Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)56e/378826.142dcc.pdf
PDF · 101.72 KB
No categories available
1Tošs/32/2007
Legal thesis Official
N a j v y š š í s ú d 1 Tošs 32/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Paludu v trestnej
veci proti obžalovanému R. N. a spol. pre trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák.
účinného do 1. januára 2006 a iné, na neverejnom zasadnutí 15. mája 2008
v Bratislave o sťažnostiach obžalovaných R. O. a M. B. proti uzneseniu
Špeciálneho súdu v Pezinku z 12. júna 2007, sp. zn. PK- 1 T 14/2007,
rozhodol
t a k t o :
Podľa § 194 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. sa napadnuté uznesenie zrušuje
v časti týkajúcej sa obžalovaného R. O., nar. X., trvale bytom K. a M. B., nar. X.,
trvale bytom K..
Obaja obžalovaní sa ihneď prepúšťajú z väzby na slobodu.
O d ô v o d n e n i e :
Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 12. júna 2007, sp. zn. PK- 1 T 14/2007,
pod bodom I. podľa § 244 ods. 5 Tr. por. vyslovil, že u obžalovaných R. N., R. O., J.
P., M. B. a J. L. väzba naďalej trvá, pod bodom II. podľa § 79 ods. 3, § 81 ods. 1
Tr. por. neprijal peňažnú záruku a žiadosť obvineného R. O. o prepustenie
z väzby zamietol a napokon pod bodom III. podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol
žiadosti obžalovaných R. N. a M. B. o prepustenia z väzby s odôvodnením, že ani
plynutím času nedošlo k žiadnej zmene v dôvodoch, pre ktoré bola týmto obvineným
obmedzená osobná sloboda, pričom vzhľadom na závažnosť a rozsah stíhaných
činov a dôvody, pre ktoré sú obžalovaní vo väzbe, podľa zistenia špeciálneho súdu
hrozí, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by bolo zmarené alebo podstatne
2
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podali sťažnosti
obžalovaní R. N., R. O., J. P., J. L. a M. B., ktoré odôvodnili jednak prostredníctvom
svojho obhajcu, jednak aj samotným podaním (obžalovaný J. P.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností rozhodol
uznesením, sp. zn. 1 Tošs 32/2007, zo dňa 12. júla 2007 tak, že podľa § 193 ods. 1
písm. c/ Tr. por. sťažnosti všetkých obžalovaných zamietol.
Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 22. apríla 2008, v konaní č.
I. ÚS 187/07 vydal nález, v ktorom vyslovil, že týmto uznesením bolo porušené
základné právo obžalovaného R. O. na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 22. apríla 2008, v konaní č.
II. ÚS 129/08 vydal nález, v ktorom vyslovil že týmto uznesením bolo porušené
základné právo obžalovaného M. B. na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zároveň zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 12. júla 2007, sp. zn.
1 Tošs 32/2007, v časti týkajúcej sa obžalovaných R. O. a M. B. a v rozsahu
zrušenia vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
V dôvodoch oboch nálezov Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal
najvyššiemu súdu, aby opätovne rozhodol o opravnom prostriedku obžalovaných
proti uzneseniu špeciálneho súdu, a to v intenciách právneho názoru ústavného
súdu, podľa ktorého aj keď bola obžaloba podaná 27. apríla 2007 a väzba
obžalovaných R. O. a M. B. bola predĺžená do 28. apríla 2007, mal súd do uvedenej
lehoty rozhodnúť, alebo ich prepustiť na slobodu. Podľa názoru ústavného súdu,
prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby mal súd
možnosť včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, inak musí počítať s prepustením
obžalovaného na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky napriek tomu, že je viazaný nálezmi
Ústavného súdu Slovenskej republiky v prerokúvanej trestnej veci, pokiaľ sa týkajú
obžalovaných R. O. a M. B. a je povinný ich vykonať, nestotožňuje sa s obsahom ich
odôvodnenia.
3
Nálezy sa opierajú jednak o rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Stašaitis v. Litva a Ječius v. Litva, ale aj o znenie ustanovení Trestného
poriadku účinného do 1. januára 2006. Z týchto dôvodov ide jednak o podklady nie
v úplnosti použiteľné pre podmienky Slovenskej republiky, pretože právna úprava
Litovská a Slovenská nie je úplne zhodná, i keď dosť podobná, a jednak
v konkrétnej prerokúvanej trestnej veci ide o podklady časovo prekonané.
Európsky súd pre ľudské práva na jednej strane vyslovil v uvedených
rozhodnutiach, že (okrem iného) samotný fakt, že vo veci bola podaná obžaloba
(vec bola prenesená na súd), nevytvára právne dovolené základy väzby v zmysle
článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba
Dohovor), a teda nemôže sám o sebe spôsobovať predĺženie lehoty trvania väzby,
alebo nahrádzať platné rozhodnutie o väzbe vyžadované domácim trestným právom,
ale na druhej strane v súlade s požiadavkami vyjadrenými v Dohovore v čl. 5 ods. 1
výrazmi „právne dovolené“ a „v súlade s postupom predpísaným právom“ aj podľa
Európskeho súdu pre ľudské práva určujúcim je právo konkrétneho domáceho
štátu rozhodujúceho vo veci, i keď toto právo a podľa neho väzba, ktorej počítanie
lehoty trvania spočíva na úvahe určitého orgánu musí vždy, prihliadajúc na čl. 5
ods. 1 Dohovoru chrániť osoby, aby neboli pozbavené osobnej slobody
ľubovoľným spôsobom.
Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil uvedenú požiadavku tým,
že vyslovil, aby dôvody vedúce k vzatiu osoby do väzby ako aj jej ponechanie
vo väzbe a predĺženie lehoty trvania väzby boli v konkrétnom práve
domovského štátu vždy určené jasne a zrozumiteľne a umožnili osobe, ktorá
bola pozbavená osobnej slobody, poznať, ak treba tak aj po odbornej porade,
aké dôsledky môže ten-ktorý trestnoprocesný postup spôsobiť.
Trestný poriadok účinný do 1. januára 2006 stanovoval v § 71 ods. 1: „Orgány
činné v trestnom konaní sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.
Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu.
Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením
obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu
trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného
roka rozhodnúť sudca a nad túto lehotu, najviac však do dvoch rokov senát.
Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému do desiatich dní
od rozhodnutia“.
4
Podľa § 71 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 väzba v konaní
pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky.
Ak nebolo možné pre obťažnosť veci, alebo z iných závažných dôvodov trestné
stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude
zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže
o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj
opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť
závažných trestných činoch päť rokov. Podľa ďalšieho odseku 3 návrh na predĺženie
lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny prokurátor a v konaní
pred súdom predseda senátu.
Z uvedených ustanovení vyplýva, že lehota trvania väzby v prípravnom
konaní i pred súdom tvorila do 1. januára 2006 jeden celok a počítanie lehoty
bolo spojené, teda neodlišovala sa lehota trvania väzby v prípravnom konaní
a v konaní pred súdom.
Z týchto dôvodov bolo namieste ustanovenie § 71 ods. 4 a 5 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, podľa ktorých návrh na predĺženie lehoty podľa odsekov 1 a 2
treba doručiť súdu najneskôr 10 dní pred skončením príslušnej lehoty. Ak návrh nie
je uvedeným spôsobom predložený, musí predseda senátu a v prípravnom konaní
prokurátor prepustiť obvineného na slobodu najneskôr deň po uplynutí lehoty,
na ktorú bolo trvanie väzby obmedzené. Za podmienok uvedených v odseku 2 je
generálny prokurátor povinný podať návrh na predĺženie väzby spôsobom uvedeným
v odseku 4 aj vtedy, ak v dobe kratšej ako 10 dní sa pred skončením väzobnej lehoty
podá obžaloba.
Na rozdiel od tejto úpravy nový Trestný poriadok účinný od 1. januára
2006 vrátane, upravil rozdelenie trvania väzby na jej časť v prípravnom konaní
a na časť v konaní pred súdom.
V § 76 ods. 6 Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov)
je určené, že celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou
v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť
závažný zločin.
5
V prerokúvanom prípade teda nesmie celková lehota trvania väzby prekročiť
48 (štyridsaťosem) mesiacov u obžalovaného R. O., pretože trestný čin vraždy podľa
§ 219 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 je porovnateľný sadzbou (desať
až pätnásť rokov) s obzvlášť závažným zločinom (dolná hranica trestnej sadzby
najmenej desať rokov) podľa Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006
vrátane a 36 (tridsaťšesť mesiacov) u obžalovaného M. B., pretože trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 je porovnateľný sadzbou
(od troch do desať rokov) so zločinom podľa Trestného poriadku účinného
od 1. januára 2006 vrátane (horná hranica trestnej sadzby prevyšujúca päť rokov).
Z tejto lehoty podľa § 76 ods. 7 Tr. por. účinného po 1. januári 2006 vrátane
pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie
pred súdom. Táto doba 24 (dvadsaťštyri) mesiacov u obžalovaného R. O., resp.
18 (osemnásť) mesiacov u obžalovaného M. B. vzhľadom na dátum, kedy boli vzatí
do väzby (30. apríla 2005 – obžalovaný R. O., resp. 12. marca 2006 - obžalovaný
M. B.) nebola pred podaním obžaloby 27. apríla 2007 prekročená.
V konaní pred súdom bolo teda možné držať obžalovaných vo väzbe
24 (dvadsaťštyri) resp. 18 (osemnásť) mesiacov.
Lehota trvania väzby podľa § 71 ods. 1 sa podľa Trestného poriadku účinného
od 1. januára 2006 vrátane predlžuje len v prípravnom konaní. V súčasnosti platný
Trestný poriadok neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by určovalo predĺžiť lehotu
trvania väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por. v konaní pred súdom, tak ako tomu bolo
pred 1. januárom 2006.
Z uvedeného je zrejmé, že lehoty väzby plynú samostatne pre prípravné
konanie, v ktorom sa predlžujú, sú pod kontrolou súdu a samostatne v konaní
pred súdom, kde si ich súd kontroluje samostatne napr. v súlade
s ustanoveniami § 79 ods. 2, § 243 ods. 1, § 244 ods. 5 Tr. por. účinného
od 1. januára 2006 vrátane.
Plynutie lehôt po podaní obžaloby ustanovuje nielen § 76 ods. 5 a 7 Tr. por.
účinného od 1. januára 2006 vrátane, ale napríklad aj ustanovenie § 76 ods. 10
Tr. por. účinného od 1. januára 2006 vrátane, kde sa v druhej vete doslovne uvádza:
“Pri odmietnutí obžaloby, vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, alebo ak
prokurátor vzal obžalobu späť, plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt
uvedených v odseku 7 odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi“. Trestný
6
poriadok tu nehovorí o žiadnom rozhodnutí (samozrejme okrem rozhodnutí v merite
veci), ale uvádza, že nová šesťmesačná lehota začína plynúť odo dňa, keď bol spis
doručený prokurátorovi. Zákon automaticky určuje, že ak súd napríklad vráti vec
prokurátorovi na došetrenie odo dňa, keď mu po takom rozhodnutí boli doručené
spisy, začína mu plynúť nová šesťmesačná lehota trvania väzby u osôb, ktoré sú
obvinené a zároveň pozbavené osobnej slobody v zhode s článkami 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru.
Rovnako – analogicky – Trestný poriadok určuje v § 76 ods. 5, že súdu plynie
lehota väzby podľa odseku 7 v tomto prerokúvanom prípade (polovica zo 48, resp.
36 mesiacov) od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste. Súdu
teda neplynie lehota trvania väzby len do konca lehoty trvania väzby, na ktorú
bola predĺžená v prípravnom konaní, ako sa mylne domnieva Ústavný súd
Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach.
Na rozdiel od prípadov Stašaitis v. Litva a Ječius v. Litva a od Litovského
Trestného poriadku je v Trestnom poriadku Slovenskej republiky jednoznačne
a jasne vyslovené, že lehota trvania väzby v konaní pred súdom začína plynúť
podaním obžaloby.
Opodstatnenosť tohto tvrdenia nasvedčuje napríklad i to, že v konaní
o prečine, u ktorého je celková doba trvania väzby podľa § 76 ods. 6 písm. a/ Tr. por.
účinného po 1. januári 2006 vrátane, len 12 (dvanásť) mesiacov, by po vyčerpaní
lehoty trvania väzby 6 (šesť) mesiacov orgánmi prípravného konania (nič – ani zákon
- im neukladá a nemôže uložiť povinnosť podať obžalobu v dostatočnom časovom
predstihu pred koncom lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba – to nie je účelom
Trestného poriadku) a podaním obžaloby v posledný deň lehoty by podľa názoru
Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo fakticky možné naštudovať spis
a s jeho znalosťou rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ale iba prepustiť obžalovaného
z väzby na slobodu alebo formálne – bez znalosti veci - rozhodnúť o ďalšom trvaní
väzby.
Trestný poriadok dokonca neurčuje ani lehotu súdu, dokedy má rozhodnúť
podľa § 244 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 vrátane, pri predbežnom
prejednaní obžaloby, teda aj o ďalšom trvaní väzby. Prihliada tak predovšetkým
na veľmi závažné a obťažné prípady organizovaného zločinu, akou je aj prerokúvaná
trestná vec, v ktorej prokurátor podal obžalobu „nielen“ pre viacnásobný trestný čin
vraždy a ďalšie závažné trestné činy organizovanej zločineckej skupiny, ktorej
7
náplňou malo byť takmer každodenné páchanie najzávažnejších foriem trestnej
činnosti.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zotrvávajúc na svojom
rozhodnutí z 12. júla 2007, sp. zn. 1 Tošs 32/2007, opakujúc, že dôvody väzby
u oboch obžalovaných R. O. i M. B. sú naďalej dané a boli dané i po podaní
obžaloby do 12. júna 2007 a po ňom i naďalej (takýto stav nakoniec potvrdil
aj Ústavný súd Slovenskej republiky, pretože konštatoval protiústavný stav,
ale ponechaním obžalovaných vo väzbe ho nezrušil). Postup špeciálneho súdu
i najvyššieho súdu v tejto veci bol v súlade s Trestným poriadkom. Ak
sa Ústavný súd Slovenskej republiky domnieval a zároveň vyslovil názor,
že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júla 2007, sp. zn.
1 Tošs 32/2007, bolo porušené základné ľudské právo obžalovaných R. O. a M.
B. na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na slobodu zaručené v článku 5 ods. 1 Dohovoru a zároveň
sa domnieval, že prepustením oboch nebudú ohrozené iné práva a slobody
(napr. právo na život a zdravie) občanov Slovenskej republiky, nemal ponechať
v platnosti podľa jeho názoru zistený protiústavný stav, nepredlžovať
nezákonnosť, ale prepustiť okamžite oboch z väzby na slobodu
a neponechávať rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, súc ničím,
na rozdiel od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, neobmedzovaný pri
svojom rozhodovaní.
Pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neušlo, že v nálezoch
sa konštatovalo, že v prípade, ak by bol Špeciálny súd i Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol o ďalšom trvaní väzby oboch obžalovaných do 15 dní od podania
obžaloby, ako to upravoval pôvodne § 76 ods. 5 Tr. por. zák. č. 301/2005 Z. z.
pred novelou č. 650/2005 Z. z., ktoré znenie však vôbec nenadobudlo účinnosť,
ale bolo vypustené ešte pred 1. januárom 2006, boli by oba súdy rozhodovali
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, hoci Ústavný súd
Slovenskej republiky vzápätí vyslovil názor, že väzba po 28. apríli 2007, kedy
uplynula lehota trvania väzby, na ktorú bola predĺžená v prípravnom konaní, bola
u oboch obžalovaných nezákonná. Zdá sa, že tu by si mal Ústavný súd zjednotiť
názor, či je protizákonná väzba po uplynutí lehoty, na ktorú bola predĺžená
v prípravnom konaní, alebo je nezákonná až uplynutím pätnásť dní po podaní
obžaloby, čo by už bolo v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Uvedený súd však ako už bolo citované, považuje za rozhodujúce nie to,
8
či sa väzba automaticky predlžuje podaním obžaloby alebo iným úkonom trestného
konania, ale aby obvinený v každom momente trestného konania o jeho trestnej veci
presne vedel, kedy a za akých podmienok, resp. akým úkonom v trestnom konaní
môže byť vzatý, držaný, resp. ponechaný vo väzbe a kedy prepustený z väzby
na slobodu. Účelom je, aby obvinený nebol ponechávaný vo väzbe svojvoľne,
neprimerane dlho bez preskúmavania jej dôvodov. Súčasný Trestný poriadok takúto
svojvôľu nedovoľuje a nestalo sa tak ani v prerokúvanom prípade.
Vzhľadom na rozsah prerokúvanej veci konal i Špeciálny súd i Najvyšší súd
Slovenskej republiky primerane rýchlo a so znalosťou veci.
Vzhľadom na tú skutočnosť (a v rozpore s tým, čo bolo doposiaľ v odôvodnení
tohto uznesenia uvedené), že Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle
ustanovenia § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov, povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť a v tomto konaní
alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu, rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto uznesenia tak, že napadnuté uznesenie špeciálneho súdu
ohľadom obžalovaných R. O. a M. B. zrušil a sám rozhodol o ich prepustení z väzby
na slobodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 15. mája 2008
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.,
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Peter Paluda
Za správnosť vyhotovenia: