Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 148/08
PDF · 328.06 KB
No categories available
I. ÚS 148/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 148/08-67
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra
Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R. N., K., a J. L., K., zastúpených
advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu
podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach v konaní vedenom pod
ČVS: KRP-42/OVK-KE-2005, Prezídia Policajného zboru - Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odbor východ v Košiciach, Krajskej prokuratúry v Košiciach, Úradu Špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave, Okresného súdu
Košice I, Krajského súdu v Košiciach, Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-1T 14/07 uznesením z 12. júna 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 uznesením z 12. júla 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosti R. N. a J. L. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 148/08-16 z 29. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N. a J. L.
(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods.1, 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím príslušných
orgánov činných v trestnom konaní, Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľom v procesnom
postavení obžalovaných je (okrem iného) vedené na špeciálnom súde trestné konanie pre
trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. i) Trestného zákona, nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 185 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,
ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona, výtržníctva podľa § 202 ods. 1
Trestného zákona a poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona
(skutky, ktoré sa im kladú za vinu, mali spáchať počas účinnosti Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005). Podstata sťažnostných námietok smeruje k poukázaniu na
nezákonnosť ich väzby, ktorú sťažovatelia odôvodňujú takto:
«Sťažovatelia v postupe, ktorým boli vzatí do väzby vidia porušenie svojho práva na
osobnú slobodu, pretože toto uznesenie im nikdy nebolo vznesené. V ich prípade nebolo
vznesené obvinenie spôsobom popísaným v § 206 ods. 1 Tr. por. Vznesenie obvinenia je
podmienkou bez ktorej nemožno vykonať zadržanie obvineného, jeho vzatie do väzby a
zatknutie. Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa proti určitej
osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok. Tento konkrétny skutok je síce možné v
priebehu vyšetrovania meniť, avšak vždy novým uznesením, ktoré opätovne musí spĺňať
procesné podmienky v zmysle § 206 ods. 1 Tr. por. Páchateľa jednoznačne možno stíhať len
za skutok, pre ktorý mu bolo zákonným spôsobom vznesené obvinenie, ktoré mu musí byť aj
doručené a na základe toho, možno potom voči nemu vykonávať úkony, okrem iného aj
vzatie do väzby a následne väzbu predlžovať.
Voči sťažovateľom R. N. a J. L. vo veci vraždy J. E. bolo vznesené obvinenie
Uznesením ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 29.4.2005 a toto uznesenie im bolo
doručené tak ako to predpokladá ustanovenie § 206 ods. 1 Tr. por., rovnako ako aj
obhajcom JUDr. S. a JUDr. V. a na základe toho uznesenia zo dňa 29.4.2007 (správne má
byť 29. 4. 2005, pozn.) boli vzatí do väzby a tiež na základe tohto uznesenia im bola
opakovane predlžovaná väzba. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.4.2005, nikdy
nebolo doručené sťažovateľom ani ich obhajcom tak, ako predpokladá ustanovenie § 206
ods. 1 Tr. por. Za tejto situácie všetky úkony prípravného konania vrátane rozhodnutia o
väzbe, o ktoré sa opiera je teda podľa názoru sťažovateľov nezákonné. V tomto smere
sťažovatelia upriamujú pozornosť, že aj znalci boli priberaní do konania na základe
uznesenia zo dňa 29.4.2005.
Sťažovatelia sú toho názoru, že nejde o tlačovú chybu ani preklep, v danom prípade
existujú dve samostatné uznesenia ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005, a to zo dňa 29.4.2005 a zo
dňa 30.4.2005 a sú s rozdielnymi skutkovými vetami, odlišnými pečiatkami v hlavičke.
Opierajúc sa o uznesenia o predĺženie väzby zo strany súdu a žiadosti prokurátora na
predĺženie väzby, znalecké posudky nachádzajúce sa v spise (pribratie znalca MUDr. V. V.
uznesením zo dňa 18.7.2005, a znalca PhDr. I. O. uznesením zo dňa 29.4.2006), podľa
sťažovateľov jednoznačne potvrdzujú, že uznesenie zo dňa 29.4.2007 (správne má byť 29. 4.
2005, pozn.) existovalo, keďže bolo doručované aj po dátume 30.4.2007 (správne má byť
30. 4. 2005, pozn.) a preto sa nemohlo jednať o tlačovú chybu. V tomto prípade tvrdenie, že
toto uznesenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 s dátumom 29.4.2005 bolo doručené omylom
niektorým osobám neobstojí.
Z vyšetrovacieho spisu a dôkazov vyplýva, že uznesenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005
zo dňa 29.4.2005 s danou pečiatkou bolo doručené aj predchádzajúcemu obhajcovi JUDr.
M. S., ktorý podal sťažnosť proti väzbe a to zo dňa 29.4.2005. Existuje úradný záznam, že
mu bolo doručené uznesenie zo dňa 29.4.2005. Podstatné skutočnosti, ktoré potvrdzujú
existenciu uznesenia zo dňa 29.4.2005 sú uvedené na č. listu 4398, 4399. Ide o žiadosť,
ktorou bolo vyhlásenie pátrania po osobe J. L., ako dôvod pátrania je uvedené trestné
stíhanie a v údaji ako má byť naložené s vypátranou osobou a kto ju prevezme je uvedené -
„menovaného nevyťažovať a predviesť na UJKP KR PZ v K., k vyšetrovateľovi npor. Mgr.
M. P. Toto všetko potvrdzuje skutočnosť vyššie uvedenú, že v danom prípade už v daný deň
prebiehalo trestné stíhanie.
Podľa sťažovateľov uvedené fakty potvrdzujú, že dňa 29.4.2005 bolo vyhotovené
uznesenie, následne toto uznesenie zo dňa 29.4.2005 doručené J. L., ako aj R. N., bez
ohľadu na to, čo bolo napísané aké uznesenie mu bolo doručené. R. N., vlastní originál
uznesenia zo dňa 29.4.2005.
Vyšetrovateľ dňa 27.2.2007 vydal po 22 mesiacoch od začiatku vyšetrovania opravné
uznesenie, ktorým správoplatnil ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 30.4.2004 (správne
má byť 30. 4. 2005, pozn.) a rozdielnosť dátumov v dvoch uzneseniach s rovnakou spisovou
značkou označil ako pisársku chybu.
27.4.2007 bola podaná obžaloba na sťažovateľov podľa uznesenia ktorým bolo
vznesené obvinenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 30.4.2007 (správne má byť 30. 4.
2005, pozn.). Predmetné uznesenie, na základe ktorého boli sťažovatelia obžalovaní im však
nikdy nebolo vznesené ani doručené.
Dňa 12.6.2007 sa konalo Verejné zasadnutie Špeciálneho súdu v Pezinku, na ktorom
namietali sťažovatelia nezákonnosť väzby v prípravnom konaní. Poukázali, že obvinenie im
bolo vznesené zo dňa 29.4.2005, toto im bolo doručené, toto vlastnia, pričom do väzby boli
zobratí pre uznesenie zo dňa 30.4.2005, ktoré im nikdy doručené a vznesené nebolo.
Poukázali, na existenciu dvoch uznesení, rovnako poukázali, že všetky návrhy na predĺženie
väzby zo strany prokuratúry ako aj rozhodnutia zo strany súdu sa opierali o uznesenie zo
dňa 29.4.2005. Rovnako aj znalci priberaní do konania boli priberaní podľa uznesenia zo
dňa 29.4.2005. Poukázali na skutočnosť, že obžaloba bola podaná pre iný skutok ako im
bolo vznesené obvinenie. A všetci svedkovia boli vypočúvaní k inému uzneseniu a to zo dňa
30.4.2005.
Sťažovatelia sa domnievajú, že bolo porušené ich právo na osobnú slobodu, pretože
boli vzatí do väzby pre uznesenie zo dňa ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 30.4.2005, pričom
toto uznesenie pre ktoré boli vzatí do väzby im nikdy vznesené nebolo. Na druhej strane
návrhy na väzbu ako aj rozhodnutia o väzbe sťažovateľov sa opierali a predlžovali na
základe uznesenia ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 29.4.2005, pričom na základe tohto
uznesenia nikdy neboli vzatí do väzby.»
3. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby
ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo R. N. a J. L. podľa čl. 17 ods. 1,2,3 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa čl. 5 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prihliadajúc na okolnosti tohoto prípadu prikazuje
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľov neodkladne prepustil z väzby na
slobodu.
3. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľom
primerané finančné odškodnenie vo výške 500 000,- Sk.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania, ktoré im vznikli v dôsledku
právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D., na jej účet v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
K takejto formulácii petitu sťažnosti ústavný súd stručne dodáva, že nie celkom
zodpovedá požiadavkám čl. 127 ústavy, keďže sťažovatelia v petite nekonkretizovali,
ktorými právoplatnými rozhodnutiami nimi označených porušovateľov práva (na ktoré
odkazujú v obsahu sťažnosti) malo dôjsť k zásahu do ich práv.
II.
4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval orgány činné v trestnom
konaní, ako aj všeobecné súdy, ktoré sťažovatelia v sťažnosti označili ako porušovateľov
svojich práv, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadrili a oznámili, či trvajú na ústnom
pojednávaní pred ústavným súdom.
Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor
východ vo svojom vyjadrení uviedlo, že nezrovnalosť v dátume a vo výrokovej vete
uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom vydaného pod ČVS: KRP-42/OVK-KE-2005
z 30. apríla 2005 a v jeho rovnopisoch, ktoré bolo vydané vyšetrovateľom Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len ,,krajské riaditeľstvo“), bola
odstránená ako pisárska chyba uznesením z 27. februára 2007 vydaným pod ČVS:
PPZ-11/BOK-V-I-2005 o oprave predmetného uznesenia. Zároveň uviedlo, že netrvá na
ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
Krajské riaditeľstvo vo vyjadrení k prijatej sťažnosti uviedlo, že vydaniu uznesenia
o vznesení obvinenia sťažovateľom celkom určite predchádzala zápisničná výpoveď svedka
R. G., ktorého výsluch sa začal 29. apríla 2005 v nočných hodinách a bol ukončený 30.
apríla 2005 o 02.30 h. Predmetné uznesenie bolo vydané až následne na podklade zápisnice
o výsluchu menovaného svedka, pričom s ohľadom na túto skutočnosť krajské riaditeľstvo
vylučuje, aby toto uznesenie bolo doručované pred 30. aprílom 2005. Nevylučuje však, že
vyšetrovateľ 30. apríla 2005 vyhotovil ,,sporné uznesenie“ omylom s dátumom 29. apríl
2005 a po tomto zistení (nesprávneho dátumu) či vhodnosti nejakej zmeny v jeho obsahu
došlo k následnej oprave. V takom prípade nevylučuje, že vyšetrovateľ omylom použil
rozdielne vyhotovenia uznesenia bez toho, aby si to sám uvedomil. Táto chyba však bola
dôsledkom náročnej a únavnej práce, nemalej psychickej záťaže vyšetrovateľa, ktorý na
vyšetrovaní pracoval bez primeraného odpočinku (počnúc obhliadkou miesta činu
v neskorých nočných hodinách až po niekoľkohodinový výsluch svedka R. G. počas celej
noci a následných vyšetrovacích úkonov, ktoré uvedený vyšetrovateľ osobne vykonával).
Zároveň uviedlo, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len ,,krajská prokuratúra“) vo svojom
vyjadrení uviedla, že v rámci trestného konania sa 29. apríla 2005 o 22.15 h. začal výsluch
podozrivého R. G., ktorý bol ukončený 30. apríla 2005 o 02.30 h. Na základe skutočností
zistených z predmetného výsluchu službukonajúci prokurátor v ten istý deň, t. j. 30. apríla
2005, v zmysle § 162a ods. 1 Trestného poriadku vydal súhlas na dočasné odloženie
vznesenia obvinenia voči R. G. a vyšetrovateľ vzniesol obvinenie v uvedenej veci
sťažovateľom. Uznesenie o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005 bolo v ten istý deň
doručené službokonajúcemu prokurátorovi krajskej prokuratúry. Uznesenie o vznesení
obvinenia z 29. apríla 2005 spomínané v prijatej sťažnosti nebolo krajskej prokuratúre
doručené. Ďalej krajská prokuratúra vo vyjadrení uviedla, že v rámci výkonu svojej
právomoci v predmetnom trestnom konaní vždy vychádzala z uznesenia o vznesení
obvinenia z 30. apríla 2005. Zároveň uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní
v predmetnej veci.
Okresný súd Košice I (ďalej len ,,okresný súd“) vo svojom vyjadrení uviedol, že
v predmetnej veci rozhodoval o vzatí sťažovateľov, v tom čase obvinených, do väzby,
pričom svoje rozhodnutia v spojení s rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len ,,krajský súd“) považuje za zákonné a v celom rozsahu vyhovujúce požiadavkám v tom
čase účinného Trestného poriadku, ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná. Poukázal na judikatúru štrasburských orgánov ochrany práv, z ktorej
vyplýva, že dôraz sa kladie na to, aby obvinený jednak porozumel jazyku, v ktorom je
obvinenie vydané, a na to, aby súd postupoval podľa tohto obvinenia. Zo spisov okresného
súdu je možné zistiť, že obaja sťažovatelia sú slovenskej národnosti, a teda prvá podmienka
je splnená. Skutočnosť, že súd postupoval podľa tohto obvinenia, je zrejmá prinajmenšom
z rozhodnutí krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniam o vzatí do väzby, kde
sa krajský súd odvoláva na uznesenie o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005. Iné uznesenie
súdu nebolo známe. Súčasťou podmienky, aby súd pri rozhodovaní o väzbe postupoval
podľa tohto obvinenia, je podmienka zachovania totožnosti skutku, pre ktorý bolo vznesené
obvinenie. Z rozhodnutí okresného súdu je zrejmé, že sťažovatelia boli vzatí do väzby pre
skutok, ktorého skutkovou podstatou bolo usmrtenie J. E. 23. apríla 2005. Pri rozhodovaní
o návrhu na vzatie do väzby sťažovateľov súd teda posudzoval tú skutkovú podstatu
obvinenia, o ktorú sa sťažovatelia mohli opierať, pričom sa mohli vyjadriť k predmetnému
obvineniu, čo obaja pred sudcom odmietli. Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovatelia
v čase rozhodovania o ich vzatí do väzby mali postavenie obvinených, bolo im známe,
z čoho sú obvinení, a súd ich vzal do väzby na základe tohto obvinenia. Okresný súd
uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov
mal za preukázané, že sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením z 30. apríla 2005,
pričom z tohto vo svojich rozhodnutiach vychádzal. Krajský súd uviedol, že netrvá na
ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v Bratislave (ďalej len ,,úrad špeciálnej prokuratúry“) vo svojom vyjadrení k prijatej
sťažnosti uviedol, že uznesením (jeho prvopisom) vyšetrovateľa krajského riaditeľstva
z 30. apríla 2005 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219
ods. 1, 2 písm. i/ a iné Trestného zákona (účinného do 1. januára 2006). Toto uznesenie bolo
doručené krajskej prokuratúre toho istého dňa a to isté uznesenie je súčasťou vyšetrovacieho
spisu. Až pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu vo februári 2007 vyšlo najavo, že
pravdepodobne obom obvineným bolo doručené uznesenie (rovnopis uznesenia) o vznesení
obvinenia s nesprávnym dátumom - 29. apríl 2005 a s čiastočne inou formuláciou skutku.
Následne vyšetrovateľ vydal opravné uznesenie podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku (per
analogiam) s poukazom na § 180 Trestného poriadku, ktorým opravil tú časť rovnopisov
uznesenia, ktoré sa od prvopisu uznesenia z 30. apríla 2005 odlišovali dátumom. Proti
uvedenému ,,opravnému uzneseniu“ podali sťažovatelia sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako
nedôvodná. Z uvedeného je teda zrejmé, že nejde o existenciu dvoch uznesení o vznesení
obvinenia (z 29. apríla 2005 a 30. apríla 2005), ako sa mylne domnievajú sťažovatelia, ale
o existenciu prvopisu uznesenia o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005 a existenciu jeho
rovnopisov s pisárskou chybou. Ďalej poukazuje aj na to, že výsluch podozrivého R. G. bol
ukončený až 30. apríla 2005 o 02.30 h. a až na základe skutočností zistených z predmetného
výsluchu vyšetrovateľ vzniesol obvinenie v uvedenej veci sťažovateľom. Poukazuje aj na
to, že z uznesenia z 30. apríla 2005 vychádzala aj krajská prokuratúra a okresný súd
a krajský súd pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľov do väzby. Postup vyšetrovateľa pri
oprave rovnopisov uznesenia s dátumom 29. apríl 2005 považuje za správny a zákonný. Pre
úplnosť uvádza, že obvineným, hoci im boli doručené rovnopisy s pisárskou chybou, bola
známa podstata a právna kvalifikácia skutku už pri vznesení obvinenia. Formulácia skutku
v prvopise a v chybných rovnopisoch predstavuje zanedbateľný rozdiel, ktorý nemení
podstatu skutku a nemá vplyv na jeho totožnosť. Na záver uviedol, že netrvá na
ústnom pojednávaní v predmetnej veci, avšak žiada, aby sa ústavný súd oboznámil aj
s listinnými dôkazmi, ktoré k vyjadreniu priložil (o. i. zápisnica o výsluchu podozrivého R.
G.).
Špeciálny súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti poukázal na priebeh konania
v trestnej veci sťažovateľov, pričom sa k podstatným sťažnostným námietkam bližšie
nevyjadril. Uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti odkázal na odôvodnenie
uznesení najvyššieho súdu vo väzobnej veci sťažovateľov, k podstatným sťažnostným
námietkam sa bližšie nevyjadril a uviedol, že súhlasí s upustením od verejného ústneho
pojednávania.
Sťažovatelia zastúpení právnou zástupkyňou ústavnému súdu oznámili, že netrvajú
na ústnom pojednávaní o ich sťažnosti.
III.
5. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) môže ústavný
súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V danej veci bolo upustené od ústneho
pojednávania.
6. Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť nie je dôvodná.
IV.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 vety prvej ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti
ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred
príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak
sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného
činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho
predvedenia pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o
vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez
meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením
proti nemu.
Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania
v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
8. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma
v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné
miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý
sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto
miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.
musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé
opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom
čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona
v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj
čl. 5 dohovoru.
9. Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody
a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu
kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom,
ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila
nevyhnutnú hranicu. Pre tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti
spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený
držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu
zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989). Ústavný súd už vo viacerých
svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach
predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali
ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného
(II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
10. Z obsahu čl. 17 ústavy možno vyvodiť viaceré práva, ktoré sú súčasťou širšie
koncipovaného práva na osobnú slobodu. Ide o právo byť stíhaný len zo zákonných
dôvodov, čo je v podmienkach trestného zákonodarstva vyjadrené možnosťou vzniesť
obvinenie konkrétnej osobe len vtedy, ak je dostatočne odôvodnený záver, že táto osoba
spáchala trestný čin. Súčasťou práva na osobnú slobodu je právo každého byť stíhaný
zákonným spôsobom, teda pri dodržaní všetkých zákonných záruk trestného procesu.
Rovnako ako samotné stíhanie, tak aj každé pozbavenie osobnej slobody musí mať podľa
ústavy zákonný podklad. Inak povedané, len zákon môže ustanoviť dôvody na pozbavenie
osobnej slobody, ako aj spôsob realizácie pozbavenia fyzickej osoby jej osobnej slobody.
Z čl. 5 dohovoru taktiež vyplýva požiadavka na zákonnosť každého pozbavenia
slobody, pričom dohovor v jeho vlastnom obsahu ustanovuje aj prípady (dôvody), po
naplnení ktorých je možné (v súlade s konaním ustanoveným zákonom) pozbaviť osobu jej
slobody.
Pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody väzbou, za súčasť záruk garantovaných
ústavou a dohovorom, z ktorých vychádzal aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľov, treba považovať najmä tieto:
do väzby možno vziať len obvineného, teda osobu, ktorej bolo vznesené
obvinenie, pretože je dostatočne odôvodnený záver, že spáchala trestný čin,
obvinenie bolo tejto osobe riadne oznámené, teda bolo jej oznámené jej
konkrétne konanie alebo opomenutie, ktoré sa jej kladie za vinu a ktoré je v čase
vznesenia obvinenia právne kvalifikovateľné ako trestný čin, pričom podľa
dohovoru musí byť obvinenie oznámené bez meškania a v jazyku, ktorému
obvinený rozumie,
obvinený bol vzatý do väzby na základe rozhodnutia súdu,
obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, s ktorým zákon spája so zreteľom na
prezumpciu neviny možnosť pozbavenia jeho osobnej slobody väzbou,
uznesenie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, teda
okolnosťami, ktoré majú vzťah ku skutku, ktorý tvorí podstatu obvinenia,
obvinený držaný vo väzbe má právo žiadať súd, aby preskúmal zákonnosť jeho
väzby, a žiadať prepustenie z väzby.
11. Podstatnou a základnou sťažnostnou námietkou je tvrdená existencia dvoch
uznesení o vznesení obvinenia sťažovateľom. Jedného uznesenia o vznesení obvinenia
z 29. apríla 2005, ktoré im podľa vlastných tvrdení bolo doručené, a druhého uznesenia
o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005, ktoré im podľa ich tvrdení nikdy doručené nebolo,
avšak na základe ktorého boli vzatí do väzby. Z toho sťažovatelia vyvodzujú, že ,,... bolo
porušené ich právo na osobnú slobodu, pretože boli vzatí do väzby pre uznesenie z
30.4.2005, pričom toto uznesenie pre ktoré boli vzatí do väzby im nikdy vznesené nebolo.
Na druhej strane návrhy na väzbu ako aj rozhodnutia o väzbe sťažovateľov sa opierali a
predlžovali na základe uznesenia zo dňa 29.4.2005, pričom na základe tohto uznesenia
nikdy neboli vzatí do väzby.“.
12. Sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením podľa § 163 ods. 1 v tom čase
účinného Trestného poriadku (sťažovatelia v sťažnosti nesprávne poukazujú na § 206
Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, pozn.). Pre potreby terminologickej
presnosti (reagujúc na terminológiu sťažovateľov) ústavný súd uvádza, že podľa uvedeného
zákonného ustanovenia sa vznáša obvinenie (nie uznesenie) a uznesenie je procesnou
formou, ktorou vyšetrovateľ rozhodne, že konkrétna osoba bude stíhaná ako obvinený.
Uznesenie je teda procesnou formou vznesenia obvinenia. Pritom napriek tomu, že
v rozhodnom čase účinný § 163 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku ustanovoval, že
obvinenému sa oznamuje uznesenie, vychádzajúc z čl. 5 ods. 2 dohovoru za podstatu
tejto ,,oznamovacej povinnosti“ voči obvinenému treba považovať jeho oboznámenie
s obvinením pre konkrétny skutok, ktoré mu bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa.
13. V rámci konania o sťažnosti sa ústavný súd oboznámil tak s písomným
vyhotovením uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom datovaným 29. apríla 2005,
ako aj s písomným vyhotovením uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom datovaným
30. apríla 2005. K ich obsahu a rozdielnostiam ústavný súd uvádza:
Skutok, pre ktorý bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, je ich spoločné
konanie spočívajúce v úmyselnom usmrtení J. E. streľbou z hromadne účinných
strelných zbraní. Tento základ skutku, pre ktorý bolo sťažovateľom vznesené
obvinenie a ktorý je podrobne vo výrokovej časti uznesenia bližšie rozvedený, je
pritom rovnaký v obidvoch písomných vyhotoveniach uznesenia. Rozdiel
v skutkovej vete dvoch predložených písomných vyhotovení je, že v prvom (z 29.
apríla 2005) je uvedené, že sťažovatelia pri tomto skutku použili odcudzené
osobné motorové vozidlo, ktoré si vopred zadovážili krádežou 31. januára
2005, a v druhom (z 30. apríla 2005) je uvedené, že toto osobné motorové vozidlo
si vopred zadovážili krádežou 31. januára 2005 z A.v K. Takáto rozdielnosť
skutkovej vety v predložených písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení
obvinenia podľa názoru ústavného súdu nemá žiaden vplyv na totožnosť skutku
a nevyvoláva žiadne zásadné otázniky spojené s uvedením skutku, pre ktorý bolo
vznesené sťažovateľom obvinenie.
V odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia (ktoré je totožné v obidvoch
predložených písomných vyhotoveniach) sa uvádza, z ktorých skutočností
vyplývajúcich z dovtedy vykonaných dôkazov vyplýva dostatočne odôvodnený
záver, že sťažovatelia sa dopustili skutku uvedeného v skutkovej vete výrokovej
časti uznesenia. Z odôvodnenia uznesenia pritom vyplýva, že vyšetrovateľ
vzniesol sťažovateľom obvinenie najmä na základe výsluchu R. G., u ktorého
bolo so súhlasom prokurátora za podmienok uvedených v § 162a ods. 1
Trestného poriadku rozhodnuté o dočasnom odložení vznesenia obvinenia.
Vychádzajúc z časovej súslednosti jednotlivých úkonov trestného konania vo veci
sťažovateľov potom možno podľa ústavného súdu konštatovať, že vydaniu
uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom predchádzal tak výsluch R. G., ako
aj rozhodnutie o dočasnom odložení vznesenia obvinenia voči menovanému.
Rozhodujúcu skutočnosť, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia mohlo
byť vydané až po skončení výsluchu R. G., pritom v sťažnosti nespochybnili ani
samotní sťažovatelia.
14. Z obsahu sťažnosti, ako aj z vyjadrenia úradu špeciálnej prokuratúry vyplýva, že
existencia dvoch písomných vyhotovení uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom bola
zistená v súvislosti s oboznámením sa s výsledkami vyšetrovania a preštudovaním
vyšetrovacieho spisu vo februári 2007. Následne vyšetrovateľ vydal 27. februára 2007
opravné uznesenie podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku (per analogiam) s poukazom
na § 180 Trestného poriadku, ktorým opravil tú časť rovnopisov uznesenia, ktoré sa od
uznesenia z 30. apríla 2005 odlišovali dátumom a skutkovou vetou. Takýto postup
spočívajúci v oprave určitého počtu písomných vyhotovení uznesenia, kde došlo
k nesprávnemu uvedeniu dátumu ich vydania a k čiastočne rozdielnej formulácii skutkovej
vety, je vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení podľa ústavného súdu možný,
prípustný a dovolený. Podľa ústavného súdu v tejto súvislosti možno povedať, že bolo
zákonnou povinnosťou vyšetrovateľa rozhodnúť o oprave predmetného uznesenia.
15. V rozhodovacej činnosti všetkých orgánov aplikácie práva (vrátane orgánov
činných v trestnom konaní a súdov) dochádza k písomnému vyhotovovaniu ich rozhodnutí,
ktoré je zverené konkrétnym fyzickým osobám v určitom právnom pomere k príslušnému
orgánu. V tejto zložitej tvorivej duševnej činnosti založenej na myšlienkových procesoch
a právnej subsumpcii konkrétneho skutkového deja môže dochádzať aj k rôznym omylom či
pochybeniam. Na tento účel príslušné procesné poriadky upravujú pod rôznymi
označeniami možnosť opraviť chyby v písomnom vyhotovení rozhodnutí, pričom však
predmetnou opravou nemožno rozhodovať o veci ,,nanovo“, či meniť podstatu pôvodného
rozhodnutia. Takéto pochybenia sú síce vo všeobecnosti neželané, ale zároveň sú
príslušným procesným postupom odstrániteľné (na margo veci ústavný súd v tejto súvislosti
uvádza, že aj sťažovatelia zastúpení právnou zástupkyňou pri písomnom vyhotovení ich
sťažnosti opakovane uviedli nesprávny dátum uznesenia o vznesení obvinenia).
16. Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd postup vyšetrovateľa v súvislosti
s opravou uznesenia o vznesení obvinenia považoval za zákonný a ústavne konformný,
pretože:
týmto ,,opravným uznesením“ nedošlo k podstatnému zásahu do skutkovej
vety výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia, a teda nedošlo k takému
zásahu, ktorý by menil podstatu skutku, ktorého sa mali dopustiť sťažovatelia
a pre ktorý im bolo obvinenie vznesené,
rozdielnosť v dátumoch v písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení
obvinenia, ktorá bola ,,opravným uznesením“ odstránená, bola dostatočne
a preukázateľne zdôvodnená v odôvodnení tohto uznesenia, a to najmä logickým
argumentom o časovej súslednosti výsluchu podozrivého R. G. a následného
vznesenia obvinenia sťažovateľom predmetným uznesením.
17. Vychádzajúc z obsahu spisu a s ohľadom na už uvedené ústavný súd
(v podstate zhodne s vyjadrením úradu špeciálnej prokuratúry) uzatvára, že nebolo
preukázané, že v trestnej veci sťažovateľov boli vydané dve samostatné uznesenia
o vznesení obvinenia. Uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľom pre skutok právne
kvalifikovaný ako trestný čin vraždy a iné bolo vydané 30. apríla 2005 a na podklade tohto
uznesenia krajská prokuratúra podala návrh na vzatie sťažovateľov do väzby a okresný súd
návrhu vyhovel a sťažovateľov v spojení s rozhodnutiami krajského súdu vzal do väzby. Aj
napriek tomu, že sťažovateľom malo byť doručené uznesenie o vznesení obvinenia
datované 29. apríla 2005, bola im nesporne známa podstata a právna kvalifikácia skutku,
z ktorého boli obvinení už pri vznesení obvinenia. Formulácia skutku v prvopise
a v chybných rovnopisoch predstavuje zanedbateľný rozdiel, ktorý nemení podstatu skutku
a nemá vplyv na jeho totožnosť. Vo veci sťažovateľov teda boli splnené ústavou
a dohovorom kladené požiadavky na zákonnosť väzby, najmä im bolo v jazyku, ktorému
rozumejú, oznámené ich obvinenie z konkrétneho skutku, pričom súd pri rozhodovaní o ich
vzatí do väzby vychádzal z totožného skutku, ktorý im bol oznámený doručením uznesenia
nesprávne datovaného 29. apríla 2005.
18. Pokiaľ následné rozhodnutia špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o predĺžení
väzby sťažovateľov (ako aj návrhy úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie ich väzby)
vo svojich odôvodneniach poukazujú na uznesenie o vznesení obvinenia datované 29. apríla
2005, táto skutočnosť nič nemení na už uvedenom závere o tom, že vznesenie obvinenia
a vzatie sťažovateľov do väzby bolo zákonné. Všetky sťažovateľmi napádané rozhodnutia
všeobecných súdov odkazujúce na uznesenie o vznesení obvinenia datované 29. apríla 2005
boli vydané predtým, ako vyšetrovateľ rozhodol o oprave chýb v rovnopisoch uznesenia
o vznesení obvinenia.
19. Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde viazaný, konštatuje, že po vyhodnotení sťažnostných námietok už
uvedeným spôsobom nezistil porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy ani práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru.
Sťažovatelia boli stíhaní a pozbavení osobnej slobody väzbou z dôvodov a spôsobom
ustanoveným zákonom (Trestným poriadkom) v súlade s dôvodmi, pre ktoré aj dohovor
pripúšťa zákonné pozbavenie slobody, pričom bola splnená aj podmienka, aby boli bez
meškania a v jazyku, ktorému rozumejú, oboznámení s obvinením. Keďže tvrdená
existencia dvoch rôznych uznesení o vznesení obvinenia sa nepreukázala a v tejto súvislosti
nebolo konštatované porušenie práv sťažovateľov, nemožno uvažovať ani o odškodnení,
ktoré garantuje dohovor v čl. 5 ods. 5 v prípade, že došlo k pozbaveniu slobody v rozpore
s požiadavkami čl. 5 dohovoru. Tu však ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že
v sťažnosti absentuje akékoľvek odôvodnenie zásahu do práva sťažovateľov na odškodnenie
(čl. 5 ods. 5 dohovoru) a navyše o prípadnom nároku sťažovateľov na náhradu škody nemá
právomoc rozhodnúť ústavný súd, ale všeobecný súd podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
20. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd
prikázal najvyššiemu súdu prepustenie sťažovateľov na slobodu, ani to, aby im bolo
priznané primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania. Len pre úplnosť
ústavný súd dodáva, že v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu z 12. júla 2007 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 (ktoré sťažovatelia ako posledné napádajú aj v tomto
konaní) už bolo ústavným súdom konštatované porušenie základného práva sťažovateľov na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 dohovoru (z diametrálne
odlišných dôvodov), pričom toto uznesenie v časti týkajúcej sa R. N. bolo zrušené nálezom
ústavného súdu I. ÚS 134/08 z 18. septembra 2008 a v časti týkajúcej sa J. L. nálezom
ústavného súdu I. ÚS 107/08 zo 14. októbra 2009.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2010