rozhodovanie v tomto konani, ktoré musí vychádzať zo skutkového stavu a právneho

posúdenia majetku poručiteľa v čase jeho smrti. Až konečné vyporiadanie medzi dedičmi

a následné rozhodnutie o tom, čo ktorý z dedičov po nebohom Ing. J. P. nadobudne v tomto

konaní môže ovplyvniť prípadné domáhanie sa svojho práva v občianskom súdnom

konaní.“

Sťažovateľka uplatnila tiež relatívnu neplatnosť závetu poručiteľa s poukazom

na „par. 479 “, ktorý by vo svojich dôsledkoch predstavoval vydedenie právnej

predchodkyne sťažovateľky, keďže v čase spísania závetu už poručiteľ vedel o prepadnutí

predmetných cenných papierov (jej vena) v prospech štátu, v dôsledku čoho by nemala

do budúcnosti zabezpečenú právnu istotu z hľadiska miesta trvalého bydliska v dome –

v závetnom predmete dedičstva, kde ako jediná z detí poručiteľa bývala. Sťažovateľka

upozornila na citový vzťah poručiteľa k jej právnej predchodkyni, na základe čoho

konštatuje dôvodnú pochybnosť o slobode vôle poručiteľa obsiahnutej v závete.

Sťažovateľka opierajúc sa o svoju argumentáciu žiadala, aby odvolací súd zmenil

rozhodnutie obvodného súdu tak, že okrem iného potvrdí nadobudnutie dedičstva –

predmetnej nehnuteľnosti a cenných papierov sťažovateľke v rozsahu jednej tretiny.

Na základe podaného odvolania mestský súd uznesením č. k. -251

z 5. septembra 1996 uznesenie obvodného súdu sp. zn. D 911/94, z 5. marca

1996 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Mestský súd v rozhodnutí predostrel túto

argumentáciu. Poukázal, že účastníci dedičského konania sa nezhodli na rozsahu

nehnuteľných aktív dedičstva. V zmysle nebol súd v dedičskom konaní

oprávnený uvedený spor medzi dedičmi riešiť, teda rozhodnúť a špecifikovať aktíva

dedičstva. Dedičovi nemožno uložiť povinnosť podať žalobu pre účely vyriešenia tohto

sporu v osobitnom konaní. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa súd v dedičskom

konaní obmedzí len na „zistenie tejto spornosti“ a pri výpočte čistého majetku poručiteľa

na sporné aktíva alebo pasíva dedičstva neprihliada. Vychádzajúc z ustanovenia „§ 856

“ a odvolávajúc sa na judikatúru k tomuto ustanoveniu mestský súd konštatoval, že ak sa

preukáže, že nehnuteľnosti v čase ich nadobudnutia tvorili samostatný majetok poručiteľa,

nestali sa po nadobudnutí účinnosti , teda po 1. apríli 1964

majetkom v BSM, ale zostali vo výlučnom vlastníctve poručiteľa. Mestský súd ďalej

uviedol, že „Sporným sa tak javí celý rozsah nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva

č. 535 kat. úz. Bratislava-Staré mesto. V dedičskom konaní po poručiteľovi nateraz

nemožno vyporiadať len určitú ich časť-podiel, čím by sa pred vyriešením spornej

skutočnosti predčasne a neodôvodnene vytvorilo podielové spoluvlastníctvo

k nehnuteľnostiam. Bude preto potrebné v dedičskom konaní na tieto sporné aktíva

neprihliadať.

Neznamená to však, že sa dedičia ohľadne tohto majetku nemôžu domáhať svojich

práv žalobou, podanou podľa , mimo dedičského konania a to aj pred

jeho skončením o nesporných aktívach a pasívach dedičstva. V prípade, že sa spor takto

vyrieši, možno začať na návrh podaný podľa konanie o takomto tzv.

novoobjavenom majetku.“.

Mestský súd sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj k otázke spornosti týkajúcej sa

započítaniu hodnoty, ktorá bola darovaná právnej predchodkyni sťažovateľky, na dedičský

podiel sťažovateľky. Odkazujúc na relevantnú judikatúru a právnu úpravu mestský súd

vyjadril právny názor, podľa ktorého bude úlohou prvostupňového súdu prostredníctvom

povereného súdneho komisára pokúsiť sa o dosiahnutie dohody medzi účastníkmi

dedičského konania v otázke predmetného započítania. V opačnom prípade bude potrebné

ustáliť skutkový stav odstránením rozporných tvrdení účastníkov o otázke započítania

a na základe takéhoto skutkového zistenia odkázať účastníkov konania (vnukov druhej

manželky poručiteľa) na podanie žaloby proti ostatným účastníkom dedičského konania

pre účely rozhodnutia o tejto spornej otázke. Ak v určenej lehote nebude žaloba podaná, súd

započítanie nevykoná. K otázke namietanej relatívnej neplatnosti závetu poručiteľa mestský

súd uviedol, že je nadbytočné ju riešiť vzhľadom na to, že závetný dedič dedičstvo odmietol

a nastúpilo dedenie zo zákona.

Odvolací súd teda v závere skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového

súdu bolo vydané predčasne, bez náležitého zistenia skutkového stavu, a preto rozhodol

o jeho zrušení a vrátení na ďalšie konanie v prvom stupni.

Dňa 23. decembra 1996 podala sťažovateľka na okresnom súde žalobu o určenie, že

sťažovateľkou špecifikované nehnuteľnosti – evidované na liste vlastníctva č. 535, kat. úz.

Bratislava – Staré Mesto patria v „celosti do dedičstva po poručiteľovi Ing. J. P. ...“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. marca 2005 podanú žalobu zamietol.

O odvolaní sťažovateľky smerujúcom proti tomuto rozsudku rozhodol odvolací súd tak, že

prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka zároveň 23. decembra 1996 podala v dedičskom konaní sp. zn.

D 911/94 okresnému súdu návrh na jeho prerušenie do právoplatného skončenia konania

vedeného na okresnom súde na základe žaloby o určenie, že nehnuteľnosti evidované

na liste vlastníctva č. 535, kat. úz. Bratislava – Staré Mesto patria v „celosti do dedičstva

po poručiteľovi Ing. J. P. ...“, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. D 911/94 z 13. mája

1997 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 28. mája 1997 odvolanie,

o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 17. septembra 1997 tak,

že napadnuté uznesenie potvrdil.

Uznesením sp. zn. D 911/94 z 15. mája 1997 okresný súd účastníkov dedičského

konania (vnukov druhej manželky poručiteľa) odkázal na podanie žaloby o určenie, že

právna predchodkyňa sťažovateľky „bola v rokoch 1941 – 1942 obdarovaná poručiteľom

darom v podobe vena v cenných papieroch v nominálnej hodnote 221 400,-Sk, pričom nešlo

o obvyklé darovanie, dar priniesol obdarovanej tomu zodpovedajúci prospech a možno ho

započítať na dedičský podiel obdarovanej“, pričom im na podanie žaloby určil lehotu

30 dní od právoplatnosti predmetného uznesenia, dedičské konanie zároveň prerušil a určil,

že pokiaľ takáto žaloba v určenej lehote podaná nebude, bude súd v dedičskom konaní

pokračovať.

Okresný súd uznesením sp. zn. D 911/94, z 28. mája 2007 konanie

vo veci dedičstva po poručiteľovi podľa zastavil. Odôvodnil to tým, že

na „LV č. 535“, ktoré predložila Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislavu, poručiteľ nie je vedený ako vlastník nehnuteľností, a teda nemá žiaden majetok.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ (napr. ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu

vyplýva, že ako základné právo podľa , tak i právo podľa

dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire

č. 303 – B).

Vo vedenom dedičskom konaní sa potom, ako došlo na základe univerzálnej sukcesie

k procesnoprávnemu nástupníctvu sťažovateľky, ako sporná objavila otázka procesnej

spôsobilosti právnej predchodkyne sťažovateľky z hľadiska splnenia tejto podmienky

konania ako predpokladu pre možnosť súdu konať. Táto relevantná otázka bola vyriešená

na základe záväzného právneho názoru dovolacieho súdu (rozsudok sp. zn.

z 31. augusta 1994) rozhodnutím mestského súdu (uznesenie sp. zn.

z 2. novembra 1994), ktorý konštatoval, že nedostatok riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilej právnej predchodkyne sťažovateľky ako jednej z podmienok konania bol

dôvodom, v dôsledku ktorého nebolo možné dedičské konanie vykonať. Na základe tohto

konštatovania bolo pôvodné uznesenie sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966 o schválení

dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie

obvodnému súdu.

Následne v odvolaní proti rozhodnutiu obvodného súdu (uznesenie sp. zn. D 911/94,

z 5. marca 1996) bola sťažovateľkou predostretá argumentácia (bližšie

konkretizovaná v bode I odôvodnenia) týkajúca sa v podstate dvoch sporných otázok, a to

stanovenia rozsahu predmetu dedičstva a otázky vykonania započítania na dedičský podiel

sťažovateľky.

K uvedeným sporným otázkam zaujal stanovisko mestský súd rozhodujúci

o podanom odvolaní sťažovateľky, a to v uznesení sp. zn. z 5. septembra 1996,

ktorým zrušil uznesenie obvodného súdu sp. zn. D 911/94, z 5. marca 1996

a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Mestský súd poukazujúc na relevantnú právnu úpravu ( ) dôvodil,

že konajúci súd nie je oprávnený riešiť spor účastníkov dedičského konania, čo sa týka

rozsahu aktív dedičstva, pretože mu zákon ukladá obmedziť sa len na konštatovanie takejto

spornosti, a je na uvážení účastníkov konania, či pre účely špecifikácie aktív, resp. rozsahu

predmetu dedičstva podajú žalobu v osobitnom konaní.

V ďalšom vyslovil záver, že ak v prípade otázky započítania na dedičský podiel

nedôjde k dohode účastníkov konania, je potrebné odstrániť rozpory v tvrdeniach

účastníkov v súvislosti s touto otázkou a na základe takto ustáleného skutkového stavu

odkázať účastníkov konania (dedičov podľa pôvodného uznesenia o schválení dohody

dedičov, sp. zn. D 1976/64 z 12. januára 1966) na podanie žaloby proti ostatným dedičom

pre účely rozhodnutia o predmetnej otázke. V prípade, že takáto žaloba podaná nebude,

započítanie na dedičský podiel sa v dedičskom konaní nevykoná.

Tento vyslovený právny názor odvolacieho súdu bol pre prvostupňový súd v ďalšom

konaní záväzný.

Po vrátení spisu odvolacím súdom okresný súd odkázal uznesením sp. zn. D 911/94

z 15. mája 1997 účastníkov konania (vnukov druhej manželky poručiteľa) na podanie

žaloby proti ostatným dedičom pre účely rozhodnutia otázky spomínaného započítania na

dedičský podiel v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia, konanie prerušil a poučil

účastníkov, že v prípade nepodania žaloby v určenej lehote bude v konaní pokračovať.

Odvolací súd zaviazal okresný súd vysporiadať sa v dedičskom konaní

so spomenutými relevantnými otázkami pri rešpektovaní ním prezentovaného právneho

názoru.

Okresný súd v namietanom uznesení sp. zn. D 911/94, z 28. mája 2007

stroho konštatoval zistenie, že na liste vlastníctva k nehnuteľnosti, v súvislosti s ktorou

existoval spor dedičov týkajúci sa rozsahu, v akom mala byť táto nehnuteľnosť poňatá do

aktív dedičstva, nie je poručiteľ vedený ako vlastník nehnuteľnosti, teda nezanechal žiaden

majetok, na základe čoho bolo potrebné dedičské konanie zastaviť podľa § 175h ods. 1

.

V uznesení spomínané sporné otázky okresný súd vôbec neriešil, neuviedol, či bolo,

alebo nebolo o určení rozsahu aktív dedičstva rozhodnuté v osobitnom konaní, resp. okresný

súd vôbec nekonštatoval „zistenie takejto spornosti“. Nevysporiadal sa ani s ďalšou

namietanou okolnosťou a s ňou súvisiacou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa

započítania na dedičský podiel sťažovateľky. Z jeho uznesenia totiž nie je zrejmé, či

účastníci špecifikovaní v uznesení o prerušení konania sp. zn. D 911/94 z 15. mája 1997

podali v osobitnom konaní žalobu pre účely rozhodnutia otázky započítania na dedičský

podiel, a aký bol postup súdu po jej prípadnom rozhodnutí v osobitnom konaní,

resp. prípadný postup okresného súdu, ak takáto žaloba v určenej lehote podaná nebola.

Keď sa konajúci súd nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou účastníka

konania adekvátne a preskúmateľne, alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej

argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danom prípade okresný súd k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentmi

sťažovateľky ani nepristúpil, a preto ústavný súd dospel k záveru, že z dôvodu nedostatku

odpovede súdneho rozhodnutia v namietanom uznesení došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa , ako aj jej práva podľa dohovoru.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

vyvodiť skutkové a s nimi korešpondujúce právne závery v merite prerokúvanej dedičskej

veci. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či odôvodnenie konajúceho súdu,

o ktoré sa mali závery jeho rozhodnutia opierať, spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle a

dohovoru).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo

na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu

minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. ().

Ak nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu o návrhu sťažovateľa, ktorým sa

domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, je výsledkom konania, v ktorom bolo porušené

jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , znamená to

tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety

, ako aj práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto

rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených základných práv

podľa a , ako aj práva podľa dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu, v súlade

s toto zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom

bude okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd

priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, a to za dva úkony právnych služieb

vykonané v roku 2008 a jeden úkon vykonaný v roku 2009, teda náhradu trov v celkovej

sume 288,42 €.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky

vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16

ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s tým, že predmet konania

pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením

alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom

(napr. , , ).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní

pred ústavným súdom predstavuje sumu 105,42 € a hodnota režijného paušálu je 6,31 €.

Sťažovateľka v danom prípade mohla požadovať náhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004

Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 105,42 € + 2

x 6,31 €, spolu 223,46 €. Náhradu trov za tretí úkon právneho zastúpenia (vyjadrenie

k predloženému stanovisku okresného súdu, poskytnutie súhlasu s prerokovaním veci bez

ústneho pojednávania a špecifikácia trov konania) ústavný súd sťažovateľke nepriznal,

pretože ho nepovažoval za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľke podľa

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009