Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)III. ÚS 34/03
PDF · 299.95 KB
No categories available
III. ÚS 34/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 12. marca 2003 v senáte zloženom
z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť O. B., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 500/97 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo O. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
29 C 500/97 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 500/97
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. O. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk
(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II
p o v i n n ý zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Košice II je p o v i n n ý uhradiť advokátke JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., trovy právneho zastúpenia vo výške 8 400 Sk (slovom
osemtisícštyristo slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti O. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára
2003 doručená sťažnosť O. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 prvou vetou
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o ochranu
osobnosti vedenom pod sp. zn. 29 C 500/97.
Sťažovateľ uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 29 C 500/97, predmetom ktorého je jeho nárok na ochranu osobnosti. Vo
veci bolo rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 29 C 500/97 z 13. apríla 1999, ktorým bola
žaloba zamietnutá a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 370/99 z 22. februára 2000
bolo toto rozhodnutie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie. Okresný súd nariadil pojednávanie na 23. november 2000, ktoré sťažovateľ
žiadal odročiť. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 7. jún 2001. Sťažovateľ uvádza,
že už v priebehu prvostupňového konania mal závažné výhrady voči vedeniu
pojednávania. Opakovane sa musel dožadovať správnej protokolácie prednesov
účastníkov a vypočúvaných svedkov. Vzhľadom na tieto okolnosti sa sťažovateľ
rozhodol, že z pojednávania konaného 23. októbra 2001 si zhotoví zvukový záznam.
Pri vstupe do budovy okresného súdu mu bol diktafón odňatý príslušníkom justičnej
stráže. Po začatí pojednávania právna zástupkyňa predniesla túto skutočnosť
a požiadala o možnosť zhotovenia zvukového záznamu z priebehu pojednávania.
Samosudkyňa však rozhodla, že zhotovenie zvukového záznamu nepovoľuje. Po tomto
opatrení sťažovateľ vzniesol proti sudkyni námietku zaujatosti, o ktorej nebolo
doposiaľ rozhodnuté. Dňa 13. septembra 2002 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa
doručené uznesenie krajského súdu, ktorý vrátil vec súdu I. stupňa, pretože vec
pojednávajúca sudkyňa sa nevyjadrila k bodom námietok obsiahnutých v podaní
z 2. novembra 2001. Dňa 12. septembra 2002 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy
v konaní. Z listu predsedu okresného súdu z 1. októbra 2002 je zrejmé, že sudkyňa sa
vyjadrila k námietke zaujatosti 9. apríla 2002 a vec bola predložená krajskému súdu
12. júna 2002.
Dňa 27. decembra 2001 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť pre
porušenie svojho práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy postupom okresného súdu.
Ústavný súd túto sťažnosť prijal a v časti odmietol pre nedostatok právomoci
uznesením sp. zn. II. ÚS 26/02 z 13. marca 2002. Toto konanie pred ústavným súdom
doposiaľ nebolo skončené.
Podľa názoru sťažovateľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
29 C 500/97 došlo k prieťahom. Prvé pojednávanie bolo nariadené po 8 mesiacoch od
doručenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu. Toto pojednávanie sťažovateľ žiadal
odročiť, preto obdobie od 23. novembra 2000 do 20. februára 2001, na kedy bolo toto
pojednávanie odročené, nepričítava sťažovateľ na ťarchu okresnému súdu. V priebehu
ďalšieho obdobia okresný súd konal neprimerane zdĺhavo, keď prvé uskutočnené
pojednávanie bolo 7. júna 2001. Za čas, v ktorom dochádza k prieťahom, sťažovateľ
považuje dobu, ktorá uplynula od pojednávania 23. októbra 2001. Sudkyňa sa
k námietke zaujatosti vyjadrila po viac než piatich mesiacoch a až o ďalšie dva
mesiace bol spis s námietkou zaujatosti predložený krajskému súdu na rozhodnutie.
Sťažovateľ považuje za odňatie práva na nestranný súd, keď sa o námietke zaujatosti
sudkyne nerozhodlo v dôsledku postupu okresného súdu ani po roku a dvoch
mesiacoch od jej vznesenia.
Sťažovateľ považuje za primerané, aby mu v tejto veci bolo priznané finančné
zadosťučinenie, pretože predovšetkým v čase od zrušenia rozsudku súdu I. stupňa
dochádza v konaní okresného súdu k prieťahom, a to z toho dôvodu, že vzhľadom na
predmet konania (ochrana osobnosti) možno už iba iluzórne predpokladať, že aj
v prípade jeho úspechu bude sťažovateľovi poskytnutá primeraná a účinná satisfakcia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom
Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 29 C 500/97 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal
vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29 C 500/97 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti listom z 10. februára 2003
vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo vyjadrení uviedol, že návrh sťažovateľa
bol podaný 30. októbra 1997 na miestne nepríslušnom Okresnom súde Košice I, ktorý
ho 27. novembra 1997 postúpil Okresnému súdu Košice II. Keďže žalobca si nesplnil
poplatkovú povinnosť, bol na zaplatenie súdneho poplatku vyzvaný výzvou z 9. marca
1998 a súdny poplatok zaplatil 25. marca 1998. V dňoch 18. júna 1998, 13. októbra
1998, 12. januára 1999 a 13. apríla 1999 sa uskutočnili pojednávania. V dôsledku
žalobcom podaného odvolania sa spis v období od 20. októbra 1999 do 30. marca
2000 nachádzal na krajskom súde. Uznesenie krajského súdu, ktorým bol rozsudok
súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, nadobudlo
právoplatnosť 14. apríla 2000. V mesiaci júl 2000 bol určený termín pojednávania na
23. november 2000. Podaním zo 7. novembra 2000 požiadal sťažovateľ o odročenie
tohto pojednávania. Pojednávanie bolo odročené na 20. február 2001. Tento termín bol
z dôvodu práceneschopnosti vo veci konajúcej sudkyne JUDr. V. K. zrušený. Dňa
9. marca bol určený nový termín pojednávania na 7. jún 2001 a 23. októbra 2001 bola
na pojednávaní sťažovateľom vznesená námietka zaujatosti voči JUDr. V. K. Dôvody
tejto námietky boli doplnené podaním zo 6. novembra 2001. Dňa 9. apríla 2002 sa
sudkyňa vyjadrila k námietke zaujatosti a vec sa 12. júna 2002 predložila na
rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd vec vrátil 21. augusta 2002 bez rozhodnutia
s odôvodnením, že je potrebné, aby sa konajúca sudkyňa vyjadrila ku všetkým bodom
sťažovateľom vznesených námietok. Dňa 18. novembra 2002 predložila sudkyňa spis
predsedovi okresného súdu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny
poriadok“), na základe čoho bola vec predložená podateľni súdu na pridelenie veci
náhodným výberom inému sudcovi príslušného registra. V uvedený deň bol spis
elektronickou podateľnou pridelený na rozhodnutie sudcovi Mgr. F. Č., ktorý vyzval
žalobcu na oznámenie návrhov na doplnenie dokazovania. Pre obsiahlosť spisu
a vzhľadom na to, že v súdnom oddelení Mgr. Č. je 658 nevybavených vecí, je časové
obdobie, ktoré uplynulo od pridelenia spisu po vykonanie úkonu vo veci, primerané
vyššie uvedeným objektívnym skutočnostiam. Pokiaľ ide o úkony vykonávané JUDr.
V. K., tieto boli vykonávané v súlade s objektívnymi možnosťami v jej súdnom
oddelení, kde je 520 nevybavených vecí. Po pojednávaní 23. októbra 2001, na ktorom
bola voči konajúcej sudkyni vznesená námietka zaujatosti z dôvodu, že neumožnila
vyhotovenie zvukového záznamu z pojednávania, nebolo možné touto sudkyňou
vytýčiť termín ďalšieho pojednávania a keďže v tomto období sa necítila byť vo veci
zaujatou, čo prezentovala vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke z 9. apríla 2002,
bolo potrebné vyčkať na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v danej veci zaujme
stanovisko. Ak by totiž krajský súd rozhodol, že JUDr. V. K. nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania uvedenej veci, na novovytýčenom pojednávaní by sa
zrejme zopakovala situácia z 23. októbra 2001. Predseda okresného súdu je toho
názoru, že obdobie od 23. októbra 2001 do pridelenia veci Mgr. Č. nemožno
považovať za prieťah v konaní a v ostatnom období súd vo veci konal plynulo,
primerane objektívnym možnostiam, ktoré sú na tunajšom súde vytvorené.
Predseda okresného súdu oznámil v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/19993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), že netrvá na ústnom pojednávaní
a súhlasí s upustením od neho. Dňa 20. februára 2002 bol ústavnému súdu doručený
spis okresného súdu sp. zn. 29 C 500/97.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 24. februára 2003 uviedla, že netrvá
na ústnom pojednávaní. Vo svojom podaní z 24. februára 2003 sa vyjadrila
k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom uvádza, že z podania predsedu
okresného súdu je zrejmé, že nekonal v čase do 14. apríla 2000 do 23. novembra 2000
(od vrátenia veci odvolacím súdom do termínu pojednávania uplynula doba
7 mesiacov). Dobu, ktorá uplynula medzi 20. februárom 2001 a 7. júnom 2001,
považuje sťažovateľ tiež za neprimerane dlhú (odročenie pojednávania z februára na
jún). Aj doba, ktorá uplynula od 7. júna 2001 do 23. októbra 2001, je podľa názoru
právnej zástupkyne sťažovateľa neprimerane dlhá. Za najdlhšie obdobie považuje
sťažovateľ obdobie medzi 23. októbrom 2001 a 18. februárom 2002, keď bola právnej
zástupkyni sťažovateľa doručená výzva na oznámenie návrhov na doplnenie
dokazovania. Vzhľadom na uznesenie krajského súdu z 21. augusta 2002 považuje
sťažovateľ toto obdobie nielen za čas, v ktorom vznikali prieťahy konaní, ale aj za
obdobie, v ktorom bolo zasiahnuté do práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže
zavinením sudkyne nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, pretože právu
sťažovateľa na prerokovanie veci na nestrannom súde zodpovedá aj povinnosť
orgánov, v ktorých právomoci je o námietke zaujatosti konať a rozhodnúť. Ďalej
právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení uvádza, že v spise okresného súdu sa
nachádza vyjadrenie JUDr. V. K. z 11. novembra 2002, ktorým vyslovila svoju
zaujatosť vo veci, odvolávajúc sa na zmenu svojho vnútorného postoja voči
sťažovateľovi po podaní jeho sťažnosti na prieťahy v konaní. Sťažovateľ podotýka,
že v sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu len enumeroval fakty
z priebehu konania, a teda len ťažko možno uveriť, že by zo všetkých podaní
sťažovateľa práve uvedené zásadne zmenilo postoj sudkyne, ktorá ešte 9. apríla 2002
oboznámená s námietkou zaujatosti sťažovateľa a aj s obsahom sťažnosti, ktorú
sťažovateľ podal ústavnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 26/02, sa
necítila vo veci zaujatá.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre
splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec
prerokoval (II. ÚS 26/95).
Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor,
podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom
navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu (inú právnu)
ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal
spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky
právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS
49/98).
Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie
príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).
Sťažovateľ využil právne prostriedky, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred
podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal 12. septembra 2002
sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov, čo však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo
veci, ktorou sa obrátil na okresný súd.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov
a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).
Pokiaľ ide o prvé kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj
v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95,
I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci,
pričom na základe týchto hľadísk konanie o ochranu osobnosti je možné hodnotiť ako
zložitú vec z dôvodu, že konanie o ochrane osobnosti je náročné, pokiaľ ide o proces
dokazovania, bolo potrebné vypočuť na každom pojednávaní viac svedkov, ktorí mali
často protichodné výpovede, a z toho dôvodu bolo potrebné vykonať aj konfrontáciu.
Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil
také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa
takým správaním, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach.
Dňa 30. októbra 1997 bol podaný Okresnému súdu Košice I návrh na ochranu
osobnosti.
Dňa 27. novembra 1997 bol spis odstúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti
Okresnému súdu Košice II.
Dňa 9. marca 1998 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 25. marca 1998 bol zaplatený súdny poplatok.
Dňa 11. júna 1999 bolo doručené okresnému súdu odvolanie navrhovateľa
(v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa).
Dňa 17. júna 1999 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho
poplatku za odvolanie.
Dňa 30. júla 1999 bol zaplatený súdny poplatok.
Dňa 7. novembra 2000 došlo okresnému súdu ospravedlnenie neúčasti
navrhovateľa na pojednávaní 23. novembra 2000.
Dňa 11. júna 2001 bola zaslaná žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa
o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, ktoré sa konalo 7. júna 2001.
Dňa 8. augusta 2001 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho
poplatku 250 Sk za odpis zápisnice z pojednávania 7. júna 2001.
Dňa 24. augusta 2001 bolo zaslané odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu
o vyrubení súdneho poplatku.
Dňa 26. septembra 2001 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za
odpis zápisnice z pojednávania zo 7. júna 2001.
Dňa 1. októbra 2001 bol zaplatený súdny poplatok za odpis zápisnice.
Dňa 23. októbra 2001 bola vznesená námietka zaujatosti sudkyne právnou
zástupkyňou navrhovateľa.
Dňa 6. novembra 2001 bolo predložené doplnenie dôvodov námietky zaujatosti
sudkyne.
Dňa 8. januára 2002 bola zaslaná žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa
o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania 23. októbra 2001.
Dňa 5. februára 2002 bola zaslaná urgencia vo veci vyhotovenia odpisu
zápisnice.
Dňa 25. februára 2002 bola zaslaná opätovná urgencia vo veci vyhotovenia
odpisu zápisnice.
Dňa 12. septembra 2002 podal navrhovateľ sťažnosť predsedovi okresného
súdu na prieťahy v konaní.
Dňa 23. januára 2003 bola zaslaná výzva sudcu Mgr. F. Č. právnej zástupkyni
navrhovateľa, aby oznámila návrhy na doplnenie dokazovania.
Dňa 19. februára 2003 bol spis sp. zn. 29 C 500/97 zaslaný ústavnému súdu.
Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť,
že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, resp. jeho právnej zástupkyne,
že k prieťahom malo dôjsť od 14. apríla 2000 do 23. novembra 2000, od 20. februára
2001 do 7. júna 2001, od 7. júna 2001 do 23. októbra 2001 a od 23. októbra 2001 do
18. februára 2003. Ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom súdneho konania.
Dňa 30. októbra 1997 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice I návrh
na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.
Dňa 27. novembra 1997 bol spis odstúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti
Okresnému súdu Košice II.
Dňa 9. marca 1998 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 25. marca 1998 bol zaplatený súdny poplatok.
Dňa 25. marca 1998 bola zaslaná výzva na vyjadrenie k návrhu.
Dňa 19. mája 1998 bol vyžiadaný spis Okresného súdu Košice IV sp. zn.
940/97 - konanie o priestupku.
Dňa 15. júna 1998 došlo okresnému súdu vyjadrenie odporcu k návrhu na
začatie konania.
Dňa 18. júna 1997 sa konalo pojednávanie.
Dňa 13. októbra 1998 sa konalo pojednávanie (boli vypočutí svedkovia).
Dňa 12. januára 1999 sa konalo ďalšie pojednávanie (boli vypočutí svedkovia).
Dňa 25. januára 1999 odporca podal návrh na výsluch svedka.
Dňa 13. apríla 1999 sa konalo ďalšie pojednávanie (výsluchy svedkov).
Dňa 13. apríla 1999 bolo rozhodnuté rozsudkom (návrh sa zamieta).
Dňa 11. júna 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľa.
Dňa 8. júla 1999 bola odporcovi zaslaná výzva na vyjadrenie k odvolaniu.
Dňa 17. júna 1999 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho
poplatku za odvolanie.
Dňa 30. júla 1999 bol zaplatený súdny poplatok.
Dňa 5. augusta 1999 bolo predložené vyjadrenie odporcu k odvolaniu.
Dňa 20. októbra 1999 bol spis predložený krajskému súdu spolu s odvolaním.
Dňa 4. februára 2000 bolo nariadené pojednávanie na 22. február 2000.
Dňa 22. februára 2000 sa konalo pojednávanie a vo veci bolo rozhodnuté
uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 370/99-75, ktorým bol zrušený rozsudok súdu
prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
14. apríla 2000 a okresnému súdu bolo doručené 30. marca 2000.
Dňa 21. júla 2000 bol určený termín pojednávania na 23. november 2000.
Dňa 7. novembra 2000 došlo okresnému súdu ospravedlnenie neúčasti
navrhovateľa na pojednávaní, ktoré sa malo konať 23. novembra 2000.
Dňa 23. novembra 2000 sa konalo ďalšie pojednávanie, podľa zápisnice
z pojednávania navrhovateľ sa ho nezúčastnil, odporca bol prítomný, pojednávanie
bolo odročené na 20. február 2001.
Dňa 14. februára 2001 bolo pojednávanie zrušené (nariadené na 20. február
2001) z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.
Dňa 7. júna 2001 sa konalo pojednávanie.
Dňa 11. júna 2001 právna zástupkyňa navrhovateľa zaslala žiadosť
o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, ktoré sa konalo 7. júna 2001.
Dňa 8. augusta 2001 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho
poplatku 250 Sk za odpis zápisnice z pojednávania konaného 7. júna 2001.
Dňa 24. augusta 2001 bolo doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu
o vyrubení súdneho poplatku.
Dňa 26. septembra 2001 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za
odpis zápisnice z pojednávania zo 7. júna 2001.
Dňa 1. októbra 2001 bol zaplatený súdny poplatok za odpis zápisnice.
Dňa 23. októbra 2001 bol spísaný úradný záznam – justičná stráž telefonovala
sudkyni, že pri prehliadke navrhovateľa sa našiel diktafón, žiadali o rozhodnutie, či
sudkyňa povoľuje, aby navrhovateľ mal na pojednávaní diktafón, alebo ho majú vziať
do úschovy. Sudkyňa odpovedala, že nepovoľuje použitie diktafónu na pojednávaní.
Dňa 23. októbra 2001 sa konalo pojednávanie. Na začiatku pojednávania
požiadala právna zástupkyňa navrhovateľa o súhlas s vyhotovením zvukového
záznamu z pojednávania. Sudkyňa súhlas odmietla udeliť. Právna zástupkyňa namietla
zaujatosť sudkyne. Pojednávanie bolo odročené za účelom rozhodnutia o námietke
zaujatosti sudkyne.
Dňa 6. novembra 2001 bolo predložené doplnenie dôvodov námietky zaujatosti
sudkyne prednesenej na pojednávaní konanom 23. októbra 2001.
Dňa 8. januára 2002 bola zaslaná žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa
o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania 23. októbra 2001.
Dňa 5. februára 2002 bola zaslaná urgencia vo veci vyhotovenia odpisu
zápisnice.
Dňa 25. februára 2002 bola zaslaná opätovná urgencia vo veci vyhotovenia
odpisu zápisnice.
Dňa 5. marca 2002 bolo vyžiadané zaslanie odpisu zápisnice.
Dňa 9. apríla 2002 bolo vypracované vyjadrenie sudkyne k námietke zaujatosti
vznesenej navrhovateľom („V predmetnej právnej veci nie som zaujatá v prospech ani
v neprospech žiadneho účastníka. Vykonávam dokazovanie v zmysle príslušných
ustanovení OSP a zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach. Nemám však
námietky, aby vec bola pridelená na ďalšie rozhodovanie a konanie inému sudcovi“).
Dňa 13. marca 2002 ústavný súd prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie
uznesením sp. zn. II. ÚS 26/02 (porušenie základného práva sťažovateľa na slobodné
vyhľadávanie informácií - odňatie diktafónu pred pojednávaním 23. októbra 2001
justičnou strážou).
Dňa 12. júna 2002 bol spis spolu s vyjadrením sudkyne k námietke zaujatosti
doručený krajskému súdu.
Dňa 28. júna 2002 bolo uznesením krajského súdu č. k. 15 Nc 43/02-114
rozhodnuté o vylúčení sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci a vec bola
vrátená súdu prvého stupňa bez meritórneho vybavenia s úlohou pre sudkyňu, aby sa
konkrétne vyjadrila ku všetkým bodom námietok jej zaujatosti obsiahnutých v podaní
z 2. novembra 2001, pretože jej vyjadrenie z 9. apríla 2002 je nekonkrétne vo vzťahu
k jednotlivým bodom námietok, a preto nemožno rozhodnúť o jej vylúčení. Na č. l.
117 spisu sa nachádza vyjadrenie sudkyne k sťažnosti navrhovateľa podanej
ústavnému súdu. Vyjadrenie je bez dátumu a je adresované predsedovi okresného
súdu.
Dňa 12. septembra 2002 bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť
navrhovateľa na prieťahy v konaní.
Dňa 11. novembra 2002 bolo predsedovi okresného súdu doručené podanie
sudkyne spolu so spisom, v ktorom sudkyňa vyslovila súhlas s vylúčením jej osoby
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci. Uvádza, že po podaní sťažnosti
navrhovateľom ústavnému súdu a sťažnosti na prieťahy v konaní sa zmenil vnútorný
postoj k veci, ako aj k samotnému navrhovateľovi tak, že pri ďalšom konaní by veľmi
ťažko udržala vnútorný pocit nestrannosti a nezaujatosti. V tomto podaní sa uvádza,
že k sťažnosti navrhovateľa sa sudkyňa vyjadrila podrobne a nevie, prečo sa jej
vyjadrenie k sťažnosti navrhovateľa ústavnému súdu v spise nenachádza, a preto
krajský súd uznesením z 28. júna 2002 vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, aby sa
konkrétne vyjadrila ku všetkým bodom obsiahnutým v podaní z 2. novembra 2001,
ktoré je totožné so sťažnosťou podanou ústavnému súdu.
Dňa 18. novembra 2002 bola elektronickou podateľňou vec pridelená sudcovi
Mgr. F. Č.
Dňa 23. januára 2003 bola právnej zástupkyni navrhovateľa doručená výzva
sudcu, aby oznámila návrhy na doplnenie dokazovania.
Dňa 19. februára 2003 bol spis sp. zn. 29 C 500/97 zaslaný ústavnému súdu.
Ústavný súd teda zistil, že nekonaním okresného súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného
čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru, keď v období od 14. apríla 2000
(právoplatnosť uznesenia krajského súdu č. k. 13 Co 370/99-75, ktorým bol zrušený
rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie) do 23. novembra 2000
(pojednávanie) sa nekonalo 7 mesiacov a v období od 6. novembra 2001 (doplnenie
dôvodov námietky zaujatosti právnou zástupkyňou navrhovateľa) do 18. novembra
2002 (pridelenie veci novému sudcovi) sa nekonalo 12 mesiacov. Celkové prieťahy
v konaní pred okresným súdom sú 19 mesiacov.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 29 C 500/97, ústavný súd mu prikázal v uvedenom konaní konať
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.
Svoj návrh odôvodnil tak, že vzhľadom na dobu konania a na predmet konania
(ochrana osobnosti) možno ťažko predpokladať, že aj v prípade úspechu by bola
poskytnutá primeraná a účinná satisfakcia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa
sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 citovaného zákona má primerané finančné
zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základného práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote a prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo
porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Dovŕšením opatrení smerujúcich
zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo i priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy
vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a ťažšiu možnosť
dosiahnutia nápravy v rámci ochrany osobnosti, ak konanie prebieha dlhú dobu. Výšku
zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti
okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných
práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne
postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov
chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci
(II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu,
pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu
ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu.
To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo
veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre
uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc
o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je
v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno
sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu
samotného sudcu. Obsahom práva ne prejedanie veci pred nestranným súdom nie je
však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného
sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu
prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).
Sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu bolo porušené aj jeho právo na
prejedanie veci nestranným súdom, pretože zdĺhavosť pri predkladaní spisu na
rozhodnutie o námietke zaujatosti znamená v skutočnosti to, že nebolo možné
zákonným spôsobom o tejto námietke rozhodnúť. Ústavný súd sa nestotožnil
s právnym názorom sťažovateľa a vyhodnotil dobu súvisiacu s vyjadrením sudkyne
k námietke zaujatosti a predložením spisu krajskému súdu na rozhodnutie o námietke
zaujatosti ako porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie ako porušenie základného práva na
prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.
Právna zástupkyňa žiadala ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony (22. októbra
2002 - prevzatie a príprava zastupovania - 3 900 Sk, 2. januára 2003 - sťažnosť -
4 280 Sk, 24. februára 2003 - vyjadrenie - 4 280 Sk) a tri režijné paušály (1 x 100 Sk
a 2 x 128 Sk). Spolu si trovy právneho zastúpenia vyčíslila vo výške 12 816 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou
sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade
trov konania okresným súdom.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku
odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný
peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.
Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd je v zásade
nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným
zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch
(§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely
tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok
2001 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
11 693 Sk a za prvý polrok roku 2002 bola 12 811 Sk.
Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie
a prípravu zastúpenia a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy
právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 398 Sk (za prvý úkon
3 900 Sk a režijný paušál 100 Sk, za druhý úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk),
ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa. Podľa
§ 25 citovanej vyhlášky sa odmena zaokrúhľuje na celé slovenské desaťkoruny nahor.
Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2003