Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 36/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , ,

, , ,

, a , ,

, zastúpených

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,

vo veci namietaného porušenia a 5 postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , , ,

a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka 1“), , (ďalej

len „sťažovateľka 2“), , (ďalej

len „sťažovateľka 3“), , (ďalej

len „sťažovateľ 4“), a , (ďalej len „sťažovateľ 5“,

všetci spolu aj „sťažovatelia“),

, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. októbra 2019. Ústavná sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. decembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú trestne stíhaní na základe

uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry,

Národnej protizločineckej jednotky Nitra ČVS: PPZ-73/NKA-PZ-ZA-2018 z 25. novembra

2018 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c)

a d) a ods. 2 písm. c) v spojení s a .

3. Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 18. decembra 2018 boli sťažovatelia vzatí do väzby.

4. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2019 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2019 bola väzba sťažovateľov

predĺžená do 24. októbra 2019.

5. Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej

agentúry, Národnej protizločineckej jednotky Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“)

ČVS: PPZ-1108/NKA-PZ-BA-2018 zo 16. septembra 2019 bola vec sťažovateľov spojená

s inou vecou vedenou pod ČVS: PPZ-1108/NKA-PZ-BA-2018.

6. Ďalším uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-1108/NKA-PZ-BA-2018

zo 16. septembra 2019 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa .

7. Následne podal prokurátor návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľov

datovaný 19. septembra 2019.

8. Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska Banská Bystrica

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 27. septembra 2019 bolo rozhodnuté

o predĺžení väzby sťažovateľov o 5 mesiacov, teda do 24. marca 2020.

9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 9. októbra 2019 bola

zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu špecializovaného súdu.

10. Sťažovateľka 1, sťažovateľka 2, sťažovateľka 3 a sťažovateľ 4 uplatňujú

voči uzneseniu najvyššieho súdu celkom 3 námietky.

11. Prvou otázkou, ktorú mal najvyšší súd v rámci konania o sťažnosti vyriešiť, bolo,

či sa rozhodnutie o väzbe vzťahuje na konkrétny skutok, pre ktorý boli sťažovatelia vzatí

do väzby, alebo sa na tento konkrétny skutok nevzťahuje. Vyslovili názor, že každé

rozhodnutie o väzbe (teda aj rozhodovanie o predĺžení lehoty jej trvania) sa musí vzťahovať

na konkrétny skutok vymedzený v rozhodnutí o vzatí do väzby. Ak by to tak nebolo,

bolo by otázne, od čoho by sa odvíjalo napríklad posúdenie lehoty trvania väzby,

ktorá je odlišná pri prečine, zločine a obzvlášť závažnom zločine.

12. Špecializovaný súd zaujal k tejto otázke na s. 23 uznesenia stanovisko,

podľa ktorého „prípadné zmeny dôvodov väzby sa týkajú len jednotlivých písmen

ustanovenia a v rámci predpísaného konania možno rozhodovať len

o pribudnutí, resp. zániku niektorého z dôvodov väzby uvedených v tomto ustanovení.

Tento súd považuje potrebu rozhodnutia o rozšírení dôvodov väzby pri pribudnutí nového

skutku v trestnom konaní za totálny formalizmus nenapĺňajúci žiaden zo záujmov

smerujúcich k ochrane oprávnených práv a slobôd obvinených.“. Špecializovaný súd tým

vlastne prezentuje názor, podľa ktorého ak by napríklad došlo k situácii, že obvinený by bol

v rámci trestného konania vzatý do väzby pre prečin a pred koncom ročnej lehoty trvania

tejto väzby by mu bolo v tom istom trestnom konaní vznesené obvinenie pre zločin, lehota

väzby by sa automaticky zmenila na trojročnú bez potreby rozšírenia dôvodov väzby

aj na skutok, v ktorom sa vidí zločin.

13. Sťažovatelia vyslovili presne opačný názor, lebo práve potreba ochrany

ústavného práva na osobnú slobodu si vyžaduje dôvody väzby v rozhodnutí súdu presne

vymedziť, a to aj skutkovo tak, aby obvinený nebol postavený do situácie, keď nebude mať

možnosť presne poznať, prečo je vo väzbe a aké sú jeho práva a možnosti v súvislosti

s prepustením z nej, keď tu nebude právna istota a predvídateľnosť práva. V tejto súvislosti

treba poukázať na už vyriešený prípad týkajúci sa väzobných rozhodnutí, keď súdna prax

najskôr vychádzala z toho, že iba podanie obžaloby postačovalo na to, aby sa súdna väzba

stala zákonnou, čo však ústavný súd považoval za protiústavné (napr. ,

a iné). Dôvody, pre ktoré považoval ústavný súd presne súdom vymedzené

rozhodnutie o väzbe za dôležité, a nie za totálny formalizmus, sú v týchto rozhodnutiach

uvedené a vzťahujú sa v plnom rozsahu aj na daný prípad. Samozrejme, nemožno poprieť,

že dôvody väzby je možné meniť aj v rámci skutku, pre ktorý bol obvinený vzatý do väzby,

ale to je iná situácia, ktorú nemožno s danou situáciou stotožňovať. V danom prípade sa

totiž väzba predlžovala s poukazom na dôvody súvisiace s potrebou vykonania dokazovania

vo vzťahu ku skutku, pre ktorý vo väzbe nie sú, čo vyplýva priamo z návrhu prokurátora

na predĺženie lehoty väzby z 19. septembra 2019. Prokurátor mal právo podať návrh

na rozšírenie dôvodov väzby na skutok, pre ktorý bolo sťažovateľom vznesené obvinenie

uznesením zo 16. septembra 2019, lebo inak by nemohol úspešne podať návrh na predĺženie

lehoty trvania väzby s poukazom na potrebu vykonania dokazovania vo vzťahu k tomuto

novému skutku.

14. Sťažovatelia pripojili k sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

rozhodnutia niektorých okresných súdov v spojení s rozhodnutiami niektorých krajských

súdov, z ktorých je zrejmé, že súdna prax vychádza z toho, že rozhodnutie o väzbe sa vždy

vzťahuje na konkrétny skutok vymedzený v uznesení o vzatí do väzby. Napriek tomu však

najvyšší súd sa touto otázkou (hoci bola základom podanej sťažnosti) vôbec nezaoberal

a ponechal ju bez povšimnutia.

15. Sťažovatelia sú presvedčení, že je neprípustné rozširovať možnosti obmedzenia

osobnej slobody rozširujúcim výkladom viacerých ustanovení .

Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú

uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (). Každé pozbavenie slobody musí

byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli. Väzba ako

opatrenie pozbavujúce osobnej slobody musí byť vykonaná spôsobom poskytujúcim

obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov.

Uvedené požiadavky však postup zvolený najvyšším súdom nespĺňa a je s nimi v zásadnom

rozpore.

16. Druhou zásadnou otázkou je, kedy vznikol dôvod vznášať sťažovateľom ďalšie

obvinenie, prečo vznikol práve pred koncom lehoty trvania väzby a či prípadné oneskorenie

v tomto smere je zásahom do práva na osobnú slobodu.

17. Vo všeobecnosti platí, že rozširovať väzobné stíhanie o nový dôvod väzby

s poukazom na okolnosti, ktoré boli, resp. mali byť orgánom činným v trestnom konaní

známe už oveľa skôr, nie je možné. Ich skoršie neuplatnenie len kvôli nedôslednosti,

nečinnosti či nepozornosti príslušných orgánov nemôže byť totiž na ťarchu obvineného.

Nemožno pripustiť taký stav, v ktorom by obvinený stratil v podstate akúkoľvek právnu

istotu, pričom na strane orgánov činných v trestnom konaní došlo k prílišnému posilneniu

ich postavenia zaručujúcemu možnosť predkladať v akomkoľvek čase skutočnosti im

už skôr známe, prípadne neznáme len v dôsledku nedostatkov na ich strane pre účely

zdôvodnenia jednotlivých väzobných dôvodov u obvineného.

18. V momente vznesenia obvinenia pre ďalší skutok uznesením zo 16. septembra

2019 bola situácia rovnaká ako napríklad pri poslednom predlžovaní väzby uznesením

okresného súdu z 3. júna 2019 v spojení s uznesením krajského súdu z 18. júna 2019.

O oboch predmetných veciach, ktoré sa spojili na spoločné konanie, vedeli orgány činné

v trestnom konaní od začiatku, ba dokonca sa už skôr zaoberali tým, že veci spoja

na spoločné konanie, no neurobili tak. Takýto postup nemožno považovať za postup

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

19. Treťou zásadnou otázkou bolo, že špecializovaný súd rozhodoval o návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby za situácie, keď základ návrhu nebol sťažovateľom

známy, pretože v inkriminovanom čase im ešte nebolo doručené uznesenie o vznesení

nového (ďalšieho) obvinenia, ale ani uznesenie o spojení vecí na spoločné konanie

(obe uznesenia sú zo 16. septembra 2019). Tieto uznesenia im boli totiž doručené

až 8. októbra 2019.

20. S námietkou sťažovateľov v tomto smere sa najvyšší súd vysporiadal v podstate

tak, že uznesenia im nemuseli byť doručené, mali možnosť dozvedieť sa o nich z návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, a preto mali možnosť sa k podstate

a dôvodom obvinenia vyjadriť pri výsluchu pred sudcom rozhodujúcim o väzbe. Najvyšší

súd považoval za dôležité, že obhajcovia sťažovateľov mali o týchto uzneseniach vedomosť.

21. S uvedeným názorom najvyššieho súdu nemožno súhlasiť, uznesenia musia byť

doručené predovšetkým obvineným (hlavne, ak sú vo väzbe). to priamo

predpokladá. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že sťažovatelia mali možnosť sa

k obvineniu vyjadriť, pretože to logicky nie je možné, ak im uznesenie doručené nebolo

a nemali ho k dispozícii. Sťažovatelia sa v skutočnosti mohli vyjadriť len k tomu, čo sa

o obsahu uznesenia písalo v návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, čo nie je

to isté. Sťažovatelia nemali možnosť vysporiadať sa s argumentáciou prokurátora a nemali

možnosť predložiť ucelené argumenty a stanoviská k tvrdeniam druhej strany, pretože

nemali k dispozícii podklady, na ktoré sa v návrhu prokurátor odvolával a o ich skutočnej

existencii nič nevedeli, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj zásady

kontradiktórnosti konania.

22. Sťažovateľ 5 poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že pri obmedzovaní jeho

osobnej slobody dochádza postupom orgánov činných v trestnom konaní k takým

prieťahom, ktoré majú dosah na jeho ústavné právo na osobnú slobodu. Trestná vec,

v ktorej je vo väzbe, bola spojená na spoločné konanie s inou jeho vecou, v ktorej pôvodne

nebol väzobne stíhaný. O existencii dôvodu na spoločné konanie pritom orgány činné

v trestnom konaní vedeli odo dňa jeho obvinenia realizovaného uznesením z 25. novembra

2018, pretože už v tomto čase bol trestne stíhaný od 11. decembra 2018 uznesením

vyšetrovateľa z 25. novembra 2018. K predĺženiu lehoty trvania väzby došlo bez toho, aby

sa špecializovaný súd touto okolnosťou zaoberal.

23. Sťažovateľ 5 je presvedčený, že k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby

došlo vo vzťahu k neskončeniu vyšetrovania vedeného vyšetrovateľom pod ČVS: PPZ-

1108/NKA-PZ-BA-2018, pričom v súvislosti so skutkom prejednávaným v tomto konaní

vo väzbe nie je, čo umožnilo takto neskoré spojenie väzby tesne pred skončením lehoty

trvania väzby v inej veci považovať za protiústavný krok sledujúci len udržanie sťažovateľa

vo väzbe.

24. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. zo dňa 9.10.2019

porušil ústavné právo sťažovateľov na osobnú slobodu podľa článkov 17 ods. 2 a 5

Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 9.10.2019 sa zrušuje a vec

sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

25. Ďalej požadujú aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 696,69 €.

II.

Skutkový stav veci

26. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. z 27. septembra 2019

vyplýva, že ním bola lehota trvania väzby sťažovateľov predĺžená do 24. marca 2020 s tým,

že u všetkých sťažovateľov je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

Zo záhlavia uznesenia vyplýva, že ide o trestnú vec vedenú proti sťažovateľom pre

zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 a iné

.

27. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. októbra 2019 vyplýva,

že ním boli zamietnuté sťažnosti podané sťažovateľmi (ako aj ďalším obvineným

) proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. z 27. septembra

2019.

Zo záhlavia uznesenia vyplýva, že ide o trestnú vec vedenú proti sťažovateľom

pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 a iné

.

Podľa názoru najvyššieho súdu ide o priam učebnicový príklad kontinuálneho

páchania závažnej trestnej činnosti (z teritoriálneho hľadiska navyše značného územného

rozsahu), ku ktorej malo dochádzať minimálne od začiatku roku 2017. Spôsob páchania

tejto skupinovej trestnej činnosti možno charakterizovať prepracovanosťou jej personálneho

štruktúrovania, vnútorným hierarchickým členením, ako aj hladko fungujúcimi a dlhodobo

zaužívanými prvkami riadenia a koordinácie, za súčasného zadávania pokynov osobami,

ktoré mali údajne stáť na čele takto údajne fungujúcej zločineckej skupiny, ostatným trestne

zodpovedným subjektom na jej hierarchicky nižšie postavených úrovniach. Opodstatnenosť

pretrvávania dôvodu preventívnej väzby vyplýva zo samotného charakteru údajne páchanej

trestnej činnosti (dlhodobosť, prepracovanosť, štruktúrovanosť, resp. sofistikovanosť),

pričom obvineným osobám plynuli v závislosti od činnosti a formálneho postavenia

aj značne rozsiahle príjmy ako zrejme jediný zdroj obživy. Takto identifikované okolnosti

vo svojom súhrne zakladajú existenciu dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu

by došlo k pokračovaniu v páchaní trestnej činnosti.

Nepochybne aj s ohľadom na rozsiahlosť a sofistikovanosť trestnej činnosti došlo

k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania až 17. januára 2018. Orgánom činným

v trestnom konaní trvalo takmer rok, kým boli vznesené aj obvinenia, z čoho je zrejmé,

že len príprava na vznesenie obvinení a s tým súvisiaci operatívny a taktický postup si

vyžadoval náročnú vyhľadávaciu, analytickú i procesnú činnosť vedúcu v konečnom

dôsledku až k vzneseniu obvinení. To sa týka aj uznesenia o vznesení obvinenia

pre obzvlášť závažný zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa 16. septembra 2019, keďže z výsledkov dokazovania

vykonaného v pôvodne samostatne vedenej trestnej veci sťažovateľa 5 jednoznačne

vyplynula účelnosť ďalšieho postupu podľa vo vzťahu

k ostatným obvineným, pričom toho istého dňa im zároveň bolo vznesené obvinenie

podľa uvedeného ustanovenia .

Kvantitatívne náročný charakter odhaľovania, dokumentovania a dokazovania

relatívne dlhodobo páchanej rozsiahlej trestnej činnosti v spojení s praktickou nemožnosťou

okamžitej právnej kvalifikácie takto postupne ustaľovaného skutkového stavu ako trestnej

činnosti páchanej práve zločineckou skupinou nemožno označiť za subjektívne zavinené

alebo inak procesne vadné „oneskorenie“ orgánov činných v trestnom konaní a už vôbec

nie za ich účelový a prieťahmi zaťažený procesný postup.

Prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby uviedol konkrétne, presne

a jasne špecifikované úkony, ktoré treba vykonať a ktoré sú naplánované, a to aj s logickým

a zrozumiteľným odôvodnením potreby ich vykonania. Tu treba uviesť, že ide o rozsiahlu

trestnú činnosť, ktorej objasnenie je náročné z časového hľadiska. Preto nebolo možné

stotožniť sa s argumentáciou sťažovateľov spočívajúcou v subjektívnom predpoklade,

že orgány činné v trestnom konaní nekonajú tak, ako by konať mali vo väzobných veciach.

Výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania mali za následok, že v priebehu trestného

stíhania vyvstávajú nové a pre jeho účely aj naozaj významné skutočnosti, na ktoré je

potrebné pružne reagovať.

K námietke obhajoby týkajúcej sa údajného pochybenia pri upovedomení

sťažovateľov a obhajoby o podanom návrhu na predĺženie lehoty väzby, ako aj s tým

súvisiacim doručením uznesenia o vznesení obvinenia treba poznamenať, že ustanovenie

štvrtej vety a nasl. explicitne uvádza, že návrhy a žiadosti

prokurátora treba bezodkladne doručiť obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb

podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinení mali možnosť

pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť. To platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť

o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa . Návrh prokurátora

na predĺženie lehoty trvania väzby bol jednotlivým sťažovateľom a obhajcom doručený

20. septembra 2019. Následne neverejné zasadnutie, na ktorom sa rozhodlo, sa konalo

o 7 kalendárnych dní po prevzatí návrhu prokurátora. Potom došlo k výsluchu sťažovateľov

pred súdom (napriek ich výslovnej žiadosti, aby bolo rozhodnuté v ich neprítomnosti),

pričom im bol poskytnutý zodpovedajúci čas na poradu s obhajcami. S ohľadom na uvedené

nemá najvyšší súd žiadne pochybnosti o tom, že by sťažovateľom a ich obhajcom v čase

konania výsluchu nebolo jasné, čo je aktuálnym predmetom trestného stíhania vedeného

proti nim. Sťažovatelia mali z návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby presný prehľad

a vedomosť o tom, za čo sú aktuálne stíhaní, a preto (hoci im uznesenie o vznesení

obvinenia za zločin podľa nebolo doručené) išlo len o procesný

nedostatok bez negatívneho dopadu na ich obhajobné práva.

K argumentácii týkajúcej sa ústavnosti takto vydaného uznesenia špecializovaného

súdu treba uviesť, že keby obvinenému nebolo orgánom činným v trestnom konaní,

či dokonca ani sudcom vôbec formálne doručené uznesenie o vznesení obvinenia,

ale o podstate a dôvodoch obvinenia bol pri výsluchu realizovanom pred rozhodnutím

o vzatí do väzby podrobne oboznámený a konajúcim súdom mu bola poskytnutá rozumná

príležitosť obhajovať svoje záujmy a vyjadriť sa k dôvodom vzatia do väzby, nemožno

dospieť k záveru o porušení práv zaručených čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd dosahujúcom mieru ústavnej relevancie ().

Tak obhajca, ako aj sťažovatelia mali jednoznačnú vedomosť o skutkoch, ktoré sa

sťažovateľom kladú za vinu, ako aj o ich právnej kvalifikácii.

III.

Relevantná právna úprava

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

30. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie sťažnosti a závery ústavného súdu

31. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2

písm. g) ].

32. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

33. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

34. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné

a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Samotná skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný názor, bez ďalšieho porušenie

ich označených práv nezakladá.

35. K jednotlivým námietkam uvedeným v ústavnej sťažnosti je potrebné ďalej

uviesť.

36. Sťažovatelia predovšetkým vyslovujú názor, podľa ktorého sa rozhodnutie

o väzbe vzťahuje na konkrétny skutok, pre ktorý došlo k vzatiu do väzby a tak to má byť

aj pri ďalších rozhodovaniach o väzbe, teda aj pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania

väzby. Z toho podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že pri rozšírení trestného stíhania

aj na iný (ďalší) trestný čin (skutok), za ktorý obvinený pri vzatí do väzby stíhaný väzobne

nebol, treba k tomu, aby väzba bola i naďalej zákonná, súdnym výrokom ju rozšíriť

aj na takýto ďalší trestný čin (skutok), čo sa však v danom prípade (v rozpore so súdnou

praxou v obdobných veciach) nestalo, pričom najvyšší súd (na rozdiel od špecializovaného

súdu) na príslušnú námietku sťažovateľov uplatnenú v sťažnosti proti uzneseniu

špecializovaného súdu nijako nereflektoval (pozri body 11 až 15).

37. Podľa názoru ústavného súdu majú sťažovatelia pravdu v tom, že v procesnej

situácii, k akej v danom prípade došlo (po vzatí do väzby sa rozšírilo trestné stíhanie

aj o ďalší trestný čin riešený v tom istom konaní), po vznesení ďalšieho obvinenia musí byť

zo súdneho rozhodnutia nepochybné, že sa väzobné stíhanie vzťahuje aj na takýto ďalší

trestný čin (skutok), pre ktorý pôvodne väzba uvalená nebola.

38. Podľa názoru sťažovateľov na splnenie tejto podmienky je nevyhnutné,

aby rozšírenie väzby aj o ďalší trestný čin (skutok) výslovne (expressis verbis) vyplývalo

z výroku súdneho rozhodnutia (tak ako to praktizujú niektoré súdy, napríklad v konkrétnych

veciach, ktoré sťažovatelia dokumentovali).

39. Ústavný súd je toho názoru, že spôsob riešenia tejto situácie, ktorý zvolili

špecializovaný súd a najvyšší súd, dostatočným spôsobom zodpovedá kritériám kladeným

na presné vymedzenie dôvodov ďalšieho trvania väzby. I keď priamo vo výroku uznesenia

špecializovaného súdu sp. zn. z 27. septembra 2019 sa neuvádza, že ďalšie

trvanie väzby (jej predĺženie) sa vzťahuje aj na dodatočne stíhaný zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa , je táto

skutočnosť celkom nepochybná zo záhlavia uznesenia špecializovaného súdu, ale rovnako

aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. októbra 2019. Tak isto

aj z odôvodnenia oboch týchto uznesení je jasné, že sa predĺženie trvania väzby vzťahuje

aj na dodatočne stíhaný ďalší skutok, resp. ďalší trestný čin.

40. Vzhľadom na uvedené treba námietku považovať za zjavne neopodstatnenú.

41. Sťažovatelia sú názoru, podľa ktorého dôvod vzniesť im ďalšie obvinenie vznikol

v skutočnosti už omnoho skôr (nie teda tesne pred koncom lehoty trvania väzby), pričom

toto oneskorenie pri vznesení obvinenia treba považovať za zásah do práva na osobnú

slobodu (pozri body 16 až 18, ako aj bod 23 osobitne vo vzťahu k sťažovateľovi 5).

42. Sťažovatelia touto námietkou vlastne naznačujú, že zo strany orgánov činných

v trestnom konaní išlo o účelový postup vedený snahou prekaziť ich prepustenie z väzby

z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty jej trvania tým spôsobom, že vo vhodnom čase sa

trestné stíhanie rozšíri o taký (už dávno predtým známy) ďalší trestný čin, pri ktorom

je horná hranica možného trvania väzby vyššia.

43. Ústavný súd v uvedenom smere v plnom rozsahu poukazuje na podrobnú

a vyčerpávajúcu argumentáciu najvyššieho súdu uvedenú v jeho uznesení sp. zn.

z 9. októbra 2019, ktorá je zhrnutá v bode 27. Táto argumentácia sa javí

ako dostačujúca a presvedčivá, nemožno ju preto považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne

neodôvodnenú.

44. Napokon sťažovatelia namietajú, že o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty

trvania väzby rozhodol špecializovaný súd v momente, keď ešte sťažovateľom neboli

doručené uznesenia vyšetrovateľa zo 16. septembra 2019 o vznesení obvinenia pre zločin

podľa a o spojení oboch vecí na spoločné konanie. Stalo sa tak totiž

až 8. októbra 2019. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

postačuje, že mali možnosť dozvedieť sa o obvinení z ďalšieho trestného činu z návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože z návrhu prokurátora sa mohli

dozvedieť iba to, čo tam bolo uvedené (pozri body 19 až 21).

45. Ústavný súd najprv bez toho, aby v zásadnej rovine riešil túto otázku, považuje

za potrebné poukázať na to, že sťažovatelia v rámci konania o návrhu prokurátora

na predĺženie lehoty trvania ich väzby vedeného špecializovaným súdom sa nijako nebránili

poukazovaním na skutočnosť, že uznesenie o vznesení ďalšieho obvinenia, resp. o spojení

oboch trestných vecí na spoločné konanie im nebolo doručené, a že preto nemajú dostatočnú

vedomosť o obsahu týchto uznesení. Je potrebné pritom zdôrazniť, že konanie

na špecializovanom súde prebiehalo za účasti obhajoby. Sťažovateľom, resp. obhajobe

nič nebránilo na túto skutočnosť poukázať a trvať na riadnom doručení oboch uznesení

ešte predtým, ako sa na špecializovanom súde k návrhu prokurátora vyjadria, resp. predtým,

ako špecializovaný súd o návrhu prokurátora rozhodne. Sťažovatelia, ale ani obhajoba však

takto nepostupovali.

46. Zo zovšeobecňujúceho pohľadu možno zdôrazniť, že najvyšší súd poukazuje

v tejto súvislosti na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 19. februára 2013.

47. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že uvedené uznesenie

ústavného súdu rieši právnu otázku obdobnú problematike, ktorú nastolili sťažovatelia.

Išlo o rozhodovanie všeobecných súdov o vzatí obvineného do väzby, pričom sa obvinený

proti vzatiu do väzby bránil, inter alia, aj tým, že mu nebolo doručené uznesenie o vznesení

obvinenia, a to ani pred jeho výsluchom pri rozhodovaní o vzatí do väzby, ale ani počas

tohto výsluchu. Ústavný súd zaujal stanovisko, podľa ktorého obvinený pri svojom

výsluchu nenamietal, že by mu nebola známa podstata a dôvody obvinenia, ale ani to, že mu

nebolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené, lebo iba uviedol, že sa cíti nevinný.

Hoci obvinenému nebolo orgánom činným v trestnom konaní, ale ani sudcom formálne

doručené uznesenie o vznesení obvinenia, o podstate a dôvodoch obvinenia vedel. Zvolený

obhajca prítomný pri rozhodovaní súdu bol s vecou oboznámený.

48. Vzhľadom na uvedené ani táto námietka nie je dôvodná.

49. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu