Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 144 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (149)III. ÚS 11/05
PDF · 274.28 KB
No categories available
III. ÚS 11/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka
a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž.,
zastúpeného advokátkou JUDr. T. P, Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03 na neverejnom zasadnutí 20. apríla
2005 takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03 p o r u š i l
základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. P. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania
JUDr. P. P. v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden slovenských
korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. P., Advokátska kancelária, Ž., do
pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti JUDr. P. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 11/05-14 z 19. januára 2005 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Advokátska kancelária, Ž., doručenú
ústavnému súdu 10. novembra 2004.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 29. októbra 2001 na Okresnom
súde Žilina žalobu o ochranu osobnosti, ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn.
13 C 327/01. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. Nc 69/02 z 24. apríla 2002 rozhodol o prikázaní predmetnej veci podľa § 12 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) Okresnému súdu Trenčín. Na základe
podania sťažovateľa z 29. júla 2002 najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 614/02
z 30. októbra 2002 z dôvodu vhodnosti rozhodol o prikázaní tejto veci okresnému súdu,
ktorý ju vedie od 6. februára 2003 pod sp. zn. 15 Ct 8/03. Okresný súd v tejto veci
nevykonal podľa sťažovateľa do dňa podania ústavnej sťažnosti žiadny úkon smerujúci
k meritórnemu rozhodnutiu súdu.
Sťažovateľ poukázal na dĺžku predmetného konania, ktoré začalo 29. októbra 2001,
t. j. pred viac ako tromi rokmi, pričom samotná nečinnosť okresného súdu predstavuje „ku
dňu spracovania sťažnosti“ 21 mesiacov.
K základným kritériám, ktoré ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zohľadňuje
pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, sťažovateľ
uviedol, že podľa neho v predmetnej veci nejde o vec skutkovo alebo právne zložitú. Jeho
správanie podľa neho „žiadnym spôsobom nevytvorilo situáciu, ktorá by odôvodňovala
zbytočné prieťahy v postupe konajúceho súdu“. Zbytočné prieťahy v tomto konaní boli
podľa neho spôsobené pretrvávajúcou nečinnosťou okresného súdu. Podľa sťažovateľa
v predmetnej veci súdy „od samého počiatku vytvárali zbytočné prieťahy“, a preto bol
nútený podať sťažnosť na prieťahy v tomto konaní už 4. februára 2002.
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby
ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Ct 8/03 porušené, prikázal okresnému súdu v predmetnej veci
konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške
100 000 Sk, ako aj aby okresný súd zaviazal uhradiť trovy konania.
V rámci odôvodnenia požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia
sťažovateľ okrem iného uviedol: „Sťažovateľ primerané finančné zadosťučinenie
odôvodňuje aj pocitmi márnosti a nespravodlivosti, ktoré ho sprevádzajú pri porušovaní
jeho základného práva na konanie súdu bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ poukazuje na
to, že v konaní o ochranu osobnosti každý právny prostriedok nápravy plynutím času stráca
na svojej účinnosti. V konaní o ochranu osobnosti sa vyžaduje v záujme zachovania
oprávnených záujmov a práv dotknutej osoby rýchly a účinný postup štátneho orgánu,
v danom prípade súdu. Sťažovateľ je toho názoru, že navrhovaná suma primeraného
finančného zadosťučinenia zodpovedá zásadám spravodlivosti a je primeraným finančným
zadosťučinením na zmiernenie nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla zbytočnými prieťahmi
konajúceho súdu.“
V podaní z 2. marca 2005 právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu oznámila:
„Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Ct 8/03 vyzval sťažovateľa na
zaplatenie súdneho poplatku, ktorý sťažovateľ zaplatil 02. 03. 2005.“ Zároveň uviedla, že
súhlasí s tým, aby v rámci prerokovania sťažnosti bolo upustené od konania ústneho
pojednávania, a taktiež vyčíslila sťažovateľom požadovanú náhradu trov konania pred
ústavným súdom vo výške 12 971 Sk.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 8. februára 2005 vyjadril
k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom jeho predsedu v podaní sp. zn. Spr. 3813/2004
z 28. februára 2005, ktorý ústavnému súdu v prílohe svojho vyjadrenia predložil aj
vyjadrenie zákonného sudcu konajúceho v predmetnej veci v podaní sp. zn. Spr. 3813/05
z 24. februára 2005. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol:
„Žaloba žalobcu: JUDr. Pavla Polku zastúpeného JUDr. L. P. – advokátom proti
JUDr. P. H. o ochranu osobnosti evidujeme pod sp. zn.: 15 Ct 8/03.
Žaloba bola postúpená tunajšiemu súdu Okresným súdom v Trenčíne na základe
uznesenia Najvyššieho súdu SR z dôvodu vhodnosti dňa 8. 2. 2003.
Vec vybavuje ako zákonný sudca JUDr. M. K.
- 23. 12. 2004 sudca vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku,
- 14. 2. 2005 súd konanie vo veci zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku,
Touto cestou Vám zasielam požadovaný spis ako i vyjadrenie zákonného sudcu.
Nečinnosť súdu od dôjdenia veci po prvý úkon sudcu nepovažujem za prieťah
vzhľadom na spoluzavinenie žalobcu, ktorý ako sudca má vedomosti o tom, že bez
uhradenia súdneho poplatku nemôže dôjsť k meritórnemu prejednaniu veci.
Na ústnom prejednaní sťažnosti netrvám.“
Zákonný sudca konajúci v predmetnej veci vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol:
„Rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR bolo prikázaných Okresnému súdu Bratislava III
z dôvodu vhodnosti asi 30 vecí ochrany osobnosti žalobcu proti rôznym subjektom ako
žalovaným. Keďže som veci ochrany osobnosti vybavoval špecializovane, všetky uvedené
veci napadli do môjho súdneho oddelenia.
Doposiaľ som rozhodol desať vecí, niektoré boli odvolacím súdom potvrdené,
niektoré zmenené, niektoré zrušené. V ďalších veciach sú nariadené pojednávania,
v ďalších som robil iné procesné úkony. Je pravdou, že v tejto veci som nekonal, ale od roku
2000 som konal a konám v ostatných veciach JUDr. P., pričom išlo a ide o náročné veci,
ktorých predmetom sú zásahy do osobnostných práv žalobcu vedené médiami alebo
fyzickými osobami prostredníctvom médií. V týchto veciach žalobca uplatňoval priznanie
náhrad nemajetkovej ujmy v miliónoch Sk. Náročnosti vecí zodpovedali aj rozsudky.
Rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 11/00 mal v konečnej počítačovej podobe 183 strán, rozsudok
vo veci sp. zn. 27 C 31/00 mal 54 strán, rozsudok vo veci sp. zn. 27 C 27/00 mal 47 strán
atď.
Venoval som sa veciam žalobcu, ktoré som považoval z jeho pohľadu za
naliehavejšie, ako tejto, ktorej predmetom je konštatácia predsedu Okresného súdu Žilina
JUDr. P. H. v odpovedi na sťažnosť, ktorú mu adresoval žalobca, zároveň rovnakým
podaním reagoval na výzvu predsedu Krajského súdu v Žiline JUDr. J. K.
Samozrejme, nechcem ju tým zľahčovať, ale je neporovnateľná s vecami žalobcu,
v ktorých sa konalo a koná.“
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Okresnému súdu Žilina bola 26. októbra 2001 doručená žaloba sťažovateľa
o ochranu osobnosti proti JUDr. P. H., bytom L. M. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa
sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému verejne sa mu ospravedlniť „...za časť
obsahu odpovede na sťažnosť z 02. 10. 2001 Spr 1087/01...“ a zaplatiť mu náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100 000 Sk.
Po vyjadrení sa všetkých sudcov Okresného súdu Žilina k otázke zaujatosti vo veci
(do 4. februára 2002) bol spis predložený podľa § 15 ods. 1 prvej vety OSP predsedovi
Okresného súdu Žilina a následne 8. februára 2002 Krajskému súdu v Žiline (ďalej aj
„krajský súd“) na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 OSP.
Dňa 17. apríla 2002 bol spisový materiál predložený spolu s vyjadreniami sudcov
krajského súdu (ktorí sa cítili byť v predmetnej veci zaujatí) najvyššiemu súdu ako
nadriadenému súdu na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 OSP.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. Nc 69/02 z 24. apríla 2002 prikázal vec podľa
ustanovenia § 12 ods. 2 OSP Okresnému súdu Trenčín. Spisový materiál v predmetnej veci
bol následne 3. júna 2002 vrátený krajskému súdu.
Krajský súd spisový materiál vrátil listom zo 16. júla 2002 Okresnému súdu Žilina
s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Nc 19/02 z 24. apríla 2002. Zákonný
sudca pokynom z 29. júla 2002 nechal následne uznesenie najvyššieho súdu z 24. apríla
2002 doručiť účastníkom konania a spis v predmetnej veci postúpiť Okresnému súdu
Trenčín.
Sťažovateľ listom z 29. júla 2002 (doručeným 30. júla 2002) podal v predmetnej veci
návrh na prikázanie veci okresnému súdu z dôvodu vhodnosti.
Okresnému súdu Trenčín bol spis následne doručený 8. augusta 2002. Najvyššiemu
súdu bol spisový materiál v predmetnej veci predložený 24. októbra 2002.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndc 614/02 z 30. októbra 2002 prikázal vec podľa
§ 12 ods. 2 OSP na prejednanie okresnému súdu. Okresnému súdu Trenčín bol spisový
materiál vrátený 13. novembra 2002. Pokynom z 8. januára 2003 nechala zákonná sudkyňa
Okresného súdu Trenčín zaslať spisový materiál okresnému súdu, ktorému bol doručený
6. februára 2003. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 Ct 8/03.
Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu okresného súdu z 23. decembra 2004
bola sťažovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.
Uznesením č. k. 15 Ct 8/03-24 zo 14. februára 2005 okresný súd predmetné konanie
zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podanie návrhu sťažovateľom.
Rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 24. februára 2005. Podľa vyjadrenia právnej
zástupkyne sťažovateľa bol poplatok zaplatený 2. marca 2005.
III.
3. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho
vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch (...).“
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej dobe vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04,
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma ústavný súd
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci,
podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne
napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).
3. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o ochranu
osobnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal proti žalovanému verejného ospravedlnenia, ako aj
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za výrok žalovaného v liste sp. zn.
Spr 1087/01 z 2. októbra 2001, ktorým ako predseda Okresného súdu Žilina reagoval na
sťažnosť podanú sťažovateľom, ako aj na výzvu podpredsedu Krajského súdu v Žiline.
Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, s vyjadreniami sťažovateľa a okresného
súdu dospel ústavný súd k záveru, že prípadná skutková alebo právna zložitosť veci
nemohla mať v danom prípade vplyv na dosiaľ uplynutú dobu predmetného konania,
pretože okresný súd od postúpenia veci 6. februára 2003 do podania sťažnosti ústavnému
súdu vykonal len prvotné úkony smerujúce k odstráneniu nedostatkov v podmienkach
konania (otázka zaplatenia súdneho poplatku) a následne rozhodol o zastavení
posudzovaného konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd teda dosiaľ
meritórne vec neprerokovával.
Predmetom označeného konania je otázka ochrany osobnosti, pri ktorej je
efektívnosť súdnej ochrany neodmysliteľne spojená s jej poskytnutím v primeranej dobe,
teda s rýchlosťou a plynulosťou postupu súdu v prejednávanej veci, kde časové hľadisko
môže zohrávať významnú úlohu (III. ÚS 30/03, III. ÚS 178/04).
Namietanú existenciu zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní preto ústavný
súd skúmal s prihliadnutím na túto skutočnosť zohľadňujúc aj stav uvedeného konania
a charakter úkonov vykonaných vo veci v čase podania ústavnej sťažnosti.
3. 3. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania prispelo k predĺženiu doby
prerokovania uvedenej veci.
Ústavný súd pripomína, že z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníka konania
procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, poskytnutím náležitej
súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. V sporovom konaní,
akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu
na rozhodnutie vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na
dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (obdobne napr.
IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04).
V dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku pri podaní žaloby bol okresný súd
povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatku v podmienkach konania splnením si
poplatkovej povinnosti (§ 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.,
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov –
ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“), čím tiež dochádzalo k predlžovaniu konania, najmä ak
sťažovateľ súdny poplatok v súdom stanovenej lehote nezaplatil, v dôsledku čoho bolo
konanie uznesením zo 14. februára 2005 zastavené.
Nezaplatenie súdneho poplatku zo strany účastníka konania namietajúceho porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní
patrí medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení
označeného základného práva. Na druhej strane ústavný súd opakovane judikoval, že
uvedená skutočnosť na strane sťažovateľa majúca vplyv na predĺženie doby konania sama
osebe nevylučuje zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho
nesprávnym či neefektívnym postupom alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr.
III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04).
Overenie splnenia poplatkovej povinnosti navrhovateľom v konaní a výzvu súdu na
zaplatenie súdneho poplatku pritom nemožno považovať za technicky alebo časovo natoľko
náročné úkony, aby nimi bolo možné odôvodniť podstatné predĺženie súdneho konania
v porovnaní s dobou, ktorú by inak, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, bolo
možné považovať za primeranú.
Ústavný súd preto skúmal existenciu namietaných zbytočných prieťahov
v označenom konaní aj použitím ďalšieho kritéria, ktorým bol postup okresného súdu
v predmetnej veci.
3. 4. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ten bol vo veci
nečinný v období od 6. februára 2003, keď mu bol doručený spisový materiál v súvislosti
s prikázaním predmetnej veci, do 23. decembra 2004, keď okresný súd začal vo veci konať
výzvou na zaplatenie súdneho poplatku (spolu takmer dvadsaťdva mesiacov).
Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu nemožno dostatočne odôvodniť
nezaplatením súdneho poplatku pri podaní návrhu na začatie konania, ako argumentuje
okresný súd, pretože táto skutočnosť žiadnym spôsobom nebránila okresnému súdu vyzvať
sťažovateľa na jeho zaplatenie bezprostredne po doručení spisového materiálu okresnému
súdu v súvislosti s prikázaním predmetnej veci, teda podstatne skôr, než sa tak naozaj stalo,
a v prípade jeho nezaplatenia vyvodiť z tejto skutočnosti príslušné právne dôsledky.
Povinnosť postupovať týmto spôsobom vyplývala okresnému súdu priamo zo zákona (§ 100
ods. 1 OSP v spojení s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Ústavný súd akceptuje, že pri
nápade novej veci si naštudovanie spisu a zváženie ďalšieho optimálneho postupu v konaní
vyžaduje určitý časový priestor. Po zvážení okolností tohto prípadu považoval za
akceptovateľné, vzhľadom na stav konania v čase prikázania veci okresnému súdu
a vzhľadom na povahu a náročnosť následne realizovaných procesných úkonov, obdobie
maximálne dvoch mesiacov. Zostávajúcu dobu (spolu dvadsať mesiacov) preto posúdil ako
obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti
okresného súdu.
Ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku uvedeného obdobia nečinnosti
okresného súdu, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní,
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv garantovaných
ústavou a dohovorom ústavný súd neakceptoval ako právne významnú argumentáciu
zákonného sudcu konajúceho v predmetnej veci ohľadne počtu, náročnosti a závažnosti
ďalších vecí sťažovateľa týkajúcich sa ochrany osobnosti, ktoré vzhľadom na ich závažnosť
uprednostnil pred danou vecou sťažovateľa.
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je garantované fyzickej osobe alebo právnickej osobe nezávisle od počtu,
charakteru, či náročnosti konaní, v ktorých je taká osoba účastníkom, pokiaľ ide o konania,
na ktoré je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy.
Povinnosťou súdov vyplývajúcou z označených práv fyzickej osoby alebo právnickej
osoby je zabezpečiť odstránenie stavu jej právnej neistoty bez zbytočných prieťahov
a v primeranej dobe v každom z takýchto súdnych konaní, v ktorom má postavenie
účastníka, pokiaľ sama svojím správaním ako účastník neprispela k ich vzniku
a k neprimeranej dobe prerokovania veci.
K argumentácii zákonného sudcu konajúceho v predmetnej veci sťažovateľa mohol
preto ústavný súd prihliadnuť iba v rámci hodnotenia intenzity nemajetkovej ujmy
sťažovateľa spojenej s porušením jeho práv garantovaných ústavou a dohovorom
v označenom konaní.
3. 5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu
domáhal.
Pretože ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na
prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k
porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2
výrokovej časti nálezu). Uvedený výrok sa však nedotýka právomoci okresného súdu
samostatne posúdiť, či zo strany sťažovateľa ako účastníka konania došlo k odstráneniu
nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej povinnosti v zmysle § 10 ods. 3
zákona č. 71/1992 Zb., a podľa toho zvoliť ďalší postup.
3. 6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo
výške 100 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy spočívajúcej v pocitoch „márnosti
a nespravodlivosti“ spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty v danej
veci poukazujúc aj na predmet konania a jeho začiatok (podanie žaloby 26. októbra 2001).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
20 000 Sk (bod 3 výrokovej časti nálezu) zohľadňujúc nemajetkovú ujmu sťažovateľa
spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné
zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).
Pri posúdení intenzity nemajetkovej ujmy sťažovateľa prihliadal ústavný súd
predovšetkým na dĺžku posudzovaného konania pred okresným súdom, proti ktorému
sťažnosť smeruje, a na dĺžku zistených zbytočných prieťahov (dvadsať mesiacov), ako aj
na predmet posudzovaného konania týkajúceho sa ochrany osobnosti sťažovateľa v kontexte
počtu a náročnosti ďalších obdobných vecí sťažovateľa na okresnom súde. Ústavný súd
zohľadnil pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia (vychádzajúc zo
zásad spravodlivosti) aj skutočnosť, že sťažovateľ jednoznačne prispel k predĺženiu doby
prerokovania uvedenej veci v dôsledku nedostatočnej súčinnosti, pokiaľ ide o zaplatenie
súdneho poplatku.
3. 7. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila výšku
uplatnených trov sumou 12 971 Sk (za dva úkony právnej služby realizované v roku 2004
a jeden úkon právnej služby realizovaný v roku 2005).
Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za úkony
právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa
doterajších predpisov.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa preto ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c)
a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet
konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením,
ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou
predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní
pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným
súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk. Ústavný súd preto
v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 (prevzatie a prípravu
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci z 5. novembra 2004)
a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2005 (písomné podanie vo veci z 2. marca
2005) vo výške 11 991 Sk (bod 4 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na
priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2005