Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Tošs/32/2007

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Paludu v trestnej

veci proti obžalovanému R. N. a spol. pre trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006 a iné, na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008

v Bratislave o sťažnostiach obžalovaných R. O. a M. B. proti uzneseniu

Špeciálneho súdu v Pezinku z 12. júna 2007, sp. zn. ,

rozhodol

t a k t o :

Podľa , sa napadnuté uznesenie zrušuje

v časti týkajúcej sa obžalovaného R. O., nar. X., trvale bytom K. a M. B., nar. X.,

trvale bytom K..

Obaja obžalovaní sa ihneď prepúšťajú z väzby na slobodu.

O d ô v o d n e n i e :

Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 12. júna 2007, sp. zn. ,

pod bodom I. podľa vyslovil, že u obžalovaných R. N., R. O., J.

P., M. B. a J. L. väzba naďalej trvá, pod bodom II. podľa § 79 ods. 3, § 81 ods. 1

neprijal peňažnú záruku a žiadosť obvineného R. O. o prepustenie

z väzby zamietol a napokon pod bodom III. podľa zamietol

žiadosti obžalovaných R. N. a M. B. o prepustenia z väzby s odôvodnením, že ani

plynutím času nedošlo k žiadnej zmene v dôvodoch, pre ktoré bola týmto obvineným

obmedzená osobná sloboda, pričom vzhľadom na závažnosť a rozsah stíhaných

činov a dôvody, pre ktoré sú obžalovaní vo väzbe, podľa zistenia špeciálneho súdu

hrozí, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by bolo zmarené alebo podstatne

2

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podali sťažnosti

obžalovaní R. N., R. O., J. P., J. L. a M. B., ktoré odôvodnili jednak prostredníctvom

svojho obhajcu, jednak aj samotným podaním (obžalovaný J. P.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností rozhodol

uznesením, sp. zn. , zo dňa 12. júla 2007 tak, že podľa § 193 ods. 1

písm. c/ sťažnosti všetkých obžalovaných zamietol.

Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 22. apríla 2008, v konaní č.

vydal nález, v ktorom vyslovil, že týmto uznesením bolo porušené

základné právo obžalovaného R. O. na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2

a 5 a právo na slobodu zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 22. apríla 2008, v konaní č.

vydal nález, v ktorom vyslovil že týmto uznesením bolo porušené

základné právo obžalovaného M. B. na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a 5

a právo na slobodu zaručené v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zároveň zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 12. júla 2007, sp. zn.

, v časti týkajúcej sa obžalovaných R. O. a M. B. a v rozsahu

zrušenia vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

V dôvodoch oboch nálezov Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal

najvyššiemu súdu, aby opätovne rozhodol o opravnom prostriedku obžalovaných

proti uzneseniu špeciálneho súdu, a to v intenciách právneho názoru ústavného

súdu, podľa ktorého aj keď bola obžaloba podaná 27. apríla 2007 a väzba

obžalovaných R. O. a M. B. bola predĺžená do 28. apríla 2007, mal súd do uvedenej

lehoty rozhodnúť, alebo ich prepustiť na slobodu. Podľa názoru ústavného súdu,

prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby mal súd

možnosť včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, inak musí počítať s prepustením

obžalovaného na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že je viazaný nálezmi

Ústavného súdu Slovenskej republiky v prerokúvanej trestnej veci, pokiaľ sa týkajú

obžalovaných R. O. a M. B. a je povinný ich vykonať, nestotožňuje sa s obsahom ich

odôvodnenia.

3

Nálezy sa opierajú jednak o rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Stašaitis v. Litva a Ječius v. Litva, ale aj o znenie ustanovení Trestného

poriadku účinného do 1. januára 2006. Z týchto dôvodov ide jednak o podklady nie

v úplnosti použiteľné pre podmienky Slovenskej republiky, pretože právna úprava

Litovská a Slovenská nie je úplne zhodná, i keď dosť podobná, a jednak

v konkrétnej prerokúvanej trestnej veci ide o podklady časovo prekonané.

Európsky súd pre ľudské práva na jednej strane vyslovil v uvedených

rozhodnutiach, že (okrem iného) samotný fakt, že vo veci bola podaná obžaloba

(vec bola prenesená na súd), nevytvára právne dovolené základy väzby v zmysle

článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba

Dohovor), a teda nemôže sám o sebe spôsobovať predĺženie lehoty trvania väzby,

alebo nahrádzať platné rozhodnutie o väzbe vyžadované domácim trestným právom,

ale na druhej strane v súlade s požiadavkami vyjadrenými v Dohovore v čl. 5 ods. 1

výrazmi „právne dovolené“ a „v súlade s postupom predpísaným právom“ aj podľa

Európskeho súdu pre ľudské práva určujúcim je právo konkrétneho domáceho

štátu rozhodujúceho vo veci, i keď toto právo a podľa neho väzba, ktorej počítanie

lehoty trvania spočíva na úvahe určitého orgánu musí vždy, prihliadajúc na čl. 5

ods. 1 Dohovoru chrániť osoby, aby neboli pozbavené osobnej slobody

ľubovoľným spôsobom.

Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil uvedenú požiadavku tým,

že vyslovil, aby dôvody vedúce k vzatiu osoby do väzby ako aj jej ponechanie

vo väzbe a predĺženie lehoty trvania väzby boli v konkrétnom práve

domovského štátu vždy určené jasne a zrozumiteľne a umožnili osobe, ktorá

bola pozbavená osobnej slobody, poznať, ak treba tak aj po odbornej porade,

aké dôsledky môže ten-ktorý trestnoprocesný postup spôsobiť.

účinný do 1. januára 2006 stanovoval v : „Orgány

činné v trestnom konaní sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu.

Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením

obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu

trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného

roka rozhodnúť sudca a nad túto lehotu, najviac však do dvoch rokov senát.

Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému do desiatich dní

od rozhodnutia“.

4

Podľa účinného do 1. januára 2006 väzba v konaní

pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky.

Ak nebolo možné pre obťažnosť veci, alebo z iných závažných dôvodov trestné

stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže

o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj

opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť

závažných trestných činoch päť rokov. Podľa ďalšieho odseku 3 návrh na predĺženie

lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny prokurátor a v konaní

pred súdom predseda senátu.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že lehota trvania väzby v prípravnom

konaní i pred súdom tvorila do 1. januára 2006 jeden celok a počítanie lehoty

bolo spojené, teda neodlišovala sa lehota trvania väzby v prípravnom konaní

a v konaní pred súdom.

Z týchto dôvodov bolo namieste ustanovenie a účinného

do 1. januára 2006, podľa ktorých návrh na predĺženie lehoty podľa odsekov 1 a 2

treba doručiť súdu najneskôr 10 dní pred skončením príslušnej lehoty. Ak návrh nie

je uvedeným spôsobom predložený, musí predseda senátu a v prípravnom konaní

prokurátor prepustiť obvineného na slobodu najneskôr deň po uplynutí lehoty,

na ktorú bolo trvanie väzby obmedzené. Za podmienok uvedených v odseku 2 je

generálny prokurátor povinný podať návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným

v odseku 4 aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní sa pred skončením väzobnej lehoty

podá obžaloba.

Na rozdiel od tejto úpravy nový účinný od 1. januára

2006 vrátane, upravil rozdelenie trvania väzby na jej časť v prípravnom konaní

a na časť v konaní pred súdom.

V ( v znení neskorších predpisov)

je určené, že celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou

v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť

závažný zločin.

5

V prerokúvanom prípade teda nesmie celková lehota trvania väzby prekročiť

48 (štyridsaťosem) mesiacov u obžalovaného R. O., pretože trestný čin vraždy podľa

§ 219 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 je porovnateľný sadzbou (desať

až pätnásť rokov) s obzvlášť závažným zločinom (dolná hranica trestnej sadzby

najmenej desať rokov) podľa účinného od 1. januára 2006

vrátane a 36 (tridsaťšesť mesiacov) u obžalovaného M. B., pretože trestný čin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa

§ 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 je porovnateľný sadzbou

(od troch do desať rokov) so zločinom podľa účinného

od 1. januára 2006 vrátane (horná hranica trestnej sadzby prevyšujúca päť rokov).

Z tejto lehoty podľa účinného po 1. januári 2006 vrátane

pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie

pred súdom. Táto doba 24 (dvadsaťštyri) mesiacov u obžalovaného R. O., resp.

18 (osemnásť) mesiacov u obžalovaného M. B. vzhľadom na dátum, kedy boli vzatí

do väzby (30. apríla 2005 – obžalovaný R. O., resp. 12. marca 2006 - obžalovaný

M. B.) nebola pred podaním obžaloby 27. apríla 2007 prekročená.

V konaní pred súdom bolo teda možné držať obžalovaných vo väzbe

24 (dvadsaťštyri) resp. 18 (osemnásť) mesiacov.

Lehota trvania väzby podľa sa podľa účinného

od 1. januára 2006 vrátane predlžuje len v prípravnom konaní. V súčasnosti platný

neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by určovalo predĺžiť lehotu

trvania väzby podľa v konaní pred súdom, tak ako tomu bolo

pred 1. januárom 2006.

Z uvedeného je zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné

konanie, v ktorom sa predlžujú, sú pod kontrolou súdu a samostatne v konaní

pred súdom, kde si ich súd kontroluje samostatne napr. v súlade

s ustanoveniami , , účinného

od 1. januára 2006 vrátane.

Plynutie lehôt po podaní obžaloby ustanovuje nielen a

účinného od 1. januára 2006 vrátane, ale napríklad aj ustanovenie § 76 ods. 10

účinného od 1. januára 2006 vrátane, kde sa v druhej vete doslovne uvádza:

“Pri odmietnutí obžaloby, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak

prokurátor vzal obžalobu späť, plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt

uvedených v odseku 7 odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi“. Trestný

6

poriadok tu nehovorí o žiadnom rozhodnutí (samozrejme okrem rozhodnutí v merite

veci), ale uvádza, že nová šesťmesačná lehota začína plynúť odo dňa, keď bol spis

doručený prokurátorovi. Zákon automaticky určuje, že ak súd napríklad vráti vec

prokurátorovi na došetrenie odo dňa, keď mu po takom rozhodnutí boli doručené

spisy, začína mu plynúť nová šesťmesačná lehota trvania väzby u osôb, ktoré sú

obvinené a zároveň pozbavené osobnej slobody v zhode s článkami 17 ods. 2 a 5

a Dohovoru.

Rovnako – analogicky – určuje v , že súdu plynie

lehota väzby podľa odseku 7 v tomto prerokúvanom prípade (polovica zo 48, resp.

36 mesiacov) od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste. Súdu

teda neplynie lehota trvania väzby len do konca lehoty trvania väzby, na ktorú

bola predĺžená v prípravnom konaní, ako sa mylne domnieva Ústavný súd

Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach.

Na rozdiel od prípadov Stašaitis v. Litva a Ječius v. Litva a od Litovského

je v Slovenskej republiky jednoznačne

a jasne vyslovené, že lehota trvania väzby v konaní pred súdom začína plynúť

podaním obžaloby.

Opodstatnenosť tohto tvrdenia nasvedčuje napríklad i to, že v konaní

o prečine, u ktorého je celková doba trvania väzby podľa

účinného po 1. januári 2006 vrátane, len 12 (dvanásť) mesiacov, by po vyčerpaní

lehoty trvania väzby 6 (šesť) mesiacov orgánmi prípravného konania (nič – ani zákon

- im neukladá a nemôže uložiť povinnosť podať obžalobu v dostatočnom časovom

predstihu pred koncom lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba – to nie je účelom

) a podaním obžaloby v posledný deň lehoty by podľa názoru

Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo fakticky možné naštudovať spis

a s jeho znalosťou rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ale iba prepustiť obžalovaného

z väzby na slobodu alebo formálne – bez znalosti veci - rozhodnúť o ďalšom trvaní

väzby.

dokonca neurčuje ani lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť

podľa účinného od 1. januára 2006 vrátane, pri predbežnom

prejednaní obžaloby, teda aj o ďalšom trvaní väzby. Prihliada tak predovšetkým

na veľmi závažné a obťažné prípady organizovaného zločinu, akou je aj prerokúvaná

trestná vec, v ktorej prokurátor podal obžalobu „nielen“ pre viacnásobný trestný čin

vraždy a ďalšie závažné trestné činy organizovanej zločineckej skupiny, ktorej

7

náplňou malo byť takmer každodenné páchanie najzávažnejších foriem trestnej

činnosti.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zotrvávajúc na svojom

rozhodnutí z 12. júla 2007, sp. zn. , opakujúc, že dôvody väzby

u oboch obžalovaných R. O. i M. B. sú naďalej dané a boli dané i po podaní

obžaloby do 12. júna 2007 a po ňom i naďalej (takýto stav nakoniec potvrdil

aj Ústavný súd Slovenskej republiky, pretože konštatoval protiústavný stav,

ale ponechaním obžalovaných vo väzbe ho nezrušil). Postup špeciálneho súdu

i najvyššieho súdu v tejto veci bol v súlade s . Ak

sa Ústavný súd Slovenskej republiky domnieval a zároveň vyslovil názor,

že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júla 2007, sp. zn.

, bolo porušené základné ľudské právo obžalovaných R. O. a M.

B. na osobnú slobodu podľa a

a právo na slobodu zaručené v článku 5 ods. 1 Dohovoru a zároveň

sa domnieval, že prepustením oboch nebudú ohrozené iné práva a slobody

(napr. právo na život a zdravie) občanov Slovenskej republiky, nemal ponechať

v platnosti podľa jeho názoru zistený protiústavný stav, nepredlžovať

nezákonnosť, ale prepustiť okamžite oboch z väzby na slobodu

a neponechávať rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, súc ničím,

na rozdiel od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, neobmedzovaný pri

svojom rozhodovaní.

Pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neušlo, že v nálezoch

sa konštatovalo, že v prípade, ak by bol Špeciálny súd i Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol o ďalšom trvaní väzby oboch obžalovaných do 15 dní od podania

obžaloby, ako to upravoval pôvodne

pred novelou č. , ktoré znenie však vôbec nenadobudlo účinnosť,

ale bolo vypustené ešte pred 1. januárom 2006, boli by oba súdy rozhodovali

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, hoci Ústavný súd

Slovenskej republiky vzápätí vyslovil názor, že väzba po 28. apríli 2007, kedy

uplynula lehota trvania väzby, na ktorú bola predĺžená v prípravnom konaní, bola

u oboch obžalovaných nezákonná. Zdá sa, že tu by si mal Ústavný súd zjednotiť

názor, či je protizákonná väzba po uplynutí lehoty, na ktorú bola predĺžená

v prípravnom konaní, alebo je nezákonná až uplynutím pätnásť dní po podaní

obžaloby, čo by už bolo v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Uvedený súd však ako už bolo citované, považuje za rozhodujúce nie to,

8

či sa väzba automaticky predlžuje podaním obžaloby alebo iným úkonom trestného

konania, ale aby obvinený v každom momente trestného konania o jeho trestnej veci

presne vedel, kedy a za akých podmienok, resp. akým úkonom v trestnom konaní

môže byť vzatý, držaný, resp. ponechaný vo väzbe a kedy prepustený z väzby

na slobodu. Účelom je, aby obvinený nebol ponechávaný vo väzbe svojvoľne,

neprimerane dlho bez preskúmavania jej dôvodov. Súčasný takúto

svojvôľu nedovoľuje a nestalo sa tak ani v prerokúvanom prípade.

Vzhľadom na rozsah prerokúvanej veci konal i Špeciálny súd i Najvyšší súd

Slovenskej republiky primerane rýchlo a so znalosťou veci.

Vzhľadom na tú skutočnosť (a v rozpore s tým, čo bolo doposiaľ v odôvodnení

tohto uznesenia uvedené), že Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle

ustanovenia o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov, povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť a v tomto konaní

alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu, rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku tohto uznesenia tak, že napadnuté uznesenie špeciálneho súdu

ohľadom obžalovaných R. O. a M. B. zrušil a sám rozhodol o ich prepustení z väzby

na slobodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 15. mája 2008

JUDr. Peter H a t a l a, v. r.,

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Peter Paluda

Za správnosť vyhotovenia: