Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 226/07

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2007

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť K. Š., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky, ako aj namietaného porušenia práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 23. novembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v uvedenej veci v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania

väzby v prípravnom konaní a takto

rozhodol:

1. Základné právo K. Š. podľa a právo

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. novembra 2006 v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Krajský súdu v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania

K. Š. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. P. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti K. Š. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.

-27 z 21. augusta 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“),

z 25. januára 2007, v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva

sťažovateľa zaručeného v (ďalej len „“)

a namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. novembra 2006 a jemu

predchádzajúcim postupom krajského súdu v predmetnej veci týkajúcej sa rozhodovania

o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby v prípravnom konaní, v trestnej veci

vedenej v tom čase vyšetrovateľom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v B. pod sp. zn. ČVS: KRP-95/OVK-BB-2005 a neskôr

po podaní obžaloby Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh, ako aj z obsahu spisu okresného súdu

sp. zn. 320/05, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ bol v označenej

trestnej veci vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 320/05 z 26. novembra

2005 podľa v spojení s platného

do 31. decembra 2005 s tým, že lehota väzby začala plynúť 23. novembra 2005.

Uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn. 320/05 z 2. mája

2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. mája 2006 bola lehota

sťažovateľovej väzby predĺžená (už podľa ustanovení platného

od 1. januára 2006) do 23. augusta 2006.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2006 bola lehota

sťažovateľovej väzby predĺžená do 23. novembra 2006.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v sťažnosti uviedol,

že sudca pre prípravné konanie okresného súdu rozhodol na základe návrhu prokurátora

Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „prokurátor“) uznesením sp. zn. 320/05

z 10. novembra 2006 o predĺžení lehoty jeho väzby do 23. februára 2007. Po doručení

písomného vyhotovenia označeného rozhodnutia podal proti nemu sťažovateľ v zákonom

stanovenej lehote sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

z 23. novembra 2006 zamietol.

Sťažovateľ namieta, že sudca okresného súdu pre prípravné konanie nepostupoval

pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty jeho väzby do 23. februára 2007

zákonným spôsobom, pretože v rozpore s platného

od 1. januára 2006 nerozhodol o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby

v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby. Podľa sťažovateľa „Lehota na

podanie sťažnosti skončila 20. 11. 2006, teda 3 dni pred uplynutím väzby, to znamená, že

nemohla byť moja sťažnosť, ako súčasť spisu predložená nadriadenému súdu (KS)

najneskôr 5 dní pred uplynutím väzby ... sudca pre prípravné konanie nedodržal § 76 ods. 3

, teda aj Krajský súd Banská Bystrica rozhodoval nezákonným spôsobom“.

Sudca okresného súdu pre prípravné konanie ani krajský súd sťažovateľa v súvislosti

s rozhodovaním o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby

do 23. februára 2007 nevypočuli aj napriek tomu, že o to požiadal.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenia okresného

súdu (z 10. novembra 2006) a krajského súdu (z 23. novembra 2006) a im predchádzajúci

procesný postup sudcu okresného súdu pre prípravné konanie a krajského súdu porušili jeho

základné právo zaručené v nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj procesné garancie zahrnuté v práve

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia

slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu

navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie sťažovateľovho základného práva

zaručeného v , ako aj práva zaručeného v dohovoru

postupom a uznesením krajského súdu v predmetnej veci, aby tomuto súdu zakázal

pokračovať v porušovaní sťažovateľových základných práv a slobôd, aby prikázal prepustiť

sťažovateľa na slobodu, aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk

a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. Spr. 1114/07 zo 6. septembra

2007, v ktorom poukázal na obsah odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn.

z 23. novembra 2006 uvedúc, že tieto dôvody považuje za relevantné a trvá na nich.

Zároveň uviedol, že v zmysle súhlasí s upustením

od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci. V prílohe uvedeného

podania predložil krajský súd ústavnému súdu zberný spis sp. zn. týkajúci sa

posudzovaného konania.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 19. septembra 2007 doručenom ústavnému

súdu 21. septembra 2007 oznámil, že sťažovateľ netrvá na konaní verejného ústneho

pojednávania v predmetnej veci ( ), a zároveň uviedol,

že sťažovateľ bol na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. z 22. augusta

2007 prepustený z väzby na slobodu.

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom predložených listinných dôkazov a s obsahom veci sa

týkajúcich súdnych spisov (vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 320/05 a zberného

spisu krajského súdu sp. zn. ) dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vrátane jej príloh, z vyjadrenia krajského súdu, ako

aj z obsahu predložených súdnych spisov a listinných dôkazov ústavný súd zistil nasledovný

skutkový stav relevantný pre posúdenie sťažovateľovej sťažnosti:

Sudca okresného súdu vzal sťažovateľa po vypočutí do väzby uznesením sp. zn.

320/05 z 26. novembra 2005 z dôvodov podľa

platného do 31. decembra 2005 s tým, že lehota sťažovateľovej väzby začala plynúť

od 23. novembra 2005 od 16.50 h.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd

na neverejnom zasadnutí 19. decembra 2005 uznesením sp. zn. zamietol.

Sťažovateľ podal 31. januára 2006 prostredníctvom splnomocneného obhajcu

žiadosť o prepustenie z väzby, eventuálne o jej nahradenie písomným sľubom a dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu žiadosť

sťažovateľa uznesením sp. zn. 320/05 z 28. februára 2006 na neverejnom zasadnutí

zamietol. Nevyhovel ani návrhu na nahradenie sťažovateľovej väzby písomným sľubom

a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd na neverejnom zasadnutí

25. apríla 2006 uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu sudcu pre prípravné konanie okresného súdu z 28. februára 2006.

Okresnému súdu bol 12. apríla 2006 doručený návrh prokurátora na predĺženie lehoty

sťažovateľovej väzby (ako aj na predĺženie lehoty väzby ďalších dvoch spoluobvinených)

do 23. novembra 2006. Obhajca sťažovateľa sa k návrhu vyjadril podaním z 18. apríla 2006

doručeným okresnému súdu 20. apríla 2006. V ten istý deň (20. apríla 2006) doručil

okresnému súdu v mene sťažovateľa ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby alebo jej

nahradenie písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sudca pre

prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn. 320/05 z 2. mája 2005 predĺžil

lehotu trvania väzby sťažovateľa a ďalších dvoch spoluobvinených do 23. augusta 2006

konštatujúc, že dôvody väzby podľa účinného

od 1. januára 2006 pôvodne podľa platného

a účinného do 31. decembra 2005 u obvinených (vrátane sťažovateľa, ktorý bol sedemkrát

súdom trestaný, predovšetkým za majetkovú trestnú činnosť) naďalej trvajú. Poukázal

pritom na dlhodobosť, rozsiahlosť a organizovaný charakter vyšetrovanej majetkovej

trestnej činnosti (z účasti na ktorej bol sťažovateľ podozrivý), ktorá predstavovala určitý

zdroj príjmov. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu však zároveň uviedol, že

nevyhovel návrhu prokurátora (pokiaľ ide o navrhovanú dobu predĺženia sťažovateľovej

väzby), pretože čas do 23. augusta 2006 považuje „... za čas dostatočný na to, aby bolo

vyšetrovanie skončené aj s poukazom na to, že všetky podstatné dôkazy už boli obstarané,

prípadne sa spracúvajú (znalecké posudky)“.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd

na neverejnom zasadnutí 18. mája 2006 uznesením sp. zn. zamietol (zároveň

neprijal v sťažnosti ponúknutý písomný sľub sťažovateľa, že v prípade prepustenia

na slobodu povedie riadny život, nedopustí sa trestnej činnosti a bude rešpektovať všetky

obmedzenia a povinnosti, ktoré mu súd v súvislosti s prepustením na slobodu uloží).

Na námietku sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti, že sudca pre prípravné konanie okresného

súdu ho pred rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania jeho väzby osobne nevypočul

(a rozhodol v jeho neprítomnosti), reagoval krajský súd argumentáciou, že „... takýto

postup zo strany sudcu pre prípravné konanie nie je vylúčený v zmysle § 72 ods. 2 zákona

č. , v znení “.

Sťažovateľ podal 7. júna 2006 prostredníctvom splnomocneného obhajcu žiadosť

o prepustenie z väzby. Sudca pre prípravné konanie nariadil 16. júna 2006 na prerokovanie

žiadosti verejné zasadnutie, ktorého termín stanovil na 22. jún 2006. Oznámenie o termíne

konania prevzal prokurátor 20. júna 2006 a obhajca 21. júna 2006.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu 22. júna 2006 konštatoval neprítomnosť

obhajcu sťažovateľa na verejnom zasadnutí s tým, že „... zo žiadosti je zistiteľné, že si

nevyžaduje osobný výsluch obvineného, preto sa termín verejného zasadnutia zrušuje

a bude rozhodnuté o žiadosti sudcom pre prípravné konanie. Aj vzhľadom na to, že ide

o väzobnú vec, ktorá má byť prejednaná prednostne a sudca nastupuje na plánovanú

dovolenku.“ Následne sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn.

320/05 z 26. júna 2006 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 7. júna 2006

zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „... aj keď sa podozrenie

zoslabuje, zároveň je potrebné poukázať aj na osobu obvineného, doposiaľ bol sedemkrát

súdom trestaný najmä pre majetkovú trestnú činnosť, naposledy trestným rozkazom

Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. pre § 221 ods. 1 Tr. zák. a iné.

Tieto skutočnosti naznačujú, že väzba je v tomto prípade aj prihliadnúc na jej dĺžku

primeraným inštitútom vo vzťahu k obvinenému Š.

Sudca pre prípravné konanie v zmysle nálezov Ústavného súdu SR aj Súdu pre

ľudské práva, určil termín verejného zasadnutia za účelom výsluchu obvineného, na tento

termín sa neustanovil obhajca, doručenie predvolania nebolo vykázané. Nakoľko sudca

nastupuje na riadnu dovolenku, ďalší termín prichádzal do úvahy až po 20. 07. 2006, čo by

už bol neprimeraný čas na rozhodovanie o žiadosti obvineného, pričom nedostatok výsluchu

obvineného môže byť nahradený postupom nadriadeného súdu v prípade podania sťažnosti

a toho, ak tento súd zváži, že je potrebný výsluch obvineného.“

Okresnému súdu bol 28. júla 2006 doručený návrh prokurátora z 27. júla 2006

na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby (ako aj na predĺženie lehoty väzby ďalších dvoch

spoluobvinených) do 23. novembra 2006. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu

prerokoval návrh 8. augusta 2006 na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, dotknutých

spoluobvinených, obhajcov a prokurátora, pričom uznesením sp. zn. 320/05 rozhodol, že

lehotu väzby sťažovateľa, ako aj ďalších dvoch spoluobvinených nepredlžuje. Podľa jeho

názoru pominula hrozba, že prepustením sťažovateľa na slobodu bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, keďže: „... Podstatné dôkazy už boli

obstarané a aj pokiaľ ide o obavu z pokračovania trestnej činnosti je nutné poukázať

na odstup posledných skutkov, ktoré mali obvinení spáchať od vznesenia obvinení.

Už nie je možné očakávať podstatnú zmenu dôkaznej situácie a preto zrejme nemôže

prepustením obvinených na slobodu byť zmarený alebo sťažovaný účel trestného konania.“

Prokurátor podal proti rozhodnutiu sťažnosť, ktorú doplnil písomným podaním

doručeným okresnému súdu 11. augusta 2006, a v ten istý deň predložil okresnému súdu

žiadosť sťažovateľa z 2. augusta 2006 o prepustenie z väzby podanú 3. augusta 2006.

V tejto žiadosti sťažovateľ namietal, že nebol v rámci rozhodovania o návrhu prokurátora

z 12. apríla 2006 na predĺženie lehoty jeho väzby vypočutý sudcom pre prípravné konanie

okresného súdu ani krajským súdom (v konaní o sťažnosti).

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2006 uznesením sp. zn.

zrušil uznesenie sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 320/05

z 8. augusta 2006, ktorým nebolo vyhovené návrhu prokurátora z 27. júla 2006

na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby, a lehotu väzby sťažovateľa predĺžil

do 23. novembra 2006.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu nariadil 28. augusta 2006

na prerokovanie žiadosti sťažovateľa z 2. augusta 2006 o prepustenie z väzby verejné

zasadnutie. Jeho termín stanovil na 12. september 2006. Na tomto zasadnutí prerokoval

žiadosť za prítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a prokurátora a uznesením sp. zn.

320/05 žiadosť sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolal

na uznesenie krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2006, ktorým bola lehota

sťažovateľovej väzby predĺžená do 23. novembra 2006.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu sťažnosť 20. septembra 2006. Krajský súd

na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2006 uznesenie sudcu pre prípravné konanie

okresného súdu sp. zn. 320/05 z 12. septembra 2006 zrušil, avšak iba z dôvodu aplikácie

nesprávneho ustanovenia , pričom sám vo veci rozhodol tak, že žiadosť

sťažovateľa z 2. augusta 2006 o prepustenie z väzby zamietol. K námietke sťažovateľa

o nevypočutí sudcom pre prípravné konanie okresného súdu ani krajským súdom

v súvislosti s rozhodovaním o návrhu prokurátora z 12. apríla 2006 na predĺženie lehoty

jeho väzby krajský súd uviedol, že tento postup umožňovalo ustanovenie § 72 ods. 2

, pričom „... pri ďalšom rozhodovaní o predĺžení väzby však uvádzaný

eventuálny nedostatok bol zhojený, pretože obvinený bol sudcom pre prípravné konanie

k veci vypočutý. Bol tiež vypočutý k prejednávanej žiadosti o prepustenie z väzby.“

Sťažovateľ podaním z 12. októbra 2006 adresovaným sudcovi pre prípravné konanie

okresného súdu, ktorý rozhodoval vo veci sťažovateľovej väzby (vedenej pod sp. zn.

320/05), požiadal „... o ustanovenie obhajcu, nakoľko som dňa 11. 10. 2006 zrušil plnú

moc na obhajobu mnou zvolenému obhajcovi JUDr. P. M. z dôvodu nedostatku

prostriedkov na úhradu obhajoby“.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu nariadil 17. októbra 2006 súdnej

kancelárii predložiť uvedené podanie sťažovateľa z 12. októbra 2006 „... službu

konajúcemu sudcovi ...“. Podanie bolo zaevidované pod sp. zn. .

Okresnému súdu bol následne 20. októbra 2006 doručený návrh prokurátora

na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby (ako aj na predĺženie lehoty väzby ďalších dvoch

spoluobvinených) do 23. februára 2007. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu

nariadil 23. októbra 2006 na prerokovanie návrhu prokurátora verejné zasadnutie, ktorého

termín stanovil na 9. november 2006. Oznámenie o termíne konania verejného zasadnutia

bolo 24. októbra 2006 zaslané bývalému obhajcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. P. M.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu 9. novembra 2006 konštatoval

neprítomnosť advokáta JUDr. P. M. na verejnom zasadnutí uvedúc: „... Pred začatím

verejného zasadnutia sa zisťuje, že sa nedostavil obhajca obvineného K. Š.

Vo vzťahu k obv. K. Š. sa zrušuje termín verejného zasadnutia s tým, že o návrhu

na predĺženie lehoty trvania jeho väzby bude rozhodnuté na neverejnom zasadnutí.“

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu následne uznesením uložil advokátovi

JUDr. P. M. poriadkovú pokutu a určil termín neverejného zasadnutia na prerokovanie

návrhu prokurátora na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby na 10. november 2006.

Uznesením sp. zn. 320/05 z 10. novembra 2006 rozhodol sudca pre prípravné

konanie okresného súdu o predĺžení lehoty sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Sudca pre prípravné konanie

vo veci určil termín verejného zasadnutia na 9. 11. 2006, na ktoré sa však nedostavil

obhajca obvineného, ktorý túto povinnosť mal, napriek tomu, že mu bola obvineným

vypovedaná plná moc, nakoľko obvinenému nebol zatiaľ ustanovený obhajca, ktorý by aj

fakticky obhajobu prevzal.

Pre neprítomnosť obhajcu súd nemohol vo vzťahu k obv. Š. vykonať verejné

zasadnutie, a preto rozhodoval na zasadnutí neverejnom, čo nie je v rozpore s ust.

-

Toto konštatovanie vyplýva z toho, že obvinený sa nevyjadril k návrhu na predĺženie

trvania väzby, ktorý mu bol doručený a súd tak zachovať rovnosť zbraní, ako z toho, že

naposledy bolo o jeho väzbe rozhodnuté dňa 26. 9. 2006 Krajským súdom v Banskej

Bystrici, keď bola jeho žiadosť zamietnutá. (...)“

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, v ktorej okrem iného poukázal

na skutočnosť, že nebol pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania

jeho väzby vypočutý sudcom pre prípravné konanie okresného súdu z dôvodu neúčasti

bývalého obhajcu, ktorému síce odvolal splnomocnenie pre nedostatok finančných

prostriedkov, avšak túto skutočnosť bezodkladne oznámil okresnému súdu (podaním

z 12. októbra 2006). Vzhľadom na túto skutočnosť požiadal sťažovateľ krajský súd, aby

ho pred rozhodnutím o sťažnosti osobne vypočul a umožnil mu tak osobne sa vyjadriť

k veci. Sťažnosť z 20. novembra 2006 bola doručená okresnému súdu 22. novembra 2006.

V ten istý deň bola predložená krajskému súdu.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

z 23. novembra 2006 sťažnosť zamietol, a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Vyššie označeným uznesením sudca pre prípravné konanie Okresného súdu v Banskej

Bystrici vyhovel žiadosti krajského prokurátora na predĺženie väzby obvinenému a väzbu

K. Š. podľa predĺžil do 23. 2. 2007. (...)

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal obvinený sťažnosť, ktorú v podstate

odôvodnil tým, že doteraz vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by spáchal

skutky, pre ktoré je stíhaný, že bolo ukrátené jeho právo na obhajobu a že sa mu narodila

dcéra. Navrhol preto, aby bol z väzby prepustený.

Na podklade podanej sťažnosti krajský súd podľa preskúmal

správnosť výrokov napadnutého uznesenia a tiež konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k

záveru, že sťažnosť obvineného je nedôvodná.

Krajský súd po preskúmaní príslušného spisového materiálu, dotýkajúceho sa väzby

obvineného zistil, že boli splnené všetky procesné podmienky na rozhodnutie o návrhu

prokurátora na predĺženie väzby, uvedené v , , A aj dôvody na jej

predĺženie predpokladané v ustanovení

(...)

(...) dôvody väzby u obvineného trvajú aj naďalej, pričom v tejto súvislosti poukazuje

krajský súd na svoje predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho väzby.

S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie sa

na dôvodnosti ďalšieho trvania väzby doposiaľ nič nezmenilo. (...)

(...) Doba predĺženia väzby u obvineného tak, ako to požadoval krajský prokurátor,

t. j. do 23. 2. 2007 podľa názoru krajského súdu zodpovedá rozsahu a vecnej náročnosti

dokazovania, ktoré bude potrebné v danej veci v rámci prípravného konania vykonať.

Obvinený je stíhaný za zločiny a trvanie väzby v prípravnom konaní nesmie prekročiť

18 mesiacov, pričom po požadovanom predĺžení to bude 15 mesiacov.

Predĺženie lehoty trvania väzby u obvineného do 23. 2. 2007 na neverejnom

zasadnutí, považoval preto aj odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne

skutočnosti za opodstatnené a zákonné.“

Okresný súd následne 14. decembra 2006 ustanovil sťažovateľovi „opatrením“

sp. zn. za obhajcu v jeho trestnej veci advokáta JUDr. P. M., ktorý obhajoval

sťažovateľa v uvedenej trestnej veci pôvodne na základe splnomocnenia.

III.

1. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

2. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv podľa a dohovoru

argumentujúc, že postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

(naväzujúcom na postup okresného súdu vo veci sp. zn. 320/05 v súvislosti s uznesením

z 10. novembra 2006) mu bolo odoprené osobne sa zúčastniť konania pred súdom a osobne

sa k veci vyjadriť, pričom rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 23. novembra

2006 sa nevysporiadalo ani s porušením (platného

a účinného od 1. januára 2006) postupom okresného súdu v súvislosti s uznesením sp. zn.

320/05 z 10. novembra 2006.

V ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu, je

obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba

nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako

po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by

mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach sú teda obsiahnuté

obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález

, , ).

Rešpektovanie základných práv podľa a 5 u osoby pozbavenej

osobnej slobody väzbou, preto nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných procesných

záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je

rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty

a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam protistrany (prokurátora) ohľadne odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich.

Za týmto účelom jej musí byť poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu (pokiaľ

o to požiada) pričom jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi

a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť

konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch

poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti

zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti

zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa

pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález ).

Podstatnou súčasťou procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

v prípadoch, keď pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca

mu osobne sa k veci vyjadriť, pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu

rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. , , )

a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný predpoklad na rešpektovanie

základných procesných garancií uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Avšak rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa

preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať

zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a v dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného

bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred

súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby

(v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne

krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je

nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha

skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,

alebo je ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností

zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis ).

V posudzovanom prípade trvala väzba sťažovateľa, v čase rozhodovania krajského

súdu ohľadne jej ďalšieho predĺženia do 23. februára 2007, jeden rok. Počas tohto obdobia

súdy preskúmavali zákonnosť a opodstatnenosť sťažovateľovej väzby v konaní, na ktoré sa

vzťahuje režim čl. 5 ods. 4 dohovoru, dvanásťkrát (počnúc rozhodovaním krajského súdu

19. decembra 2005 o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí

do väzby, až po uznesenie krajského súdu sp. zn. z 23. novembra 2006).

Sťažovateľ bol k veci osobne vypočutý v dvoch prípadoch. Prvýkrát na verejnom

zasadnutí okresného súdu 8. augusta 2006, na ktorom bol prerokovaný návrh prokurátora

z 27. júla 2006 na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby do 23. novembra 2006. Na tomto

zasadnutí sudca pre prípravné konanie okresného súdu návrhu prokurátora nevyhovel

a lehotu sťažovateľovej väzby nepredĺžil, pretože dospel k záveru, že pominula hrozba

zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania v prípade

prepustenia sťažovateľa na slobodu. Krajský súd sa v konaní o sťažnosti podanej

prokurátorom proti tomuto uzneseniu s názorom sudcu pre prípravné konanie okresného

súdu nestotožnil a zrušiac jeho rozhodnutie z 8. augusta 2006 sám rozhodol o predĺžení

lehoty sťažovateľovej väzby do 23. novembra 2006. Krajský súd tak rozhodol

na neverejnom zasadnutí (22. augusta 2006) bez účasti sťažovateľa a bez toho, aby

sťažovateľa osobne vypočul.

V druhom prípade bol sťažovateľ osobne vypočutý opäť sudcom pre prípravné

konanie okresného súdu na verejnom zasadnutí 12. septembra 2006 v súvislosti

s prerokovaním jeho žiadosti z 2. augusta 2006 o prepustenie na slobodu. Na tomto

zasadnutí sudca pre prípravné konanie okresného súdu žiadosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa pritom odvolal na právny názor krajského súdu

vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. z 22. augusta 2006, ktorým rozhodol

o predĺžení lehoty sťažovateľovej väzby do 23. novembra 2006.

Z týchto, ako aj z ďalších skutkových zistení ústavného súdu (uvedených v bode II

tohto nálezu) je zrejmé, že sťažovateľova väzba sa v období po 23. auguste 2006 opierala

o rozhodnutie a právny názor krajského súdu (právnym titulom pre ďalšie trvanie

sťažovateľovej väzby v období od 23. augusta 2006 do 23. novembra 2006 bolo uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2006, pričom na závery v ňom uvedené sa

odvolával sudca pre prípravné konanie okresného súdu aj v súvislosti s neskorším

preskúmavaním zákonnosti sťažovateľovej väzby). Krajský súd však sťažovateľa nikdy

v súvislosti rozhodovaním o zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby osobne nevypočul

a neumožnil mu byť prítomný v konaní o tejto veci.

Aj sťažovateľom napádané uznesenie sp. zn. z 23. novembra 2006

vydal krajský súd na neverejnom zasadnutí potvrdiac ako zákonný procesný postup sudcu

pre prípravné konanie okresného súdu v súvislosti s prerokovaním návrhu prokurátora

na ďalšie predĺženie sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu rozhodol o tomto návrhu prokurátora

na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2006 (na rozdiel od väzobne stíhaných ďalších

spoluobvinených vo vzťahu, ku ktorým prerokoval návrh na verejnom zasadnutí

9. novembra 2006). Svoj postup odôvodnil tým, že na verejné zasadnutie nariadené

na 9. november 2006 sa nedostavil obhajca sťažovateľa, ktorý mal povinnosť (aj napriek

odvolaniu splnomocnenia sťažovateľom) plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia

obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom, ako aj tým, že znenie § 72 ods. 2

umožňuje prerokovať a rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby obvineného na neverejnom zasadnutí.

Sťažovateľ túto argumentáciu sudcu pre prípravné konanie okresného súdu napadol

s tým, že o ustanovenie nového obhajcu požiadal ešte pred podaním návrhu prokurátora

na predĺženie lehoty jeho väzby. V sťažnosti z 20. novembra 2006 taktiež poukázal

na ustanovenie , podľa ktorého sudca pre prípravné konanie

rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania

sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť

dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má

predĺžiť.

Krajský súd reagoval v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 23. novembra

2006 na argumentáciu sťažovateľa iba tvrdením, že „...boli splnené všetky procesné

podmienky na rozhodnutie o návrhu prokurátora na predĺženie väzby, uvedené v § 76

ods. 1, 3, 6 ...“, pričom predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby

na neverejnom zasadnutí považoval „... za opodstatnené a zákonné ...“ bez toho, aby svoje

závery v tomto smere (z hľadiska sťažovateľových námietok obsiahnutých v sťažnosti

z 20. novembra 2006) bližšie odôvodnil.

Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v

postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a v prípade jej pozbavenia osobnej

slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu

konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým ), ale

taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1 majú pred

zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

V danej situácii požiadavky vyplývajúce z práv zaručených v

a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžadovali zo strany krajského súdu taký procesný postup, ktorý

by umožnil sťažovateľovi osobnú prítomnosť v konaní pred ním, vrátane možnosti osobne

sa vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti a zákonnosti ďalšieho

trvania jeho väzby, alebo adekvátnu reakciu na procesný postup sudcu pre prípravné

konanie okresného súdu v súvislosti s prerokovaním návrhu prokurátora na ďalšie

predĺženie sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007.

Podaním z 12. októbra 2007 oznámil sťažovateľ okresnému súdu, že odvolal

splnomocnenie svojmu obhajcovi v jeho trestnej veci z dôvodu nedostatku finančných

prostriedkov na úhradu trov obhajoby, a zároveň požiadal, aby mu bol obhajca ustanovený

okresným súdom [v sťažovateľovom prípade išlo o prípad povinnej obhajoby podľa § 37

ods. 1 písm. a) ]. Tieto skutočnosti boli okresnému súdu známe

najneskôr od 17. októbra 2006, teda ešte pred podaním návrhu prokurátora na predĺženie

sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007 a v dostatočnom časovom predstihu pred

konaním verejného zasadnutia nariadeného na 9. november 2006.

Okresný súd ustanovil sťažovateľovi za obhajcu toho istého advokáta, ktorý pôvodne

obhajoval sťažovateľa v predmetnej trestnej veci na základe splnomocnenia. Urobil tak však

až takmer po dvoch mesiacoch (14. decembra 2006) aj napriek tomu, že v zmysle § 40

ods. 1 bol povinný ustanoviť sťažovateľovi obhajcu „bez meškania“.

V tejto situácii interpretoval a aplikoval sudca pre prípravné konanie okresného súdu

ustanovenia takým spôsobom, že s poukazom na neúčasť obhajcu

sťažovateľa na verejnom zasadnutí odoprel sťažovateľovi možnosť osobne sa k veci

vyjadriť a byť prítomný pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za neopomenuteľné, že zmyslom a účelom

ustanovení § 37, § 40, § 43, § 72 ods. 2, § 76 ods. 2 až 4, § 292 ods. 4 a § 293 ods. 9

je poskytnúť obvinenému procesné podmienky zabezpečujúce účinnú

a dostatočnú možnosť obhajoby (v zmysle ochrany svojich práv a právom chránených

záujmov v trestnom konaní). Za ústavne konformný preto nemožno považovať taký výklad

a aplikáciu uvedených ustanovení , v rámci ktorého sudca pre prípravné

konanie alebo súd rozhodujúci vo väzobnej veci na základe konštatovania, že nie je splnená

niektorá z uvedených procesných podmienok majúcich zabezpečiť účinnú možnosť ochrany

práv obvineného, zvolí taký procesný postup, ktorý vo svojich dôsledkoch obmedzí

možnosť ochrany práv a právom chránených záujmov obvineného ešte zásadnejším

spôsobom.

Povinnosťou sudcu pre prípravné konanie okresného súdu, ako aj povinnosťou

krajského súdu v danej situácii bolo v súlade s interpretovať a aplikovať

ustanovenia ústavne konformným spôsobom (v súlade s požiadavkami

vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 dohovoru) a v prípade, ak by text ustanovení Trestného

poriadku takýto výklad v okolnostiach daného prípadu vylučoval, prednostne aplikovať čl. 5

ods. 4 dohovoru na základe c ods. 1 (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v posudzovanom prípade takýmto

spôsobom nepostupoval. Sám neumožnil sťažovateľovi byť osobne prítomný v konaní

týkajúcom sa posúdenia zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby a osobne sa k veci vyjadriť

a zároveň neposkytol sťažovateľovi súdnu ochranu vo vzťahu k postupu sudcu pre

prípravné konanie okresného súdu v súvislosti s prerokovaním návrhu prokurátora na ďalšie

predĺženie sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007.

V dôsledku toho došlo procesným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ako aj jeho uznesením sp. zn. z 23. novembra 2006

k porušeniu sťažovateľových práv zaručených v a v

dohovoru.

3. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhol, aby

ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho práv zaručených v ústave a v dohovore

uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. novembra 2006 a jemu

predchádzajúcim procesným postupom krajského súdu v označenej veci. Taktiež navrhol,

aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho základných práv

a slobôd a aby prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

Ústavný súd (už z dôvodov skôr uvedených) vyslovil, že uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. novembra 2006 a jemu predchádzajúcim procesným postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru (bod 1 výrokovej

časti nálezu).

Ústavný súd už však nerozhodoval o ďalších sťažovateľom navrhnutých opatreniach

na odstránenie zisteného porušenia ústavnosti (o návrhu na uloženie zákazu krajskému súdu

vo vzťahu k prípadnému pokračovaniu v porušovaní práv sťažovateľa a o návrhu

na uloženie príkazu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu), taktiež nezrušil sťažnosťou

napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. z 23. novembra 2006 a nevrátil

vec krajskému súdu, aby o nej ďalej konal a opäť rozhodol. Sťažovateľ bol na základe

právoplatného uznesenia krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2007 prepustený

na slobodu, v dôsledku čoho ďalšie rozhodovanie o jeho väzbe stratilo opodstatnenie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 výrokovej časti

nálezu).

4. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať z dôvodu

nemajetkovej ujmy finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje fakultatívny prostriedok nápravy

porušenia ústavnosti zisteného a vysloveného meritórnym rozhodnutím (nálezom)

ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa . Pri rozhodovaní o jeho priznaní

(vrátane určenia jeho výšky) vychádza ústavný súd zo zásad spravodlivosti so zreteľom

na konkrétne okolnosti každého individuálneho prípadu.

Po zvážení sťažovateľovho návrhu na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu

predstavuje výrok ústavného súdu uznávajúci a deklarujúci porušenie základných práv

sťažovateľa, dostatočnú satisfakciu za porušenie jeho základných práv a slobôd

(so zreteľom na skutočnosť, že sťažovateľ už bol v označenej trestnej veci prepustený

z väzby na slobodu).

V tejto súvislosti prihliadol najmä na skutočnosť, že k vyvolaniu procesnej situácie,

v rámci ktorej došlo k ústavným súdom zistenému a vyslovenému porušeniu práv

sťažovateľa podľa a dohovoru, nepopierateľným a podstatným spôsobom prispel aj

postup sťažovateľovho právneho zástupcu. Ten mal, ako obhajca sťažovateľa v predmetnom

trestnom konaní aj napriek odvolaniu splnomocnenia zo strany sťažovateľa, v zmysle § 43

ods. 3 povinnosť plniť svoje povinnosti vyplývajúce z obhajoby až

do jej skutočného prevzatia iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom. V rámci

okolností daného prípadu to predstavovalo povinnosť obhajcu zúčastniť sa verejného

zasadnutia, na ktorom mal byť prerokovaný návrh prokurátora na predĺženie lehoty

sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007, prípadne bez zbytočného odkladu, a včas

upozorniť okresný súd na prípadné závažné okolnosti, ktoré by mu v účasti na verejnom

zasadnutí bránili. Právny zástupca sťažovateľa tieto povinnosti nesplnil. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel

(bod 3 výrokovej časti nálezu).

5. Sťažovateľ žiadal v rámci konania pred ústavným súdom priznať náhradu svojich

trov konania, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 6 296 Sk. Trovy právneho

zastúpenia špecifikoval bližšie právny zástupca sťažovateľa podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “), ako odmenu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007

a príslušnú paušálnu náhradu hotových výdavkov.

Pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal ústavný súd z ustanovenia

, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3,

, a , , a vyhlášky č.

s tým, že predmet konania pred ústavným súdom podľa je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením,

ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou

predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (, ).

Podľa vyhlášky č. je základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania

pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období

od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 970 Sk a hodnota

režijného paušálu je 178 Sk.

Ústavný súd preto v súlade s ustanovením

priznal sťažovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov jeho právneho zastúpenia

v ním požadovanej sume 6 296 Sk [2 x 2 970 Sk za úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky č. a 2 x 178 Sk ako hodnota režijného paušálu podľa

vyhlášky č. ].

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007