Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 6/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. decembra 2002

v senáte zloženom z predsedu senátu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka

a Daniela Švábyho prerokoval sťažnosť Ing. P. N., bytom Z. M., zastúpeného advokátom

JUDr. K. B., Advokátska kancelária, N., vo veci porušenia jeho základného práva na

osobnú slobodu garantovaného v a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Nitre vo veci

vedenej pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. N. na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o.

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia ustanovenému právnemu zástupcovi Ing. P. N. advokátovi

JUDr. K. B., Advokátska kancelária, N., v sume 4 300 Sk (slovom štyritisíctristo

slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. januára

2002 č. k. -11 podľa a a

v spojení s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) vyhovel žiadosti Ing. P. N.,

bytom Z. M. (ďalej len „sťažovateľ“), o ustanovenie právneho zástupcu a ustanovil mu za

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. K. B., Advokátska

kancelária, N., a zároveň podľa prijal jeho návrh na

začatie konania - doručený ústavnému súdu 23. augusta 2001 - vo veci individuálnej

ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (ďalej len „sťažnosť“), konkrétne

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“) na konanie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal jeho porušenie postupom

Okresného súdu v Nitre (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. na

tom základe, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. augusta 2000 mu bola

podľa (ďalej aj „“) predĺžená lehota trvania väzby

do 3. marca 2001 a žiadnym iným písomným dokladom mu ďalšie zotrvávanie vo väzbe

nebolo oznámené, v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa ho okresný súd nezákonne

a v rozpore s označenými článkami a Dohovoru držal vo väzbe od 4. marca 2001

do 3. septembra 2001, keď bol prepustený z väzby na slobodu na základe uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Ntv II 68/2001

z 28. augusta 2001.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k sťažnosti sťažovateľa písomne vyjadril predseda okresného súdu v podaniach

z 22. novembra 2001, 26. februára 2002 a 15. augusta 2002 a následne na tieto vyjadrenia

reagoval právny zástupca sťažovateľa v podaniach z 8. apríla 2002 a 21. novembra 2002.

Vzhľadom na obsah podania právneho zástupcu sťažovateľa z 8. apríla 2002 ústavný súd ho

posúdil zároveň ako žiadosť podľa , v dôsledku čoho ústavný

súd ďalej vo veci konal podľa v platnom a účinnom znení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

1. Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania, ako aj zo spisu

okresného súdu sp. zn. možno skutkový stav zhrnúť nasledovne:

Proti sťažovateľovi ako obžalovanému sa na okresnom súde pod sp. zn.

vedie trestné stíhanie na základe obžaloby okresného prokurátora, ktorá okresnému súdu

došla 21. decembra 2000. Sťažovateľovi sa kladie za vinu, že ako štatutárny zástupca firmy

P. N. neodvádzal mesačne vykonané zrážky zo mzdy zamestnancov na zdravotné,

nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, a to počas viacerých období od 1. januára 1993 až

do 30. júna 1997. Toto jeho konanie obžaloba právne posudzuje ako viacnásobný trestný čin

sprenevery podľa , , resp. ods. 3 písm. d) účinného

v jednotlivých obdobiach. Ďalej sa mu kladie za vinu, že sa voči dvom firmám dopustil

podvodného konania a na ich úkor sa obohatil.

V súvislosti s týmto trestným stíhaním bol sťažovateľ 3. septembra 1999 vzatý do

väzby na základe uznesenia okresného súdu z 3. septembra 1999 sp. zn.

z dôvodov uvedených v . Následne okresný súd viac ráz rozhodoval

o predĺžení väzby a o žiadostiach obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Počas prípravného konania na základe návrhu okresného prokurátora okresný súd

uznesením z 15. augusta 2000 sp. zn. podľa predĺžil lehotu

trvania väzby u sťažovateľa do 3. marca 2001 z dôvodov, že bude potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie a že dôvody väzby podľa naďalej trvajú.

Následne okresný súd uznesením z 11. septembra 2000 sp. zn. v spojení

s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 13. októbra 2000 sp. zn.

zamietol žiadosť obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

keď podľa neprijal jeho písomný sľub, pretože ho vzhľadom na jeho

osobu, ako i povahu prejednávaného prípadu nepovažoval za dostatočný pre nahradenie

väzby. Sťažovateľ a ďalšie osoby (rodičia sťažovateľa a jeho družka) doručili v dňoch

6., 8. a 13. decembra 2000 Okresnej prokuratúre v Nitre podania obsahujúce novú žiadosť

o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, nahradenie väzby zárukou a písomným

sľubom a ponúknutie peňažnej záruky, ktoré okresný prokurátor v rovnaký deň, ako podal

obžalobu (21. decembra 2000), postúpil okresnému súdu.

Okresný súd úpravou z 22. januára 2001 (č. l. 1151) nariadil neverejné zasadnutie na

30. január 2001 za účelom predbežného prejednania obžaloby ( )

a rozhodnutia o uvedených žiadostiach sťažovateľa a ďalších osôb. Podľa vyjadrenia

príslušnej predsedníčky senátu, pripojeného k vyjadreniu okresného súdu, „po predbežnom

prejednaní obžaloby bolo rozhodnuté, že bude vytýčený termín hlavného pojednávania (HP)

a žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu súd ako nedôvodné zamietol.

Termín HP bol určený 5. 2. 2001 na 30. 3. 2001 (...)“.

V odôvodnení písomného vyhotovenia uznesenia z 30. januára 2001 okresný súd

okrem iného uviedol, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá

(...)“. Sťažovateľ nepodal proti tomuto uzneseniu sťažnosť.

Okresný súd uznesením z 20. marca 2001 v spojení s uznesením krajského súdu

z 19. apríla 2001 sp. zn. zamietol novú žiadosť obžalovaného sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal počas hlavného pojednávania 20. marca

2001, s odôvodnením, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, naďalej

trvá“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2001, ktorým zamietol sťažnosť

sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného súdu, okrem iného uviedol, že „(...) dôvody

väzby v zmysle citovaného ustanovenia sa nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného

konania tak, ako ich prvostupňový súd rozviedol vo svojom uznesení z 30. 1. 2001 sp. zn.

, ale aj v ostatnom uznesení z 20. 3. 2001 (...)“. Sťažovateľ vo svojej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, resp. sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu

nenamietal, že lehota trvania väzby, ktorá bola uznesením z 15. augusta 2000 predĺžená

do 3. marca 2001, už uplynula.

Sťažovateľ podal počas hlavného pojednávania konaného 3. júla 2001 novú žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením zo 4. júla 2001

tak, že ju zamietol z dôvodov, že dôvod väzby, pre ktorý bol vzatý do väzby, naďalej trvá.

Sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu, krajský súd uznesením z 26. júla

2001 sp. zn. zamietol ako podanú oneskorene. Ani v týchto podaniach

sťažovateľ nenamietal, že lehota trvania väzby už uplynula.

Dňa 14. augusta 2001 predložila predsedníčka senátu okresného súdu trestnú vec

obžalovaného sťažovateľa najvyššiemu súdu s návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby

u obžalovaného sťažovateľa, keďže ju nebolo možné skončiť v dvojročnej lehote trvania

väzby podľa prvej vety . Návrh odôvodnila tým, že u obžalovaného naďalej

trvajú dôvody väzby podľa a v prípade jeho prepustenia na slobodu

je obava, že by maril priebeh trestného konania, tak ako to bolo počas zdĺhavého

prípravného konania. Uznesením z 28. augusta 2001 sp. zn. Ntv II 68/2001 najvyšší súd

lehotu trvania väzby u obžalovaného sťažovateľa po 3. septembra 2001 nepredĺžil.

V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol, že „Po tom, čo bol

obžalovaný do väzby vzatý, sa prípravné konanie ukončilo a 21. decembra 2000 bola na

Ing. P. N. podaná obžaloba. Účel väzby bol takto vlastne naplnený, lebo sa zabezpečilo

vyšetrenie veci a zhromaždenie dôkazov v rámci prípravného konania (...) Podľa druhej

vety ustanovenia môže byť lehota trvania väzby výnimočne predĺžená.

Musia byť však splnené ďalšie, prísnejšie zákonné podmienky než pretrvávajúce dôvody

väzby, pre ktoré bol obvinený do väzby vzatý (...)“. Následne na základe príkazu

predsedníčky senátu okresného súdu bol sťažovateľ 3. septembra 2001 prepustený z väzby

na slobodu.

2. V danej veci zákonnú úpravu tvorí , ktorého relevantné

ustanovenia v čase, keď došlo k namietaným skutočnostiam (do 3. septembra 2001), boli

nasledovného znenia:

Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú

dobu. Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného

na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže

na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca a nad túto

lehotu, najviac však do dvoch rokov, senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené

obvinenému do 10 dní od rozhodnutia ( ).

Väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie

ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom

trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane.

Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných

činoch päť rokov ( ).

Návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny

prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu ( ).

Vyšetrovateľ, prokurátor a sudca sú povinní skúmať v každom období trestného

stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca tak koná v prípravnom období

iba pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (§ 71 ods. 1), pri rozhodovaní

o návrhu prokurátora o zmene dôvodov väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby podľa odseku 2. Ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď

prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom môže rozhodnúť aj prokurátor. Ak

v prípravnom konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh príslušnému

sudcovi na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby ( ).

Obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom

konaní prokurátor takejto žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takejto

žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej

neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia

( ).

Trestné stíhanie pred súdom sa koná len na podklade obžaloby, ktorú podáva a pred

súdom zastupuje prokurátor ( ).

Podanú obžalobu treba na súde najskôr preskúmať z toho hľadiska, či pre ďalšie

konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preveriť, či prípravné konanie, ktoré jej

predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či jeho výsledky

dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Na to slúži predbežné prejednanie

obžaloby ( ).

Po podaní obžaloby súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším

konaním a je povinný – nečakajúc na ďalšie návrhy – urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia,

ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho

rozhodnutia ( ).

Ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj

o ďalšom trvaní väzby ( ).

Proti rozhodnutiu o väzbe (§ 68, 69, 72, 73, 73a, § 77 ods. 2, § 192, § 282 ods. 2,

§ 287 a § 314c ods. 3) s výnimkou rozhodnutia o jej predĺžení (§ 71 ods. 1 až 4) je prípustná

sťažnosť ( ).

III.

Predmet sťažnosti bolo potrebné posúdiť podľa a Dohovoru, ktoré

v relevantnej časti znejú:

Podľa osobná sloboda sa zaručuje (odsek 1). Nikoho nemožno (...)

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá

veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu (odsek 5).

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

(...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

úteku po jeho spáchaní (...).

1. Sťažovateľ tvrdil, že jeho držanie vo väzbe od 4. marca 2001 do 3. septembra 2001

bolo nezákonné vzhľadom na to, že uznesením okresného súdu z 15. augusta 2000 mu

podľa bola predĺžená lehota trvania väzby do 3. marca 2001 a žiadnym iným

písomným dokladom mu ďalšie zotrvávanie vo väzbe nebolo oznámené. Týmto postupom

okresného súdu bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo na osobnú

slobodu zaručené v citovaných článkoch a Dohovoru.

Sťažovateľ sa v tejto súvislosti opieral aj o právny názor najvyššieho súdu vyslovený

v uznesení z 28. augusta 2001, ktorým nepredĺžil lehotu trvania väzby. Z odôvodnenia

tohto uznesenia sťažovateľ zdôraznil tú časť, v ktorej sa uvádza, že väzba je len tzv.

zabezpečujúcim inštitútom a má trvať len nevyhnutnú dobu. V danom prípade prípravné

konanie bolo ukončené 21. decembra 2000, keď bola na neho podaná obžaloba, a tým bolo

zabezpečené vyšetrenie a zhromaždenie dôkazov v rámci prípravného konania, a preto bol

účel väzby naplnený. Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že nemal žiadny záujem

vyhýbať sa trestnému stíhaniu, a preto vôbec nemal byť vzatý do väzby.

2. Predseda okresného súdu v tejto súvislosti uviedol, že okresný súd opakovane na

základe návrhu okresného prokurátora rozhodoval o predĺžení väzby a rozhodnutím

okresného súdu z 15. augusta 2000 bola lehota väzby predĺžená do 3. marca 2001. Okresný

prokurátor podal 21. decembra 2000 obžalobu na obžalovaného Ing. P. N. a spol. pre trestný

čin sprenevery podľa a a iné. Po podaní obžaloby konajúca

sudkyňa rozhodovala o žiadostiach obžalovaného sťažovateľa o prepustenie z väzby. Jeho

žiadosti o prepustenie z väzby boli zamietnuté. Okresný súd podal v stanovenej lehote

8. augusta 2001 návrh na predĺženie väzby na najvyšší súd, ktorý tomuto návrhu nevyhovel

a lehotu trvania väzby nad dva roky nepredĺžil. Obžalovaný sťažovateľ bol preto

3. septembra 2001 prepustený z väzby na slobodu.

Predseda okresného súdu ďalej zdôraznil, že väzba v prípravnom konaní trvala

od 3. septembra 1999 do podania obžaloby 21. decembra 2000, odkedy začala plynúť súdna

väzba. Na základe týchto skutočností okresný súd nemusel 3. marca 2001 rozhodovať

o predĺžení väzby, preto jeho postupom neboli porušené práva sťažovateľa na osobnú

slobodu podľa a Dohovoru.

3. Ústavný súd poznamenáva, že predmet konania pred ústavným súdom bol

vymedzený sťažnosťou a rozhodnutím ústavného súdu o jej prijatí na konanie. V tomto

rozhodnutí ústavný súd uviedol, že predmetom jeho skúmania bude zlučiteľnosť postupu

okresného súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. mal sťažovateľa držať

vo väzbe v namietanom období bez súdneho rozhodnutia, s obsahom a účinkami citovaných

článkov a Dohovoru. Ústavný súd sa preto v ďalšom konaní nemohol zaoberať tými

námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkali samotnej existencie dôvodov väzby podľa § 67

ods. 1 písm. a) (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. z 18. októbra 2001).

Ústavný súd sa už vyjadril k ústavným zárukám osobnej slobody jednotlivca.

Napríklad v cit. rozhodnutí uviedol, že tieto sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom

na zákonnú úpravu. Ustanovenie o tom, že do väzby možno vziať iba

„na základe rozhodnutia súdu“, nadväzuje na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého

„osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje

jednak samotnej osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a sudcov pri napĺňaní

ústavných záruk osobnej slobody. Podľa zo všetkých orgánov činných v trestnom

konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej

z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode. Na

prevzatie tejto zodpovednosti ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby

väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim

obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných

v trestnom konaní.

Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ( ).

Okrem toho ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že základné práva a slobody

podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách (, ) a že do rámca

ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5

Dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež

„ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že samotná skutočnosť, že

vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby

v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť

ďalšie trvanie väzby (napr. Stasaitis c. Litva, rozsudok z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

V danej veci sa v sťažnosti namietané obdobie (od 4. marca 2001 do 3. septembra

2001) týka prípadu väzby v konaní pred súdom (po podaní obžaloby), ktorá spolu s väzbou

v prípravnom konaní netrvala dlhšie ako dva roky ( prvej vety ). Na rozdiel od

prípadov ďalšieho trvania väzby v prípravnom konaní podľa , resp jej

ďalšieho trvania v prípravnom konaní a v konaní pred súdom podľa § 71 ods. 2 druhej

a tretej vety , v ktorých výslovne vyžaduje pre ďalšie trvanie väzby

príslušné súdne rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby, v posudzovanom prípade

pre ďalšie trvanie väzby takéto rozhodnutie súdu výslovne neustanovuje

(pozri cit. ustanovenia v časti II bode 2 tohto rozhodnutia).

Posudzovaný prípad sa teda z hľadiska zákonnej úpravy odlišuje od tých prípadov ďalšieho

trvania väzby, v ktorých zákon výslovne vyžaduje povinnosť súdu (sudcu, senátu alebo

najvyššieho súdu) rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby. Ústavný súd vzal túto

odlišnosť zákonnej úpravy do úvahy. Zároveň však vzal do úvahy aj to, že všeobecné súdy

sú povinné vykladať a uplatňovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, teda tak, aby svojím postupom

a rozhodovaním dbali o efektívne dodržiavanie základných práv zaručených v ústave alebo

medzinárodnej zmluve.

Z vyššie uvedených ústavných záruk osobnej slobody jednotlivca, resp. jej záruk

podľa Dohovoru vyplýva, že v zmysle , resp. Dohovoru

nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len

skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne

konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba

v prípravnom konaní naposledy predĺžená. Ústavný súd preto nemohol prijať argument

okresného súdu, podľa ktorého vzhľadom na to, že od podania obžaloby 21. decembra 2000

začala plynúť súdna väzba, okresný súd nemusel 3. marca 2001 rozhodovať o predĺžení

väzby. Zo spisu okresného súdu sp. zn. , tak ako to je uvedené v časti II tohto

rozhodnutia, však vyplýva, že okresný súd po podaní obžaloby a ešte pred tým, než

uplynula lehota, na ktorú bolo trvanie väzby predĺžené jeho uznesením z 15. augusta 2000,

t. j. pred 3. marcom 2001, uznesením z 30. januára 2001 vydaným pri predbežnom

prejednaní obžaloby v skutočnosti rozhodol o ďalšom trvaní väzby aj pre obdobie tzv.

súdnej väzby po 3. marci 2001.

V tomto uznesení, ktorým bolo rozhodnuté okrem iného o žiadosti obvineného

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, okresný súd jasne konštatuje, že „dôvod

väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá“. Následne aj krajský súd

konštatoval, že „dôvody väzby sa (...) nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného

konania, tak ako ich prvostupňový súd rozviedol vo svojom uznesení z 30. 1. 2001 (...)“.

K tomu ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie na slobodu ide

vlastne o nové preskúmanie predĺženia väzby, pretože nie sú pochybnosti, že ak sa zmenili

okolnosti, z ktorých sa vychádzalo pri rozhodnutí o predĺžení väzby, možno obvineného na

jeho žiadosť, prípadne aj z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1TP prepustiť na slobodu aj

pred uplynutím doby, na ktorú bola väzba predĺžená (mutatis mutandis ).

Z týchto dôvodov ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že s ohľadom na okolnosti

danej veci toto rozhodnutie vyvolalo rovnaké účinky, aké pre ďalšie trvanie väzby vyvoláva

rozhodnutie o predĺžení lehoty jej trvania.

Hoci lehota „ďalšieho trvania väzby“ nebola výslovne v uznesení okresného súdu

uvedená, nemohla táto okolnosť sama osebe vyvolať stav právnej neistoty u sťažovateľa ani

pochybnosť o jej ďalšom trvaní, ak sa prihliadne na to, že v ustanovení § 71 ods. 2 prvej

vety je jasne ustanovené, že väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou

v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. To znamená, že sťažovateľ

po rozhodnutí okresného súdu mohol predvídať, že ak nedôjde k uplatneniu postupu podľa

druhej vety tohto ustanovenia, je ďalšie trvanie väzby u neho priamo zákonom časovo

obmedzené do 3. septembra 2001. Tak tomu nakoniec aj v skutočnosti bolo, pretože

sťažovateľ bol v tento deň z tzv. súdnej väzby prepustený na slobodu. Uznesenie okresného

súdu z 30. januára 2001, ale aj všetky nasledujúce rozhodnutia, ktoré boli týmto súdom

alebo krajským súdom vo veci ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa vynesené

v namietanom období, vyhoveli teda ústavnej požiadavke, aby väzba ako opatrenie

pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné

procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

Vzhľadom na tieto konkrétne okolnosti danej veci sa ústavný súd nestotožnil

s tvrdením sťažovateľa, že v jeho prípade k ďalšiemu trvaniu väzby v období od 4. marca

2001 do 3. septembra 2001 nedošlo „na základe rozhodnutia súdu.“ Z týchto dôvodov

ústavný súd nezistil porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. .

Obdobne ústavný súd dospel k názoru, že vzhľadom na uvedené okolnosti danej veci

napadnuté rozhodnutia okresného súdu alebo krajského súdu, ktorými sa konštatovalo, že

„dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá“, resp. že „dôvody väzby

sa nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania“, vyhovujú aj požiadavkám

čl. 5 ods. 1 Dohovoru (pozri napr. Jecius c. Litva, rozsudok ESĽP z 31. júla 2001, § 65-70;

Karalevicius c. Litva, konečné rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti zo 6. júna 2002, bod 2,

písm. c) rozhodnutia). Ústavný súd nezistil preto porušenie ani tohto článku Dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o predmete sťažnosti tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi za jeho právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. K. B., ktorému z tohto dôvodu

vznikol nárok na náhradu trov spojených s týmto právnym zastúpením voči štátu, t. j. nárok

na náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie (

v spojení s , ďalej len „OSP“).

Ustanovený právny zástupca uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za

dva úkony právnej pomoci (právnej služby), a to odmenu vo výške 200 Sk za prevzatie

a prípravu zastúpenia podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej

pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a odmenu

vo výške 3 900 Sk, t. j. jednu tretinu výpočtového základu vo výške 11 693 Sk za písomné

vyjadrenie z 21. novembra 2002 podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „“), ktorá nadobudla účinnosť

1. apríla 2002. K takto vyčíslenej odmene uplatnil aj režijný paušál vo výške 100 Sk za

každý úkon ( a vyhlášky č. ; za jeden úkon aj v spojení s

ods. 3 vyhlášky č. ). Uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia tohto

advokáta, ktorý neuplatnil zvýšenie odmeny o daň z pridanej hodnoty, činí celkom sumu

4 300 Sk (200 + 3 900 + 200). Na hotové výdavky a odmenu za zastupovanie advokátovi

nebol poskytnutý žiadny preddavok.

Ústavný súd zistil, že uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia neodporuje

citovaným právnym predpisom, a preto podľa v spojení

s a vyhlášky č. uložil Kancelárii ústavného

súdu zaplatiť uvedenú sumu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod

bodom 2.

Vzhľadom na výsledok tohto konania štátu nevznikol nárok na náhradu týchto trov

konania ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2002