Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 148/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra

Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R. N., K., a J. L., K., zastúpených

advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na

osobnú slobodu podľa , 2 a 3 a práva na slobodu

podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach v konaní vedenom pod

ČVS: KRP-42/OVK-KE-2005, Prezídia Policajného zboru - Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odbor východ v Košiciach, Krajskej prokuratúry v Košiciach, Úradu Špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave, Okresného súdu

Košice I, Krajského súdu v Košiciach, Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom

pod sp. zn. uznesením z 12. júna 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením z 12. júla 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosti R. N. a J. L. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -16 z 29. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N. a J. L.

(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a ods. 3 (ďalej len „“) a

práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím príslušných

orgánov činných v trestnom konaní, Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľom v procesnom

postavení obžalovaných je (okrem iného) vedené na špeciálnom súde trestné konanie pre

trestné činy vraždy podľa a , nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ,

ublíženia na zdraví podľa , výtržníctva podľa

a poškodzovania cudzej veci podľa

(skutky, ktoré sa im kladú za vinu, mali spáchať počas účinnosti účinného

do 31. decembra 2005). Podstata sťažnostných námietok smeruje k poukázaniu na

nezákonnosť ich väzby, ktorú sťažovatelia odôvodňujú takto:

«Sťažovatelia v postupe, ktorým boli vzatí do väzby vidia porušenie svojho práva na

osobnú slobodu, pretože toto uznesenie im nikdy nebolo vznesené. V ich prípade nebolo

vznesené obvinenie spôsobom popísaným v Vznesenie obvinenia je

podmienkou bez ktorej nemožno vykonať zadržanie obvineného, jeho vzatie do väzby a

zatknutie. Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa proti určitej

osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok. Tento konkrétny skutok je síce možné v

priebehu vyšetrovania meniť, avšak vždy novým uznesením, ktoré opätovne musí spĺňať

procesné podmienky v zmysle Páchateľa jednoznačne možno stíhať len

za skutok, pre ktorý mu bolo zákonným spôsobom vznesené obvinenie, ktoré mu musí byť aj

doručené a na základe toho, možno potom voči nemu vykonávať úkony, okrem iného aj

vzatie do väzby a následne väzbu predlžovať.

Voči sťažovateľom R. N. a J. L. vo veci vraždy J. E. bolo vznesené obvinenie

Uznesením ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 29.4.2005 a toto uznesenie im bolo

doručené tak ako to predpokladá ustanovenie , rovnako ako aj

obhajcom JUDr. S. a JUDr. V. a na základe toho uznesenia zo dňa 29.4.2007 (správne má

byť 29. 4. 2005, pozn.) boli vzatí do väzby a tiež na základe tohto uznesenia im bola

opakovane predlžovaná väzba. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 30.4.2005, nikdy

nebolo doručené sťažovateľom ani ich obhajcom tak, ako predpokladá ustanovenie § 206

ods. 1 Za tejto situácie všetky úkony prípravného konania vrátane rozhodnutia o

väzbe, o ktoré sa opiera je teda podľa názoru sťažovateľov nezákonné. V tomto smere

sťažovatelia upriamujú pozornosť, že aj znalci boli priberaní do konania na základe

uznesenia zo dňa 29.4.2005.

Sťažovatelia sú toho názoru, že nejde o tlačovú chybu ani preklep, v danom prípade

existujú dve samostatné uznesenia ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005, a to zo dňa 29.4.2005 a zo

dňa 30.4.2005 a sú s rozdielnymi skutkovými vetami, odlišnými pečiatkami v hlavičke.

Opierajúc sa o uznesenia o predĺženie väzby zo strany súdu a žiadosti prokurátora na

predĺženie väzby, znalecké posudky nachádzajúce sa v spise (pribratie znalca MUDr. V. V.

uznesením zo dňa 18.7.2005, a znalca PhDr. I. O. uznesením zo dňa 29.4.2006), podľa

sťažovateľov jednoznačne potvrdzujú, že uznesenie zo dňa 29.4.2007 (správne má byť 29. 4.

2005, pozn.) existovalo, keďže bolo doručované aj po dátume 30.4.2007 (správne má byť

30. 4. 2005, pozn.) a preto sa nemohlo jednať o tlačovú chybu. V tomto prípade tvrdenie, že

toto uznesenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 s dátumom 29.4.2005 bolo doručené omylom

niektorým osobám neobstojí.

Z vyšetrovacieho spisu a dôkazov vyplýva, že uznesenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005

zo dňa 29.4.2005 s danou pečiatkou bolo doručené aj predchádzajúcemu obhajcovi JUDr.

M. S., ktorý podal sťažnosť proti väzbe a to zo dňa 29.4.2005. Existuje úradný záznam, že

mu bolo doručené uznesenie zo dňa 29.4.2005. Podstatné skutočnosti, ktoré potvrdzujú

existenciu uznesenia zo dňa 29.4.2005 sú uvedené na č. listu 4398, 4399. Ide o žiadosť,

ktorou bolo vyhlásenie pátrania po osobe J. L., ako dôvod pátrania je uvedené trestné

stíhanie a v údaji ako má byť naložené s vypátranou osobou a kto ju prevezme je uvedené -

„menovaného nevyťažovať a predviesť na UJKP KR PZ v K., k vyšetrovateľovi npor. Mgr.

M. P. Toto všetko potvrdzuje skutočnosť vyššie uvedenú, že v danom prípade už v daný deň

prebiehalo trestné stíhanie.

Podľa sťažovateľov uvedené fakty potvrdzujú, že dňa 29.4.2005 bolo vyhotovené

uznesenie, následne toto uznesenie zo dňa 29.4.2005 doručené J. L., ako aj R. N., bez

ohľadu na to, čo bolo napísané aké uznesenie mu bolo doručené. R. N., vlastní originál

uznesenia zo dňa 29.4.2005.

Vyšetrovateľ dňa 27.2.2007 vydal po 22 mesiacoch od začiatku vyšetrovania opravné

uznesenie, ktorým správoplatnil ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 30.4.2004 (správne

má byť 30. 4. 2005, pozn.) a rozdielnosť dátumov v dvoch uzneseniach s rovnakou spisovou

značkou označil ako pisársku chybu.

27.4.2007 bola podaná obžaloba na sťažovateľov podľa uznesenia ktorým bolo

vznesené obvinenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 30.4.2007 (správne má byť 30. 4.

2005, pozn.). Predmetné uznesenie, na základe ktorého boli sťažovatelia obžalovaní im však

nikdy nebolo vznesené ani doručené.

Dňa 12.6.2007 sa konalo Verejné zasadnutie Špeciálneho súdu v Pezinku, na ktorom

namietali sťažovatelia nezákonnosť väzby v prípravnom konaní. Poukázali, že obvinenie im

bolo vznesené zo dňa 29.4.2005, toto im bolo doručené, toto vlastnia, pričom do väzby boli

zobratí pre uznesenie zo dňa 30.4.2005, ktoré im nikdy doručené a vznesené nebolo.

Poukázali, na existenciu dvoch uznesení, rovnako poukázali, že všetky návrhy na predĺženie

väzby zo strany prokuratúry ako aj rozhodnutia zo strany súdu sa opierali o uznesenie zo

dňa 29.4.2005. Rovnako aj znalci priberaní do konania boli priberaní podľa uznesenia zo

dňa 29.4.2005. Poukázali na skutočnosť, že obžaloba bola podaná pre iný skutok ako im

bolo vznesené obvinenie. A všetci svedkovia boli vypočúvaní k inému uzneseniu a to zo dňa

30.4.2005.

Sťažovatelia sa domnievajú, že bolo porušené ich právo na osobnú slobodu, pretože

boli vzatí do väzby pre uznesenie zo dňa ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 30.4.2005, pričom

toto uznesenie pre ktoré boli vzatí do väzby im nikdy vznesené nebolo. Na druhej strane

návrhy na väzbu ako aj rozhodnutia o väzbe sťažovateľov sa opierali a predlžovali na

základe uznesenia ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005 zo dňa 29.4.2005, pričom na základe tohto

uznesenia nikdy neboli vzatí do väzby.»

3. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. N. a J. L. podľa ,2,3 a

podľa čl. 5 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prihliadajúc na okolnosti tohoto prípadu prikazuje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľov neodkladne prepustil z väzby na

slobodu.

3. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľom

primerané finančné odškodnenie vo výške 500 000,- Sk.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania, ktoré im vznikli v dôsledku

právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D., na jej účet v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

K takejto formulácii petitu sťažnosti ústavný súd stručne dodáva, že nie celkom

zodpovedá požiadavkám , keďže sťažovatelia v petite nekonkretizovali,

ktorými právoplatnými rozhodnutiami nimi označených porušovateľov práva (na ktoré

odkazujú v obsahu sťažnosti) malo dôjsť k zásahu do ich práv.

II.

4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval orgány činné v trestnom

konaní, ako aj všeobecné súdy, ktoré sťažovatelia v sťažnosti označili ako porušovateľov

svojich práv, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadrili a oznámili, či trvajú na ústnom

pojednávaní pred ústavným súdom.

Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor

východ vo svojom vyjadrení uviedlo, že nezrovnalosť v dátume a vo výrokovej vete

uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom vydaného pod ČVS: KRP-42/OVK-KE-2005

z 30. apríla 2005 a v jeho rovnopisoch, ktoré bolo vydané vyšetrovateľom Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len ,,krajské riaditeľstvo“), bola

odstránená ako pisárska chyba uznesením z 27. februára 2007 vydaným pod ČVS:

PPZ-11/BOK-V-I-2005 o oprave predmetného uznesenia. Zároveň uviedlo, že netrvá na

ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Krajské riaditeľstvo vo vyjadrení k prijatej sťažnosti uviedlo, že vydaniu uznesenia

o vznesení obvinenia sťažovateľom celkom určite predchádzala zápisničná výpoveď svedka

R. G., ktorého výsluch sa začal 29. apríla 2005 v nočných hodinách a bol ukončený 30.

apríla 2005 o 02.30 h. Predmetné uznesenie bolo vydané až následne na podklade zápisnice

o výsluchu menovaného svedka, pričom s ohľadom na túto skutočnosť krajské riaditeľstvo

vylučuje, aby toto uznesenie bolo doručované pred 30. aprílom 2005. Nevylučuje však, že

vyšetrovateľ 30. apríla 2005 vyhotovil ,,sporné uznesenie“ omylom s dátumom 29. apríl

2005 a po tomto zistení (nesprávneho dátumu) či vhodnosti nejakej zmeny v jeho obsahu

došlo k následnej oprave. V takom prípade nevylučuje, že vyšetrovateľ omylom použil

rozdielne vyhotovenia uznesenia bez toho, aby si to sám uvedomil. Táto chyba však bola

dôsledkom náročnej a únavnej práce, nemalej psychickej záťaže vyšetrovateľa, ktorý na

vyšetrovaní pracoval bez primeraného odpočinku (počnúc obhliadkou miesta činu

v neskorých nočných hodinách až po niekoľkohodinový výsluch svedka R. G. počas celej

noci a následných vyšetrovacích úkonov, ktoré uvedený vyšetrovateľ osobne vykonával).

Zároveň uviedlo, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len ,,krajská prokuratúra“) vo svojom

vyjadrení uviedla, že v rámci trestného konania sa 29. apríla 2005 o 22.15 h. začal výsluch

podozrivého R. G., ktorý bol ukončený 30. apríla 2005 o 02.30 h. Na základe skutočností

zistených z predmetného výsluchu službukonajúci prokurátor v ten istý deň, t. j. 30. apríla

2005, v zmysle vydal súhlas na dočasné odloženie

vznesenia obvinenia voči R. G. a vyšetrovateľ vzniesol obvinenie v uvedenej veci

sťažovateľom. Uznesenie o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005 bolo v ten istý deň

doručené službokonajúcemu prokurátorovi krajskej prokuratúry. Uznesenie o vznesení

obvinenia z 29. apríla 2005 spomínané v prijatej sťažnosti nebolo krajskej prokuratúre

doručené. Ďalej krajská prokuratúra vo vyjadrení uviedla, že v rámci výkonu svojej

právomoci v predmetnom trestnom konaní vždy vychádzala z uznesenia o vznesení

obvinenia z 30. apríla 2005. Zároveň uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní

v predmetnej veci.

Okresný súd Košice I (ďalej len ,,okresný súd“) vo svojom vyjadrení uviedol, že

v predmetnej veci rozhodoval o vzatí sťažovateľov, v tom čase obvinených, do väzby,

pričom svoje rozhodnutia v spojení s rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len ,,krajský súd“) považuje za zákonné a v celom rozsahu vyhovujúce požiadavkám v tom

čase účinného , ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná. Poukázal na judikatúru štrasburských orgánov ochrany práv, z ktorej

vyplýva, že dôraz sa kladie na to, aby obvinený jednak porozumel jazyku, v ktorom je

obvinenie vydané, a na to, aby súd postupoval podľa tohto obvinenia. Zo spisov okresného

súdu je možné zistiť, že obaja sťažovatelia sú slovenskej národnosti, a teda prvá podmienka

je splnená. Skutočnosť, že súd postupoval podľa tohto obvinenia, je zrejmá prinajmenšom

z rozhodnutí krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniam o vzatí do väzby, kde

sa krajský súd odvoláva na uznesenie o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005. Iné uznesenie

súdu nebolo známe. Súčasťou podmienky, aby súd pri rozhodovaní o väzbe postupoval

podľa tohto obvinenia, je podmienka zachovania totožnosti skutku, pre ktorý bolo vznesené

obvinenie. Z rozhodnutí okresného súdu je zrejmé, že sťažovatelia boli vzatí do väzby pre

skutok, ktorého skutkovou podstatou bolo usmrtenie J. E. 23. apríla 2005. Pri rozhodovaní

o návrhu na vzatie do väzby sťažovateľov súd teda posudzoval tú skutkovú podstatu

obvinenia, o ktorú sa sťažovatelia mohli opierať, pričom sa mohli vyjadriť k predmetnému

obvineniu, čo obaja pred sudcom odmietli. Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovatelia

v čase rozhodovania o ich vzatí do väzby mali postavenie obvinených, bolo im známe,

z čoho sú obvinení, a súd ich vzal do väzby na základe tohto obvinenia. Okresný súd

uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov

mal za preukázané, že sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením z 30. apríla 2005,

pričom z tohto vo svojich rozhodnutiach vychádzal. Krajský súd uviedol, že netrvá na

ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v Bratislave (ďalej len ,,úrad špeciálnej prokuratúry“) vo svojom vyjadrení k prijatej

sťažnosti uviedol, že uznesením (jeho prvopisom) vyšetrovateľa krajského riaditeľstva

z 30. apríla 2005 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219

ods. 1, 2 písm. i/ a iné (účinného do 1. januára 2006). Toto uznesenie bolo

doručené krajskej prokuratúre toho istého dňa a to isté uznesenie je súčasťou vyšetrovacieho

spisu. Až pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu vo februári 2007 vyšlo najavo, že

pravdepodobne obom obvineným bolo doručené uznesenie (rovnopis uznesenia) o vznesení

obvinenia s nesprávnym dátumom - 29. apríl 2005 a s čiastočne inou formuláciou skutku.

Následne vyšetrovateľ vydal opravné uznesenie podľa (per

analogiam) s poukazom na , ktorým opravil tú časť rovnopisov

uznesenia, ktoré sa od prvopisu uznesenia z 30. apríla 2005 odlišovali dátumom. Proti

uvedenému ,,opravnému uzneseniu“ podali sťažovatelia sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako

nedôvodná. Z uvedeného je teda zrejmé, že nejde o existenciu dvoch uznesení o vznesení

obvinenia (z 29. apríla 2005 a 30. apríla 2005), ako sa mylne domnievajú sťažovatelia, ale

o existenciu prvopisu uznesenia o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005 a existenciu jeho

rovnopisov s pisárskou chybou. Ďalej poukazuje aj na to, že výsluch podozrivého R. G. bol

ukončený až 30. apríla 2005 o 02.30 h. a až na základe skutočností zistených z predmetného

výsluchu vyšetrovateľ vzniesol obvinenie v uvedenej veci sťažovateľom. Poukazuje aj na

to, že z uznesenia z 30. apríla 2005 vychádzala aj krajská prokuratúra a okresný súd

a krajský súd pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľov do väzby. Postup vyšetrovateľa pri

oprave rovnopisov uznesenia s dátumom 29. apríl 2005 považuje za správny a zákonný. Pre

úplnosť uvádza, že obvineným, hoci im boli doručené rovnopisy s pisárskou chybou, bola

známa podstata a právna kvalifikácia skutku už pri vznesení obvinenia. Formulácia skutku

v prvopise a v chybných rovnopisoch predstavuje zanedbateľný rozdiel, ktorý nemení

podstatu skutku a nemá vplyv na jeho totožnosť. Na záver uviedol, že netrvá na

ústnom pojednávaní v predmetnej veci, avšak žiada, aby sa ústavný súd oboznámil aj

s listinnými dôkazmi, ktoré k vyjadreniu priložil (o. i. zápisnica o výsluchu podozrivého R.

G.).

Špeciálny súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti poukázal na priebeh konania

v trestnej veci sťažovateľov, pričom sa k podstatným sťažnostným námietkam bližšie

nevyjadril. Uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti odkázal na odôvodnenie

uznesení najvyššieho súdu vo väzobnej veci sťažovateľov, k podstatným sťažnostným

námietkam sa bližšie nevyjadril a uviedol, že súhlasí s upustením od verejného ústneho

pojednávania.

Sťažovatelia zastúpení právnou zástupkyňou ústavnému súdu oznámili, že netrvajú

na ústnom pojednávaní o ich sťažnosti.

III.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) môže ústavný

súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V danej veci bolo upustené od ústneho

pojednávania.

6. Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť nie je dôvodná.

IV.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa vety prvej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu

vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti

ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak

sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného

činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho

predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o

vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením

proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

8. Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma

v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné

miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý

sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto

miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.

musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé

opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 , ako aj

čl. 5 dohovoru.

9. Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody

a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu

kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis ). Je výsostným právom,

ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila

nevyhnutnú hranicu. Pre tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti

spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený

držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu

zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989). Ústavný súd už vo viacerých

svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach

predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali

ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného

(, , ).

10. Z obsahu možno vyvodiť viaceré práva, ktoré sú súčasťou širšie

koncipovaného práva na osobnú slobodu. Ide o právo byť stíhaný len zo zákonných

dôvodov, čo je v podmienkach trestného zákonodarstva vyjadrené možnosťou vzniesť

obvinenie konkrétnej osobe len vtedy, ak je dostatočne odôvodnený záver, že táto osoba

spáchala trestný čin. Súčasťou práva na osobnú slobodu je právo každého byť stíhaný

zákonným spôsobom, teda pri dodržaní všetkých zákonných záruk trestného procesu.

Rovnako ako samotné stíhanie, tak aj každé pozbavenie osobnej slobody musí mať podľa

zákonný podklad. Inak povedané, len zákon môže ustanoviť dôvody na pozbavenie

osobnej slobody, ako aj spôsob realizácie pozbavenia fyzickej osoby jej osobnej slobody.

Z čl. 5 dohovoru taktiež vyplýva požiadavka na zákonnosť každého pozbavenia

slobody, pričom dohovor v jeho vlastnom obsahu ustanovuje aj prípady (dôvody), po

naplnení ktorých je možné (v súlade s konaním ustanoveným zákonom) pozbaviť osobu jej

slobody.

Pokiaľ ide o pozbavenie osobnej slobody väzbou, za súčasť záruk garantovaných

a dohovorom, z ktorých vychádzal aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľov, treba považovať najmä tieto:

 do väzby možno vziať len obvineného, teda osobu, ktorej bolo vznesené

obvinenie, pretože je dostatočne odôvodnený záver, že spáchala trestný čin,

 obvinenie bolo tejto osobe riadne oznámené, teda bolo jej oznámené jej

konkrétne konanie alebo opomenutie, ktoré sa jej kladie za vinu a ktoré je v čase

vznesenia obvinenia právne kvalifikovateľné ako trestný čin, pričom podľa

dohovoru musí byť obvinenie oznámené bez meškania a v jazyku, ktorému

obvinený rozumie,

 obvinený bol vzatý do väzby na základe rozhodnutia súdu,

 obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, s ktorým zákon spája so zreteľom na

prezumpciu neviny možnosť pozbavenia jeho osobnej slobody väzbou,

 uznesenie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, teda

okolnosťami, ktoré majú vzťah ku skutku, ktorý tvorí podstatu obvinenia,

 obvinený držaný vo väzbe má právo žiadať súd, aby preskúmal zákonnosť jeho

väzby, a žiadať prepustenie z väzby.

11. Podstatnou a základnou sťažnostnou námietkou je tvrdená existencia dvoch

uznesení o vznesení obvinenia sťažovateľom. Jedného uznesenia o vznesení obvinenia

z 29. apríla 2005, ktoré im podľa vlastných tvrdení bolo doručené, a druhého uznesenia

o vznesení obvinenia z 30. apríla 2005, ktoré im podľa ich tvrdení nikdy doručené nebolo,

avšak na základe ktorého boli vzatí do väzby. Z toho sťažovatelia vyvodzujú, že ,,... bolo

porušené ich právo na osobnú slobodu, pretože boli vzatí do väzby pre uznesenie z

30.4.2005, pričom toto uznesenie pre ktoré boli vzatí do väzby im nikdy vznesené nebolo.

Na druhej strane návrhy na väzbu ako aj rozhodnutia o väzbe sťažovateľov sa opierali a

predlžovali na základe uznesenia zo dňa 29.4.2005, pričom na základe tohto uznesenia

nikdy neboli vzatí do väzby.“.

12. Sťažovateľom bolo vznesené obvinenie uznesením podľa § 163 ods. 1 v tom čase

účinného (sťažovatelia v sťažnosti nesprávne poukazujú na

účinného od 1. januára 2006, pozn.). Pre potreby terminologickej

presnosti (reagujúc na terminológiu sťažovateľov) ústavný súd uvádza, že podľa uvedeného

zákonného ustanovenia sa vznáša obvinenie (nie uznesenie) a uznesenie je procesnou

formou, ktorou vyšetrovateľ rozhodne, že konkrétna osoba bude stíhaná ako obvinený.

Uznesenie je teda procesnou formou vznesenia obvinenia. Pritom napriek tomu, že

v rozhodnom čase účinný druhá veta ustanovoval, že

obvinenému sa oznamuje uznesenie, vychádzajúc z čl. 5 ods. 2 dohovoru za podstatu

tejto ,,oznamovacej povinnosti“ voči obvinenému treba považovať jeho oboznámenie

s obvinením pre konkrétny skutok, ktoré mu bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa.

13. V rámci konania o sťažnosti sa ústavný súd oboznámil tak s písomným

vyhotovením uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom datovaným 29. apríla 2005,

ako aj s písomným vyhotovením uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom datovaným

30. apríla 2005. K ich obsahu a rozdielnostiam ústavný súd uvádza:

 Skutok, pre ktorý bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, je ich spoločné

konanie spočívajúce v úmyselnom usmrtení J. E. streľbou z hromadne účinných

strelných zbraní. Tento základ skutku, pre ktorý bolo sťažovateľom vznesené

obvinenie a ktorý je podrobne vo výrokovej časti uznesenia bližšie rozvedený, je

pritom rovnaký v obidvoch písomných vyhotoveniach uznesenia. Rozdiel

v skutkovej vete dvoch predložených písomných vyhotovení je, že v prvom (z 29.

apríla 2005) je uvedené, že sťažovatelia pri tomto skutku použili odcudzené

osobné motorové vozidlo, ktoré si vopred zadovážili krádežou 31. januára

2005, a v druhom (z 30. apríla 2005) je uvedené, že toto osobné motorové vozidlo

si vopred zadovážili krádežou 31. januára 2005 z A.v K. Takáto rozdielnosť

skutkovej vety v predložených písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení

obvinenia podľa názoru ústavného súdu nemá žiaden vplyv na totožnosť skutku

a nevyvoláva žiadne zásadné otázniky spojené s uvedením skutku, pre ktorý bolo

vznesené sťažovateľom obvinenie.

 V odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia (ktoré je totožné v obidvoch

predložených písomných vyhotoveniach) sa uvádza, z ktorých skutočností

vyplývajúcich z dovtedy vykonaných dôkazov vyplýva dostatočne odôvodnený

záver, že sťažovatelia sa dopustili skutku uvedeného v skutkovej vete výrokovej

časti uznesenia. Z odôvodnenia uznesenia pritom vyplýva, že vyšetrovateľ

vzniesol sťažovateľom obvinenie najmä na základe výsluchu R. G., u ktorého

bolo so súhlasom prokurátora za podmienok uvedených v § 162a ods. 1

rozhodnuté o dočasnom odložení vznesenia obvinenia.

Vychádzajúc z časovej súslednosti jednotlivých úkonov trestného konania vo veci

sťažovateľov potom možno podľa ústavného súdu konštatovať, že vydaniu

uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom predchádzal tak výsluch R. G., ako

aj rozhodnutie o dočasnom odložení vznesenia obvinenia voči menovanému.

Rozhodujúcu skutočnosť, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia mohlo

byť vydané až po skončení výsluchu R. G., pritom v sťažnosti nespochybnili ani

samotní sťažovatelia.

14. Z obsahu sťažnosti, ako aj z vyjadrenia úradu špeciálnej prokuratúry vyplýva, že

existencia dvoch písomných vyhotovení uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľom bola

zistená v súvislosti s oboznámením sa s výsledkami vyšetrovania a preštudovaním

vyšetrovacieho spisu vo februári 2007. Následne vyšetrovateľ vydal 27. februára 2007

opravné uznesenie podľa (per analogiam) s poukazom

na , ktorým opravil tú časť rovnopisov uznesenia, ktoré sa od

uznesenia z 30. apríla 2005 odlišovali dátumom a skutkovou vetou. Takýto postup

spočívajúci v oprave určitého počtu písomných vyhotovení uznesenia, kde došlo

k nesprávnemu uvedeniu dátumu ich vydania a k čiastočne rozdielnej formulácii skutkovej

vety, je vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení podľa ústavného súdu možný,

prípustný a dovolený. Podľa ústavného súdu v tejto súvislosti možno povedať, že bolo

zákonnou povinnosťou vyšetrovateľa rozhodnúť o oprave predmetného uznesenia.

15. V rozhodovacej činnosti všetkých orgánov aplikácie práva (vrátane orgánov

činných v trestnom konaní a súdov) dochádza k písomnému vyhotovovaniu ich rozhodnutí,

ktoré je zverené konkrétnym fyzickým osobám v určitom právnom pomere k príslušnému

orgánu. V tejto zložitej tvorivej duševnej činnosti založenej na myšlienkových procesoch

a právnej subsumpcii konkrétneho skutkového deja môže dochádzať aj k rôznym omylom či

pochybeniam. Na tento účel príslušné procesné poriadky upravujú pod rôznymi

označeniami možnosť opraviť chyby v písomnom vyhotovení rozhodnutí, pričom však

predmetnou opravou nemožno rozhodovať o veci ,,nanovo“, či meniť podstatu pôvodného

rozhodnutia. Takéto pochybenia sú síce vo všeobecnosti neželané, ale zároveň sú

príslušným procesným postupom odstrániteľné (na margo veci ústavný súd v tejto súvislosti

uvádza, že aj sťažovatelia zastúpení právnou zástupkyňou pri písomnom vyhotovení ich

sťažnosti opakovane uviedli nesprávny dátum uznesenia o vznesení obvinenia).

16. Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd postup vyšetrovateľa v súvislosti

s opravou uznesenia o vznesení obvinenia považoval za zákonný a ústavne konformný,

pretože:

 týmto ,,opravným uznesením“ nedošlo k podstatnému zásahu do skutkovej

vety výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia, a teda nedošlo k takému

zásahu, ktorý by menil podstatu skutku, ktorého sa mali dopustiť sťažovatelia

a pre ktorý im bolo obvinenie vznesené,

 rozdielnosť v dátumoch v písomných vyhotoveniach uznesenia o vznesení

obvinenia, ktorá bola ,,opravným uznesením“ odstránená, bola dostatočne

a preukázateľne zdôvodnená v odôvodnení tohto uznesenia, a to najmä logickým

argumentom o časovej súslednosti výsluchu podozrivého R. G. a následného

vznesenia obvinenia sťažovateľom predmetným uznesením.

17. Vychádzajúc z obsahu spisu a s ohľadom na už uvedené ústavný súd

(v podstate zhodne s vyjadrením úradu špeciálnej prokuratúry) uzatvára, že nebolo

preukázané, že v trestnej veci sťažovateľov boli vydané dve samostatné uznesenia

o vznesení obvinenia. Uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľom pre skutok právne

kvalifikovaný ako trestný čin vraždy a iné bolo vydané 30. apríla 2005 a na podklade tohto

uznesenia krajská prokuratúra podala návrh na vzatie sťažovateľov do väzby a okresný súd

návrhu vyhovel a sťažovateľov v spojení s rozhodnutiami krajského súdu vzal do väzby. Aj

napriek tomu, že sťažovateľom malo byť doručené uznesenie o vznesení obvinenia

datované 29. apríla 2005, bola im nesporne známa podstata a právna kvalifikácia skutku,

z ktorého boli obvinení už pri vznesení obvinenia. Formulácia skutku v prvopise

a v chybných rovnopisoch predstavuje zanedbateľný rozdiel, ktorý nemení podstatu skutku

a nemá vplyv na jeho totožnosť. Vo veci sťažovateľov teda boli splnené

a dohovorom kladené požiadavky na zákonnosť väzby, najmä im bolo v jazyku, ktorému

rozumejú, oznámené ich obvinenie z konkrétneho skutku, pričom súd pri rozhodovaní o ich

vzatí do väzby vychádzal z totožného skutku, ktorý im bol oznámený doručením uznesenia

nesprávne datovaného 29. apríla 2005.

18. Pokiaľ následné rozhodnutia špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o predĺžení

väzby sťažovateľov (ako aj návrhy úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie ich väzby)

vo svojich odôvodneniach poukazujú na uznesenie o vznesení obvinenia datované 29. apríla

2005, táto skutočnosť nič nemení na už uvedenom závere o tom, že vznesenie obvinenia

a vzatie sťažovateľov do väzby bolo zákonné. Všetky sťažovateľmi napádané rozhodnutia

všeobecných súdov odkazujúce na uznesenie o vznesení obvinenia datované 29. apríla 2005

boli vydané predtým, ako vyšetrovateľ rozhodol o oprave chýb v rovnopisoch uznesenia

o vznesení obvinenia.

19. Ústavný súd vzhľadom na obsah sťažnosti, ktorým je podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde viazaný, konštatuje, že po vyhodnotení sťažnostných námietok už

uvedeným spôsobom nezistil porušenie základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu

podľa , 2 a 3 ani práva na slobodu podľa a 2 dohovoru.

Sťažovatelia boli stíhaní a pozbavení osobnej slobody väzbou z dôvodov a spôsobom

ustanoveným zákonom () v súlade s dôvodmi, pre ktoré aj dohovor

pripúšťa zákonné pozbavenie slobody, pričom bola splnená aj podmienka, aby boli bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumejú, oboznámení s obvinením. Keďže tvrdená

existencia dvoch rôznych uznesení o vznesení obvinenia sa nepreukázala a v tejto súvislosti

nebolo konštatované porušenie práv sťažovateľov, nemožno uvažovať ani o odškodnení,

ktoré garantuje dohovor v čl. 5 ods. 5 v prípade, že došlo k pozbaveniu slobody v rozpore

s požiadavkami čl. 5 dohovoru. Tu však ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že

v sťažnosti absentuje akékoľvek odôvodnenie zásahu do práva sťažovateľov na odškodnenie

(čl. 5 ods. 5 dohovoru) a navyše o prípadnom nároku sťažovateľov na náhradu škody nemá

právomoc rozhodnúť ústavný súd, ale všeobecný súd podľa

o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

20. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd

prikázal najvyššiemu súdu prepustenie sťažovateľov na slobodu, ani to, aby im bolo

priznané primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania. Len pre úplnosť

ústavný súd dodáva, že v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu z 12. júla 2007 v konaní

vedenom pod sp. zn. (ktoré sťažovatelia ako posledné napádajú aj v tomto

konaní) už bolo ústavným súdom konštatované porušenie základného práva sťažovateľov na

osobnú slobodu podľa a práva na slobodu podľa dohovoru (z diametrálne

odlišných dôvodov), pričom toto uznesenie v časti týkajúcej sa R. N. bolo zrušené nálezom

ústavného súdu z 18. septembra 2008 a v časti týkajúcej sa J. L. nálezom

ústavného súdu zo 14. októbra 2009.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010