Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 100/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-126

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2004 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD.,

Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod

sp. zn. namietal

a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2 a tým, že sťažovateľovi nebolo doručené

stanovisko Krajskej prokuratúry v Trenčíne k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;

b) porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj a , 2 a 5 tým, že uznesenie

Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 9. januára 2004 nebolo

dostatočne zdôvodnené;

c) porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj , 2 a 5 a tým, že uznesením

Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 9. januára 2004 nedošlo k jeho

prepusteniu z väzby ;

d) porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj , 2 a 5 a tým, že nebolo

rozhodnuté o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu;

e) porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj a tým, že o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že

sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko Krajskej prokuratúry v Trenčíne k jeho žiadosti

o prepustenie z väzby;

b) čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17

ods. 1, 2 a 5 tým, že uznesením Okresného súdu Trenčín

sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 9. januára 2004 nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu.

2. Ing. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 16 680 Sk

(slovom šestnásťtisícšesťstoosemdesiat korún slovenských), ktorú je Krajský súd v Trenčíne

p o v i n n ý vyplatiť jeho advokátovi Mgr. R. T., PhD., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. M. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -76 z 9. júna 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M.,

bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska

kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. namietal

a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 46

ods. 1, , a (ďalej len

„ústava“) tým, že sťažovateľovi nebolo doručené stanovisko Krajskej prokuratúry

v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;

b) porušenie dohovoru, ako aj a , 2 a 5

tým, že uznesenie Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 9. januára 2004 nebolo dostatočne zdôvodnené;

c) porušenie dohovoru, ako aj , 2 a 5 a

tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 nedošlo k jeho

prepusteniu z väzby;

d) porušenie dohovoru, ako aj , 2 a 5 a

tým, že nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu;

e) porušenie dohovoru, ako aj a tým, že

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 11. augusta

2004, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 6. júla 2004 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a doplňujúcich podaní vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského

úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prešove zo 14. augusta 2002 bolo začaté trestné

stíhanie pre trestný čin podvodu podľa a . Uznesením

prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) z 9. októbra 2002 bola táto trestná vec prikázaná krajskej prokuratúre.

Opatrením generálnej prokuratúry z 29. novembra 2002 bola vo veci podozrenia z trestného

činu podvodu v súvislosti s Devín bankou, a. s. v konkurze, v ktorej konalo Oddelenie

vyšetrovania Banská Bystrica – odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti

sekcie justičnej polície Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej

len „oddelenie vyšetrovania“), poverená výkonom prokurátorského dozoru krajská

prokuratúra. Uznesením oddelenia vyšetrovania z 9. decembra 2002 bolo voči sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 ods. 4 písm. b) a ods. 5

. Krajská prokuratúra 13. decembra 2002 podala okresnému súdu návrh na

vzatie sťažovateľa do väzby. Uzneseniami okresného súdu sp. zn. zo

14. decembra 2002 a krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2003 bol sťažovateľ

vzatý do väzby z dôvodov uvedených v a .

Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania z 24. apríla 2003 boli spojené na spoločné

konanie s trestnou vecou sťažovateľa vo veci sprenevery aj trestné veci vraždy A. B., Š. H.

a Z. N. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. júna 2003 bola lehota trvania

väzby sťažovateľa predĺžená do 30. novembra 2003. Krajská prokuratúra podala

11. novembra 2003 okresnému súdu návrh na predĺženie väzby viacerých obvinených

vrátane sťažovateľa do 30. mája 2004. Keďže tento návrh sťažovateľovi, ale ani jeho

obhajcom doručený nebol, obhajcovi 19. novembra 2003 nahliadol do spisu okresného súdu

sp. zn. a rovnako aj do evidencie rozdeľovania vecí za účelom preverenia, či

bol návrh krajskej prokuratúry pridelený zákonnému sudcovi. Z tohto nahliadnutia

vyplynulo, že opatrením predsedníčky okresného súdu z 30. septembra 2003 v súvislosti

s odchodom sudkyne Z. na krajský súd mala vo všetkých veciach týkajúcich sa osoby

sťažovateľa doručených po 1. septembri 2003 rozhodovať sudkyňa J.. V podaní

z 20. novembra 2003 adresovanom okresnému súdu namietol sťažovateľ prostredníctvom

obhajcu porušenie práva na zákonného sudcu v súvislosti s miestnou nepríslušnosťou

okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby, pričom

zároveň namietol aj zaujatosť senátu. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. novembra 2003 bolo rozhodnuté, že predsedníčka senátu J. a prísediaci sudcovia nie

sú vylúčení z prejednávania návrhu krajskej prokuratúry. Ďalším uznesením okresného súdu

sp. zn. z 21. novembra 2003 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená

do 29. februára 2004. Proti obom uzneseniam okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť

4. decembra 2003. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 bola

zamietnutá sťažnosť týkajúca sa námietky zaujatosti, resp. miestnej nepríslušnosti súdu.

Ďalším uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 bola zamietnutá

sťažnosť proti predĺženiu väzby do 29. februára 2004.

Žiadosťou doručenou krajskej prokuratúre 21. novembra 2003 požiadal sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu o prepustenie z väzby a alternatívne, pre prípad

nevyhovenia tejto žiadosti, aj o nahradenie väzby sľubom sťažovateľa. Krajská prokuratúra,

ktorá žiadosti sama nevyhovela, túto postúpila okresnému súdu 24. novembra 2003, pričom

s jej písomným stanoviskom nebol sťažovateľ, ale ani jeho obhajca oboznámený.

Sťažovateľ podaním zo 4. decembra 2003 namietol miestnu príslušnosť okresného

súdu, ako aj zaujatosť sudkyne J. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 bola žiadosť

o prepustenie z väzby bez vypočutia sťažovateľa zamietnutá, pričom o alternatívnej žiadosti

smerujúcej k nahradeniu väzby prijatím sľubu okresný súd nerozhodol. Uznesenie bolo

obhajcovi sťažovateľa doručené 16. decembra 2003.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 podal

sťažovateľ prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu

sp. zn. z 9. januára 2004 na neverejnom zasadnutí zamietnutá. Toto uznesenie

bolo doručené 29. januára 2004.

Napokon uznesením krajskej prokuratúry z 22. januára 2004 bol sťažovateľ

prepustený na slobodu.

Argumentácia sťažovateľa je nasledovná:

a) Porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj

, , a vidí sťažovateľ jednak v tom,

že okresný súd a krajský súd rozhodli o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bez toho, aby

mu poskytli písomné stanovisko krajskej prokuratúry, ktorou táto reagovala na žiadosť

sťažovateľa, a jednak v tom, že všeobecné súdy rozhodli o jeho žiadosti na neverejnom

zasadnutí, teda v neprítomnosti sťažovateľa a bez toho, aby sa mohol pred všeobecným

súdom osobne vyjadriť. Takýto postup všeobecných súdov je porušením princípu

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ v dôsledku postupu všeobecných súdov nemal možnosť osobne predniesť svoje

argumenty a okrem toho bol voči krajskej prokuratúre znevýhodnený. Je síce pravdou, že

podľa platného všeobecné súdy mohli o žiadosti sťažovateľa konať

a rozhodovať na neverejnom zasadnutí, avšak vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, na ktorú sťažovateľ konkrétne poukazuje, mali zvoliť formu verejného

zasadnutia, ktorou by urobili zadosť požiadavkám kladeným dohovorom.

b) a c) Porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5

nedostatočným zdôvodnením uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára

2004 a ďalej porušenie dohovoru, ako aj , 2 a 5 a

neprepustením sťažovateľa z väzby zdôvodňuje sťažovateľ v podstate rovnakými

argumentmi. Uznesenia všeobecných súdov neobsahujú odkazy na konkrétne okolnosti

alebo skutočnosti majúce vplyv na trvanie väzby. Sú preto nepreskúmateľné. Pokiaľ

okresný súd v súvislosti s kolúznou väzbou poukazuje na to, že dôkazy z prípravného

konania neboli ešte vykonané na hlavnom pojednávaní, nemožno takúto argumentáciu

považovať za presvedčivú, lebo dôkazy získané v prípravnom konaní sú riadne

zadokumentovanými procesnými úkonmi. Chýbajú aj argumenty zdôvodňujúce primeranosť

a proporcionálnosť väzby v tomto prípade. Ani argumentácia krajského súdu nie je

dostatočná, lebo je povrchná a všeobecná. Z uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, aká

konkrétna skutočnosť objektívne odôvodňuje obavu z kolúzie. Zo žiadneho z procesne

zabezpečených dôkazov pritom nevyplýva, že by sťažovateľ vytváral nejaké fiktívne

dôkazy zakrývajúce jeho trestnú činnosť alebo že by zahladzoval stopy trestnej činnosti.

Krajský súd sa nezaoberal ani namietanou právnou kvalifikáciou skutku. Zo zabezpečených

dôkazov vôbec nevyplýva, že by sa bol sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom podieľal na

„tunelovaní“ Devín banky, a. s.

d) Porušenie dohovoru, ako aj , 2 a 5 a

vidí sťažovateľ aj v tom, že súdy nerozhodli o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie

z väzby na základe sľubu. Sťažovateľ totiž pre prípad, že by všeobecné súdy dospeli

k záveru o existencii obavy z kolúzie, alternatívne požiadal aj o prepustenie z väzby na

základe prijatia sľubu. Všeobecné súdy o tejto jeho žiadosti meritórne nerozhodli, lebo vo

výrokovej časti uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nie je

o alternatívnej žiadosti zmienka. Iba z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že

s poukazom na ustanovenie v danom prípade vôbec

nemožno nahradiť väzbu prijatím sľubu, lebo jestvuje obava z kolúzie v zmysle § 67 ods. 1

písm. b) . Preto okresný súd o sľube sťažovateľa ani nerozhodoval.

Krajský súd v tejto súvislosti iba uviedol, že prijatie sľubu je v danom prípade zo zákona

vylúčené v zmysle , pričom aj väzobný dôvod podľa

nahradenie väzby sľubom vylučuje. Preto ani

krajský súd o prijatí sľubu nerozhodoval a postup okresného súdu považoval za správny.

V skutočnosti však čl. 5 ods. 3 dohovoru vylučuje, aby bolo zákonom obmedzené právo byť

prepustený počas konania na záruku. V tomto smere je ustanovenie § 73 ods. 1 a 3

v nesúlade s dohovoru. Z judikatúry k dohovoru

vyplýva, že je porušením tohto ustanovenia, ak je možnosť prepustenia na záruku vylúčená

zákonom v prípadoch, keď je väzba založená na nebezpečenstve recidívy alebo

ovplyvňovania svedkov alebo pre taxatívne stanovené trestné činy. Vzhľadom na

ustanovenie c ods. 1 mali všeobecné súdy prednostne aplikovať

dohovoru, a nie .

e) Porušenie dohovoru, ako aj a namieta

sťažovateľ tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi, hoci

rozhodovanie malo prebehnúť urýchlene. Žiadosť bola okresnému súdu predložená

24. novembra 2003, pričom rozhodnuté bolo 9. decembra 2003 a k doručeniu uznesenia

došlo 16. decembra 2003. Celkom to bolo 23 dní. Táto doba je neprimeraná. To isté sa

vzťahuje aj na rozhodovanie krajského súdu, ktoré trvalo 21 dní a ďalších 20 dní trvalo

doručenie uznesenia. Preto od podania sťažnosti do doručenia uznesenia krajského súdu

prešlo 41 dní. Celkove konanie trvalo 66 dní. Zároveň táto doba znamená porušenie

označených práv sťažovateľa aj z pohľadu znemožnenia periodickej kontroly dôvodnosti

ďalšieho trvania väzby, lebo až po uplynutí 14 dní od právoplatného skončenia konania

o predchádzajúcej žiadosti by mohol žiadosť o prepustenie z väzby opakovať pri použití

rovnakých dôvodov.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil v konaní vedenom na

krajskom súde pod sp. zn.

a) porušenie čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj

, , a tým, že sťažovateľovi nebolo

doručené stanovisko krajskej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a tým, že

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté bez výsluchu sťažovateľa;

b) porušenie dohovoru, ako aj a , 2 a 5

tým, že uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 nebolo dostatočne

zdôvodnené;

c) porušenie dohovoru, ako aj , 2 a 5 a

tým, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 nedošlo k jeho

prepusteniu z väzby;

d) porušenie dohovoru, ako aj , 2 a 5 a

tým, že nebolo rozhodnuté o jeho alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe

sľubu;

e) porušenie dohovoru, ako aj a tým, že

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté s prieťahmi.

Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 9. januára 2004. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od

krajského súdu vo výške 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu JUDr. J. K. zo 6. júla 2004 vyplýva, že prijatá

časť sťažnosti nie je dôvodná.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode a) poukazuje na to, že podľa Trestného

poriadku sa o žiadosti o prepustenie z väzby rozhoduje na neverejnom zasadnutí, ktorého sa

nezúčastňuje ani prokurátor, ani obvinený. Zo zákona je teda dané, že pri rozhodovaní

o prepustení na slobodu súd výsluch obvineného nevykonáva. Podľa § 72 ods. 2 Trestného

poriadku ak v prípravnom konaní prokurátor žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu

nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. Prokurátor pritom nemá stanovenú povinnosť

doručovať obvinenému svoje vyjadrenie k jeho žiadosti. Pretože ani súdu prokurátor

nedoručuje svoje vyjadrenie k žiadosti o prepustenie, ale iba predloží žiadosť obvineného

o prepustenie, súd nemôže doručiť obvinenému stanovisko prokurátora k jeho žiadosti.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode b) je toho názoru, že tak prvostupňové,

ako aj druhostupňové uznesenie bolo riadne a náležite odôvodnené v plnom súlade

s ustanovením .

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode c) pri rešpektovaní ústavne garantovanej

nezávislosti sudcov v rozhodovacom procese nemá možnosť bližšie sa vyjadriť

k rozhodnutiu o neprepustení sťažovateľa z väzby. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

je však zrejmé, že k prepusteniu sťažovateľa nedošlo výlučne preto, lebo súd považoval za

preukázané, že dôvody väzby trvajú.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode d) vyjadruje názor, že s neakceptovaním

písomného sľubu ako náhrady za väzbu sa súdy vysporiadali v písomnom odôvodnení

svojich rozhodnutí. Keďže sťažovateľ je stíhaný za trestný čin uvedený v § 62 ods. 1

, je s poukazom na ustanovenie vylúčené

prijatie písomného sľubu. Rovnako je tomu tak aj preto, že u sťažovateľa jestvoval väzobný

dôvod podľa . Podľa judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ak je prijatie sľubu zo zákona vylúčené, treba na túto skutočnosť

poukázať iba v odôvodnení uznesenia.

V súvislosti s námietkou uvedenou v bode e) treba vychádzať z toho, že žiadosť

o prepustenie z väzby bola podaná 24. novembra 2003 a okresný súd o nej rozhodol po

dvoch týždňoch 9. decembra 2003. Vzhľadom na rozsah vyšetrovacieho spisu treba

rozhodnutie považovať za rýchle a bezprieťahové. Krajskému súdu bol spis doručený

31. decembra 2003, pričom rozhodnuté bolo na neverejnom zasadnutí po ôsmich dňoch

9. januára 2004. Pritom 1. a 6. januára 2004 boli štátne sviatky a 2. januára 2004 predseda

senátu čerpal riadnu dovolenku. Preto treba urobiť záver, že oba súdy konali bez prieťahov

a čo najrýchlejšie.

Z repliky sťažovateľa z 11. augusta 2004 vyplýva, že námietky predsedu krajského

súdu nepovažuje za dôvodné, pričom znova podrobne opakuje argumentáciu, ktorú už

predtým vyjadril v podanej sťažnosti.

Okrem toho sťažovateľ vyčísľuje trovy právneho zastúpenia v konaní. Požaduje

z tohto titulu priznanie čiastky 146 355,70 Sk. Uplatňuje pritom odmenu za tri úkony

právnych služieb, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, za spísanie sťažnosti ústavnému

súdu a za spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. Pritom odmena za jeden úkon

právnych služieb je rôzna pri jednotlivých namietaných porušeniach základných práv, a to

tak, že ide o čiastky 13 620 Sk a štyrikrát 6 810 Sk. Preto za každý úkon právnych služieb

požaduje 40 860 Sk, ako aj štyrikrát 20 430 Sk. Celkom je výška odmeny 122 580 Sk,

režijný paušál 408 Sk (trikrát 136 Sk), teda spolu s režijným paušálom je odmena

122 988 Sk. Po zvýšení o 19 % z titulu dane z pridanej hodnoty je výsledná suma náhrady

trov právneho zastúpenia 146 355,70 Sk.

II.

Z uznesenia oddelenia vyšetrovania ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002

z 9. decembra 2002 vyplýva, že proti sťažovateľovi a siedmim ďalším obvineným bolo

začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1,

ods. 4 písm. b) a ods. 5 , pričom v prípade sťažovateľa išlo o to, že na

základe poverenia M. J. a J. L. spolu s P. V. overili a zistili zostatky na osobnom účte A. B.

a o výsledku informovali M. J. Neskôr P. V. a sťažovateľ vypísali a za A. B. podpísali

príkaz na prevod sumy 75 940 EUR z účtu A. B. na účet M. J., ako aj príkaz na prevod

sumy 70 000 Sk z účtu A. B. na účet M. J.. Tieto príkazy predložili v banke za účelom ich

realizácie, ku ktorej aj došlo.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14. decembra 2002 vyplýva, že

z dôvodov uvedených v a bol sťažovateľ spolu

s ďalšími siedmimi osobami vzatý do väzby s účinnosťou od 12. decembra 2002.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2003 vyplýva, že

sťažnosť sťažovateľa a ďalších obvinených proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 14. decembra 2002 bola zamietnutá.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2003 vyplýva, že

väzba sťažovateľa a P. V. bola predĺžená o tri mesiace do 29. februára 2004. Podľa názoru

okresného súdu návrh krajskej prokuratúry na predĺženie väzby bol sčasti dôvodný. Z dosiaľ

zadovážených dôkazov vyplýva dôvodnosť podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil skutku, za

ktorý je stíhaný. Obvinených treba vypočuť k niektorým zabezpečeným dôkazom, vykonať

výsluchy svedkov a konfrontácie. Podľa názoru okresného súdu na tieto úkony postačí doba

troch mesiacov. Vzhľadom na to i naďalej trvá dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b)

.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 vyplýva, že krajský

súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 21. novembra 2003. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý predĺžil

lehotu trvania väzby sťažovateľa na podklade argumentov uvádzaných v návrhu krajskej

prokuratúry, lebo aj on ich považoval za relevantné. Správny je aj záver, podľa ktorého je

naďalej daná obava v zmysle .

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, eventuálne o nahradenie

väzby sľubom z 21. novembra 2003 spracovanej obhajcom na desiatich stranách vyplýva,

že sťažovateľ namieta existenciu dôvodov kolúznej väzby. V súvislosti s tou časťou skutku,

za ktorú je stíhaný sťažovateľ, sa vykonalo už množstvo procesných úkonov, ktoré už

postačujú pre rozhodnutie. Zo žiadneho z procesne zabezpečených dôkazov nevyplýva, že

by sa sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom podieľal na „tunelovaní Devín banky“, a rovnako

dôkazy nenasvedčujú ani tomu, že by akékoľvek peňažné prostriedky pochádzajúce z Devín

banky, a. s., vyberal alebo inak s nimi nakladal. Pravdou je len to, že na požiadanie zisťoval,

či na účte vedenom v Československej obchodnej banke sú alebo nie sú peniaze. Nie sú

nijaké dôkazy na to, že by vypisoval, resp. podpisoval prevodné príkazy na transfer

finančných prostriedkov alebo tieto predkladal na realizáciu. Vzhľadom na to, že vykonané

úkony sú procesne zabezpečené a použiteľné i v konaní pred súdom, pôsobenie na svedkov

alebo spoluobvinených, resp. marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné

stíhanie neprichádza do úvahy. Väzobný dôvod je významný a dostatočný len vtedy, ak je

založený na konkrétnych skutočnostiach. Po celý čas bol sťažovateľ riadne zamestnaný, čo

znamená, že finančné prostriedky si trestnou činnosťou nezabezpečoval. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti dospieva sťažovateľ k záveru, že neexistuje reálna obava z kolúzneho

konania v prípade jeho prepustenia z väzby a rovnako neexistujú žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by túto obavu odôvodňovali. Napokon sťažovateľ v tejto súvislosti ešte

namieta právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý je stíhaný. Je toho právneho názoru, že

trestného činu sprenevery sa možno dopustiť iba na cudzej veci, pričom peňažné vklady na

účtoch v banke nemožno považovať za vec, ale za právo, resp. pohľadávku. Trestného činu

sprenevery sa však nemožno dopustiť prisvojením si cudzej pohľadávky, ale iba cudzej

veci.

Pre prípad, že by žiadosti o prepustenie z väzby nebolo vyhovené, požaduje

nahradenie väzby písomným sľubom. Poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenie čl. 5

ods. 3 dohovoru s príslušnou judikatúrou, z ktorej toto právo vyplýva. Navyše poukazuje na

to, že hoci vzhľadom na ustanovenie a je jeho trestná vec

z možnosti nahradenia väzby sľubom vylúčená jednak preto, že ide o kolúznu väzbu,

a jednak preto, že je stíhaný pre trestný čin uvedený v ,

vzhľadom na c ods. 1 je povinnosťou všeobecného súdu prednostne aplikovať

pred príslušným ustanovením ustanovenie dohovoru, keďže

tento zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd v tejto otázke. Z tohto ustanovenia

dohovoru a z príslušnej judikatúry totiž vyplýva, že pokiaľ vnútroštátne zákonodarstvo

niektoré dôvody väzby, resp. niektoré trestné činy vyníma z možnosti prepustenia na

záruku, potom je v rozpore s týmto ustanovením.

Žiadosť bola podaná krajskej prokuratúre, ktorá prípisom č. k. -1323

z 25. novembra 2003 žiadosť predložila okresnému súdu toho istého dňa. Z prípisu krajskej

prokuratúry vyplýva, že táto žiadosti sťažovateľa nevyhovela. Navrhla ju zamietnuť

z dôvodov uvedených v jej návrhu na predĺženie lehoty väzby z 11. novembra 2003.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 vyplýva, že

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Okresný súd dospel k záveru, že

dôvody väzby podľa naďalej trvajú. Dôvodnosť

podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, vyplýva zo zabezpečených

svedeckých výpovedí a z listinných dôkazov nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise.

Vzhľadom na charakter spáchaného trestného činu dospel okresný súd k záveru, že hoci

dôkazy v prípravnom konaní už bolo zabezpečené, neboli však ešte vykonané na hlavnom

pojednávaní, a preto znamenajú naďalej konkrétnu skutočnosť odôvodňujúcu obavu

z kolúzie. Pokiaľ sťažovateľ alternatívne žiadal aj o nahradenie väzby prijatím sľubu, o tejto

jeho žiadosti súd nerozhodoval, keďže vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 Trestného

poriadku je nahradenie väzby sľubom v prípade kolúznej väzby vylúčené.

Zo sťažnosti sťažovateľa podanej jeho obhajcom 19. decembra 2003 proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003, obsahujúcej trinásť strán,

vyplýva, že uznesenie považuje za nesprávne. Poukazuje na to, že skutočnosti zistené

v prípravnom konaní sú pre účely súdneho konania procesne zabezpečené a použiteľné, čo

vylučuje kolúziu. Žiaden iný dôvod okresný súd neuvádza. Neexistujú ani konkrétne

skutočnosti, ktoré by tvrdenú obavu z kolúzie konkrétne odôvodňovali. Poukazuje ďalej na

to, že skutok, za ktorý je stíhaný, nemôže byť trestným činom sprenevery. Okresný súd

k tejto námietke žiadne stanovisko nezaujal, hoci sťažovateľ na ňu poukázal už v žiadosti.

Uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. V uznesení chýba výrok

týkajúci sa alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby sľubom. V tejto súvislosti sťažovateľ

znova opakuje argumentáciu uvedenú v žiadosti. Napokon namieta, že o jeho žiadosti bolo

okresným súdom rozhodnuté na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nemal možnosť

osobne sa pred súdom vyjadriť a obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu, čo

znamená porušenie práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ďalšie námietky

sťažovateľa sa týkajú porušenia práv, vo vzťahu ku ktorým ústavný súd sťažnosť v rámci

predbežného prerokovania už odmietol.

Z predkladacej správy okresného súdu sp. zn. z 22. decembra 2003

vyplýva, že sťažnosť so spisom bola krajskému súdu doručená 31. decembra 2003.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 vyplýva, že

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 9. decembra

2003 bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažnosť nebola dôvodná. Dôvod väzby

podľa naďalej reálne existuje. Krajský súd sa

nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktorého dôvod kolúznej väzby už netrvá.

Predovšetkým je podstatné, že vyšetrovanie naďalej plynulo prebieha, pričom ide o veľmi

rozsiahle vyšetrovanie. Práve spôsob páchania trestného činu, jeho zakrývanie a postavenie

jednotlivých obvinených vrátane sťažovateľa v ňom opodstatňuje stále reálnu obavu, že

v prípade prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na svedkov a spoluobvinených, resp.

ináč by maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. I naďalej sú platné

závery z predchádzajúceho rozhodnutia z 29. októbra 2003. Vzhľadom na to, že sťažovateľ

je stíhaný pre trestný čin uvedený v , je zo zákona vylúčené,

aby súd mohol prijať písomný sľub ako náhradu za väzbu. Túto skutočnosť krajský súd

uviedol už aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Rovnako aj väzobný dôvod podľa

vylučuje nahradenie väzby sľubom. Preto ani

krajský súd rovnako ako okresný súd o prijatí sľubu nerozhodoval.

Z poznámky na referáte predsedu senátu krajského súdu z 15. januára 2004 vyplýva,

že uznesenie krajského súdu bolo písomne vyhotovené a odoslané okresnému súdu

16. januára 2004. Spis sa vrátil okresnému súdu 20. januára 2004.

Z uznesenia krajskej prokuratúry č. k. -1492 z 22. januára 2004 vyplýva,

že sťažovateľ bol prepustený na slobodu. Podľa názoru krajskej prokuratúry boli

v doterajšom priebehu vyšetrovania vypočutí už všetci svedkovia participujúci na trestnej

činnosti a boli vykonané i ostatné vyšetrovacie úkony bezprostredne sa vzťahujúce na osobu

sťažovateľa. Dňa 21. januára 2004 bol ako svedok vypočutý aj J. Š. Vzhľadom na tieto

skutočnosti dosiaľ trvajúci dôvod kolúznej väzby už pominul.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ už podal v tejto

trestnej veci sťažnosť ústavnému súdu, a to v súvislosti s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. januára 2003 o vzatí do väzby. Uznesením ústavného súdu

č. k. -33 z 26. marca 2003 bola sťažnosť odmietnutá v časti, v ktorej sťažovateľ

namietal dôvodnosť uvalenia väzby.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

tieto minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu (...),

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov (...).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d)

dohovoru, ako aj , , a

nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry sťažovateľovi a rozhodnutím

o žiadosti sťažovateľa bez jeho výsluchu

Sťažovateľ namieta, že hoci podal žiadosť o prepustenie z väzby krajskej

prokuratúre, ktorá preto dôvody jeho žiadosti poznala, nebolo mu stanovisko krajskej

prokuratúry k tejto žiadosti doručené, ba nebolo mu oznámené ani to, že krajská prokuratúra

sama žiadosti nevyhovela a túto predložila na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd

a rovnako aj krajský súd nepovažovali za potrebné doručiť toto stanovisko sťažovateľovi

a navyše o žiadosti rozhodli na neverejnom zasadnutí, teda bez účasti sťažovateľa a jeho

obhajcu. Došlo tým k porušeniu práva na spravodlivý proces najmä vzhľadom

na požiadavku kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.

Podľa názoru krajského súdu neukladá prokurátorovi povinnosť

doručiť obvinenému stanovisko k jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Okrem toho

v takýchto prípadoch prokurátor ani nezvykne podávať vyjadrenie, pretože iba predloží

súdu žiadosť o prepustenie z väzby s tým, že sám jej nevyhovel. Z tohto dôvodu súdy ani

nemali čo sťažovateľovi doručovať. Keďže podľa platného o žiadosti

o prepustenie z väzby sa rozhoduje tak v prvostupňovom, ako aj v druhostupňovom konaní

na neverejnom zasadnutí, v súlade so zákonom neboli prítomní nielen sťažovateľ a jeho

obhajca, ale ani prokurátor.

Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom

na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné

záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4.

Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia

poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako

tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom

prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom

vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.

Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti konania znamená napríklad právo na prístup ku

spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c.

Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002,

Wloch c. Poľko z 19. októbra 2000).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ plne využil svoje právo predložiť súdu

argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, keďže prostredníctvom svojho

obhajcu podal skutkovo i právne vyčerpávajúcu, veľmi obsažnú a kvalifikovanú žiadosť

o prepustenie z väzby. Rovnakým spôsobom sa vyjadril aj v opravnom konaní. Preto

v tomto konkrétnom prípade skutočnosť, že sťažovateľ nebol okresným súdom, ale ani

krajským súdom osobne vypočutý, sama osebe neznamená porušenie jeho práva na

spravodlivý súdny proces.

Iná je situácia vo vzťahu ku skutočnosti, že sťažovateľovi nebolo doručené

stanovisko krajskej prokuratúry z 25. novembra 2003 v súvislosti s jeho žiadosťou

o prepustenie z väzby.

Nemožno v tomto smere súhlasiť s krajským súdom, podľa ktorého nejde

o stanovisko. V skutočnosti totiž krajská prokuratúra navrhla žiadosť sťažovateľa zamietnuť

„z dôvodov uvedených v mojom návrhu na predĺženie lehoty väzby z 11. 11. 2003“. To

znamená, že popri procesnom návrhu na zamietnutie žiadosti poskytla krajská prokuratúra

aj stručné odôvodnenie poukazujúce na iné jej procesné podanie.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na to, že právo

účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba

považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru

krajskej prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné

alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania.

Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (mutatis mutandis ). Porušenie

tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí

byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti

väzby. Porušenie tohto práva nadobúda na význame v danom konkrétnom prípade aj tým, že

všeobecné súdy sťažovateľa osobne nevypočuli v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry

sťažovateľovi došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru [bod 1a) výroku].

Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru,

ako aj , , a v súvislosti

s nedoručením stanoviska krajskej prokuratúry, nebolo možné sťažnosti vyhovieť, lebo

ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru je v pomere špeciality vo vzťahu ku všeobecnému

ustanoveniu čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru. Rovnako aj uvedené ustanovenia

sú všeobecnými ustanoveniami, ktoré platia spravidla pre konanie vo veci samej, nie

teda pre konanie o väzbe. Tejto časti sťažnosti preto nebolo možné vyhovieť (bod 3

výroku).

Rovnako nebolo možné vyhovieť ani požiadavke na vyslovenie porušenia čl. 5

ods. 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2 a vo vzťahu ku skutočnosti, že všeobecné súdy rozhodli

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bez jeho výsluchu, a to z dôvodov uvedených

vyššie (bod 3 výroku).

K namietanému porušeniu dohovoru, ako aj , 2 a 5

v súvislosti s nerozhodnutím o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na základe sľubu

Sťažovateľ namieta, že hoci pre prípad nevyhovenia žiadosti o prepustenie z väzby

požiadal alternatívne aj o nahradenie väzby sľubom, všeobecné súdy túto alternatívnu

žiadosť meritórne neskúmali. Pritom bolo ich povinnosťou prednostne aplikovať druhú vetu

čl. 5 ods. 3 dohovoru zaručujúcu väčší rozsah práva než vnútroštátne právo.

Podľa názoru krajského súdu bol postup správny, lebo platný

v danom prípade prepustenie na základe prijatia sľubu neumožňoval. K tvrdeniu

sťažovateľa o prednostnej aplikácii dohovoru sa krajský súd nevyjadril.

Z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením

osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť

pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by

tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na

pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.

V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých

trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,

S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,

z doterajšej judikatúry treba vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od

terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek

prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie

osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.

Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie

cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať

stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z ustanovenia a vyplýva, že slovenské právo pozná tri

miernejšie prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu. Ide o nahradenie väzby zárukou

( ), sľubom ( )

a peňažnou zárukou ( ). Ani jeden z týchto prostriedkov nie

je možné použiť v prípade kolúznej väzby podľa

a ani v prípade trestných činov vymenovaných v ustanovení

( a ).

Podľa názoru ústavného súdu tak záruku podľa § 73 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, ako aj sľub podľa a napokon aj peňažnú

záruku podľa treba považovať vzhľadom na sledovaný účel

za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru.

Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

, ktorým sa mení

a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov, sú

súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší

rozsah ústavných práv a slobôd.

Argumenty sťažovateľa treba považovať za správne.

Hoci možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade sťažovateľa

vylučuje, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru to umožňuje. Bolo preto

povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o alternatívnej žiadosti sťažovateľa

namiesto ustanovenia a aplikovať druhú vetu

dohovoru, keďže toto ustanovenie zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to

znamená, že všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať.

Pokiaľ tak neurobili, porušili tým čl. 5 ods. 3 dohovoru [bod 1b výroku].

V tejto súvislosti je potrebné ešte uviesť, že z formálneho hľadiska možno súhlasiť

s tvrdením okresného súdu a krajského súdu, že o alternatívnej žiadosti sťažovateľa

nerozhodovali. Je totiž naozaj pravdou, že výrok právoplatného uznesenia sa o tejto žiadosti

vôbec nezmieňuje. Z odôvodnenia však vyplýva, že vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1

a 3 v spojení s ustanovením považovali

všeobecné súdy prijatie sľubu v prípade sťažovateľa za nemožné. Fakticky preto

o alternatívnej žiadosti rozhodli, a to jednoznačne v neprospech sťažovateľa. Keďže

sťažovateľ bol už medzičasom prepustený na slobodu, neprichádza už do úvahy, aby bola

jeho alternatívna žiadosť znova skúmaná. Išlo by totiž o posudzovanie dôvodnosti väzby so

spiatočnými účinkami. Podľa názoru ústavného súdu o väzbe možno rozhodovať len pro

futuro (mutatis mutandis ). Zároveň to znamená, že došlo ku definitívnemu

popretiu práva sťažovateľa podľa druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru.

„Článok 17 ods. 2 obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo

byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe

dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,

pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou“

().

Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že zahrňuje

v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. V čase

formulovania tohto názoru vo vzťahu ku druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru ešte z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nebolo jasné, či je prípustné vo vnútroštátnom práve

vylúčiť z možnosti prepustenia na záruku niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby.

Preto možnosť prepustenia na záruku bola viazaná na zákonom určené prípady. Keďže

v súčasnosti je už jednoznačné, že z pôsobnosti druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru

vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby, je

ústavný súd toho názoru, že , 2 a 5 zahrňuje v sebe aj možnosť

prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Zároveň to znamená, že popri porušení

dohovoru došlo aj k porušeniu , 2 a 5 [bod 1b) výroku].

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a tým, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. januára 2004 nedošlo k prepusteniu sťažovateľa z väzby, a k namietanému

porušeniu dohovoru, ako aj a , 2 a 5 tým, že

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2004 nebolo dostatočne

zdôvodnené

Sťažovateľ v oboch súvislostiach v podstate zhodne namieta, že neboli dôvody ďalej

ho držať vo väzbe. Neexistovali ani dôkazy o tom, že by sa sťažovateľ dopustil trestného

činu, ale ani dôkazy o dôvodnosti obavy z kolúzie.

Podľa názoru predsedu krajského súdu uznesenia boli zdôvodnené v súlade

so zákonom a dôvody väzby trvali.

„Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila

primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť

alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na

prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Trvanie dôvodného

podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti

pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom

musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody

relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú

vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra

1991).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo

nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby,

ale aj doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu

zaručené v a 5 môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné

v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ ().

Z uvedených stanovísk možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade

dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí existovať po

formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa

vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je

vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods.

1 . Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné

v trestnom konaní vo veci samej postupovali s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením.

Sťažovateľ tak dôvodnosť väzby, ako aj kvalitu odôvodnenia uznesení všeobecných

súdov namieta jednak z pohľadu existencie kvalifikovaného podozrenia zo spáchania

skutku, za ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie, a jednak z pohľadu existovať

väzobného dôvodu podľa .

Ústavný súd zdôrazňuje, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu treba

považovať za jeden celok a tak ich skúmať.

V súvislosti s existenciou kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku

poukazujú všeobecné súdy na svedecké výpovede a listinné dôkazy, ktoré dôvodnosť

podozrenia preukazujú.

Pokiaľ ide o obavu z kolúzie podľa , práve

spôsob páchania trestného činu, jeho zakrývanie a postavenie jednotlivých obvinených

vrátane sťažovateľa odôvodňuje podľa všeobecných súdov stále reálnu obavu, že v prípade

prepustenia z väzby by sťažovateľ pôsobil na svedkov a spoluobvinených, resp. ináč by

maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Vo vzťahu k otázke, či sa trestnému stíhaniu venuje zo strany kompetentných

orgánov osobitná starostlivosť a či konajú urýchlene, poukazujú všeobecné súdy na to, že

ide o veľmi rozsiahle vyšetrovanie, ktoré plynulo prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že rýchlosť vyšetrovania sťažovateľ vôbec ani nenamietal.

Argumentáciu všeobecných súdov treba považovať za dostačujúcu. Podľa názoru

ústavného súdu použité argumenty vyhovujú požiadavkám kladeným tak ustanovením čl. 5

ods. 3 dohovoru, ako aj ustanoveniami , 2 a 5 . Ústavný súd poukazuje

v tejto súvislosti aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 21. novembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára

2004, ktorými bola väzba sťažovateľa predĺžená do 29. februára 2004 na základe návrhu

krajskej prokuratúry. V tomto konaní skúmali totiž všeobecné súdy v podstate totožnú

otázku. Dospeli pritom k záveru, že zadovážené dôkazy osvedčujú dôvodné podozrenie zo

spáchania skutku sťažovateľom. Keďže treba vypočuť obvinených k niektorým

zabezpečeným dôkazom a tiež vykonať výsluchy svedkov a konfrontácie, je naďalej daná

obava z kolúzie. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej skutok, za ktorý je

stíhaný, nemôže byť trestným činom sprenevery, treba uviesť, že predmetom trestného

stíhania je skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia. Právna kvalifikácia tohto

skutku môže a nemusí byť v ďalšom priebehu trestného konania akceptovaná.

Ani uznesenie krajskej prokuratúry z 15. januára 2004, ktorým bol sťažovateľ

prepustený z väzby, záverom všeobecných súdov neprotirečí, keď konštatuje, že

vyšetrovanie vo vzťahu ku sťažovateľovi už bolo ukončené, a preto obava z kolúzie už nie

je daná.

Nebolo preto možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 3 výroku).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté

s prieťahmi

Sťažovateľ namieta, že konanie o jeho žiadosti na okresnom súde trvalo dvadsaťtri

dní a na krajskom súde štyridsaťjeden dní vrátane doručenia uznesenia. Táto doba je

neprimeraná, čo znamená porušenie práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe, ako aj práva

na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby.

Podľa názoru predsedu krajského súdu všeobecné súdy konali bez prieťahov a čo

najrýchlejšie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „à bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister

z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

„Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby,

ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v .

Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1

a “ (mutatis mutandis ).

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že jeho prieskumná právomoc v tejto

veci je vymedzená uznesením č. k. -76 z 9. júna 2004, podľa ktorého bola

sťažnosť prijatá na ďalšie konanie iba vo vzťahu k údajným prieťahom v konaní na

krajskom súde.

Vzhľadom na takto vymedzený predmet skúmania treba poukázať na to, že sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2003 spolu so spisom

bola krajskému súdu doručená 31. decembra 2003. Krajský súd rozhodol o sťažnosti

9. januára 2004. Uznesenie krajského súdu bolo písomne vyhotovené a odoslané späť

okresnému súdu spolu so spisom 16. januára 2004, pričom na okresný súd došlo 20. januára

2004. Uznesenie krajského súdu bolo doručované prostredníctvom okresného súdu, teda už

mimo pôsobnosti krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti konanie na krajskom súde trvalo od

31. decembra 2003 do 16. januára 2004, teda celkom sedemnásť dní. Túto dobu považuje

ústavný súd za primeranú a zodpovedajúcu zásadám citovaným vyššie. Je tomu tak o to

viac, že 9. januára 2004 rozhodoval krajský súd nielen o tejto sťažnosti, ale aj o ďalších

dvoch sťažnostiach sťažovateľa, ktoré smerovali jednak voči uzneseniu okresného súdu

o námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu, jednak aj voči uzneseniu okresného súdu

o predĺžení väzby na základe návrhu prokurátora.

Preto nebolo možné vyhovieť ani námietke pomalého rozhodovania, ale ani námietke

porušenia práva na periodickú kontrolu väzby zo strany krajského súdu (bod 3 výroku).

K ostatným výrokom nálezu

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 9. januára 2004.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že sťažovateľovi

nebolo doručené stanovisko krajskej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby,

a porušenie dohovoru, ako aj , 2 a 5 nerozhodnutím

o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu, nevidel dôvod na zrušenie

uznesenia.

Porušenie práva sťažovateľa na doručenie stanoviska krajskej prokuratúry

v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu. Preto

ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia.

Keďže vo výrokovej časti uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 9. decembra 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. januára

2004 sa nerozhodovalo o alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu, ani

porušenie dohovoru a , 2 a 5 nerozhodnutím o tejto žiadosti

nemohlo vyvolať potrebu zrušenia uznesenia krajského súdu.

Nebolo teda možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na zrušenie uznesenia (bod 3

výroku).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného

práva alebo slobody už nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy

zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu ().

Napriek vyššie citovanej zásade v danom prípade ústavný súd nepovažoval za

súladné s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie. Vychádzal pritom z toho, že v oboch prípadoch, v ktorých bolo vyslovené

porušenie základných práv sťažovateľa, postupovali všeobecné súdy v súlade s platným

(lege artis). Vo vzťahu k vyslovenému porušeniu práva na rozhodnutie

o prepustení z väzby na základe sľubu treba navyše uviesť, že v danom prípade bol

rozhodujúci výklad čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru, pre ktorý je príslušný Európsky súd

pre ľudské práva. Tento výklad sa postupne vyvíjal a len v dobe relatívne nedávnej dospel

k záverom, ktoré ústavný súd vyššie uviedol. Preto by nebolo spravodlivé za danej situácie

priznať sťažovateľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Z rovnakých dôvodov

už samotné vyslovenie porušenia základných práv považoval ústavný súd za postačujúce

(bod 3 výroku).

Sťažovateľ požadoval tiež náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony a za

3 režijné paušály s 19 % zvýšením o daň z pridanej hodnoty v celkovej sume

146 355,70 Sk. Pri formulovaní tejto požiadavky vychádzal zrejme z ustanovenia § 17

ods. 4 advokátskej tarify o spojení viacerých nárokov do jedného konania.

Ústavný súd priznal odmenu po 4 534 Sk za prevzatie a prípravu zastupovania, za

spísanie sťažnosti a za spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu, ďalej režijný paušál

136 Sk za 3 vyššie uvedené úkony a napokon 19 % daň z pridanej hodnoty. Po zaokrúhlení

je náhrada odmeny za právne služby 16 680 Sk. Túto sumu zaplatí krajský súd (bod 2

výroku). Pritom ústavný súd sa nemohol stotožniť s názorom sťažovateľa, lebo v danom

prípade nejde o spojenie viacerých vecí.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2004