Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 107/08

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. októbra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť J. L., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa

a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T

14/2007 z 12. júna 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. z 12. júla 2007 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 12. júla 2007 a Špeciálny súd v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn.

PK-1 T 14/2007 uznesením z 12. júna 2007 p o r u š i l i základné právo J. L. na osobnú

slobodu podľa a právo na slobodu podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. júla 2007 a uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. z 12. júna

2007 sa z r u š u j ú v časti týkajúcej sa J. L.

3. J. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 € (slovom

dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. A. V., K., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -14 z 10. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. L. (ďalej

len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu

podľa (ďalej len „“) a práva na slobodu

podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. z 12. júna 2007 (ďalej len „uznesenie špeciálneho

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. júla 2007 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že mu boli viacerými uzneseniami orgánov

činných v trestnom konaní vznesené obvinenia pre rôzne trestné činy, pričom v sťažnosti

popísal tak skutkové vety predmetných uznesení, ako aj právnu kvalifikáciou svojho

konania v nich obsiahnutú. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti popísal genézu jeho väzobného

stíhania, keď bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I zo 6. mája 2005.

Následne uzneseniami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu bola väzba sťažovateľa vždy

predlžovaná na príslušné časové obdobie. Vo vzťahu k predmetu konania pred ústavným

súdom majú relevanciu tieto sťažnostné námietky sťažovateľa:

„Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 19. decembra 2006 bolo

podľa zrušené uznesenie sudcu pre prípravné konanie

špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 35/05 zo dňa 14. decembra 2006 v bode I a bola predĺžená

lehota trvania väzby u sťažovateľa do 28. apríla 2007...

Po skončení prípravného konania dňa 27. 04. 2007 podal prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn.

VII/2 Gv 49/05-1053 proti J. L. obžalobu Špeciálnemu súdu v Pezinku...

Dňa 1. 6. 2007 podal obvinený J. L. žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej poukázal

na nezákonnosť väzby, pretože nebolo rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby v lehote naposledy

predĺženej väzby z prípravného konania, ktorá bola predĺžená do 28. apríla 2007...

Špeciálny súd v Pezinku po predbežnom prejednaní obžaloby uznesením sp. zn.

PK-1 T/14/07 zo dňa 12. 06. 2007 v bode I. rozhodol, že väzba u obžalovaného J. L. naďalej

trvá a v bode III. zamietol žiadosť obžalovaného J. L. o prepustenie z väzby na slobodu...

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 12. júla

2007 sťažnosť obžalovaného J. L. zamietol...

Sťažovateľ namieta, že uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T/14/07 zo dňa

12. 06. 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Tošs 32/2007 zo dňa 12. júla 2007 došlo

k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu, ktoré je zaručené v čl. 17 ods. 5

a práva na osobnú slobodu, ktoré je zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ poukazuje na relevantné ustanovenia

a dohovoru a taktiež na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a štrasburských orgánov

ochrany práv. Na preukázanie porušenia svojich práv sťažovateľ uvádza:

„Z citovaných ustanovení a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, ktorých porušenie sa v tejto sťažnosti vytýka, možno nad akúkoľvek

pochybnosť vyvodiť, že ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.

Preto aj v danom prípade musí vždy existovať uznesenie všeobecného súdu. Pretože ide

o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie

súdu konajúceho vo veci samej.

Podľa názoru sťažovateľa premeškanie lehoty končiacej 28. apríla 2007, teda lehoty,

dokedy bola naposledy predĺžená väzba v prípravnom konaní vyvoláva nevyhnutnosť

prepustenia sťažovateľa na slobodu pre neexistenciu potrebného uznesenia.

Jedine takýto názor rešpektuje ústavnú požiadavku, t. j. aby sa väzba vždy opierala

o rozhodnutie súdu. Ak takéto rozhodnutie nie je vydané včas, potom sa väzba stáva

protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5

a v dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa je neudržateľné, aby sa o dôvodnosti ďalšieho trvania

väzby rozhodlo až s odstupom času, takmer dvoch mesiacov, po uplynutí doby, na ktorú

bola väzba naposledy predĺžená.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,

že napadnutými uzneseniami špeciálny súd, ako aj najvyšší súd porušili jeho základné právo

na osobnú slobodu podľa a právo na slobodu podľa

dohovoru. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania v sume 6 296 Sk, teda

208,99 €, a žiadal, aby ústavný súd zaviazal na ich náhradu spoločne a nerozdielne

špeciálny súd a najvyšší súd na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. V. do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu.

II.

4. Základnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľa, že v posudzovanom

prípade všeobecné súdy rozhodli o ďalšom trvaní jeho väzby aj napriek skutočnosti,

že došlo k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa a práva

na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v období po 28. apríli 2007 sa jeho

väzba neopierala o rozhodnutie súdu.

5. Najvyšší súd v napadnutom uznesení (ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu špeciálneho súdu tak, že túto zamietol) vo vzťahu k sťažovateľovi

v podstatnom uviedol:

„Obžalovaný L. (v sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu, pozn.) zároveň

poukázal na okolnosť, že obžaloba bola podaná jeden deň pred skončením lehoty, dokedy

mu bola väzba predĺžená s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

obdobne ako obžalovaný J. P., pričom obaja navrhli zrušiť uznesenie špeciálneho súdu

a ich prepustiť z väzby na slobodu...

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností postupom podľa

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia i konanie

im predchádzajúce a zistil, že sťažnosti obžalovaných nie sú dôvodné...

V súlade so zákonom preto postupoval špeciálny súd, keď konštatoval, že väzba

u obžalovaných R. N., R. O., J. P., M. B. a J. L. naďalej trvá a zároveň zamietol žiadosti

obžalovaných O., N. a B. o prepustenie z väzby na slobodu, pričom neprijal peňažnú záruku

ponúknutú obžalovaným O.

Na margo sťažností obžalovaných je potrebné záverom uviesť, že špeciálny súd

o ďalšom trvaní ich väzby rozhodol 12. júna 2007, po tom čo bola na nich podaná obžaloba

27. apríla 2007. Uvedenú dobu je nutné považovať, vzhľadom na rozsah a náročnosť veci

za primeranú a nejde o prípad, že by samotné podanie obžaloby odôvodnilo ďalšie trvanie

väzby bez súdneho rozhodnutia, keďže rozhodnutie súdu konajúceho vo veci samej bolo

vydané.

Za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené v akej lehote tak

má súd po podaní obžaloby rozhodnúť a je prirodzené, že rozhodnutie o väzbe v

prípravnom konaní musí na určitú dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby,

lebo inak by nebolo reálne zabezpečiť jej kontinuitu (pätnásťdňová lehota na rozhodnutie

o väzbe po podaní obžaloby bola z ustanovenia vypustená zákonom

č. ).“

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,

aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní. Predseda

najvyššieho súdu vo vyjadrení z 20. augusta 2008 uviedol, že v plnom rozsahu odkazuje

na právoplatné uznesenie najvyššieho súdu z 12. júla 2007 vrátane dôvodov v ňom

obsiahnutých, ku ktorým argumentačne nemá ex post čo dodať. Poukázal aj na obsah

vyjadrenia najvyššieho súdu, ktoré bolo doručené ústavnému súdu vo veci vedenej

pod sp. zn. . Navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú zamietol, pričom súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania.

7. Vzhľadom na to, že aj právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 13. augusta 2008

oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní, ústavný súd so súhlasom účastníkov upustil

od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu

alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa (v znení účinnom v rozhodnom čase) súdu

plynie lehota väzby od podania obžaloby.

Podľa obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou

hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom

zasadnutí.

Podľa (v znení účinnom v rozhodnom čase)

ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy

aj o ďalšom trvaní väzby.

9. Predmetom skúmania ústavného súdu vychádzajúc z podstaty sťažnostných

námietok bola ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu z 12. júla 2007 a uznesenia

špeciálneho súdu z 12. júna 2007, a to z hľadiska oprávnenosti trvania väzby sťažovateľa

po 28. apríli 2007. Pokiaľ ide o obsah základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd

vo svojej judikatúre uviedol, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí

byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom ,

ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , ,

, ). Z uvedeného vyplýva, že porušenie zákona v prípade

rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie , 2 a 5 , ako aj

dohovoru.

10. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého po podaní obžaloby

27. apríla 2007 bolo povinnosťou špeciálneho súdu rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby

najneskôr do 28. apríla 2007, teda do skončenia lehoty, do ktorej bola väzba sťažovateľa

naposledy predĺžená ešte v prípravnom konaní. V prípade, že špeciálny súd do 28. apríla

2007 o väzbe nerozhodol, bol povinný sťažovateľa 28. apríla 2007 z väzby prepustiť.

Keďže špeciálny súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa až v súvislosti s

predbežným prejednaním obžaloby na verejnom zasadnutí 12. júna 2007, urobil tak

oneskorene, a preto mal byť sťažovateľ správne z väzby prepustený. Porušenie práv

sťažovateľa uznesením špeciálneho súdu podľa jeho tvrdení nenapravil ani najvyšší súd

rozhodujúci o jeho sťažnosti proti nemu.

11. Ústavný súd pripomína, že v zmysle , 2 a 5 , resp.

dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej

slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby

výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba

v prípravnom konaní naposledy predĺžená (, , ,

, , , ). Samotná skutočnosť, že vec bola

postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5

ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie

väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

12. Z ustanovenia v znení účinnom do 31. januára

2009, teda aj v čase rozhodovania špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o väzbe sťažovateľa

vyplývalo, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto

ustanovenia bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť o ďalšom

trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa alebo . Treba

povedať, že pôvodné znenie ustanovenia dávalo

všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby

po podaní obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej judikatúre

ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

13. Podľa názoru ústavného súdu aj znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného

poriadku účinného v čase rozhodovania špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o väzbe

sťažovateľa ukladalo povinnosť všeobecnému súdu rozhodnúť po podaní obžaloby

o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby

v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu

za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať

o rozhodnutie súdu ( ). Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže

nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená

naposledy do 28. apríla 2007 a obžaloba bola podaná špeciálnemu súdu iba deň predtým,

teda 27. apríla 2007. Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd

naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený

z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom,

aby súd mal objektívne možnosť včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, a zaistiť

tak jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením lehoty väzby v prípravnom

konaní, musí počítať s prepustením obvineného z väzby (, ,

).

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol, že uznesením

najvyššieho súdu z 12. júla 2007 a uznesením špeciálneho súdu z 12. júna 2007 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa ,

ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

15. Na výrok ústavného súdu o porušení práv zaručených , resp. dohovorom

právoplatným rozhodnutím súdu podľa a podľa zákona

o ústavnom súde v zásade nadväzuje výrok o zrušení tohto právoplatného rozhodnutia.

Ústavný súd preto zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 12. júla 2007 a uznesenie

špeciálneho súdu z 12. júna 2007 v časti týkajúcej sa sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

V konkrétnom prípade sťažovateľa však nebolo možné po zrušení rozhodnutí všeobecných

súdov vrátiť týmto vec na ďalšie konanie z dôvodu, že ich následnými rozhodnutiami

bol sťažovateľ z väzby prepustený.

16. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa

(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na a

a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,

ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 €,

čo zodpovedá uplatnenej sume v slovenských korunách (2 úkony právnej pomoci

po 2 970 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálna

náhrada hotových výdavkov po 178 Sk – spolu 6 296 Sk).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

advokátky sťažovateľa JUDr. A. V., K. ( v spojení s

). Ústavný súd zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľa

len najvyšší súd, keďže v čase rozhodovania o sťažnosti už špeciálny súd nebol súčasťou

sústavy súdov v Slovenskej republike.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009