Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 187/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť I. G., N., toho času v ústave na výkon trestu, zastúpeného

advokátom JUDr. P. G., N., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 29. septembra 2008, a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. z 29. septembra 2008

p o r u š i l základné právo I. G. na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. septembra 2008

sa z r u š u j e .

3. I. G. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom

dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre

p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. G., N., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti I. G. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -10 z 9. júla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť I. G. (ďalej len

„sťažovateľ“) v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 (ďalej len „“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. septembra

2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). V časti týkajúcej sa namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa uznesením

krajského súdu bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) z 20. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bol vzatý

do väzby s tým, že väzba začala 17. septembra 2008 o 15.30 h. Do väzby bol vzatý na tom

základe, že uznesením vyšetrovateľa mu bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný

zločin vraždy v štádiu pokusu podľa k . Proti

uzneseniu o vzatí do väzby podal ihneď po vyhlásení sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil

podaním z 23. septembra 2008. Krajský súd uznesením z 29. septembra 2008 zamietol

sťažnosť ako nedôvodnú.

3. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Ako to uviedol už Okresný súd Nitra

v uznesení o vzatí do väzby zo dňa 20. 09. 2008, jediným dôvodom pre moje vzatie do väzby

má byť hrozba vysokého trestu za trestný čin, z ktorého som obvinený. Touto skutočnosťou

súd odôvodnil existenciu dôvodu väzby podľa . Vo svojej sťažnosti

proti tomuto uzneseniu som s poukazom na doktrinálny výklad uviedol, že iba samotná

hrozba vysokého trestu za trestný čin, z ktorého som obvinený, nemôže byť skutočnosťou

odôvodňujúcou dôvod väzby podľa . Súd nepreukázal existenciu

žiadnej inej skutočnosti predpokladanej v tomto ustanovení, ktorá by mohla odôvodniť

väzbu v mojom prípade. Podľa , dôvodom útekovej väzby je obava,

že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že musí v prvom rade, a to ešte predtým, než

sudca skúma výšku trestu, ktorá obvinenému s prihliadnutím na právnu kvalifikáciu

trestného činu, z ktorého je obvinený hrozí, existovať dôvodná obava z úteku alebo

skrývania sa obvineného za účelom vyhnutia sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Súd teda

musí mať v prvom rade na základe určitých skutočností preukázanú dôvodnú obavu z úteku

alebo skrývania sa a následne túto svoju obavu podporí existenciou hrozby vysokého trestu.

Táto prvotná podmienka je pritom conditio sine qua non, teda musí existovať v každom

prípade útekovej väzby. Následne zákonodarca demonštratívne vymenúva dôvody, ktoré

môžu podporiť dôvodnosť tejto obavy z úteku alebo skrývania sa obvineného a medzi nimi

aj hrozbu vysokého trestu. Je však jednoznačné, že hrozba vysokého trestu nie je v tomto

prípade samotným dôvodom väzby, ale len jednou zo skutočností odôvodňujúcich dôvod

väzby spočívajúci v dôvodnej obave, že obvinený utečie alebo sa bude skrývať. Zo samotnej

formulácie vyplýva, že hrozba vysokým trestom slúži súdu len

na podloženie ostatných skutočností vyvolávajúcich obavu z úteku alebo skrývania

sa a takáto hrozba nemôže byť jediným dôvodom pre vznik takejto obavy. Znamenalo

by to totiž, že každý obvinený, ktorému na základe právnej kvalifikácie obvinenia hrozí

vysoký trest, by mal byť vzatý do väzby bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu ďalších

dôvodov...

Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený, bez prihliadnutia

na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby, ako to bolo preukázané vyššie.

Nakoľko však súd v predmetnom uznesení odôvodnil existenciu väzobného dôvodu

pre útekovú väzbu len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne skutočnosti

odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade, nie sú v

mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je napadnuté uznesenie v

rozpore so zákonom.

Súd pritom nepreukázal existenciu inej skutočnosti, ktorá by zakladala dôvodnú

obavu z toho, že ujdem alebo sa budem skrývať. Naopak, v písomnom odôvodnení sťažnosti

som preukázal, že moje rodinné pomery svedčia o tom, že bude mojou snahou počas pobytu

na slobode plniť si všetky svoje pracovné a rodinné povinnosti, nakoľko moja rodina

je v tomto smere na mňa odkázaná. V konaní som do spisu doložil potvrdenia o tom, že môj

maloletý syn trpí duševnou chorobou – autizmom, v dôsledku čoho sa o neho moja

manželka dlhodobo celodenne stará. Vyžaduje si preto jednak zvýšenú osobnú a citovú

starostlivosť zo strany oboch rodičov a navyše je rodina finančne odkázaná na môj zárobok.

Je preto mojím primárnym záujmom venovať sa plneniu týchto povinností a zároveň z tohto

dôvodu mám záujem plniť všetky povinnosti vyplývajúce z trestného konania, aby som

mohol čo najviac času stráviť s rodinou. Nemožno preto hovoriť o žiadnom mojom konaní

alebo správaní sa, ktoré by odôvodňovalo obavu z úteku alebo skrývania sa.

Na tieto skutočnosti som poukazoval už v rámci odôvodnenia sťažnosti proti

uzneseniu o vzatí do väzby a krajský súd sa v napadnutom uznesení s touto argumentáciou,

ako aj s doktrinálnym výkladom vysporiadal len nasledovne: „Aj keď obvinený má trvalé

bydlisko, rodinu, zamestnanie a stará sa o postihnuté dieťa, je dôvodné podozrenie,

že by sa obvinený mohol skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu vzhľadom

na právnu kvalifikáciu jeho konania.“ Súd v uvedenom výroku priznal existenciu

skutočností, ktoré nielenže nepreukazujú dôvodnú obavu z toho, že by som sa mohol skrývať

alebo utiecť, ale naopak preukazujú, že takáto obava nie je ničím podložená a existujú

dostatočné dôvody pre nadobudnutie presvedčenia o tom, že pobyt na slobode budem tráviť

so svojou rodinou a v zamestnaní a budem si plniť všetky povinnosti vyplývajúce mi ako

obvinenému z trestného konania.

Súd žiadnym spôsobom nepreukázal ani to, že by jeho dôvodná obava z môjho úteku

alebo skrývania sa mala základ v mojom doterajšom správaní sa po spáchaní trestného

činu.

Ako to uvádza aj samotný súd v napadnutom uznesení „po vykonaní skutku (som)

z miesta činu odišiel a bol (som) zadržaný až príslušníkmi polície v miestnom pohostinstve.“

Z miesta činu som odišiel ešte stále v šoku a zo strachu pred odvetou zo strany

poškodeného, ale nemal som v úmysle sa skrývať pred orgánmi činnými v trestnom konaní,

čo dokazuje aj skutočnosť, že v čase príchodu Polície som sa nachádzal v pohostinstve, kde

bolo množstvo ľudí a teda nemožno hovoriť o akejkoľvek mojej snahe skrývať sa alebo

utiecť. Rovnako aj počas môjho zadržania som nekládol žiadny odpor a spolupracoval som

s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Je zrejmé, že zo žiadneho iného môjho konania nemôže vyplývať dôvodná obava

z úteku alebo skrývania sa. Súd v napadnutom uznesení nepreukázal žiadnu inú skutočnosť,

ktorá by bola podkladom pre vznik takejto dôvodnej obavy a navyše ani žiadnym spôsobom

nevyvrátil moju argumentáciu podporenú doktrinálnym výkladom o tom, že len samotná

hrozba vysokým trestom neodôvodňuje väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a)...

Uvedeným postupom Krajský súd v Nitre porušil moje základné právo vyplývajúce

mi z a ods. 5 . Súd v napadnutom uznesení

odôvodnil vzatie do väzby dôvodom podľa , pričom ako bolo

preukázané vyššie, neboli splnené podmienky pre vznik tohto dôvodu väzby. Na túto

skutočnosť bol súd v odôvodnení mojej sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí mojej osoby

do väzby výslovne upozornený a s touto námietkou nezákonnosti sa napriek tomu

nevysporiadal. Týmto spôsobom súd síce formálne odôvodnil vznik väzby dôvodom podľa

, ale naplnenie skutočností pre vznik tohto dôvodu väzby vôbec

nepreukázal, a to ani napriek výslovnému poukazu na tento nedostatok v sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí do väzby. Týmto spôsobom porušil aj moje právo formulované

v SR, keď ma pozbavil osobnej slobody bez zákonného dôvodu,

hoci existenciu týchto dôvodov formálne deklaroval.»

4. V petite sťažnosti (vychádzajúc z uznesenia ústavného súdu o čiastočnom prijatí

sťažnosti) sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že krajský súd

uznesením z 29. septembra 2008 porušil jeho základné právo na osobnú slobodu podľa

a 5 , a zároveň žiadal, aby ústavný súd predmetné uznesenie krajského

súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

II.

5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd,

aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným

súdom. Krajský súd v písomnom vyjadrení k prijatej sťažnosti doručenom ústavnému súdu

11. septembra 2009 uviedol, že trvá na zákonnosti postupu a rozhodnutia krajského súdu,

ktoré je napadnuté sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom, a nevidí dôvod na zrušenie

jeho uznesenia. Uviedol, že v sťažnostnom konaní sa krajský súd zaoberal a vyhodnotil

aj sťažnostné námietky obvineného (sťažovateľa), ku ktorým zaujal, i keď stručné,

ale výstižné právne stanovisko. Z neho vyplýva, že existencia konkrétnych skutočností

odôvodňujúcich u sťažovateľa väzbu podľa

vyplývala z osoby obvineného (o svojich rodinných pomeroch vedel aj v čase, keď mal

spáchať trestný čin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, ako držiteľ zbrojného preukazu

bol osobou náležite poučenou), ako aj z okolností prípadu (po hádke mal sám vyhľadať

poškodeného, vzal si so sebou aj zbraň a po vyhrážkach z nej opakovane vystrelil). Takto

zistené materiálne fakty v počiatočnom štádiu trestného stíhania, ktoré sťažovateľ

bagatelizuje, plne odôvodňovali v čase rozhodovania u sťažovateľa obavy z ustanovenia

. Krajský súd sa ďalej vyjadril, že netrvá na ústnom

pojednávaní pred ústavným súdom.

6. Sťažovateľ, zastúpený advokátom, v prípise doručenom ústavnému súdu

25. septembra 2009 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a uplatnil

si nárok na náhradu trov konania. Zo súhlasom účastníkov bolo teda upustené od ústneho

pojednávania podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a vec bola

prerokovaná a rozhodnutá na neverejnom zasadnutí senátu. V záujme oboznámenia

sa so všetkými rozhodnými skutočnosťami si ústavný súd pred rozhodnutím vyžiadal aj spis

okresného súdu z prípravného konania sp. zn. , ktorý bol doručený

3. septembra 2009. Na dopyt ústavného súdu z 26. októbra 2009, v akom stave je trestné

konanie vo veci sťažovateľa, predseda okresného súdu prípisom z toho istého dňa oznámil,

že vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. . Rozsudkom z 9. marca

2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. marca 2009, bol sťažovateľ uznaný za vinného

z pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Trestného

zákona, za čo mu bol uložený okrem iného trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov.

Predseda okresného súdu zároveň uviedol, že sťažovateľ je toho času vo výkone trestu

odňatia slobody, a pripojil rozsudok s vyznačenou doložkou právoplatnosti

a vykonateľnosti.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Základná sťažnostná námietka sťažovateľa sa týka namietanej absencie dôvodu

väzby podľa (tzv. úteková väzba). Sťažovateľ tvrdí,

že samotná hrozba vysokého trestu nezakladá tento väzobný dôvod bez toho, aby k tejto

skutočnosti pristúpili ďalšie preukázané „konkrétne skutočnosti“, z ktorých by bolo možné

vyvodiť dôvodnú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu

alebo trestu. Z obsahu spisu vyplýva, že tento argument sťažovateľ použil už v rámci

výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý ho vypočul na verejnom zasadnutí

na okresnom súde a následne rozhodol o jeho vzatí do väzby a neprijatí písomného sľubu

ani peňažnej záruky. Následne sťažovateľ týmto základným právnym argumentom

podrobne odôvodnil aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby.

9. Právo na osobnú slobodu garantované , ako aj Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zaujíma v hierarchii základných

práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou

slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže

podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta

odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí

byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 ,

ako aj čl. 5 dohovoru.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody

a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu

kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis ). Je výsostným právom,

ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť

alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť

ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Ústavný súd

už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie

vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým

je väzba obvineného (, , ).

11. Z obsahu a 5 možno vyvodiť viaceré práva, ktoré sú súčasťou

širšie koncipovaného práva na osobnú slobodu. Každé pozbavenie osobnej slobody musí

mať podľa zákonný podklad, ináč povedané, len zákon môže ustanoviť dôvody

na pozbavenie osobnej slobody, ako aj spôsob realizácie pozbavenia fyzickej osoby

jej osobnej slobody. Pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody väzbou, za súčasť záruk

garantovaných , z ktorých vychádzal aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa, treba považovať aj to, že obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, s ktorým

zákon spája so zreteľom na prezumpciu neviny možnosť pozbavenia jeho osobnej slobody

väzbou (mutatis mutandis ).

12. Ústavný súd so zreteľom na podstatu prerokúvanej sťažnosti považuje

za potrebné predovšetkým poukázať na genézu zákonnej úpravy väzobných dôvodov

v trestnom zákonodarstve Slovenskej republiky.

13. Tzv. starý ( účinný do 31. decembra

2005) v poslednom znení v § 67 ods. 1 písm. a) ustanovoval, že obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo

sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho

totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko. Podľa

účinného do 31. decembra 2005 obvinený mohol byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak bol

trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou

hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa

odseku 1. Z uvedeného znenia vyplývalo, že obvineného bolo možné

vziať do väzby aj vtedy, ak absentovali konkrétne dôvody väzby, pričom stačilo, aby bol

trestne stíhaný pre trestný čin so zákonom ustanovenou dolnou hranicou trestnej sadzby

trestu odňatia slobody najmenej osem rokov.

Tzv. nový ( účinný od 1. januára 2006)

v § 71 ods. 1 písm. a) účinnom v čase rozhodovania krajského súdu o väzbe sťažovateľa

ustanovoval, že obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania

alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude

skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť

ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest. Z uvedeného znenia

, ktorý je tým zákonom, ktorý vychádzajúc z

ustanovuje dôvody na vzatie obvineného do väzby, vyplývajú vo vzťahu k útekovej väzbe

viaceré závery. Predovšetkým k hrozbe vysokého trestu (ktorým trest odňatia slobody

od 15 do 20 rokov za vraždu určite je) musí k preukázaniu dôvodnosti tzv. útekovej väzby

pristúpiť aj ďalší faktor, a to, že z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych

skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu.

14. V tomto smere ústavný súd akceptuje právnu agrumentáciu sťažovateľa,

že samotná hrozba vysokého trestu nie je (od účinnosti nového )

spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv.

útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto

ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne a vyplývať

z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne

vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol

ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

15. Sťažovateľ na absenciu týchto iných konkrétnych skutočností poukázal

už vo svojom výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o jeho vzatí

do väzby. O prípadnom porušení práv sťažovateľa uznesením okresného súdu, ktorým bol

vzatý do väzby však ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1

nemal právomoc rozhodnúť, pretože o ochrane práv sťažovateľa vo vzťahu

k uzneseniu okresného súdu mal právomoc na základe sťažnosti proti nemu rozhodnúť

krajský súd.

16. Sťažovateľ v procesnej pozícii obvineného odôvodnil sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o vzatí do väzby v podstate rovnako

ako sťažnosť podľa . Poukázal teda na absenciu konkrétnych

skutočností, z ktorých by vyplývala dôvodná obava z jeho úteku alebo skrývania sa pred

trestným stíhaním alebo trestom. Poukázal na doterajší riadny život, rodinné pomery

(starostlivosť o syna autistu) a jeho snahu napriek trestnému stíhaniu naďalej riadne

podnikať a zotrvať so svojou rodinou. Zároveň kvalifikovaným spôsobom odkázal

na názory právnej teórie podporujúce jeho právny názor o nemožnosti oprieť vzatie

do tzv. útekovej väzby len o samotnú hrozbu vysokého trestu. Krajský súd sťažnosť

ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení uznesenia poukázal na dôvody uznesenia

okresného súdu, obsah sťažnosti obvineného, právnu úpravu tzv. útekovej väzby, pričom na

vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol:

„Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom

je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného

konania obmedzením jej osobnej slobody, nemá sankčnú povahu, ani výchovné poslanie

a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania.

Orgány činné v trestnom konaní a súd musia väzobné trestné veci prejednávať

čo najrýchlejšie, pričom musia dodržiavať občianske práva garantované . Táto

požiadavka nadväzuje aj na Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a na ustanovenie .

V konaní predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, bola táto požiadavka plne

rešpektovaná.

Trestná vec obvineného je v počiatočnom štádiu a ďalším dokazovaním (aj ohľadne

osoby obvineného) môže dôjsť k zoslabeniu dôvodu väzby ako aj k jeho zosilneniu.

Skutočnosť, že má chorého syna, o ktorého sa celý deň stará jeho manželka a rodina

je finančne závislá od jeho príjmov si mal uvedomiť aj v čase páchania trestnej činnosti.

Ako držiteľ zbrojného preukazu prešiel odbornými skúškami, v rámci ktorých bol riadne

poučený o používaní zbraní. Ako sám uviedol pri jeho vzatí do väzby zbraň si bral so sebou

vedome na vystrašenie poškodeného. Po vykonaní skutku z miesta činu odišiel a bol

zadržaný až príslušníkmi polície v miestnom pohostinstve. Aj keď obvinený má trvalé

bydlisko, rodinu, zamestnanie a stará sa o postihnuté dieťa, je dôvodné podozrenie,

že by sa obvinený mohol skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu vzhľadom

na právnu kvalifikáciu jeho konania.

Aj nadriadený súd je toho názoru, že v prípade obvineného nie je postačujúce

nahradenie väzby písomným sľubom obvineného alebo ponúknutou peňažnou zárukou.

Ani jeden z prostriedkov na nahradenie väzby nie je dostatočnou zárukou, ktorá by v plnej

miere nahradila dôvodnosť väzby v prípade obvineného.

Všetky tieto uvádzané skutočnosti odôvodňujú obavu, že by obvinený na slobode

konal tak, ako to predpokladá ustanovenia .

Pretože krajský súd nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého uznesenia, ktoré

by boli na prospech obvineného, jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

17. V súlade s už uvedeným ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu

len z toho hľadiska, či sa v jeho konaní a rozhodnutí dodržali ústavno-procesné princípy

takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba sťažovateľa. Krajský súd správne

poukázal na podstatu väzby ako zabezpečovacieho inštitútu, ktorý nemôže nahrádzať trest,

správne poukázal na prednostné vybavovanie väzobných vecí a nevyhnutné rešpektovanie

práv obvineného garantovaných a dohovorom. Následné konštatácie krajského súdu

v odôvodnení predmetného uznesenia sú však v hrubom rozpore s týmito všeobecnými

pravidlami. Pre podporu záveru o existencii dôvodov pre útekovú väzbu sťažovateľa krajský

súd uviedol, že je držiteľom zbrojného preukazu, zbraň si bral vedome na vystrašenie

poškodeného a po vykonaní skutku z miesta činu odišiel a zadržali ho až príslušníci polície

v miestnom pohostinstve. Ďalej uviedol, že závislosť rodiny od jeho príjmov

si „mal uvedomiť v čase páchania trestnej činnosti“, čo je problematické aj z hľadiska

prezumpcie neviny, keďže krajský súd v podstate vyslovil svoj úsudok o vine sťažovateľa

skôr, ako o nej bolo právoplatne rozhodnuté súdom ( ).

18. Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

(ani v spojení s uznesením okresného súdu) nijak nevyplýva, ako z konania obvineného,

prípadne z iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený

(sťažovateľ) by pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo sa skrývať. Samotná hrozba

vysokého trestu je pre takýto záver v zmysle už uvedeného nedostatočná. Odkaz krajského

súdu na osobné pomery obvineného neobstoja, pretože tieto sú v okolnostiach prípadu skôr

spôsobilé existenciu dôvodov útekovej väzby vyvrátiť ako potvrdiť. Z odkazu na vedomosť

sťažovateľa o účinkoch zbrane a na to, že si ju vzal vedome na zastrašenie poškodeného,

tiež nevyplýva dôvodná obava o jeho možnom úteku alebo skrývaní sa. No a napokon

skutočnosť, že bol zadržaný v miestnom pohostinstve, teda na verejne prístupnom mieste,

kde sa nachádzali aj iné osoby, je rovnako skôr spôsobilá existenciu dôvodov na útekovú

väzbu vyvrátiť ako potvrdiť.

v viaže každé pozbavenie osobnej slobody na zákonné dôvody,

v čl. 17 ods. 5 špecificky vo vzťahu k väzbe vyžaduje naplnenie zákonných dôvodov

pre túto formu pobavenia osobnej slobody a zároveň vyžaduje rozhodnutie súdu o väzbe.

Záver, ktorý vyplýva z ústavného vymedzenia práva na osobnú slobodu, je, že súd

rozhodujúci o väzbe musí existenciu konkrétneho zákonného väzobného dôvodu skúmať

a preukázať, ak má rozhodnúť o takom zásadnom zásahu do práv obvineného, ako je väzba.

Súčasťou ústavného práva obvineného na osobnú slobodu je aj právo na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia o väzbe, ktoré zrozumiteľným, zákonným a najmä preukázaným,

a teda ústavne konformným spôsobom potvrdí skutočnú existenciu niektorého zo zákonných

dôvodov väzby. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že uznesením krajského

súdu, z odôvodnenia ktorého nijak nemožno vyvodiť, ako z konania obvineného, prípadne

z iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že tento by pre hrozbu vysokého

trestu mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tým vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, bolo

porušené sťažovateľovo právo na osobnú slobodu podľa a 5 .

19. Ústavný súd taktiež považuje za potrebné uviesť, že uznesenie krajského súdu

nespĺňalo zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia. Podľa § 176 ods. 2 Trestného

poriadku v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä

skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,

úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,

ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval

dokázané skutočnosti. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia nereagoval na podstatné

a právne relevantné sťažnostné námietky sťažovateľa spôsobom, ktorý predpokladá uvedené

zákonné ustanovenie. Ako už ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre uviedol,

keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby nevysporiada s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje

irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo sťažovateľa podať návrh na konanie,

v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby, vyplývajúce z a 5

(napr. ).

20. Na margo vyjadrenia krajského súdu k prijatej sťažnosti ústavný súd stručne

uvádza, že ani z neho nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, z akého konkrétneho konania

sťažovateľa, prípadne z akých iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava

o možnom úteku alebo skrývaní sa sťažovateľa. V tomto smere je však potrebné uviesť

aj to, že ani prípadné ex post odôvodňovanie existencie väzobných dôvodov u sťažovateľa

v písomnom vyjadrení krajského súdu by nijak nezmenilo záver o ich absencii

v napadnutom uznesení, ktorý je takýmto spôsobom neodstrániteľný.

21. Z už uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd napadnutým

uznesením porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(bod 1 výroku nálezu). Na výrok ústavného súdu o porušení práv zaručených

právoplatným rozhodnutím súdu podľa a podľa zákona

o ústavnom súde v zásade nadväzuje obligatórny výrok o zrušení tohto právoplatného

rozhodnutia. Ústavný súd preto zrušil uznesenie krajského súdu (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu už sťažovateľ nebol

vo väzbe, ale vo výkone trestu odňatia slobody na základe právoplatného odsudzujúceho

rozsudku okresného súdu, nebolo možné vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie

(bod 4 výroku nálezu). Dôvodom je, že krajský súd nemôže rozhodovať o väzbe

sťažovateľa, ak už je vo výkone trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti je ešte potrebné

uviesť, že výrok o vrátení veci na ďalšie konanie nie je obligatórnym dôsledkom vyslovenia

porušenia označených práv sťažovateľa, ale fakultatívnym oprávnením ústavného súdu

[čo vyplýva z dikcie „môže vec vrátiť na ďalšie konanie“ použitej v

a ], ktoré ústavný súd zvažuje vždy vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu.

22. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa

(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na , vyhlášku

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd

priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (2 úkony právnej

pomoci v roku 2008 po 3 176 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej

sťažnosti, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 190 Sk, spolu 6 732 Sk + 19 %

DPH, čo po prepočte na euro a po zaokrúhlení predstavuje sumu 265,92 €). Priznanú

náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009