Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 34/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 12. marca 2003 v senáte zloženom

z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť O. B., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného a základného práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. O. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II

p o v i n n ý zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Okresný súd Košice II je p o v i n n ý uhradiť advokátke JUDr. I. R.,

Advokátska kancelária, K., trovy právneho zastúpenia vo výške 8 400 Sk (slovom

osemtisícštyristo slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti O. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára

2003 doručená sťažnosť O. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného

(ďalej len „“), základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 prvou vetou

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o ochranu

osobnosti vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. , predmetom ktorého je jeho nárok na ochranu osobnosti. Vo

veci bolo rozhodnuté rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 1999, ktorým bola

žaloba zamietnutá a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. februára 2000

bolo toto rozhodnutie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie. Okresný súd nariadil pojednávanie na 23. november 2000, ktoré sťažovateľ

žiadal odročiť. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 7. jún 2001. Sťažovateľ uvádza,

že už v priebehu prvostupňového konania mal závažné výhrady voči vedeniu

pojednávania. Opakovane sa musel dožadovať správnej protokolácie prednesov

účastníkov a vypočúvaných svedkov. Vzhľadom na tieto okolnosti sa sťažovateľ

rozhodol, že z pojednávania konaného 23. októbra 2001 si zhotoví zvukový záznam.

Pri vstupe do budovy okresného súdu mu bol diktafón odňatý príslušníkom justičnej

stráže. Po začatí pojednávania právna zástupkyňa predniesla túto skutočnosť

a požiadala o možnosť zhotovenia zvukového záznamu z priebehu pojednávania.

Samosudkyňa však rozhodla, že zhotovenie zvukového záznamu nepovoľuje. Po tomto

opatrení sťažovateľ vzniesol proti sudkyni námietku zaujatosti, o ktorej nebolo

doposiaľ rozhodnuté. Dňa 13. septembra 2002 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa

doručené uznesenie krajského súdu, ktorý vrátil vec súdu I. stupňa, pretože vec

pojednávajúca sudkyňa sa nevyjadrila k bodom námietok obsiahnutých v podaní

z 2. novembra 2001. Dňa 12. septembra 2002 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy

v konaní. Z listu predsedu okresného súdu z 1. októbra 2002 je zrejmé, že sudkyňa sa

vyjadrila k námietke zaujatosti 9. apríla 2002 a vec bola predložená krajskému súdu

12. júna 2002.

Dňa 27. decembra 2001 podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť pre

porušenie svojho práva podľa a 2 postupom okresného súdu.

Ústavný súd túto sťažnosť prijal a v časti odmietol pre nedostatok právomoci

uznesením sp. zn. z 13. marca 2002. Toto konanie pred ústavným súdom

doposiaľ nebolo skončené.

Podľa názoru sťažovateľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

došlo k prieťahom. Prvé pojednávanie bolo nariadené po 8 mesiacoch od

doručenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu. Toto pojednávanie sťažovateľ žiadal

odročiť, preto obdobie od 23. novembra 2000 do 20. februára 2001, na kedy bolo toto

pojednávanie odročené, nepričítava sťažovateľ na ťarchu okresnému súdu. V priebehu

ďalšieho obdobia okresný súd konal neprimerane zdĺhavo, keď prvé uskutočnené

pojednávanie bolo 7. júna 2001. Za čas, v ktorom dochádza k prieťahom, sťažovateľ

považuje dobu, ktorá uplynula od pojednávania 23. októbra 2001. Sudkyňa sa

k námietke zaujatosti vyjadrila po viac než piatich mesiacoch a až o ďalšie dva

mesiace bol spis s námietkou zaujatosti predložený krajskému súdu na rozhodnutie.

Sťažovateľ považuje za odňatie práva na nestranný súd, keď sa o námietke zaujatosti

sudkyne nerozhodlo v dôsledku postupu okresného súdu ani po roku a dvoch

mesiacoch od jej vznesenia.

Sťažovateľ považuje za primerané, aby mu v tejto veci bolo priznané finančné

zadosťučinenie, pretože predovšetkým v čase od zrušenia rozsudku súdu I. stupňa

dochádza v konaní okresného súdu k prieťahom, a to z toho dôvodu, že vzhľadom na

predmet konania (ochrana osobnosti) možno už iba iluzórne predpokladať, že aj

v prípade jeho úspechu bude sťažovateľovi poskytnutá primeraná a účinná satisfakcia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, právo na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 SR a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom

Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal

vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti listom z 10. februára 2003

vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo vyjadrení uviedol, že návrh sťažovateľa

bol podaný 30. októbra 1997 na miestne nepríslušnom Okresnom súde Košice I, ktorý

ho 27. novembra 1997 postúpil Okresnému súdu Košice II. Keďže žalobca si nesplnil

poplatkovú povinnosť, bol na zaplatenie súdneho poplatku vyzvaný výzvou z 9. marca

1998 a súdny poplatok zaplatil 25. marca 1998. V dňoch 18. júna 1998, 13. októbra

1998, 12. januára 1999 a 13. apríla 1999 sa uskutočnili pojednávania. V dôsledku

žalobcom podaného odvolania sa spis v období od 20. októbra 1999 do 30. marca

2000 nachádzal na krajskom súde. Uznesenie krajského súdu, ktorým bol rozsudok

súdu prvého stupňa zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, nadobudlo

právoplatnosť 14. apríla 2000. V mesiaci júl 2000 bol určený termín pojednávania na

23. november 2000. Podaním zo 7. novembra 2000 požiadal sťažovateľ o odročenie

tohto pojednávania. Pojednávanie bolo odročené na 20. február 2001. Tento termín bol

z dôvodu práceneschopnosti vo veci konajúcej sudkyne JUDr. V. K. zrušený. Dňa

9. marca bol určený nový termín pojednávania na 7. jún 2001 a 23. októbra 2001 bola

na pojednávaní sťažovateľom vznesená námietka zaujatosti voči JUDr. V. K. Dôvody

tejto námietky boli doplnené podaním zo 6. novembra 2001. Dňa 9. apríla 2002 sa

sudkyňa vyjadrila k námietke zaujatosti a vec sa 12. júna 2002 predložila na

rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd vec vrátil 21. augusta 2002 bez rozhodnutia

s odôvodnením, že je potrebné, aby sa konajúca sudkyňa vyjadrila ku všetkým bodom

sťažovateľom vznesených námietok. Dňa 18. novembra 2002 predložila sudkyňa spis

predsedovi okresného súdu v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny

poriadok“), na základe čoho bola vec predložená podateľni súdu na pridelenie veci

náhodným výberom inému sudcovi príslušného registra. V uvedený deň bol spis

elektronickou podateľnou pridelený na rozhodnutie sudcovi Mgr. F. Č., ktorý vyzval

žalobcu na oznámenie návrhov na doplnenie dokazovania. Pre obsiahlosť spisu

a vzhľadom na to, že v súdnom oddelení Mgr. Č. je 658 nevybavených vecí, je časové

obdobie, ktoré uplynulo od pridelenia spisu po vykonanie úkonu vo veci, primerané

vyššie uvedeným objektívnym skutočnostiam. Pokiaľ ide o úkony vykonávané JUDr.

V. K., tieto boli vykonávané v súlade s objektívnymi možnosťami v jej súdnom

oddelení, kde je 520 nevybavených vecí. Po pojednávaní 23. októbra 2001, na ktorom

bola voči konajúcej sudkyni vznesená námietka zaujatosti z dôvodu, že neumožnila

vyhotovenie zvukového záznamu z pojednávania, nebolo možné touto sudkyňou

vytýčiť termín ďalšieho pojednávania a keďže v tomto období sa necítila byť vo veci

zaujatou, čo prezentovala vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke z 9. apríla 2002,

bolo potrebné vyčkať na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v danej veci zaujme

stanovisko. Ak by totiž krajský súd rozhodol, že JUDr. V. K. nie je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania uvedenej veci, na novovytýčenom pojednávaní by sa

zrejme zopakovala situácia z 23. októbra 2001. Predseda okresného súdu je toho

názoru, že obdobie od 23. októbra 2001 do pridelenia veci Mgr. Č. nemožno

považovať za prieťah v konaní a v ostatnom období súd vo veci konal plynulo,

primerane objektívnym možnostiam, ktoré sú na tunajšom súde vytvorené.

Predseda okresného súdu oznámil v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/19993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), že netrvá na ústnom pojednávaní

a súhlasí s upustením od neho. Dňa 20. februára 2002 bol ústavnému súdu doručený

spis okresného súdu sp. zn. .

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 24. februára 2003 uviedla, že netrvá

na ústnom pojednávaní. Vo svojom podaní z 24. februára 2003 sa vyjadrila

k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom uvádza, že z podania predsedu

okresného súdu je zrejmé, že nekonal v čase do 14. apríla 2000 do 23. novembra 2000

(od vrátenia veci odvolacím súdom do termínu pojednávania uplynula doba

7 mesiacov). Dobu, ktorá uplynula medzi 20. februárom 2001 a 7. júnom 2001,

považuje sťažovateľ tiež za neprimerane dlhú (odročenie pojednávania z februára na

jún). Aj doba, ktorá uplynula od 7. júna 2001 do 23. októbra 2001, je podľa názoru

právnej zástupkyne sťažovateľa neprimerane dlhá. Za najdlhšie obdobie považuje

sťažovateľ obdobie medzi 23. októbrom 2001 a 18. februárom 2002, keď bola právnej

zástupkyni sťažovateľa doručená výzva na oznámenie návrhov na doplnenie

dokazovania. Vzhľadom na uznesenie krajského súdu z 21. augusta 2002 považuje

sťažovateľ toto obdobie nielen za čas, v ktorom vznikali prieťahy konaní, ale aj za

obdobie, v ktorom bolo zasiahnuté do práva uvedeného v , keďže

zavinením sudkyne nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, pretože právu

sťažovateľa na prerokovanie veci na nestrannom súde zodpovedá aj povinnosť

orgánov, v ktorých právomoci je o námietke zaujatosti konať a rozhodnúť. Ďalej

právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení uvádza, že v spise okresného súdu sa

nachádza vyjadrenie JUDr. V. K. z 11. novembra 2002, ktorým vyslovila svoju

zaujatosť vo veci, odvolávajúc sa na zmenu svojho vnútorného postoja voči

sťažovateľovi po podaní jeho sťažnosti na prieťahy v konaní. Sťažovateľ podotýka,

že v sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu len enumeroval fakty

z priebehu konania, a teda len ťažko možno uveriť, že by zo všetkých podaní

sťažovateľa práve uvedené zásadne zmenilo postoj sudkyne, ktorá ešte 9. apríla 2002

oboznámená s námietkou zaujatosti sťažovateľa a aj s obsahom sťažnosti, ktorú

sťažovateľ podal ústavnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , sa

necítila vo veci zaujatá.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre

splnenie ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec

prerokoval ().

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor,

podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom

navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu (inú právnu)

ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal

spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky

právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (, I. ÚS

49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie

príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ().

Sťažovateľ využil právne prostriedky, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred

podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal 12. septembra 2002

sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov, čo však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo

veci, ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov

a postup súdu (, ).

Pokiaľ ide o prvé kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj

v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (,

) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci,

pričom na základe týchto hľadísk konanie o ochranu osobnosti je možné hodnotiť ako

zložitú vec z dôvodu, že konanie o ochrane osobnosti je náročné, pokiaľ ide o proces

dokazovania, bolo potrebné vypočuť na každom pojednávaní viac svedkov, ktorí mali

často protichodné výpovede, a z toho dôvodu bolo potrebné vykonať aj konfrontáciu.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil

také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa

takým správaním, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach.

Dňa 30. októbra 1997 bol podaný Okresnému súdu Košice I návrh na ochranu

osobnosti.

Dňa 27. novembra 1997 bol spis odstúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti

Okresnému súdu Košice II.

Dňa 9. marca 1998 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 25. marca 1998 bol zaplatený súdny poplatok.

Dňa 11. júna 1999 bolo doručené okresnému súdu odvolanie navrhovateľa

(v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa).

Dňa 17. júna 1999 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho

poplatku za odvolanie.

Dňa 30. júla 1999 bol zaplatený súdny poplatok.

Dňa 7. novembra 2000 došlo okresnému súdu ospravedlnenie neúčasti

navrhovateľa na pojednávaní 23. novembra 2000.

Dňa 11. júna 2001 bola zaslaná žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa

o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, ktoré sa konalo 7. júna 2001.

Dňa 8. augusta 2001 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho

poplatku 250 Sk za odpis zápisnice z pojednávania 7. júna 2001.

Dňa 24. augusta 2001 bolo zaslané odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu

o vyrubení súdneho poplatku.

Dňa 26. septembra 2001 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za

odpis zápisnice z pojednávania zo 7. júna 2001.

Dňa 1. októbra 2001 bol zaplatený súdny poplatok za odpis zápisnice.

Dňa 23. októbra 2001 bola vznesená námietka zaujatosti sudkyne právnou

zástupkyňou navrhovateľa.

Dňa 6. novembra 2001 bolo predložené doplnenie dôvodov námietky zaujatosti

sudkyne.

Dňa 8. januára 2002 bola zaslaná žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa

o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania 23. októbra 2001.

Dňa 5. februára 2002 bola zaslaná urgencia vo veci vyhotovenia odpisu

zápisnice.

Dňa 25. februára 2002 bola zaslaná opätovná urgencia vo veci vyhotovenia

odpisu zápisnice.

Dňa 12. septembra 2002 podal navrhovateľ sťažnosť predsedovi okresného

súdu na prieťahy v konaní.

Dňa 23. januára 2003 bola zaslaná výzva sudcu Mgr. F. Č. právnej zástupkyni

navrhovateľa, aby oznámila návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 19. februára 2003 bol spis sp. zn. zaslaný ústavnému súdu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť,

že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, resp. jeho právnej zástupkyne,

že k prieťahom malo dôjsť od 14. apríla 2000 do 23. novembra 2000, od 20. februára

2001 do 7. júna 2001, od 7. júna 2001 do 23. októbra 2001 a od 23. októbra 2001 do

18. februára 2003. Ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa 30. októbra 1997 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice I návrh

na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.

Dňa 27. novembra 1997 bol spis odstúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti

Okresnému súdu Košice II.

Dňa 9. marca 1998 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 25. marca 1998 bol zaplatený súdny poplatok.

Dňa 25. marca 1998 bola zaslaná výzva na vyjadrenie k návrhu.

Dňa 19. mája 1998 bol vyžiadaný spis Okresného súdu Košice IV sp. zn.

940/97 - konanie o priestupku.

Dňa 15. júna 1998 došlo okresnému súdu vyjadrenie odporcu k návrhu na

začatie konania.

Dňa 18. júna 1997 sa konalo pojednávanie.

Dňa 13. októbra 1998 sa konalo pojednávanie (boli vypočutí svedkovia).

Dňa 12. januára 1999 sa konalo ďalšie pojednávanie (boli vypočutí svedkovia).

Dňa 25. januára 1999 odporca podal návrh na výsluch svedka.

Dňa 13. apríla 1999 sa konalo ďalšie pojednávanie (výsluchy svedkov).

Dňa 13. apríla 1999 bolo rozhodnuté rozsudkom (návrh sa zamieta).

Dňa 11. júna 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľa.

Dňa 8. júla 1999 bola odporcovi zaslaná výzva na vyjadrenie k odvolaniu.

Dňa 17. júna 1999 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho

poplatku za odvolanie.

Dňa 30. júla 1999 bol zaplatený súdny poplatok.

Dňa 5. augusta 1999 bolo predložené vyjadrenie odporcu k odvolaniu.

Dňa 20. októbra 1999 bol spis predložený krajskému súdu spolu s odvolaním.

Dňa 4. februára 2000 bolo nariadené pojednávanie na 22. február 2000.

Dňa 22. februára 2000 sa konalo pojednávanie a vo veci bolo rozhodnuté

uznesením krajského súdu č. k. -75, ktorým bol zrušený rozsudok súdu

prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

14. apríla 2000 a okresnému súdu bolo doručené 30. marca 2000.

Dňa 21. júla 2000 bol určený termín pojednávania na 23. november 2000.

Dňa 7. novembra 2000 došlo okresnému súdu ospravedlnenie neúčasti

navrhovateľa na pojednávaní, ktoré sa malo konať 23. novembra 2000.

Dňa 23. novembra 2000 sa konalo ďalšie pojednávanie, podľa zápisnice

z pojednávania navrhovateľ sa ho nezúčastnil, odporca bol prítomný, pojednávanie

bolo odročené na 20. február 2001.

Dňa 14. februára 2001 bolo pojednávanie zrušené (nariadené na 20. február

2001) z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.

Dňa 7. júna 2001 sa konalo pojednávanie.

Dňa 11. júna 2001 právna zástupkyňa navrhovateľa zaslala žiadosť

o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, ktoré sa konalo 7. júna 2001.

Dňa 8. augusta 2001 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho

poplatku 250 Sk za odpis zápisnice z pojednávania konaného 7. júna 2001.

Dňa 24. augusta 2001 bolo doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu

o vyrubení súdneho poplatku.

Dňa 26. septembra 2001 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za

odpis zápisnice z pojednávania zo 7. júna 2001.

Dňa 1. októbra 2001 bol zaplatený súdny poplatok za odpis zápisnice.

Dňa 23. októbra 2001 bol spísaný úradný záznam – justičná stráž telefonovala

sudkyni, že pri prehliadke navrhovateľa sa našiel diktafón, žiadali o rozhodnutie, či

sudkyňa povoľuje, aby navrhovateľ mal na pojednávaní diktafón, alebo ho majú vziať

do úschovy. Sudkyňa odpovedala, že nepovoľuje použitie diktafónu na pojednávaní.

Dňa 23. októbra 2001 sa konalo pojednávanie. Na začiatku pojednávania

požiadala právna zástupkyňa navrhovateľa o súhlas s vyhotovením zvukového

záznamu z pojednávania. Sudkyňa súhlas odmietla udeliť. Právna zástupkyňa namietla

zaujatosť sudkyne. Pojednávanie bolo odročené za účelom rozhodnutia o námietke

zaujatosti sudkyne.

Dňa 6. novembra 2001 bolo predložené doplnenie dôvodov námietky zaujatosti

sudkyne prednesenej na pojednávaní konanom 23. októbra 2001.

Dňa 8. januára 2002 bola zaslaná žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa

o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania 23. októbra 2001.

Dňa 5. februára 2002 bola zaslaná urgencia vo veci vyhotovenia odpisu

zápisnice.

Dňa 25. februára 2002 bola zaslaná opätovná urgencia vo veci vyhotovenia

odpisu zápisnice.

Dňa 5. marca 2002 bolo vyžiadané zaslanie odpisu zápisnice.

Dňa 9. apríla 2002 bolo vypracované vyjadrenie sudkyne k námietke zaujatosti

vznesenej navrhovateľom („V predmetnej právnej veci nie som zaujatá v prospech ani

v neprospech žiadneho účastníka. Vykonávam dokazovanie v zmysle príslušných

ustanovení a zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach. Nemám však

námietky, aby vec bola pridelená na ďalšie rozhodovanie a konanie inému sudcovi“).

Dňa 13. marca 2002 ústavný súd prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie

uznesením sp. zn. (porušenie základného práva sťažovateľa na slobodné

vyhľadávanie informácií - odňatie diktafónu pred pojednávaním 23. októbra 2001

justičnou strážou).

Dňa 12. júna 2002 bol spis spolu s vyjadrením sudkyne k námietke zaujatosti

doručený krajskému súdu.

Dňa 28. júna 2002 bolo uznesením krajského súdu č. k. -114

rozhodnuté o vylúčení sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci a vec bola

vrátená súdu prvého stupňa bez meritórneho vybavenia s úlohou pre sudkyňu, aby sa

konkrétne vyjadrila ku všetkým bodom námietok jej zaujatosti obsiahnutých v podaní

z 2. novembra 2001, pretože jej vyjadrenie z 9. apríla 2002 je nekonkrétne vo vzťahu

k jednotlivým bodom námietok, a preto nemožno rozhodnúť o jej vylúčení. Na č. l.

117 spisu sa nachádza vyjadrenie sudkyne k sťažnosti navrhovateľa podanej

ústavnému súdu. Vyjadrenie je bez dátumu a je adresované predsedovi okresného

súdu.

Dňa 12. septembra 2002 bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť

navrhovateľa na prieťahy v konaní.

Dňa 11. novembra 2002 bolo predsedovi okresného súdu doručené podanie

sudkyne spolu so spisom, v ktorom sudkyňa vyslovila súhlas s vylúčením jej osoby

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci. Uvádza, že po podaní sťažnosti

navrhovateľom ústavnému súdu a sťažnosti na prieťahy v konaní sa zmenil vnútorný

postoj k veci, ako aj k samotnému navrhovateľovi tak, že pri ďalšom konaní by veľmi

ťažko udržala vnútorný pocit nestrannosti a nezaujatosti. V tomto podaní sa uvádza,

že k sťažnosti navrhovateľa sa sudkyňa vyjadrila podrobne a nevie, prečo sa jej

vyjadrenie k sťažnosti navrhovateľa ústavnému súdu v spise nenachádza, a preto

krajský súd uznesením z 28. júna 2002 vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, aby sa

konkrétne vyjadrila ku všetkým bodom obsiahnutým v podaní z 2. novembra 2001,

ktoré je totožné so sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Dňa 18. novembra 2002 bola elektronickou podateľňou vec pridelená sudcovi

Mgr. F. Č.

Dňa 23. januára 2003 bola právnej zástupkyni navrhovateľa doručená výzva

sudcu, aby oznámila návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 19. februára 2003 bol spis sp. zn. zaslaný ústavnému súdu.

Ústavný súd teda zistil, že nekonaním okresného súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného

a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 prvou vetou dohovoru, keď v období od 14. apríla 2000

(právoplatnosť uznesenia krajského súdu č. k. -75, ktorým bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie) do 23. novembra 2000

(pojednávanie) sa nekonalo 7 mesiacov a v období od 6. novembra 2001 (doplnenie

dôvodov námietky zaujatosti právnou zástupkyňou navrhovateľa) do 18. novembra

2002 (pridelenie veci novému sudcovi) sa nekonalo 12 mesiacov. Celkové prieťahy

v konaní pred okresným súdom sú 19 mesiacov.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa

odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. , ústavný súd mu prikázal v uvedenom konaní konať

bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Svoj návrh odôvodnil tak, že vzhľadom na dobu konania a na predmet konania

(ochrana osobnosti) možno ťažko predpokladať, že aj v prípade úspechu by bola

poskytnutá primeraná a účinná satisfakcia.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia ak sa

sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 citovaného zákona má primerané finančné

zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a základného práva na

prerokovanie veci v primeranej lehote a prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo

porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Dovŕšením opatrení smerujúcich

zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo i priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy

vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a ťažšiu možnosť

dosiahnutia nápravy v rámci ochrany osobnosti, ak konanie prebieha dlhú dobu. Výšku

zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti

okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných

práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Účelom je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne

postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov

chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci

(). Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu,

pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu

ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať výslovne určenú kvalitu.

To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu

z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo

veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre

uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc

o takomto práve rozhodnúť ().

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno

sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu

samotného sudcu. Obsahom práva ne prejedanie veci pred nestranným súdom nie je

však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného

sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ().

Sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu bolo porušené aj jeho právo na

prejedanie veci nestranným súdom, pretože zdĺhavosť pri predkladaní spisu na

rozhodnutie o námietke zaujatosti znamená v skutočnosti to, že nebolo možné

zákonným spôsobom o tejto námietke rozhodnúť. Ústavný súd sa nestotožnil

s právnym názorom sťažovateľa a vyhodnotil dobu súvisiacu s vyjadrením sudkyne

k námietke zaujatosti a predložením spisu krajskému súdu na rozhodnutie o námietke

zaujatosti ako porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného , a nie ako porušenie základného práva na

prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného .

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právna zástupkyňa žiadala ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia

podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „“) za tri úkony (22. októbra

2002 - prevzatie a príprava zastupovania - 3 900 Sk, 2. januára 2003 - sťažnosť -

4 280 Sk, 24. februára 2003 - vyjadrenie - 4 280 Sk) a tri režijné paušály (1 x 100 Sk

a 2 x 128 Sk). Spolu si trovy právneho zastúpenia vyčíslila vo výške 12 816 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou

sťažovateľa vychádzal z ustanovenia , podľa

ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade

trov konania okresným súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku

odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný

peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd je v zásade

nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným

zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch

( ).

Podľa vyhlášky č. výpočtovým základom na účely

tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok

2001 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

11 693 Sk a za prvý polrok roku 2002 bola 12 811 Sk.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie

a prípravu zastúpenia a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy

právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 398 Sk (za prvý úkon

3 900 Sk a režijný paušál 100 Sk, za druhý úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk),

ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa. Podľa

§ 25 citovanej vyhlášky sa odmena zaokrúhľuje na celé slovenské desaťkoruny nahor.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003