Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)I. ÚS 6/02
PDF · 257 KB
No categories available
I. ÚS 6/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 6/02-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. decembra 2002
v senáte zloženom z predsedu senátu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka
a Daniela Švábyho prerokoval sťažnosť Ing. P. N., bytom Z. M., zastúpeného advokátom
JUDr. K. B., Advokátska kancelária, N., vo veci porušenia jeho základného práva na
osobnú slobodu garantovaného v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Nitre vo veci
vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Ing. P. N. na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00 p o r u š e n é n e b o l o.
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia ustanovenému právnemu zástupcovi Ing. P. N. advokátovi
JUDr. K. B., Advokátska kancelária, N., v sume 4 300 Sk (slovom štyritisíctristo
slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. januára
2002 č. k. I. ÚS 6/02-11 podľa § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyhovel žiadosti Ing. P. N.,
bytom Z. M. (ďalej len „sťažovateľ“), o ustanovenie právneho zástupcu a ustanovil mu za
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. K. B., Advokátska
kancelária, N., a zároveň podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijal jeho návrh na
začatie konania - doručený ústavnému súdu 23. augusta 2001 - vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (ďalej len „sťažnosť“), konkrétne
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) na konanie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal jeho porušenie postupom
Okresného súdu v Nitre (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00 na
tom základe, že uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 84/00 z 15. augusta 2000 mu bola
podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) predĺžená lehota trvania väzby
do 3. marca 2001 a žiadnym iným písomným dokladom mu ďalšie zotrvávanie vo väzbe
nebolo oznámené, v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa ho okresný súd nezákonne
a v rozpore s označenými článkami ústavy a Dohovoru držal vo väzbe od 4. marca 2001
do 3. septembra 2001, keď bol prepustený z väzby na slobodu na základe uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Ntv II 68/2001
z 28. augusta 2001.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k sťažnosti sťažovateľa písomne vyjadril predseda okresného súdu v podaniach
z 22. novembra 2001, 26. februára 2002 a 15. augusta 2002 a následne na tieto vyjadrenia
reagoval právny zástupca sťažovateľa v podaniach z 8. apríla 2002 a 21. novembra 2002.
Vzhľadom na obsah podania právneho zástupcu sťažovateľa z 8. apríla 2002 ústavný súd ho
posúdil zároveň ako žiadosť podľa § 79a zákona o ústavnom súde, v dôsledku čoho ústavný
súd ďalej vo veci konal podľa zákona o ústavnom súde v platnom a účinnom znení.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.
II.
1. Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania, ako aj zo spisu
okresného súdu sp. zn. 1 T 106/00 možno skutkový stav zhrnúť nasledovne:
Proti sťažovateľovi ako obžalovanému sa na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 106/00
vedie trestné stíhanie na základe obžaloby okresného prokurátora, ktorá okresnému súdu
došla 21. decembra 2000. Sťažovateľovi sa kladie za vinu, že ako štatutárny zástupca firmy
P. N. neodvádzal mesačne vykonané zrážky zo mzdy zamestnancov na zdravotné,
nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, a to počas viacerých období od 1. januára 1993 až
do 30. júna 1997. Toto jeho konanie obžaloba právne posudzuje ako viacnásobný trestný čin
sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2, resp. ods. 3 písm. d) Trestného zákona účinného
v jednotlivých obdobiach. Ďalej sa mu kladie za vinu, že sa voči dvom firmám dopustil
podvodného konania a na ich úkor sa obohatil.
V súvislosti s týmto trestným stíhaním bol sťažovateľ 3. septembra 1999 vzatý do
väzby na základe uznesenia okresného súdu z 3. septembra 1999 sp. zn. 3 Tp 58/99
z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) TP. Následne okresný súd viac ráz rozhodoval
o predĺžení väzby a o žiadostiach obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.
Počas prípravného konania na základe návrhu okresného prokurátora okresný súd
uznesením z 15. augusta 2000 sp. zn. 2 Tp 84/00 podľa § 71 ods. 1 TP predĺžil lehotu
trvania väzby u sťažovateľa do 3. marca 2001 z dôvodov, že bude potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie a že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) TP naďalej trvajú.
Následne okresný súd uznesením z 11. septembra 2000 sp. zn. 3 Tp 95/00 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 13. októbra 2000 sp. zn.
2 To 176/00 zamietol žiadosť obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,
keď podľa § 73 ods. 1 písm. b) TP neprijal jeho písomný sľub, pretože ho vzhľadom na jeho
osobu, ako i povahu prejednávaného prípadu nepovažoval za dostatočný pre nahradenie
väzby. Sťažovateľ a ďalšie osoby (rodičia sťažovateľa a jeho družka) doručili v dňoch
6., 8. a 13. decembra 2000 Okresnej prokuratúre v Nitre podania obsahujúce novú žiadosť
o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, nahradenie väzby zárukou a písomným
sľubom a ponúknutie peňažnej záruky, ktoré okresný prokurátor v rovnaký deň, ako podal
obžalobu (21. decembra 2000), postúpil okresnému súdu.
Okresný súd úpravou z 22. januára 2001 (č. l. 1151) nariadil neverejné zasadnutie na
30. január 2001 za účelom predbežného prejednania obžaloby (§ 188 ods. 1 písm. e) TP)
a rozhodnutia o uvedených žiadostiach sťažovateľa a ďalších osôb. Podľa vyjadrenia
príslušnej predsedníčky senátu, pripojeného k vyjadreniu okresného súdu, „po predbežnom
prejednaní obžaloby bolo rozhodnuté, že bude vytýčený termín hlavného pojednávania (HP)
a žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu súd ako nedôvodné zamietol.
Termín HP bol určený 5. 2. 2001 na 30. 3. 2001 (...)“.
V odôvodnení písomného vyhotovenia uznesenia z 30. januára 2001 okresný súd
okrem iného uviedol, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá
(...)“. Sťažovateľ nepodal proti tomuto uzneseniu sťažnosť.
Okresný súd uznesením z 20. marca 2001 v spojení s uznesením krajského súdu
z 19. apríla 2001 sp. zn. 3 To 111/01 zamietol novú žiadosť obžalovaného sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal počas hlavného pojednávania 20. marca
2001, s odôvodnením, že „dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, naďalej
trvá“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 19. apríla 2001, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného súdu, okrem iného uviedol, že „(...) dôvody
väzby v zmysle citovaného ustanovenia sa nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného
konania tak, ako ich prvostupňový súd rozviedol vo svojom uznesení z 30. 1. 2001 sp. zn.
1 T 106/00, ale aj v ostatnom uznesení z 20. 3. 2001 (...)“. Sťažovateľ vo svojej žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, resp. sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu
nenamietal, že lehota trvania väzby, ktorá bola uznesením z 15. augusta 2000 predĺžená
do 3. marca 2001, už uplynula.
Sťažovateľ podal počas hlavného pojednávania konaného 3. júla 2001 novú žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením zo 4. júla 2001
tak, že ju zamietol z dôvodov, že dôvod väzby, pre ktorý bol vzatý do väzby, naďalej trvá.
Sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu, krajský súd uznesením z 26. júla
2001 sp. zn. 3 To 241/01 zamietol ako podanú oneskorene. Ani v týchto podaniach
sťažovateľ nenamietal, že lehota trvania väzby už uplynula.
Dňa 14. augusta 2001 predložila predsedníčka senátu okresného súdu trestnú vec
obžalovaného sťažovateľa najvyššiemu súdu s návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby
u obžalovaného sťažovateľa, keďže ju nebolo možné skončiť v dvojročnej lehote trvania
väzby podľa § 71 ods. 2 prvej vety TP. Návrh odôvodnila tým, že u obžalovaného naďalej
trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) TP a v prípade jeho prepustenia na slobodu
je obava, že by maril priebeh trestného konania, tak ako to bolo počas zdĺhavého
prípravného konania. Uznesením z 28. augusta 2001 sp. zn. Ntv II 68/2001 najvyšší súd
lehotu trvania väzby u obžalovaného sťažovateľa po 3. septembra 2001 nepredĺžil.
V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol, že „Po tom, čo bol
obžalovaný do väzby vzatý, sa prípravné konanie ukončilo a 21. decembra 2000 bola na
Ing. P. N. podaná obžaloba. Účel väzby bol takto vlastne naplnený, lebo sa zabezpečilo
vyšetrenie veci a zhromaždenie dôkazov v rámci prípravného konania (...) Podľa druhej
vety ustanovenia § 71 ods. 2 Tr. por. môže byť lehota trvania väzby výnimočne predĺžená.
Musia byť však splnené ďalšie, prísnejšie zákonné podmienky než pretrvávajúce dôvody
väzby, pre ktoré bol obvinený do väzby vzatý (...)“. Následne na základe príkazu
predsedníčky senátu okresného súdu bol sťažovateľ 3. septembra 2001 prepustený z väzby
na slobodu.
2. V danej veci zákonnú úpravu tvorí Trestný poriadok, ktorého relevantné
ustanovenia v čase, keď došlo k namietaným skutočnostiam (do 3. septembra 2001), boli
nasledovného znenia:
Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú
dobu. Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného
na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže
na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca a nad túto
lehotu, najviac však do dvoch rokov, senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené
obvinenému do 10 dní od rozhodnutia (§ 71 ods. 1 TP).
Väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie
ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude
zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom
trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane.
Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných
činoch päť rokov (§ 71 ods. 2 TP).
Návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny
prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu (§ 71 ods. 3 TP).
Vyšetrovateľ, prokurátor a sudca sú povinní skúmať v každom období trestného
stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca tak koná v prípravnom období
iba pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (§ 71 ods. 1), pri rozhodovaní
o návrhu prokurátora o zmene dôvodov väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného
o prepustenie z väzby podľa odseku 2. Ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď
prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom môže rozhodnúť aj prokurátor. Ak
v prípravnom konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh príslušnému
sudcovi na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby (§ 72 ods. 1 TP).
Obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom
konaní prokurátor takejto žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takejto
žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej
neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia
(§ 72 ods. 2 TP).
Trestné stíhanie pred súdom sa koná len na podklade obžaloby, ktorú podáva a pred
súdom zastupuje prokurátor (§ 180 ods. 1 TP).
Podanú obžalobu treba na súde najskôr preskúmať z toho hľadiska, či pre ďalšie
konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preveriť, či prípravné konanie, ktoré jej
predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či jeho výsledky
dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Na to slúži predbežné prejednanie
obžaloby (§ 181 ods. 1 TP).
Po podaní obžaloby súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším
konaním a je povinný – nečakajúc na ďalšie návrhy – urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia,
ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho
rozhodnutia (§ 181 ods. 2 TP).
Ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj
o ďalšom trvaní väzby (§ 192 TP).
Proti rozhodnutiu o väzbe (§ 68, 69, 72, 73, 73a, § 77 ods. 2, § 192, § 282 ods. 2,
§ 287 a § 314c ods. 3) s výnimkou rozhodnutia o jej predĺžení (§ 71 ods. 1 až 4) je prípustná
sťažnosť (§ 74 ods. 1 TP).
III.
Predmet sťažnosti bolo potrebné posúdiť podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 Dohovoru, ktoré
v relevantnej časti znejú:
Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (odsek 1). Nikoho nemožno (...)
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá
veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu (odsek 5).
Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
(...)
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
úteku po jeho spáchaní (...).
1. Sťažovateľ tvrdil, že jeho držanie vo väzbe od 4. marca 2001 do 3. septembra 2001
bolo nezákonné vzhľadom na to, že uznesením okresného súdu z 15. augusta 2000 mu
podľa § 71 ods. 1 TP bola predĺžená lehota trvania väzby do 3. marca 2001 a žiadnym iným
písomným dokladom mu ďalšie zotrvávanie vo väzbe nebolo oznámené. Týmto postupom
okresného súdu bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho základné právo na osobnú
slobodu zaručené v citovaných článkoch ústavy a Dohovoru.
Sťažovateľ sa v tejto súvislosti opieral aj o právny názor najvyššieho súdu vyslovený
v uznesení z 28. augusta 2001, ktorým nepredĺžil lehotu trvania väzby. Z odôvodnenia
tohto uznesenia sťažovateľ zdôraznil tú časť, v ktorej sa uvádza, že väzba je len tzv.
zabezpečujúcim inštitútom a má trvať len nevyhnutnú dobu. V danom prípade prípravné
konanie bolo ukončené 21. decembra 2000, keď bola na neho podaná obžaloba, a tým bolo
zabezpečené vyšetrenie a zhromaždenie dôkazov v rámci prípravného konania, a preto bol
účel väzby naplnený. Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že nemal žiadny záujem
vyhýbať sa trestnému stíhaniu, a preto vôbec nemal byť vzatý do väzby.
2. Predseda okresného súdu v tejto súvislosti uviedol, že okresný súd opakovane na
základe návrhu okresného prokurátora rozhodoval o predĺžení väzby a rozhodnutím
okresného súdu z 15. augusta 2000 bola lehota väzby predĺžená do 3. marca 2001. Okresný
prokurátor podal 21. decembra 2000 obžalobu na obžalovaného Ing. P. N. a spol. pre trestný
čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona a iné. Po podaní obžaloby konajúca
sudkyňa rozhodovala o žiadostiach obžalovaného sťažovateľa o prepustenie z väzby. Jeho
žiadosti o prepustenie z väzby boli zamietnuté. Okresný súd podal v stanovenej lehote
8. augusta 2001 návrh na predĺženie väzby na najvyšší súd, ktorý tomuto návrhu nevyhovel
a lehotu trvania väzby nad dva roky nepredĺžil. Obžalovaný sťažovateľ bol preto
3. septembra 2001 prepustený z väzby na slobodu.
Predseda okresného súdu ďalej zdôraznil, že väzba v prípravnom konaní trvala
od 3. septembra 1999 do podania obžaloby 21. decembra 2000, odkedy začala plynúť súdna
väzba. Na základe týchto skutočností okresný súd nemusel 3. marca 2001 rozhodovať
o predĺžení väzby, preto jeho postupom neboli porušené práva sťažovateľa na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 Dohovoru.
3. Ústavný súd poznamenáva, že predmet konania pred ústavným súdom bol
vymedzený sťažnosťou a rozhodnutím ústavného súdu o jej prijatí na konanie. V tomto
rozhodnutí ústavný súd uviedol, že predmetom jeho skúmania bude zlučiteľnosť postupu
okresného súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00 mal sťažovateľa držať
vo väzbe v namietanom období bez súdneho rozhodnutia, s obsahom a účinkami citovaných
článkov ústavy a Dohovoru. Ústavný súd sa preto v ďalšom konaní nemohol zaoberať tými
námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkali samotnej existencie dôvodov väzby podľa § 67
ods. 1 písm. a) TP (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).
Ústavný súd sa už vyjadril k ústavným zárukám osobnej slobody jednotlivca.
Napríklad v cit. rozhodnutí uviedol, že tieto sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom
na zákonnú úpravu. Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy o tom, že do väzby možno vziať iba
„na základe rozhodnutia súdu“, nadväzuje na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého
„osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje
jednak samotnej osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a sudcov pri napĺňaní
ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom
konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej
z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode. Na
prevzatie tejto zodpovednosti ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby
väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim
obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných
v trestnom konaní.
Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Okrem toho ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že základné práva a slobody
podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca
ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5
Dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež
„ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že samotná skutočnosť, že
vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby
v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť
ďalšie trvanie väzby (napr. Stasaitis c. Litva, rozsudok z 21. marca 2002, § 59 až § 61).
V danej veci sa v sťažnosti namietané obdobie (od 4. marca 2001 do 3. septembra
2001) týka prípadu väzby v konaní pred súdom (po podaní obžaloby), ktorá spolu s väzbou
v prípravnom konaní netrvala dlhšie ako dva roky (§ 71 ods. 2 prvej vety TP). Na rozdiel od
prípadov ďalšieho trvania väzby v prípravnom konaní podľa § 71 ods. 1 TP, resp jej
ďalšieho trvania v prípravnom konaní a v konaní pred súdom podľa § 71 ods. 2 druhej
a tretej vety TP, v ktorých Trestný poriadok výslovne vyžaduje pre ďalšie trvanie väzby
príslušné súdne rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby, v posudzovanom prípade
Trestný poriadok pre ďalšie trvanie väzby takéto rozhodnutie súdu výslovne neustanovuje
(pozri cit. ustanovenia Trestného poriadku v časti II bode 2 tohto rozhodnutia).
Posudzovaný prípad sa teda z hľadiska zákonnej úpravy odlišuje od tých prípadov ďalšieho
trvania väzby, v ktorých zákon výslovne vyžaduje povinnosť súdu (sudcu, senátu alebo
najvyššieho súdu) rozhodnúť o predĺžení lehoty trvania väzby. Ústavný súd vzal túto
odlišnosť zákonnej úpravy do úvahy. Zároveň však vzal do úvahy aj to, že všeobecné súdy
sú povinné vykladať a uplatňovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, teda tak, aby svojím postupom
a rozhodovaním dbali o efektívne dodržiavanie základných práv zaručených v ústave alebo
medzinárodnej zmluve.
Z vyššie uvedených ústavných záruk osobnej slobody jednotlivca, resp. jej záruk
podľa Dohovoru vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru
nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len
skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne
konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba
v prípravnom konaní naposledy predĺžená. Ústavný súd preto nemohol prijať argument
okresného súdu, podľa ktorého vzhľadom na to, že od podania obžaloby 21. decembra 2000
začala plynúť súdna väzba, okresný súd nemusel 3. marca 2001 rozhodovať o predĺžení
väzby. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 106/00, tak ako to je uvedené v časti II tohto
rozhodnutia, však vyplýva, že okresný súd po podaní obžaloby a ešte pred tým, než
uplynula lehota, na ktorú bolo trvanie väzby predĺžené jeho uznesením z 15. augusta 2000,
t. j. pred 3. marcom 2001, uznesením z 30. januára 2001 vydaným pri predbežnom
prejednaní obžaloby v skutočnosti rozhodol o ďalšom trvaní väzby aj pre obdobie tzv.
súdnej väzby po 3. marci 2001.
V tomto uznesení, ktorým bolo rozhodnuté okrem iného o žiadosti obvineného
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, okresný súd jasne konštatuje, že „dôvod
väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá“. Následne aj krajský súd
konštatoval, že „dôvody väzby sa (...) nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného
konania, tak ako ich prvostupňový súd rozviedol vo svojom uznesení z 30. 1. 2001 (...)“.
K tomu ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie na slobodu ide
vlastne o nové preskúmanie predĺženia väzby, pretože nie sú pochybnosti, že ak sa zmenili
okolnosti, z ktorých sa vychádzalo pri rozhodnutí o predĺžení väzby, možno obvineného na
jeho žiadosť, prípadne aj z úradnej povinnosti podľa § 72 ods. 1TP prepustiť na slobodu aj
pred uplynutím doby, na ktorú bola väzba predĺžená (mutatis mutandis I. ÚS 11/01).
Z týchto dôvodov ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že s ohľadom na okolnosti
danej veci toto rozhodnutie vyvolalo rovnaké účinky, aké pre ďalšie trvanie väzby vyvoláva
rozhodnutie o predĺžení lehoty jej trvania.
Hoci lehota „ďalšieho trvania väzby“ nebola výslovne v uznesení okresného súdu
uvedená, nemohla táto okolnosť sama osebe vyvolať stav právnej neistoty u sťažovateľa ani
pochybnosť o jej ďalšom trvaní, ak sa prihliadne na to, že v ustanovení § 71 ods. 2 prvej
vety Trestného poriadku je jasne ustanovené, že väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou
v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. To znamená, že sťažovateľ
po rozhodnutí okresného súdu mohol predvídať, že ak nedôjde k uplatneniu postupu podľa
druhej vety tohto ustanovenia, je ďalšie trvanie väzby u neho priamo zákonom časovo
obmedzené do 3. septembra 2001. Tak tomu nakoniec aj v skutočnosti bolo, pretože
sťažovateľ bol v tento deň z tzv. súdnej väzby prepustený na slobodu. Uznesenie okresného
súdu z 30. januára 2001, ale aj všetky nasledujúce rozhodnutia, ktoré boli týmto súdom
alebo krajským súdom vo veci ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa vynesené
v namietanom období, vyhoveli teda ústavnej požiadavke, aby väzba ako opatrenie
pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné
procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.
Vzhľadom na tieto konkrétne okolnosti danej veci sa ústavný súd nestotožnil
s tvrdením sťažovateľa, že v jeho prípade k ďalšiemu trvaniu väzby v období od 4. marca
2001 do 3. septembra 2001 nedošlo „na základe rozhodnutia súdu.“ Z týchto dôvodov
ústavný súd nezistil porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ústavy postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 106/00.
Obdobne ústavný súd dospel k názoru, že vzhľadom na uvedené okolnosti danej veci
napadnuté rozhodnutia okresného súdu alebo krajského súdu, ktorými sa konštatovalo, že
„dôvod väzby, pre ktorý bol obžalovaný do väzby vzatý, stále trvá“, resp. že „dôvody väzby
sa nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania“, vyhovujú aj požiadavkám
čl. 5 ods. 1 Dohovoru (pozri napr. Jecius c. Litva, rozsudok ESĽP z 31. júla 2001, § 65-70;
Karalevicius c. Litva, konečné rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti zo 6. júna 2002, bod 2,
písm. c) rozhodnutia). Ústavný súd nezistil preto porušenie ani tohto článku Dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o predmete sťažnosti tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
4. Ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi za jeho právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. K. B., ktorému z tohto dôvodu
vznikol nárok na náhradu trov spojených s týmto právnym zastúpením voči štátu, t. j. nárok
na náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie (§ 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 140 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“).
Ustanovený právny zástupca uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za
dva úkony právnej pomoci (právnej služby), a to odmenu vo výške 200 Sk za prevzatie
a prípravu zastúpenia podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej
pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) a odmenu
vo výške 3 900 Sk, t. j. jednu tretinu výpočtového základu vo výške 11 693 Sk za písomné
vyjadrenie z 21. novembra 2002 podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktorá nadobudla účinnosť
1. apríla 2002. K takto vyčíslenej odmene uplatnil aj režijný paušál vo výške 100 Sk za
každý úkon (§ 18 a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 240/1990 Zb.; za jeden úkon aj v spojení s § 24
ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.). Uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia tohto
advokáta, ktorý neuplatnil zvýšenie odmeny o daň z pridanej hodnoty, činí celkom sumu
4 300 Sk (200 + 3 900 + 200). Na hotové výdavky a odmenu za zastupovanie advokátovi
nebol poskytnutý žiadny preddavok.
Ústavný súd zistil, že uplatnená náhrada trov právneho zastúpenia neodporuje
citovaným právnym predpisom, a preto podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 140 ods. 2 OSP a § 22 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. uložil Kancelárii ústavného
súdu zaplatiť uvedenú sumu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod
bodom 2.
Vzhľadom na výsledok tohto konania štátu nevznikol nárok na náhradu týchto trov
konania (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 ods. 1 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. decembra 2002