Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 246/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2009

doručená sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 28. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu

boja proti organizovanej kriminalite, odboru vyšetrovania B. (ďalej len „vyšetrovateľ“)

sp. zn. ČVS: PPZ-18/BOK-C-2008 zo 7. mája 2008 bolo začaté trestné stíhanie za zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

a za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d)

. Ďalším uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-18/BOK-C-2008

z 3. augusta 2008 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1

písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) . Uznesením Okresného súdu Žiar nad

Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2008 bol

sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c)

, pričom väzba začala plynúť od zadržania 12. septembra 2008

o 16.15 h. Proti uzneseniu o vzatí do väzby sťažovateľ podal sťažnosť. Uznesením

krajského súdu sp. zn. , z 29. septembra 2008 bola sťažnosť ako

nedôvodná zamietnutá. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 16. februára 2009 okresnému súdu na sťažovateľa

obžalobu č. k. VII/1 Gv 79/08-70 pre pokračovací obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa a a

v spolupáchateľstve podľa . Okresný súd na verejnom zasadnutí

uznesením sp. zn. z 11. marca 2009 postupom podľa § 238 ods. 3 Trestného

poriadku rozhodol, že sťažovateľa naďalej ponecháva vo väzbe a jeho žiadosť o prepustenie

z väzby prednesenú na verejnom zasadnutí zamietol. Uznesenie bolo odôvodnené

poukazom na ustanovenia § 238 ods. 3, § 71 ods. 1 písm. b) a c), § 72 ods. 1 písm. b), § 72

ods. 2, a a . Pri poukázaní na

okresný súd uviedol, že základná lehota väzby v prípravnom konaní je

sedem mesiacov. Uviedol tiež, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku naďalej trvajú. Hrozí reálna obava, že v prípade prepustenia z väzby by sťažovateľ

pôsobil na osoby, ktoré boli vypočuté ako svedkovia, alebo by inak maril objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie. Sťažovateľ páchal žalovanú trestnú činnosť od

8. júla 2008 do 2. augusta 2008, teda do momentu prvého zadržania, pričom trestná činnosť

mala gradujúci charakter, pretože množstvo drog, s ktorými spolu so spoluobžalovaným

R. Š. (ďalej len „spoluobžalovaný“) obchodoval, sa v jednotlivých prípadoch prudko

zvyšovalo. Sťažovateľ je nezamestnaný, a je teda zrejmé, že trestnou činnosťou si aspoň

sčasti zadovažoval zdroj príjmov. Proti uzneseniu podal sťažovateľ priamo do zápisnice

o verejnom zasadnutí sťažnosť a 20. marca 2009 prostredníctvom obhajcu ju aj písomne

odôvodnil. Poukázal pritom na viaceré právne a skutkové okolnosti. Predovšetkým tvrdil, že

dôvody väzby v zmysle a neexistujú, a preto mal

byť 11. marca 2009 prepustený. Najneskôr sa tak malo stať 12. marca 2009, lebo týmto

dňom uplynula základná lehota väzby v trvaní šiestich mesiacov, pričom v zmysle § 238

ods. 3 nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia o ponechaní vo

väzbe do uplynutia lehoty, ktorá bola základnou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Základná lehota väzby v prípravnom konaní je v jeho prípade šesť mesiacov preto, lebo to

vyplýva z ustanovenia v znení účinnom do 31. januára 2009,

a to s poukazom na prechodné ustanovenie . Podľa tohto

ustanovenia ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia

, , a v znení účinnom do 31. januára

2009. Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre

prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby

v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia

lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia, okresný súd aplikoval

pri rozhodovaní ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b), § 72 ods. 2, § 76 ods. 2 a 3 a § 79 ods. 3

v znení účinnom od 1. februára 2009, hoci s poukazom na prechodné

ustanovenie k úpravám účinným od 1. februára 2009 sa mali

použiť ustanovenia v znení účinnom do 31. januára 2009. Ak by

bol súd rozhodoval v zmysle a v znení účinnom do

31. januára 2009, potom mal sťažovateľa z väzby prepustiť, lebo základná šesťmesačná

lehota väzby uplynula 12. marca 2009 o 16.15 h, pričom o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

nebolo v zmysle právoplatne rozhodnuté do uplynutia tejto

lehoty, teda základnej lehoty väzby v prípravnom konaní. Sťažovateľ ďalej namietal aj

existenciu dôvodov väzby s poukazom na to, že neboli zistení žiadni svedkovia, ktorí by ho

usvedčovali, a neusvedčuje ho ani spoluobžalovaný. Preto nemá dôvod tieto osoby

ovplyvňovať. Ani po prepustení zo zadržania, ku ktorému došlo 2. augusta 2008, sa nezistili

žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že by sa čo i len pokúsil pôsobiť na nejakých

svedkov alebo spoluobžalovaného. Okresný súd neuviedol, v čom má spočívať konkrétna

obava z kolúzie. Rovnako chýba konkrétne odôvodnenie v súvislosti s obavou, že bude

pokračovať v trestnej činnosti. Samotná skutočnosť, že je nezamestnaný a trestnou

činnosťou si aspoň sčasti zadovažoval zdroj príjmov, nepostačuje na záver, že by

pokračoval v trestnej činnosti. Navyše okresný súd konštatuje, že sťažovateľ páchal

žalovanú trestnú činnosť, a týmto konštatovaním prejudikuje konečný výsledok trestného

konania v rozpore s prezumpciou neviny. Svoje zdroje príjmov podrobne vysvetlil v rámci

výsluchu v prípravnom konaní. Nie je pravdou, že by, čo i len sčasti, žil z trestnej činnosti.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2009 bolo uznesenie okresného

súdu zrušené, pričom krajský súd sám rozhodol, že podľa sa

sťažovateľ ponecháva vo väzbe. Krajský súd sa stotožnil s okresným súdom v tom, že

trestné stíhanie a väzobné dôvody sú opodstatnené. Naproti tomu okresný súd pochybil, keď

aplikoval vo veci ustanovenie v znení účinnom od

1. februára 2009. Toto ustanovenie totiž okrem iného odkazuje aj na § 76 ods. 3 a 4

, a to evidentne v znení účinnom tiež od 1. februára 2009. Podľa

prechodného ustanovenia účinného od 1. februára 2009

možno vyvodiť, že ustanovenie nie je možné v danom

prípade použiť, lebo toto ustanovenie možno aplikovať len v súvislosti s § 76 Trestného

poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009, nie teda v súvislosti s § 76 Trestného

poriadku v znení účinnom do 1. februára 2009. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto bolo

potrebné aplikovať ustanovenie , podľa ktorého je

povinnosťou súdu skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú

alebo či sa zmenili. Keďže väzba začala 12. septembra 2008 a obžaloba bola podaná

18. februára 2009, väzba v prípravnom konaní nepresiahla šesť mesiacov a podaním

obžaloby začala súdna väzba. Samotné podanie obžaloby však nemohlo byť dostatočným

dôvodom ďalšieho trvania väzby, a preto bolo povinnosťou okresného súdu rozhodnúť

urýchlene o otázke väzby. Okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby na verejnom

zasadnutí 11. marca 2009. Keďže ide o prípad, ktorý ani po skutkovej, ale ani po právnej

stránke nie je jednoduchý, lehota, v ktorej okresný súd o väzbe rozhodol, môže byť

akceptovateľná. Sťažovateľ s uvedenými názormi krajského súdu nesúhlasí, keďže tento sa

dôsledne vyporiadal so sťažovateľovou právne relevantnou argumentáciou, prečo nie sú

dané zákonné dôvody na jeho ponechanie vo väzbe. Z ustanovenia § 238 ods. 3 Trestného

poriadku nevyplýva, že by ho bolo možné aplikovať len v súvislosti s § 76 Trestného

poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009, a nie v súvislosti s

v znení účinnom do 1. februára 2009. Znamená to, že v sťažovateľovom prípade nebolo

právoplatne rozhodnuté o väzbe do uplynutia lehoty šesť mesiacov, ktorá bola základnou

lehotou väzby v prípravnom konaní. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že

krajský súd neskôr rozhodol o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe. V tejto súvislosti

sťažovateľ zdôrazňuje, že s účinnosťou od 1. februára 2009 bol z ustanovenia § 244

vypustený odsek 5, ktorý znel: „Ak je obvinený vo väzbe, rozhoduje

súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.“ V Trestnom

poriadku tak zostalo po 1. februári 2009 ustanovenie ,

v zmysle ktorého súd musí rozhodnúť o väzbe tak, aby došlo k právoplatnému rozhodnutiu

o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby

v prípravnom konaní. Sťažovateľ ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že 20. marca 2009

podal prostredníctvom svojho obhajcu okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby podľa

, o ktorej dosiaľ rozhodnuté vôbec nebolo, hoci v zmysle

má obvinený právo kedykoľvek žiadať o prepustenie

z väzby na slobodu. V tejto súvislosti sa nemožno stotožniť s názorom krajského súdu,

ktorý považoval žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby adresovanú okresnému súdu iba

za súčasť jeho obhajoby. V skutočnosti totiž sťažovateľ uviedol v žiadosti nové skutočnosti,

ktoré neuvádzal na verejnom zasadnutí okresného súdu 11. marca 2009.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu došlo

k porušeniu označených práv podľa , listiny a dohovoru. Žiada preto vydať nález,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa , listiny a dohovoru

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie

krajského súdu z 31. marca 2009 zrušené v časti týkajúcej sa sťažovateľa a okresnému súdu

prikázané prepustiť ho neodkladne z väzby. Požaduje napokon náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 219,38 eur.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2009 vyplýva, že podľa

sa sťažovateľ ponecháva vo väzbe, pričom podľa

ods. 1 písm. b), ods. 2 a sa žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamieta. Podľa názoru okresného súdu dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) naďalej trvajú. Hrozí reálna obava, že v prípade

prepustenia z väzby na slobodu by sťažovateľ pôsobil na osoby, ktoré boli v konaní

vypočuté ako svedkovia, alebo by inak maril objasňovanie skutočností závažných pre

trestné stíhanie. Sťažovateľ páchal žalovanú trestnú činnosť v dobe od 7. júna do 2. augusta

2008, teda do momentu prvého zadržania v dvoch prípadoch, a to 8. júla a 2. augusta 2008,

pričom trestná činnosť mala gradujúci charakter, pretože množstvo drog, s ktorými

obchodoval, sa v jednotlivých prípadoch prudko zvyšovalo. Sťažovateľ je nezamestnaný, je

teda zrejmé, že trestnou činnosťou si aspoň sčasti zadovažoval zdroj príjmov. Dôvody

kolúznej a preventívnej väzby preto nepominuli. Vzhľadom na to podľa § 238 ods. 3

ponechal sťažovateľa vo väzbe a podľa a

a podľa žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Z podania obhajcu sťažovateľa z 20. marca 2009 adresovaného okresnému súdu

označeného ako „Žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu“ vyplýva, že pokiaľ

požiadal o prepustenie z väzby na verejnom zasadnutí 11. marca 2009, neuvádzal konkrétny

dôvod, pre ktorý mal byť z väzby prepustený. Preto nie je obmedzený tridsaťdňovou

lehotou podľa a podáva novú žiadosť o prepustenie z väzby,

ktorú odôvodňuje tým, že po podaní obžaloby nebolo súdom právoplatne rozhodnuté

o ďalšom trvaní väzby do uplynutia lehoty, ktorá bola základnou lehotou väzby

v prípravnom konaní, teda do uplynutia šiestich mesiacov. Táto lehota uplynula 12. marca

2009.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2009 vyplýva, že ním

bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2009 a podľa § 79

ods. 2 bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe. Krajský súd sa v podstate

zhoduje s názorom okresného súdu, že tak trestné stíhanie, ako aj väzobné dôvody podľa

a sú opodstatnené. Svedčí o tom podaná

obžaloba, z ktorej vyplýva dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ obzvlášť závažného

zločinu mohol dopustiť. Samozrejme otázka, či je sťažovateľ zo žalovaného zločinu vinný,

bude predmetom ďalšieho súdneho konania zo strany nezávislého a nestranného súdu. Iba

v tomto zmysle možno chápať citáciu okresného súdu „Obvinení páchali žalovanú trestnú

činnosť...“. Nejde tu teda o tvrdenie faktu, že sťažovateľ páchal žalovanú trestnú činnosť,

ale iba o vyjadrenie dôvodného podozrenia, že sťažovateľ mohol páchať žalovanú trestnú

činnosť v zmysle obžaloby. Zo zadovážených dôkazov a z charakteru stíhanej trestnej

činnosti vyplývajú aj podľa názoru krajského súdu dôvodné obavy, že v prípade pobytu na

slobode by mohol sťažovateľ mariť vyšetrovanie (napr. pôsobením na osoby, ktoré môžu

uviesť alebo už uviedli relevantné skutočnosti) alebo pokračovať v trestnej činnosti, čo

predstavuje väzobné dôvody podľa a . Okresný

súd pochybil, keď aplikoval v tomto prípade ustanovenie

v znení účinnom od 1. februára 2009. Toto ustanovenie totiž okrem iného odkazuje aj na

alebo 4 , evidentne v znení účinnom tiež od 1. februára

2009. Podľa (prechodné ustanovenie k úpravám účinným

od 1. februára 2009) ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa

ustanovenia , , a v znení účinnom do

31. januára 2009. Väzba v prípade sťažovateľa začala plynúť pred 1. februárom 2009, čo

znamená, že je potrebné použiť aj ustanovenie v znení účinnom

pred 1. februárom 2009. Z toho potom vyplýva, že v znení

účinnom od 1. februára 2009 nie je možné v tomto prípade použiť, lebo toto ustanovenie je

možné aplikovať okrem iného len v súvislosti s v znení účinnom

od 1. februára 2009, a nie v súvislosti s v znení účinnom do

1. februára 2009. Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tomto prípade aplikovať

ustanovenie , ktoré sa týka okrem iného aj povinnosti súdu

skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.

V danom prípade väzba sťažovateľa začala 12. septembra 2008 a obžaloba bola okresnému

súdu podaná 18. februára 2009. Väzba v prípravnom konaní teda nepresiahla v zmysle § 76

ods. 2 (v znení účinnom do 1. februára 2009) šesť mesiacov. Podaním

obžaloby začala súdna väzba. Keďže iba samotné podanie obžaloby nemôže byť

dostatočným dôvodom väzby, bolo povinnosťou okresného súdu, aby po naštudovaní

spisového materiálu a vypočutí stanovísk, tak obhajoby, ako aj obžaloby, rozhodol

urýchlene v otázke väzby. Okresný súd nariadil 20. februára 2009 (úprava bola vypravená

23. februára 2009) termín verejného zasadnutia na 11. marec 2009, keď otázku väzby

sťažovateľa riešil napadnutým uznesením. Vzhľadom na to, že ide o prípad, ktorý nie je

jednoduchý ani po skutkovej a ani po právnej stránke, lehota, v ktorej rozhodol okresný súd

v otázke väzby sťažovateľa, môže byť akceptovateľná. Akceptovateľná je aj lehota, v ktorej

bolo napadnuté uznesenie vypracované, doručené oprávneným osobám a po uplynutí lehoty

na podanie sťažnosti spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu ako súdu

nadriadenému (26. marca 2009). Krajský súd nepovažoval za potrebné osobitne rozhodovať

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pretože takýto návrh bol

prednesený v rámci verejného zasadnutia konaného o otázke väzby, a bol preto súčasťou

konania, ktorého výsledkom je rozhodnutie krajského súdu v zmysle § 79 ods. 2 Trestného

poriadku.

Uznesenie krajského súdu bolo doručené obhajcovi sťažovateľa (podľa prezentačnej

pečiatky obhajcu) 29. apríla 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v danom prípade neaplikoval

režim v znení účinnom od 1. februára 2009 v spojení s

ods. 2 a 3 v znení účinnom do 31. januára 2009. Okrem toho pochybil aj

v tom, že nepovažoval za potrebné osobitne rozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľa na

prepustenie z väzby z 20. marca 2009, hoci táto obsahovala odlišné dôvody, než žiadosť

prednesená na verejnom zasadnutí okresného súdu konanom 11. marca 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by

lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný

podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného

z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh

prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej

lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné

stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené

alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre

prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby

v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia

lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie

však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 základná

lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť

obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať

pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste

alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo

sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu

mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred

uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím

lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by

bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda

senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom,

ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh

podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že

bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie

lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však

nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 ak je

obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu

umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1,

najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému

rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou

väzby v prípravnom konaní.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 ak

lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80

ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu

výslovnú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby najneskôr do

uplynutia lehoty väzby (základnej, či predĺženej) v prípravnom konaní. Ústavný súd

vo viacerých prípadoch rozhodol, že väzba sa vždy musí opierať o rozhodnutie súdu, pričom

iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou po podaní

obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr. ).

Neskôr ústavný súd judikoval, že rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní

obžaloby nemusí byť ku dňu uplynutia lehoty väzby v prípravnom konaní právoplatné,

pretože vzhľadom na predbežnú vykonateľnosť rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia

neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby, ak toto bolo vydané pred uplynutím

lehoty väzby v prípravnom konaní (napr. , , ).

Uvedené závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu premietol zákonodarca do

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov. Zvolil pritom taký postup,

ktorým pre rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby zaviedol rovnaký

režim, aký platí v zmysle a pre rozhodovanie o predĺžení

väzby v prípravnom konaní. Uzákonil teda, že aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po

podaní obžaloby musí byť príslušné rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby právoplatné

v momente uplynutia skoršej lehoty väzby ešte z prípravného konania.

Intertemporálne ustanovenie vzťahujúce sa

na úpravy účinné od 1. februára 2009 umožňuje tak výklad, ktorý

zastáva krajský súd, ako aj interpretáciu presadzovanú sťažovateľom. Je teda možné toto

ustanovenie vyložiť tak, že režim rozhodovania o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby

v zmysle nového ustanovenia v znení účinnom od

1. februára 2009 nie je možné vôbec použiť v prípadoch väzieb, ktoré začali plynúť pred

1. februárom 2009, pretože tento režim sa uplatní iba v prípadoch väzieb, na ktoré sa

vzťahuje ustanovenie v znení účinnom od 1. februára 2009. To je

výklad krajského súdu. Znamená, že v prechodnom období (v prípadoch väzieb

v prípravnom konaní, ktorých lehota začala plynúť pred 1. februárom 2009 a obžaloba bola

podaná po tomto termíne) sa režim neuplatní a povinnosť

súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby možno vyvodiť z ustanovenia

(podľa ktorého je súd povinný skúmať dôvodnosť trvania

väzby v každom období trestného stíhania) v spojení s , ako aj

dohovoru.

V súlade s intertemporálnym ustanovením je aj právny názor sťažovateľa, podľa

ktorého v prechodnom období treba ustanovenie v znení

účinnom od 1. februára 2009 aplikovať v zmysle v znení účinnom

do 31. januára 2009. Znamená to, že aj v prípadoch väzieb, ktoré začali plynúť pred

1. februárom 2009, ak k podaniu obžaloby došlo po 31. januári 2009, pri rozhodovaní

o ďalšom trvaní väzby treba postupovať v zmysle v znení účinnom

do 31. januára 2009. Pri takomto výklade je zrejmé, že o ďalšom trvaní väzby musí byť

právoplatne rozhodnuté do momentu uplynutia lehoty väzby z prípravného konania

a nepostačuje iba neprávoplatné rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby.

Podľa názoru ústavného súdu ani jeden z uvedených výkladov nemožno považovať

za arbitrárny, či zjavne neodôvodnený. Rovnako oba výklady treba považovať za ústavne

konformné, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou skutočnosťou.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd nevidí dôvod, aby do

právneho názoru krajského súdu zasiahol.

Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd pochybil tým, že nebol

ochotný osobitne rozhodnúť o jeho ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby z 20. marca 2009.

Z uznesenia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že (v protiklade s názorom

okresného súdu, ktorý vo výroku uznesenia rozhodol tak o ďalšom trvaní väzby

sťažovateľa, ako aj o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby) nepovažoval za

potrebné osobitne rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby prednesenej

v rámci verejného zasadnutia okresného súdu konaného 11. marca 2009. Krajský súd sa

teda vôbec nezaoberal žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby z 20. marca 2009. To je

napokon aj celkom logické, lebo o tejto žiadosti by musel najprv rozhodnúť okresný súd,

k čomu však v čase rozhodovania krajského súdu podľa všetkého nedošlo.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009