Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 543/2026
PDF · 319.66 KB
No categories available
I. ÚS 543/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , , zastúpeného Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o., Nám. M. Benku 15, Bratislava, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tos/86/2026 a jeho uzneseniu z 29. júla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 3. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tos/86/2026 a jeho uznesením z 29. júla 2026. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a prikázať neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu. Požaduje tiež priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v konaní vedenom Mestským súdom Bratislava I (ďalej len „mestský súd“) pod sp. zn. 57T/55/2026 väzobne trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 173 ods. 1, ods. 5 písm. d) Trestného zákona.
3. Po podaní obžaloby mestský súd uznesením sp. zn. 57T/55/2026 zo 17. júla 2026 podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) vo väzbe
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zároveň rozhodol, že väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahrádza.
4. Napadnutým uznesením sp. zn. 3Tos/86/2026 z 29. júla 2026 krajský súd sťažnosť sťažovateľa (a ďalších spoluobžalovaných) proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd existenciu dôvodu preventívnej väzby odôvodnil už zahladeným odsúdením sťažovateľa (spred takmer štrnástich rokov) za drogovú trestnú činnosť. Takýto postup podľa jeho názoru vyvracia inštitút zahladenia odsúdenia. Navyše túto argumentáciu krajského súdu (odkazujúcu na predošlé zahladené odsúdenie) v spojení s tvrdením, že ani dobrodenie v podobe vtedy uloženého podmienečného trestu a ani plynúci čas nestačili na jeho nápravu, sťažovateľ vníma ako porušenie prezumpcie neviny.
6. Za neprijateľné sťažovateľ považuje odôvodnenie krajského súdu o nemožnosti nahradenia väzby probačným dohľadom s odôvodnením, že nejde o celodennú a nepretržitú kontrolu, pretože v kombinácii so súčasnou aplikáciou elektronického zariadenia na monitorovanie jeho osoby, ktoré funguje 24 hodín denne, je páchanie trestnej činnosti možné eliminovať.
7. Krajský súd tak podľa sťažovateľa v napadnutom rozhodnutí formálne rozhodoval v rozpore s inštitútom zahladenia odsúdenia a vecne argumentoval len hypoteticky, preto je jeho rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 a čl. 50 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 1 paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tos/86/2026 a jeho uznesením z 29. júla 2026, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd väzbu sťažovateľa odôvodnil už jeho zahladeným odsúdením, prezumoval pritom vinu sťažovateľa a zároveň neprijateľne odôvodnil nemožnosť nahradenia väzby probačným dohľadom.
9. Pred posúdením opodstatnenosti ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje na jej významný nedostatok, za ktorý je potrebné považovať značnú nejednotnosť v označení (základných) práv, ktorých porušenie mal sťažovateľ napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu utrpieť. Na rôznych miestach ústavnej sťažnosti rozdielne uvádzaný súhrn porušených ustanovení ústavy, dohovoru a paktu (v úvode za porušené označil čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ústavy; čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a čl. 9 ods. 1 paktu; v časti označenej ako Článok V. Porušenie práv sťažovateľa označil za porušené čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a v návrhu na rozhodnutie za porušené označil čl. 17 ods. 2, čl. 46 a čl. 50 ústavy, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a čl. 9 ods. 1 paktu) nepochybne spôsobuje sťaženie jednoznačného ustálenia konkrétnych práv, ktoré majú byť predmetom požadovanej ústavnej ochrany. Zvlášť v prípade kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa by k takémuto pochybeniu nemalo dochádzať. Ustálená prax v rozhodovacej činnosti ústavného súdu [v súlade s § 45 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] v takejto situácii ukladá vychádzať predovšetkým z navrhovaného petitu ústavnej sťažnosti (návrhu na rozhodnutie), ktorý predstavuje rozhodujúce procesné vymedzenie toho, čoho sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha. Nadväzujúc na uvedené, je ale potrebné konštatovať nedostatočnosť identifikácie jednotlivých práv v navrhovanom petite [čl. 46 ústavy napr. obsahuje viacero odsekov (rôznych práv), ktoré sťažovateľ – jeho právny zástupca – nekonkretizoval; podobne čl. 6 ods. 3 dohovoru].
10. Napriek uvedenému ústavný súd, pridŕžajúc sa poskytovania materiálnej ochrany základným právam a slobodám, preskúmal ústavnú sťažnosť sťažovateľa z hľadiska dodržania do úvahy prichádzajúcich príslušných ústavnoprávnych princípov, teda z hľadiska zachovania základných práv sťažovateľa na osobnú slobodu a prezumpciu neviny.
III.1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 9 ods. 1 paktu:
11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (m. m. III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (I. ÚS 187/09, rozsudok vo veci Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, sťažnosť č. 11894/85, bod 67).
12. Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia (III. ÚS 271/07, I. ÚS 58/2017).
13. Obsahom základného práva na osobnú slobodu je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti za väzbu a proti nej vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08).
14. Pri riziku pokračovania v trestnej činnosti ako dôvodu väzby musí byť toto riziko hodnoverné a prijaté opatrenia primerané, to všetko s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu (porov. rozsudok vo veci Clooth proti Belgicku z 12. 12. 1991, sťažnosť č. 12718/87, bod 40; IV. ÚS 274/2024). Príliš abstraktné riziko pokračovania v trestnej činnosti nemožno považovať za dostatočný základ na väzbu a jej pokračovanie (I. ÚS 409/2021, I. ÚS 189/2022).
15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že vo veci konajúci krajský súd obavu z pokračovania v trestnej činnosti [väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] odôvodnil trestnou minulosťou sťažovateľa, avšak jeho predošlé odsúdenie (resp. odsúdenia, keďže, ako z rozhodnutia mestského súdu vyplýva, v odpise z registra trestov má dva záznamy) bolo zahladené.
16. Krajský súd väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku skutočne nachádzal aj v okolnosti, že sťažovateľ bol už v minulosti pred takmer štrnástimi rokmi odsúdený za drogovú trestnú činnosť, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom, pritom však ani dobrodenie v podobe takejto sankcie a ani plynúci čas nestačili na nápravu sťažovateľa, keďže je dôvodne podozrivý tentokrát už z obzvlášť zaváženej drogovej trestnej činnosti.
17. Táto okolnosť však nebola jedinou, ktorou krajský súd dôvodnosť ponechania sťažovateľa v preventívnej väzbe odôvodnil. Poukázal totiž aj na rozsah, v akom bolo nakladané s drogami (množstvá rátané na kilá); na zabehnutý a dlhodobo fungujúci spôsob života sťažovateľa a na jeho motiváciu, ktorou mohla byť vidina majetkového prospechu (bola zaistená značná finančná hotovosť priamo u sťažovateľa a v ním užívanom vozidle). Argumentácia sťažovateľa o legálnom získaní zaistených peňažných prostriedkov pritom ostala podľa krajského súdu iba v rovine neoverenej domnienky a zároveň legálny príjem obžalovaných (teda aj sťažovateľa) neznamenal záruku vedenia riadneho života, preto nepredstavoval okolnosť, ktorá by vylučovala existenciu paralelného, nelegálneho zdroja príjmov.
18. Sťažnostný súd takisto poukázal aj na množstvo zaisteného kokaínu a látok s anabolickým a hormonálnym účinkom.
19. Aj tieto poznatky podľa názoru krajského súdu v súhrne vytvárali reálnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti.
20. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd konštatáciu existencie dôvodu preventívnej väzby neodôvodnil iba poukazom na kriminálnu minulosť plynúcu z už zahladeného odsúdenia sťažovateľa, ale aj ďalšími pre rozhodnutie o väzbe relevantnými, z vykonaného dokazovania zistenými skutkovými okolnosťami.
21. Ku kľúčovej námietke sťažovateľa však ústavný súd uvádza, že pri rozhodovaní o osobnej slobode (väzbe) obvineného je prihliadanie aj na minulé už zahladené odsúdenie pri hodnotení jeho osoby v súlade s judikatúrou všeobecných súdov, ktorú ústavný súd takisto vo svojich rozhodnutiach akceptoval (pozri napr. I. ÚS 1/2015, I. ÚS 56/2023 a v ňom uvedené ďalšie rozhodnutia). V jej zmysle sa zahladená kriminálna minulosť môže zohľadňovať pri posudzovaní dôvodnosti väzby. Zahladenie odsúdenia vytvára fikciu neodsúdenia s tým, že na zahladené odsúdenie sa neprihliada pri ukladaní trestu, resp. pri posudzovaní recidívy ako osobitného kvalifikačného znaku. Nemožno ho však vykladať tak, že zahladením odsúdenia sa neguje aj fakt, že určitá osoba sa v minulosti dopustila určitého konania, ktoré je odrazom charakteristických čŕt jej osobnosti (napr. uznesenie krajského súdu sp. zn. 3Tpo/18/2025 z 24. marca 2025). Ide tak o celkom regulárny postup konajúcich súdov, ktoré štandardne využívajú odpis z registra trestov, ktorý na rozdiel od výpisu z registra trestov (určený na preukazovanie bezúhonnosti v civilnom živote) obsahuje aj zahladené odsúdenia a podáva reálny, a teda objektívny obraz o trestne stíhanej osobe.
22. Za takejto situácie ústavný súd nehodnotí postup krajského súdu a jeho rozhodnutie v tejto otázke ako neústavné. Dôvody, pre ktoré krajský súd (v spojení s uznesením mestského súdu) ponechal sťažovateľa vo väzbe, sú z rozhodnutia čitateľné, dostatočne presvedčivé a podporené zisteným skutkovým stavom z dovtedy vykonaného dokazovania.
23. Nemožnosť nahradenia väzby probačným dohľadom krajský súd nenachádzal iba v tom, že by takáto kontrola nebola celodenná a ani natoľko nepretržitá, aby bolo možné obavu z pokračovania v trestnej činnosti eliminovať (hoci aj za použitia prípadného elektronického monitoringu, ktorý by ale podľa názoru nadriadeného súdu obžalovaných nijako nelimitoval v pokračovaní v trestnej činnosti), ale aj v povahe a závažnosti stíhanej trestnej činnosti.
24. Sťažnostný súd však prioritne argumentoval, že obžalovaní (teda aj sťažovateľ) sú stíhaní za obzvlášť závažný zločin a nahradenie väzby v prípade stíhania za takýto druh trestnej činnosti by bolo možné iba za predpokladu, ak by to odôvodňovali výnimočné okolnosti prípadu (§ 80 ods. 2 Trestného poriadku, pozn.), ale žiadne takéto okolnosti u nich zistené neboli. Argumentáciu spočívajúcu v tvrdení o danosti stabilného rodinného prostredia, prípadne aj v prísľube zamestnania konajúci súd vyhodnotil ako okolnosti bežného, nie výnimočného charakteru, a preto nemohli podľa krajského súdu odôvodňovať nahradenie väzby pri podozrení z takej závažnej trestnej činnosti.
25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že konajúci krajský súd v ňom uviedol všetky pre rozhodnutie o ďalšom trvaní, resp. pokračovaní preventívnej väzby sťažovateľa podstatné skutkové i právne skutočnosti a svoje závery náležite a zrozumiteľne odôvodnil. Z napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrejmé, z akých konkrétnych okolností sťažnostný súd vychádzal a akými úvahami bol pri rozhodovaní vedený. Ním prijatý záver zodpovedá požiadavkám príslušných ustanovení Trestného poriadku, ako aj ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktorá bola adekvátne aprobovaná rozhodovacou činnosťou ústavného súdu. Krajský súd sa zároveň dostatočne vysporiadal s (ne)možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (ale aj inými prostriedkami), keď uviedol jednak konkrétne dôvody, pre ktoré v okolnostiach posudzovanej veci nepovažoval takúto alternatívu za postačujúcu na dosiahnutie účelu väzby, ako aj zákonné prekážky takého postupu.
26. V napadnutom rozhodnutí krajského súdu preto ústavný súd nezistil taký nedostatok odôvodnenia, ktorý by dosahoval ústavnoprávnu relevanciu. Jeho závery sú založené na relevantných skutkových zisteniach a zodpovedajú uplatniteľnému právnemu rámcu, pričom z tohto druhostupňového rozhodnutia je možné preskúmateľným spôsobom identifikovať myšlienkový postup, ktorý k prijatým záverom krajský súd viedol. Napadnuté rozhodnutie preto nemožno považovať za arbitrárne, založené na zjavnej svojvôli či nedostatočnom odôvodnení. Naopak, z ústavného hľadiska ho možno považovať za ústavne konformné.
27. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07, III. ÚS 79/2012).
28. S prihliadnutím na všetky uvedené zistenia možno konštatovať, že chýba relevantná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a dôvodmi ústavnej sťažnosti, preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2. K namietanému porušeniu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru:
29. Zásada prezumpcie neviny predstavuje jednu z vedúcich zásad, na ktorých je založené trestné konanie (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku). Vychádza zo všeobecného princípu „praesumptio boni viri“, podľa ktorého sa občan zásadne považuje za dobrého a spravodlivého až do okamihu, keď sa preukáže opak. Význam tejto zásady v trestnom procese potvrdzuje aj jej ukotvenie v ústave a v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, zvykne chápať obsah uvedenej zásady v dvoch rovinách. V prvom prípade ide o uplatňovanie zásady in dubio pro reo predstavujúcej podľa ESĽP špecifický výraz zásady prezumpcie neviny, ktoré (uplatňovanie) si vyžaduje, aby sudcovia rozhodujúci vec obvineného nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý mu je kladený za vinu, pričom uplatňovanie prezumpcie neviny v uvedenej rovine presahuje do práva na nestranný súd. Druhú rovinu napĺňania zásady prezumpcie neviny judikatúra ESĽP prezentuje v požiadavke, aby sa orgány verejnej moci, či už orgány činné v trestnom konaní a súdy, alebo aj iní verejní činitelia, zdržali nevhodných vyjadrení smerovaných k osobe obvineného, ktoré odrážajú názor o vine obvineného ešte pred tým, než bola jeho vina preukázaná zákonným spôsobom – právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (II. ÚS 168/2020, II. ÚS 367/2021).
30. Vo veci Daktaras v. Litva ESĽP zdôraznil význam výberu slov zo strany úradných osôb v ich výrokoch pred tým, ako bola obvinená osoba súdená a uznaná vinnou zo spáchania trestného činu (§ 41). Akcentoval, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP (pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. 8. 1987, Englert v. Nemecko z 25. 8. 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996). Skutočnosť, že namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (opäť Daktaras v. Litva, bod 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49, body 36 až 41).
31. V súvislosti s namietaným porušením prezumpcie neviny sťažovateľ atakuje výrok v odôvodnení napadnutého druhostupňového rozhodnutia obsiahnutý v časti týkajúcej sa odôvodnenia existencie dôvodu preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že „Obžalovaný bol už v minulosti, pred takmer štrnástimi rokmi, odsúdený za drogovú trestnú činnosť, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom. Ani dobrodenie v podobe takejto sankcie a ani plynúci čas však nestačili na jeho nápravu, keďže
obžalovaný je dôvodne podozrivý, tentokrát však už z obzvlášť závažnej drogovej trestnej činnosti.“. Takéto tvrdenie podľa názoru sťažovateľa vopred „jasne a zrozumiteľne... prejudikuje“ jeho vinu.
32. Ústavný súd však názor sťažovateľa o porušení prezumpcie neviny označeným výrokom krajského súdu nezdieľa. Rozhodne ním nedošlo k vysloveniu finálneho úsudku o jeho vine v konkrétnej veci a takýto úsudok z neho nie možné ani vyvodiť. Zvlášť pokiaľ sťažovateľ krajskému súdu vyčíta hlavne slová „dobrodenie“ a „náprava“ (ktorých uvedenie v rozhodnutí o väzbe považuje za neprípustné s poukazom na skutočnosť, že „osobám v minulosti odsúdeným po dodržaní zákonných podmienok prináleží možnosť zahladenia odsúdenia, čo v kontexte napadnutého rozhodnutia absolútne stráca zmysel a opodstatnenie“), podľa názoru ústavného súdu ide o nepresvedčivú a nedostatočnú argumentáciu. Predmetná formulácia jednoducho nejde za hranicu povinnosti všeobecného súdu v trestnom konaní adekvátnou argumentačnou a dôkaznou bázou odôvodniť opodstatnenosť vydania svojho rozhodnutia v príslušnom štádiu trestného konania a podľa názoru ústavného súdu ani nevyvoláva dojem o jeho vine spôsobom, akým to namieta sťažovateľ.
33. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.3. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru:
34. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím konajúceho súdu o jeho osobnej slobode, poukazujúc na svoju konštantnú judikatúru, uvádza, že vo veciach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v trestnom konaní, sa uplatňuje vzťah špeciálneho a všeobecného, pokiaľ ide o vzťah medzi jednotlivými čiastkovými právami tvoriacimi súčasť základného práva na súdnu ochranu garantovaného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a ustanoveniami čl. 17 ústavy, ktorý garantuje osobnú slobodu. Z uvedeného vyplýva, že čl. 46 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, je v trestných veciach v zásade aplikovateľný len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného voči konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je aplikovaná špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy. Je to tak z dôvodu, že označený článok ústavy zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto sa na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikujú špeciálne ustanovenia o osobnej slobode vyplývajúce z čl. 17 ústavy (čl. 8 listiny), a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ústavy (čl. 36 listiny) a naň nadväzujúce ďalšie články siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy garantujúce právo na súdnu ochranu (m. m. napr. I. ÚS 100/04, II. ÚS 10/2016, I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010, II. ÚS 311/2013, IV. ÚS 444/2013, I. ÚS 95/2021).
35. Sťažovateľ teda namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o pokračovaní jeho väzby, na ktoré sa ním označený článok ústavy vecne nevzťahuje.
36. Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu ústavný súd pripomína, že označené ustanovenie je z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach opäť
aplikovateľné v zásade len na rozhodovanie vo veci samej (rozhodovanie o vine a treste, t. j. trestnom obvinení) a nevzťahuje sa v plnom rozsahu na rozhodovanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, z hľadiska väčšiny procesných záruk poskytnutých osobe nachádzajúcej sa vo väzbe prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (m. m. napr. I. ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Tento právny názor vychádza z rešpektovania rozhodovacej praxe ESĽP, v zmysle ktorej sa osobná sloboda chráni v zásade prostredníctvom čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom (čl. 5 ods. 1 dohovoru), pritom súčasťou záruk vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru je aj ochrana práva jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), ako aj ochrana práva jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru; k uvedenému pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115). Uvedené síce nevylučuje, aby v odôvodnených prípadoch bolo možné aplikovať aj také procesné garancie, ktoré svojou povahou sú podradené pod čl. 6 dohovoru, ich využitie však prichádza do úvahy iba primerane (mutatis mutandis) s prihliadnutím na osobitosti konania o pozbavení osobnej slobody (Trepashkin proti Rusku, č. 2, rozsudok, 16.122010, č. 14248/05, § 148). O takéto okolnosti však v prejednávanej veci (okrem namietaného a už posúdeného porušenia prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru) podľa názoru ústavného súdu nejde.
37. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, je zrejmé, že na vec sťažovateľa (týkajúcu sa rozhodovania o jeho osobnej slobode) sú ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru neaplikovateľné, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu