Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 495 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (501)I. ÚS 100/04
PDF · 539.89 KB
No categories available
I. ÚS 100/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 100/04-126
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2004 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka
prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD.,
Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod
sp. zn. 21 Tpo 64/03 namietal
a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sťažovateľovi nebolo doručené
stanovisko Krajskej prokuratúry v Trenčíne k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;
b) porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že uznesenie
Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo
dostatočne zdôvodnené;
c) porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že uznesením
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nedošlo k jeho
prepusteniu z väzby ;
d) porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nebolo
rozhodnuté o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu;
e) porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi, a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tpo 64/03 p o r u š i l
a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že
sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko Krajskej prokuratúry v Trenčíne k jeho žiadosti
o prepustenie z väzby;
b) čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že uznesením Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu.
2. Ing. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 680 Sk
(slovom šestnásťtisícšesťstoosemdesiat korún slovenských), ktorú je Krajský súd v Trenčíne
p o v i n n ý vyplatiť jeho advokátovi Mgr. R. T., PhD., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. M. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 100/04-76 z 9. júna 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M.,
bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska
kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 21 Tpo 64/03 namietal
a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) tým, že sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko Krajskej prokuratúry
v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;
b) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
tým, že uznesenie Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo dostatočne zdôvodnené;
c) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy
tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nedošlo k jeho
prepusteniu z väzby;
d) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy
tým, že nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu;
e) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 11. augusta
2004, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 6. júla 2004 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti a doplňujúcich podaní vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského
úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prešove zo 14. augusta 2002 bolo začaté trestné
stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Uznesením
prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) z 9. októbra 2002 bola táto trestná vec prikázaná krajskej prokuratúre.
Opatrením generálnej prokuratúry z 29. novembra 2002 bola vo veci podozrenia z trestného
činu podvodu v súvislosti s Devín bankou, a. s. v konkurze, v ktorej konalo Oddelenie
vyšetrovania Banská Bystrica – odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti
sekcie justičnej polície Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej
len „oddelenie vyšetrovania“), poverená výkonom prokurátorského dozoru krajská
prokuratúra. Uznesením oddelenia vyšetrovania z 9. decembra 2002 bolo voči sťažovateľovi
vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 ods. 4 písm. b) a ods. 5
Trestného zákona. Krajská prokuratúra 13. decembra 2002 podala okresnému súdu návrh na
vzatie sťažovateľa do väzby. Uzneseniami okresného súdu sp. zn. 1 Tp 114/02 zo
14. decembra 2002 a krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003 bol sťažovateľ
vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania z 24. apríla 2003 boli spojené na spoločné
konanie s trestnou vecou sťažovateľa vo veci sprenevery aj trestné veci vraždy A. B., Š. H.
a Z. N. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tpn 50/2003 z 2. júna 2003 bola lehota trvania
väzby sťažovateľa predĺžená do 30. novembra 2003. Krajská prokuratúra podala
11. novembra 2003 okresnému súdu návrh na predĺženie väzby viacerých obvinených
vrátane sťažovateľa do 30. mája 2004. Keďže tento návrh sťažovateľovi, ale ani jeho
obhajcom doručený nebol, obhajcovi 19. novembra 2003 nahliadol do spisu okresného súdu
sp. zn. 5 Tp 135/2003 a rovnako aj do evidencie rozdeľovania vecí za účelom preverenia, či
bol návrh krajskej prokuratúry pridelený zákonnému sudcovi. Z tohto nahliadnutia
vyplynulo, že opatrením predsedníčky okresného súdu z 30. septembra 2003 v súvislosti
s odchodom sudkyne Z. na krajský súd mala vo všetkých veciach týkajúcich sa osoby
sťažovateľa doručených po 1. septembri 2003 rozhodovať sudkyňa J.. V podaní
z 20. novembra 2003 adresovanom okresnému súdu namietol sťažovateľ prostredníctvom
obhajcu porušenie práva na zákonného sudcu v súvislosti s miestnou nepríslušnosťou
okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby, pričom
zároveň namietol aj zaujatosť senátu. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03
z 21. novembra 2003 bolo rozhodnuté, že predsedníčka senátu J. a prísediaci sudcovia nie
sú vylúčení z prejednávania návrhu krajskej prokuratúry. Ďalším uznesením okresného súdu
sp. zn. 5 Tp 135/03 z 21. novembra 2003 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená
do 29. februára 2004. Proti obom uzneseniam okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť
4. decembra 2003. Uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 63/03 z 9. januára 2004 bola
zamietnutá sťažnosť týkajúca sa námietky zaujatosti, resp. miestnej nepríslušnosti súdu.
Ďalším uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004 bola zamietnutá
sťažnosť proti predĺženiu väzby do 29. februára 2004.
Žiadosťou doručenou krajskej prokuratúre 21. novembra 2003 požiadal sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu o prepustenie z väzby a alternatívne, pre prípad
nevyhovenia tejto žiadosti, aj o nahradenie väzby sľubom sťažovateľa. Krajská prokuratúra,
ktorá žiadosti sama nevyhovela, túto postúpila okresnému súdu 24. novembra 2003, pričom
s jej písomným stanoviskom nebol sťažovateľ, ale ani jeho obhajca oboznámený.
Sťažovateľ podaním zo 4. decembra 2003 namietol miestnu príslušnosť okresného
súdu, ako aj zaujatosť sudkyne J. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 bola žiadosť
o prepustenie z väzby bez vypočutia sťažovateľa zamietnutá, pričom o alternatívnej žiadosti
smerujúcej k nahradeniu väzby prijatím sľubu okresný súd nerozhodol. Uznesenie bolo
obhajcovi sťažovateľa doručené 16. decembra 2003.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 podal
sťažovateľ prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu
sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 na neverejnom zasadnutí zamietnutá. Toto uznesenie
bolo doručené 29. januára 2004.
Napokon uznesením krajskej prokuratúry z 22. januára 2004 bol sťažovateľ
prepustený na slobodu.
Argumentácia sťažovateľa je nasledovná:
a) Porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľ jednak v tom,
že okresný súd a krajský súd rozhodli o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bez toho, aby
mu poskytli písomné stanovisko krajskej prokuratúry, ktorou táto reagovala na žiadosť
sťažovateľa, a jednak v tom, že všeobecné súdy rozhodli o jeho žiadosti na neverejnom
zasadnutí, teda v neprítomnosti sťažovateľa a bez toho, aby sa mohol pred všeobecným
súdom osobne vyjadriť. Takýto postup všeobecných súdov je porušením princípu
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý súdny proces.
Sťažovateľ v dôsledku postupu všeobecných súdov nemal možnosť osobne predniesť svoje
argumenty a okrem toho bol voči krajskej prokuratúre znevýhodnený. Je síce pravdou, že
podľa platného Trestného poriadku všeobecné súdy mohli o žiadosti sťažovateľa konať
a rozhodovať na neverejnom zasadnutí, avšak vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, na ktorú sťažovateľ konkrétne poukazuje, mali zvoliť formu verejného
zasadnutia, ktorou by urobili zadosť požiadavkám kladeným dohovorom.
b) a c) Porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy nedostatočným zdôvodnením uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003
z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára
2004 a ďalej porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy
neprepustením sťažovateľa z väzby zdôvodňuje sťažovateľ v podstate rovnakými
argumentmi. Uznesenia všeobecných súdov neobsahujú odkazy na konkrétne okolnosti
alebo skutočnosti majúce vplyv na trvanie väzby. Sú preto nepreskúmateľné. Pokiaľ
okresný súd v súvislosti s kolúznou väzbou poukazuje na to, že dôkazy z prípravného
konania neboli ešte vykonané na hlavnom pojednávaní, nemožno takúto argumentáciu
považovať za presvedčivú, lebo dôkazy získané v prípravnom konaní sú riadne
zadokumentovanými procesnými úkonmi. Chýbajú aj argumenty zdôvodňujúce primeranosť
a proporcionálnosť väzby v tomto prípade. Ani argumentácia krajského súdu nie je
dostatočná, lebo je povrchná a všeobecná. Z uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, aká
konkrétna skutočnosť objektívne odôvodňuje obavu z kolúzie. Zo žiadneho z procesne
zabezpečených dôkazov pritom nevyplýva, že by sťažovateľ vytváral nejaké fiktívne
dôkazy zakrývajúce jeho trestnú činnosť alebo že by zahladzoval stopy trestnej činnosti.
Krajský súd sa nezaoberal ani namietanou právnou kvalifikáciou skutku. Zo zabezpečených
dôkazov vôbec nevyplýva, že by sa bol sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom podieľal na
„tunelovaní“ Devín banky, a. s.
d) Porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy
vidí sťažovateľ aj v tom, že súdy nerozhodli o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie
z väzby na základe sľubu. Sťažovateľ totiž pre prípad, že by všeobecné súdy dospeli
k záveru o existencii obavy z kolúzie, alternatívne požiadal aj o prepustenie z väzby na
základe prijatia sľubu. Všeobecné súdy o tejto jeho žiadosti meritórne nerozhodli, lebo vo
výrokovej časti uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nie je
o alternatívnej žiadosti zmienka. Iba z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že
s poukazom na ustanovenie § 73 ods. 1 Trestného poriadku v danom prípade vôbec
nemožno nahradiť väzbu prijatím sľubu, lebo jestvuje obava z kolúzie v zmysle § 67 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku. Preto okresný súd o sľube sťažovateľa ani nerozhodoval.
Krajský súd v tejto súvislosti iba uviedol, že prijatie sľubu je v danom prípade zo zákona
vylúčené v zmysle § 73 ods. 3 Trestného poriadku, pričom aj väzobný dôvod podľa
§ 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nahradenie väzby sľubom vylučuje. Preto ani
krajský súd o prijatí sľubu nerozhodoval a postup okresného súdu považoval za správny.
V skutočnosti však čl. 5 ods. 3 dohovoru vylučuje, aby bolo zákonom obmedzené právo byť
prepustený počas konania na záruku. V tomto smere je ustanovenie § 73 ods. 1 a 3
Trestného poriadku v nesúlade s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Z judikatúry k čl. 5 ods. 3 dohovoru
vyplýva, že je porušením tohto ustanovenia, ak je možnosť prepustenia na záruku vylúčená
zákonom v prípadoch, keď je väzba založená na nebezpečenstve recidívy alebo
ovplyvňovania svedkov alebo pre taxatívne stanovené trestné činy. Vzhľadom na
ustanovenie čl. 154c ods. 1 ústavy mali všeobecné súdy prednostne aplikovať čl. 5 ods. 3
dohovoru, a nie Trestný poriadok.
e) Porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy namieta
sťažovateľ tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi, hoci
rozhodovanie malo prebehnúť urýchlene. Žiadosť bola okresnému súdu predložená
24. novembra 2003, pričom rozhodnuté bolo 9. decembra 2003 a k doručeniu uznesenia
došlo 16. decembra 2003. Celkom to bolo 23 dní. Táto doba je neprimeraná. To isté sa
vzťahuje aj na rozhodovanie krajského súdu, ktoré trvalo 21 dní a ďalších 20 dní trvalo
doručenie uznesenia. Preto od podania sťažnosti do doručenia uznesenia krajského súdu
prešlo 41 dní. Celkove konanie trvalo 66 dní. Zároveň táto doba znamená porušenie
označených práv sťažovateľa aj z pohľadu znemožnenia periodickej kontroly dôvodnosti
ďalšieho trvania väzby, lebo až po uplynutí 14 dní od právoplatného skončenia konania
o predchádzajúcej žiadosti by mohol žiadosť o prepustenie z väzby opakovať pri použití
rovnakých dôvodov.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil v konaní vedenom na
krajskom súde pod sp. zn. 21 Tpo 64/03
a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že sťažovateľovi nebolo
doručené stanovisko krajskej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;
b) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
tým, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo dostatočne
zdôvodnené;
c) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy
tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nedošlo k jeho
prepusteniu z väzby;
d) porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy
tým, že nebolo rozhodnuté o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe
sľubu;
e) porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi.
Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03
z 9. januára 2004. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od
krajského súdu vo výške 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu JUDr. J. K. zo 6. júla 2004 vyplýva, že prijatá
časť sťažnosti nie je dôvodná.
V súvislosti s námietkou uvedenou v bode a) poukazuje na to, že podľa Trestného
poriadku sa o žiadosti o prepustenie z väzby rozhoduje na neverejnom zasadnutí, ktorého sa
nezúčastňuje ani prokurátor, ani obvinený. Zo zákona je teda dané, že pri rozhodovaní
o prepustení na slobodu súd výsluch obvineného nevykonáva. Podľa § 72 ods. 2 Trestného
poriadku ak v prípravnom konaní prokurátor žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu
nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. Prokurátor pritom nemá stanovenú povinnosť
doručovať obvinenému svoje vyjadrenie k jeho žiadosti. Pretože ani súdu prokurátor
nedoručuje svoje vyjadrenie k žiadosti o prepustenie, ale iba predloží žiadosť obvineného
o prepustenie, súd nemôže doručiť obvinenému stanovisko prokurátora k jeho žiadosti.
V súvislosti s námietkou uvedenou v bode b) je toho názoru, že tak prvostupňové,
ako aj druhostupňové uznesenie bolo riadne a náležite odôvodnené v plnom súlade
s ustanovením § 134 Trestného poriadku.
V súvislosti s námietkou uvedenou v bode c) pri rešpektovaní ústavne garantovanej
nezávislosti sudcov v rozhodovacom procese nemá možnosť bližšie sa vyjadriť
k rozhodnutiu o neprepustení sťažovateľa z väzby. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
je však zrejmé, že k prepusteniu sťažovateľa nedošlo výlučne preto, lebo súd považoval za
preukázané, že dôvody väzby trvajú.
V súvislosti s námietkou uvedenou v bode d) vyjadruje názor, že s neakceptovaním
písomného sľubu ako náhrady za väzbu sa súdy vysporiadali v písomnom odôvodnení
svojich rozhodnutí. Keďže sťažovateľ je stíhaný za trestný čin uvedený v § 62 ods. 1
Trestného zákona, je s poukazom na ustanovenie § 73 ods. 3 Trestného poriadku vylúčené
prijatie písomného sľubu. Rovnako je tomu tak aj preto, že u sťažovateľa jestvoval väzobný
dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ak je prijatie sľubu zo zákona vylúčené, treba na túto skutočnosť
poukázať iba v odôvodnení uznesenia.
V súvislosti s námietkou uvedenou v bode e) treba vychádzať z toho, že žiadosť
o prepustenie z väzby bola podaná 24. novembra 2003 a okresný súd o nej rozhodol po
dvoch týždňoch 9. decembra 2003. Vzhľadom na rozsah vyšetrovacieho spisu treba
rozhodnutie považovať za rýchle a bezprieťahové. Krajskému súdu bol spis doručený
31. decembra 2003, pričom rozhodnuté bolo na neverejnom zasadnutí po ôsmich dňoch
9. januára 2004. Pritom 1. a 6. januára 2004 boli štátne sviatky a 2. januára 2004 predseda
senátu čerpal riadnu dovolenku. Preto treba urobiť záver, že oba súdy konali bez prieťahov
a čo najrýchlejšie.
Z repliky sťažovateľa z 11. augusta 2004 vyplýva, že námietky predsedu krajského
súdu nepovažuje za dôvodné, pričom znova podrobne opakuje argumentáciu, ktorú už
predtým vyjadril v podanej sťažnosti.
Okrem toho sťažovateľ vyčísľuje trovy právneho zastúpenia v konaní. Požaduje
z tohto titulu priznanie čiastky 146 355,70 Sk. Uplatňuje pritom odmenu za tri úkony
právnych služieb, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, za spísanie sťažnosti ústavnému
súdu a za spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. Pritom odmena za jeden úkon
právnych služieb je rôzna pri jednotlivých namietaných porušeniach základných práv, a to
tak, že ide o čiastky 13 620 Sk a štyrikrát 6 810 Sk. Preto za každý úkon právnych služieb
požaduje 40 860 Sk, ako aj štyrikrát 20 430 Sk. Celkom je výška odmeny 122 580 Sk,
režijný paušál 408 Sk (trikrát 136 Sk), teda spolu s režijným paušálom je odmena
122 988 Sk. Po zvýšení o 19 % z titulu dane z pridanej hodnoty je výsledná suma náhrady
trov právneho zastúpenia 146 355,70 Sk.
II.
Z uznesenia oddelenia vyšetrovania ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002
z 9. decembra 2002 vyplýva, že proti sťažovateľovi a siedmim ďalším obvineným bolo
začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1,
ods. 4 písm. b) a ods. 5 Trestného zákona, pričom v prípade sťažovateľa išlo o to, že na
základe poverenia M. J. a J. L. spolu s P. V. overili a zistili zostatky na osobnom účte A. B.
a o výsledku informovali M. J. Neskôr P. V. a sťažovateľ vypísali a za A. B. podpísali
príkaz na prevod sumy 75 940 EUR z účtu A. B. na účet M. J., ako aj príkaz na prevod
sumy 70 000 Sk z účtu A. B. na účet M. J.. Tieto príkazy predložili v banke za účelom ich
realizácie, ku ktorej aj došlo.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 114/02 zo 14. decembra 2002 vyplýva, že
z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku bol sťažovateľ spolu
s ďalšími siedmimi osobami vzatý do väzby s účinnosťou od 12. decembra 2002.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003 vyplýva, že
sťažnosť sťažovateľa a ďalších obvinených proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 1 Tp 114/02 zo 14. decembra 2002 bola zamietnutá.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03 z 21. novembra 2003 vyplýva, že
väzba sťažovateľa a P. V. bola predĺžená o tri mesiace do 29. februára 2004. Podľa názoru
okresného súdu návrh krajskej prokuratúry na predĺženie väzby bol sčasti dôvodný. Z dosiaľ
zadovážených dôkazov vyplýva dôvodnosť podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil skutku, za
ktorý je stíhaný. Obvinených treba vypočuť k niektorým zabezpečeným dôkazom, vykonať
výsluchy svedkov a konfrontácie. Podľa názoru okresného súdu na tieto úkony postačí doba
troch mesiacov. Vzhľadom na to i naďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b)
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára 2004 vyplýva, že krajský
súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03
z 21. novembra 2003. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý predĺžil
lehotu trvania väzby sťažovateľa na podklade argumentov uvádzaných v návrhu krajskej
prokuratúry, lebo aj on ich považoval za relevantné. Správny je aj záver, podľa ktorého je
naďalej daná obava v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, eventuálne o nahradenie
väzby sľubom z 21. novembra 2003 spracovanej obhajcom na desiatich stranách vyplýva,
že sťažovateľ namieta existenciu dôvodov kolúznej väzby. V súvislosti s tou časťou skutku,
za ktorú je stíhaný sťažovateľ, sa vykonalo už množstvo procesných úkonov, ktoré už
postačujú pre rozhodnutie. Zo žiadneho z procesne zabezpečených dôkazov nevyplýva, že
by sa sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom podieľal na „tunelovaní Devín banky“, a rovnako
dôkazy nenasvedčujú ani tomu, že by akékoľvek peňažné prostriedky pochádzajúce z Devín
banky, a. s., vyberal alebo inak s nimi nakladal. Pravdou je len to, že na požiadanie zisťoval,
či na účte vedenom v Československej obchodnej banke sú alebo nie sú peniaze. Nie sú
nijaké dôkazy na to, že by vypisoval, resp. podpisoval prevodné príkazy na transfer
finančných prostriedkov alebo tieto predkladal na realizáciu. Vzhľadom na to, že vykonané
úkony sú procesne zabezpečené a použiteľné i v konaní pred súdom, pôsobenie na svedkov
alebo spoluobvinených, resp. marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné
stíhanie neprichádza do úvahy. Väzobný dôvod je významný a dostatočný len vtedy, ak je
založený na konkrétnych skutočnostiach. Po celý čas bol sťažovateľ riadne zamestnaný, čo
znamená, že finančné prostriedky si trestnou činnosťou nezabezpečoval. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti dospieva sťažovateľ k záveru, že neexistuje reálna obava z kolúzneho
konania v prípade jeho prepustenia z väzby a rovnako neexistujú žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by túto obavu odôvodňovali. Napokon sťažovateľ v tejto súvislosti ešte
namieta právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý je stíhaný. Je toho právneho názoru, že
trestného činu sprenevery sa možno dopustiť iba na cudzej veci, pričom peňažné vklady na
účtoch v banke nemožno považovať za vec, ale za právo, resp. pohľadávku. Trestného činu
sprenevery sa však nemožno dopustiť prisvojením si cudzej pohľadávky, ale iba cudzej
veci.
Pre prípad, že by žiadosti o prepustenie z väzby nebolo vyhovené, požaduje
nahradenie väzby písomným sľubom. Poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenie čl. 5
ods. 3 dohovoru s príslušnou judikatúrou, z ktorej toto právo vyplýva. Navyše poukazuje na
to, že hoci vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku je jeho trestná vec
z možnosti nahradenia väzby sľubom vylúčená jednak preto, že ide o kolúznu väzbu,
a jednak preto, že je stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona,
vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy je povinnosťou všeobecného súdu prednostne aplikovať
pred príslušným ustanovením Trestného poriadku ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže
tento zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd v tejto otázke. Z tohto ustanovenia
dohovoru a z príslušnej judikatúry totiž vyplýva, že pokiaľ vnútroštátne zákonodarstvo
niektoré dôvody väzby, resp. niektoré trestné činy vyníma z možnosti prepustenia na
záruku, potom je v rozpore s týmto ustanovením.
Žiadosť bola podaná krajskej prokuratúre, ktorá prípisom č. k. 1 Kv 59/02-1323
z 25. novembra 2003 žiadosť predložila okresnému súdu toho istého dňa. Z prípisu krajskej
prokuratúry vyplýva, že táto žiadosti sťažovateľa nevyhovela. Navrhla ju zamietnuť
z dôvodov uvedených v jej návrhu na predĺženie lehoty väzby z 11. novembra 2003.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 vyplýva, že
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Okresný súd dospel k záveru, že
dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej trvajú. Dôvodnosť
podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, vyplýva zo zabezpečených
svedeckých výpovedí a z listinných dôkazov nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise.
Vzhľadom na charakter spáchaného trestného činu dospel okresný súd k záveru, že hoci
dôkazy v prípravnom konaní už bolo zabezpečené, neboli však ešte vykonané na hlavnom
pojednávaní, a preto znamenajú naďalej konkrétnu skutočnosť odôvodňujúcu obavu
z kolúzie. Pokiaľ sťažovateľ alternatívne žiadal aj o nahradenie väzby prijatím sľubu, o tejto
jeho žiadosti súd nerozhodoval, keďže vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 Trestného
poriadku je nahradenie väzby sľubom v prípade kolúznej väzby vylúčené.
Zo sťažnosti sťažovateľa podanej jeho obhajcom 19. decembra 2003 proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003, obsahujúcej trinásť strán,
vyplýva, že uznesenie považuje za nesprávne. Poukazuje na to, že skutočnosti zistené
v prípravnom konaní sú pre účely súdneho konania procesne zabezpečené a použiteľné, čo
vylučuje kolúziu. Žiaden iný dôvod okresný súd neuvádza. Neexistujú ani konkrétne
skutočnosti, ktoré by tvrdenú obavu z kolúzie konkrétne odôvodňovali. Poukazuje ďalej na
to, že skutok, za ktorý je stíhaný, nemôže byť trestným činom sprenevery. Okresný súd
k tejto námietke žiadne stanovisko nezaujal, hoci sťažovateľ na ňu poukázal už v žiadosti.
Uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. V uznesení chýba výrok
týkajúci sa alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby sľubom. V tejto súvislosti sťažovateľ
znova opakuje argumentáciu uvedenú v žiadosti. Napokon namieta, že o jeho žiadosti bolo
okresným súdom rozhodnuté na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nemal možnosť
osobne sa pred súdom vyjadriť a obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu, čo
znamená porušenie práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ďalšie námietky
sťažovateľa sa týkajú porušenia práv, vo vzťahu ku ktorým ústavný súd sťažnosť v rámci
predbežného prerokovania už odmietol.
Z predkladacej správy okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 22. decembra 2003
vyplýva, že sťažnosť so spisom bola krajskému súdu doručená 31. decembra 2003.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 vyplýva, že
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra
2003 bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažnosť nebola dôvodná. Dôvod väzby
podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej reálne existuje. Krajský súd sa
nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktorého dôvod kolúznej väzby už netrvá.
Predovšetkým je podstatné, že vyšetrovanie naďalej plynulo prebieha, pričom ide o veľmi
rozsiahle vyšetrovanie. Práve spôsob páchania trestného činu, jeho zakrývanie a postavenie
jednotlivých obvinených vrátane sťažovateľa v ňom opodstatňuje stále reálnu obavu, že
v prípade prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na svedkov a spoluobvinených, resp.
ináč by maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. I naďalej sú platné
závery z predchádzajúceho rozhodnutia z 29. októbra 2003. Vzhľadom na to, že sťažovateľ
je stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona, je zo zákona vylúčené,
aby súd mohol prijať písomný sľub ako náhradu za väzbu. Túto skutočnosť krajský súd
uviedol už aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Rovnako aj väzobný dôvod podľa
§ 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vylučuje nahradenie väzby sľubom. Preto ani
krajský súd rovnako ako okresný súd o prijatí sľubu nerozhodoval.
Z poznámky na referáte predsedu senátu krajského súdu z 15. januára 2004 vyplýva,
že uznesenie krajského súdu bolo písomne vyhotovené a odoslané okresnému súdu
16. januára 2004. Spis sa vrátil okresnému súdu 20. januára 2004.
Z uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 59/02-1492 z 22. januára 2004 vyplýva,
že sťažovateľ bol prepustený na slobodu. Podľa názoru krajskej prokuratúry boli
v doterajšom priebehu vyšetrovania vypočutí už všetci svedkovia participujúci na trestnej
činnosti a boli vykonané i ostatné vyšetrovacie úkony bezprostredne sa vzťahujúce na osobu
sťažovateľa. Dňa 21. januára 2004 bol ako svedok vypočutý aj J. Š. Vzhľadom na tieto
skutočnosti dosiaľ trvajúci dôvod kolúznej väzby už pominul.
Zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 67/03 vyplýva, že sťažovateľ už podal v tejto
trestnej veci sťažnosť ústavnému súdu, a to v súvislosti s uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 Tpo 72/02 zo 16. januára 2003 o vzatí do väzby. Uznesením ústavného súdu
č. k. I. ÚS 67/03-33 z 26. marca 2003 bola sťažnosť odmietnutá v časti, v ktorej sťažovateľ
namietal dôvodnosť uvalenia väzby.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. (...)
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má
právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
tieto minimálne práva:
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu (...),
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov (...).
K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d)
dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry sťažovateľovi a rozhodnutím
o žiadosti sťažovateľa bez jeho výsluchu
Sťažovateľ namieta, že hoci podal žiadosť o prepustenie z väzby krajskej
prokuratúre, ktorá preto dôvody jeho žiadosti poznala, nebolo mu stanovisko krajskej
prokuratúry k tejto žiadosti doručené, ba nebolo mu oznámené ani to, že krajská prokuratúra
sama žiadosti nevyhovela a túto predložila na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd
a rovnako aj krajský súd nepovažovali za potrebné doručiť toto stanovisko sťažovateľovi
a navyše o žiadosti rozhodli na neverejnom zasadnutí, teda bez účasti sťažovateľa a jeho
obhajcu. Došlo tým k porušeniu práva na spravodlivý proces najmä vzhľadom
na požiadavku kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.
Podľa názoru krajského súdu Trestný poriadok neukladá prokurátorovi povinnosť
doručiť obvinenému stanovisko k jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Okrem toho
v takýchto prípadoch prokurátor ani nezvykne podávať vyjadrenie, pretože iba predloží
súdu žiadosť o prepustenie z väzby s tým, že sám jej nevyhovel. Z tohto dôvodu súdy ani
nemali čo sťažovateľovi doručovať. Keďže podľa platného Trestného poriadku o žiadosti
o prepustenie z väzby sa rozhoduje tak v prvostupňovom, ako aj v druhostupňovom konaní
na neverejnom zasadnutí, v súlade so zákonom neboli prítomní nielen sťažovateľ a jeho
obhajca, ale ani prokurátor.
Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať
určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom
na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné
záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4.
Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia
poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako
tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom
prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom
vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.
Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti konania znamená napríklad právo na prístup ku
spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c.
Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002,
Wloch c. Poľko z 19. októbra 2000).
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ plne využil svoje právo predložiť súdu
argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, keďže prostredníctvom svojho
obhajcu podal skutkovo i právne vyčerpávajúcu, veľmi obsažnú a kvalifikovanú žiadosť
o prepustenie z väzby. Rovnakým spôsobom sa vyjadril aj v opravnom konaní. Preto
v tomto konkrétnom prípade skutočnosť, že sťažovateľ nebol okresným súdom, ale ani
krajským súdom osobne vypočutý, sama osebe neznamená porušenie jeho práva na
spravodlivý súdny proces.
Iná je situácia vo vzťahu ku skutočnosti, že sťažovateľovi nebolo doručené
stanovisko krajskej prokuratúry z 25. novembra 2003 v súvislosti s jeho žiadosťou
o prepustenie z väzby.
Nemožno v tomto smere súhlasiť s krajským súdom, podľa ktorého nejde
o stanovisko. V skutočnosti totiž krajská prokuratúra navrhla žiadosť sťažovateľa zamietnuť
„z dôvodov uvedených v mojom návrhu na predĺženie lehoty väzby z 11. 11. 2003“. To
znamená, že popri procesnom návrhu na zamietnutie žiadosti poskytla krajská prokuratúra
aj stručné odôvodnenie poukazujúce na iné jej procesné podanie.
Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na to, že právo
účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba
považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru
krajskej prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné
alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania.
Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (mutatis mutandis I. ÚS 230/03). Porušenie
tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí
byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti
väzby. Porušenie tohto práva nadobúda na význame v danom konkrétnom prípade aj tým, že
všeobecné súdy sťažovateľa osobne nevypočuli v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry
sťažovateľovi došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru [bod 1a) výroku].
Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru,
ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v súvislosti
s nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry, nebolo možné sťažnosti vyhovieť, lebo
ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru je v pomere špeciality vo vzťahu ku všeobecnému
ustanoveniu čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru. Rovnako aj uvedené ustanovenia
ústavy sú všeobecnými ustanoveniami, ktoré platia spravidla pre konanie vo veci samej, nie
teda pre konanie o väzbe. Tejto časti sťažnosti preto nebolo možné vyhovieť (bod 3
výroku).
Rovnako nebolo možné vyhovieť ani požiadavke na vyslovenie porušenia čl. 5
ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy vo vzťahu ku skutočnosti, že všeobecné súdy rozhodli
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bez jeho výsluchu, a to z dôvodov uvedených
vyššie (bod 3 výroku).
K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy
v súvislosti s nerozhodnutím o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby na základe sľubu
Sťažovateľ namieta, že hoci pre prípad nevyhovenia žiadosti o prepustenie z väzby
požiadal alternatívne aj o nahradenie väzby sľubom, všeobecné súdy túto alternatívnu
žiadosť meritórne neskúmali. Pritom bolo ich povinnosťou prednostne aplikovať druhú vetu
čl. 5 ods. 3 dohovoru zaručujúcu väčší rozsah práva než vnútroštátne právo.
Podľa názoru krajského súdu bol postup správny, lebo platný Trestný poriadok
v danom prípade prepustenie na základe prijatia sľubu neumožňoval. K tvrdeniu
sťažovateľa o prednostnej aplikácii dohovoru sa krajský súd nevyjadril.
Z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala
postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením
osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť
pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by
tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na
pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.
V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých
trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,
S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).
Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,
z doterajšej judikatúry treba vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od
terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek
prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie
osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.
Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie
cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať
stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z ustanovenia § 73 a § 73a Trestného poriadku vyplýva, že slovenské právo pozná tri
miernejšie prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu. Ide o nahradenie väzby zárukou
(§ 73 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku), sľubom (§ 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku)
a peňažnou zárukou (§ 73a ods. 1 Trestného poriadku). Ani jeden z týchto prostriedkov nie
je možné použiť v prípade kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
a ani v prípade trestných činov vymenovaných v ustanovení § 62 ods. 1 Trestného zákona
(§ 73 ods. 3 a § 73a ods. 1 Trestného poriadku).
Podľa názoru ústavného súdu tak záruku podľa § 73 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, ako aj sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a napokon aj peňažnú
záruku podľa § 73a ods. 1 Trestného poriadku treba považovať vzhľadom na sledovaný účel
za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sú
súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší
rozsah ústavných práv a slobôd.
Argumenty sťažovateľa treba považovať za správne.
Hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade sťažovateľa
vylučuje, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru to umožňuje. Bolo preto
povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o alternatívnej žiadosti sťažovateľa
namiesto ustanovenia § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku aplikovať druhú vetu čl. 5 ods. 3
dohovoru, keďže toto ustanovenie zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to
znamená, že všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať.
Pokiaľ tak neurobili, porušili tým čl. 5 ods. 3 dohovoru [bod 1b výroku].
V tejto súvislosti je potrebné ešte uviesť, že z formálneho hľadiska možno súhlasiť
s tvrdením okresného súdu a krajského súdu, že o alternatívnej žiadosti sťažovateľa
nerozhodovali. Je totiž naozaj pravdou, že výrok právoplatného uznesenia sa o tejto žiadosti
vôbec nezmieňuje. Z odôvodnenia však vyplýva, že vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1
a 3 Trestného poriadku v spojení s ustanovením § 62 ods. 1 Trestného zákona považovali
všeobecné súdy prijatie sľubu v prípade sťažovateľa za nemožné. Fakticky preto
o alternatívnej žiadosti rozhodli, a to jednoznačne v neprospech sťažovateľa. Keďže
sťažovateľ bol už medzičasom prepustený na slobodu, neprichádza už do úvahy, aby bola
jeho alternatívna žiadosť znova skúmaná. Išlo by totiž o posudzovanie dôvodnosti väzby so
spiatočnými účinkami. Podľa názoru ústavného súdu o väzbe možno rozhodovať len pro
futuro (mutatis mutandis I. ÚS 87/04). Zároveň to znamená, že došlo ku definitívnemu
popretiu práva sťažovateľa podľa druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru.
„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo
byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol
o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,
pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou“
(III. ÚS 7/00).
Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje
v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. V čase
formulovania tohto názoru vo vzťahu ku druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru ešte z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nebolo jasné, či je prípustné vo vnútroštátnom práve
vylúčiť z možnosti prepustenia na záruku niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby.
Preto možnosť prepustenia na záruku bola viazaná na zákonom určené prípady. Keďže
v súčasnosti je už jednoznačné, že z pôsobnosti druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru
vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby, je
ústavný súd toho názoru, že čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy zahrňuje v sebe aj možnosť
prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Zároveň to znamená, že popri porušení
čl. 5 ods. 3 dohovoru došlo aj k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy [bod 1b) výroku].
K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003
z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03
z 9. januára 2004 nedošlo k prepusteniu sťažovateľa z väzby, a k namietanému
porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004 nebolo dostatočne
zdôvodnené
Sťažovateľ v oboch súvislostiach v podstate zhodne namieta, že neboli dôvody ďalej
ho držať vo väzbe. Neexistovali ani dôkazy o tom, že by sa sťažovateľ dopustil trestného
činu, ale ani dôkazy o dôvodnosti obavy z kolúzie.
Podľa názoru predsedu krajského súdu uznesenia boli zdôvodnené v súlade
so zákonom a dôvody väzby trvali.
„Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila
primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť
alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na
prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Trvanie dôvodného
podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti
pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom
musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody
relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú
vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra
1991).
„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo
nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby,
ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné
v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98).
Z uvedených stanovísk možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade
dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí existovať po
formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa
vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je
vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods.
1 Trestného poriadku. Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné
v trestnom konaní vo veci samej postupovali s osobitnou starostlivosťou
a urýchlením.
Sťažovateľ tak dôvodnosť väzby, ako aj kvalitu odôvodnenia uznesení všeobecných
súdov namieta jednak z pohľadu existencie kvalifikovaného podozrenia zo spáchania
skutku, za ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie, a jednak z pohľadu existovať
väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Ústavný súd zdôrazňuje, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu treba
považovať za jeden celok a tak ich skúmať.
V súvislosti s existenciou kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku
poukazujú všeobecné súdy na svedecké výpovede a listinné dôkazy, ktoré dôvodnosť
podozrenia preukazujú.
Pokiaľ ide o obavu z kolúzie podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, práve
spôsob páchania trestného činu, jeho zakrývanie a postavenie jednotlivých obvinených
vrátane sťažovateľa odôvodňuje podľa všeobecných súdov stále reálnu obavu, že v prípade
prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na svedkov a spoluobvinených, resp. ináč by
maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Vo vzťahu k otázke, či sa trestnému stíhaniu venuje zo strany kompetentných
orgánov osobitná starostlivosť a či konajú urýchlene, poukazujú všeobecné súdy na to, že
ide o veľmi rozsiahle vyšetrovanie, ktoré plynulo prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že rýchlosť vyšetrovania sťažovateľ vôbec ani nenamietal.
Argumentáciu všeobecných súdov treba považovať za dostačujúcu. Podľa názoru
ústavného súdu použité argumenty vyhovujú požiadavkám kladeným tak ustanovením čl. 5
ods. 3 dohovoru, ako aj ustanoveniami čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Ústavný súd poukazuje
v tejto súvislosti aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 135/03
z 21. novembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 48/03 z 9. januára
2004, ktorými bola väzba sťažovateľa predĺžená do 29. februára 2004 na základe návrhu
krajskej prokuratúry. V tomto konaní skúmali totiž všeobecné súdy v podstate totožnú
otázku. Dospeli pritom k záveru, že zadovážené dôkazy osvedčujú dôvodné podozrenie zo
spáchania skutku sťažovateľom. Keďže treba vypočuť obvinených k niektorým
zabezpečeným dôkazom a tiež vykonať výsluchy svedkov a konfrontácie, je naďalej daná
obava z kolúzie. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej skutok, za ktorý je
stíhaný, nemôže byť trestným činom sprenevery, treba uviesť, že predmetom trestného
stíhania je skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Právna kvalifikácia tohto
skutku môže a nemusí byť v ďalšom priebehu trestného konania akceptovaná.
Ani uznesenie krajskej prokuratúry z 15. januára 2004, ktorým bol sťažovateľ
prepustený z väzby, záverom všeobecných súdov neprotirečí, keď konštatuje, že
vyšetrovanie vo vzťahu ku sťažovateľovi už bolo ukončené, a preto obava z kolúzie už nie
je daná.
Nebolo preto možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 3 výroku).
K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
ústavy tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté
s prieťahmi
Sťažovateľ namieta, že konanie o jeho žiadosti na okresnom súde trvalo dvadsaťtri
dní a na krajskom súde štyridsaťjeden dní vrátane doručenia uznesenia. Táto doba je
neprimeraná, čo znamená porušenie práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe, ako aj práva
na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby.
Podľa názoru predsedu krajského súdu všeobecné súdy konali bez prieťahov a čo
najrýchlejšie.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „à bref
délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade
hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude
zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister
z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).
„Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby,
ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy.
Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy“ (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že jeho prieskumná právomoc v tejto
veci je vymedzená uznesením č. k. I. ÚS 10/04-76 z 9. júna 2004, podľa ktorého bola
sťažnosť prijatá na ďalšie konanie iba vo vzťahu k údajným prieťahom v konaní na
krajskom súde.
Vzhľadom na takto vymedzený predmet skúmania treba poukázať na to, že sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003 z 9. decembra 2003 spolu so spisom
bola krajskému súdu doručená 31. decembra 2003. Krajský súd rozhodol o sťažnosti
9. januára 2004. Uznesenie krajského súdu bolo písomne vyhotovené a odoslané späť
okresnému súdu spolu so spisom 16. januára 2004, pričom na okresný súd došlo 20. januára
2004. Uznesenie krajského súdu bolo doručované prostredníctvom okresného súdu, teda už
mimo pôsobnosti krajského súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti konanie na krajskom súde trvalo od
31. decembra 2003 do 16. januára 2004, teda celkom sedemnásť dní. Túto dobu považuje
ústavný súd za primeranú a zodpovedajúcu zásadám citovaným vyššie. Je tomu tak o to
viac, že 9. januára 2004 rozhodoval krajský súd nielen o tejto sťažnosti, ale aj o ďalších
dvoch sťažnostiach sťažovateľa, ktoré smerovali jednak voči uzneseniu okresného súdu
o námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, jednak aj voči uzneseniu okresného súdu
o predĺžení väzby na základe návrhu prokurátora.
Preto nebolo možné vyhovieť ani námietke pomalého rozhodovania, ale ani námietke
porušenia práva na periodickú kontrolu väzby zo strany krajského súdu (bod 3 výroku).
K ostatným výrokom nálezu
Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára 2004.
Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že sťažovateľovi
nebolo doručené stanovisko krajskej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby,
a porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy nerozhodnutím
o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu, nevidel dôvod na zrušenie
uznesenia.
Porušenie práva sťažovateľa na doručenie stanoviska krajskej prokuratúry
v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu. Preto
ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia.
Keďže vo výrokovej časti uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 145/2003
z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 Tpo 64/03 z 9. januára
2004 sa nerozhodovalo o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu, ani
porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy nerozhodnutím o tejto žiadosti
nemohlo vyvolať potrebu zrušenia uznesenia krajského súdu.
Nebolo teda možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na zrušenie uznesenia (bod 3
výroku).
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného
práva alebo slobody už nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy
zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).
Napriek vyššie citovanej zásade v danom prípade ústavný súd nepovažoval za
súladné s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie. Vychádzal pritom z toho, že v oboch prípadoch, v ktorých bolo vyslovené
porušenie základných práv sťažovateľa, postupovali všeobecné súdy v súlade s platným
Trestným poriadkom (lege artis). Vo vzťahu k vyslovenému porušeniu práva na rozhodnutie
o prepustení z väzby na základe sľubu treba navyše uviesť, že v danom prípade bol
rozhodujúci výklad čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru, pre ktorý je príslušný Európsky súd
pre ľudské práva. Tento výklad sa postupne vyvíjal a len v dobe relatívne nedávnej dospel
k záverom, ktoré ústavný súd vyššie uviedol. Preto by nebolo spravodlivé za danej situácie
priznať sťažovateľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Z rovnakých dôvodov
už samotné vyslovenie porušenia základných práv považoval ústavný súd za postačujúce
(bod 3 výroku).
Sťažovateľ požadoval tiež náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony a za
3 režijné paušály s 19 % zvýšením o daň z pridanej hodnoty v celkovej sume
146 355,70 Sk. Pri formulovaní tejto požiadavky vychádzal zrejme z ustanovenia § 17
ods. 4 advokátskej tarify o spojení viacerých nárokov do jedného konania.
Ústavný súd priznal odmenu po 4 534 Sk za prevzatie a prípravu zastupovania, za
spísanie sťažnosti a za spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu, ďalej režijný paušál
136 Sk za 3 vyššie uvedené úkony a napokon 19 % daň z pridanej hodnoty. Po zaokrúhlení
je náhrada odmeny za právne služby 16 680 Sk. Túto sumu zaplatí krajský súd (bod 2
výroku). Pritom ústavný súd sa nemohol stotožniť s názorom sťažovateľa, lebo v danom
prípade nejde o spojenie viacerých vecí.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2004